Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/466/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105200301 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2105200301.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Q. S., nar. XX.X.XXXX, bytom X., E. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Juraj Gavalec, so sídlom Trnava, T. Tekela 23, proti odporkyni: Q. S., nar. X.X.XXXX, bytom E., V. XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Daniel Pavelka, so sídlom Hlohovec, Pribinova 46, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie navrhovateľa i odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19.7.2012 č.k. 17C/2/2005-544, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov - účastníkov (ďalej len BSM) tak, že do výlučného vlastníctva navrhovateľa prikázal rodinný dom súp. č. XXX nachádzajúci sa v X. na E. ulici č. XX na parc. č. 1624/2 v kat. úz. X. zapísaný na LV č. XXXX Katastrálneho úradu v Trnave, Správy katastra Hlohovec a parc. č. 1624/2 kat. úz. X. zapísanú na LV č. XXXX Katastrálneho úradu v Trnave Správy katastra Hlohovec v hodnote 96.262,36 Eur a ďalej mu prikázal do výlučného vlastníctva hnuteľné veci: fritovací hrniec značky Moulinex, obývaciu sedaciu súpravu, televízor Tesla, spálňové skrine v počte 5 kusov, manželskú posteľ, všetko v hodnote po 0,- Eur. Zároveň súd navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni na vyrovnanie podielu sumu 46.780,23 Eur v hotovosti v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a v sume 13.581,94 Eur v mesačných splátkach po 85,- Eur, vždy do 15. dňa v mesiaci pod stratou výhody splátok, odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že odporkyňa je povinná splatiť úver I. P. V. G. poskytnutý na základe zmluvy č. 203/7335/1997 zo dňa 18.5.1998, ktorý ku dňu 30.6.2012 činí 10.976,52 Eur istiny a 2.605,42 Eur úroky. Tretím odsekom výroku súd rozhodol, že navrhovateľ a odporkyňa sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet Okresného súdu Trnava súdny poplatok v sume 3.660,50 Eur do 30 dní právoplatnosti rozsudku. Nasledujúcim odsekom výroku obom uložil povinnosť zaplatiť na účet prvostupňového súdu trovy konania štátu každý v sume 12,87 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Záverom súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne citáciou ust. § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, 3 a § 150 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zánikom manželstva účastníkov právoplatným rozvodom ich manželstva dňa 6.6.2002 zaniklo aj ich bezpodielové spoluvlastníctvo. Keďže medzi nimi nedošlo k dohode, na návrh navrhovateľa vykonal vyporiadanie BSM súd. Súd uzavrel, že do BSM účastníkov patria veci, ktoré sú uvedené v návrhu okrem kuchynskej linky Domina, elektrického sporáka a mikrovlnnej rúry zn. Whirpool a chladničky s mrazničkou, pretože v konaní bolo preukázané, že tieto veci boli darované odporkyni jej rodičmi a preto patria do jej výlučného vlastníctva, čo potvrdil aj navrhovateľ. Ďalej súd skonštatoval, že medzi účastníkmi nie je sporná cena nehnuteľnosti patriacej do BSM, keďže sa obaja stotožnili s cenou určenou znaleckým posudkom zo dňa 22.5.2005 v sume 2.900.000,- Sk, resp. 96.262,36 Eur. Súd mal za preukázané, že do výlučného vlastníctva odporkyne patrí suma 170.000,- Sk, ktorá bola darovaná odporkyni jej rodičmi za účelom poskytnutia úveru zo I. P. V. G., ktoré boli poukázané odporkyni na jej účet. Naviac z vyjadrenia Mestského úradu Hlohovec z 11.4.2012 vyplýva, že rozpočet na stavbu predmetného rodinného domu bol 833.653,- Sk a pri poskytnutí podpory zo I. P. V. G. (ďalej len ŠFRB) museli preukázať, že majú finančné prostriedky vo výške 20% z rozpočtu určené na začiatok stavby. Začiatok stavby nebol pritom podľa faktúr preukazujúcich čerpanie