Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 38Sp/7/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200108 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2012200108.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Katarínou Benczovou v právnej veci navrhovateľa: B. Z., nar. XX.XX. XXXX, Tadžikistan, tadžickej št. prísl., zastúpený: JUDr. Katarínou Boháčovou, právnou poradkyňou Spoločnosti ľudí dobrej vôle, Mäsiarska 13, Košice, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície PZ Rimavská Sobota, Hviezdoslavova 35, Rimavská Sobota, o návrhu na preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BB6-AV-1-007/2012 zo dňa 16.02. 2012 takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie odporcu Oddelenie cudzineckej polície PZ Rimavská Sobota č. PPZ-HCP- BB6-AV-1-007/2012 zo dňa 16. februára 2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Navrhovateľovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporca zaistil navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov dňom 16.02. 2012 na účel výkonu administratívneho vyhostenia uloženého rozhodnutím zo dňa 03.03. 2010 na dobu šiestich mesiacov, čo je predpokladaná doba vystavenia náhradného cestovného dokladu, t.j. 16.08. 2012 a zároveň ho podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil v ÚPZC Medveďov. Odôvodnenie rozhodnutie poukázalo na výsledok kontroly OCP PZ Rimavská Sobota dňa 16.02. 2011 (evidentná chyba v písaní, z kontextu vyplýva, že sa jednalo o dátum 16.02. 2012), ktorou bolo zistené, že dňa 20.01. 2012 bolo navrhovateľovi oznámené zastavenie konanie vo veci žiadosti o udelenie azylu, proti ktorému je síce možné podanie opravného prostriedku, avšak toto nemá odkladný účinok. Vzhľadom na to, že bola preukázaná neoprávnenosť pobytu na území SR bez akéhokoľvek cestovného dokladu, platného víza alebo platného povolenia na pobyt, v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 03.03. 2010 pristúpil správny orgán v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) k realizácii úkonov potrebných na vyhostenie cudzinca. Za týmto účelom si zabezpečil informáciu z ÚPZC v Medveďove, podľa ktorej je predpokladaná doba vystavenia náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa šesť mesiacov. Nakoľko navrhovateľ preukázateľne nemal doklad oprávňujúci ho na pobyt na území SR, ani finančné prostriedky na vycestovanie a neboli zistené prekážky administratívneho vyhostenia, správny orgán rozhodol o jeho zaistení. Odôvodnil nemožnosť využitia alternatívy ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov tým, že nakoľko sa navrhovateľ počas celého pobytu na území SR zdržiaval v pobytových táboroch alebo útvaroch policajného zaistenia pre cudzincov a podľa svojho vyjadrenia nemá žiadne finančné prostriedky, neboli splnené podmienky na použitie miernejších prostriedkov nahrádzajúcich inštitút zaistenia. Proti rozhodnutiu podal včas odvolanie navrhovateľ zastúpený splnomocnenou zástupkyňou a namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z toho dôvodu, že za účelom realizácie rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 03.03. 2010 už bol navrhovateľ zaistený po dobu osemnásť mesiacov, čo je maximálna prípustná zákonná doba obmedzenia osobnej slobody na realizáciu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Vzhľadom na to, že ani v priebehu takto dlhého konania sa nepodarilo zabezpečiť navrhovateľovi náhradný cestovný doklad, považuje za spochybniteľné, že v lehote šiestich mesiacov sa podarí vybaviť náhradný cestovný doklad. Okrem toho namietal, že konanie o azyle v čase vydania rozhodnutia o zaistení nebolo právoplatne skončené (napriek tomu, že bolo predbežne vykonateľné). Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na predchádzajúci priebeh administratívneho konania súvisiaci s nelegálnym pobytom navrhovateľa na území SR, štyri neúspešné žiadosti o udelenie azylu území SR, pričom z konania navrhovateľa je zrejmé, že o azyl žiadal iba z ekonomických dôvodov. Ostatné konanie vo veci jeho žiadosti o azyl bolo skončené rozhodnutím, ktoré po vyhlásení nadobudlo vykonateľnosť, bolo teda dôvodné skúmanie splnenie podmienok pre realizáciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Po zvážení skutočnosti, že navrhovateľ nemá k dispozícii finančné prostriedky na vycestovanie, nevyužil možnosť požiadať o pomoc pri vycestovaní príslušnú medzinárodnú organizáciu, nie sú preukázané prekážky administratívneho vyhostenia a podľa vyjadrenia príslušného ÚPZC Medveďov je predpokladaná doba vystavenia náhradného cestovného dokladu približne šesť mesiacov, rozhodol odporca o zaistení navrhovateľa na realizáciu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa zotrvávala na námietke nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že už v predchádzajúcom konaní vo veci zaistenia na výkon administratívneho vyhostenia na základe rozhodnutia zo dňa 03.03. 2010 bol navrhovateľ zaistený na maximálnu zákonom prípustnú lehotu 18 mesiacov, k čomu doložila rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia zo dňa 30.08. 2010 a príkaz na prepustenie cudzinca z ÚPZC Sečovce vystavený dňa 02.09. 2011. Dôvodom prepustenia cudzinca bol § 63 ods. f) zákona bod 3 č. 48/2002 Z.z. (uplynutie maximálnej prípustnej doby zaistenia). Prítomná zástupkyňa odporcu žiadala napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Čo sa týka zákonnosti zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia, v tomto prípade ide o nové konanie podľa zák. č. 404/2011 Z.z., čo znamená, že sa nanovo začala počítať prípustná lehota zaistenia. Nie je preto možné domáhať sa zrušenia rozhodnutia o zaistení s odkazom na vyčerpanie maximálnej prípustnej lehoty podľa zák. č. 48/2002 Zb.. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom v zmysle tretej hlavy piatej časti O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Z obsahu predloženého administratívneho spisu je preukázaná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného OCP PZ Humenné dňa 03.03. 2010, právoplatného dňa 19.03. 2010 pod č. ÚHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-1/2010, ktorým bol navrhovateľ vyhostený z územia SR na území Tadžikistanu a zároveň mu bol zakázaný vstup na územie SR na obdobie 03.03. 2010 - 03.03. 2013 z dôvodu, že sa zdržiava na území SR bez oprávnenia. Obsahom zápisnice o podaní vysvetlenia podľa § 17 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. spísanej na OCP PZ Rimavská Sobota dňa 16.02. 2012 je preukázané, že navrhovateľ bol vypočutý v súvislosti so svojim nelegálnym pobytom na území SR, vyjadroval sa k svojmu príchodu na územie SR v roku 2007 a opakovaným neúspešným žiadostiam o udelenie azylu. Mal vedomosť o existencii právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, svoje vycestovanie však nepovažoval za možné a zaistenie za účelné. V domovskom štáte nemá žiadne finančné prostriedky, ani dom, kde by býval, jeho ekonomická situácia je veľmi zlá, bol by bezdomovcom. Nežiadal o dobrovoľný návrat mal za to, že nakoľko rozhodnutie o zastavení ostatného azylového konania ešte nenadobudlo právoplatnosť, je účastníkom konania o udelenie azylu. Podľa § 244 O.s.p. (1) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). Podľa § 250m ods. 1 O.s.p. Konanie sa začína na návrh, ktorým je opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, Podľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. Podľa § 89 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (1) Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. (2) O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 1 písm. a) alebo písm. b). Podľa § 131 ods. 10 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov Konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Podľa § 120 ods.1 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov Ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise 13) ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 37) Podľa § 18 zák. č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku (1) Konanie sa začína na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu. (2) Konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. (3) O začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon, upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že je dôvodný odvolací argument poukazujúci na nesprávne právne posúdenie skutočnosti, či je možné na výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 03.03. 