Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/212/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109222641 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2109222641.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: CETELEM SLOVENSKO, a. s., Bratislava, Panenská 7, zastúpenej advokátom: JUDr. Marek Czompoly, Bratislava, Ventúrska 16, proti žalovanému: X. W., nar. XX. H. XXXX, bytom O., T. XXXX/X, t. č. na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníčkou: Mgr. T. X., Okresný súd Piešťany, o zaplatenie 323,74 eur s príslušenstvom a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 20. mája 2010 č. k. 17C/33/2010-53 v znení dopĺňacieho rozsudku tohto súdu zo 4. novembra 2011 č. k. 17C/33/2010-71 takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie žalobkyne vo veci samej, kde došlo k vyhoveniu žalobe o d m i e t a. Rozsudok i dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, v časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky pre jej neprijateľnosť a v časti trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 266,81 eura s úrokom vo výške 23,40% ročne zo sumy 292,24 eura od 29. marca 2007 do 15. apríla 2007, zo sumy 263,19 eura od 16. apríla 2007 do 15. mája 2007, zo sumy 233,95 eura od 16. mája 2007 do 31. januára 2008 a úrok z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 29,24 eura od 16. júna 2007 do 31. januára 2008 a z rovnakých čiastkových súm od 16. júla 2007 do 31. januára 2008, od 16. augusta 2007 do 31. januára 2008, od 16. septembra 2007 do 31. januára 2008, od 16. októbra 2007 do 31. januára 2008, od 16. novembra 2007 do 31. januára 2008, od 16. decembra 2007 do 31. januára 2008 a od 16. januára 2008 do 31. dňa rovnakého mesiaca i roka ako aj zo sumy 233,95 eura od 1. februára 2008 do zaplatenia a zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania „titulom zaplateného súdneho poplatku v sume 19 eur a titulom trov právneho zastúpenia v sume 71,09 eur, ktoré sumy a náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku je povinný poukázať na účet navrhovateľa číslo XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v N. X. N.V. pod VS: XXXXXXXXXX a trovy právneho zastúpenia je povinný poukázať na účet právneho zástupcu navrhovateľa číslo XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v O. X., a.s., pod VS: XXXXXXX, v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku“. Vo zvyšku žalobu zamietol. K vyššie uvedenej rekapitulácii spôsobu rozhodnutia sa už tu žiada podotknúť, že podoba výrokov oboch tu posudzovaných rozsudkov súdu prvého stupňa bola poznačená nesprávnosťou v označovaní účastníkov i podania začínajúceho konanie (ktorými je v tzv. sporovom konaní, o aké ide aj v tejto veci, vždy žalobca, resp. žalobkyňa alebo žalobča, žalovaný - tu tiež žalovaná alebo žalované a žaloba, v tejto súv. por. najmä § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p. čiže Občianskeho súdneho poriadku 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ustanoveniami § 497, § 502 ods. 1, § 506 a § 300 Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „Obch. z.“); § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“) a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Vecne dôvodil, že účastníci uzavreli zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru 29. marca 2007 (ďalej tiež len „úverová zmluva“), na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 7.990 Sk s dohodnutou cenou úveru 820 Sk (teda spolu v sume 8.810 Sk), dohodli si splátky úveru a to 10 splátok po 881 Sk mesačne so splatnosťou prvej splátky 15. apríla 2007, pričom k splateniu úveru malo dôjsť 15. januára 2008, bol dohodnutý úrok 23,4 % ročne a nakoľko žalovaný zaplatil iba 2 splátky úveru (v sume 1.762 Sk), zostal dlžný žalobkyni sumu 7.048 Sk (v prepočte 233,95 eur). Žalobkyňa listom z 11. decembra 2007 odstúpila od úverovej zmluvy s tým, že dňom 31. januára 2008 sa stal splatným celý dlh a takéto odstúpenie bolo žalovanému doručené 14. decembra 2007. Preto bolo možné (podľa súdu prvého stupňa) zaviazať žalovaného iba na zaplatenie sumy 233,95 eur, dohodnutej zmluvnej pokuty uplatnenej žalobkyňou v sume 32,86 eura (v zmysle všeobecných úverových podmienok) a dohodnutého úroku vo výške 23,40% ročne z celkovej sumy úveru od jeho poskytnutia do zaplatenia prvej splátky, z takejto sumy zníženej o sumu prvej splátky do zaplatenia tej druhej a zo zvyšnej nezaplatenej sumy (233,95 eur) počnúc dňom nasledujúcim po zaplatení druhej splátky do splatnosti celej dlžnej sumy (do 31. januára 2008). Žalobkyni priznal aj právo na úrok z omeškania, ale nie vo výške ako bol dohodnutý v úverovej zmluve (0,08% z dlžnej sumy za každý deň omeškania), keď mal za to, že je to neprijateľná zmluvná podmienka, pretože tu ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a preto úrok z omeškania možno priznať iba do výšky stanovenej podľa § 517 ods. 2 O. z. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. To bol dôvod, pre ktorý úrok z omeškania žalobkyni bol priznaný iba vo výške 8,5% ročne z dlžných súm jednotlivých splátok (29,24 eura za jednotlivé mesiace od 16. júna 2007 do splatnosti celého dlhu 31. januára 2008 a po takomto čase do zaplatenia z celej dlžnej sumy 233,95 eur) a vo zvyšku došlo k zamietnutiu žaloby žalobkyne (ako nedôvodnej). V časti o trovách konania potom rozhodnutie bolo právne odôvodnené ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a vecne úspešnosťou žalobkyne v spore a názorom o potrebe priznania jej plnej náhrady trov konania z priznanej čiastky, pričom z trov právneho zastúpenia 71,09 eur patrilo za 2 právne úkony (prevzatie zastúpenia 7. júla 2008 a spísanie žaloby 26. septembra 2009) po 23,24 eur, k tomu 1 režijný paušál 6,31 eur a ďalší 6,95 eur, ako aj 19% DPH v sume 11,35 eur. Dopĺňacím rozsudkom potom doplnil (súd prvého stupňa) napádaný rozsudok o výrok: “Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných podmienkach navrhovateľa pre poskytnutie spotrebiteľského úveru a to v časti V. - 5., ktorá sa týka oprávnenia navrhovateľa účtovať klientovi úroky z omeškania vo výške 0,08 % z dlžnej sumy za každý i začatý deň omeškania, je z dôvodu neprijateľnosti podmienky neplatná.“ Právne toto svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 153 ods. 4, § 166 ods. 1 a 2 a § 372s O. s. p., vecne potom prakticky tým, čím zamietajúce rozhodnutie vo veci samej, teda že dojednanie o výške úroku z omeškania v úverovej zmluve predstavovalo neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku, keďže tu ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a úrok z omeškania možno priznať iba do výšky stanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Rozhodnutie o neprijateľnosti zmluvnej podmienky malo byť aj vo výroku pôvodného rozsudku a ak sa tak nestalo, bol dôvod na doplnenie. Už proti prvému rozsudku zhora (teda pred jeho doplnením) a to v celom rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mala za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Dôvodila, že napriek dohodnutému splátkovému kalendáru žalovaný neuhradil žalobkyni z dlžnej sumy nič, preto tvrdenie súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že boli uhradené dve splátky v sume 1.762 Sk nie je pravdivé a nemá oporu v tvrdeniach uvádzaných žalobkyňou v žalobe, ani v predložených dôkazoch. Na výpise z úverového účtu žalovaného je síce 4. decembra 2007 uvedená položka označená ako predčasná úhrada vo výške 56,93 eur (ktorá zrejme viedla súd prvého stupňa k záveru o zaplatení časti dlžnej sumy v tejto výške), avšak táto položka v skutočnosti v informačnom systéme žalobkyne označuje len predčasnú splatnosť istiny zo splátok č. 9 a 10, ktorých splatnosť podľa pôvodne dohodnutého splátkového kalendára mala nastať až 15. decembra 2007 a 15. januára 2008. Ona (žalobkyňa) v konaní predložila splátkový kalendár alebo tiež plán amortizácie, z ktorého je zrejmé, aká časť tej - ktorej splátky pripadala na úhradu úrokov (stĺpec úroky) a aká na úhradu istiny (stĺpec Amor). Vzhľadom k tomu, že žalovaný neuhradil z dlžnej sumy nič, žalobkyňa nesúhlasí s rozhodnutím súdu, ktorým nárok priznal len vo výške krátenej o domnelú úhradu vo výške 56,93 eur a je toho názoru, že súd mal správne rozhodnúť v súlade so žalobným návrhom tak, že jej mal priznať uplatnený nárok v celom rozsahu. Na úverovej zmluve uvedený údaj RPMN 23,4% označuje ročnú priemernú mieru nákladov (ďalej RPMN) poskytnutého úveru a tento si súd zamenil za dohodnutý úrok so sadzbou 23,4%. Nesúhlasila ani s tým, že súd ňou uplatnené zmluvné úroky z omeškania vo výške 0,08% denne (29,2% ročne) posúdil