Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/78/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200487 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2012200487.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: FARMA MAJCICHOV a.s., Majcichov 50, 919 22 Majcichov, IČO: 36 228 095, právne zast.: Prosman a partneri advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Krajský stavebný úrad Trnava ( od 1.10.2013 Okresný úrad v Trnave), odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Kollárova 8, 917 02 Trnava, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.KSÚ-OSP-2012/00651/Pl zo dňa 03.09.2012, takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Krajského stavebného úradu Trnava číslo KSÚ- OSP-2012/00651/Pl zo dňa 03. 09. 2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c, d) O.s.p. a vec mu vracia na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 389,49 Eur k rukám právneho zástupcu žalobcu Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária s.r.o., Hlavná 31, Trnava, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou dňa 24.9.2012 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného číslo KSÚ-OSP-2012/00651/Pl zo dňa 03.09.2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie obce Vlčkovce č.Výst.41/2012/Sá-53 zo dňa 22.05.2012, ktorým prvostupňový správny orgán uložil žalobcovi pokutu vo výške 35.000,-Eur za porušenie ust. § 85 ods. 1 stavebného zákona, ktorého sa žalobca dopustil tým, že užíval administratívnu budovu, ktorá je situovaná na pozemku parc.č.XXXX/XX v k.ú. H. ako ubytovňu. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v žalobe namietal, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, pretože žalovaný, ani prvostupňový správny orgán nezisťovali v akom rozsahu bola budova využívaná ako ubytovňa, pričom im postačilo zistenie, že v čase kontroly boli priestory objektu označené ako izby, na vstupných dverách budovy sa nachádzali oznamy pre ubytovateľov, v priestoroch objektu bola zariadená spoločenská miestnosť s kuchynským kútom a v jednej izbe spal obyvateľ ubytovne. Ďalej podľa právneho zástupcu žalobcu žalovaný vo svojom rozhodnutí porušil ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, keď pri hodnotení dôkazov dostatočne nezdôvodnil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k svojmu rozhodnutiu. Namietal, že obe rozhodnutia trpia vadou - nedostatočnou konkretizáciou skutku v rozhodnutí bez toho, že by bol vo výrokovej časti popísaný skutok s uvedením miesta, času a spôsobu spáchania deliktu. Žalobca namietal aj to, že uložená pokuta je neprimeraná, je nedostatočne zdôvodnená a jej výška nezodpovedá stupňu spoločenskej nebezpečnosti konania, ktoré bolo kvalifikované ako správny delikt. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 22.10.2012 vyplýva, že zo zisteného skutkového stavu bolo jednoznačne preukázané, že predmetná budova bola využívaná ako ubytovňa, pretože na vstupných dverách boli vyvesené oznamy pre obyvateľov ubytovne, nachádzal sa tam ubytovací poriadok, priestory ubytovne boli označené ako izby a boli zariadené ubytovacím nábytkom. Okrem toho v jednej izbe spal obyvateľ ubytovne. Podľa názoru žalovaného stavba bola užívaná v rozpore s účelom určeným v kolaudačnom rozhodnutí a preto nebolo potrebné použiť v rozhodnutí správnu úvahu. Čo sa týka nedostatočnej konkretizácie skutku v rozhodnutí, žalovaný uviedol, že špecifikácia deliktu je riadne konkretizovaná v odôvodnení rozhodnutia. Uloženú pokutu považuje za primeranú, keďže táto bola uložená na hranici 1/5-iny hornej sadzby ustanovenej za správny delikt podľa § 106 ods. 3 písm. d) stavebného zákona, pretože bolo možné uložiť pokutu až do výšky 165.969,- Eur. Krajský súd prejednal žalobu bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 