Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/24/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108214026 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2108214026.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Bibiána Ťažiarová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: Richard Pauer - 3P, IČO: 32 530 943, Košice - Nad Jazerom, Levočská 4, zastúpenému advokátom: JUDr. Richard Kovalčík, so sídlom Košice, Rázusova 1, proti žalovanej: E. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., R. XXXX/XX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Darina Kurňavová, so sídlom Trnava, Kapitulská 5, o zaplatenie 5.167,01 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 17C/192/2008-906 zo dňa 29.12.2016 v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá - výrok II., ktorou súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania žalobcu voči žalovanej - výrok III. a ktorou súd rozhodol o nároku štátu na náhradu trov konania voči žalobcovi - výrok IV., takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach - vo výroku II., III., IV., aj v závislom výroku V., p o t v r d z u j e . II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom výrokom I. súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.811,23 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne od 1.6.2008 do zaplatenia a to do 75 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. vo zvyšku súd žalobu zamietol; výrokom III. súd vyslovil, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8,80% trov konania; výrokom IV. súd vyslovil, že štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 45,60% trov konania a napokon výrokom V. súd vyslovil, že štát má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,40% trov konania. 2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 415, § 420, § 442 ods. 1, § 488, § 489, § 494, § 563, § 575, § 577 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 261 ods. 1, 5 a 6, § 365, § 369, § 397, § 398, § 757 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ObZ), ako i § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej aj ZoNaPNP). 3. Súd pritom vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, keď v konaní považoval za preukázané, že dňa 20.3.2006 bola medzi žalovanou ako nájomcom a žalobcom ako podnájomníkom uzavretá Zmluva o nájme nebytových priestorov s účinnosťou od 01.04.2006 na dobu určitú do 31.12.2006, pričom dodatkom k tejto zmluve zo dňa 10.12.2006 bola účinnosť predmetnej zmluvy o podnájme predĺžená do 31.12.2007. V konaní tiež bolo preukázané, že žalovaná ako podnájomca uzatvorila so spoločnosťou PERFECT s.r.o. ako nájomcom dňa 21.03.2006 zmluvu o nájme, okrem iného i predmetných nebytových priestorov, a to na dobu určitú s účinnosťou od 01.04.2006 do 31.12.2006. Dňa 08.12.2006 potom žalovaná ako nájomca uzatvorila s manželmi L. ako prenajímateľmi zmluvu o nájme nebytových priestorov (nachádzajúce sa v budove na Hlavnej ulici č. 11 v Trnave v nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre k.ú. F. ako parc. č. 701, vedenej ako zastavaná plocha o výmere 309 m2, a to prevádzkové priestory o výmere 64 m2 (priestor predajne) a priestor o výmere 10,5 m2 (skladový priestor)). Zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 01.01.2007 do 31.12.2007, pričom zmluvné strany mali možnosť vypovedať zmluvu len z dôvodov uvedených v § 9 zák. č. 116/1990 Zb. 4. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovanej o neplatnosti Zmluvy o podnájme nebytových priestorov zo dňa 20.03.2006 z dôvodu neurčitosti predmetu podnájmu, nakoľko zmluvné strany vedeli o aké priestory išlo, počas zmluvného vzťahu o tom medzi stranami neexistovali žiadne spory, žalobca v predmetných priestoroch niekoľko rokov podnikal a platil za podnájom. Rovnako to platí aj o dohode o odplate za podnájom, keďže žalobca si riadne plnil svoje platobné povinnosti vyplývajúce zo zmluvného vzťahu, ako potvrdila žalovaná pri výsluchu, a medzi zmluvnými stranami nejestvovali pochybnosti o spôsobe platenia nájomného, pričom iný pohľad na platnosť podnájomnej zmluvy by bol arbitrárny a formalistický. Najmä však súd poukazuje na skutočnosť, že zákon č. 116/1990 Zb. ani neustanovuje formu a náležitosti zmluvy o podnájme. Súd potom považoval zmluvu o podnájme za určitú a zrozumiteľnú a tvrdenia žalovanej v konaní len za účelové, pričom odkázal na právny názor odvolacieho súdu uvedený v uznesení č.k. 24Co/225/2009-128 zo dňa 02.03.2010, ktorým je súd prvej inštancie viazaný. 