ako neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku (čím vlastne ešte pred vydaním dopĺňacieho rozsudku aj tento napadla odvolaním) a na takomto základe žalobe vyhovel len čiastočne. Účastníci uzavreli zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obch. z., rešpektujúc všetky špecifiká požadované zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Poukázala i na ust. § 261 ods. 3 písm. d/ a § 369 ods. 1 Obch. z. s tým, že podľa § 768f Obch. z. ustanovenia účinné od 15. januára 2009 sa nevzťahujú na omeškanie, ktoré vzniklo pred 15. januárom 2009. Zo žaloby aj z listinných dôkazov je zrejmé, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku už 1. februára 2008, tzn. pred 15. januárom 2009 a prvostupňový súd preto pochybil, keď v otázke úrokov z omeškania rozhodoval podľa predpisov občianskeho práva (nakoľko mal posudzovať predmetný úverový vzťah podľa uzavretej úverovej zmluvy a podľa príslušných ustanovení Obch. z., lebo úverová zmluva je tzv. absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov daného záväzkového vzťahu). Správne tak aj otázka prípustnej výšky úrokov z omeškania mala byť posúdená podľa predpisov obchodného práva, pričom žalobkyňa je súčasne toho názoru, že aplikácia obmedzení vyplývajúcich z ustanovenia § 369 Obch. z. neprichádza (vzhľadom na prechodné ustanovenia) do úvahy. Dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,08% denne napokon podľa nej (žalobkyne) nie je v rozpore s dobrými mravmi ani so zásadami poctivého obchodného styku, nepredstavuje ani neprijateľnú podmienku a nie je zdrojom značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa s prihliadnutím k tomu, že v danom čase a mieste (vzniku úverového vzťahu) išlo aj pre druh úveru, jeho výšku, dobu splatnosti a formu zabezpečenia o úrokovú sadzbu obvyklú a primeranú, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa mal priznať žalobkyni príslušenstvo pohľadávky tak, ako si ho uplatnila v žalobe. Žalovaný odvolací návrh nepodal. Odvolací súd prejednal vec (rozhodnutia oboma rozsudkami súdu prvého stupňa) podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne (vecne však pre uvedené v ďalšej časti len v účinne napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, v časti o určení neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti a tiež v časti trov konania - majúcej povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože nešlo o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania tejto veci na pojednávaní a ani o možnosť rozhodnutia odvolacieho súdu s konečnou platnosťou s ohľadom na to, že súd prvého stupňa svojim postupom odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací - pozn. odvolacieho súdu) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa § 115 ods. 1 O. s. p. ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Podľa § 123 O. s. p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Predovšetkým sa však (k naloženiu s odvolaním v pojednávanej veci ako s celkom procesne akceptovateľným spôsobom) žiada uviesť, že pri spôsobe rozhodnutia súdu prvého stupňa napádaným rozsudkom a dopĺňacím rozsudkom k nemu, teda pri kombinácii len čiastočného vyhovenia žalobe a jej tzv. zvyškového zamietnutia bolo treba i v súlade s relevantnými závermi ustálenej rozhodovacej praxe súdov v tomto smere uzavrieť, že žalobkyňa bola subjektívne oprávnená napadnúť (vlastným odvolaním) výlučne rozhodnutie vo veci samej zamietajúce vo zvyšku žalobu, aj na tomto závislé rozhodnutie o trovách konania a napokon i dopĺňacím rozsudkom bez návrhu konštatovanú neprijateľnosť (a neplatnosť) zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, kým naopak len žalovanému by patrilo obdobné oprávnenie vo vzťahu k tej časti rozhodnutia vo veci samej, ktorou došlo k čiastočnému vyhoveniu žalobe (pominúc tu i jeho oprávnenie spochybniť správnosť rozhodnutia o trovách konania). Je to tak preto, že napriek nepopierateľnému formálnemu oprávneniu každého účastníka súdneho konania napadnúť rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním (tu por. § 201 O. s. p.) účastník konania takéto objektívne existujúce oprávnenie stráca v tej časti, v ktorej v konaní zaznamenal procesný úspech. Ak teda účastníkovi obracajúcemu sa s určitou požiadavkou na súd (žalobkyňa) je (z pohľadu zachovania