O.s.p., pričom zistil, že žaloba je dôvodná, pretože rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav, na základe čoho krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Z prvostupňového rozhodnutia vydaného obcou Vlčkovce súd zistil, že obec Vlčkovce, zastúpená starostom obce, uložila žalobcovi pokutu vo výške 35.000,- Eur za to, že žalobca užíval administratívnu budovu ktorá je situovaná na pozemku parc. č. XXXX/XX v k. ú. H. (LV č. XX) ako ubytovňu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dňa 27.2.2012 vykonala obec Vlčkovce výkon štátneho stavebného dozoru v areáli žalobcu za účelom prešetrenia užívania stavieb v súlade so stavebným zákonom, pričom počas tejto kontroly bolo zistené, že objekt je užívaný ako ubytovňa od 10.8.2009 do dňa kontroly t.j. do 27.2.2012. Pri posudzovaní skutku vychádzal stavebný úrad z ust. § 85 ods. 1 stavebného zákona, podľa ktorého možno stavbu užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí. Keďže stavba bola užívaná v rozpore s týmto kolaudačným rozhodnutím, bola žalobcovi uložená za správny delikt pokuta vo výške 35.000,- Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 12.6.2012 odvolanie, v ktorom namietal v podstate rovnaké skutočnosti aké boli obsahom žalobného návrhu. Z druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu súd zistil, že žalovaný ako druhostupňový správny orgán zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie s odôvodnením, že v priebehu konania bolo dostatočne preukázané, že žalobca užíval stavbu v rozpore s kolaudačným rozhodnutím. Jednotlivé námietky žalobcu uvedené v odvolaní považoval za nedôvodné, keď uviedol, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia bolo dostatočné, vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, z ktorého vyplýval jednoznačný záver, že budova bola užívaná ako ubytovňa, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo riadne zdôvodnené, keď prvostupňový správny orgán opísal podstatu veci, existujúci stav a dôkazy o tom ako sa stavba užívala. K námietke nedostatočnej identifikácie skutku sa druhostupňový správny orgán vôbec vo svojom rozhodnutí nevyjadril. K výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že k tejto výške dospel správny orgán na základe skutkových a právnych zistení, uložil pokutu v spodnej hranici prípustného rozpätia tak, aby táto spĺňala hlavne výchovnú a preventívnu funkciu. Podľa § 244 ods. 1,2,3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu"). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 98 ods. 1 zákona č.50/1976 Zb. stavebného zákona (1) Štátny stavebný dohľad zabezpečuje ochranu verejných záujmov, ako aj práv a právom chránených záujmov právnických osôb a fyzických osôb, ktoré vyplývajú z uskutočňovania stavby alebo jej zmeny, z vlastností stavby pri jej užívaní, z odstránenia stavby a z terénnych úprav, prác a zariadení podľa tohto zákona. Podľa § 85 ods. 1 zákona č.50/1976 Zb. stavebného zákona (1) Stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny účelu užívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby, jej prevádzkového zariadenia, v zmene spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, vyžadujú rozhodnutie stavebného úradu o zmene v užívaní stavby; na konanie o zmene v užívaní stavby sa vzťahujú primerane ustanovenia § 76 až 84. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Krajský súd preskúmal obe napadnuté rozhodnutia správnych orgánov v intenciách žalobných dôvodov, pričom dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V súvislosti s námietkou právneho zástupcu žalobcu týkajúcou sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, súd dospel k záveru, že ide o dôvod relevantný pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôsledne nepostupovali v zmysle ust. § 3 ods. 4 zák. č. 71/1967 Zb., v ktorom sa uvádza, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Vo vzťahu k uvedenému, spôsob akým sa žalovaný vysporiadal s posúdením rozsahu porušenia práv v užívaní budovy v rozpore s kolaudačným rozhodnutím, dostatočne argumentačne nevyhodnotil konanie žalovaného z hľadiska spoločenskej nebezpečnosti konania žalobcu. Súd poukazuje, že nie je z rozhodnutia zrejmé prečo dátum 10.8.2009 je dátumom odkedy mala byť budova využívaná ako ubytovňa a hoci to žalobca namietal v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, žalovaný ako druhostupňový správny orgán sa k tejto otázke nevyjadril. Pretože nie je dostatočne zistený ani rozsah užívania predmetnej budovy, súd konštatuje, že správne orgány pochybili pri otázke úplného zistenia skutkového stavu. Samotná skutočnosť, že v spisovom materiáli sa nachádza fotokópia oznamu, ktorý mal byť vyvesený na dverách a v ktorom je uvedený dátum 10.8.2009, teda dátum odkedy mala byť budova užívaná ako ubytovňa, mala byť premietnutá do odôvodnenia jednotlivých rozhodnutí a vyhodnotená oboma správnymi orgánmi. Touto skutočnosťou sa prvostupňový a druhostupňový správny orgán mali zaoberať aj z dôvodu, že z textu spomínaného oznamu vyplýva, že táto budova mala byť využívaná ako ubytovňa ešte skôr, teda pred dátumom 10.8.2009. Čas trvania porušenia povinnosti žalobcu má zásadný vplyv na posúdenie spoločenskej nebezpečnosti konania žalobcu a následne má vplyv aj na výšku ukladanej pokuty. V súvislosti s otázkou rozsahu porušenia povinnosti žalobcu pristupoval žalovaný povrchne, keď sa uspokojil len so zisteniami spočívajúci vo vyvesených oznamoch na budove v zariadení budovy a zistení jednej osoby, ktorá v čase kontroly sa zdržiavala v ubytovni. V tejto súvislosti bolo vhodné vypočuť práve túto osobu na skutočnosť, odkedy je ubytovaná v budove, či sú v budove ubytované aj ďalšie osoby, či táto osoba má vedomosť, že budova sa užíva ako ubytovňa a pod. Pokiaľ ide o námietku právneho zástupcu žalobcu, že v rozhodnutiach prvostupňového ako i druhostupňového správneho orgánu je nedostatočne vo výrokovej časti vymedzený skutok, súd dospel k záveru, že táto námietka je dôvodná, pretože ako vyplýva z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, výroková časť obsahuje len ustanovenie § 106 ods. 3 písm. d) stavebného zákona, podľa ktorého bola uložená pokuta, označenie žalobcu ako osoby spáchajúcej správny delikt, výšku pokuty 35.000,- Eur, ustanovenie § 85 ods. 1 stavebného zákona, ktorý mal byť porušený konaním žalobcu a skutok opísaný „užíval stavbu administratívna budova, ktorá je situovaná na pozemku parc. č. XXXX/XX v k. ú. H. v obci H. /LV č.XX/ ako ubytovňu“. Okrem toho je vo výrokovej časti ešte uvedené, že žalobca je povinný uhradiť pokutu do 10 dní od právoplatnosti a spôsob ako má byť táto pokuta uhradená. Výroková časť rozhodnutia žalovaného, teda druhostupňového správneho orgánu vôbec neobsahuje opis skutku ktorého sa mal žalobca dopustiť, najmä však jeho časové vymedzenie. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Výrok je teda najdôležitejšou časťou rozhodnutia, pretože obsahuje rozhodnutie vo veci, ktorá musí byť jednoznačne špecifikovaná. Iba vo výroku možno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik individuálneho právneho vzťahu, ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, príp. menia právne vzťahy. Výrok musí byť formulovaný presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať vyriešenie veci ktorá je predmetom správneho konania a musí z neho vyplývať čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu a ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval. Absencia presného a určitého formulovania výroku rozhodnutia správneho orgánu je porušením § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. Ide