Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 43Sp/8/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200196 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2012200196.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci navrhovateľky: J. G. Z. E., štátna príslušnosť Vietnamská socialistická republika, t.č. umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove, zastúpenej JUDr. Katarínou Fajnorovou, Liga za ľudské práva, Hurbanovo námestie 5, 811 03 Bratislava proti žalovanému Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, Jilemnického 2, 911 01 Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.p. PPZ-HCP- BB8-AV-27-024/2012 zo dňa 5. apríla 2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín č.p. PPZ-HCP-BB8-AV-27-024/2012 zo dňa 5. apríla 2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vracia na ďalšie konanie. Navrhovateľke súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Oddelenie cudzineckej polície PZ Trenčín rozhodnutím č.p. PPZ-HCP-BB8-AV-27-024/2012 zo dňa 5.4.2012 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) zaistilo dňom 5.4.2011 o 13.30 hodine štátnu príslušníčku Vietnamskej socialistickej republiky (ďalej len VSR) menom J. G. Z. E., podľa vietnamského lunárneho kalendára narodenú X.X.XXXX na dobu 6 mesiacov na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom menovaná bola podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Dôvodom zaistenia bola podľa správneho orgánu skutočnosť, že u navrhovateľky vzniklo podozrenie, že na území SR sa zdržiava neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a platného víza. Na základe tejto skutočnosti bola navrhovateľka v súlade s ust. §17 ods. 2 a § 18 ods. 3 zák.č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov predvedená príslušníkmi Oddelenia cudzineckej polície PZ Trenčín na útvar polície. V rozhodnutí o zaistení bolo konštatované, že navrhovateľka bola dňa 4.4.2012 na diaľnici D1, odpočívadle Hrádok v smere do Bratislavy kontrolovaná hliadkou PZ, pričom uviedla, že cieľom plánovanej cesty z domovského štátu bola Poľská republika, kde mala opatrovať malé vietnamské deti žijúce v Poľsku. V tejto súvislosti uviedla, že z Vietnamu odišla len z ekonomických dôvodov, pri zaistení nemala žiadne finančné prostriedky. Uviedla, že vo Vietname nebola a ani nie je trestne stíhaná, ani prenasledovaná, má tam svojich rodičov a mladšieho brata, ktorí spolu žijú v rodinnom dome. V rozhodnutí bolo ďalej uvádzané, že počas konania neprejavila záujem o asistovaný dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM medzinárodnou organizáciou pre migráciu. Vzhľadom k tomu, že nebolo celkom zjavné, že ide o maloletú osobu, navrhovateľka bola poučená, aby sa v súlade s ust. § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov podrobila lekárskemu vyšetreniu na určenie veku. Na základe lekárskeho vyšetrenia, vykonaného na rádiologickej klinike, s.r.o. v Trenčíne bolo zistené a jednoznačne preukázané, že vek navrhovateľky je vyšší ako 18 rokov, a teda sa jedná o dospelú osobu. Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam bolo dňa 5.4.2012 odporcom v súlade s ust. § 82 ods. 1 písm. h) a k) zákona o pobyte cudzincov rozhodnuté o administratívnom vyhostení, nakoľko navrhovateľka sa na území SR zdržuje neoprávnene (nemá platný cestovný doklad ani prostriedky na vycestovanie) a súčasne táto uviedla v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné a zavádzajúce údaje. Pokiaľ ide o dobu zaistenia určenú na 6 mesiacov (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov), tak v tejto súvislosti bolo v rozhodnutí konštatované, že to bolo potrebné pre zabezpečenie výkonu administratívneho zaistenia s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľka nemôže vycestovať bez platného cestovného dokladu, nemá finančné prostriedky na vycestovanie s prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovateľka nespolupracovala zo správnym orgánom, v konaní uvádzala nepravdivé, neúplné a zavádzajúce údaje. V rámci konania odporca ako správny orgán prihliadal na otázku možnosti obmedzenia slobody účastníka konania tak, ako to vyplýva z článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kedy túto osobu možno obmedziť iba so zákonných dôvodov, ktorými v tomto prípade je zabránenie jej nepovolenému vstupu na územie a prebiehajúce konanie o vyhostení. V tejto súvislosti správny orgán posudzoval aj možnosť aplikácie ust. § 