Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/230/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108214026 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2108214026.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Richard Pauer, nar. XX.X.XXXX, bytom L., M. X, podnikajúci pod obchodným menom: Richard Pauer - 3P, s miestom podnikania totožným s bydliskom, zastúpeného advokátom: JUDr. Richard Kovalčík, so sídlom Košice, Rázusova 1, proti odporkyni: E. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., R. XXXX/XX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Darina Kurňavová, so sídlom Trnava, Kapitulská 5, o zaplatenie 5.167,01 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 5.1.2012 č.k. 17C/192/2008-214, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol (v celom rozsahu) a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 360,10 Eur k rukám odporcu a v sume 1.551,56 Eur na účet právnej zástupkyne odporcu č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v E. E., pobočka F., v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne s odkazom na ust. § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Vecne argumentoval v podstate tým, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej medzi H. a C. L. ako prenajímateľmi, predmetom ktorej bol nájom nebytových priestorov v budove na T. ulici XX v F., bola odporkyňa nájomníčkou predmetných nebytových priestorov a že na základe tejto zmluvy uzavrela s navrhovateľom ako podnájomcom dňa 20.3.2006 zmluvu o podnájme týchto nebytových priestorov, pretože zmluva o nájme predmetných nebytových priestorov bola uzavretá až dňa 8.12.2006 a preto odporkyňa ako nájomníčka nemohla s navrhovateľom už dňa 20.3.2006 uzavrieť zmluvu o podnájme týchto istých priestorov. Obdobne súd uzavrel, že odporkyňa nemohla danú zmluvu s navrhovateľom uzavrieť ani na základe zmluvy so spoločnosťou PERFECT s.r.o. zo dňa 21.3.2006 až na základe ktorej sa stala podnájomníčkou daných priestorov. Súd uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal, že v čase uzavretia zmluvy o podnájme predmetných nebytových priestorov účastníkmi odporkyňa mala právo predmetné nebytové priestory dať mu do podnájmu, keďže v deň uzavretia zmluvy 20.3.2006 nemala k predmetným nebytovým priestorom žiadny právny vzťah. Pretože v konaní nebolo preukázané, že medzi účastníkmi došlo k platnému uzavretiu zmluvy o podnájme z 20.3.2006, nemohol byť medzi nimi platne uzavretý ani dodatok k tejto zmluve, ktorým malo dôjsť k predĺženiu podnájmu do 31.12.2007. Preto súd návrh navrhovateľa na náhradu škody za predčasné ukončenie podnájmu s ním zo strany odporkyne zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej odporkyni priznal právo na náhradu trov konania titulom súdneho poplatku a právneho zastúpenia podľa vyčíslenia v odôvodnení preskúmavaného rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, najskôr blanketné, ktoré neskôr (po uplynutí odvolacej lehoty) doplnil. Odvolateľ sa odvolaním domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. c), že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa písm. d), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa písm. f) citovaného ustanovenia, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil názor, že zmluvu o podnájme uzavretú medzi účastníkmi dňa 20.3.2006 je nutné považovať za platnú a nemožno akceptovať názor prvostupňového súdu o jej neplatnosti. Upriamil pozornosť na bod 2.1 zmluvy, v ktorom je uvedené, že zmluva sa uzatvára na dobu určitú a to od 1.4.2006 do 31.12.2006. Z uvedeného ustanovenia tak jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ bol oprávnený nebytové priestory užívať až dňom 1.4.2006 a nie už dňom uzavretia zmluvy. Žalovaná pritom dňa 1.4.2006 už mala oprávnenie disponovať s nebytovými priestormi. Navrhovateľ mal za to, že aj keď zmluvy bola uzatvorená jeden deň predtým, ako odporkyňa bola oprávnená reálne disponovať s prenajatými nebytovými priestormi, zmluvu je nutné považovať za platnú, v opačnom prípade by išlo o prehnaný formalizmus. Okrem toho účastníci rešpektovali viac ako rok a pol písomne uzavretú zmluvu. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 132/2007 zdôraznil, že pri interpretácii zmlúv treba rešpektovať princíp priority skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad jej formálnym prejavom a princíp priority výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady, s odkazom na Nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS 242/2007. Neplatnosť zmluvy tak má byť výnimkou a nie zásadou. V prípade, ak by sa druhostupňový súd stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že zmluva je z uvedeného dôvodu neplatná, zmluvu je potrebné potom považovať za de iure uzatvorenú konkludentným spôsobom dňom 1.4.2006 a to v rozsahu textu zmluvy. Žiaden právny predpis totiž v prípade podnájomnej zmluvy na rozdiel od zmluvy nájomnej nevylučuje uzatvorenie takejto zmluvy iným spôsobom ako formou písomného prejavu vôle. S poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 2Obo 137/2008 zdôraznil, že neplatnosť zmluvy, ktorú sám účastník vedome spôsobil nemôže úspešne namietať, pretože mu v tom bránia procesné dôvody a to nedostatok naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. Vzhľadom na to i ak by odvolací súd považoval zmluvu za neplatnú, odporkyňa by sa tejto neplatnosti nemohla v konaní dovolávať, nakoľko to bola práve ona, ktorá prenajala navrhovateľovi nebytové priestory napriek tomu, že vedela, že k nim v danom čase nemala žiaden právny vzťah. Nedostatok naliehavého právneho záujmu odporkyni bráni úspešne namietať neplatnosť zmluvy. Odporkyňa ukončila nájomný vzťah s prenajímateľmi dobrovoľne dohodou, ku ktorej došlo koncom mesiaca september 2007 resp. začiatkom októbra 2007. Je zrejmé, že to bola práve odporkyňa, ktorá prostredníctvom dohody s prenajímateľmi de facto navodila situáciu, kedy musela jednostranne bez akéhokoľvek relevantného dôvodu vypovedať zmluvu uzatvorenú s navrhovateľom. Takéto konanie je nutné považovať za konanie v rozpore so zásadou pacta sund servanda. Ak by odporkyňa v dostatočnom časovom predstihu oznámila navrhovateľovi skutočnosť, že chce ukončiť nájomný vzťah v dôsledku čoho dôjde aj k ukončeniu záväzkového vzťahu, navrhovateľ by mal možnosť vzniknutú situáciu riešiť s dostatočným predstihom, čím by mohol predísť vzniku škody, prípadne by ju dokázal znížiť. Odvolateľ poukázal na výpoveď pani Krutekovej, ktorá uviedla, „...už predtým ten podnájomník tam to striebro predával, čiže ich nenapadlo, že mohli mať nejaké výhrady proti tomu podnájmu.“ Inými slovami prenajímatelia poskytli súhlas s prenájmom nebytových priestorov mlčky, keď právny predpis tento súhlas nevyžaduje vyjadriť výslovným spôsobom. Ak by aj druhostupňový súd dospel k názoru, že zmluva je neplatná a záväzkový vzťah medzi účastníkmi nevznikol, je nepochybné, že odporkyňa konala v rozpore s § 415 Občianskeho zákonníka podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám, čo odporkyňa nedodržala. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4M Cdo 23/2008 podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu môže okrem zmarenia právnych účinkov, ktoré účastníci sledovali vyvolať aj vznik bezdôvodného obohatenia a vznik zodpovednosti za škodu. Ak by teda súd dospel k záveru, že zmluva je neplatná, odporkyňa svojím úmyselným protiprávnym konaním spôsobila neplatnosť právneho úkonu uviedla navrhovateľa do omylu a v konečnom dôsledku ukončila nájomnú zmluvu, čím znemožnila navrhovateľovi užívať predmetné nebytové priestory a spôsobila mu tak vznik škody spočívajúcej okrem iného aj v ušlom zisku. Výškou vzniknutej škody sa prvostupňový súd nezaoberal a preto je nutné, aby mu vec bola vrátená za účelom vykonania dokazovania, čo do ustálenia výšky škody. Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu navrhovateľa predložila prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomné vyjadrenie, ktorým navrhla, aby odvolací súd odvolanie navrhovateľky ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. odmietol. Poukázala pritom na to, že v podanom odvolaní odvolateľ neuviedol ani rozsah, v ktorom rozsudok napáda, ani dôvody odvolania a až následne po uplynutí viac ako jedného mesiaca podal „doplnenie odvolania“, v ktorom špecifikuje rozsah napadnutia rozsudku, ako aj dôvody odvolania. V zmysle § 205 ods. 3 O.s.p. ale odvolateľ môže meniť rozsah v akom rozhodnutie napáda len po dobu trvania lehoty na podanie odvolania. Zmena tohto rozsahu po uplynutí odvolacej lehoty predstavuje neprípustné oneskorené podanie odvolania. Ako prvé odvolací súd musel vyriešiť otázku, či s poukazom na vyššie uvedené okolnosti je dôvodné považovať odvolanie podané navrhovateľkou prostredníctvom právneho zástupcu za odvolanie podané včas. V zmysle § 204 ods. 1 O.s.p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Z vyššie citovaných procesných ustanovení vyplýva, že rozsah a dôvody odvolania môže odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať. Toto právo ale môže využiť len do uplynutia odvolacej lehoty (§ 205 ods. 3 O.s.p.). Zákon ale nerieši procesnú situáciu, keď odvolanie nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. a teda aké právne dôsledky má odstránenie vád odvolania (doplnenie dôvodov odvolania) až po uplynutí odvolacej lehoty, avšak pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní. Hoci ust. § 205 ods. 3 O.s.p. umožňuje odvolateľovi rozšíriť rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania len do uplynutia lehoty na odvolanie, zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by sa toto obmedzenie vzťahovalo aj na možnosť odvolateľa odstrániť vadu odvolania a dodatočne doplniť čoho sa v odvolacom konaní domáha. Uvedené ustanovenie sa týka lehoty, v ktorej môže odvolateľ rozširovať rozsah a dôvody odvolania, neurčuje ale lehotu, v ktorej má odvolateľ možnosť odstrániť vady podaného opravného prostriedku. Ak potom k odstráneniu vady odvolania dôjde do rozhodnutia odvolacieho súdu, je právne významné, že v čase jeho rozhodovania (§ 154 ods. 1 a § 167 ods. 2 O.s.p.) je vada odstránená. Irelevantné pritom je, že k jej odstráneniu došlo po uplynutí odvolacej lehoty. S poukazom na uvedenú argumentáciu NS SR vo veci sp. zn. 5Cdo 268/2009, s ktorou sa odvolací súd stotožňuje, neboli splnené zákonné podmienky pre odmietnutie odvolania navrhovateľa podľa § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p. Bolo preto dôvodným, aby na základe predmetného odvolania podaného navrhovateľom v spojení s jeho doplnením prebehlo odvolacie konanie. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie po jeho doplnení má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Z obsahu preskúmavaného rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd založil svoje žalobu zamietajúce rozhodnutie v podstate na tom právnom závere, že odporkyňa ku dňu 20.3.2006, kedy ako nájomníčka uzavrela zmluvu o podnájme predmetných nebytových priestorov s navrhovateľom, nemala žiaden právny vzťah k predmetným nebytovým priestorom, keďže sama nájomnú zmluvu uzavrela až následne, v dôsledku čoho v konaní nebolo preukázané, že medzi účastníkmi došlo dňa 20.3.2006 k platnému uzavretiu zmluvy o podnájme a preto nemohol byť medzi nimi platne uzavretý ani dodatok k tejto zmluve z 10.12.2006, ktorým malo dôjsť k