teda o otázku právneho posúdenia plnenia procesných noriem, ktoré aplikoval žalovaný pri vydávaní preskúmavaného rozhodnutia. Iný názor žalovaného na otázku formulácie skutkovej vety je neprípustný a jeho dôsledkom je, že rozhodnutie je nezrozumiteľné. V danom smere je nepochybné, že správny orgán porušil zásadu nezameniteľnosti skutku s iným skutkom, keď časovo nevymedzil vo výrokovej časti rozsah páchania správneho deliktu žalobcom. V dôsledku nedostatočnej špecifikácie skutkovej podstaty rozhodnutia oboch správnych orgánov sa tieto rozhodnutia stali nepreskúmateľnými. Krajský súd dospel k záveru, že aj námietka žalobcu ohľadne nedostatočného zdôvodnenia a uloženia neprimeranej pokuty je dôvodná z toho dôvodu, že pri preskúmaní správnych rozhodnutí o uložení peňažnej sankcie správny súd nepreskúmava len zákonnosť použitia správnej úvahy ( § 245 ods. 2 O.s.p.), ale aj jej správnosť keď môže dospieť k záveru, že o sankcii malo byť rozhodnuté inak. Ak správny súd zistí, že použitie správnej úvahy vybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, takéto rozhodnutie je nezákonné a súd ho zruší. V prípade, že správna úvaha bola použitá zákonným spôsobom, avšak správny súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že o peňažnej sankcii malo byť rozhodnuté inak, využije ust. § 250j ods. 5 O.s.p. tzv. moderačné oprávnenie a správnu úvahu nahradí vlastným uvážením. V danom smere súd nemohol aplikovať toto ustanovenie, pretože k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia došlo aj z iných dôvodov ako je dôvod neprimerane uloženej sankcie. Treba v danom smere poznamenať, že správny súd nesmie zasahovať do zákonnej správnej úvahy a preto moderácia je prípustná najmä v prípadoch sankcií, ktoré boli uložené zjavne neproporcionálne a neprimerane povahe skutku a jeho dôsledkom. Keďže však v danom smere súd dospel k záveru, že nebol v predmetnej veci dostatočne zistený skutkový stav, nebolo teda možné s ohľadom na zrušovací dôvod podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. pristúpiť k moderácii. Pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pôsobenia sankcie - individuálnej a generálnej, pričom v preskúmavanej veci podľa názoru súdu bola pokuta uložená zjavne v neprimeranej výške vo vzťahu k správnemu deliktu, najmä k dĺžke jeho trvania tak ako to zistil správny orgán, ako aj objektu správneho deliktu - záujmu spoločnosti na tom, aby sa stavby využívali v súlade s kolaudačnými rozhodnutiami. Výška uloženej pokuty je podľa súdu neprimeraná za daného zisteného skutkového stavu. Na záver súd musí konštatovať, že vo vzťahu k vyššie uvedenému, spôsob akým sa žalovaný vysporiadal s posúdením rozsahu porušenia práv spočívajúcich v užívaní budovy v rozpore s kolaudačným rozhodnutím je z hľadiska posúdenia spoločenskej nebezpečnosti konania žalovaného nedostatočný a táto skutočnosť má rozhodujúci vplyv aj na výšku uloženej pokuty. Okrem toho ak správny orgán pri ukladaní pokuty na základe inštitútu voľnej úvahy dospeje k určitej výške uloženej pokuty, nestačí uviesť, že prihliadal na mieru zavinenia a že výška pokuty bola uložená v rámci ustanoveného rozpätia, musí jednoznačne zdôvodniť výšku tejto pokuty zo všetkých jej hľadísk, inak sa stáva rozhodnutie nepreskúmateľným. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p., keď procesne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 389,49 Eur, ktoré spočívajú v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 66,- Eur a v trovách právneho zastúpenia za dva úkony - prevzatie zastupovania 127,16 Eur a písomné podanie vo veci 127,16 Eur, z toho 20% DPH 50,86 Eur, plus 2x režijný paušál á 7,63 x 2 spolu 15,26 Eur a z tejto sumy 20% DPH - 3,05 Eur, spolu celková výška trov 389,49 Eur. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.