Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 6To/37/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109010995 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Sládok ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2109010995.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Sládka a sudcov JUDr. Mariána Jarábka a JUDr. Ivana Ilavského, v trestnej veci proti obžalovanému X. Q., stíhaného pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno a) Trestného zákona o odvolaní krajského prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp.zn. 30T/50/2009 zo dňa 02.02.2012, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04. októbra 2012, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie krajského prokurátora, sa z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Trnava pod sp.zn. 30T/50/2009 zo dňa 2.2.2012 bol obžalovaný X. Q. stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom období a mieste si za účelom predaja ďalším osobám zadovážil guličku zabalenú v alobale vloženú v mikroténovom sáčku s obsahom práškového materiálu s hmotnosťou 4122 mg, ktorú prechovával u seba až do dňa 05.03.2009, kedy bol v čase o 19.00 hod. v M. na ul. R. F. pred hotelom Nukleon kontrolovaný príslušníkmi PZ, kde obžalovaný X. Q. počas kontroly predmetnú guličku vytiahol z pravého vrecka svojej bundy a pustil na zem, pričom pri následnej obhliadke miesta činu bol tento predmet príslušníkmi polície zaistený a následnou kriminalistickou expertízou Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave bolo zistené, že obsahom predmetnej guličky zabalenej v alobale je heroín s prímesou kofeínu a paracetamolu s hmotnosťou 4122 mg o koncentrácii účinnej látky 28,5 % hmotnostných diacetylmorfínu, obsahujúce 1175 mg absolútneho diacetylmorfínu, čo zodpovedá 59 až 118 obvykle jednorazovým dávkam omamnej látky v hodnote najmenej 587,64 €, pričom heroín je v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z., o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do I. skupiny omamných látok s tým, že daného konania sa obžalovaný Emil Horváth dopustil i napriek tomu, že bol za takýto čin odsúdený už v minulosti rozsudkom Okresného súdu v Trnave sp. zn. 5T/121/2005 zo dňa 02.03.2006, právoplatným dňa 15.02.2007, podľa § 285 písmeno a) Trestného poriadku oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. K vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku podľa dôvodov rozsudku súdu I. stupňa došlo aj s prihliadnutím na právne závery, ktoré vo veci vyslovil krajský súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Úlohou súdu I. stupňa po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie bolo predovšetkým preskúmanie, či vo veci vykonávané prvotné úkony realizované príslušníkmi policajného zboru v zaradení kriminálnej polície, resp. pohotovostného policajného útvaru, realizovali úkony tieto zákonným spôsobom. Konkrétne bolo potrebné preveriť, či títo (príslušníci policajného zboru) pri sledovaní osoby podozrivej (obžalovaného X. Q.) mali na takýto procesný postup súhlas príslušného orgánu. V konkrétnom prípade sa vyžadoval súhlas príslušného prokurátora. Z doplneného dokazovania okresný súd zistil, že takýto súhlas na sledovanie osoby v zmysle § 113 Trestného poriadku v konkrétnej veci vydaný nebol. Okresný súd teda v súlade s názorom vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení krajského súdu dospel k záveru, že pri zabezpečovaní prvotných úkonov príslušníkmi policajného zboru v podobe sledovania osoby podozrivej osoby a následného úkonu v podobe vykonávania osobnej prehliadky u obvineného, v rámci ktorej došlo k zaisteniu alobalovej guličky, ako podozrivého predmetu, ktorý následne bol podrobený expertíznemu skúmaniu kriminalistického a expertízneho ústavu, bol realizovaný nie zákonne súladným spôsobom. Za takéhoto stavu nebolo možné preto prihliadať ani na následné vykonávané úkony vo veci realizované samotným vyšetrovateľom, keďže predchádzajúce prvotné úkony je potrebné vyhodnotiť ako procesne nespôsobilé, a preto v konečnom dôsledku okresný súd dospel k záveru, že obžalovaného X. Q. je potrebné oslobodiť a to v zmysle § 285 písmeno a/ Trestného poriadku. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie a to v zákonnej lehote krajský prokurátor, ktoré odvolanie aj písomne odôvodnil. V písomných dôvodoch odvolania sa nestotožňuje s rozsudkom súdu I. stupňa oslobodzujúceho obžalovaného X. Q. v zmysle § 285 písmeno a/ Trestného poriadku z dôvodu, že sa nestal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. K činnosti príslušníkov policajného zboru z oddelenia kriminálnej polície, resp. na veci zúčastnených príslušníkov z oddelenia policajného pohotovostného útvaru odvolateľ uvádza, že ohľadne obžalovaného X. Q. sa jednalo len o operatívnu informáciu vypovedajúcu o tom, že sa tento dopúšťa drogovej trestnej činnosti. Súčasne mali mať príslušníci policajného zboru informáciu, že sa má dostaviť pred hotel Nukleon v M., kde malo dôjsť k tomu, že bude odovzdávať drogy iným osobám. Príslušníci policajného zboru teda v konkrétnom prípade len mienili preveriť oznámenie, či získaná operatívna informácia sa zakladá na pravde. Samotnú akciu riadil svedok R. V., ktorý potvrdil, že sa nachádzal v okolí domu obžalovaného a čakal až tento vyjde z domu, následne ho potom určitý čas sledoval so svojim motorovým vozidlom. Keď sa mu osoba podozrivá stratila z dohľadu informoval ďalších príslušníkov policajného zboru a to svedkov C. J. a R. Y., ktorí stáli so služobným motorovým vozidlom na ulici F. pri nákupnom centre Olympia. Keď títo zbadali, že obžalovaný svojim vozidlom ide okolo nich, pohli sa na miesto, kde obžalovaný svoje vozidlo zaparkoval, kde pri hoteli Nukleon následne došlo k zadržaniu tohto (obžalovaného), ktorý v čase vykonávania úkonu mal vyhodiť z vrecka guličku, ktorá následne bola zaistená tam nachádzajúcimi sa príslušníkmi policajného zboru. Odvolateľ má za to, že pri preverovaní operatívnej informácie u obžalovaného nebolo potrebné získať informácie o jeho pohybe a činnosti tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 113 odsek 1 Trestného poriadku, nakoľko o tom, kde sa bude obžalovaný pohybovať a akú činnosť bude vykonávať, príslušníci policajného zboru už vedomosť na základe zistenej informácie mali. Podľa odvolateľa pritom príkaz na sledovanie má časovo dlhodobejší charakter a jeho cieľom má byť získavanie informácie o pohybe a činnosti osoby, alebo pohybe veci. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, podľa názoru odvolateľa, sa však nejednalo o dlhodobejší charakter sledovania osoby podozrivého, nakoľko išlo o bezprostredné overenie získanej informácie, a preto nebolo ani potrebné zabezpečovať úkon sledovania cez príslušný súhlas v zmysle § 113 Trestného poriadku. Odvolateľ pritom súčasne akceptuje, že v prípade sledovania osôb a vecí ide o zásah štátnych orgánov do práva na súkromie, ktoré je garantované Ústavou SR. Dôvodnosť vydania príkazu na sledovanie musí byť založená na relevantnej a konkrétnej argumentácii, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené podmienky na tak markantný zásah do práva na súkromie, akým sledovanie nepochybne je. Bez existencie takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti by bolo rozhodnutie o vydanie príkazu svojvoľné. Opätovne zdôraznil, že v konkrétnom prípade sa jednalo len o preverovanie operatívnej informácie, ktoré (preverovanie) nepredstavovalo dostatočný argument, ktorý by poskytol oporu dôvodnosti vydania príkazu na sledovanie v zmysle § 113 Trestného poriadku. Keďže teda neboli splnené podmienky na postup podľa Trestného poriadku, je podľa názoru odvolateľa nanajvýš logické, že jediným možným a zároveň zákonným postupom bol postup príslušníkov policajného zboru podľa zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, kedy vykonali preverenie operatívnej informácie a to v rámci plnenia si úloh policajného zboru, nakoľko v zmysle § 2 odsek 1 písmeno b/ zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore odhaľovanie trestných činov a zisťovaných páchateľov patrí medzi úlohy policajného zboru. Odvolateľ v ďalšej časti odvolania súčasne uvádza, že čo sa týka dôkazných prostriedkov a z toho vyplývajúcich dôkazov zabezpečovaných orgánmi polície, pokiaľ je táto činnosť vykonaná a vykonávaná v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy, nemôže byť súdnym rozhodnutím označený za nezákonný (súd by tak nerešpektoval vôľu zákonodarcu vyjadrenú v právnej úprave). Podľa čl. 144 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 odsek 2 a odsek 5 a zákonom (ako má správne znieť citácia ústavy). Podľa čl. 144 odsek 2 Ústavy SR, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť, alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 odsek 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 odsek 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný. Bolo na mieste, aby aj v tejto časti odvolateľ presne citoval konkrétny článok ústavy podporujúci jeho odvolacie argumenty. Preto, ak súd považuje zásah do základných práv podľa zákona o policajnom zbore, ktorý je aktuálne platný a účinný, za rozporný s ústavnými princípmi, bezpodmienečne musí postupovať v zmysle vyššie označeného článku Ústavy SR. Odvolateľ tiež zastáva názor, že zákon o policajnom zbore, ktorý upravuje časť trestného konania a pôsobnosti iba jednej z častí orgánov činných v trestnom konaní je práve zákonom špeciálnym k zákonu všeobecnému - Trestnému poriadku, ktorý upravuje celé trestné konanie ako jeden celok s úlohami všetkých orgánov činných v trestnom konaní. Aplikácia toho, ktorého zákona je tak priamo závislá od vzniknutej situácie a existujúceho dôkazného stavu, (čo bolo aj skutočným úmyslom zákonodarcu flexibilne reagovať na rôzne existujúce situácie v boji proti kriminalite). Zákonodarca tak zakomponoval obdobné inštitúty vo viacerých právnych normách, rovnaké právne sily použiteľné za rôzneho skutkového a právneho stavu s tým, že dôkazy zabezpečené v oboch konaniach sú pri dodržaní príslušnej litery zákona zákonné. V konečnom dôsledku odvolateľ (krajský prokurátor) navrhol, aby krajský súd podľa § 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu pod sp.zn. 30T/50/2009 zo dňa 2.2.2012 vo výroku o oslobodení obžalovaného X. Q. spod obžaloby a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vrátil vec príslušnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Na podklade v zákone podanom a odôvodnenom odvolaní, odvolací súd podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, pokiaľ bol odvolaním napádaný, pričom dospel k nasledovným záverom. Podľa § 2 odsek 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Je nesporné (nepopiera to ani krajský prokurátor v odvolaní), že prvotné úkony vedúce k vzneseniu obvinenia v neskoršom štádiu obžalovanému X. Q. vykonávali príslušníci kriminálnej polície v priamej súčinnosti s príslušníkmi policajného pohotovostného útvaru. Toto je zrejmé hlavne z výpovede svedka R. V., ktorý ako príslušník kriminálnej polície priamo riadil akciu zameranú na podozrivého X. Q., ktorý mal predávať v lokalite Prednádražie v M. heroín. Z jeho výpovede (viď. č.l. 61 trestného spisu) je zrejmé, že akciu riadil on, nakoľko mal poznatky, že X. Q. má predávať v lokalite Prednádražie heroín. Tento heroín mal predávať skoro každý deň. On sa počas akcie pritom pohyboval na služobnom motorovom vozidle i pešo v blízkosti jeho prechodného bydliska, jeho úlohou bolo sledovať kedy vyjde z domu a ktorým smerom pôjde. Z domu vyšiel (podozrivý X. Q.) asi o 18.40 hod. až 18.50 hod., presný čas nevie, nasadol do svojho auta C. XX M. XXXH. a s autom odišiel popred obytné bloky smerom na ulicu K. Y. a odtiaľ smeroval k ulici J. F., o čom informoval hneď vysielačkou ostatných zúčastnených na akcii, vrátane zásahovky. Potom sa mu vozidlo stratilo z dohľadu. Keď prišiel na ulicu J. F. už na parkovisku pred hotelom Nukleon bol X. Q. a už obmedzený osobnej slobode, na mieste už bola zásahovka a ďalší kolegovia z OKP. On urobil ohliadku miesta činu, nakoľko menovaný Q. vypustil z ruky alobalovú guličku o veľkosti orecha na zem. Následne mal byť menovaný zásahovkou eskortovaný na útvar. V tomto kontexte napokon svedok vypovedal aj na hlavnom pojednávaní viď. č.l. 561. V súlade s výpoveďou svedka R. V. vypovedali počas prípravného konania, resp. neskoršieho hlavného pojednávania aj ďalší na veci spolupracujúci príslušníci policajného zboru a to J. Y., R. J., P. T., M. V., M. N.. Z výpovede predovšetkým svedka R. V. je zrejmé, že pred samotným zásahom voči podozrivému X. Q. disponovali operatívnou informáciou, že tento prakticky skoro každý deň predáva drogy v M. na Prednádraží. Účelom a zmyslom vykonávanej policajnej akcie, podľa názoru odvolacieho súdu, preto bolo jednoznačne získať dôkaz o tejto jeho protizákonnej činnosti a to práve pre účely trestného stíhania. Nepochybné je