Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/116/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107212176 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2107212176.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Dolné Dubové, so sídlom Dolné Dubové 36, IČO: 34 013 164, zastúpenej splnomocnenkyňou: SOUKENÍK- ŠTRPKA, s.r.o., AK so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanej: Obec Dolné Dubové, so sídlom Dolné Dubové č.1, IČO: 312 401, zastúpenej: JUDr. Andrea Cisárová, advokátka, AK so sídlom Bratislava, Kominárska 2, o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19C 53/2007 - 81 zo dňa 15. decembra 2008, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej a v časti trov konania p o t v r d z u j e . Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 174,84 eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia, a to jej splnomocnenkyni do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam - parc. č. XX/X, záhrady o výmere 961 m2, vedenej Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava, v kat. úz. J. J., v katastri nehnuteľností v registri C, na katastrálnej mape vedenej na LV č. XXX v kat. úz. J. J., do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšku konanie zastavil a žalovanej uložil zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 35.199,- Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku k rukám splnomocnenej zástupkyne žalobkyne. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, keď žalobkyňa je útvarom Rímskokatolíckej cirkvi s vlastnou právnou subjektivitou (Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je registrovanou cirkvou v zmysle zákona č. 308/1991 Zb.) proti osobe povinnej, keď žalovaná je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Predmetné nehnuteľnosti boli v čase odňatia vo vlastníctve cirkvi, keď rímskokatolícka cirkev bola pôvodným výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných pozemkovoknižnej vložke č. 890 (pôvodne č. 605) v katastrálnom území J. J.. Na základe Výmeru Krajského národného výboru, odboru pre školstvo v Bratislave zo dňa 29.09.1954 boli nehnuteľnosti zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. 890 zapísané do vlastníctva Československého štátu, keď podľa zápisu sa dňa 27.07.1956 poznamenal vklad vlastníckeho práva pre Československý štát v správe školského odboru rady ONV v Trnave v celosti podľa § 1 Nariadenia č. 47/1945 Sb.n. SNR. Z uvedeného vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z.z., pričom predmetné nehnuteľnosti boli v čase odňatia vo vlastníctve cirkvi, ktorá aj v súčasnosti pôsobí na území Slovenskej republiky a predmetná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu na základe odňatia bez náhrady, keď v konaní nebol preukázaný opak. Žalobkyňa ako oprávnená osoba preukázala i splnenie ďalšej z podmienok, a to včasné uplatnenie si práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam písomnou výzvou voči povinnému, ktorá bola žalovanej doručená dňa 27.04.2006. Nakoľko žalovaná ako povinná osoba nevyhovela písomnej výzve, žalobkyňa si svoj nárok uplatnila predmetnou žalobou v lehote podľa § 5 ods. 3 citovaného zákona. Čo sa týka námietok žalovanej, že predmetný pozemok bol priľahlým pozemkom na pozemku, na ktorom bola postavená škola, a teda v zmysle § 6 písmeno b) citovaného zákona sa vlastníctvo nenavracia, súd sa stotožnil s právnym názorom žalobkyne, že citované zákonné ustanovenie sa nevzťahuje na daný prípad. V danom prípade je pravdou, že predmetná parcela č. XX/X bola priľahlým pozemkom k parcele č. XX/X, na ktorej stála stavba slúžiaca na školské účely, v konaní mal však súd preukázané, že táto stavba bola postavená ešte v roku 1928, t.j. v čase odňatia už existovala, slúžila na školské účely, čo vyplýva i z toho, že tento majetok prešiel na štát v zmysle nariadenia č. 47/1945 Sb.n. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením, keď podľa § 1 citovaného nariadenia majetok fyzických a právnických osôb, ktorý slúži školským cieľom a ubytovaniu učiteľských síl a iných školských zamestnancov, prechádza na štát. Z uvedeného vyplýva, že nie je splnená podmienka pre aplikáciu tohto ustanovenia, a to že pozemok bol takouto stavbou zastavaný až po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu. Napokon podľa názoru súdu nebola splnená ani ďalšia podmienka pre aplikáciu citovaného zákonného ustanovenia, keď v súčasnosti už táto budova neslúži na školské účely, nakoľko Rozhodnutím Ministerstva školstva SR zo dňa 29.06.2004 bola základná škola a školský klub detí pri Základnej škole Dolné Dubové č. 33 vyradený zo siete škôl a školských zariadení, a to s účinnosťou od 31.07.2004, preto ani predmetný pozemok nemožno považovať za priľahlý pozemok slúžiaci na školské účely. Podľa názoru súdu neobstojí ani námietka žalovanej, že žalobkyňa sa domáha vydania parcely označenej ako záhrada, nakoľko pre účely zákona č. 161/2005 Z.z. sa poľnohospodárskou pôdou rozumie produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávnaté porasty. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvého stupňa k záveru, že v danej veci boli splnené všetky zákonné podmienky pre navrátenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti žalobkyni. S poukazom na to, že žalobkyňa zobrala žalobu v časti o vydanie nehnuteľností pôvodne vedených v PKV č. 605, v katastrálnom území J. J., parc. č. XXX, XXX, XX, XX/X, XXX/X, XXX, XXX a XXX spolu s dokumentáciou späť, súd v tejto časti konanie podľa § 96 ods. 1 O.s.p. so súhlasom žalovanej zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti vyhovujúcej časti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni nehnuteľnosť a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnosti pôvodne vedenej na PKV č. 605, v katastrálnom území J. J., parc. č. XX/X, záhrada o výmere 961 m2, v súčasnosti vedenej na LV č. XXX, spolu s dokumentáciou, ktorá k nehnuteľnosti prislúcha, pričom svoj návrh žalobkyňa oprela o zákon č. 161/2005 Z.z.. Na strane 3 rozsudku v časti odôvodnenia sa zákonný sudca jednoznačne vysporiadal s otázkou oprávnenosti žalobkyne a poukázal na to, že predmetná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu, čo nikto z účastníkov nespochybnil. V tomto smere žalovaná poukázala na povinnosť a dôkazné bremeno, ktoré spočíva na žalobkyni, pričom počas celého konania trvala na preukázaní tvrdenia žalobkyne, že jej pôvodné majetky boli odňaté bez náhrady. Žalovaná je presvedčená a z počutia vie, že predmetné pozemky boli vyplatené. Naviac poukázala na to, že v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3, teda vyvlastnenie bez náhrady. Bola presvedčená, že žalobkyňa v tomto bode žaloby neuniesla dôkazné bremeno a nenaplnila jednu z podmienok § 3 ods. 1 na to, aby jej bola nehnuteľnosť vydaná. Poukázala tiež na to, že predmetná nehnuteľnosť nemala byť vydaná i s poukazom na ustanovenie § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z.z.. Namietala, že pokiaľ zákonný sudca pri námietke, že priľahlý pozemok nie je záhradou v pravom slova zmysle, sa vyjadril, že je, tak je nevyhnutné vychádzať zo skutočnosti, ktorá je uvedená na LV, pretože pokiaľ tomu tak je pri definovaný využiteľnosti pozemku, ktorý cirkev, teda žalobkyňa požaduje, je spravodlivé, aby tak tomu bolo aj v prípade definovania a preukazovania stavby na parcele č. XX/X, pretože práve na ňu sa viaže definovanie priľahlého pozemku. Pripustila, že budova školy v súčasnosti nemôže plniť funkciu, na ktorú je určená, uviedla však, že na jej opravu sa spracúva projekt pre účely poskytnutia príspevkov z Eurofondov. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správny. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 19C 53/2007 je vydanie nehnuteľností v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti, ktorým bolo žalobe vyhovené a žalovanej bolo uložené vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnosti parc. č. XX/X, záhrade o výmere 961 m2 nachádzajúcej sa v k. ú. J. J., vednej v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu v Trnave, Správy katastra Trnava v registri C na LV č. XXX a žalovanej bolo uložené zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania. Zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam sa radí k reštitučným zákonom prijatých na nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených osôb v predchádzajúcom režime vykonaných v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa - Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Dolné Dubové, dňa 27.04.2006 doručila žalovanej - Obci Dolné Dubové výzvu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v zmysle zák. č. 161/2005 Z.z. V tejto výzve vyzval žalovanú v zmysle § 5 ods. 1 zákona na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam pôvodne zapísaných a vedených v PKV č. 605 v k.