Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/15/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899666 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2011899666.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: T. W., nar. X. J. XXXX, zast. advokátom: JUDr. Jaroslav Dubec, Nové Zámky, Ernestova bašta 7, proti žalovanému: Q. P., A., F. L. XX, zast. advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Trnava, Námestie SNP 2, o 800,67 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 3. júna 2010 č. k. 16C/85/2002 - 371 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť 1. na bližšie neoznačený účet súdu prvého stupňa „trovy“ (správne „náhradu trov konania“) štátu 541,79 eur a 2. žalovanému „trovy konania“ 99,58 eur a zástupcovi „žalobcu“ (?) „trovy právneho zastúpenia“ 896,78 eur (správne podľa úpravy účinnej v čase rozhodovania len „náhradu trov konania 996,36 k rukám advokáta žalovaného“), všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (keď už, tak „rozsudku“). Takto rozhodol potom, čo predchádzajúcimi (v odvolacích konaniach však zrušenými) rozsudkami rozhodol už dvakrát a to rozsudkom z 27. marca 2008, ktorým žalobe celkom vyhovel a rozsudkom z 11. júna 2009, ktorým naopak žalobu zamietol (v zhode s tentoraz napadnutým rozsudkom). Už tu sa žiada podotknúť, že do úvodnej časti tentoraz napadnutého rozsudku uviedol (okresný súd) nadbytočne predmet konania i v už neexistujúcej mene (niekdajšie Sk) a opätovne nezmyselne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť časť náhrady trov konania vlastnému advokátovi (čo žalovanému pre nepodanie návrhu na opravu zrejmej nesprávnosti ani tentoraz zjavne neprekážalo, hoci na celkom rovnakú nesprávnosť boli súd prvého stupňa i účastníci upozornení už v predchádzajúcom tzv. zrušujúcom uznesení, tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23. februára 2010 č. k. 10Co/325/2009-357). Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1, § 652 ods. 1 a § 653 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne zotrvaním na už skôr vyslovených názoroch o neunesení žalobcom dôkazného bremena a o nedostatočnej špecifikácii žalobou uplatneného nároku, keďže zo žaloby nevyplývalo, či ide o nárok na náhradu škody alebo o nárok zo zodpovednosti za vady diela (riadne reklamovaný v príslušnej zákonom stanovenej lehote). S poukazom na právny názor odvolacieho súdu (z jeho prvého zrušujúceho uznesenia v takejto veci, tu uznesenia Krajského súdu v Trnave z 28. novembra 2008 č. k. 10Co/174/2008-308) mal za to, že žaloba bola zmätočná a aj keď závery tzv. znaleckého dokazovania vyznievali v prospech žalobcu, bolo potrebné ustáliť aj právny dôvod, pre ktorý žalobca žalovanú sumu požaduje (aby tak bolo možno posúdiť aj plynutie zákonnej lehoty /?/), pričom práve túto povinnosť si žalobca nesplnil (podľa súdu prvého stupňa). Rozhodnutie o trovách konania účastníkov potom i tentoraz bolo odôvodnené právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne trovami žalovaného na súdnom poplatku, preddavku na znalečné a právnej službe advokáta v sumách uvedených v odôvodnení; rozhodnutie o trovách konania štátu potom znovu (i v tomto prípade celkom v zhode s obsahom odôvodnenia druhého rozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci) len vecne neúspechom žalobcu a zmienkou o trovách štátu na znalečnom, pričom napokon v časti trov konania účastníkov je tu i nezhoda medzi čiastkovým výrokom rozsudku vyhláseným na pojednávaní 3. júna 2010 (spomínajúcim len „trovy konania“ a samotného „odporcu“ ako platobné miesto prisúdenej náhrady) a výrokom uvedeným v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku (v tomto prípade už „upraveným“ do podoby priblíženej vyššie). Aj proti tomuto rozsudku (rovnako ako proti rozsudku jemu bezprostredne predchádzajúcemu) podal včas odvolanie (čo do veci samej) žalobca a navrhol ho zmeniť a