aj to, že pred samotným zadržaním podozrivého X. Q. samotný svedok V. tohto (podozrivého) sledoval, ktorú skutočnosť sám potvrdil až do momentu, keď sa mu stratil z dohľadu, pričom následne informoval ďalších príslušníkov policajného zboru, ktorí s malým časovým odstupom uvedenú podozrivú osobu v podobe X. Q. zadržali. Pri samotnom zadržaní mal tento (podozrivý X. Q.) vyhodiť na zem guličku v alobale. Následne po zaistení uvedenej guličky bola táto podrobená skúmaniu kriminalistického a expertízneho ústavu, ktorý zistil, že sa v nej nachádzal heroín s prímesou kofeínu a paracetamolu s hmotnosťou 4122 mg o koncentrácii účinnej látky 28,5 % hmotnostných diacetylmorfínu, obsahujúce 1175 mg absolútneho diacetylmorfínu, čo zodpovedá 59 až 118 obvykle jednorazovým dávkam omamnej látky v hodnote najmenej 587,64 Eur, pričom heroín je v zmysle zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do I. skupiny omamných látok. Podľa § 113 odsek 1 Trestného poriadku sledovaním osoby a veci (ďalej len „sledovanie“) sa rozumie získavania informácií o pohybe a činnosti osoby, alebo pohybe veci, ktoré sa vykonáva utajovaným spôsobom; sledovanie možno vykonať v trestnom konaní o úmyselnom trestnom čine, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Podľa § 113 odsek 2 Trestného poriadku príkaz na sledovanie vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného stíhania, alebo v prípravnom konaní prokurátor. Podľa § 113 odsek 5 Trestného poriadku príkaz na sledovanie podľa odseku 2 sa môže vydať len na základe písomnej žiadosti policajta, alebo príslušného orgánu policajného zboru a v konaní pred súdom na písomnú žiadosť prokurátora. Žiadosť sa musí odôvodniť podozrením z konkrétnej trestnej činnosti a tiež údajmi o osobách a veciach, ktoré majú byť sledované, ak sú tieto údaje známe. V príkaze sa musí ustanoviť čas, v ktorom sa bude sledovanie vykonávať a to najviac 6 mesiacov. Ten kto vydá príkaz na sledovanie môže dobu sledovania písomne predĺžiť najviac o ďalších 6 mesiacov a to aj opakovane. Ak sledovanie trvá dlhšie ako 12 mesiacov, príkaz na sledovanie pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vydáva sudca pre prípravné konanie. Podľa § 113 odsek 7 ak vec neznesenie odklad a písomný príkaz nemožno získať vopred, sledovanie možno začať aj bez príkazu, ak nejde o prípady uvedené v odseku 4. Policajt alebo príslušný útvar policajného zboru je však povinný bez meškania dodatočne požiadať o vydanie príkazu. Ak príkaz nebude do 24 hodín vydaný, musí sa sledovanie skončiť a takto získané informácie nemožno použiť a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť. Vzhľadom na skutočnosť, že príslušníci policajného zboru zasahovali, resp. mienili zasiahnuť voči podozrivému X. Q. na základe už dovtedy známych operatívnych informácií v tom smere, že uvedená osoba prakticky každý deň predáva drogy na určitom mieste (na Prednádraží v M.), mohli v rámci zabezpečovania dôkazu postupovať len podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a nie podľa zákona o policajnom zbore. Podmienkou pre získavanie dôkazov pre účely trestného konania však súčasne bolo, aby postup príslušníkov policajného zboru bol zákonne súladný s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. V tomto kontexte podľa názoru odvolacieho súdu príslušníci policajného zboru a predovšetkým v osobe svedka R. V., ktorý celú akciu kriminálnej polície zameranú proti podozrivému X. Q. riadil, je potrebné vyhodnotiť ako nesúladnú so zákonom, keďže tento, čo aj sám priznáva, osobu podozrivú (X. Q.) sledoval až do doby, keď došlo k zadržaniu podozrivého. K samotnému sledovaniu však nebol vydaný príslušný zákonný súhlas tak, ako to predpokladá ustanovenie § 113 odsek 1 Trestného poriadku. V súvislosti s realizovanou akciou príslušníkov kriminálnej polície zrejme nie je možné ani dospieť k záveru, že pri zásahu voči podozrivej osobe sa malo jednať o úkon, ktorý by nezniesol odklad, a teda by nebolo možné písomný príkaz vopred získať, keďže je evidentné, že príslušníci policajného zboru disponovali informáciami o podozrivom X. Q., a teda mali možnosť pred realizovaným úkonom voči tomuto si riadne zabezpečiť príslušný súhlas prokurátora na sledovanie osoby a to v zmysle § 113 odsek 1 Trestného poriadku. Ďalšou podmienkou pre to, aby bolo možné