ú. J. J. s tým, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu alebo obce a boli zapísané v predmetnej pozemnoknižnej vložke na základe dôvodu uvedeného v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z., čo osvedčuje zápis v časti B pripojenej PKV, resp. dokumentoch, ktoré na ne odkazujú. Vo výzve tiež uviedla, že je právnym nástupcom po pôvodných vlastníkoch nehnuteľností, ktorí sú zapísaní v uvedenej pozemkovej knihe, resp. pozemnoknižných vložkách, pričom Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Dolné Dubové bola zriadená v zmysle zákona č. 308/1991 Z.z. a v zmysle Kódexu kánonického práva (CIC) Kánonov 515, § 1, § 2, § 3. V predmetnej výzve žalobkyňa nedoložila žiadne doklady, a to ani PKV č. 605. Žalovaná listom zo dňa 02.05.2006 vyzvala žalobkyňu na doplnenie dokladov, a to zaslaním doplnenia identifikácie nehnuteľného majetku, ktorý má byť predmetom vrátenia (číslo parcely, výmera atď.). Žalovaná dňa 06.11.2006 od žalobkyne prevzala LV č. XXX, majetkovú podstatu PKV č. 605, 890, identifikáciu parciel a kópiu z katastrálnej mapy. Z výpisu z LV č. XXX kat. úz. J. J. vyplýva, že vlastníkom parc. č. XX/X o výmere 961 m2, záhrady, je obec Dolné Dubové v podiele 1/1. Ako spôsob využitia pozemku je uvedený kód 5100 - pozemky prevažne v zastavanom území obce alebo v záhradkových osadách, na ktorých sa pestuje zelenina, ovocie, okrasná, nízka a vysoká zeleň a iné poľnohospodárske plodiny. Z rozhodnutia Ministerstva školstva SR č.: CD-2004-7291/14290-1:09/ŠKD zo dňa 29.06.2004 vyplýva, že Ministerstvo školstva SR rozhodlo o vyradení Základnej školy Dolné Dubové 33 zo siete škôl a školských zariadení Ministerstva školstva SR, a to s účinnosťou od 31.07.2004. Z rozhodnutia Ministerstva školstva SR č.: CD-2004-7291/14290-1:09/ŠKD zo dňa 29.06.2004 vyplýva, že Ministerstvo školstva SR rozhodlo o vyradení školského klubu detí pri Základnej škole Dolné Dubové 33 zo siete škôl a školských zariadení Ministerstva školstva SR, a to s účinnosťou od 31.07.2004. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v danej veci boli splnené všetky zákonné podmienky pre navrátenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti žalobkyni. Rozhodujúcou skutočnosťou v predmetnom spore a spornou medzi účastníkmi konania bola otázka splnenia všetkých kumulatívnych náležitostí písomnej výzvy zo strany navrhovateľa vo vzťahu k žalovanej, a to v prekluzívnej lehote do 30.04.2006. Podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam (ďalej len „zákon“) môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.04.2006, a k tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak má písomná výzva vyvolať zákonom sledované účinky, musí zodpovedať aj všeobecným podmienkam platnosti právneho úkonu a tiež musí zodpovedať aj špeciálnym podmienkam uvedeným v citovanom ustanovení. Táto výzva teda musí byť platným právnym úkonom v zmysle Občianskeho zákonníka a musí byť vybavená všetkými náležitosťami uvedeným v § 5 ods. 1 zákona. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Z uvedeného je zrejmé, že písomný právny úkon musí byť určitý a zrozumiteľný, pričom zrozumiteľnosť má značný význam preto, aby z prejavu vôle konajúceho subjektu bol adresát objektívne schopný pochopiť, čoho sa týmto právnym úkonom konajúci subjekt domáha. Právny úkon preto musí byť zrozumiteľný vo všeobecnosti, teda aby bol význam použitých výrazových prostriedkov všeobecne objasniteľný. A právny úkon musí byť aj určitý, teda ak nie je vnútorne rozporný. Písomnú výzvu možno považovať za jednostranný písomný právny úkon, ktorý musí spĺňať náležitosti jeho platnosti a to najmä náležitosti uvedené v ust. § 34 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala veci, ktoré mala v držbe ku dňu účinnosti tohto zákona a ktorý boli odňaté spôsobom uvedeným v zákone. Bližšie obsahové náležitosti zákon nepredpisuje. Odvolací súd dospel k záveru, že výzva žalobkyne vo vzťahu k žalovanej je nezrozumiteľná, pretože žalobkyňa v nej neoznačila nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáha a v zmysle § 5 ods. 1 zákona tiež neuviedol akým spôsobom prešli predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Podľa § 5 ods. 1 sa nemožno domáhať vydania veci určenej druhovo ale iba určenej individuálne a musí ísť o vec pôvodnú, t.j. štátom prevzatú a nie inú, napr. druhovo zodpovedajúcu. Možnosť preukázať ako došlo k odňatiu je na osobe oprávnenej. Krajský súd v Trnave preto rozsudkom č.k. 10Co 43/2009 zo dňa 15. júna 2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že