predĺženiu podnájmu do 31.12.2007. Preto súd návrh navrhovateľa o náhradu škody za predčasné ukončenie podnájmu s ním zo strany odporkyne zamietol. Tento právny záver prvostupňového súdu odvolateľ namietal s tým, že zmluva o podnájme bola uzavretá až s účinnosťou od 1.4.2006, pričom s poukazom na zmluvu o nájme uzavretú medzi prenajímateľom a odporkyňou ako nájomcom dňa 21.3.2006 odporkyňa ku dňu 1.4.2006 už mala oprávnenie disponovať s predmetnými nebytovými priestormi. Ani odvolací súd sa s týmto pre rozhodnutie zásadným právnym záverom prvostupňového súdu nestotožnil. Z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dňa 20.3.2006 bola medzi odporkyňou ako nájomcom a navrhovateľom ako podnájomcom uzavretá zmluva o podnájme označených nebytových priestorov s účinnosťou od 1.4.2006 na dobu určitú do 31.12.2006. Dodatkom k tejto zmluve zo dňa 10.12.2006 bola účinnosť predmetnej zmluvy o podnájme predĺžená do 31.12.2007. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že odporkyňa ako podnájomníčka uzatvorila so spoločnosťou PERFECT s.r.o. ako nájomcom dňa 21.3.2006 zmluvu o podnájme okrem iného i predmetných nebytových priestorov a to na dobu určitú s účinnosťou od 1.4.2006 do 31.12.2006. Dňa 8.12.2006 potom odporkyňa ako nájomníčka uzatvorila s manželmi L. ako prenajímateľmi zmluvu o nájme predmetných nebytových priestorov na dobu určitú od 1.1.2007 do 31.12.2007. Z vyššie preukázaných skutkových okolností vyplýva, že odporkyňa uzavrela s navrhovateľom predmetnú zmluvu o podnájme v čase, keď ešte sama nemala žiaden právny vzťah k predmetným nebytovým priestorom, keďže zmluvu o podnájme ona sama uzatvorila až nasledujúci deň dňa 21.3.2006. Z oboch týchto zmlúv ale vyplýva, že ich účinnosť a teda začiatok podnájmu nastáva až dňa 1.4.2006, teda po uzavretí zmlúv. Obdobnou problematikou sa zaoberal už NS SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 142/2002 vo vzťahu k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorého závery sú ale mutatis mutandis použiteľné i na daný prípad. V tejto veci Najvyšší súd SR uzavrel, že ak sa účastníci kúpnej zmluvy nedohodnú inak, kupujúci nadobúda vlastníctvo k predmetu kúpy nie okamihom uzavretia zmluvy, ale až jej prevzatím a v prípade nehnuteľnej veci vkladom do katastra nehnuteľností. V danom prípade prechodu vlastníckeho práva predchádza uzavretie kúpnej zmluvy. Predávajúci tak v dobe uzavretia zmluvy nemusí byť jej vlastníkom, ňou sa len zaväzuje, že ju kupujúcemu zaobstará resp. predá. Nemožno mať za to, že by predávajúci žalobca nemohol žalovaným platne predať nehnuteľné veci, ktoré v dobe uzavretia kúpnej zmluvy zatiaľ ešte nemal právne usporiadané. V dobe, kedy bola namietaná kúpna zmluva uzavretá, bolo reálne, že sa predávajúcemu obnoví vlastnícke právo k predávaným nehnuteľnostiam. Okamih nadobudnutia vlastníckeho práva predávajúcim spôsobil konvalidáciu namietanej kúpnej zmluvy. Následne NS SR uzavrel, že kúpnu zmluvu, pri ktorej predávajúci nie je vlastníkom predmetu kúpy v dobe jej perfekcie, pričom obidve zmluvné strany sú si tejto skutočnosti vedomé, treba považovať za platnú, pokiaľ predávajúci dodatočne vlastnícke právo získal. Ust. § 39 či § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov nemožno na danú zmluvu aplikovať, lebo niet takého zákonného ustanovenia, ktorému by sporná zmluva odporovala a ani nemožno povedať, že by v dobe uzavretia zmluvy nemohol predávajúci podľa nej aj neskoršie plniť. Najvyšší súd zároveň poukázal na obdobné komentáre v odborných publikáciách. V obdobnej veci judikoval tiež NS ČR pod sp. zn. 22Cdo 981/2001, že sama skutočnosť, že predávajúci v dobe uzavretia kúpnej zmluvy nebol ani vlastníkom predávanej veci a nemal právo s ňou nakladať, nerobí zmluvu neplatnou. Osobitne, keď účinnosť kúpnej zmluvy bola