skôr existujúcich práv a povinností) na prospech každé rozhodnutie, ktorým sa žalobe vyhovelo a rovnako je to (pokiaľ ide o vec samu) v prípade žalovaného a rozhodnutia, ktorým sa naopak žaloba zamietla; nemôže byť namieste iný záver, než ten, že žalobkyňa nemá subjektívne oprávnenie napadnúť rozsudok v časti vyhovujúcej žalobe. Ak sa ale týmto žalobkyňa v prejednávanej veci neriadila a špecifickej procesnej situácii neprispôsobila ako vymedzenie rozsahu napadnutia už pôvodného rozsudku odvolaním, tak ani odvolací návrh (návrh na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu), jediným možným výsledkom takéhoto počínania bolo čiastočné odmietnutie odvolania (v časti dotknutej nedostatkom subjektívneho oprávnenia účastníčky konania účinne napadnúť prvostupňové rozhodnutie). To bol dôvod, pre ktorý odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. rozhodol spôsobom podávajúcim sa z prvej vety výroku tohto jeho uznesenia. V časti rozhodnutia dopĺňacím rozsudkom súd prvého stupňa nerešpektovaním zákonnej úpravy platnej a účinnej v čase jeho rozhodovania spôsobil, že v tejto časti (dotknutej už odvolaním subjektívne naň oprávnenej žalobkyne) nebolo rozhodnuté vo veci samej po zachovaní postupu predpísaného zákonom, teda i za stavu rešpektovania procesných práv účastníkov konania priznaných im základným predpisom občianskeho procesného práva (Občianskym súdnym poriadkom) a práve táto vada zakladajúca postup súdu odnímajúci účastníkom reálnu možnosť konať pred súdom musela viesť k zrušeniu rozsudku a vráteniu veci (v príslušnej časti) súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Právna úprava v čase rozhodovania súdu prvého stupňa totiž ustanovovala v tzv. sporovom konaní (akým bolo a i naďalej je tiež to v prejednávanej veci) bezvýhradné pravidlo práva účastníkov konania na verejný proces v prvom stupni súdov, teda práva zahŕňajúceho okrem práva na verejné vyhlásenie rozsudku (rozhodnutia vo veci samej) a povinnosti súdu tak urobiť (§ 156 ods. 4 O. s. p. v príslušnom znení) aj právo účastníka byť v dostatočnom časovom predstihu predvolaný na pojednávanie majúce bezprostredne predchádzať vyhláseniu rozsudku a právo vyjadriť sa aj pred takýmto (ďalším) rozhodnutím (o veci) k prípadným návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom. Tieto práva však v prejednávanej veci (pred rozhodnutím dopĺňacím rozsudkom) rešpektované neboli, resp. pre opak niet v spise podkladu, keďže súd prvého stupňa dopĺňací rozsudok datovaný 4. novembra 2011 (o určení neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti) prijal bezprostredne po vrátení mu veci odvolacím súdom s príslušnými pokynmi (po dôjdení listu krajského súdu z 11. októbra 2011 č. k. 10Co/329/2010-68 spolu so spisom okresnému súdu 18. októbra 2011) tak, že spis hneď za listom odvolacieho súdu zhora obsahuje úpravu sudkyne pre vyššieho súdneho úradníka na prípravu návrhu takého rozsudku a na ďalšom liste už prvopis písomného vyhotovenia dopĺňacieho rozsudku bez toho, žeby spis v ktorejkoľvek jeho časti obsahoval či už pokyn na predvolanie účastníkov na príslušné pojednávanie, alebo zápisnicu o pojednávaní skončenom vyhlásením dopĺňacieho rozsudku (takže nešlo o čo oprieť ani prípadný záver, že tu k vyhláseniu rozsudku nepochybne sa týkajúceho veci samej aj došlo). Práve takýmto pochybením (tu bez ohľadu na to, že otázka riešená výrokom dopĺňacieho rozsudku mala správne predchádzať tzv. zvyškovému zamietnutiu žaloby alebo byť s týmto vyriešená najneskôr súbežne) však súd prvého stupňa privodil praktickú nemožnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj tam, kde došlo v prvom stupni k zamietnutiu žaloby inak, než zrušením rozsudku súdu prvého stupňa a vrátením mu veci na ďalšie konanie. Je to totiž práve pomer otázok 1. konštatovania neprijateľnosti (a neplatnosti) zmluvnej podmienky a 2. vyporiadania sa so žalobou spôsobom vyznievajúcim v neprospech procesného súpera spotrebiteľa (a to prípadne i len sčasti, ako v tejto konkrétnej veci) ako otázky predbežnej a následnej (práve vo vyššie uvedenom poradí a nie naopak, tu opäť bez ohľadu na možnosť, že obdobne ako v prejednávanej veci dôjde k zaneseniu rozhodnutia o prvej a teda predbežnej otázke až do rozhodnutia vydaného neskôr), ktorý znemožňuje, aby mohlo samostatne obstáť rozhodnutie