prostriedkov z fondu krytý z prostriedkov fondu, tzn. že náklady na základy, výkopové a betonárske práce bola použitá uvedená hotovosť 170.000,- Sk. Súd preto túto sumu zohľadnil v prospech odporkyne. Pokiaľ ide o sporný elektroinštalačný materiál v sume 78.820,- Sk, ktorý podľa odporkyne mal darovať otec odporkyni a ktorý bol podľa dodacieho listu zaplatený otcom odporkyne, súd tento materiál, resp. sumu nezohľadnil ako vnos odporkyne, keďže tento materiál otec účastníkom nefakturoval a nie je potvrdené prevzatie materiálu účastníkmi a navrhovateľ uviedol, že tento materiál kupovali účastníci. Súd teda uzavrel, že nebol preukázaný vnos odporkyne. Pokiaľ ide o sporný vnos odporkyne v sume 80.000,- Sk, ktorú sumu mal uhradiť jej otec ako dar pre ňu za schody do predmetného rodinného domu, súd mal za preukázané výpoveďou účastníkov a svedka I. N., že 40.000,- Sk bolo svedkovi zaplatené účastníkmi konania a suma 40.000,- Sk bola zaplatená z prostriedkov, ktoré navrhovateľovi darovala jeho matka z predaja garáže, ktoré skutočnosti napokon medzi účastníkmi neboli sporné. K ďalšej spornej otázke ohľadne úhrady za dažďové zvody sumu 30.000,- Sk súd mal za preukázané, že túto sumu zaplatili rodičia odporkyne ako dar pre ňu svedkovi Z. M. (bratovi odporkyne), ktorý na pojednávaní potvrdil, že od brata S. M. prevzal túto sumu za dažďové zvody, resp. za materiál na ne použitý. Súd preto túto sumu započítal v prospech odporkyne. Ďalšiu spornú otázku úhrady sumy 40.000,- Sk za fasádu domu, ktorú zaplatiť otec odporkyne ako dar pre odporkyňu, opierajúc sa o výpoveď svedka F. I., ktorý potvrdil, že túto sumu prevzal od otca odporkyne a rodičov odporkyne, ktorí zhodne uviedli, že túto sumu zaplatili ako dar pre odporkyňu, súd vyhodnotil tak, že túto sumu započítal v prospech odporkyne. Súd ale nemal za preukázané, že rodičia odporkyne darovali odporkyni 50.000,- Sk za vyplatenie členského podielu v družstve za byt, ktorý následne účastníci konania zamenili za predmetnú nehnuteľnosť, pretože to nebolo preukázané žiadnym dokladom, pričom navrhovateľ tvrdil, že tieto prostriedky mali z predaja motorového vozidla Škoda Fabia predaného za 125.000,- Sk, pričom v konaní bola preukázaná hodnota členského podielu 32.095,- Kčs a anuita 2.390,- Kčs, takže v konaní nebola preukázaná povinnosť účastníkov zaplatiť za členský podiel 150.000,- Sk, ako to tvrdila odporkyňa. Súd mal za to, že účastníci konania i s prihliadnutím na predaj vozidla, ktorý odporkyňa potvrdila, mali dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie preukázanej výšky členského podielu k predmetnému bytu. Súd nevykonával dokazovanie ohľadne zaplatenia rodičmi odporkyne sumy 60.000,- Sk za vnútorné omietky v predmetnom dome, pretože odporkyňa od výsluchu navrhnutého svedka upustila s tým, že túto skutočnosť nebude preukazovať. Súd mal za preukázané, že odporkyňa po rozvode manželstva zaplatila na splátky zo ŠFRB 67.488,- Sk od júna 2002 do januára 2005. V konaní bolo tiež preukázané rovnako výpismi z účtu, že navrhovateľ po rozvode manželstva platil mimoriadny medziúver v K. N. N. a.s. od januára 2003 do augusta 2009 v sume 3.717,68 Eur. Súd pritom nepovažoval tvrdenie odporkyne, že predmetný úver bol použitý výlučne pre navrhovateľa za dôvodné, keďže predmetnú zmluvu podpísala ako dlžníčka aj ona a finančné prostriedky mali byť použité na stavebné účely, pričom odporkyňa nepreukázala, že tieto použil navrhovateľ na svoj ostatný majetok. Výpoveď svedkyne M. H., že navrhovateľovi požičala 80.000,- Sk a že na túto sumu si účastníci mali zobrať pôžičku ešte nepreukazuje, že predmetná suma bola vrátená z prostriedkov od K. N. N. a.s. a že navrhovateľ tieto peniaze použil výlučne pre seba. Pokiaľ tieto prostriedky boli spotrebované počas manželstva účastníkov, nemôžu byť predmetom vyporiadania. Na