Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 43Sp/5/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200167 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2012200167.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci navrhovateľky W. D., nar. XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Čínska ľudová republika, t.č. umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove, zastúpenej JUDr. Katarínou Fajnorovou, Liga za ľudské práva, Hurbanovo námestie 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 01 Nové Zámky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.p. PPZ- HCP-BA12-AV-1-7/2012 zo dňa 16. marca 2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu Oddelenia cudzineckej polície PZ Nové Zámky č. PPZ- HCP-BA12-AV-1-7/2012 zo dňa 16. marca 2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec mu vracia na ďalšie konanie. Navrhovateľke súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky rozhodnutím č.p. PPZ-HCP-BA12-AV-1-7/2012 zo dňa 16.3.2012 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) zaistilo dňom 16.3.2012 o 17.10 hod. štátnu príslušníčku Čínskej ľudovej republiky (ďalej len ČĽR) menom W. D., nar. XX.X.XXXX na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.9.2012, pričom menovaná bola umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Dôvodom zaistenia bola podľa správneho orgánu skutočnosť, že navrhovateľka sa na území SR zdržiavala neoprávnene, keď v cestovnom doklade ČĽR č. O. XXXXXXXX s platnosťou od 30.11.2009 do 29.11.2019, ktorý predložila pri vykonávaní kontroly vo vlakovej súprave medzinárodnej osobnej prepravy smerujúcej zo SR do Maďarska, bolo vlepené povolenie na pobyt vo forme nálepky štátu Grécka č. GR 4264312 s platnosťou od 17.5.2011 do 12.3.2012, v policajných evidenciách vedené ako odcudzené. Na základe tejto skutočnosti bol cestovný doklad ČĽR v zmysle § 21 ods. 1 zák.č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore zaistený a následne bolo začaté voči navrhovateľke konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. e) a písm. h) zákona o pobyte cudzincov a súčasne táto bola vyzvaná k podaniu vysvetlenia podľa § 17 vyššie uvedeného zákona. V zápisnici navrhovateľka uviedla, že do Schengenského priestoru (Grécka) prvýkrát vstúpila asi v januári 2010 autobusom z Turecka, do ktorého priletela z Číny na základe víza. Po príchode do Grécka sa zamestnala v hlavnom meste v čínskej reštaurácii ako kuchárka. V Grécku si potom cez známeho, ktorého meno ani priezvisko nevedela uviesť vybavila pobyt. Vedela iba toľko, že sa jednalo o štátneho občana Grécka, a že za pobyt mu zaplatila 2000 eur. Ďalej uviedla, že asi pred mesiacom tomuto istému mužovi znova zaplatila 500 eur, aby jej vybavil obnovenie pobytu. V januári 2012 odcestovala vlakom do Maďarska, do mesta Budapešť, kde bývala u kamaráta dva mesiace. Dňa 13.3.2012 odcestovala vlakom z Budapešti do Poľska na návštevu kamarátky a dňa 15.3.2012 vo večerných hodinách odcestovala z Varšavy do Budapešti. Skutočnosť, že v cestovnom doklade mala nalepenú odcudzenú nálepku povolenia na pobyt v Grécku nevedela. Proti rozhodnutiu o zaistení podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, v ktorom namietala jeho nezákonnosť a nesprávnosť z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p., keď nedostatky napadnutého rozhodnutia spočívali v jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Poukázala na to, že odporca v rozhodnutí neodôvodnil potrebu zaistenia navrhovateľky, a to v súvislosti s tým, prečo nie je možné vykonať jej vyhostenie z územia SR bez pozbavenia osobnej slobody, nezaoberal sa efektívnosťou a účelnosťou jej zaistenia a neodôvodnil ani reálnosť jej vyhostiteľnosti. Uviedla, že za účelom zabezpečenia výkonu administratívneho vyhostenia ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov dáva odporcovi oprávnenie, (neukladá mu povinnosť) cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia zaistiť. Mala za to, že pokiaľ dôjde k zaisteniu určitej osoby, musí byť v rozhodnutí uvedené odôvodnenie prečo nebolo možné výkon trestu vyhostenia realizovať zo slobody, pričom samotné konštatovanie, že existuje rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na odôvodnenie zaistenia nepostačuje. V tejto súvislosti poukázala na ust. článku 15 ods. 1 Smernice 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len tzv. návratová smernica), podľa ktorej je možné cudzinca zaistiť na účel jeho odsunu len ak nie je možné uplatniť iné, menej prísne donucovacie opatrenia. Týmto sa odporca v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal a ani objektívne nemal dôvod sa opodstatnene domnievať, že by sa navrhovateľka vyhýbala, alebo bránila procesu vyhostenia, nakoľko žiadne jej predchádzajúce