2010 opakovane zaistiť navrhovateľa v situácii, keď jeho predchádzajúce zaistenie naplnilo najvyššiu zákonom stanovenú výmeru 18 mesiacov. Preukázanie vyčerpania maximálnej doby zaistenia v predchádzajúcom konaní nebola sporná. Podľa zástupkyne navrhovateľa v konaní týkajúcom sa realizácie jedného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zaistenie presahujúce lehotu 18 mesiacov nie je v žiadnom prípade prípustné. Zástupkyňa odporcu zastávala názor, že nakoľko predchádzajúce zaistenie bolo vykonané podľa zák. č. 48/2002 Z.z. a nasledovalo ďalšie konanie o žiadosti o udelenie azylu a súčasné rozhodnutie o zaistení bolo vydané podľa zák. č. 404/2011 Z.z., jedná sa o nové konanie vo veci zaistenia a je možné, aby nanovo začala plynúť maximálna lehota obmedzenia osobnej slobody v zmysle § 88 zák. č. 404/2011 Z.z.. Súd sa nestotožňuje s právnym názorom odporcu, nakoľko zákon o pobyte cudzincov č. 48/2002 Z.z., platný a účinný do 31.12.2011, ako aj súčasne platný zákon o pobyte cudzincov č. 404/2011 Z.z. stanovujú maximálnu dobu zaistenia a v otázkach procesnej úpravy konania odkazujú na Správny poriadok. Správny poriadok v § 18 stanovuje, akým spôsobom začína správne konanie. Pri konaní vo veci zaistenia však nie je možné každé jednotlivé obmedzenie osobnej slobody na základe rozhodnutia o zaistení považovať za nové konanie, v ktorom je horná hranica doby zaistenia stanovená na 18 mesiacov. Treba zohľadniť, že zaistenie, čo aj opakované, sa uskutočňuje za účelom realizácie jedného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, teda sa jedná o jedno konanie vedené za účelom v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. (resp. § 62 ods.1 písm. a) zák.č. 48/2002 Z.z.), na účely ktoré ho je maximálna prípustná doba zaistenia stanovená na 18 mesiacov. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že bez ohľadu na zmenu právnej úpravy (keď zákon č. 48/2002 Z.z., na základe ktorého bolo vydané rozhodnutie o vyhostení a predchádzajúce rozhodnutie o zaistení, bol nahradený zákonom č. 404/2011 Z.z.), nie je možné, aby účastník správneho konania, ktorému bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení bol či mohol byť mohol byť opakovane zaisťovaný z titulu zmeny právnej úpravy nad rámec súhrnnej doby 18 mesiacov. Došlo by tu z dôvodu zmeny právnej úpravy k rozdielnemu posudzovaniu prípustnosti zaistenia účastníkov, ktorí boli vyhostení a zaisťovaní za účinnosti jedného zákona oproti tým, u ktorých bolo rozhodované o opakovanom zaisťovaní po zmene právneho predpisu. Treba zdôrazniť, že tak zák. č. 404/2011 Z.z. v § 88, ako aj zák. č. 48/2002 Z.z. v § 62 stanovuje maximálnu dobu zaistenia zhodne na 18 mesiacov. V zmysle § 131 ods.10 zák.č. 404/2011 Z.z. je možné (vzhľadom na zákonom stanovený účel) považovať aj nové rozhodnutie za pokračovanie v konaní začatom podľa zák.č. 48/2002 Z.z., samozrejme s možnosťou aplikácie pre účastníka výhodnejšej úpravy zák.č. 404/2011 Z.z.. Vzhľadom na vyššie uvedené súd napadnuté rozhodnutie postupom v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom súdu. O trovách konania súd postupom v zmysle § 250k O.s.p. v spojení s ust. § 250l O.s.p. rozhodol tak, že procesne úspešnému navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jeho splnomocnená zástupkyňa výslovne na pojednávaní uviedla, že nárok na náhradu trov konania si neuplatňuje. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.