základe vyššie uvedeného potom prvostupňový súd vyporiadal BSM účastníkov tak, že nehnuteľnosti rodinný dom aj s pozemkom prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa s prihliadnutím na to, že odporkyňa má v súčasnosti vyriešené bývanie a navrhovateľ nemá inú možnosť bývania i na to, že od rozvodu manželstva v nehnuteľnosti býva navrhovateľ a uhrádza všetky náklady s ňou spojené. Hnuteľné veci, ktoré zostali v dome vychádzajúc z ich nulovej hodnoty, na ktorej sa účastníci dohodli, pričom odporkyňa nemala záujem o žiadnu z týchto vecí, prikázal navrhovateľovi. Na základe toho potom súd vypočítal hodnotu podielu tak, že odporkyni mala za hodnotu jej podielu na predmetných nehnuteľnostiach pripadnúť suma 48.131,18 Eur, k čomu pripočítal 170.000,- Sk, ktorú jej darovali rodičia na vklad do ŠFRB a dary pre odporkyňu poskytnuté jej rodičmi na realizáciu predmetnej nehnuteľnosti 80.000,- Sk na schody, 30.000,- Sk na dažďové zvody a 40.000,- Sk na fasádu domu a polovicu sumy, ktorú odporkyňa zaplatila na splatenie úveru zo ŠFRB za navrhovateľa 33.744,- Sk, spolu teda pripočítal 353.744,- Sk, resp. 11.742,15 Eur. Z tejto sumy potom odpočítal 40.000,- Sk, resp. 1.327,76 Eur, ktorú darovala navrhovateľovi jeho matka na schody, polovicu sumy, ktorú zaplatil navrhovateľ na splatenie úveru v K. N. N. a.s., t.j. 1.838,86 Eur a polovicu sumy, ktorú zaplatil navrhovateľ po rozvode manželstva za splácanie úveru do ŠFRB 3.115,51 Eur. K sume súd pripočítal polovicu zostatku úveru, ktorý zostal nesplatený ŠFRB aj s úrokmi v sume 6.790,97 Eur, ktorý zostatok prikázal zaplatiť odporkyni s tým, že je v danej zmluve uvedená ako žiadateľka a dlžník. Celkovo tak bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť z titulu vyporiadania odporkyni sumu 60.362,17 Eur, z toho v hotovosti 46.780,23 Eur a zvyšok 13.581,94 Eur mu povolil uhradiť v mesačných splátkach po 85,- Eur vychádzajúc z možnosti odporkyne takúto sumu splácať ŠFRB titulom splácania úveru. S poukazom na § 2 ods. 1 písm. c) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súd zaviazal oboch účastníkov vychádzajúc z hodnoty majetku spolu v sume 122.033,23 Eur, na zaplatenie súdneho poplatku v sume 3.660,50 Eur spoločne a nerozdielne. O náhrade trov konania štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. s tým, že každého z nich zaviazal uhradiť polovicu trov titulom zaplatenia N. N. za informácie 25,73 Eur po 12,87 Eur. O náhrade trov konania medzi účastníkmi súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden nemá právo na ich náhradu, keďže každý bol úspešný v polovici a každý z nich nadobudne polovicu majetku patriaceho pôvodne do BSM. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja účastníci, pričom sa obaja zhodne domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal, že súd v rozsudku zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporkyni 13.581,94 Eur v splátkach po 85,- Eur a teda ho v skutočnosti zaviazal zaplatiť celý úver za dom odporkyni. Súd nemal polovicu zostatku úveru zo ŠFRB pripočítať k sume, ktorú prikázal navrhovateľovi zaplatiť odporkyni, ale naopak mal ju odpočítať a navrhovateľa mal zaviazať zaplatiť celý úver. Predmetný dom je zaťažený záložným právom a keď odporkyňa úver nezaplatí, dom vezmú navrhovateľovi. Je teda nelogické, aby bol navrhovateľovi prikázaný dom bez úveru viažuceho sa k nemu. Súdne rozhodnutie tak vytvára stav právnej neistoty a predpoklady pre vznik ďalších sporov. Ako ďalšie navrhovateľ namietal, že nesúhlasí s hodnotou podielu odporkyne z BSM vo výške 60.362,162 Eur, keďže trvá na tom, že v prospech odporkyne nemala byť zarátaná suma 170.000,- Sk, 80.000,- Sk, 30.000,- Sk a 40.000,- Sk. O všetkých vyššie uvedených sumách platí, že boli použité na získanie a vybudovanie spoločného domu a niet vierohodného