5. Podmienkou platnosti podnájomnej zmluvy bol súhlas prenajímateľa s tým, aby žalovaná odovzdala časť prenajatej nehnuteľnosti do podnájmu žalobcovi, a to s poukazom na bod VI ods. 4 zmluvy, podľa ktorého prenajaté nebytové priestory alebo ich časť nesmie prenechať nájomca do podnájmu tretej osobe bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa. V konaní bolo preukázané, že žalovaná mala od prenajímateľov súhlas s prenechaním priestorov do podnájmu udelený konkludentne, čo bolo preukázané výsluchom svedkyne C. L., ktorá uviedla, že už predtým tam ten podnájomník striebro predával, čiže ich nenapadlo, že mohli mať nejaké výhrady proti tomu podnájmu. 6. Zmluvu o podnájme prvoinštančný súd považoval za platnú aj s ohľadom na bod 2.1 zmluvy, v ktorom je uvedené, že zmluva sa uzatvára na dobu určitú a to od 01.04.2006 do 31.12.2006, z čoho vyplýva, že žalobca bol oprávnený nebytové priestory užívať až dňom 01.04.2006 a nie už dňom uzavretia zmluvy. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalovaná dňa 01.04.2006 už mala oprávnenie disponovať s predmetnými nebytovými priestormi. Vzhľadom na to zmluvu o podnájme nebytových priestorov zo dňa 20.03.2006 treba považovať za platnú, keďže žalovaná dodatočne do nastúpenia jej účinnosti k 01.04.2006 sa pod/ nájomníčkou predmetných nebytových priestorov stala, a tak mohla reálne splniť svoj záväzok voči žalobcovi, ku ktorému sa v predmetnej zmluve zaviazala. Tu súd odkazuje na právny názor odvolacieho súdu uvedený v uznesení č.k. 24Co/230/2012-260 zo dňa 14.05.2013, ktorým je súd viazaný, a síce, že „samotná skutočnosť, že žalovaná v čase uzavretia zmluvy o podnájme nebola ešte nájomníčkou resp. podnájomníčkou predmetných nebytových priestorov, za situácie, keď ku dňu účinnosti zmluvy a teda začatia podnájmu (k 1.4.2006) už pod/nájomníčkou predmetných nebytových priestorov bola, nerobí predmetnú zmluvu o podnájme uzavretú medzi účastníkmi neplatnou“. 7. V prípade ukončenia zmluvy o nájme zaniká i nadväzujúca zmluva o podnájme, nakoľko táto môže trvať iba popri hlavnom záväzku, čo je dané závislosťou, akcesoritou podnájomného vzťahu od vzťahu nájomného. V prípade zániku nájomného vzťahu sa plnenie zmluvy o podnájme dodatočne stane nemožným v zmysle § 575 ods. 1 OZ, nakoľko ak nie je nájom, nie je právne možný ani podnájom. Ak nemožnosť plnenia nastala zavinením nájomcu ako dlžníka, záväzok síce zanikol, ale podnájomca ako veriteľ má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesplnením záväzku. S poukazom na ustanovenie § 577 ods. 1 OZ je nájomca ako dlžník povinný bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvie o skutočnosti, ktorá robí plnenie nemožným, oznámiť to podnájomcovi ako veriteľovi, inak zodpovedá za škodu, ktorá vznikne podnájomcovi tým, že nebol včas o nemožnosti upovedomený. Nesplnenie notifikačnej povinnosti nemá vplyv na zánik záväzku, ktorý nastáva zo zákona v zmysle § 575 ods. 1 OZ, avšak ide o špecifickú zodpovednosť dlžníka za škodu spôsobenú nesplnením notifikačnej povinnosti, ktorá nevylučuje jeho ďalšiu zodpovednosť za prípadnú škodu vzniknutú zavineným porušením zmluvnej povinnosti v zmysle § 420 a nasl. OZ. 8. V konaní bolo nesporné, že žalovaná ukončila nájomný vzťah s prenajímateľmi dohodou písomne uzavretou dňa 31.10.2007, pričom o ukončení podnájmu sa žalobca dozvedel v uvedený deň. Z výpovede žalovanej potom bolo preukázané, že sa dozvedela o ukončení nájmu predmetných nebytových priestorov v polovici októbra 2007, pričom po ukončení nájomnej zmluvy s manželmi L. sa zamestnala ako predavačka vo firme BAM-EKO Delikates Trnava, prevádzka Trnava, ktorá prevádzka je v nebytových priestoroch, ktoré boli predmetnom nájomnej zmluvy s manželmi L.. Z výpovede svedkyne C. L. vyplynulo, že nájom so žalovanou zrušili len z dôvodu toho, že ich oslovil nový, lukratívnejší nájomca, pričom oslovili žalovanú, či by sa tento prenájom mohol ukončiť, predaj šperkov neriešili, žalovaná im v tomto smere vyšla v ústrety, nerobili nátlak na žalovanú, aby súhlasila s dohodou, koncom septembra, alebo začiatkom októbra mohlo dôjsť k dohode o ukončení nájmu so žalovanou. 