Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/98/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109213558 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2109213558.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Petra Príbelská, PhD., v právnej veci žalobcov: 1. Ing. E. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., L. XXXX/X, 2. T. S., nar. XX.X.XXXX, bytom tamtiež, obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Anna Angelová, so sídlom Bratislava, Grösslingova 51, proti žalovanej: Mgr. N. U., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., M. XX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Mária Jezerská, so sídlom Trnava, Hlavná 2, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 26.1.2011 č.k. 13C/155/2009-261, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e s tým, že výrok po oprave správne znie: Súd u r č u j e, že žalobcovia 1 a 2 sú podielovými spoluvlastníkmi každý v 1/2 nehnuteľnosti: parc. č. 876/2 - záhrada o výmere 199 m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. L., obec L., okres M., zapísanej na LV č. XXXX Katastrálneho úradu Trnava, Správa katastra Trnava. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcom náhradu trov konania vo výške 1.000,60 Eur, z toho na trovách právneho zastúpenia 901,10 Eur a iné trovy 99,50 Eur, k rukám právnej zástupkyne žalobcov, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť náhradu trov konania štátu na účet U. T. vo výške 20,50 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodne samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu vyhovel žalobe a určil, že žalobcovia 1 a 2 sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku parc. č. 876/2 - záhrady o výmere 199 m2 nachádzajúceho sa v kat. úz. L., obec L., okres M., zapísané na LV č. XXXX Katastrálneho úradu Trnava, Správy katastra Trnava a to každý v spoluvlastníckom „diele 1“ (zrejme chyba v písaní, malo byť: podiele 1/2). Súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť trovy (správne náhradu) konania žalobcov JUDr. Anne Angelovej advokátke v sume 1.100,10 Eur do troch dní. Žalovanej súd zároveň uložil povinnosť zaplatiť trovy svedočného Okresnému súdu v Trnave v sume 20,50 Eur do troch dní. Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 80 písm. c) O.s.p. a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, po skonštatovaní, že žalobcovia preukázali, že majú v danej veci naliehavý právny záujem, keďže iba na základe určenia vlastníckeho práva bude možné urobiť zápis v katastri nehnuteľností, odôvodnil v podstate tým, že bolo preukázané, že žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci spornej časti nehnuteľnosti spĺňali držbu predmetnej nehnuteľnosti ku dňu 26.9.1994, kedy uplynula doba 10 rokov od začiatku držby žalobcom 1 a právnej predchodkyne žalobcu 2. Hranica nehnuteľnosti bola podľa záverov prvostupňového súdu od začiatku taká, že zahŕňala aj parcelu v súčasnosti označenú číslom 876/2 o výmere 199 m2. Táto hranica nebola nikdy nikým spochybňovaná. Žalobcovia tieto nehnuteľnosti užívali ako svoje vlastné a dobromyseľne s nimi nakladali ako so svojimi vlastnými, pričom mali oprávnene za to, že im patrí. O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania, včítane trov právneho zastúpenia, s použitím vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., ktoré trovy v odôvodnení preskúmavaného rozsudku i podrobne vyčíslil. S použitím § 148 ods. 1 O.s.p. zaviazal žalovanú tiež k povinnosti uhradiť trovy štátu z titulu svedočného vo výške 20,50 Eur, ktoré boli uhradené zo štátnych prostriedkov. