Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/75/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2192899963 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2192899963.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: B. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom K., M. XXX/XX, zastúpená advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Bratislava, Čapkova 2, proti žalovanému: 1/ Slovenská republika - Obvodný úrad Trnava, Trnava, Kollárova 8, 2/ Mesto Trnava, Trnava, Hlavná 1, o vydanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 17C/92/1992-581 zo dňa 9. novembra 2011 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala vydania parcely č. 2139/4 o výmere 377 m2 nachádzajúcej sa v katastrálnom území E.. V konaní mal za preukázané, že právny predchodca žalobkyne Q. K. bol výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe v LV č. XXXX k.ú. E. a to parc. č. 840/1 - záhrada s hospodárskymi staveniskami, parc. č. 837/5 - dielňa s dvorom a parc. č. 837/6 - dielňa s dvorom, ktoré boli znárodnené Výmerom bývalého Povereníctva obchodu č. 1300-1003/P-1953 zo dňa 19.12.1953 a Výmerom bývalého Povereníctva ľahkého priemyslu č. 001/A-13/53 zo dňa 06.04.1954. Po prijatí zákona o mimosúdnych rehabilitáciách výzvou zo dňa 03.09.1991 právna predchodkyňa žalobkyne M. O. (matka žalobkyne a dcéra Q. K.) písomne vyzvala Okresný úrad, oddelenie finančné a správy majetku Trnava o vydanie nehnuteľností parc. č. 837/5 - dielňa s dvorom vo výmere 584 m2, parc. č. 837/6 - dielňa s dvorom vo výmere 175 m2 a zbytok parc. č. 840/1 vo výmere 350 m2. Okresný úrad Trnava právnej predchodkyni žalobkyne oznámil, že žiadosť o vydanie nehnuteľnosti musí podať tej povinnej osobe, ktorá nehnuteľnosť ku dňu účinnosti zákona (k 01.04.1991) drží. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňa účinnosti tohto zákona (01.04.1991) vec držia. Súd prvého stupňa vzhľadom na toto ustanovenie dospel k záveru, že za povinnú osobu je možné označiť štát, zastúpený Okresným úradom v Trnave, právna predchodkyňa žalobkyne teda zaslala výzvu na vydanie veci povinnej osobe a v zákonnej lehote. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne, že znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi, pretože rozhodnúť o znárodnení mal právomoc minister vnútorného obchodu, a nie povereníctva, ktoré výmery o znárodnení vydali. Nakoľko povereníctvo bol vládny, ústredný orgán štátnej moci v ľudovodemokratickom Československu na čele s povereníkom, ktorý zastupoval do roku 1960 to ktoré ministerstvo, tak mal súd prvého stupňa za to, že znárodnenie majetku majúceho sa vydať a určenie jeho rozsahu nebolo vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi, preto nie je daný dôvod vydať znárodnenú nehnuteľnosť v zmysle § 6 ods. 1 písm. k) zákona 87/1991 Zb. Tvrdenie žalobkyne, že jej právnemu predchodcovi Q. K. nebola vyplatená žiadna náhrada za znárodnené nehnuteľnosti, nevyvrátili žalovaní, ktorých dôkazné bremeno preukázania zaplatenia náhrady zaťažovalo. Vzhľadom na túto skutočnosť by žalobkyňa mala právo na vydanie predmetnej nehnuteľnosti vzhľadom na ustanovenie § 6 ods. 1 písm. j) zákona 87/1991 Zb. Súd sa však musel vyporiadať aj so znením § 8 ods. 3 citovaného zákona, podľa ktorého pozemok, na ktorom je umiestnená stavba zriadená až po prevzatí pozemku štátom, sa nevydáva. Dospel k záveru, že vydaniu pozemku bráni stavba - chodník. Predmetný chodník (inžinierska stavba v zmysle stavebného zákona) je umiestnený na parcele tak, že ju pozdĺžne pretína, pričom ju rozdeľuje na dve menšie časti o šírke 1 až 1,5 m, chodník má zásadný význam na pokojný a nerušený prechod po predmetnej ulici bez kontaktu s verejnou komunikáciou, toto územie slúži starším obyvateľom na ich regeneráciu a je súčasťou teritória domova, v ktorom žijú. Chodník vedie z centra mesta a smeruje až do oddychovej okrajovej časti Trnavy - Kamenný Mlyn. Zhodnotil, že chodník je stavbou zásadného významu, ktorý značne