9. Súd prvej inštancie skonštatoval, že ide o spor vyplývajúci z podnájomnej zmluvy, ktorý je upravený osobitným právnym predpisom (zák.č. 116/1990 Zb.), preto hoci išlo v prípade strán sporu o podnikateľov, nájom a podnájom sa posudzuje ako občianskoprávny vzťah, ako aj nároky z nich plynúce, t.j. v tomto prípade náhrada škody. Nebudú sa tak aplikovať ustanovenia o náhrade škody obsiahnuté v § 373 až § 386 OBZ, nakoľko ide o škodu vzniknutú z dôsledku nesplnenia notifikačnej povinnosti v zmysle § 577 ods. 1 OZ a o škodu vzniknutú zavineným porušením zmluvnej povinnosti v zmysle generálnej prevencie podľa § 415 OZ v zmysle § 420 a nasl. OZ, pričom ustanovenia § 373 a nasl. OBZ platia iba pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených Obchodným zákonníkom, a nie Občianskym zákonníkom (viď. § 757 OBZ). Súd pritom odkazuje na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení č.k. 24Co/225/2009-128 zo dňa 02.03.2010, a v uznesení č.k. 24Co/230/2012-260 zo dňa 14.05.2013, ktorý je pre súd prvej inštancie záväzný, a síce, že pre právne posúdenie sporu je treba vychádzať z ustanovení zák. č. 116/90 Zb. a následne Občianskeho zákonníka, a tiež že v prípade § 577 ods. 1 OZ ide o špecifickú zodpovednosť dlžníka, ktorá nevylučuje jeho ďalšiu zodpovednosť za prípadnú škodu vzniknutú zavineným porušením zmluvnej povinnosti v zmysle § 420 a nasl. OZ. 10. Z uvedeného mal súd za to, že žalovaná ako dlžník (vo vzťahu k záväzku prenechať nebytové priestory do užívania žalobcovi) sa už minimálne začiatkom októbra 2007 dozvedela, že dôjde ku skončeniu nájmu, čím nastane skutočnosť, ktorá urobí plnenie podnájmu nemožným, avšak žalobcovi ako veriteľovi uvedené bez zbytočného odkladu neoznámila, čím porušila svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 577 ods. 1 OZ a zodpovedá mu tak za škodu, ktorá mu vznikla tým, že nebol včas o nemožnosti plnenia upovedomený. Zároveň bolo preukázané, že žalovaná v predmetných nebytových priestoroch následne pracovala ako zamestnanec nového nájomcu, a teda mala osobnú motiváciu, aby vyšla v ústrety prenajímateľom pri ukončovaní nájomného vzťahu, hoci nebola povinná ukončiť nájomný vzťah dohodou. Ak by tak neurobila, prenajímatelia by mali možnosť len vypovedať nájomný vzťah v zmysle § 9 ods. 2 zák.č. 116/1990 Zb., a aj to len s 3-mesačnou výpovednou lehotou s počiatkom plynutia k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení písomnej výpovede v zmysle čl. IV. ods. 4. zmluvy o nájme zo dňa 08.12.2006. Ak by po rozhodnutí nového nájomcu v októbri 2007 uzavrieť nájomnú zmluvu dali prenajímatelia výpoveď z nájmu žalovanej ako pôvodnému nájomcovi, výpovedná doba by začala plynúť počiatkom novembra 2007 a uplynula by až po skončení podnájmu žalobcu. Ak žalovaná pri dojednávaní ukončenia nájmu neprihliadala na svoj záväzok voči žalobcovi ako podnájomcovi trvajúci do 31.12.2007, o ktorom vedela, a nesnažila sa vyjednať tomu zodpovedajúce neskoršie ukončenie nájmu, ale naopak prenajímateľom vyšla v ústrety, a uzavrela s nimi dohodu o skončení nájmu, zodpovedá v zmysle § 420 ods. 1 OZ za škodu, ktorá tým žalobcovi vznikla. 