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie vo všetkých výrokových častiach žalovaná, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobný návrh žalobcov zamietne, resp. aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil na opätovné posúdenie a rozhodnutie súdu prvého stupňa. Namietala, že súd nezohľadnil listinný dôkaz mapový list 8-1/32, 34, teda kópiu z pozemkovej knihy a notárskej zápisnice Nz 365/87 - kúpnej zmluvy, ktorou už rodičia žalovanej nadobudli spornú parcelu, čo bolo i evidované v katastri a následne zakreslené v pozemkových mapách a knihách. Táto evidencia vo vzťahu k tretím osobám má povahu verejnej listiny a teda žalobcom a ich právnym nástupcom musela byť táto skutočnosť zrejmá a známa. Nejednalo sa teda iba o akúsi neidentickú hranicu alebo parcelu, ale o samostatnú parcelu, ktorá bola najmenej už od roku 1984 samostatne evidovaná v katastri. Vzhľadom na to nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zo strany žalobcov nemá oporu v platnom právnom poriadku, nakoľko nie sú splnené ani základné zákonné predpoklady podľa § 134 OZ a to najmä dobromyseľnosť a oprávnenosť držby ako takej. Pri oprávnenosti držby nemožno vychádzať iba zo skutočnosti tzv. uchopenia držby, ktorá by nebola v súlade s údajmi v pozemkovej knihe, prípadne inej verejnej listiny. Žalobcom a ich právnym predchodcom muselo byť z uvedených katastrálnych máp a verejných listín a kníh najneskôr od roku 1984 známe, že vlastníkom spornej parcely sú rodičia žalovanej a potom ona sama. Skutočnosť existencie tejto parcely potvrdila i svedecká výpoveď T. F., ktorý fyzicky ukázal žalobcom nehnuteľnosti, ktoré im predal a mal vedomosť o tom, že sporná parcela nebola nikdy predmetom prevodu a že v katastri je vedený ako jej duplicitný vlastník. Poukázali na to, že žalobcovia si začali uplatňovať svoj nárok na spornú parcelu až potom, čo sa odporkyňa rozhodla na susednej parcele stavať a vyšlo najavo, že k nej existuje duplicitný zápis v evidencii nehnuteľností. Odvolateľka zdôraznila, že žalobcovia nikdy nehradili za predmetnú parcelu daň z nehnuteľnosti, Obecnému úradu Smolenice, ani nikdy k nej nepodali daňové priznanie, i preto nemohli byť dobromyseľní. Odvolateľka uzavrela, že napadnutý rozsudok nie je v súlade s platným právnym poriadkom, že vykonané dokazovanie nezodpovedá rozhodnutiu súdu a je s rozhodnutím v priamom rozpore. V prípade stretu práva a povinnosti pravého vlastníka veci a oprávneného držiteľa veci má jednoznačne prednosť vlastník ako nositeľ silnejšieho práva k veci, ktoré je navyše chránené čl. 20 Ústavy SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná. Napriek tomu súd rozhodol, že vlastníkmi veci sú žalobcovia bez riadneho preukázania oprávnenosti a dobromyseľnosti držby v priamom rozpore proti skutočnému vlastníkovi veci evidovanému vo verejných listinách. Odvolatelia zároveň poukázali na nesprávne formulovanú časť výroku rozsudku, v ktorej nie sú zodpovedajúce uvedené spoluvlastnícke podiely žalobcov. Za nesprávne označil tiež ak súd priznal právnemu zástupcovi navrhovateľov úkon a cestovné zo dňa 13.10.2010. Napriek skutočnosti, že pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti navrhovateľov. Žalobcovia odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalovanej predložili písomné vyjadrenie, ktorým navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, pričom si zároveň uplatnili náhradu trov celého súdneho konania. Uviedli, že odvolanie žalovanej považujú za účelové a zavádzajúce, nakoľko v ňom nie sú uvedené fakty, ktoré by zodpovedali dokázaným skutočnostiam. Konaním na súde prvého stupňa sa jasne preukázalo, že podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej parcele boli splnené. Preukázalo sa, že skutočná poloha oplotenia pozemkov bola na hranici medzi pozemkami parc. č. 876/2 a 874, teda že skutočný stav v teréne vzhľadom na polohu oplotenia v sebe zahŕňal aj spornú parc. č. 876/2 o výmere 199 m2, v dôsledku čoho ju žalobcovia dobromyseľne považovali za vlastnú. Z toho jednoznačne vyplýva, že žalobcovia nepretržite a po celú dobu dobromyseľnosti predmetný pozemok užívali a nakladali s ním ako s vlastným. Toto podľa žalobcov vyplýva i zo stanoviska autorizovaného geodeta a kartografa Ing. T. L. zo 4.5.2009, ktorý uviedol, že skutočná poloha oplotenia pozemkov bola podľa technicko- hospodárskeho mapovania v Smoleniciach v roku 1984 na hranici medzi pozemkami parc. č. 876/2 a 874. Fyzická hranica nehnuteľností patriacich žalobcom teda od počiatku zahŕňala aj súčasnú parc. č. 876/2, uvedená hranica nebola nikdy nikým spochybňovaná a žalobcovia uvedené nehnuteľnosti užívali ako svoje vlastné a dobromyseľne s nimi nakladali ako s vlastnými. S poukazom na § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobcovia uzavreli, že sa stali podielovými spoluvlastníkmi predmetnej parcely a to každý v 1/2 ku dňu 26.9.1994, kedy uplynula lehota 10 rokov od začiatku držby. Z tohto dôvodu sa absolútne stotožňujú s rozsudkom prvostupňového súdu. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), na prejednanie odvolania nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie a následne dospel k záveru, že odvolanie nebolo dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na potvrdenie vecne správneho rozsudku prvostupňového súdu a iba pre formulačné nedostatky výroku bolo potrebné pristúpiť k jeho zmene. Z obsahu spisu bolo zistené, že žalobcovia sa podaným návrhom domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi spornej parc. č. 876/2 - záhrady o výmere 199 m2 nachádzajúcej sa v kat. úz. L., obec L., okres M., zapísanej na LV č. XXXX Katastrálneho úradu Trnava, Správy katastra Trnava a to každý v spoluvlastníckom podiele 1/2. Žalobu odôvodnili v podstate tým, že žalobca 1 a právna predchodkyňa žalovaného 2 - jeho matka a manželka žalobcu 1 H.X. kúpnou zmluvou registrovanou Štátnym notárstvom v Trnave dňa 26.9.1984 kúpili nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX ako parc. č. 422 a dom súp. č. XXX ako i parc. č. 423 do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Fyzická hranica kúpených nehnuteľností zahŕňala aj parcelu označenú číslom 876/2 o výmere 199 m2, hranica nebola nikým nikdy spochybňovaná a žalobcovia resp. právna predchodkyňa tieto nehnuteľnosti užívali ako svoje vlastné a dobromyseľne s nimi nakladali, teda ich vydržali. Žalovaná sa v priebehu prvostupňového konania domáhala zamietnutia žaloby v podstate s tou argumentáciou, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudli kúpou ešte v roku 1987 jej rodičia (manželia Q.) a následne ju dňa 6.3.2008 previedli na žalovanú. Tvrdila pritom, že žalobcovia nemohli byť dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosť patrí, keďže od jej rodičov už dlho vedeli, že sporná nehnuteľnosť patrí jej rodičom. Žalobca 1 vo svojej výpovedi pred odvolacím súdom uviedol, že v roku 1984, keď sa s nebohou manželkou rozhodli zakúpiť si víkendovú chalupu, ohľadne kúpy nehnuteľností komunikovali so svedkom T. F.. On im na mieste ukázal, že im predáva celú chalupu aj so zariadením a pozemok tak, ako je oplotený, pričom oplotenie pozemku zahŕňalo aj spornú parcelu. Boli pri tom aj ďalší dvaja spoluvlastníci a keď sa ich pýtal čo je jeho, povedali, že to, čo vidí ohradené. Vôbec mu nespomenuli, že by bol nejaký problém s parcelou. On nikdy parcelu nepremeriaval, nepozeral sa do katastrálnej mapy, pretože celý čas bol v tom, že mu to patrí tak, ako je to oplotené. Nehnuteľnosti tak, ako ich kúpili, po celý čas užívali na rekreačné účely. Ich susedmi boli pôvodne manželia Q., s ktorými komunikovali a raz sa ich pýtal prečo jeho pozemok je taký široký a ich úzky a oni mu na to povedali, že preto, že pôvodným vlastníkom jeho parcely bol richtár. Nikdy nespomenuli, že by bol nejaký problém s parcelou. V roku 2007 sa na neho obrátil otec žalovanej s tým, že dcéra chce na pozemku stavať a treba postaviť nový plot. On s tým súhlasil. Povedal mu, aby to dal zamerať, aby to bolo presné. Q. mu ale vtedy nespomenul, že by plot mal byť na inom mieste, než pôvodne. On pri zameraní a výstavbe plota nebol, až syn ho informoval, že plotom im zabrali nejaký veľký kus pozemku. Po celý čas si myslel, že pozemky im patria tak, ako boli oplotené, nikdy to nikto nespomenul, nespomenuli to ani Q. až do roku 2007. Po odobratí danej časti pozemku mu zo stavebnej parcely zostane len záhrada, čím rapídne klesá predajnosť. Žalobca 2 vo svojej výpovedi na odvolacom pojednávaní uviedol, že predmetné nehnuteľnosti rodina užívala ako víkendovú chalupu. Na časti záhrady sa pestovala zelenina, zvyšok bol zatrávnený. On nikdy nepočul, že by tam bol nejaký problém s parcelou. Prvýkrát sa s tým stretol, až keď videl postavený plot, ktorý bol posunutý tak, že prišli o kus pozemku. Rodičia nikdy nespomínali, že by bol nejaký problém s pozemkom a nespomínali to ani susedia Q.. On pritom nevedel, že plot bude pri výstavbe posunutý. V budúcnosti by mal záujem na záhrade stavať a keby sa hranica posunula tak, ako sa to stalo, predmetný pozemok by nebolo možné využiť ako stavebný. Ani on sa geometrického zamerania nezúčastnil. Žalovaná