89 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov, no vzhľadom na vyššie zistené skutočnosti upustil od možnosti uplatnenia ust. § 89 zákona o pobyte cudzincov. Proti rozhodnutiu o zaistení podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, v ktorom namietala jeho nezákonnosť a nesprávnosť z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p., keď nedostatky napadnutého rozhodnutia spočívali v jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Poukázala na to, že odporca na základe vykonaného röntgenového vyšetrenia zápästia navrhovateľky dospel k nesprávnemu záveru o jej plnoletosti. V tejto súvislosti bolo konštatované, že navrhovateľka síce bola podrobená lekárskemu vyšetreniu na určeniu veku, avšak záver o kostnom veku nemožno považovať za dostatočne relevantný podklad pre jednoznačné určenie chronologického veku navrhovateľky. Poukázala na niektoré publikácie, v ktorých je konštatované, že kostný vek nemusí zodpovedať veku chronologickému, pričom práve presnosť odhadu veku na základe rtg ruky zostáva spochybňovaná, vzhľadom na možné odchýlky viacerých rokov pri takomto vyšetrení, a preto mala za to, že je potrebné urobiť komplexné vyšetrenie dieťaťa. V danom prípade navrhovateľka uvádzala ako dátum svojho narodenia deň X.X.XXXX, čo v prepočte do nášho kalendára predstavuje deň XX.X.XXXX, z čoho vyplýva, že ide o osobu vo veku 17-tich rokov, ktorá dosiahne plnoletosť dňa XX.X.XXXX. V tejto súvislosti namietala, že pokiaľ odporca v konaní považoval záver z röntgenového vyšetrenia zápästia za dostatočný záver o plnoletosti navrhovateľky, mal v rozhodnutí odôvodniť, prečo záver o kostnom veku považuje za dostatočne relevantný podklad pre jednoznačné určenie chronologického veku navrhovateľky. Ďalej namietala, že v rozhodnutí absentuje odôvodnenie efektívnosti a účelnosti zaistenia ako aj zváženie reálnosti vyhostiteľnosti navrhovateľky, čo jej v rozpore s ustálenou judikatúrou, nakoľko samotné konštatovanie, že odporca je oprávnený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia nepostačuje. Skutočná potreba tohto zaistenia, teda zásahu do obmedzenia osobnej slobody musí byť odôvodnená s vysvetlením prečo nebolo možné výkon trestu vyhostenia realizovať zo slobody. V tejto súvislosti poukázala na tzv. návratovú smernicu (ust. článku 15 ods. 1 Smernice 2008/115/ES), podľa ktorej je možné cudzinca zaistiť na účel jeho odsunu len ak nie je možné uplatniť iné, menej prísnu donucovacie opatrenia, a je potrebné vykonať odsun, a to najmä vtedy ak existuje riziko úteku alebo sa cudzinec vyhýba alebo bráni procesu prípravy jeho návratu, alebo odsunu, pričom potreba obmedzenia jej osobnej slobody za účelom vyhostenia nie je ničím podložená a ani v rozhodnutí odôvodnená. Taktiež mala za to, že v rozhodnutí o zaistení absentuje odôvodnenie dĺžky zaistenia na maximálnu dobu povolenú zákonom o pobyte cudzincov, teda 6 mesiacov, a to aj v súvislosti s konštatovaním odporcu, že navrhovateľka má zámer sa vyhnúť zodpovednosti za svoje konanie, a to tým, že uvádza nepravdivé, neúplné a zavádzajúce informácie. V tomto smere namietala, že použitie maximálnej doby zaistenia musí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami osvedčujúcimi predpoklad, že maximálna doba zaistenia bude reálne potrebná, pričom správny orgán musí uviesť, aké úkony bude vykonávať na realizáciu vyhostenia. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 30.4.2012 uviedol, že v konaní postupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj zák.č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. Uviedol, že zisťovanie veku navrhovateľky bolo realizované v súlade s usmernením, resp. stanoviskom Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 5.1.2012 pod č. 158/2012/55 a Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 19.3.2012 pod č. Z 15204-2012-OZS, ktoré odporúča v prípade odôvodnených pochybností o veku cudzinca pribrať do spolupráce lekára zo špecializáciou v odbore rádiológia. Z vykonaného vyšetrenia znalkyňou prof. MUDr. O. S., CSc. mal za preukázané, že navrhovateľka nie je maloletou osobou bez sprievodu, ale že ide o dospelú osobu. V tejto súvislosti poukázal na navrhovateľkou uvádzaný dátum narodenia pri zaistení (X.XX.XXXX), ktorý nemohol byť správny a ktorý ani nekorešponduje s dátumom narodenia uvádzaným právnou zástupkyňou navrhovateľky v opravnom prostriedku (X.X.XXXX). Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že by v rozhodnutí absentovalo odôvodnenie efektívnosti a účelnosti zaistenia ako aj zváženie reálnosti vyhostiteľnosti navrhovateľky. Poukázal na to, že efektívnosť a účelnosť zaistenia vyplýva zo znenia ust. § 84 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktorý ukladá v konkrétnych prípadoch povinnosť správnemu orgánu zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a preto je potrebné mať zaisteného vo fyzickej dispozícii. V tejto súvislosti uviedol, že v danom prípade nebolo možné postupovať podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženie peňažnej záruky), nakoľko navrhovateľka nemala k dispozícii platný cestovný doklad a ani prostriedky na vycestovanie a naviac nespolupracovala zo správnym orgánom, v konaní uvádzala opakovane nepravdivé, neúplné a zavádzajúce údaje o svojom veku. Mal za to, že poukazovanie právnej zástupkyne navrhovateľky na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze sp.zn. II 264/09 z 19. októbra 2010 je účelovo vytrhnutý z kontextu, nakoľko tento sa týka dvoch konaní vo veci zaistenia cudzincov, ktorých konanie je posudzované individuálne a založené na úplne iných skutkových stavoch. Ďalej uviedol, že v danom prípade bola preukázaná reálnosť vyhostiteľnosti navrhovateľky a to aj s poukazom na existujúcu medzinárodnú zmluvu o readmisii osôb uzatvorenou dňa 17.10.2005 medzi SR a VSR ako aj dobrou spoluprácou s Veľvyslanectvom VSR pri vydávaní náhradných cestovných dokladov. Taktiež nesúhlasil s tým, že by v rozhodnutí o zaistení absentovalo odôvodnenie dĺžky zaistenia na maximálnu dobu. Pri rozhodovaní o dĺžke zaistenia prihliadal na to, že navrhovateľka nemôže vycestovať, nakoľko nemá platný cestovný doklad, nemá prostriedky na vycestovanie a súčasne počas konania odmietla využiť možnosť asistovaného dobrovoľného návratu do domovskej krajiny prostredníctvom Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM), pričom naviac bolo preukázané, že navrhovateľka nespolupracuje zo správnym orgánom a opakovane uvádza nepravdivé, neúplné a zavádzajúce údaje o svojom veku. V tejto súvislosti poukázal na to, že správny orgán v rámci povinností policajného útvaru uvedenej v ust. § 90 ods. 1 písm. d) a § 90 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov po celý čas zaistenia cudzinca skúma, či trvá účel zaistenia. Mal za to, že v danom prípade rozhodnutie o zaistení odôvodňuje potrebu maximálnej dĺžky zaistenia s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľka nemôže vycestovať, nakoľko nemá platný cestovný doklad, nemá prostriedky na vycestovanie, odmieta využiť možnosť asistovaného dobrovoľného návratu do domovskej krajiny a opakovane uvádza nepravdivé, neúplné a zavádzajúce údaje o svojom veku. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom právna zástupkyňa navrhovateľky poukázala na dôvody, ktoré uviedla v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu o zaistení navrhovateľky. Zástupca odporcu na pojednávaní zopakoval skutočnosti uvádzané v písomnom vyjadrení, pričom mal za to, že zaistenie navrhovateľky bolo realizované v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd preskúmal tak napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom v zmysle tretej hlavy piatej časti O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Podľa § 88 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (1) Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. (2) Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá povolený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 89 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (1) Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. (2) O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 1 písm. a) alebo písm. b). (3) Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b) môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. Súd po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu ako aj odôvodnením rozhodnutia správneho orgánu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom je pre nich rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Úlohou správneho súdu nie je na miesto správneho orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, ani meniť, či dopĺňať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Preto, ak je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, tento nedostatok nemôže odstrániť ani krajský súd a ani Najvyšší súd SR rozsudkom, ale takého rozhodnutie správneho orgánu musí