Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/212/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610203487 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2610203487.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: PAPO, s.r.o., so sídlom Bohdanovce nad Trnavou 400, IČO: 36 245 798, zastúpený advokátom: JUDr. Timotej Minarovič, so sídlom A. Žarnova 1, Trnava, proti odporcovi: S. G., nar. XX.X.XXXX, bytom G. č. XXX/X, zastúpený advokátom: JUDr. Agata Džačovská, so sídlom Hviezdoslavova 315, Senica, o zaplatenie pohľadávky 3 490,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 4C/71/2010-81 zo dňa 28. apríla 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaviazať odporcu zaplatiť mu pohľadávku v sume 3.490,94 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 15.04.2010 titulom zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktorú mal spôsobiť zamestnávateľovi. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 179 ods. 1, 2, § 186 ods. 1 Zákonníka práce, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal zodpovednosť odporcu za škodu, ktorú mu mal spôsobiť zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh. Ďalej konštatoval, že všetky ním popísané všeobecné zodpovednostné predpoklady a ich danosť nestačia na založenie pracovnoprávnej zodpovednosti. K tomu, aby išlo o pracovnoprávnu zodpovednosť musia byť dané ešte dva osobitné zodpovednostné predpoklady, a to existencia pracovného pomeru a ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi bola priznaná náhrada trov konania za zaplatený súdny poplatok za podaný odpor a trovy právneho zastúpenia. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., teda z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil s odkazom na § 205 ods. 1 písm. c), d), e) a f) O.s.p., nakoľko sa domnieva, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, do teraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za vecne i právne nesprávne, plné rozporuplných vecí, ktoré nie sú v súlade s pravdou. Súd prvého stupňa sa riadne nevysporiadal s protichodnými tvrdeniami odporcu, ktoré tvrdenia tento počas celého konania modifikoval a neustále si protirečil. Ďalším dôvodom nesprávnosti napadnutého rozhodnutia je neúplne zistený skutkový stav veci, pretože neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to predovšetkým výsluch navrhnutého svedka C. I., ktorý sám osobne vypracovával tabuľky porovnania normovanej a skutočnej spotreby pohonných hmôt. V konaní nebol ani dopočutý svedok I. G., technický riaditeľ, ktorého výpoveď zostala nedokončená a ktorý sa mal ešte vo veci dopočuť. Rovnako sa navrhovali vypočuť v konaní aj vodiči, ktorí jazdili na odporcovom vozidle po skončení jeho pracovného pomeru a ktorí na tomto vozidle vykazovali dokonca výraznú úsporu nafty. Skutočnosť, že boli zamietnuté jeho návrhy na dokazovanie považuje za neprípustné, nakoľko tým došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu, z ktorého súdu prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal. V konaní došlo aj k ďalšej vade spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa vypočul C. V., konateľa navrhovateľa ako svedka a nie ako účastníka konania. V súvislosti s týmto tak bolo dané aj nesprávne poučenie účastníka konania, keď konateľ navrhovateľa bol pred svojou výpoveďou poučený podľa § 126 O.s.p. a nie podľa § 131 O.s.p. ako účastník konania. Na pojednávaní dňa 16.11.2010 bol požiadaný, aby opustil pojednávaciu miestnosť, pretože bude vypočutý ako svedok v konaní a aby počkal na vyzvanie súdu, kedy ho zavolá za účelom jeho vypočutia v postavení svedka. Uvádzané pokladá za závažné pochybenie súdu. Podľa § 123 O.s.p. účastníci konania majú právo sa vyjadriť k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Súd v prejednávanej veci nemôže poslať účastníka konania von z pojednávacej miestnosti a následne ho vypočuť ako svedka. Týmto porušuje právo účastníka konania vyplývajúce mu z § 123 O.s.p. Odvolaním bolo napadnuté rozhodnutie aj v časti trov konania, a to z dôvodu neúčelnosti popísaných odmenených úkonov právnej pomoci. K odvolaniu sa odporca písomne vyjadril, poukázal na správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v celom rozsahu, ktoré rozhodnutie navrhuje odvolaciemu súdu potvrdiť. Potvrdil, že bol upozorňovaný na nadspotrebu a aby sa snažil jazdiť maximálne ekonomicky, nikdy však nebol navrhovateľom upozornený na to, že ak nedodrží určitú spotrebu na danej trase, bude nadspotrebu platiť. Sám navrhol náhradu za tankovanie 131 litrov nafty naviac v Rusku, aby sa pre neho spor skončil, i keď si je vedomý, že nebol poučený o správaní sa v Rusku, nie je jazykovo vybavený na cestu do Ruska, nebol pripravený na spôsoby v ozbrojených konvojoch, kde bolo potrebné rýchlo tankovať a pokračovať s ozbrojeným konvojom ďalej, pričom si mal skontrolovať či mu vydaný blok patrí, preto súhlasil s jeho uhradením, t.j. preplatením rozdielu. Pokiaľ ide o nevykonané navrhnuté dôkazy uvádza, že navrhovaný svedok C. I. bol na pojednávaniach prezentovaný len ako osoba, ktorá tabuľku vypisuje a preto bol predvolaný ako svedok I. G., ktorý tvoril celú metodiku, avšak na pojednávaní nevedel vôbec reagovať. Volať vodičov, ktorí viedli vozidlo po ňom by bolo zbytočné, keďže nie je možné preukázať či bol alebo nebol robený zásah do konkrétneho vozidla. Pokiaľ ide o uplatnené trovy konania poukazuje na to, že úkonom je i písomné podanie na súd, teda aj vyjadrenie právnej zástupkyne v konaní, v ktorom bolo poukázané na vady, ktoré navrhovateľ vo svojom návrhu má a má tak za to, že aj týmto vyjadrením sa dospelo k tomu, že súd nevykonal nadbytočné dokazovanie, o ktoré mal navrhovateľ záujem a predražil by sa tým spor. Rokovanie v deň pojednávania bolo z dôvodu možnosti mimosúdnej dohody, o ktorú navrhovateľ žiadal. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - navrhovateľ (§ 201 a § 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, pre vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod spis. zn. 4C/71/2010 bolo zaplatenie pohľadávky v sume 3 490,94 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť odporcovi náhradu trov konania. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko z jeho obsahu nemožno jednoznačne vyvodiť, akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov riadil, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a to všetko v rámci zákonných predpokladov vzniku pracovno-právnej zodpovednosti za škodu. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže nastať z dôvodu nedostatku jeho dôvodov. To znamená, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal dostatočne s uplatnenými žalobnými dôvodmi, ako aj obranou protistrany, z rozhodnutia neboli rozpoznateľné jeho nosné dôvody, resp. tieto dôvody nemali oporu vo výsledkoch vykonaného konania. Dôkazy nestačí len vykonať, ale treba ich náležite aj vyhodnotiť, pričom súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež ne jeho celkovú presvedčivosť, tzn. že závery, ku ktorým súd dospel musia byť pre adresáta prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať kritériá uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz vz. Španielsko z 21.01.1999, tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Geo Riadis vz. Grécko z 23.05.1997, Higgins vz. Francúzsko z 19.02.1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na takéto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne, skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn. s uplatňovaním nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu, a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (porovnaj uznesenie z 03.07.2003, sp. zn. IV.ÚS 115/2003). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23.06.2004, sp. zn. III.ÚS 209/2004 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn. s uplatnením nárokov a obranou, proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný vec, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Súd prvého stupňa v danom prípade v odôvodnení napadnutého rozhodnutia iba uvádza, ktoré dôkazy vykonal a ďalej rekapituluje skutkové prednesy účastníkov konania a svedkov. Pokiaľ ide o strohé závery súdu, nie je z odôvodnenia jeho rozhodnutia vôbec zrejmé na základe čoho k nim dospel, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení jednotlivých dôkazov riadil. Konštatovanie, že nestačí len danosť všetkých ním popísaných všeobecných zodpovednostných predpokladov k tomu, aby išlo o pracovnoprávnu zodpovednosť, pričom musia byť dané ešte dva zodpovednostné predpoklady a to existencia pracovného pomeru a ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh, pri následnom uzavretí, že navrhovateľ nepreukázal zodpovednosť odporcu za škodu, ktorú mu mal spôsobiť zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh, preto bol jeho návrh zamietnutý, je skutočne nepostačujúce. Odôvodnenie preskúmaného rozhodnutia je tak v celom svojom rozsahu všeobecné, teoretické, nekonkretizované pre danú vec. Napokon je potrebné konštatovať aj to, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s tým, prečo iné navrhované dôkazy navrhovateľom vykonané neboli (žiadaný výsluch svedka C. I. a dovypočutie svedka I. G. č.l.79). Ak súd ponechá aj takúto okolnosť bez povšimnutia, rozhodnutie sa rovnako stane nepreskúmateľným. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p., pre nedostatok dôvodov je konanie pred súdom prvého stupňa postihnuté vadou majúcou za následok zrušenie jeho rozhodnutia (pre nedostatok dôvodov). Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (167 ods. 2 O.s.p.) je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované správnym. Navyše odvolací súd nemôže svojou činnosťou nahrádzať činnosť zverenú do výlučnej kompetencie súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené nedostatky v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia, pre ktoré je toto rozhodnutie nepreskúmateľné, musel odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po vrátení veci súd prvého stupňa bez meškania vykoná prípadné ďalšie potrebné dokazovanie (pokiaľ ide o postavenie konateľa navrhovateľa tento je osoba, prostredníctvom ktorej právnická osoba ako účastník konania vykonáva svoje procesné práva a povinnosti), výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotí po starostlivom prihliadnutí na všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a po komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov a to tak jednotlivo ako i vo vzájomných súvislostiach, opätovne vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní a to vynaložením ďaleko väčšej námahy, než tomu bolo pri tentoraz preskúmavanom rozsudku. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.