pred odvolacím súdom vypovedala, že spornú parcelu aj so susednými odkúpila v roku 2008 v exekúcii, keďže rodičia ju mali založenú a došlo k realizácii záložného práva. Od začiatku 90-tych rokov vie o tom, že predmetná parcela patrila jej rodine, ale bola ohradená u suseda. Vnímala to najmä v súvislosti s tým, že v roku 1991 kúpili psa, ktorý býval na danom pozemku a cez deravý plot prebiehal k žalobcom. Vtedy otec spomínal, že tá časť parcely je ich, doma sa to hovorilo stále. Minimálne raz začiatkom 90-tych rokov bola pri tom, keď otec hovoril žalobcovi 1, aby jednak opravil ten plot a potom, keď to bude opravovať, aby to zároveň posunul na správnu hranicu, nepamätá si však, ako vtedy reagoval žalobca 1. Ona mala v tom čase 10 až 11 rokov a pamätá si ten rozhovor otca so žalobcom 1. Bolo to hore na záhrade a bavili sa cez plot. Prečo tieto okolnosti nevypovedala pred prvostupňovým súdom nevedela uviesť, ale na súde prvého stupňa sa jej nik na to nepýtal. Na spornej nehnuteľnosti bolo zapísané duplicitné vlastníctvo a preto ona potom spornú nehnuteľnosť odkúpila od T. F. a jeho sestry, keďže chcela začať stavať, potrebovala stavebné povolenie a dlhý súdny spor si nemohla dovoliť. Odvolací súd opätovne vypočul i svedkov R. Q. a J. Q. a vykonal konfrontáciu týchto svedkov so žalobcom 1. Svedok R. Q. (otec žalovanej a pôvodný spoluvlastník susednej a spornej parcely) vo svojej výpovedi pred odvolacím súdom uviedol, že spornú nehnuteľnosť spolu s ďalšími dvoma kúpili s manželkou v roku 1986. Odvtedy zo spornej nehnuteľnosti aj platia dane. Už keď nehnuteľnosti kúpili, sporná parcela bola oplotená v rámci pozemku žalobcov. Podľa neho od začiatku žalobca 1 vedel, že táto časť nehnuteľnosti mu nepatrí. Povedali mu to už v počiatkoch, rozprávali sa o tom. Tie sporné dva áre ležali ladom, pretože žalobca obrábal iba časť záhradky za chalupou. Prvýkrát o tom, že to dajú do poriadku na správnu hranicu hovorili, keď dcéra mala začať stavať v roku 2007. Predtým o tom možno hovorili 10 až 15 rokov dozadu, tak okolo 90-tych rokov v rámci susedských debát. Navrhovateľ spornosť parcely poznal už od jeho švagra Q., ktorý bol bývalým majiteľom, od ktorého svedok parcelu kúpil. (Toto ale svedok Q. nepotvrdil, keď vypovedal, že v dvojici so žalobcom sa o potrebe posunutia plotu nebavili). Pri konfrontácii svedka a žalobcu 1 svedok zotrval na svojom tvrdení, že žalobca 1 od počiatku vedel, že táto parcela je sporná a keď bude treba, v budúcnosti to vysporiadajú. Žalobca 1 jeho tvrdenie poprel. Uviedol, že svedok klame a o spornosti parcely sa dozvedel až od roku 2007. Svedok na otázku žalobcu 1 potvrdil, že v čase, keď spoločne naťahovali nové pletivo na pôvodné stĺpiky na pôvodnej hranici, vtedy nehovoril, že plot bude musieť ísť na druhú hranicu. Svedkyňa J. Q. (matka žalovanej a pôvodná spoluvlastníčka spornej nehnuteľnosti) vo svojej výpovedi na odvolacom pojednávaní uviedla, že v roku 1985 kupovali tri parcely od jej brata, medzi ktorými bola i táto sporná. Keď to kupovali, bolo to oplotené a sporná parcela bola u susedov. Od počiatku ale vedeli, že táto parcela im patrí, spomínali to už rodičia a starí rodičia. Po nejakom roku až dvoch po kúpe, keď sa so susedmi lepšie spoznali, to pred nimi spomínali, že táto parcela patrí im a spomínalo sa to stále roky. Vtedy hovorili, že keď raz budú niečo stavať, tak ten plot sa posunie na správnu hranicu. Svedkyňa potvrdila, že celých 23 rokov platili daň za danú nehnuteľnosť a to preto, že to bolo ich, nemohli susedovi zbúrať plot, so susedmi si rozumeli a preto ani peniaze za to nepýtali, bolo to pár halierov. Pri konfrontácii žalobca 1 uviedol, že svedkyňa nehovorí pravdu a poprel, že by sa o tom niekedy rozprávali pred rokom 2007. Svedkyňa ale zotrvala na svojej výpovedi s tým, že sa o tom rozprávali opakovane. Z výpovede svedka T. F. pred odvolacím súdom bolo zistené, že v roku 1984 žalobcovi a jeho manželke spolu s ďalšími spoluvlastníkmi predával dom, dvor a záhradu. On bol priamo prítomný ohliadky za prítomnosti žalobcu 1. On mu ukázal dom, na pozemok a záhradu sa pozrel od domu. Povedal mu, že mu predáva dve parcely podľa LV, ale čo sa týka rozsahu parciel, k tomu mu nehovoril nič. Nevyjadroval sa k tomu odkiaľ - pokiaľ sú tie pozemky. Najskôr vypovedal, že keď nehnuteľnosť predával žalobcovi 1, nevie či vedel, že súčasťou ohradenej parcely je aj nejaká tretia parcela, ktorá k tým dvom, ktoré predával nepatrí, preto ani žalobcu na to nemohol upozorniť. Pokiaľ pred prvostupňovým súdom vypovedal, že fyzicky ukázal žalobcom čo im predáva, myslel tým to, čo teraz, že im ukázal dom, dvor a odtiaľ sa pozreli do záhrady. Nič osobitné pri predaji nehnuteľnosti nehovoril. Svedok si nepamätal, kedy zistil, že sporná parcela mu tiež patrí do vlastníctva, resp. spoluvlastníctva, avšak na to doplnil, že v čase jej prevodu nevedel, že je vlastníkom aj tejto spornej parcely a preto ju ani žalobcom nepredal. Z výpovede svedka T. Q. (príbuzného žalovanej a pôvodného vlastníka spornej nehnuteľnosti) bolo zistené, že asi v roku 1985 kúpil celý komplex pozemkov, medzi ktorými bola aj sporná parcela. Tá bola vždy ohradená u susedov a ešte nebohá babka opakovane spomínala, že im to patrí. Asi za dva roky v roku 1988 to predal sestre. Vie o tom, že švagor Q. niekoľkokrát hovoril žalobcovi 1, aby plot „dal do poriadku“, čo až na dopyt súdu spresnil, že to znamená, aby ho posunul na správne miesto. Možno 1-2-krát bol pri takom rozhovore, kedy Q. hovoril žalobcovi 1, aby to dal vymerať a aby to „dal urobiť do správneho stavu“. Vtedy žalobca 1 povedal, že to dá do poriadku, že „ten plot dá urobiť“. Svedok spresnil, že len oni dvaja navzájom so žalobcom 1 sa nebavili o potrebe posunutia plotu. Bolo to v trojici za prítomnosti svedka Q.. Žalobca 1 pri konfrontácii poprel výpoveď svedka a uviedol, že hovorí len polovičnú pravdu, lebo sa bavili, že plot je v dezolátnom stave a že ho má dať do poriadku, pričom o posunutí plotu sa nikdy nebavili. Podľa § 135a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka - v znení novely zák. č. 131/1982 Zb. použitého s poukazom na § 865 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe nehnuteľnú vec desať rokov. Ak ide o pozemok, ktorý má občan nepretržite v držbe desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku, alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku do výmery 800 m2 ak ide o pozemok na výstavbu rodinného domčeka (§ 200 ods. 1 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení). V zmysle § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení pre vydržanie sa vyžadovalo, aby držiteľ s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí. Z vyššie citovaného ustanovení zákona vyplýva, že podľa Občianskeho zákonníka v znení do 1.1.1992 zákon pripúšťal vydržanie vlastníckeho práva len ku pozemkom v socialistickom spoločenskom vlastníctve a zároveň takým, ktoré boli podľa územného plánu, alebo územného rozhodnutia určené na výstavbu rodinného domu (cit. ust. § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 199 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Táto podmienka v danom prípade nebola splnená, keďže predmetné pozemky nikdy neboli v socialistickom spoločenskom vlastníctve, ale vo vlastníctve fyzických osôb. I ak by táto podmienka bola splnená, z citovaných ustanovení vyplýva, že vlastníctvo by držbou nadobudol štát a držiteľom by vzniklo len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní a v zmysle ust. § 872 ods. 5 a 6 Občianskeho zákonníka právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktoré sa však prekludovalo dňom 1.1.1993. Keďže ale užívanie predmetnej parcely žalobcami pokračovalo i po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 po 1.1.1992, v ktorom je vydržanie upravené odlišne, súd skúmal tiež možnosť nadobudnutia predmetných nehnuteľností vydržaním podľa úpravy účinnej od 1.1.1992, s poukazom na ust. § 868 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Podľa § 129 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí účinnosti uvedenej novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné započítať aj držbu, vykonanú pred 1. januárom 1992. Nemožno totiž prehliadnuť, že už držba na základe ust. § 132a ods. 1 z.č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia; súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zák. č. 509/1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr 1. januárom 1992 (rozsudok NS SR č. 3Cdo 80/01 z 30.10.2001). Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že posúdenie, či je držiteľ dobromyseľný alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka a že je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí (rozsudok NC ČR z 9.11.2000 sp. zn. 22Cdo 1253/99). S poukazom na vyššie uvedenú konštantnú judikatúru vydržanie časti parcely je v zásade možné. Je to najmä v prípadoch, keď niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí držby časti alebo celého susedného pozemku. Právnym titulom vydržania je v takom prípade nadobúdací titul ku skutočne vlastnenému pozemku i keď ide o tzv. putatívny titul, je postačujúci (porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1398/2000). Podľa konštantnej súdnej judikatúry tiež platí, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom i tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takomto prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci teda posudzovaná i z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva požadovať mal alebo mohol mať pochybnosti, že plocha - výmera držaného pozemku zodpovedá ploche uvedenej v nadobúdacom titule. Podmienkou teda je, aby držali sporný pozemok na základe ospravedlniteľného omylu. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa nehnuteľnosti je v takomto prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (mutatis mutandis rozsudok NS ČR zo dňa 9.3.2000 sp. zn. 22Cdo 1848/98). Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že predmetnou kúpnou zmluvou zo dňa 7.8.1984 žalobca 1 a právna predchodkyňa žalobcu 2 nadobudli parcely v celkovej výmere 1.942 m2 (770 + 1.172 m2). Sporná parcela má pritom výmeru 199 m2, teda o 11,2% väčšiu ako kúpená výmera. Takýto rozdiel vo výmere podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné laikovi, ani pri zachovaní náležitej opatrnosti, bez premerania, zistiť. Vykonaným dokazovaním, najmä výpoveďou svedka F. pred odvolacím súdom bolo pritom preukázané, že v čase, keď žalobca a jeho manželka predmetné nehnuteľnosti kupovali, neboli predávajúcimi upozornení na to, že sporná parcela, ktorá bola v čase prevodu ohradená v rámci pozemkov žalobcov im nepatrí. Ako vyplynulo z dokazovania, predávajúci v tom čase o tejto skutočnosti ani nevedeli, takže takúto informáciu kupujúcemu žalobcovi 1 a jeho manželke ani poskytnúť nemohli. Žalobca 1 a jeho manželka sa teda po kúpe uchopili držby nielen na nich kúpnou zmluvou prevedených dvoch parciel, ale i susednej spornej parcely ohradenej v rámci ich areálu oplotením. Vzhľadom na pomer plochy kúpených a skutočne držaných pozemkov, keď rozdiel bol niečo cez 10%, žalobcovia bez vymerania nemohli mať pritom pochybnosti, že plocha - výmera držaných pozemkov zodpovedá ploche uvedenej v nadobúdacom titule, v čase kúpy nehnuteľnosti boli teda v ospravedlniteľnom omyle. Vykonaným dokazovaním výpoveďami účastníkov i svedkov, ako i pripojenými fotografiami z rôznych časových období bolo pritom preukázané, že žalobca 1 i pôvodná spoluvlastníčka ako i žalobca 2 v priebehu celého obdobia zakúpené nehnuteľnosti včítane spornej užívali na rekreačné účely. Odvolací súd pritom nepovažuje za rozhodné, že práve na spornej časti nehnuteľnosti, ktorá sa nachádzala viac vzadu, nebola založená úžitková záhrada, pričom táto časť bola iba zatrávnená a v istom období sa využívala i na chov koňa. Žalobcovia ju nesporne užívali na rekreačné účely identicky ako ostatné svoje susedné vlastné nehnuteľnosti. Intenzita a forma tohto užívania pritom nemôže byť rozhodnou. Spornou otázkou bolo, či žalobcovia, resp. aj právna predchodkyňa žalobcu 2 boli v priebehu rozhodného obdobia od nadobudnutia susedných nehnuteľností aspoň po dobu 10 rokov dobromyseľní v tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí a či teda boli jej oprávnenými držiteľmi, dôsledkom čoho by bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej parcele vydržaním. Na túto skutočnosť súdy oboch stupňov vykonali rozsiahle dokazovanie. Obaja žalobcovia vo svojich výpovediach tvrdili, že o tom, že im sporná nehnuteľnosť nemá patriť sa dozvedeli až v roku 2007, kedy ich susedia Q. požiadali o vybudovanie nového plotu a dohodli sa na presnom vymeraní hranice. Na týchto svojich tvrdeniach žalobca 1 zotrval i pri