žalobe vyhovieť (s alternatívou zrušenia rozsudku a vrátenia súdu prvého stupňa za účelom vykonania ďalšieho dokazovania). Dôvodil, že súd prvého stupňa nerešpektoval pokyny odvolacieho súdu (po zrušení ostatného rozsudku iba vypočul prednesy právnych zástupcov a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku) a zopakoval svoje chybné postupy a argumenty. Zotrval (žalobca) na svojej doterajšej argumentácii a namietal predovšetkým rozpormi v odôvodnení napadnutého rozsudku a neexistenciou vád žaloby kladených za vinu jemu (žalobcovi a odvolateľovi). Z výsledkov celého doterajšieho konania je podľa neho dostatočne zrejmé, že tu ide o nárok na náhradu škody (ako to napokon vyplýva nielen z viacerých jeho podaní, ale aj z časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, čomu však závery súdu prvého stupňa majúce podoprieť opätovné zamietnutie žaloby odporujú) a ani z druhého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu nešlo podľa neho vyvodiť záver o zmätočnosti žaloby (prijatý okresným súdom), ale naopak zmätočnosť podľa názoru odvolateľa možno vytýkať len doterajšiemu postupu súdu prvého stupňa, ktorý napadnutý rozsudok po jeho vyhlásení na pojednávaní ani neodôvodnil (s tým, že odôvodnenie bude v písomnom vyhotovení rozsudku). Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť taktiež predovšetkým pre podržanie si svojej skoršej argumentácie, podľa ktorej sumu požadovanú žalobou predstavujú v skutočnosti štyri čiastkové nároky a z tých prvé dva neobstoja vôbec titulom náhrady škody, ale nanajvýš ako reklamácia (ktorú ale žalobca včas neuplatnil), aj tretí (hodnota expertíznych prác vykonaných obchodnou spoločnosťou SLOVDEKRA s.r.o.) je závislým na riadnej reklamácii a napokon posledná položka (hodnota prác za nastavenie škrtiacich klapiek motora v inom servise) nemá súvis s prácami vykonanými žalovaným. Procesná chyba podľa jeho názoru nastala na strane žalobcu, ktorý mal podrobne uviesť, čoho sa v skutočnosti domáha, z akých čiastkových nárokov pozostáva jeho nárok a na základe akého právneho titulu tento nárok uplatňuje (aby tak uplatnenie nároku bolo v súlade s ust. § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O. s. p.), pričom ďalej mal tiež preukázať porušenie povinností žalovaným v súvislosti s vykonávanou opravou jeho motorového vozidla (buď výsluchom znalca alebo návrhom na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania). Žalobca však nenavrhol žiadne doplnenie dokazovania, právne nezdôvodnil svoje čiastkové nároky a tie naviac ani presne nespočítal a napokon nepreukázal ani zodpovednosť žalovaného (vo vzťahu k jednotlivým čiastkovým nárokom). Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. opäť v medziach odvolania celú vec (pretože i tentoraz od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej boli závislými aj ďalšie rozhodnutia - o trovách konania účastníkov aj štátu) a to i tentoraz podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keď znovu v dôsledku procesných i právnych pochybení súdu prvého stupňa predchádzajúcich vyhláseniu rozsudku i v rozsudku samotnom bolo vylúčené konečné rozhodnutie odvolacieho súdu, nakoľko súd prvého stupňa opätovne svojim nenáležitým postupom odňal účastníkom konania (vrátane odvolateľa) možnosť konať pred súdom a pre prinajmenšom čiastočne vadné právne posúdenie veci pretrvali aj pochybnosti o riadnom zistení skutkového stavu. Ešte pred úvahami vedúcimi k nutnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu sa však žiada predoslať, resp. k pretrvávajúcej nesprávnej praxi, spočívajúcej v nesprávnom označovaní oboch účastníkov konania (žalobcom i žalovaným), resp. iba žalovaného (súdom prvého stupňa) len zopakovať (v nádeji, že už uvedené predsa len raz padne na úrodnú pôdu), že iba u právnických osôb možno korektným (najmä systematickým) výkladom úpravy v O. s. p. vyvodiť požiadavku na označenie osoby