determinuje možnosti využitia pozemku a bráni vo vydaní parcely, na ktorej sa nachádza. Uzavrel, že právna predchodkyňa žalobkyne M. O. si uplatnila ako oprávnená osoba v zmysle reštitučného zákona včas a riadne svoje právo na vydanie veci - pozemku parc. č. 2139/4 u povinnej osoby. Nakoľko majetok, ktorého vydania sa domáha prešiel na štát bez vyplatenia náhrady, má právo na vydanie tejto nehnuteľnosti. Vydaniu však bráni stavba, ktorá je na nehnuteľnosti umiestnená, preto žalobu žalobkyne zamietol, pričom v zmysle § 8 ods. 5 v spojení s § 13 ods. 1 zákona 87/1991 Zb. jej patrí finančná náhrada, o spôsobe uplatnenia ktorej žalobkyňu poučil. O trovách konania rozhodol tak, že úspešným žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal, nakoľko sa tohto nároku vzdali. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil najmä aplikáciou zákona č. 87/1991 Zb.. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a žiadala zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa, príp. zmenu napadnutého rozsudku tak, že jej žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že posúdenie súdu, že na danom pozemku sa nachádzajúci chodník je stavbou, je nesprávne. Tiež uviedla, že definíciu pojmu stavba určenú verejnoprávnymi predpismi, z ktorej súd prvého stupňa vychádzal, nemožno bez ďalšieho použiť v oblasti občianskoprávnej. V súlade s ustálenou judikatúrou stavba v zmysle § 8 ods. 3 zákona 87/1991 Zb. je taký výsledok stavebnej činnosti, ktorý je samostatne vecou a môže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Z LV. č. XXXX k.ú. E. vyplýva, že na predmetnej parcele sa nenachádza žiadna stavba, ku ktorej by bolo možné evidovať vlastnícke právo. Túto argumentáciu podporila rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR č.k. 2 Cdon/1414/97, podľa ktorého ak reštitučný zákon rieši majetkovoprávne vzťahy, ktoré sú svojou povahou vzťahmi občianskoprávnymi, potom pojem stavba v ňom uvedený je potrebné vykladať staticky ako jedinečný výsledok určitej stavebnej činnosti, pritom musí ísť o stavbu ako spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov, nie o súčasť inej veci. Parkovisko chápané ako konštrukcia vystavaná na povrchu určitého pozemku nie je stavbou vo vyššie uvedenom občianskoprávnom význame. Samotná skutočnosť spracovania povrchu pozemku nebráni vydaniu tohto pozemku. Žalobkyňa ďalej uviedla, že argument súdu, že predmetný pozemok nemožno vydať z dôvodu, že je zohľadňovaný ako súčasť areálu, že chodník na ňom sa nachádzajúci je potrebný z hľadiska urbanistického riešenia priestoru a jeho využitia, nemôže obstáť, pretože jediným dôvodom na nevydanie pozemku je prípad, že na pozemku sa nachádza stavba. Pre úplnosť uviedla, že nepovažuje za správne ani posúdenie súdu, že právo na vydanie nehnuteľnosti jej nevzniklo podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona. Je presvedčená, že právomoc k znárodňovaniu mal len minister vnútorného obchodu a nie povereníctvo príp. jeho funkcionári, v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č.k. 2Cdon/306/96. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaní v 1. a 2. rade nevyjadrili. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec podľa ust. § 212 ods. 1 a 2 OSP, posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia z. č. 757/2004 Z. z.). Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 3d ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Podľa § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 zb. o pozemných komunikáciách miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Podľa § 7 ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 35/1984 Zb. Federálneho ministerstva dopravy, ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách miestne komunikácie sa rozdeľujú na miestne komunikácie IV. triedy, ktoré nie sú ani obmedzene prístupné premávke motorovými vozidlami (napríklad cestičky, chodníky, samostatné cyklistické cestičky, samostatné chodníky, schody a podobne). Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne neb. M. O., resp. toho času už jej právnej nástupkyne, o vydanie nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. V danej veci už bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 17C/92/1992-377 zo dňa 24.04.2009 tak, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že výzva na vydanie nehnuteľností sa minula účinku, pretože žalobkyňa nevyzvala na vydanie povinnú osobu - mesto Trnava, ktoré bolo v rozhodnom čase ich vlastníkom. Odvolací súd rozsudkom č.k. 9Co/285/2009-502 zo dňa 27.07.2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti voči žalovaným v 2. a 3. rade potvrdil a v napadnutej zamietajúcej časti voči žalovaným v 1. a 5. rade zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zrušenie a vrátenie veci voči žalovaným v 1. a 5. rade odôvodnil tým, že výzva na vydanie parcely č. 2139/4 bola adresovaná povinnej osobe - teda štátu, ktorý bol zastúpený Okresným úradom v Trnave, nakoľko v rozhodnom čase predmetnú vec držal, a uložil súdu prvého stupňa zaoberať sa tým, či je daný dôvod na vydanie veci v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, vykonať dokazovanie, či pôvodnému vlastníkovi mala byť a bola vyplatená náhrada a posúdiť, či ide o vec spôsobilú na vydanie a čo by vydanie nehnuteľnosti žalobkyni spôsobilo na usporiadaní vlastníckych a užívacích práv v danom teritóriu. Napadnutým rozhodnutím súd prvého stupňa žalobu zamietol, pričom mal za to, že žalobkyňa má nárok na vydanie pozemku v zmysle § 6 ods. 1 písm. j) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko k vyvlastneniu došlo bez vyplatenia náhrady, avšak vydaniu nehnuteľnosti bráni skutočnosť, že na predmetnom pozemku sa nachádza stavba - chodník a teda v zmysle § 8 ods. 3 cit. zákona sa takýto pozemok nevydáva, ale žalobkyni patrí finančná náhrada, ktorú je potrebné si uplatniť na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Stotožnil sa tiež s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto v podrobnostiach poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a tiež vzhľadom na potrebu vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné: Súd prvého stupňa správne posúdil, že žalobkyňa má právo na vydanie veci v zmysle § 6 ods. 1 písm. j) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko žalovaní nijako nepreukázali, že by právnemu predchodcovi žalobkyne bola vyplatená náhrada. Treba však dať za pravdu žalobkyni v tom ohľade, že dôvod na vydanie predmetnej nehnuteľnosti tu je aj v zmysle § 6 ods. 1 písm. k) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko znárodnenie bolo vykonané v rozpore z vtedy platnými právnymi predpismi. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí č.k. 2Cdon/306/96 judikoval, že v prípade, že zákon č. 118/1948 Sb. zveril právomoc určiť rozsah znárodnenia do rúk ministra vnútorného obchodu, potom aj okolnosť, že znárodňovací proces bol zavŕšený výmerom o rozsahu znárodnenia, ktorý podpísala iná osoba, spôsobuje, že znárodnenie bolo vykonané v rozpore z vtedy platnými predpismi. Odôvodnenie súdu prvého stupňa, že povereníctvo bol vládny, ústredný orgán štátnej moci v ľudovodemokratickom Československu, na čele s povereníkom, ktorý zastupoval do roku 1960, to ktoré ministerstvo, z tohto pohľadu nie je dostatočné. V danom prípade je tu dôvod na vydanie predmetného pozemku podľa § 6 ods. 1 písm. j) aj písm. k) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ustanovenie § 8 ods. 3 cit. zákona sa však pri naplnení podmienok v ňom uvedených vzťahuje na oba tieto dôvody. Vzhľadom na túto skutočnosť v danej veci je kľúčové, či na predmetnom pozemku je stavba, ktorá bola zriadená až po prevzatí pozemku štátom. Ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. umožňuje povinnej osobe nevydať pozemok oprávnenej osobe, ak na ňom bola po jeho prevzatí štátom zriadená stavba, zmyslom ktorého bolo zabrániť vzniku zložitých vzťahov vyplývajúcich z toho, že niekto namiesto plnenia in natura môže požiadať o finančnú náhradu za taký pozemok, a to v jeho všeobecnej cene. Súd prvého stupňa zhodnotil danú otázku tak, že vydaniu pozemku bráni stavba - chodník. Predmetný chodník (inžinierska stavba v zmysle stavebného zákona) je umiestnený na parcele tak, že ju pozdĺžne pretína, pričom ju rozdeľuje na dve menšie časti o šírke 1 až 1,5 m, chodník má zásadný význam na pokojný a nerušený prechod po predmetnej ulici bez kontaktu s verejnou komunikáciou, toto územie slúži starším obyvateľom na ich regeneráciu a je súčasťou teritória domova, v ktorom žijú. Chodník vedie z centra mesta a smeruje až do oddychovej okrajovej časti Trnavy - Kamenný Mlyn. Zhodnotil, že chodník je stavbou zásadného významu, ktorý značne determinuje možnosti využitia pozemku a bráni vo vydaní parcely, na ktorej sa nachádza. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že definíciu pojmu stavba určenú verejnoprávnymi predpismi, z ktorej súd prvého stupňa vychádzal, nemožno bez ďalšieho použiť v oblasti občianskoprávnej. V súlade s ustálenou judikatúrou stavba v zmysle § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. je taký výsledok stavebnej činnosti, ktorý je samostatnou vecou a môže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Túto argumentáciu podporila rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR č.k. 2 Cdon/1414/97, podľa ktorého ak reštitučný zákon rieši majetkovoprávne vzťahy, ktoré sú svojou povahou vzťahmi občianskoprávnymi, potom pojem stavba v ňom uvedený je potrebné vykladať staticky ako jedinečný výsledok určitej stavebnej činnosti, pritom musí ísť o stavbu ako spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov, nie o súčasť inej veci. Parkovisko chápané ako konštrukcia vystavaná na povrchu určitého pozemku nie je stavbou vo vyššie uvedenom občianskoprávnom význame. Samotná skutočnosť spracovania povrchu pozemku nebráni vydaniu tohto pozemku. Odvolací súd má za to, že právny názor uvedený v citovanom rozhodnutí NS ČR sa vzťahuje na kvalitatívne inú situáciu. Ako uviedol Najvyšší správny súd ČR vo svojom rozhodnutí č.k. 5 As 62/2008-59, v doterajšej judikatúre boli väčšinou posudzované povrchy pozemkov (spravidla nešlo o komunikácie), ktoré boli upravené vrstvením rôznych materiálov (napr. štrkové parkovisko, tenisový kurt). V predmetnom rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu bolo posudzované, či účelová komunikácia môže byť stavbou spojenou so zemou pevným základom, teda samostatnou nehnuteľnou vecou, alebo len súčasťou pozemku, na ktorom sa nachádza. Vyjadril právny názor, že v prípade, že stavebné prevedenie účelovej komunikácie je také, že je možné jednoznačne vymedziť, kde končí pozemok a kde začína stavba, a pokiaľ zároveň nie je možné stavebné prevedenie účelovej komunikácie odstrániť bez jej zničenia či zásadného zhoršenia jej zjazdnosti či schodnosti, pôjde o samostatnú nehnuteľnú vec v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že treba prihliadať aj na účel stavby, rozdielne sa bude posudzovať komunikácia a rozdielne odkladacia plocha, pričom obe sú obdobného stavebno-technického charakteru. Z ustanovenia § 3d ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách vyplýva, že miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Z tohto ustanovenia možno jednoznačne dovodiť, že miestne komunikácie môžu byť vo vlastníctve inej osoby ako pozemok, na ktorom sa nachádzajú a teda môžu byť samostatne spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, a z toho dôvodu je potrebné považovať ich za stavby nielen v zmysle správnych predpisov, ale aj v zmysle občianskoprávnom. V danom prípade predmetný chodník, ktorý vedie nielen cez pozemok, o vydanie ktorého ide, ale pozdĺž celej ulice Terézie Vansovej, je tvorený asfaltom, ohraničený obrubníkmi, možno teda povedať, že predmetná miestna komunikácia je spojená so zemou pevným základom, je tu možné vymedziť, kde končí pozemok a kde začína stavba a nie je možné stavebné prevedenie