Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/91/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105200301 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2105200301.3 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Q. S., nar. XX.X.XXXX, bytom X., E. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Juraj Gavalec, so sídlom Trnava, T. Tekela 23, proti odporkyni: Q. S., nar. X.X.XXXX, bytom E., V. XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Daniel Pavelka, so sídlom Hlohovec, Pribinova 46, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 17C/2/2005-610 zo dňa 8.10.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa rodinný dom, súp. č. XXX nachádzajúci sa v X., na E. ul. č.XX, na parcele č. 1624/2, v kat. úz. X., zapísaný na LV č. XXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec a parcelu č. 1624/2 v kat. úz. X., zapísanú na LV č. XXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, v hodnote 96.262,36 Eur a prikázal mu do výlučného vlastníctva hnuteľné veci: fritovací hrniec značky Moulinex v hodnote 0 Eur, obývaciu sedaciu súpravu v hodnote 0 Eur, televízor Tesla v hodnote 0 Eur, spálňové skrine v počte 5 ks v hodnote 0 Eur, manželskú posteľ v hodnote 0 Eur. Zároveň navrhovateľovi uložil povinnosť z vyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva zaplatiť odporkyni jej podiel v sume 43.129,54 Eur v hotovosti v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Navrhovateľovi uložil tiež povinnosť platiť úver Štátnemu fondu rozvoja bývania poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí podpory č. zmluvy 203/7335/1997 z 18.5.1998, ktorého nesplatený zostatok ku dňu 8.10.2014 činí 9.845,41 Eur ako nesplatená istina a 25,44 Eur ako nesplatené úroky. Obom účastníkom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za konanie v sume 2.887,76 Eur v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Nasledujúcimi výrokovými vetami súd navrhovateľovi vrátil preplatok súdneho poplatku zaplateného za odvolanie v sume 252,50 Eur prostredníctvom Daňového úradu Trnava po právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň odporkyni vrátil preplatok súdneho poplatku zaplateného za odvolanie v sume 1.400,50 Eur prostredníctvom Daňového úradu Trnava po právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľovi aj odporkyni uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu každého v sume 12,86 Eur v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Záverom súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 40 ods. 1, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 3, § 150, § 143, § 144, § 145 ods. 1 a 2, § 428, § 490, § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd ustálil, že v predmetnej veci medzi účastníkmi nedošlo k dohode o vyporiadaní ich BSM. V priebehu konania sa účastníci zhodli na rozsahu BSM tak, že do neho patria jednak nehnuteľnosti a to rodinný dom č. XXX nachádzajúci sa v X. na ulici E. XX na parc. č. 1624/2 v kat. úz. X. zapísaný na LV č. XXXX. Okrem týchto nehnuteľností do BSM podľa výsledkov vykonaného dokazovania patria aj hnuteľné veci - fritovací hrniec zn. Moulinex, obývacia sedacia súprava, televízor Tesla, spálňové skrine 5 kusov a manželská posteľ. Ostatné hnuteľné veci označené v návrhu na začatie konania ako patriace do BSM, podľa vykonaného dokazovania zakúpili rodičia odporkyni a tieto len jej výlučne darovali a následne na základe vzájomnej dohody účastníkov boli vyradené z rozsahu BSM ako veci patriace výlučne odporkyni, ktoré má odporkyňa už u seba. Medzi účastníkmi nebola sporná cena vecí patriacich do BSM. Keď sa zhodli na všeobecnej cene nehnuteľnosti 2.900.000,- Sk, t.j. 96.262,36 Eur a súhlasili s tým, že vymenované hnuteľné veci majú nulovú hodnotu. Zo zhodného tvrdenia účastníkov tiež vyplynulo, že obaja súhlasili s tým, aby opísané nehnuteľnosti a hnuteľné veci patriace do BSM boli prikázané do vlastníctva navrhovateľovi s povinnosťou výplaty príslušného podielu odporkyni. Spornými medzi účastníkmi ale boli vnosy odporkyne do BSM, teda to, čo odporkyňa zo svojho výlučného majetku vynaložila na spoločný. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že úmyslom rodičov odporkyne bolo dotknuté peniaze a veci darovať výlučne odporkyni a nie spoločne obom účastníkom konania. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že rodičia odporkyni darovali sumu 170.000,- Sk, ktorá bola použitá na preukázanie finančného krytia obstarávacích nákladov stavby rodinného domu pri podávaní žiadosti o poskytnutie úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Z výpovedí rodičov odporkyne jednoznačne vyplynulo, že mali úmysel darovať predmetnú sumu výlučne odporkyni. Navrhovateľ pritom dôkazy, ktorými by preukázal, že účastníci sami disponovali sumou 170.000,- Sk na preukázanie vlastných zdrojov pri podávaní žiadosti ŠFRB nepredložil. Za dôležité súd označil, že žiadateľkou o tento úver bola výlučne odporkyňa. Uzavrel, že v tomto prípade boli splnené všetky náležitosti darovacej zmluvy, pretože bola preukázaná dohoda darcov a obdarovanej na predmete darovania t.j. peňažnej sumy 170.000,- Sk ako aj reálne odovzdanie darovanej sumy odporkyni, ktorá túto sumu vložila na svoj účet, ako to vyplýva z výpisu a potvrdenia N. N., a.s. Preto súd sumu 170.000,- Sk, t.j. 5.642,97 Eur zohľadnil ako vnos odporkyne do BSM, na ktorú prihliadal na určení jeho hodnotového podielu z BSM. V ďalšom súd skonštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi rodičmi a odporkyňou v prípade odovzdania súm 80.000,- Sk (na schody), 30.000,- Sk (na zvody a žľaby), 40.000,- Sk (na fasádu) a 78.828,- Sk (elektroinštalačný materiál) nebola uzavretá písomná darovacia zmluva a preto bolo potrebné, aby došlo k odovzdaniu a prevzatiu daru súčasne s darovaním. Dôkazná povinnosť v tomto smere pritom zaťažovala odporkyňu ako obdarovanú. Pri všetkých týchto sumách peňazí ako i elektroinštalačnom materiály v uvedenej hodnote súd skonštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že došlo k platnému uzavretiu darovacej zmluvy. Keďže nebolo preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu darovanej sumy odporkyni a nebola ani uzavretá písomná zmluva. Nadväzne súd uzavrel, že uvedené sumy nebolo možné zohľadniť ako vnos odporkyne, keďže nebolo preukázané platné uzavretie darovacej zmluvy. Súd skonštatoval, že odporkyni sa v konaní nepodarilo preukázať, že by jej matka, či otec peniaze v daných sumách fyzicky odovzdali pri uzavretí darovacích zmlúv. Pokiaľ ide o sumu 50.000,- Sk, ktorá mala byť rodičmi odporkyne darovaná na vyplatenie členského podielu v bytovom družstve, túto sumu najskôr odporkyňa žiadala zohľadniť ako jej vnos, avšak už v odvolaní proti rozsudku na č.l. 544, v ktorom súd dospel k záveru, že nebolo preukázané darovanie predmetnej sumy uvedený záver súdu a ani neskôr v konaní nevyvracala. Súd dospel k záveru, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané darovanie tejto sumy rodičmi výlučne odporkyni. Súd ďalej nezohľadnil ani vnos navrhovateľa do BSM spočívajúci v zaplatení časti zhotovených schodov, keď na preukázanie tohto svojho vnosu, ktorý mal spočívať v darovaní peňažných prostriedkov matkou, nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, preto neuniesol dôkazné bremeno a nebolo možné zohľadniť tento jeho vnos. Pokiaľ ide o sporný stavebný úver, ktorý bol poskytnutý účastníkom K. N. N., a.s., súd poukázal na to, že odporkyňa tvrdila, že tento stavebný úver použil navrhovateľ na krytie svojich dlhov a pozháňal si doklady na preukázanie čerpania stavebného úveru, ktorý ale nemohol byť použitý na rodinný dom, nakoľko stavebný materiál podľa dokladov sa v dome účastníkov nenachádza. Podľa odporkyne si navrhovateľ tento úver vybavil preto, aby mohol