Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9CoE/345/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2208213135 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2208213135.2
Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Mliekarenská 10, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený advokátkou: JUDr. Andreou Cvikovou, Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti povinnej: L. Q., narodená XX.XX.XXXX, bytom V., B. XX/XX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Patriciusa Baďuru so sídlom Viedenská cesta 5, P.O.BOX 226, 851 01 Bratislava 5, pre vymoženie 1.607,46 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12Er/780/2008-64 zo dňa 22. marca 2011 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
p o t v r d z u j e .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal k náhrade trov exekučného konania vo výške 164,25 eura. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 58 ods. 1, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5 Občianskeho zákonníka. Vecne prvostupňový súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že je nesporné, že záväzkovo-právny vzťah medzi oprávneným a povinnou vznikol na základe zmluvy o revolvingovom úvere (pod č. 8000054452 zo dňa 06.12.2006) a daný vzťah podlieha právnemu režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniu § 52 a nasl. OZ. Súčasťou tejto zmluvy sú aj Zmluvné dojednania a ich súčasťou je rozhodcovská doložka (upravená v čl. 18.2). V zmysle tohto článku podľa bodu 18.2.1. akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté pred jedným z nasledujúcich rozhodcov: JUDr. Gustáv Ret, JUDr. Ján Smetana, JUDr. Marianna Mochnáčová a Mgr. Michal Krnáč s tým, že v prípade situácie, že ani jeden z menovaných rozhodcov nemôže prevziať funkciu rozhodcu, určí náhradného rozhodcu veriteľ. V danom prípade rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ nevyjednal, ani nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu, núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu a takto formulovaná značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, prieči sa dobrým mravom a preto je v zmysle citovaného § 53 ods. 4 písm. r) a ods. 5 OZ neprijateľná a teda neplatná. O trovách exekúcie rozhodol podľa ustanovenia § 203 ods. 1 EP.
Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal toho, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Uviedol, že rozhodcovská doložka výber spôsobu riešenia sporov zo zmluvy a tiež výber rozhodcu ponecháva na žalobcovi. Ak bude žalobu podávať spotrebiteľ, bude v procesnej pozícii
žalobcu a teda jemu bude patriť právo voľby medzi štátnym súdom a rozhodcovským konaním, čo znamená, že sám môže žalobou uplatniť svoje nároky vyplývajúce alebo súvisiace so zmluvy. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov atď. Rozhodcovská doložka a konanie pred rozhodcom je len alternatívne. Úmysel normotvorcu bol transformovať smernicu, teda zakázať podmienky vyžadujúce riešenie sporu len v rozhodcovskom konaní, a nie rozhodcovskú doložku, lebo ani smernica rozhodcovskú doložku nezakazuje. Teda rozhodcovská doložka je prípustná aj v spotrebiteľskej zmluve. Argumentácia súdu nielenže nemá oporu v právnej úprave, ale je v priamom rozpore so znením ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Predmetná rozhodcovská doložka v žiadnom prípade nie je neprijateľnou podmienkou. Ako jeden z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je ustanovenie § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z., teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty povinným nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a ani ustanovenia Exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať konanie a posudzovanie o dôvodoch v spomenutom ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní. Postup exekučného súdu je bez zákonnej opory, teda v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR a v rozpore s právom EÚ. Je právne neakceptovateľné, kedy súd nielenže bez zákonnej opory, ale v rozpore s ňou zavádza procesný stav, akoby žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná. Vzniká otázka, z akej časti § 57 Exekučného poriadku vyplýva právo exekučného súdu ex offo rozhodovať o otázkach, o ktorých pri postupe podľa § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní môže konať len na návrh. Podľa obsahu odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že exekučný súd túto otázku vôbec neriešil.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné:
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.
V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.
Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR).
Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. § 159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.
Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.
Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.
Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10).
Aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
S poukazom na vyššie uvedené, exekučný súd je oprávnený i povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť, v neskoršom štádiu exekučného konania exekučné konanie zastaví v zmysle Exekučného poriadku.
Správne preto súd prvého stupňa postupoval, ak z úradnej povinnosti skúmal rozhodcovský rozsudok a dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.
Zo zmluvy o revolvingovom úvere pripojenej v spise bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžníčka uzavreli dňa 06.12.2006 zmluvu o revolvingovom úvere pod č. 8000054452. Povinná požadovala od oprávneného výšku úveru 100.008,- Sk. Oprávnený schválil údaje o úvere a to výšku úveru 100.008,- Sk, so splatnosťou úveru v 36 splátkach po 2.778,- Sk vrátane úroku, s poskytnutím sumy 50.004,- Sk, RPMN za úver 69,36% a poplatok za uzatvorenie zmluvy 1.500,- Sk. Podľa obsahu zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere. Z článku 18 týchto podmienok vyplýva, že oprávnený a povinná sa dohodli na rozhodcovskej doložke tak, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanovenia tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v článku 18.2 tejto zmluvy o RÚ. Výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto zmluvy o RÚ spočíva na žalobcovi.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) zákon č. 634/1992 Zb. v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je teda nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle citovaného § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala podľa Obchodného zákonníka a vo viacerých prípadoch. Je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil.
V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zákona č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zastavenie exekučného konania (porovnaj aj závery prijaté odvolacím súdom v uznesení 10Co/94/2010-52 zo dňa 30. novembra 2010).
S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako vo výroku vecne správne, s použitím ustanovenia § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.
Poučenie:
Toto uzneseniu nemožno napadnúť odvolaním.