zohľadňovať výsledky zabezpečené v rámci prvotných úkonov bolo aj to, že budú tieto vykonávané vzhľadom na charakter trestnej činnosti majúcej sa objasniť vyšetrovateľom. Pokiaľ však úkony prvotného charakteru mali byť zabezpečované príslušníkmi policajného zboru v tejto funkcii nezaradených, nie je možné tieto akceptovať ako úkony vykonávané zákonným spôsobom. Aj táto skutočnosť vo svojej podstate indikuje záver o procesnej nepoužiteľnosti vykonávaných prvotných úkonov. Či v konkrétnom prípade došlo k naplneniu obsahu sledovania osoby, alebo veci v zmysle ustanovenia § 113 odsek 1 Trestného poriadku, podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné primárne skúmať z hľadiska obsahu vykonávaného zákroku a nie s ohľadom na časový interval jeho trvania. V tomto kontexte odvolací súd má za to, že príslušníci policajného zboru a to predovšetkým v podobe veliteľa zásahu svedka R. V. vo vzťahu k osobe podozrivého X. Q. vykonávali sledovanie osoby, napokon sám svedok túto skutočnosť nepopiera. Bolo preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu zabezpečiť na takýto úkon súhlas príslušného prokurátora, ktorý však zabezpečený nebol. Súčasne sa odvolací súd nestotožňuje s argumentáciou odvolateľa namietajúceho skutočnosť, že v prípade vykonávaného sledovania osoby alebo veci sa má jednať o úkon dlhodobejšieho charakteru. Zákonodarca v tomto kontexte z hľadiska vymedzenia časových lehôt uvádza maximálnu lehotu do šiestich mesiacov s prípadným predĺžením. V žiadnom prípade neuvádza lehotu minimálnu. Aj z toho pohľadu má odvolací súd za to, že časové hľadisko pri posudzovaní vykonávaného úkonu v podobe jeho dĺžky nemá zásadne relevantný charakter. Takýto úkon (v podobe sledovania osoby a veci) je pritom potrebné považovať za zásadný zásah do základných práv a slobôd občanov. Najväčšiu mieru legitimity vykonávaného takéhoto zásahu je potrebné zabezpečovať a sledovať práve v kontexte vydávaných súhlasov orgánmi na to príslušnými (v danom prípade príslušným prokurátorom). V alternatívnom (netrestnoprávnom) režime zväčša príslušná garancia nie je do zákona zakomponovaná. Argumentácia samotného odvolateľa v rámci posudzovania úkonu vykonávajúceho príslušníkmi policajného zboru bezprostredne pred zaistením podozrivého je z pohľadu odvolacieho súdu rozpoluplná, keď na jednej strane konštatuje, že príslušníci policajného zboru išli len preverovať im známe operatívne informácie v tom smere, že podozrivá osoba X. Q. obchoduje s drogami. Na strane druhej v dôvodoch odvolania uvádza, že nebolo potrebné získavať informácie o jeho pohybe a činnosti tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 113 odsek 1 Trestného poriadku, nakoľko o tom, kde sa bude obžalovaný pohybovať a akú činnosť bude vykonávať, príslušníci policajného zboru už vedomosť na základe zistenej operatívnej informácie mali. Odvolacím súdom konštatovaný, procesne nepoužiteľný v trestnom konaní postup orgánov polície pri zabezpečovaní prvotných úkonov vo vzťahu k podozrivému X. Q. viedli k záveru, že ani ďalšie hoc aj vyšetrovateľom realizované úkony v podobe začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia proti tomuto (X. Q.), nemožno akceptovať ako dôkazy použiteľné, keďže boli získané z dôkazov procesne nepoužiteľných. Správne preto podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd obžalovaného X. Q. oslobodil spod obžaloby v zmysle § 285 písmeno a/ Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. K problematike zabezpečovania dôkazných prostriedkov orgánmi prípravného konania v priamom kontexte s vecou preskúmavanou tunajším odvolacím súdom, tento (odvolací súd) poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR a to pod sp.zn. 2Tdo/28/2012 zo dňa 26.6.2012 a 2Tdo/37/2011 zo dňa 25.10.2011, v ktorých Najvyšší súd SR skonštatoval, že orgány prípravného konania v prípadoch, ak dopredu disponovali informáciami o páchanej trestnej činnosti, pri zabezpečovaní dôkazov neboli a nemohli postupovať podľa zákona o policajnom zbore, ale bolo potrebné, aby postupovali podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktoré je normou všeobecnou a je normou, ktorá maximálnym spôsobom garantuje aj ochranu základných práv a slobôd osôb v konkrétnych veciach stíhaných. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.