vyrovnať svoje dlhy, napríklad i voči veriteľke M. H., od ktorej si požičal 80.000,- Sk. Tieto dlhy vznikli z toho, že žil nad pomery. Odporkyňa úver podpísala len z toho dôvodu, že jej začali dochádzať správy od priateľov a známych, kde všade je navrhovateľ dlžný a chcela mu umožniť, aby ich mohol vyrovnať. Preto navrhovala, aby tento úver nebol zohľadňovaný v rámci vyporiadania BSM, pretože peniaze z neho použil navrhovateľ na svoju potrebu a nie na spoločnú nehnuteľnosť. V tejto súvislosti súd skonštatoval, že úlohou odporkyne bolo preukázať, že peňažné prostriedky z toho úveru neboli spotrebované počas manželstva na spoločný majetok účastníkov a teda, že nie je možné zohľadniť splátky úveru zaplatené navrhovateľom po rozvode manželstva v jeho prospech. Odporkyňa ale neposkytla žiaden priamy dôkaz. Skutočnosť, že doklady, ktoré mali preukazovať čerpanie úveru potvrdzujú, že úver nebol použitý na stavbu rodinného domu účastníkov neznamená, že prostriedky z tohto úveru neboli spotrebované počas manželstva na ich BSM. Odporkyňa nepreukázala na aké konkrétne osobné veci navrhovateľa boli požité. Nebolo ani jednoznačne preukázané, že práve prostriedky z tohto úveru boli použité na splatenie pôžičky pani H.. Odporkyňa nepreukázala, že prostriedky z tohto úveru neboli spotrebované za trvania manželstva účastníkmi. Potom, pokiaľ sa niektorý z manželov po rozvode podieľal na zaplatení spoločného dlhu zo svojich výlučných prostriedkov, má právo na ich náhradu, preto súd zohľadnil právo navrhovateľa na polovičnú náhradu po rozvode ním zaplatenej sumy 3.717,72 Eur. V ďalšom súd skonštatoval, že bolo preukázané, že od rozvodu manželstva odporkyňa sama zaplatila pôžičku zo ŠFRB vo forme úveru v celkovej sume 500.000,- Sk, nenávratného príspevku v sume 150.000,- Sk splátkami celkom vo výške 2.240,19 Eur. Z aktuálnej potvrdenia súd zistil, že splatená istina úvere bola 5.502,57 Eur, splatené úroky 4.788,90 Eur, nesplatená istina k 30.9.2014 v sume 9.845,41 Eur a nesplatené úroky 25,44 Eur. Ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode, teda k 6.6.2002 teda výška nesplatenej istiny bola 15.347,98 Eur a neplatené úroky predstavovali 6.703,90 Eur, spolu zostávalo zaplatiť 22.051,88 Eur, z čoho polovica predstavuje 11.025,94 Eur, ktorú mal správne zaplatiť každý z účastníkov. Odporkyňa v konaní preukázala, že po rozvode zaplatila predmetný úver v sume 67.488,- Sk, t.j. 2.240,19 Eur. Takže k 30.9.2014 zostáva zaplatiť 9.870,85 Eur, z toho vyplýva, že navrhovateľ splatil predmetný úver v sume 9.940,84 Eur. Na základe vyššie uvedeného potom súd vyporiadal BSM účastníkov konania tak, že nehnuteľnosť - rodinný dom aj s pozemkom prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa, predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že účastníci s takým spôsobom vyporiadania súhlasili a navrhovateľ v predmetnom dome od rozvodu manželstva býva. Zároveň súd prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa všetky hnuteľné veci, pričom vychádzal z ich nulovej hodnoty, na ktorej sa účastníci zhodli, pričom odporkyňa nemala záujem o žiadnu z týchto vecí. Vzhľadom na to, že nehnuteľnosti boli prikázané do vlastníctva navrhovateľa, súd navrhovateľa zaviazal k úhrade zvyšku úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania, ktorého nesplatný zostatok k 8.10.2014 činí 9.845,41 Eur ako nesplatná istina a 25,44 Eur ako nesplatené úroky. Následne súd vypočítal hodnotu podielu, ktorú má titulom vyporiadania BSM vyplatiť navrhovateľ odporkyni a to tak, že k polovici hodnoty jej podielu na nehnuteľnosti 48.131,18 Eur pripočítal sumu 5.642,97 Eur, ktorú odporkyni darovali rodičia ako vklad pre čerpanie prostriedkov zo ŠFRB, ďalej pripočítal polovicu sumy, ktorú odporkyňa splatila po rozvode manželstva Štátnemu fondu rozvoja bývania 1.120,10 Eur, odpočítal polovicu sumy, ktorú po rozvode splatil ŠFRB navrhovateľ 