odložená na riadne nadobudnutie veci predávajúcim. Vychádzajúc z vyššie citovanej konštantnej súdnej judikatúry, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa ani v danom prípade, odvolací súd teda v danej veci uzatvára, že samotná skutočnosť, že odporkyňa v čase uzavretia zmluvy o podnájme nebola ešte nájomníčkou resp. podnájomníčkou predmetných nebytových priestorov, za situácie, keď ku dňu účinnosti zmluvy a teda začatia podnájmu (k 1.4.2006) už pod/ nájomníčkou predmetných nebytových priestorov bola, nerobí predmetnú zmluvu o podnájme uzavretú medzi účastníkmi neplatnou. Navrhovateľka tak v čase uzavretia predmetnej zmluvy o podnájme, ktorou sa zaviazala poskytnúť na užívanie navrhovateľovi predmetné nebytové priestory s účinnosťou od 1.4.2006 nemusela byť nájomníčkou resp. podnájomníčkou predmetných nebytových priestorov. Napokon svoj záväzok z predmetnej zmluvy k určenému počiatku jej účinnosti i splnila, predmetom danej zmluvy teda nebolo nemožné plnenie a preto predmetný právny úkon nemohol byť neplatný v zmysle § 37 ods. 2 Obč. zák. Vzhľadom na to zmluvu o podnájme uzavretú medzi účastníkmi dňa 20.3.2006 treba považovať za platnú, keďže odporkyňa dodatočne do nastúpenia jej účinnosti k 1.4.2006 sa pod/nájomníčkou predmetných nebytových priestorov stala, čím mohla reálne splniť svoj záväzok voči navrhovateľovi, ku ktorému sa v predmetnej zmluve zaviazala. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu právny záver prvostupňového súdu, na ktorom založil preskúmavaný rozsudok neobstojí. Zmluva o podnájme je vedľajším akcesorickým záväzkom zmluvy o nájme a môže trvať iba popri hlavnom záväzku a je od hlavného záväzku závislá. Preto ak dôjde k ukončeniu zmluvy o nájme, zároveň zaniká i nadväzujúca zmluva o podnájme. Plnenie zmluvy o podnájme sa totiž dodatočne stane nemožným (§ 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ide o uplatnenie všeobecne platnej zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet v zmysle ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má, v dôsledku čoho je nemožným podnajímať nebytové priestory po tom, ako zanikol nájomný vzťah nájomcu ku nim. Ak tu nie je nájom, nie je právne možný ani podnájom. Nemožnosť plnenia môže pritom nastať tak zavinením ako aj bez zavinenia dlžníka, v danom prípade nájomcu. Ak potom dlžník zavinil nemožnosť plnenia, záväzok síce zanikol, ale veriteľ v danom prípade podnájomca má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesplnením záväzku. V zmysle § 577 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pritom dlžník v danom prípade nájomca, povinný bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvie o skutočnosti, ktorá robí plnenie nemožným, oznámiť to veriteľovi, v danom prípade podnájomcovi, inak zodpovedá za škodu, ktorá vznikne podnájomcovi tým, že nebol včas o nemožnosti upovedomený. Skúmanie včasnosti splnenia tejto notifikačnej povinnosti má potom význam pre posúdenie vzniku zodpovednosti za vznik škody. Samotné ne/splnenie notifikačnej povinnosti nemá vplyv na zánik záväzku, ktorý nastáva zo zákona v zmysle § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide o špecifickú zodpovednosť dlžníka za škodu spôsobenú oneskorením ne/splnením notifikačnej povinnosti, ktorá nevylučuje jeho ďalšiu zodpovednosť za prípadnú škodu vzniknutú zavineným porušením zmluvnej povinnosti v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a nadväzne v dôsledku toho ani nevykonal dokazovanie zamerané na naplnenie zákonných podmienok vzniku zodpovednosti odporkyne za predmetnú škodu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude vyhodnotiť naplnenie zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti odporkyne za predmetnú škodu a následne vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.