konanie tomu nenasvedčuje. Ďalej poukázala na to, že v rozhodnutí odporcu absentuje odôvodnenie potreby výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 84 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov bez prihliadnutia na to, že navrhovateľka má platný cestovný doklad a v čase zaistenia mala finančnú hotovosť vo výške asi 600 eur a tiež finančný obnos v cudzej mene. Odporca vo svojom rozhodnutí taktiež neodôvodnil, prečo v danom prípade neaplikoval jednu z možných tzv. „alternatív zaistenia“ (hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky) v súlade s ust. § 89 zákona o pobyte cudzincov, a to s prihliadnutím aj na to, že navrhovateľka mala platný cestovný doklad a disponovala finančnou hotovosťou v dostatočnej výške. Okrem toho rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľky nebolo právoplatné, táto podala proti nemu odvolanie, ktoré má odkladný účinok. Ďalej namietala, že dĺžka doby zaistenia určená v rozhodnutí (najviac do 16.9.2012) je neurčitá a v odôvodnení rozhodnutia neodôvodnená, bez zohľadnenia okolností daného prípadu ako aj bez zaoberania sa tým, čo znamená čas nevyhnutne potrebný a akým spôsobom sa bude počas doby zaistenia zabezpečovať výkon administratívneho vyhostenia tak, aby sa doba zaistenia navrhovateľky minimalizovala. Poukázala na judikatúru v tejto oblasti ako aj a bežnú súdnu prax s poukazom na to, že použitie maximálnej doby musí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami osvedčujúcimi predpoklad, že maximálna doba zaistenia bude reálne potrebná s uvedením úkonov, aké bude vykonávať správny orgán na realizáciu vyhostenia. Zdôraznila, že odporca neprihliadal na fakt, že navrhovateľka disponuje platným cestovným dokladom, z čoho vyplýva, že odporca nemusí podnikať úkony potrebné k overeniu totožnosti navrhovateľky a zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu prostredníctvom zastupiteľského orgánu krajiny jej pôvodu. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť, nakoľko bolo vydané v súlade s ust. § 82 ods. 1 písm. e) a písm. h) zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že navrhovateľka ako vízový cudzinec sa zdržiavala na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušila ustanovenie článku 19 ods. 1 a článku 21 ods. 1,2 Schengenského dohovoru, a teda sa zdržiavala na území Slovenskej republiky bez oprávnenia. Ďalej poukázal na to, že dôvodom na tento úkon (zaistenie navrhovateľky na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) bolo zabezpečiť výkon jej administratívneho vyhostenia, nakoľko navrhovateľka bola podľa § 82 ods. 1 písm. e) a písm. h) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostená a bol jej určený zákaz vstupu na územie SR na dobu päť rokov preto, že pri kontrole podľa tohto zákona predložila falošný, alebo pozmenený doklad, alebo doklad inej osoby. V tejto súvislosti poukázal na nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.3.2006, článok 11 ods. 1 a článok 5 ods. 1 tohto nariadenia, v ktorých sú ustanovené podmienky, ktoré musí splniť štátny príslušník tretej krajiny pri vstupe na územie zmluvných strán, a v ktorom sa uvádza, že ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe, príslušné vnútroštátne orgány sa môžu domnievať, že držiteľ nespĺňa podmienky týkajúce sa dĺžky pobytu uplatniteľné v dotknutom členskom štáte. Ďalej tvrdil, že pri posudzovaní neoprávneného pobytu na území členského štátu zákon o pobyte cudzincov neurčuje minimálnu dobu neoprávneného pobytu. Okrem toho poukázal na to, že zo strany navrhovateľky neboli predložené a ani oznámené prípadné prekážky, ktoré by bránili jej vyhosteniu z územia SR a táto neuviedla ani žiadny dôvod brániaci jej administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom zástupkyňa navrhovateľa poukázala na dôvody, ktoré uviedla v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu o zaistení navrhovateľky. Poukázala na viaceré rozhodnutia tunajšieho súdu (44Sp/54/2011, 38Sp/16/2011, 38Sp/15/2011, 43Sp/8/2011 a 38Sp/4/2012) v súvislosti s nedostatočným odôvodňovaním rozhodnutí správnych orgánov a to jednak pokiaľ ide o obmedzenie osobnej slobody a rovnako aj dĺžky určenej doby zaistenia. Zástupca odporcu na pojednávaní zopakoval skutočnosti uvádzané v písomnom vyjadrení, pričom mal za to, že zaistenie navrhovateľky bolo realizované v súlade s ust. § 82 ods. 1 písm. e) a písm. h) zákona o pobyte cudzincov ako aj článkov 19 ods. 1 a článku 21 ods. 1,2 Schengenského dohovoru, nakoľko navrhovateľka ako vízový cudzinec sa zdržiavala na území SR bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, a teda sa zdržiavala na území Slovenskej republiky bez oprávnenia. Uviedol, že navrhovateľka síce mala platný cestovný doklad, avšak v ňom mala vlepené povolenie na