účastníka (v občianskom súdnom konaní) obchodným menom a sídlom, kým naopak fyzické osoby sa označujú menami, priezviskami a adresami ich bydlísk (§ 79 ods. 1 veta prvá a druhá O. s. p.). U fyzických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť síce skoršie požiadavky na označenie boli v priebehu „života“ základného predpisu tuzemského občianskeho procesného práva doplnené aj o uvádzanie obchodného mena, sídla a identifikačného čísla, ak je toto pridelené (§ 79 ods. 1 veta štvrtá O. s. p.), zákonodarcovi však vo vzťahu k prvej aj druhej z takýchto (z dôvodov vysvetlených nižšie len doplnkových) náležitostí pri jednej z početných novelizácií O. s. p. (tu rozumej pri prijímaní zákona účinného od 1. septembra 2003 a uverejneného pod č. 353/2003 Z. z.) evidentne uniklo, že obchodným menom sa (priamo podľa zákonnej definície) rozumie (je) názov, pod ktorým podnikateľ vykonáva právne úkony pri svojej podnikateľskej činnosti (§ 8 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „Obch. z.“) a obchodným menom fyzickej osoby je jej meno a priezvisko (ďalej len "meno", tu por. § 9 ods. 1 vety prvej Obch. z), že obchodné meno fyzickej osoby môže (teda nemusí - pozn. odvolacieho súdu) obsahovať dodatok odlišujúci osobu podnikateľa alebo druh podnikania (veta druhá ostatného citovaného ustanovenia) a že atribútom sídla sa vyznačujú len právnické osoby, kým u osôb fyzických rozhodné tzv. hmotné právo pracuje s odlišným pojmom miesto podnikania (tu napokon por. i § 2 ods. 3 Obch. z.). Práve s prihliadnutím k uvedenému zhora treba trvať na tom, že v žalobe a iných podaniach účastníkov určených súdu má uvádzanie obchodného mena fyzickej osoby zmysel len vtedy, ak sa takéto obchodné meno líši od jej mena a priezviska (v opačnom prípade postráda akýkoľvek význam uvádzanie mena a priezviska dva razy - raz ako mena a priezviska a druhý raz ako obchodného mena). Pre priznanie hmotnoprávnej spôsobilosti mať práva a povinnosti i spôsobilosti byť účastníkom konania podľa práva procesného len osobám (fyzickým alebo právnickým) potom iba u právnických osôb obstojí ich identifikácia obchodným menom (nakoľko tieto osoby ako len právne konštrukcie žiadne iné meno nemajú a mať ani nemôžu), kým u fyzických osôb oprávnených podnikať by trvanie na ich označovaní len obchodným menom (bez mena a priezviska, ako u nepodnikajúcich fyzických osôb) spôsobovalo, žeby účastníkom v skutočnosti nebola určená osoba s príslušnými spôsobilosťami, ale len označenie takejto osoby (názov), ktoré (-ý) samozrejme žiadne spôsobilosti nemá. To platí aj vtedy, ak sa fyzická osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť rozhodne pre podobu obchodného mena obsahujúcu aj zákonom tolerovaný dodatok, kedy síce uvedenie obchodného mena v žalobe zmysel má, avšak len ako údaj doplnkový (popri označení osoby nadanej príslušnými spôsobilosťami aj identifikáciou označenia, pod akým takáto osoba vystupuje v tzv. hmotnoprávnych vzťahoch - v tejto konkrétnej veci napr. spôsobom „Q. P., bytom ... , podnikajúci pod obchodným menom „Q. P. - AUTOSERVICE“) s nedostatkom povinnosti súdu takýto doplnkový údaj prevziať aj do svojho rozhodnutia (pretože požiadavke na presné označenie účastníka v rozsudku podľa § 157 ods. 1 O. s. p. je schopné učiniť zadosť označenie každej fyzickej osoby aj bez jej prípadného obchodného mena, o ešte liberálnejšom prístupe v prípade uznesení so zreteľom k úprave v ust. § 169 ods. 1 O. s. p. ani nehovoriac). Na záver k tu analyzovanému problému potom nemôže byť pochybnosti ani o tom, že u fyzických osôb oprávnených podnikať požiadavka na uvádzanie aj ich sídla nemá oporu v hmotnom práve a preto výsledkom korektného výkladu úpravy z ust. § 79 ods. 1 vety štvrtej O. s. p. môže byť nanajvýš požiadavka zákonodarcu na doplnenie (v žalobe, resp. aj v iných podaniach účastníkov konania) údaja o bydlisku fyzickej osoby oprávnenej podnikať tiež