o otázke následnej, ak takýto výsledok konania nie je možný u tej predbežnej (čo apriori v tzv. opačnom garde logicky vylúčené byť nemusí). V účinne napadnutej zamietajúcej časti potom bolo namieste súhlasiť i s tou námietkou z odvolania žalobkyne, že súd prvého stupňa si pred rozhodnutím napádaným rozsudkom neobstaral dostatok skutkových zistení spôsobilých podložiť ním zvolené rozhodnutie. Odvolací súd je v tejto súvislosti toho názoru, že pokiaľ tu boli pochybnosti o zaplatení 2 splátok (ktoré súd prvého stupňa v rozpore so žalobným návrhom i neskoršou argumentáciou z odvolania ustálil ako zaplatené), bolo potrebné tieto odstrániť, resp. sa o to aspoň pokúsiť doplnením dokazovania. Je pritom už priam notoricky známym a takto aj ustáleným záverom rozhodovacej praxe tunajšieho odvolacieho súdu (bez potreby na ňom čokoľvek meniť aj v tejto konkrétnej veci), že vada konania vymedzená vo vyššie citovanom ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (a inak tiež ďalšia vada podľa písmena g/ rovnakého ustanovenia spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, čiže práva zaručovaného v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem príslušných procesných predpisov aj článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). I judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považujú tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Ak potom požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. (podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ - tu rozumej žalobkyňa domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca - tu žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé); korektným a i ústavne konformným výkladom takejto úpravy treba dospieť k záveru, že s príslušnými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. tiež existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Hoci zaiste nemožno trvať na povinnosti súdu vyporiadať sa s absolútne každým (často i právne celkom bezvýznamným) argumentom účastníka konania (tu por. napr. II. ÚS 251/04 či III. ÚS 209/04), ak naopak zaznie argument nepostrádajúci relevanciu, vyžaduje sa špecifická odpoveď (v rámci odôvodnenia súdneho rozhodnutia) práve na takýto argument (tu napokon por. i II. ÚS 410/06). Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa náležite vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o konkrétnych príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť účinne skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením. Pretože práve vo vzťahu k otázke zaplatenia žalobkyňou sporovaných splátok chýbala špecifická argumentácia dostatočne spoľahlivo podporujúca názor súdu a vo zvyšku zamietajúcom žalobu sa musel prejaviť následok nemožnosti rozhodnutia pred riadnym ustálením neprijateľnosti príslušnej zmluvnej podmienky, nad rámec čiastočného odmietnutia odvolania tak odvolaciemu súdu neostávalo iné, než podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. pôvodný rozsudok v účinne napadnutej časti zrušiť (čo sa týkalo aj časti rozhodnutia dopĺňacím rozsudkom) a podľa odseku 2 tu zmieneného ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (samozrejme s nemožnosťou zaujímania v konaní postihnutom takouto vadou i stanoviska k opodstatnenosti spôsobu rozhodnutia vyplývajúceho z takto zrušeného rozhodnutia). Takáto nutnosť tu napokon bola i u rozhodnutia o trovách konania, ktoré pre jeho závislosť od výsledku konania vo veci samostatne obstáť taktiež nemohlo (pre vynútenie si nedostatkami priblíženými zhora pokračovania v konaní je totiž jeho celkový výsledok t. č. ešte neistý). Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v potrebnom rozsahu zopakovať, resp. i v dôsledku námietok uplatnených odvolaním v už naznačenom smere tiež doplniť dokazovanie, vykonať aj pokus o zistenie pobytu žalovaného prostredníctvom blízkych príbuzných a zopakovať dopyt na centrálnu evidenciu väzňov (vzhľadom na existenciu príkazu na zatknutie na č. l. 25 spisu) a podľa výsledku zvoliť ďalší postup, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci (v časti, v ktorej táto ostala predmetom konania vrátane časti vymykajúcej sa dispozičnému princípu, ak tu bude záujem opäť ustáliť neprijateľnosť a neplatnosť zmluvnej podmienky), o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.