návrh zamietol. Uvedený rozsudok Krajského súdu v Trnave bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Cdo 11/2010 - 236 zo dňa 27. februára 2010 zrušený a vec bola vrátená Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Najvyšší súd konal na základe dovolania žalobkyne. Z rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa k argumentom žalobcu, že pozemkovoknižné vložky i dokumenty v nich uvedené sú všeobecne dostupné verejné listiny a ako také boli dostupné aj žalovaným nevysporiadal, a preto je jeho rozsudok čiastočne nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že odvolací súd sa dôsledne neriadil ust. § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je viazaný dôvodmi vymedzenými v odvolaní, čo znamená, že na iné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré by inak mohlo byť zákonným dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadnuť nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. V preskúmavanej veci z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu navyše vyplýva, že sa dôvodmi odvolania namietanými žalovanou vôbec nezaoberal. Uviedol, že v ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu zaoberať sa a vysporiadať sa s dôvodmi odvolania žalovanej, teda či sporná nehnuteľnosť bola žalobkyni odňatá bez náhrady, resp. na ktorej z účastníčok konania bolo dôkazné bremeno v tejto otázke, a či v zmysle odvolania žalovanej ide (nejde) o nehnuteľnosť, ku ktorej sa vlastníctvo nenavracia podľa § 6 zák. č. 161/2005 Z.z. Dovolací súd však v závere svojho rozhodnutia považoval za potrebné poukázať na nález Ústavného súdu SR zo 07.07.2010, č.k. I.US 12/2010 - 47, v ktorom rozhodnutí okrem iného sa uvádza, že v prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z. nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Obč. zákonníka. Avšak vzhľadom na to, že v tomto ustanovení nie je bližšie vymedzený obsah pojmu výzva a jej náležitostí, potom sa stanovením minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Podľa Ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy, požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označeným príslušnej PKV a katastrálneho územia. V preskúmavanej veci je zo spisu zrejmé, že žalobkyňa vo výzve špecifikovala spornú nehnuteľnosť číslom PKV a katastrálnym územím a vo výzve uviedla, že nehnuteľnosti zapísané v uvedenej PKV prešli do vlastníctva štátu na základe dôvodu uvedeného v § 3 zák. č. 161/2005 Z.z., čo osvedčuje zápis v časti B pripojenej PKV, ako verejnej listiny. Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.), keď v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Podľa § 243d ods. 1 O.s.p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorému rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodol o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania. Riadiac sa právnym názorom dovolacieho súdu, odvolací súd dospel k záveru, že z tohto rozhodnutia nepochybne vyplýva, že výzva na vydanie nehnuteľností, ktorú adresovala oprávnená osoba povinnej osobe spĺňa požiadavky určitosti výzvy na základe aj minimálnej konkretizácie nehnuteľností uvedeným pozemkovo knižnej vložky a katastrálneho územia, a preto je splnená konkretizácia dôvodu o ktorý oprávnená svoj nárok opiera. Spornou skutočnosťou v predmetnej veci tak medzi účastníkmi konania bola otázka, či došlo k odňatiu spornej nehnuteľnosti podľa § 3 zák. č. 161/2005 Z.z. bez náhrady a otázka, či ide o nehnuteľnosť, ku ktorej sa vlastníctvo nenavracia. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 161/2005 Z.z. oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Zb. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia Slovenskej národnej rady č. 47/1945 Zb. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Zb. SNR a nariadenia Slovenskej národnej rady č. 80/1945 Zb. SNR o poštátnení internátov. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, a na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. k odvolacím námietkam žalovanej dopĺňa nasledovné: Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že návrh bol podaný oprávnenou osobou, keď žalobkyňa je útvarom Rímskokatolíckej cirkvi s vlastnou právnou subjektivitou (Rímskokatolícka cirkev SR je registrovanou cirkvou v zmysle zák. č. 308/1991 Zb.) proti osobe povinnej, keď žalovaná je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť bola v čase odňatia vo vlastníctve cirkvi, keď Rímskokatolícka cirkev bola pôvodne výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. 