dôkazu, ktorý by potvrdzoval tvrdenie odporkyne, že tieto peniaze boli darované výlučne odporkyni. Dom sa staval v čase harmonického spolužitia účastníkov a preto je logické, že v prípade darov rodičov odporkyne mohlo ísť len o darovanie obom a potom by išlo aj o rovnaký vklad oboch do spoločného majetku z vlastných zdrojov. Navrhovateľ pritom namietal, že v konaní sa nepreukázalo, že došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy medzi rodičmi odporkyne a odporkyňou, keďže podstatné náležitosti darovacej zmluvy neboli preukázané a k reálnemu odovzdaniu daných súm nikdy neprišlo, čo vylučuje vznik darovacej zmluvy. Ako to vyplýva z výpovede svedkov za práce na stavbe otec či brat odporkyne zaplatili peniaze, vylučuje to vznik darovacej zmluvy medzi odporkyňou a rodičmi. Vo vzťahu k sume 170.000,- Sk neexistuje dôkaz, že takúto sumu na účet odporkyne vložili jej rodičia, keďže z výpisu z účtu to nevyplýva. Vzhľadom na to suma, ktorú má navrhovateľ vyplatiť odporkyni má byť preto minimálne o 10.622,03 Eur nižšia. Navrhovateľ zároveň namietal, že súd v jeho prospech nezapočítal príslušenstvo dlhu na úvere ŠFRB, ktoré vznikne v budúcnosti a ktoré bude musieť navrhovateľ zaplatiť a neodpočítalo ho od podielu odporkyne, hoci na to v predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd upozornil. Odporkyňa v podanom odvolaní napadla prvostupňové rozhodnutie v troch častiach v úvere zo ŠFRB, v úvere z K. N. N. a.s. a ohľadne elektroinštalačného materiálu. Odporkyňa predovšetkým namietala, že napriek tomu, že rodinný dom, ktorý je zaťažený záložným právom v prospech ŠFRB bol prikázaný do výlučného vlastníctva navrhovateľa, súd zároveň neuložil navrhovateľovi povinnosť splácať predmetný úver. Namiesto toho nepochopiteľne uložil povinnosť splácať zostatok úveru výhradne odporkyni bez ohľadu na to, že výlučným vlastníkom rodinného domu sa má stať navrhovateľ. Ak tak súd urobil z dôvodu, že odporkyňa je v zmluve uvedená ako žiadateľ, opomenul, že bez ohľadu na to kto bol žiadateľom, úver bol poskytnutý obom účastníkom a bol použitý na stavbu spoločnej nehnuteľnosti. Súd tak rozhodnutím nastolil zbytočne komplikovaný právny vzťah. Odporkyňa za daného stavu nebude mať žiaden záujem, ani dôvod splácať úver, keďže je zabezpečený záložným právom zriadeným na nehnuteľnosti, ktorú má nadobudnúť výlučne navrhovateľ. Ak teda odporkyňa úver nebude splácať, bude musieť prevziať iniciatívu v splácaní tak či tak navrhovateľ, ak bude chcieť predísť nedobrovoľnej dražbe nehnuteľnosti. Je teda v záujme oboch účastníkov, aby súd rozhodnutím konštituoval taký právny stav, ktorý zabezpečí jednotu v osobe vlastníka danej nehnuteľnosti, dlžníka z úveru a záložného dlžníka zo záložnej zmluvy, ktorou je predmetná nehnuteľnosť zaťažená. Podľa odporkyne súd tiež pochybil, keď pri vypočítaní hodnoty jej podielu zobral do úvahy úver z K. N. N. a.s. tak, že ho započítal v prospech navrhovateľa. Súd pritom nebral do úvahy skutočnosť, že rodinný dom bol postavený už roku 1999, avšak doklady na krytie čerpania z úveru na stavbu rodinného domu sú až z obdobia február až máj 2000, z čoho logicky vyplýva, že predmetný úver nemohol byť použitý na kúpu stavebného materiálu. Okrem toho z dokladov, ktorými bolo dokladované čerpanie úveru, vyplýva, že prostriedky boli použité napríklad na zakúpenie piatich kusov vaní, lepidla na dlažbu na viac ako 700 m2 na minimálne 9 typov farieb dlažby a podobne. V rozpore s tým v dome sú len dve vane, zastavaná plocha domu predstavuje 103,58 m2 a v dome boli položené len dva druhy dlažby. Nesúlad je aj v tom, že z úveru mala byť zakúpená strešná krytina Beta, avšak na dome bola použitá krytina zn. Bramac. Podľa odporkyne celý dlh z úveru je výhradne vecou navrhovateľa, ktorý finančné prostriedky použil na krytie jeho osobných dlhov. Vzhľadom