pobyt vo forme nálepky štátu Grécka, ktorému skončila platnosť dňa 12.3.2012, pričom v informačných systémoch policajného zboru bolo takéto povolenie evidované ako odcudzený čistopis. Potvrdil, že navrhovateľka pri zaistení mala k dispozícii finančnú hotovosť vo výške asi 600 eur ako aj určitý finančný obnos v cudzej mene. Krajský súd preskúmal tak napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom v zmysle tretej hlavy piatej časti O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Podľa § 88 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (1) Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. (2) Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá povolený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 89 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (1) Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. (2) O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 1 písm. a) alebo písm. b). (3) Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b) môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. Súd po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu ako aj odôvodnením rozhodnutia správneho orgánu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom je pre nich rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Úlohou správneho súdu nie je namiesto správneho orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, ani meniť, či dopĺňať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Preto, ak je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, tento nedostatok nemôže odstrániť ani krajský súd a ani Najvyšší súd SR svojim rozsudkom, ale takéto rozhodnutie správneho orgánu musí byť podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. zrušené a vrátené správnemu orgánu na nové konanie a rozhodnutie. V danom prípade navrhovateľkou napadnuté rozhodnutie odporcu síce vychádzalo z dostatočného zistenia skutkového stavu, ale prijatý právny záver je predčasný a rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené. V predmetnej veci rozhodnutie o zaistení je v podstate založené na tom, že navrhovateľka sa na území SR zdržiava neoprávnene, síce s platným cestovným dokladom, avšak bez platného víza alebo povolenia príslušných orgánov SR. Zo strany odporcu bolo konštatované, že potreba zaistenia navrhovateľky a obmedzenie jej osobnej slobody je nevyhnutné z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA12-AV-1-5/2012 zo dňa 16.3.2012 vydaného Oddelením cudzineckej polície PZ Nové Zámky s poukazom na ust. § 84 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, bez ďalšieho bližšieho odôvodnenia. Za tohto stavu bolo potrebné sa stotožniť s odvolacími dôvodmi uvedenými odvolateľkou a tieto považovať za opodstatnené, pretože odporca v rozhodnutí neodôvodnil potrebu zaistenia navrhovateľky v súvislosti s tým, prečo nebolo možné vykonať jej vyhostenie z územia SR bez pozbavenia jej osobnej slobody za stavu, že táto mala k dispozícii platný cestovný doklad ako aj dostatočne vysokú finančnú hotovosť. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na tzv. návratovú smernicu, z ktorej vyplýva, že cudzinca možno zaistiť na účel jeho odsunu len ak nie je možné uplatniť iné, menej prísne donucovacie opatrenia (§ 89 zákona o pobyte cudzincov). V neposlednom rade je potrebné uviesť, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré bolo následne vydané po zaistení navrhovateľky nebolo právoplatné, navrhovateľka podala voči nemu odvolanie, ktoré má odkladný účinok. Taktiež pokiaľ ide o správnym orgánom určenú dĺžku doby zaistenia (od 16.3.2012 do 16.9.2012), tak táto je neurčitá a v odôvodnení rozhodnutia neodôvodnená, bez zohľadnenia okolností daného prípadu (platnosť cestovného dokladu a finančné prostriedky, ktoré mala navrhovateľka k dispozícii), pričom použitie maximálnej doby zaistenia musí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správny orgán sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami a námietkami navrhovateľky, stručne iba skonštatoval, že sú splnené zákonné podmienky na zaistenie navrhovateľky, bez toho, že by rozhodnutie riadne odôvodnil. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd napadnuté rozhodnutie zrušil postupom podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. pre nedostatočné odôvodnenie a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom súdu. S odkazom na dôvod zrušenia rozhodnutia v zmysle § 250s ods. 1 O.s.p. proti rozsudku nie je prípustné odvolanie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250k O.s.p. tak, že procesne úspešnej navrhovateľke nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej splnomocnený zástupca výslovne uviedol, že si náhradu trov konania neuplatňuje. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.