890 (pôvodná PKV č. 605) v kat. úz. J. J.. Na základe výmeru Krajského národného výboru, odboru pre školstvo v Bratislave zo dňa 29.09.1954 boli nehnuteľnosti zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. 890 zapísané do vlastníctva Československého štátu, keď podľa zápisu v pozemkovoknižnej vložke č. 890 v kat. úz. J. J. sa dňa 27.07.1956 poznamenal vklad vlastníckeho práva pre Československý štát v správe: školského odboru rady ONV v Trnave v celosti podľa § 1 Nariadenia č. 47/1945 Sb.n. SNR. Z uvedeného teda vyplýva, že predmetná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z.z. Žalobkyňa ako oprávnená osoba preukázala splnenie podmienky, a to včasné uplatnenie si práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam písomnou výzvou voči povinnému, ktorá bola žalovanej doručená dňa 27.04.2006, t.j. v lehote podľa § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z., a keďže žalovaná tejto výzve nevyhovela, žalobkyňa si svoj nárok uplatnila predmetným návrhom v lehote podľa § 5 ods. 3 cit. zákona. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalovanej, že predmetný pozemok bol priľahlým pozemkom na pozemku, na ktorom bola postavená škola, a teda v zmysle § 6 písm. b) zák. č. 161/2005 Z.z. sa vlastníctvo nenavracia, keď sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že citované zákonné ustanovenie sa na prejednávanú vec nevzťahuje. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia, vlastníctvo sa nenavracia k pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorý slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na daný účel. V danom prípade je pravdou, že predmetná parc. č. XX/X bola priľahlým pozemkom k parc. č. XX/X, na ktorej stála stavba slúžiaca na školské účely, avšak v konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že táto stavba bola postavená ešte v roku 1928, t.j. v čase odňatia už existovala a teda nešlo o vlastníctvo k pozemku, ktorý by bol až po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný stavbou, ktorá v tomto prípade slúžila na školské účely na základe čoho tento majetok prešiel na štát v zmysle nariadenia č. 47/1945 Sb.n. SNR o zoštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením. Z uvedeného vyplýva, že pozemok bol takouto stavbou zastavaný až po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu. Ďalej sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že nie je splnená ani ďalšia podmienka pre aplikáciu citovaného zákonného ustanovenia § 6 písm. b) zák. č. 161/2005 Z.z., keď v súčasnosti už táto budova neslúži na školské účely, nakoľko rozhodnutím Ministerstva školstva SR zo dňa 29.06.2004 bola Základná škola a Školský klub detí pri Základnej škole Dolné Dubové 33 vyradené zo siete škôl a školských zariadení Ministerstva školstva SR, a to s účinnosťou od 31.07.2004, a preto ani predmetný pozemok nemožno považovať za priľahlý pozemok slúžiaci na školské účely, ako to predpokladá ust. § 6 písm. b) zák. č. 161/2005 Z.z. Čo sa týka námietky žalovanej, že žalobkyňa sa domáha vydania parcely označenej ako záhrada, keď v dôvodovej správe k zákonu č. 161/2005, konkrétne § 2 je presne špecifikované, že vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, čo v tomto prípade nie je splnené, odvolací súd uvádza, že sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že pre účely zákona č. 161/2005 Z.z. sa poľnohospodárskou pôdou rozumie produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty (§ 2 zák. č. 220/2004 Z.z.). Z LV č. XXX kat. úz. J. J., pri parc. č. XX/X vyplýva, že táto je v katastri nehnuteľností vedená ako záhrada a ako spôsob využitia pozemku je uvedené kód 5100 - pozemky prevažne v zastavanom území obce alebo v záhradkových osadách, na ktorých sa pestuje zelenina, ovocie, okrasná, nízka a vysoká zeleň a iné poľnohospodárske plodiny. Z uvedeného teda vyplýva, že predmetná parc. č. XX/X spĺňa podmienky pre navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa zák. č. 161/2005 Z.z., nakoľko je poľnohospodárskou pôdou, ktorá je produkčne potenciálna. Odvolací súd v súvislosti s námietkou odvolateľky, že k prechodu vlastníctva na štát nedošlo odňatím bez náhrady, nakoľko je presvedčená a z počutia vie, že náhrada za spornú nehnuteľnosť bola vyplatená uvádza, že súd prvého stupňa vyhodnotil správne, ak uviedol, že v konaní nebolo preukázané opak a preto došlo