na to súd nemal brať do úvahy tento úver, keďže nebol použitý na zakúpenie vecí patriaci do BSM, ale spotreboval ho sám navrhovateľ. Ako tretie odporkyňa namietala, že súd neuznal ako vnos odporkyne elektroinštalačný materiál v sume 78.820,- Sk, ktorý do rodinného domu dodal jej otec a ktorý bol darom odporkyni. Argumentáciu súdu v tomto smere označila za nezmyselnú, pretože je nelogické, že otec odporkyne elektroinštalačný materiál nefakturoval, keďže sa jednalo o dar a preto by bolo aj n nezmyselné, ak by si dal ešte potvrdiť aj dodací list o jeho zakúpení. Za nedôvodný označil postup súdu ak zohľadnil, že elektroinštalačný materiál kupovali účastníci spoločne, bez toho, aby navrhovateľ disponoval akýmkoľvek dokladom. Súd preto musí považovať hodnotu elektroinštalačného materiálu ako príspevok odporkyne do spoločného majetku účastníkov a vychádzať z neho pri vypočítavaní hodnoty podielu odporkyne tak, že ho započíta v jej prospech. Navrhovateľ sa k doručenému odvolaniu odporkyne písomne nevyjadril. Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu navrhovateľa, uviedla, že i ona napadla rozhodnutie súdu okrem iného aj vo veci úveru zo ŠFRB. Pokiaľ ide o čiastky, ktoré súd zohľadnil v prospech odporkyne a ktoré navrhovateľ rozporuje, poukázala na to, že sumu 170.000,- Sk darovali rodičia odporkyni, aby splnila podmienku pre získanie podpory zo ŠFRB. Svedeckými dôkazmi a listinnými dôkazmi bolo preukázané, že túto čiastku rodičia odporkyni skutočne darovali. Peniaze boli vybraté z účtu rodičov a vložené na účet odporkyne a následne použité na stavbu rodinného domu, pričom navrhovateľ túto skutočnosť v žiadnom smere nerozporoval. Toto sa stalo problematickým až po tom, čo okresný súd vo svojom predchádzajúcom rozsudku uviedol, že tieto prostriedky boli použité na domácnosť. Sú toho názoru, že sa jednalo iba o pisársku chybu, keďže všetky svedecké výpovede svedčili o opaku. Následne sa prvostupňový súd na pokyn krajského súdu s touto otázkou vysporiadal a správne túto sumu započítal v prospech odporkyne. To, že dodatočne navrhovateľ túto čiastku odmietol považuje za účelovú obranu, ktorú nevie preukázať. Pokiaľ sa jedná o ostatné čiastky, ktoré boli započítané v prospech odporkyne a to 80.000,- Sk, 30.000,- Sk a 40.000,- Sk preukázala, že sa jednalo o prostriedky darované zo strany rodičov v prospech odporkyne. Keďže sa jednalo o peniaze, zákon nevyžaduje listinnú formu takýchto zmlúv. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b), c) a d) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 150 Občianskeho zákonníka) a dospel k záveru, že odvolania sú čiastočne dôvodné a je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o právne a teoretické východiská, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia č.k. 24Co/11/2011-484 zo dňa 8.11.2011 a vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania nepovažuje ich za potrebné opätovne opakovať. S poukazom na obsah odvolaní je zrejmé, že naďalej zostali sporné tzv. osobné vnosy odporkyne, ktoré v podobe finančných prostriedkov mala vynaložiť pri stavbe spoločného rodinného domu účastníkov a ktoré podľa jej tvrdení mala získať výlučne ona darom od svojich rodičov. Odvolací súd už v predchádzajúcom citovanom rozhodnutí poukázal na to, že dôkazné bremeno hodnoverne preukázať tvrdenia o vnosoch zaťažuje toho účastníka, ktorý tvrdí, že na spoločný majetok sa vynaložilo niečo z jeho oddeleného majetku, pričom je rozhodujúci úmysel darcu. Prvostupňový súd na základe podnetu odvolacieho správne v tomto smere doplnil dokazovanie výsluchom rodičov odporkyne, ktorí ako svedkovia zhodne vypovedali, že výlučne ich dcére - odporkyni darovali v súvislosti s výstavbou predmetného rodinného domu sumu 170.000,- Sk (na hrubú stavbu domu - vklad do ŠFRB), sumu 80.000,- Sk na schody, sumu 