ďalším údajom o mieste podnikania takejto osoby (i tu zrejme s trvaním na takejto náležitosti len vtedy, ak miestom podnikania je miesto odchylné od bydliska, keďže pre prípad opaku by sa logicky malo uplatniť už uvedené vyššie k menu a priezvisku na jednej a obchodnému menu takejto fyzickej osoby na druhej strane). Nesprávnosti v takomto smere v prejednávanej veci potom neznemožňovali ďalší postup v konaní, pretože súd bol (a stále je) oprávnený (a v záujme zabezpečenia vykonateľnosti rozhodnutia dokonca i povinný) si prípadné nadbytočnosti v označeniach účastníkov (na rozdiel od neuvedenia tam patriacich údajov) jednoducho nevšímať (ako na to poukázal tunajší súd už v oboch svojich skorších rozhodnutiach v tejto veci, najmä však v druhom z nich, i keď podľa všetkého prinajmenšom dosiaľ bez akejkoľvek či náležitej odozvy na strane všetkých vyššie spomenutých osôb (obaja účastníci aj súd prvého stupňa). To ale nič nemenilo na tom, že tu boli opäť (i pri rozhodovaní tentoraz napadnutým a v poradí už tretím rozsudkom súdu prvého stupňa) procesné pochybenia reprezentujúce postup odnímajúci účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa si znovu správne nevyriešil ani otázku povinnosti účastníka súdneho konania argumentovať aj právne (pričom na oboch takýchto nesprávnostiach malo takpovediac „leví podiel“ doslovné odignorovanie druhého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu súdom prvého stupňa a prevzatie prakticky celého odôvodnenia druhého rozsudku okresného súdu v tejto veci s len nepodstatnými odchýlkami aj do odôvodnenia rozsudku tretieho - tvoriaceho predmet prieskumu v tomto odvolacom konaní). Súd prvého stupňa sa totiž v čase medzi doručením mu druhého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a rozhodnutím tentoraz napadnutým rozsudkom obmedzil len na vykonanie jediného pojednávania s poučením podľa § 120 ods. 4 O. s. p. (o povinnosti predložiť či označiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania), prednesmi advokátov oboch strán sporu majúcimi charakter záverečných rečí, vydaním uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené a odročením pojednávania z 1. júna 2010 na vyhlásenie rozsudku dňa 3. júna 2010 (tu por. č. l. 363 - 371 spisu a z nich najmä č. l. 366 - 366 p. v. i ako praktický dôkaz toho, že v čase medzi založením do spisu v prejednávanej veci prvopisu druhého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a tiež prvopisu tentoraz napadnutého rozsudku súd prvého stupňa povinný odstrániť skôr mu vytknuté nedostatky spis obohatil o celých 7 - slovom „sedem“ číslovaných súčastí, z ktorých mu navyše 3 - slovom „tri“ pridali advokáti oboch strán sporu). Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (v tzv. sporovom konaní, akým je i to v prejednávanej veci aj so zreteľom k úprave z ust. § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p. inak žalobca - pozn. odvolacieho súdu) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Z obsahu spisu vyplýva, že ani v prípade konania súdu prvého stupňa bezprostredne predchádzajúceho vyhláseniu jeho rozsudku z 3. júna 2010 (čiže t. č. ostatného rozsudku zamietajúceho žalobu) a tiež výsledku takéhoto konania (reprezentovaného práve tentoraz napadnutým rozsudkom) nebolo možno považovať za dôsledne rešpektované procesné práva účastníkov konania (a z nich najmä právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu vo veci samej). V prejednávanej veci sa potom pre zjavnú neochotu súdu prvého stupňa učiniť zadosť povinnosti riadiť sa názorom odvolacieho súdu z jeho zrušujúceho uznesenia (§ 226 O. s. p.) javí potrebné zopakovať už v minulosti uvedené (na čo by za iných okolností postačovalo prípadne i len odkázať), teda najmä to, že odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa ustálenej relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) zásadne rozumie taký závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu (nerešpektovaniu) tých práv, ktoré účastníkovi platné procesné právo (O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu či už v O. s. p. alebo inom predpise procesného práva). Odvolací súd preto opakovane a dôrazne prízvukuje, že len dôsledné rešpektovanie procesných práv účastníka súdneho konania tomuto môže zaručiť aj právo na spravodlivý proces, čiže právo v tuzemských podmienkach zaručované nielen zákonmi a vykonávacími predpismi k nim (okrem O. s. p. napr. vyhláška č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších zmien a doplnení), ale aj Ústavou Slovenskej republiky (tu por. najmä čl. 46 a nasl. ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (tu por. aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru publikovaného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie, Ústavného súdu Slovenskej republiky a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky označených už v prvom rozhodnutí tunajšieho odvolacieho súdu v tejto veci plynie jednoznačný záver, že jednou z podôb porušenia práva na spravodlivé súdne konanie je aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Takýto záver nemohla spochybniť ani nie celkom jednotná rozhodovacia činnosť posledného z orgánov uvedených zhora (Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), ktorý sa názor o potrebe považovania nedostatkov odôvodnenia súdneho rozhodnutia aj za vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. (a takto aj podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) vyslovený v jeho rozsudku z veci sp. zn. 4 Cdo 171/ 2005 a poukazujúci na prekonanie skoršej judikatúry (v tejto súv. por. i R 11/98) snažil prinajmenšom v minulosti bagatelizovať, keďže pre tvorbu judikatúry sú rozhodujúce len relevantné výstupy súdnej praxe, práve kvalifikovanie nenáležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia za odňatie možnosti konať pred súdom (a nielen za tzv. inú vadu konania) je v súlade s európskou judikatúrou i judikatúrou tuzemského ústavného súdu a ani Ústavný súd Slovenskej republiky neprisvedčil názorom považujúcim takýto výklad za ústavne nekonformný či dokonca príslušné rozhodnutie za svojou podstatou arbitrárne (v tejto súv. napokon por. aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2007 č. k. II. ÚS 261/06-26). Naďalej je preto namieste trvať na tom, že korektným výkladom rozhodného ustanovenia procesného práva upravujúceho náležitosti odôvodnenia rozsudkov (§ 157 ods. 2 O. s. p.) treba dospieť k záveru, že s už vyššie citovanými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené a napokon i vnútorná protirečivosť jednotlivých častí odôvodnenia (čiže jeho inkoherentnosť alebo tiež nedostatok vnútornej súdržnosti poskytnutých dôvodov). Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania upiera právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom tak, aby na takýto spôsob vysvetlenia bolo možno objektívne pristúpiť (tu samozrejme bez ambície presvedčiť vždy aj v konaní neúspešného účastníka subjektívne presvedčeného o svojej pravde a práve preto argumenty v neprospech ním presadzovaného riešenia neprijímajúceho). Takto ale stále platí, že nevypravením rozhodnutia súdu odôvodnením zodpovedajúcim už uvedenému sa účastníkovi síce nie priamo samotným konaním, ale tzv. finálnym produktom činnosti súdu (rozhodnutím vo veci) odníma i možnosť náležite skutkovo i právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) za využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov. Zhrnutím výkladu k takémuto problému potom je, že ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením. Pre faktický pokus súdu prvého stupňa uspieť v odvolacom konaní s raz už odvolacím súdom neprijatými dôvodmi tak nemohlo by byť predmetom žiadnej zmysluplnej diskusie to, že i tentoraz napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (ten