k odňatiu bez náhrady. Podľa ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. sú účastníci povinní označiť dôkazy k preukázaniu svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. V sporovom civilnom konaní sa uplatňuje pravidlo, že dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností taktiež tvrdí (pozri NS ČR sp. zn. 2CdoN 257/97). Žalovaná má taktiež rovnakú povinnosť (§ 101 ods. 1 O.s.p.) tvrdiť skutočnosti, ktoré majú odôvodňovať hmotnoprávnu obranu z jej strany a označiť, resp. predložiť o nej dôkazy. Ohľadne tejto obrany má žalovaná teda rovnako povinnosť tvrdenia a dôkaznej povinnosti (§ 101 ods. 1, § 120 ods. 1 O.s.p.). V sporovom konaní, kde strany stoja oproti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v opačnom smere. Je totiž vylúčené, aby preukázanie rovnakých skutočností mohlo privodiť v sporovom konaní rozhodnutie v prospech žalobkyne a zároveň i v prospech žalovanej. Preto dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalobkyňu sa týka iných tvrdení, než dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalovanú. Splnením dôkaznej povinnosti jedným z účastníkov sa nič nemení na dôkaznej povinnosti druhého účastníka, lebo v závislosti na hypotéze právnej normy, každá zo sporových strán musí tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Pretože však strany majú rozdielny záujem na výsledku konania, majú taktiež rozdielnu a celkom samostatnú povinnosť tvrdenia a dôkaznej povinnosti, a teda rozdielne a samostatne z toho vyplývajúce bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne nimi tvrdených skutočností. V konaní má žalobkyňa nepochybne povinnosť tvrdenia, povinnosť dôkaznú a jej zodpovedajúce bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne hmotnoprávnych predpokladov pre vrátenie odňatej nehnuteľnosti. Žalobkyňa v konaní uviedla, že predmetná sporná nehnuteľnosť jej bola odňatá bez náhrady, ktoré tvrdenie by mala v konaní preukázať. Ide však o negatívnu skutočnosť, ktorá sa môže v konaní preukázať len tak, že súdu bude predložený dôkaz o jej vyplatení. Žalovaná v konaní tvrdí, že táto náhrada bola žalobkyni zaplatená a v tomto smere ju zaťažuje dôkazne bremeno preukázania, že náhrada za odňatie spornej nehnuteľnosti bola vyplatená. V danom prípade totiž dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto určitú skutočnosť tvrdí a vyvodzuje z nej pre seba priaznivé rozhodnutie. Žalovaná nie je procesným subjektom, ktorého by sa netýkali procesné povinnosti; pokiaľ tvrdí, že k prechodu vlastníctva na štát nedošlo odňatím bez náhrady a teda, že náhrada bola zo strany štátu žalobkyni zaplatená musí na svoje tvrdenie označiť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Ak by v uvedenom smere dôkazne bremeno malo byť na žalobkyni, ktorá tvrdí, že v súvislosti s prechodom vlastníctva na štát došlo k odňatiu bez náhrady, potom by žalobkyňa musela preukázať skutočnosť, ktorá neexistuje. Ak existenciu tejto náhrady tvrdí žalovaná, potom je logické, že ona má mať vedomosť, ako je možné existenciu tejto náhrady preukázať. Išlo tak o dôkaz, ktorý v konaní mohla predložiť len žalovaná, pretože dôkaz o opaku (t.j. o nevyplatení náhrady) žalobkyňa súdu nemohla predložiť. Žalovaná však v konaní pred súdom prvého stupňa aj napriek riadnemu poučeniu v zmysle ust.§ 120 ods. 4 O.s.p. na preukázanie tvrdení o zaplatení tejto náhrady nepredložila resp. neoznačila žiadne dôkazy aj keď v odvolaní uviedla, že môže takýchto svedkov súdu označiť. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, keď súd prvého stupňa správne rozhodol i o náhrade trov konania a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vo veci úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania účelne vynaložených na uplatnenie práva titulom trov právneho zastúpenia. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni vychádzajúc z hodnoty sporu 3.827,92 eur, v zmysle jej vyčíslenia podaním zo dňa 28.10.2009, priznal žalobkyni náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 174,84 eur s nasledujúcou špecifikáciou: 1 úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 22.01.2009) vo výške 141,09 eur (§ 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), 1x krát režijný paušál vo výške 6,95 eur a 19 % DPH z tarifnej odmeny vo výške 26,80 eur. Náhradu trov dovolacieho konania si žalobkyňa v zmysle ust. § 151 ods.1 O.s.p. neuplatnila. Uvedený rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.