40.000,- Sk na omietky a sumu 30.000,- Sk za zvody. Okrem toho jej darovali cca 70.000,- Sk na elektroinštalačný materiál na stavbu. Týmito výpoveďami svedkovia potvrdili tvrdenia odporkyne nezmenené v priebehu celého konania, pričom navrhovateľ žiadny protidôkaz neposkytol. Keďže v danom prípade v zmysle konštantnej súdnej judikatúry je rozhodujúci úmysel darcu ako jeho vnútorné osobné pohnútky (R 42/1972, Cpj 86/1971), ktorý bol preukazovaný výpoveďou rodičov odporkyne, pričom ani nie je rozhodujúce, či predmet daru slúžil potrebám celej rodiny alebo jednému z manželov a úmysel oboch darcov v danom prípade bol preukázaný svedeckými výpoveďami, nemôže byť bez ďalšieho rozhodujúce, či účastníci v období poskytnutia daru žili harmonicky alebo nie. V tejto súvislosti je však potrené prisvedčiť námietke navrhovateľa v odvolaní, že prvostupňový súd sa v podstate nevysporiadal so skutočnosťou, či v danom prípade s poukazom na ust. § 628 Občianskeho zákonníka, ktorý na vec ani neaplikoval, došlo k platnému uzavretiu darovacích zmlúv v každom z jednotlivých prípadov. V zmysle citovaného ustanovenia pritom platí, že ak predmetom daru sú hnuteľné veci (ako tomu bolo i v danom prípade), darovacia zmluva musí byť písomná pod následkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vtedy, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu predmetu daru pri darovaní, s čím sa prvostupňový súd nevysporiadal. Pokiaľ ide o sumu 170.000,- Sk, ktorú mali podľa tvrdenia odporkyne ako i výpovedí jej rodičov ako svedkov poskytnúť svedkovia ako dar výlučne odporkyni prevodom zo svojho na jej účet, prvostupňový súd síce konštatuje, že táto suma bola poukázaná rodičmi odporkyne na jej účet, avšak v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. neuvádza na základe akého dôkazu k tomuto záveru dospel, pričom navrhovateľ popiera existenciu takéhoto dôkazu - výpisov z účtu. Prvostupňový súd sa rovnako nevysporiadal s preukázanými tvrdeniami odporkyne pokiaľ ide o úver poskytnutý účastníkom z K. N. N. a.s. v sume 6.638,78 Eur, keď argumentovala jednak tým, že dom bol postavený už v roku 1999 a doklady na krytie čerpania daného úveru sú až z nasledujúceho obdobia a že predmetné doklady preukazujú zakúpenie takého množstva a druhov stavebných materiálov, ktoré jednoznačne a logicky na stavbu daného domu nemohli byť použité. Prvostupňový súd v preskúmavanom rozsudku neprijal k okolnostiam danej pôžičky žiadne závery a bez ďalšieho zohľadnil úhradu tohto dlhu navrhovateľom. Z vyjadrenia navrhovateľky, ktoré prvostupňový súd zakomponoval do odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že prostriedky z predmetného úveru použil navrhovateľ vo svoj prospech na krytie svojich dlhov, súd ďalej neuvádza aké dlhy, z akého titulu vzniknuté mali byť kryté z týchto prostriedkov a na tieto skutočnosti neboli ani účastníci podrobne vypočutí. V zmysle konštantnej súdnej judikatúry pritom platí, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke iba jedným z manželov i keď nejde o bežnú vec, nie je potrebný súhlas druhého manžela a ak potom v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník iba jeden z manželov, je zo zmluvy zaviazaný a oprávnený len ten, ktorý zmluvu uzavrel. V danom prípade je ale rozhodným na čo boli predmetné peniaze použité. Ak súd napokon po vyhodnotení dôkazov predkladaných odporkyňou svedčiacich, že nemohli byť použité na výstavbu predmetného rodinného domu dospeje k záveru, že tomu tak nebolo, bude nevyhnuté zistiť na aké osobné veci navrhovateľa mali byť podľa odporkyne použité. Pokiaľ ide o prostriedky, ktoré boli vynaložené na zadováženie vecí, ktoré slúžili osobnej, bežnej potrebe jedného z manželov - navrhovateľa, prípadne na úhradu jeho bežných povinností, resp. povinností vyplývajúcich zo zákona, potom sa nemožno domáhať