byť podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. zrušené a vrátené správnemu orgánu na nové konanie a rozhodnutie. V danom prípade navrhovateľkou napadnuté rozhodnutie odporcu síce vychádzalo z dostatočného zistenia skutkového stavu, ale prijatý právny záver je predčasný a rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené. V predmetnej veci rozhodnutie o zaistení je v podstate založené na tom, že navrhovateľka sa na území SR zdržiava neoprávnene, bez platného cestovného dokladu, platného víza a bez finančných prostriedkov. V rozhodnutí bolo ďalšej konštatované, že navrhovateľka má v úmysle sa vyhnúť zodpovednosti za toto svoje konanie, keď uvádza nepravdivé, neúplné a zavádzajúce údaje o svojom veku. Práve otázka skutočného veku navrhovateľky je rozhodujúca z hľadiska posúdenia správnosti postupu správneho orgánu v predmetnej veci. Je nepochybné, že vek navrhovateľky bol zisťovaný výlučne röntgenovým vyšetrením zápästia, resp. ruky, čo je metóda, ktorou je možné poskytnúť len odhad kostného veku, avšak nie veku skutočného. Z rôznych odborných publikácií ako aj stanovísk lekárov zaoberajúcich sa touto problematikou bolo totiž preukázateľne zistené, že zisťovanie veku by malo byť realizované komplexným vyšetrením dieťaťa, nakoľko podľa lekárskych výskumov je možná veľká odchýlka, resp. miera omylu pri určovaní veku rtg vyšetrením. Naviac je potrebné konštatovať, že odporca v rozhodnutí neodôvodnil prečo záver o kostnom veku považuje za dostatočne relevantný podklad pre jednoznačné určenie chronologického veku navrhovateľky. Zo strany odporcu bolo ďalej konštatované, že potreba zaistenia navrhovateľky na dobu 6 mesiacov je nevyhnutná z dôvodu potreby zabezpečenia výkonu administratívneho vyhostenia s ohľadom na skutočnosť, že nemôže vycestovať, nakoľko nemá platný cestovný doklad a ani prostriedky na vycestovanie, pričom zohľadnená bola aj skutočnosť, že navrhovateľka nespolupracovala a v konaní uvádzala nepravdivé, neúplné a zavádzajúce údaje. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pre zabezpečenie realizácie výkonu administratívneho vyhostenia nie je povinnosťou správneho orgánu cudzinca zaistiť, pričom ak toto oprávnenie využije musí dostatočným spôsobom odôvodniť prečo, nepostačuje poukázať len existujúce rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu bez ďalšie bližšieho zdôvodnenia. Taktiež pokiaľ ide o správnym orgánom určenú dĺžku doby zaistenia (6 mesiacov), použitie maximálnej doby zaistenia musí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami osvedčujúcimi predpoklad, že maximálna doba zaistenia bude reálne potrebná a v tejto súvislosti je dôležité uviesť, aké úkony bude vykonávať správny orgán na realizáciu vyhostenia. Za tohto stavu bolo potrebné sa stotožniť s odvolacími dôvodmi uvedenými odvolateľkou a tieto považovať za opodstatnené, pretože odporca v rozhodnutí dostatočným spôsobom neodôvodnil potrebu zaistenia navrhovateľky v súvislosti s efektívnosťou a účelnosťou zaistenia, reálnosťou vyhostiteľnosti navrhovateľky ako aj nedostatočného odôvodnenia dĺžky zaistenia, ktorá bola určená v danom prípade na maximálnu dobu povolenú zákonom o pobyte cudzincov. V neposlednom rade ďalším dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia boli tiež existujúce pochybnosti o skutočnom veku navrhovateľky, pretože záver o kostnom veku navrhovateľky nemožno považovať za dostatočne relevantný podklad pre jednoznačné určenie chronologického veku navrhovateľky, keď iné vyšetrenia na zistenie veku u navrhovateľky urobené neboli. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správny orgán sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami a námietkami navrhovateľky, stručne iba skonštatoval, že sú splnené zákonné podmienky na zaistenie navrhovateľky, bez toho, že by rozhodnutie riadne odôvodnil. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd napadnuté rozhodnutie zrušil postupom podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. pre nedostatočné odôvodnenie a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom súdu. S odkazom na dôvod zrušenia rozhodnutia v zmysle § 250s ods. 1 O.s.p. proti rozsudku nie je prípustné odvolanie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250k O.s.p. tak, že procesne úspešnej navrhovateľke nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľky náhradu trov konania nežiadal priznať. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.