4.970,42 Eur, odpočítal polovicu sumy, ktorá ešte zostáva splatiť ŠFRB, sumu 4.935,43 Eur a nakoniec odpočítal polovicu sumy, ktorú splatil navrhovateľ po rozvode K. N. N., a.s., 1.858,86 Eur. Súd potom zaviazal navrhovateľa vyplatiť odporkyni titulom jej podielu na vyporiadanom BSM celkom sumu 43.129,54 Eur a to v hotovosti v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku, pretože navrhovateľ výpisom z účtu preukázal, že disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na vyplatenie odporkyne. Súd zároveň zaviazal navrhovateľa a odporkyňu spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za konanie o vyporiadanie BSM v sume 2.887,86 Eur podľa položky 6b Sadzobníka zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (vo výške 3% z predmetu konania 96.262,36 Eur). V ďalšom súd skonštatoval, že tak navrhovateľovi ako aj odporkyni za predtým podané odvolania bol vyrubený súdny poplatok v nesprávnej výške, keď správne mal byť vyrubený podľa položky 6a Sadzobníka v sume po 66,- Eur. Preto rozhodol o vrátení preplatku nesprávne vyrubeného súdneho poplatku v sume 252,50 Eur navrhovateľa a 1.400,50 Eur pre odporkyňu, prostredníctvom Daňového úradu Trnava po právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a vzniknuté trovy štátu uhradené zo štátnych rozpočtových prostriedkov v sume 25,73 Eur vyplatených v N. N., a.s., za poskytnutie informácie, uložil zaplatiť rovným dielom sporovým stranám vzhľadom na výsledok konania po 12.86 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov a to vzhľadom na výsledok, pri ktorom každý z účastníkov získal vyporiadaním BSM hodnoty vo výške polovice v pomere k celku. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom svojho advokáta odvolanie odporkyňa s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. s tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že hodnotu darov spolu vo výške 228.820,- Sk, t.j. 7.595,43 Eur zohľadní ako vnos odporkyne do spoločného majetku a zároveň z finančnej náhrady, ktorú má vyplatiť navrhovateľ odporkyni neodpočíta sumu 1.858,86 Eur, t.j. polovicu úveru od K. N. N., a.s., teda aby bol rozsudok zmenený tak, že navrhovateľ vyplatí odporkyni spolu 52.583,83 Eur. Spresnila, že rozsudok napáda v tej časti, kde súd neuznal ako vnos odporkyne do spoločného majetku dary, ktoré jej poskytli rodičia a to 40.000,- Sk na povrchovú úpravu domu, 80.000,- Sk na schody a zábradlie, 78.820,- Sk elektroinštalačný materiál a 30.000,- Sk zvody na dažďovú vodu. V konaní preukázala, že rodičia tieto finančné prostriedky poskytli svojej dcére, otec odporkyne jednotlivými darovanými sumami vyrovnal za odporkyňu pohľadávky voči jednotlivým dodávateľom. V skutočnosti k fyzickému odovzdaniu daru v prospech odporkyne došlo tak, že otec odporkyne za ňu zaplatil pohľadávky jednotlivým realizátorom diela. Odporkyňa bola o týchto pohľadávkach priebežne informovaná, s prijatím daru súhlasila a jednotlivé dary aj prijala. Považuje za nespravodlivé, pokiaľ súd takto darované sumy v prospech odporkyne neuznal ako jej vnos do spoločného majetku. Taktiež napadla skutočnosť, že okresný súd ako pasívum uznal stavebný úver v K. N. N., a.s., vo výške 200.000,- Sk za spoločný záväzok oboch účastníkov. Odporkyňa v konaní preukázala, že v čase čerpania úveru už bol dom účastníkov skolaudovaný a materiály, ktorými sa čerpanie úveru dokladovalo, sa v rodinnom dome účastníkov nenachádzajú. V čase čerpania úveru už účastníci spoločne nehospodárili a navrhovateľ úver vybral vyslovene na to, aby vyrovnal svoje záväzky, ktoré vznikli z titulu, že žil nad svoje finančné možnosti. Svedeckou výpoveďou pani H. preukázala, že menovaná požičala navrhovateľovi bez vedomia odporkyne sumu 80.000,- Sk, ktorú jej navrhovateľ potom vrátil, keďže mal prostriedky z uvedeného úveru. Na podporu jej tvrdenia preukázala, že navrhovateľ následne potom tento úver aj sám splatil, o čom nebol medzi účastníkmi spor. Predmetná suma 200.000,- Sk by preto v žiadnom prípade nemala byť zarátaná na ťarchu podielu pripadajúceho odporkyni. Minimálne suma 80.000,- Sk bola preukázateľne vyplatená veriteľke, ktorá poskytla pôžičku navrhovateľovi. Navrhovateľ odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu odporkyne sa písomne nevyjadril. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníčkou konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah odvolania, keďže z § 150 Občianskeho zákonníka vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (§ 212 ods. 2 písm. d) O.s.p.), súc pritom viazaný dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je nevyhnutné s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu odporkyne bolo posúdiť správnosť záverov súdu prvého stupňa ak v rámci vyporiadania BSM nezohľadnil vnos odporkyne v sume 40.000,- Sk použitých na fasádu domu, 80.000,- Sk na schody, 78.820,- Sk na elektroinštalačný materiál a 30.000,- Sk zvody, majúc za to, že darovacie zmluvy, ktorými rodičia mali tieto finančné prostriedky resp. materiál darovať odporkyni boli neplatné a tiež, či bolo dôvodné zohľadniť úhradu stavebného úveru navrhovateľom z jeho výlučných prostriedkov v ním zaplatenej sume 3.717,72 Eur, ktoré skutočnosti zostali v konaní sporné, opierajúc sa pritom o zásadu iura novit curia, podľa ktorej právna kvalifikácia náleží súdu. Odvolací súd sa pritom plne zhodol so správnymi závermi súdu prvého stupňa vyplývajúcimi z výsledkov vykonaného dokazovania, že predmetné darovacie zmluvy, ktorými mali rodičia výlučne odporkyni darovať uvedené peňažné sumy (40.000,- Sk, 80.000,- Sk, 78.820,- Sk a 30.000,- Sk) ako i elektroinštalačný materiál (v hodnote 78.820,- Sk) boli absolútne neplatnými právnym úkonmi. Z kogentného ustanovenia súdom prvého stupňa aplikovaného § 628 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak je predmetom daru hnuteľná vec (akou sú i peniaze) a nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci priamo pri darovaní, k čomu v danej veci ani v jednom prípade nedošlo, darovacia zmluva musí byť písomná. V danom prípade pritom bolo nesporným, že ani pri jednom vymenovanom darovaní darovacia zmluva spísaná nebola. Potom právny úkon (darovacia zmluva), ktorý nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon pre tento právny úkon, je v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí voči každému, každý kto má na tom právny záujem sa jej môže dovolávať bez časového obmedzenia a súd je povinný vyvodzovať z nej dôsledky z úradnej povinnosti, hoci na to nikto nedá podnet. Potiaľto sú úvahy a závery súdu prvého stupňa správne. V ďalšom ale súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku vo svojich úvahách nepokračoval a bližšie neargumentoval prečo uvedené sumy získané odporkyňou z neplatných darovacích zmlúv nie je možné zohľadniť ako jej vnos do BSM. Z ust. § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súdom prvého stupňa nezohľadneného, ktorý negatívne vymedzuje bezdôvodné obohatenie, vyplýva, že za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje ak bolo prijaté plnenie z premlčaného dlhu, alebo z dlhu neplatného len pre nedostatok formy. Ak sa teda uzavrela iba ústna zmluva, hoci na platnosť právneho úkonu zákon vyžadoval písomnú formu, bude síce právny úkon neplatný, avšak ten, kto záväzok z takéhoto právneho úkonu dobrovoľne plnil, nebude môcť požadovať plnenie späť, v dôsledku čoho nadobúdateľ sa stáva jeho legitímnym v prípade dobromyseľnosti i oprávneným držiteľom (§ 129 a 130 Obč. zák.). Zákon vychádza z toho, že plnenie bolo síce z formálnoprávneho hľadiska neplatné, avšak z hospodárskeho hľadiska bolo odôvodnené. V danej veci sa preto darcovia - rodičia odporkyne nemôžu domáhať vrátenia poskytnutého plnenia od odporkyne z titulu bezdôvodného obohatenia. Z vyššie uvedeného teda