konfrontácii so svedkami. Žalovaná naopak tvrdila, že žalobcovia o tom, že sporná parcela im nepatrí vedeli od začiatku 90-tych rokov, kedy im to mali povedať jej rodičia Q. a sama mala byť prítomná pri jednom rozhovore otca so žalobcom 1, kedy to bolo spomenuté. Je ale pravdou, že pred prvostupňovým súdom vypovedala všeobecne, že žalobcovia vedeli o celej veci už dávnejšie asi 20 rokov dozadu, keď otec hovoril navrhovateľovi 1, že treba plot opraviť a treba ho dať do inej polohy, ktorá je totožná so zápisom v katastri. Zároveň vypovedala, že bližšie okolnosti uviesť nevie. Pred odvolacím súdom ale v rozpore s tým uviedla, že sama bola prítomná pri jednom rozhovore otca so žalobcom 1 začiatkom 90-tych rokov, kedy otec potrebu posunutia plotu žalobcovi 1 predostrel, zároveň si ale nepamätala ako na to reagoval žalobca 1. V dôsledku tohto rozporu ale i s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná mala vtedy iba 10-11 rokov, jej výpovede vyznievajú nevierohodne. Skutočnosť, že žalobca 1 mal o tom, že im sporná parcela nepatrí vedieť už od 90-tych rokov tvrdil tiež svedok Q.. Ten pred prvostupňovým súdom v roku 2011 vypovedal, že asi len pred 2 - 3 rokmi hovoril so žalobcom 1 a oboznámil ho s tým, že túto spornú časť nehnuteľnosti, ktorá je zapísaná na ich LV prevezmú, že sporných 199 m2 je ich, teda že to dajú vymerať a oplotia to pre seba. Žalobca 1 s tým vtedy súhlasil. Až pred odvolacím súdom svedok R. Q. (v rozpore s výpoveďou pred prvostupňovým) uviedol, že žalobca 1 o tom vedel od počiatku asi 10 až 15 rokov dozadu, keďže mu to povedali s tým, že keby to raz potrebovali, tak by sa dal vymerať nový plot a postavil by sa na správnej hranici. Žalobca 1 ale toto poprel. Nepotvrdilo sa ani tvrdenie svedka, že spornosť parcely žalobca 1 poznal už od jeho švagra Horvátha, ktorý bol bývalým majiteľom, keď toto svedok Horváth fakticky poprel, keď vypovedal, že vo dvojici so žalobcom sa o potrebe posunutia plotu nebavili. Svedkyňa J. Q. vo svojej výpovedi pred prvostupňovým súdom uviedla iba, že so žalobcom 1 si hovorili aj 20 rokov spätne, že keď budú túto časť potrebovať, premenia plot, na čo im žalobca 1 povedal, že si to môžu zobrať. Žalobca 1 ale túto výpoveď svedkyne poprel. Výpoveď svedka T. Q. tiež nevyznievala jednoznačne, keď vypovedal, že niekedy v 90-tych rokoch možno raz, možno dvakrát, bol pri rozhovore, keď Q. hovoril žalobcovi 1 „aby to dal vymerať a aby to dal urobiť do správneho stavu“, pričom žalobca 1 mal hovoriť, že „plot dá urobiť“. Až neskôr uvádzal, že bol pri tom, keď sa v trojici s Q. a žalobcom 1 bavili „o posunutí plotu“. I výpoveď tohto svedka ale žalobca 1 poprel, keď tvrdil, že sa navzájom bavili len o potrebe opravy plotu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalovanej, že žalobcovia boli od počiatku 90-tych rokov nedobromyseľní v tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí, resp. že vedeli, že patrí do vlastníctva právnych predchodcov žalovanej a neskôr jej, bolo preukazované výpoveďami svedkov R. Q., J. Q., čo sú najbližší príbuzní žalovanej - jej rodičia a svedka T. Q., ktorý je tiež jej príbuzný - ujo. Z tohto pohľadu je vierohodnosť výpovedí týchto svedkov pre blízky príbuzenský vzťah k žalovanej čiastočne znížená a to i napriek tomu, že pred výpoveďou uviedli, že negatívny vzťah k žalobcom nemajú. Okrem toho sú v ich výpovediach rozpory a nejasnosti, ako bolo na ne poukázané vyššie, pričom žalobcovia ich tvrdenia popreli. Za danej situácie potom odvolací súd napriek zopakovaniu a doplneniu dokazovania, po vyčerpaní návrhov na jeho doplnenie, s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, zostal na pochybách, či žalobcovia resp. i právna predchodkyňa žalobcu 2 boli dobromyseľní o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí a teda či boli oprávnenými držiteľmi po celú vydržaciu dobu. V zmysle cit. ust. § 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka ale platí, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Tvrdenie žalobcov, že po celú vydržaciu dobu boli dobromyseľní v tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí a teda že ich držba nehnuteľností bola oprávnená, pritom vykonaným dokazovaním, s poukazom na vyššie uvedené, nebolo nesporne a nad všetky pochybnosti vyvrátené, keď vykonanými dôkazmi vyhodnotenými vyššie bolo ich tvrdenie iba spochybnené. Za danej situácie bolo potom nevyhnutné uzavrieť, že držba spornej nehnuteľnosti žalobcami bola minimálne po vydržaciu dobu oprávnená. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia resp. právna predchodkyňa žalobcu 2 mali účinný nadobúdací titul i keď putatívny, ktorým bola kúpna zmluva ku skutočne vlastnenými pozemkom, pričom v čase kúpy o spornosti vlastníctva k danému pozemku preukázateľne nevedeli, keď predchádzajúci spoluvlastník a predávajúci ich o spornosti vlastníctva tejto parcely neinformoval a ani informovať nemohol, keďže v čase predaja nehnuteľnosti o tom sám nevedel, pričom sporná nehnuteľnosť bola oplotená v rámci areálu nehnuteľností, ktoré zakúpili žalobca 1 a právna predchodkyňa žalobcu 2, pričom vzhľadom na pomer zakúpených a skutočne držaných pozemkov, ako bolo uvedené vyššie, kupujúci nemohli mať pochybnosti o tom, že výmera držaného pozemku zodpovedá ploche uvedenej v nadobúdacom titule a boli teda v ospravedlniteľnom omyle. Po celú vydržaciu dobu pritom žalobcovia resp. i právna predchodkyňa žalobcu 2 spornú nehnuteľnosť fakticky ovládali - užívali, pričom nie je rozhodné akou formou a akou intenzitou, a mali vôľu nakladať s nehnuteľnosťou ako so svojou vlastnou, keď sa k nej správali tak, ako by im vlastnícky patrila (keď ju užívali identicky ako ostatné svoje vlastné nehnuteľnosti) a zároveň ako bolo uvedené vyššie, boli v dobrej viere, že im nehnuteľnosť patrí. V konaní pritom neboli preukázané tvrdenia žalovanej, že v priebehu vydržacej doby došlo k strate dobrej viery dobromyseľnosti žalobcov, resp. právnej predchodkyne žalobcu 2, keďže v konaní nebolo nesporne a nad všetky pochybnosti preukázané, že sa im stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u nich dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že im nehnuteľnosť patrí. Tým boli splnené všetky podmienky vydržania spornej nehnuteľnosti žalobcami najneskôr ku dňu 26.9.1994, teda po uplynutí 10 rokov od kúpy, už za účinnosti novely Občianskeho zákonníka ku dňu 1.1.1992. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým teda uzavrel, že žalobcovia spornú nehnuteľnosť vydržali, čím sa zo zákona uplynutím vydržacej doby stali jej vlastníkmi. Pritom nie je rozhodné, ako to namietala odvolateľka, že v katastri nehnuteľností boli ako vlastníci evidované iné fyzické osoby. Pokiaľ ide o náhradu trov konania priznanej žalobcom prvostupňovým súdom, nie je dôvodnou námietka odvolateľky, že súd nemal priznať navrhovateľom náhradu za úkon a cestovné dňa 13.10.2010, s odôvodnením, že toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti navrhovateľov. Zo zápisnice z tohto pojednávania (č.l. 110 spisu) vyplýva, že právna zástupkyňa navrhovateľov sa tohto pojednávania osobne zúčastnila, pričom ospravedlnila neúčasť navrhovateľov, o odročenie pojednávania ale nepožiadala. Z obsahu zápisnice tiež vyplýva, že prvostupňový súd na tomto pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením správy Obecného úradu Smolenice na č.l. 109 spisu (§ 129 ods. 1 O.s.p.) a až potom pojednávanie odročil. Je nutné uzavrieť, že predmetné pojednávanie sa uskutočnilo a preto zaň prislúcha zúčastnenej advokátke žalobcov odmena rovnako ako i cestovné náklady. Prvostupňový súd náhradu trov konania žalobcov vyčíslil správne a preto odvolací súd na toto vyčíslenie v podrobnostiach odkazuje (§ 210 ods. 2 O.s.p.). S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu boli splnené podmienky, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, s použitím § 219 O.s.p. potvrdil. Keďže ale vo výrokovej časti rozsudku sa prvostupňový súd dopustil viacero zrejmých nepresností vyžadujúcich si opravu v zmysle § 164 O.s.p., odvolací súd výrok opravil a určil, že žalobcovia 1 a 2 sú podielovými spoluvlastníkmi každý v 1/2 nehnuteľnosti: parc. č. 876/2 - záhrada o výmere 199 m2 v kat. úz. Smolenice zapísaných na LV č. 8784. Spresnené bolo tiež znenie inak správneho výroku o náhrade trov konania v súlade s účinným znením § 151 ods. 8 O.s.p. a o náhrade trov štátu. S poukazom na ust. § 214 ods. 5 O.s.p. o náhrade trov odvolacieho konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.