z 3. júna 2010) logicky musel byť postihnutý vyššie opisovanou procesnou vadou. Takýto záver bol namieste, hoci nešlo prisvedčiť tej námietke žalobcu z odvolania, že napadnutý rozsudok nebol po jeho vyhlásení na pojednávaní (3. júna 2010) ani len stručne odôvodnený. O tom, ako v tej - ktorej veci prebiehalo konanie (vrátane dokazovania) na súde prvého stupňa, môže totiž odvolací súd usudzovať len z obsahu spisu a osobitne zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (§ 40 ods. 1 O. s. p. a § 122 ods. 1 rovnakého zákona). V prejednávanej veci je v príslušnej zápisnici zachytené, že rozsudok bol vyhlásený, stručne odôvodnený a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku (č. l. 368 p. v.) a keďže tu nie je žiaden záznam o namietaní protokolácie (pričom každá námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správaniu účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť podľa § 40 ods. 3 O. s. p. v zápisnici uvedená) a ani neskôr po skončení pojednávania a ešte pred urobením veci predmetom ďalšieho odvolacieho konania nebola žalobcom protokolácia namietaná (pre prípad, žeby súd odmietol uplatnené námietky do zápisnice zaniesť), bolo treba príslušnú námietku žalobcu považovať za účelovú a takto i za nedôvodnú (nepreukázanú); inak za situácie, v ktorej žalobca aj na pojednávaní skončenom vyhlásením tentoraz napadnutého rozsudku zastúpený osobne prítomným zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie (§ 28 ods. 1 a § 49 ods. 1 O. s. p.) naopak nevyužil možnosť dôvodne namietať nedoručenie mu už bezprostredne po vyhlásení rozsudku aj jeho písomného vyhotovenia (v tejto súv. por. i ust. § 156 ods. 2 vety druhej O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z. a tiež č. l. 368, 368 p. v. a 376 spisu, z ktorých vyplýva pokyn na zaslanie nevedno kedy vyhotoveného rozsudku advokátom oboch účastníkov až 25. júna 2010). V prípade odôvodnenia napadnutého rozsudku tak znovu treba mať so žalobcom nielen za to, že závery prezentované tam súdom prvého stupňa a brániace podľa tohto (okresného súdu) úspechu žalobcu v spore sa javia pochybnými; ale i za to, že porovnaním jednotlivých častí odôvodnení teraz už dvoch rozsudkov súdu prvého stupňa (druhého a tretieho) ako samostatne, tak i porovnaním odôvodnení takýchto rozsudkov s odôvodnením celkom prvého rozsudku v takejto veci (toho z 27. marca 2008) i so zreteľom k podstatnej časti odôvodnenia prvého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (tu rozumej toho z 27. novembra 2008) bolo vylúčené, aby dôvody poskytnuté súdom prvého stupňa ako argumenty v prospech zamietnutia žaloby mohli presvedčiť (kohokoľvek). Zároveň súd prvého stupňa s výnimkou všeobecného odvolania sa na viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu (ktorým sa ale v skutočnosti neriadil) prakticky ničím nevysvetlil úplný odklon od svojho prvého rozhodnutia v tejto veci (prechodom od jedného obrazného mantinelu predstavovaného úplným vyhovením žalobe k tomu druhému, predstavovaného naopak úplným zamietnutím žaloby) a z dôvodov uvedených vyššie urobil tak už po druhýkrát. Odvolací súd takto znovu vo veci nemohol rozhodnúť konečným rozhodnutím (keďže by to pri povahe pochybení okresného súdu neznamenalo len preskúmanie správnosti rozhodnutia s prípadným nenáročnejším doplnením dokazovania a nápravou vytknutých procesných pochybení, ale praktické nahradenie činnosti súdu prvého stupňa súdom odvolacím - keďže okresný súd tu v medziobdobí od zrušenia jeho druhého rozsudku neurobil prakticky nič a korunu takémuto svojmu postupu nasadil ďalším rozsudkom nerešpektujúcim elementárne požiadavky naň kladené zákonom). Muselo sa tak stať i preto, že pre uspokojenie sa súdu prvého stupňa s vypravením jeho tretieho rozsudku odôvodnením, ktoré už raz pomyselným ohňom odvolacieho konania neprešlo, musel byť vadne položeným už tzv. základný stavebný kameň argumentácie