vychodí, že hoci predmetné darovacie zmluvy sú ako právne úkony neplatné, odporkyňa ako zrejme oprávnená držiteľka, ktorá tak má v zmysle § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka v podstate rovnaké práva ako vlastník, zo svojho sumy alebo hodnoty na základe nich výlučne ňou získané vložila do spoločného majetku účastníkov tvoriaceho BSM, jednalo by sa teda o jej osobný vklad do BSM. Na základe vyššie uvedenej argumentácie by bolo potom dôvodné vynaloženie týchto hodnôt odporkyňou do spoločného majetku účastníkov zohľadniť ako vnos. Prvostupňový súd ale svoj opačný záver založený pritom na správnej premise, že predmetné darovacie zmluvy sú absolútne neplatné právne úkony, v odôvodnení preskúmavaného rozsudku bližšie nevyargumentoval v dôsledku čoho jeho záver je nepreskúmateľný a odníma účastníkom možnosť konať pred súdom. Naviac súd prvého stupňa nepoužitím cit. ustanovení Obč. zák. vec aj nesprávne právne posúdil, pričom na základe nižšie uvedeného i nedostatočne zistil skutkový stav. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, náležitú normu neaplikoval, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Za nedostatočne odôvodnený považoval odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa i v časti týkajúcej sa stavebného úveru od K. N. N., a.s., poskytnutého v sume 200.000,- Sk, keď z odôvodnenia rozsudku nie je dostatočne zrejmé aké boli výsledky vykonania dôkazu výsluchom navrhovateľa konkrétne k tejto otázke, teda ako sa vyjadril na otázku akým spôsobom boli prostriedky z tohto úveru spotrebované, keď minimálne časť z nich podľa predložených pokladničných dokladov nemohla byť spotrebovaná pri stavbe spoločného domu účastníkov, ani ako sa vyjadril k vráteniu pôžičky veriteľke pani H. v sume 80.000,- Sk, ani odpoveď na otázku prečo výlučne navrhovateľ uhrádzal tento úver bez toho, aby sa na splátkach podieľala odporkyňa. Zostalo nezodpovedaným i to z akých prostriedkov pôžičku 80.000,- Sk vrátil, ak nie z prostriedkov získaných z tohto úveru, prípadne akým spôsobom tieto prostriedky spotrebovali účastníci, keď v čase získania úveru už manželstvo nebolo funkčné a účastníci už nemali spoločne hospodáriť. Podrobnú výpoveď navrhovateľa súvisiacu so spôsobom spotrebovania finančných prostriedkov z tohto úveru a jeho návrhy na preukázanie z výpovede vzišlých tvrdení pritom odvolací súd považoval za nevyhnutné. Žiada sa upozorniť, že to čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok zo svojho, má mu byť uhradené zo spoločného majetku druhým manželom, avšak len vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielu, ktorého sa každému z nich dostáva z bezpodielového spoluvlastníctva (viď R 57/1970). V danej veci je tento podiel 1/2. Pohľadávka toho z manželov, ktorý zo svojho výlučného majetku niečo vynaložil na majetok v BSM, nesmeruje totiž voči druhému manželovi - smeruje proti celému BSM. Vzhľadom na to hodnotu toho, čo jeden z manželov vniesol zo svojho do majetku v BSM, treba odpočítať od hodnoty majetku v BSM, teda nie od sumy, ktorú by mal na úplné vyrovnanie vyplatiť jeden spoluvlastník druhému spoluvlastníkovi. Ak by bola exmanželovi nahradená celú sumu vynaloženú z jeho výlučných prostriedkov na nadobudnutie spoločnej veci, bol by druhý manžel ukrátený a prvý by bol zvýhodnený. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). Vady konania vymedzené v § 221 ods. 1 písm. a) až g) O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§167 ods. 2 O.s.p.) musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. S poukazom na uvedené odvolací súd zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/, h/ a ods. 2 O.s.p.). Povinnosťou prvostupňového súdu bude v zmysle intencií odvolacieho súdu doplniť dokazovanie v naznačenom smere, jeho výsledky vyhodnotiť, opätovne vec právne posúdiť a následne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.