náhrady toho, čo bolo vynaložené na zadováženie takýchto vecí alebo úhradu takýchto povinností (Z IV, s. 502). Prvostupňový súd si ale s poukazom na vyššie uvedené dosiaľ nezadovážil dostatok skutkových zistení na posúdenie tejto veci z uvedených hľadísk. Pokiaľ ide o spornú otázku dodania elektroinštalačného materiálu v sume 78.820,- Sk otcom odporkyne na stavbu spoločného rodinného domu účastníkov, odvolací súd sa zhodol s námietkami odporkyne, že nie je rozhodujúce, či otec odporkyne účastníkom tento materiál fakturoval, ani či existuje písomné potvrdenie o prevzatí materiálu účastníkmi. O tejto otázke vypovedali zhodne tak navrhovateľka ako aj svedkovia - jej rodičia, že tento materiál bol darom rodičov výlučne odporkyni a za situácie, keď navrhovateľ nevie preukázať svoje tvrdenie, že tento elektroinštalačný materiál kupovali účastníci spoločne (nepredložil o tom doklad - listinný dôkaz), záver prvostupňového súdu, že pre chýbajúcu fakturáciu a dodací list tieto skutočnosti preukázané neboli, nie je opodstatnený. Odvolací súd sa plne zhodol s námietkou oboch odvolateľov voči skutočnosti, že hoci prvostupňový súd prikázal predmetné domové nehnuteľnosti do vlastníctva navrhovateľa k úhrade úveru zo ŠFRB (ktorým bola výstavba rodinného domu krytá a v dôsledku ktorého je nehnuteľnosť zaťažená vecným bremenom) zaviazal naopak odporkyňu, je nelogické, nepraktické, právne komplikované a vytvára predpoklady pre vznik ďalších súdnych sporov, naviac v rozpore s vôľou oboch účastníkov. K úhrade zostatku úveru použitého na získanie nehnuteľnosti by preto v zásade, pri nedostatku iných osobitných okolností prípadu, mal byť zaviazaný vždy ten z exmanželov, ktorý vyporiadaním predmetnú nehnuteľnosť získava. Vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd s poukazom na konštantnú judikatúru zdôraznil, že dlh je potrebné prikázať k úhrade niektorému z účastníkov vo výške danej ku dňu rozhodovania súdu, včítane už kapitalizovaného príslušenstva (úrokov), pričom súd musí vysporiadať nielen splatnú časť dlhu, ale aj jeho príslušenstvo, teda úroky, ktoré k dlhu prirastú až v budúcnosti. Túto zásadu pritom prvostupňový súd v preskúmavanom rozhodnutí neakceptoval, pričom z odôvodnenia nie je možné zistiť z akých dôvodov. Z odôvodnenia časti preskúmavaného rozhodnutia, ktorou súd vyrúbil súdny poplatok za konanie je zrejmé, že k hodnote majetku v BSM pripočítaval dlhy a súdny poplatok potom vyrúbil z takto získanej celkovej sumy. Podľa konštantnej súdnej judikatúry ale poplatkový základ tvoria iba aktíva vyporiadavaného BSM, pričom na pasíva sa neprihliada ani tak, že by boli zahrnuté do základu, ani tak, že by sa o ne základ znižoval (R 42/1972). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedeným je zrejmé, že prvostupňový súd sa danými kritériami odôvodňovania súdnych rozhodnutí opätovne dôsledne neriadil. Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku totiž nie je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie súdu podstatné a relevantné skutočnosti v dôsledku čoho je prvostupňový rozsudok v označených častiach i nepreskúmateľným. Okrem toho prvostupňový súd v niektorých častiach i nesprávne vec právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a nadväzne i nedostatočne zistil skutkový stav. V dôsledku toho odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 cit. ust. vec mu vrátil na ďalšie konanie. Povinnosťou prvostupňového súdu bude opätovne vec prejednať so sústredením sa na dosiaľ sporné otázky, doplniť dokazovanie v naznačenom smere v rozsahu navrhnutom účastníkmi konania a za splnenia podmienok ust. § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. i ex offo, výsledky vykonaného dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom súd je viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.