vedúcej k zamietnutiu žaloby, ktorým bol (podľa obsahu odôvodnenia rozsudku) nedostatok zdôvodnenia žalobou uplatneného nároku aj po právnej stránke (opäť pri určitom zjednodušení za pomoci parafrázy dôvodov súdu prvého stupňa pre nerozlíšenie už žalobcom, či má ísť o nárok na náhradu škody alebo naopak nárok zo zodpovednosti za vady diela - ktorým dielom mala byť oprava motorového vozidla žalobcu). Platné procesné právo Slovenskej republiky totiž nevyžaduje od účastníkov konania svoje požiadavky, resp. i obranu podložiť aj právne (nech aj takáto právna argumentácia by mala byť u podaní vyhotovovaných advokátmi pravidlom a opak zrejme len vzácnejšou výnimkou z takéhoto pravidla). Je to tak preto, že konštrukcia rozhodovania súdnych sporov a iných právnych vecí súdmi Slovenskej republiky je založená na zásade „iura novit curia“ (teda, že je to súd a nie účastník, ktorý pozná právo - pretože je to on a nie ktorýchkoľvek z účastníkov konania či ich advokátov, kto je povolaný spor rozhodnúť a vec teda i náležite právne posúdiť). Nielen žalobca (v žalobe), ale aj žalovaný (v rámci obrany, samozrejme za podmienky unesenia dôkazného bremena žalobcu na jeho vlastné tvrdenia) tak sú povinní len pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti, označiť dôkazy majúce slúžiť na podporu ich tvrdení a uviesť, čoho sa domáhajú (ani tu však nie v smere konkrétneho právneho podloženia uplatňovaných nárokov či argumentácie, podľa ktorej takéto nároky sú v skutočnosti len domnelými, ale v smere naformulovania do petitu žaloby toho, o čom má súd rozhodnúť - čím je spravidla povinnosť majúca byť splnená žalovaným alebo právo majúce sa určiť v prospech žalobcu). Práve v dôsledku tejto vady v právnom posúdení veci a tiež v dôsledku neuvedenia súdom prvého stupňa žiadneho iného (vecného) dôvodu zamietnutia žaloby však pretrvať museli aj pochybnosti o dostatočnom rozkrytí právnych vzťahov účastníkov (vedúcich k vzniku ich sporu), teda o náležitom zistení skutkového stavu alebo ešte presnejšie o riadnom vyhodnotení doterajších podkladov v spise a z nich plynúcich skutkových zistení. I keď nemožno uprieť racionalitu niektorým výhradám žalovaného z jeho vyjadrenia k odvolaniu žalobcu (prinajmenšom v časti potreby rozlišovania medzi jednotlivými čiastkovými nárokmi majúcimi v súčte tvoriť súhrnnú sumu požadovanú žalobou a v časti analýzy podstaty takýchto čiastkových nárokov), posúdenie otázky, či je namieste vyhovenie žalobe celkom, jej úplné zamietnutie alebo prípadná kombinácia takýchto spôsobov rozhodnutia prislúchalo súdu prvého stupňa - povinnému však aj pri už dvakrát zvolenom zamietnutí žaloby poskytnúť uspokojivé odpovede na otázku, prečo v prípade záujmu žalobu zamietnuť celkom nemohol obstáť žiaden zo žalobou uplatnených nárokov (pri jeho posudzovaní podľa akejkoľvek časti do úvahy prichádzajúcej právnej úpravy). Takto však súd prvého stupňa nepostupoval a i s jeho nateraz ostatným rozsudkom bolo preto nevyhnutné podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ a ods. 2 O. s. p. naložiť spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa skutočne riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne vec prejednať za stavu dodržania postupu opísaného vyššie (ktorého nedostatok spôsobil aj nutnosť zrušenia jeho ďalšieho rozsudku) a až potom opätovne rozhodnúť o veci i o trovách konania prvostupňového i všetkých troch konaní odvolacích (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Jeho povinnosťou bude pritom samozrejme a to bez pripustenia akejkoľvek diskusie v tomto smere v novom rozhodnutí sa aj v praxi riadiť tiež požiadavkami zákona na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, teda ako tunajší súd taktiež uviedol už skôr, učiniť zadosť aj svojej povinnosti nové rozhodnutie odôvodniť riadne a podľa možnosti i objektívne presvedčivo. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.