tejto komunikácie odstrániť bez jej zničenia či zásadného zhoršenia jej schodnosti. Možno teda uzavrieť, že predmetný chodník je stavbou aj v zmysle občianskoprávnych predpisov a bol vybudovaný až po prevzatí pozemku štátom, čím sú naplnené podmienky uvedené v § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorý ustanovuje výnimku, kedy sa pozemok, ktorý by sa mal inak vydať, nevydá. Odvolací súd však ďalej považuje za potrebné poukázať tiež na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, ktorého aplikácia by bez ohľadu na ustanovenie § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách v danom prípade tiež mohla odôvodniť nevydanie pozemku. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 1884/2007 aj vo veciach týkajúcich sa vydania veci oprávnenej osobe v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách pripustil aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, ktoré je všeobecnou prevenčnou klauzulou, ktorá obmedzuje výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov tak, že nesmie zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných subjektov a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že vzhľadom na absenciu ustanovenia všeobecnej povahy v reštitučnom zákone je možné použiť aj na výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov podľa reštitučného zákona ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, pričom aplikáciu tohto ustanovenia automaticky nevylučuje ani ustanovenie § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a to pri existencii takých výnimočných skutkových okolností, ktoré zákon o mimosúdnych rehabilitáciách nereflektuje a ktoré s ohľadom na ich jedinečnosť nemohol predvídať. Aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26 Cdo 205/2001 a 23 Cdo 2060/98 bolo rozhodnutie nevydať nehnuteľnosť, ktorej sa žalobcovia domáhali v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, odôvodnené práve poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ. V danej veci je potrebné vziať do úvahy, že na rozhodujúcej časti predmetného pozemku, o vydanie ktorého ide, sa nachádza miestna komunikácia - chodník, ktorý parcelu delí pozdĺžne na dva súbežné priestory o šírke cca 1,5 m, ktoré sú hospodársky nevyužiteľné. Na tejto ulici je chodník vybudovaný opakovane, pričom jeden chodník vedie cez parcelu a druhý chodník súbežne s ním, avšak tento sa nachádza tesne pri ceste určenej na prevádzku motorových vozidiel. Priestor medzi chodníkmi je zatrávnený a je tu vysadená verejná zeleň. Celkovo možno zhodnotiť, že pozdĺž celej ulice, (teda aj na spornej parcele) sa nachádza verejná zeleň s výsadbou rastlín a okrasných drevín, ktorá je udržiavaná a užívaná obyvateľmi tohto teritória, pričom celé urbanistické usporiadanie tohto územia pôsobí usporiadane, premyslene, logicky, územie na seba nadväzuje a je týmto spôsobom riešené plánovane. Tento chodník má zásadný význam pre pokojný a nerušený prechod po predmetnej ulici bez kontaktu s cestou, po ktorej je zvýšená premávka motorových vozidiel. Tiež je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že v predmetnom priestore sa v bezprostrednej blízkosti spornej parcely nachádza Domov dôchodcov a tiež materská škola, preto je existujúce usporiadanie chodníkov a zelene žiadúce a to vzhľadom na bezpečnosť detí a starších ľudí, ako aj možnosť oddychu a regenerácie obyvateľov tohto územia. Vzhľadom na takéto usporiadanie daného priestoru je predmetný pozemok, vydania ktorého sa žalobkyňa domáha, hospodársky nevyužiteľný. Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že vydanie spornej parcely by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 OZ. Do práv žalobkyne týmto rozhodnutím nebude podstatne zasiahnuté, pretože pozemok nie je hospodársky využiteľný a žalobkyňa v prípade nevydania veci má nárok na finančnú náhradu. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili a ani im žiadne nevznikli. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.