11. Z vykonaného dokazovania dospel teda súd prvej inštancie k záveru, že boli splnené zákonné predpoklady všeobecnej zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá vznikla žalobcovi vo forme ušlého zisku. Nakoľko otázka ušlého zisku je i ekonomickou kategóriou, v konaní bola výška ušlého zisku zisťovaná znaleckým dokazovaním. V konaní bol vypracovaný znalecký posudok č. 5/2015 znaleckou organizáciou AUDIT-CONSULT s.r.o., Trnava, ktorý v závere vyčísluje ušlý zisk žalobcu v nebytových priestoroch na Hlavnej ulici 11 v Trnave za obdobie od 01.11.2007 do 31.12.2007 vo výške 100,81 eura. Voči takto vyčíslenému ušlému zisku žalovaná nemala námietky. Žalobca so znaleckým posudkom nesúhlasil. Následne bola do konania pribratá znalecká organizácia Bratislavská súdno-znalecká a konzultačná spoločnosť, s.r.o., Bratislava, a to za účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku. Pred doručením znaleckého posudku od uvedenej znaleckej organizácie predložil žalobca súdu dňa 07.10.2015 (t.j. za účinnosti OSP, ktorý nepoznal súkromný znalecký posudok) znalecký posudok č. 5/2015 znalca Ing. Mariána Smoradu, PhD., ktorý výšku ušlého zisku v predajni strieborných šperkov na ulici Hlavná 11 v Trnave za mesiace november a december 2007 vyčíslil vo výške 2.811,23 eura. K znaleckému posudku sa vyjadrila žalovaná, ktorá ho považovala za právne irelevantný vzhľadom k tomu, že nejde o znalca ustanoveného súdom, ktorý by podal objektívny znalecký posudok, poukazovala na to, že otázky žalobcu pod bodom 2.-11. nesúvisia s predmetom konania, pričom trvala na tom, aby znalecký posudok vypracoval znalec ustanovený uznesením zo dňa 25.09.2015. Na základe uvedeného bol v konaní vypracovaný kontrolný znalecký posudok č. 1/2016 Bratislavskou súdno-znaleckou a konzultačnou spoločnosťou, s.r.o., ktorá v rámci vyjadrenia sa k znaleckému posudku spoločnosti AUDIT-CONSULT, s.r.o. č. 5/2015 uviedla, že najvhodnejší výpočet ušlého zisku stanovila uvedená znalecká organizácia podľa najlepšieho vedomia a svedomia podľa dostupných údajov, ktoré mala k dispozícii a zo zadanej úlohy, ktorú dostala, keď nedostala úlohu hodnotiť podľa predchádzajúceho obdobia. K otázke 2. znalecká organizácia v závere skonštatovala, že celkový ušlý zisk žalobcu v predajni Trnava, Hlavná 11, za november a december 2007 je vo výške 1.582,73 eura. K znaleckému posudku sa žalovaná nevyjadrila. Žalobca sa vyjadril k znaleckému posudku v tom zmysle, že spochybňoval oprávnenie znaleckej organizácie vypracovať uvedený znalecký posudok, namietal, že znalecká organizácia sa nezaoberala vecnými námietkami žalobcu týkajúcimi sa obsahu znaleckého posudku č. 5/2015. Žalobca výpočet ušlého zisku znaleckou organizáciou považoval za nesprávny, pričom spochybňoval správnosť použitej metódy pri výpočte ušlého zisku, poukazoval na absenciu zohľadnenia naviazanosti materiálových výdavkov na ušlé tržby, čo malo výrazný vplyv pri určení výšky materiálových výdavkov. Ďalej podľa žalobcu nie je zo znaleckého posudku zrejmý dôvod, ktorý viedol znaleckú organizáciu k zvolenej metóde výpočtu ušlého zisku (vzorec), a prečo výška ušlého zisku je diametrálne odlišná ako výška ušlého zisku spoločnosti AUDIT-CONSULT, s.r.o.. V nadväznosti na to žiadal žalobca kontrolné posúdenie znaleckých posudkov znaleckým ústavom - Ekonomickou univerzitou v Bratislave. 12. V čase predloženia znaleckého posudku č. 5/2015 Ing. Mariána Smoradu, PhD. bol účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý nepoznal inštitút súkromného znaleckého posudku, ako ho s účinnosťou od 01.07.2016 upravuje zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 209, preto v čase predloženia tohto znaleckého posudku nemal rovnakú váhu ako znalecký posudok vypracovaný v konaní, a preto bolo potrebné trvať na vypracovaní kontrolného znaleckého posudku. Po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku bolo súdu dňa 05.09.2016 doručené doplnenie č. 1 znaleckého úkonu č. 5/2015, v ktorom znalec Ing. Marián Smorada, PhD. uviedol, že v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku č. 5/2015 si je vedomý následkov vedome nepravdivého posudku a trvá na záveroch znaleckého posudku č. 5/2015. Toto doplnenie (doložka v zmysle § 209 ods. 2 CSP) v spojení s tým, že znalecký posudok má všetky zákonom stanovené náležitosti, malo ten následok, že na znalecký posudok č. 5/2015 uvedeného znalca bolo potrebné nazerať ako na súkromný znalecký posudok so všetkými následkami s tým spojenými, a síce, že pri vykonávaní tohto dôkazu sa postupuje, akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca, a teda má rovnakú váhu ako znalecký posudok vypracovaný v konaní. 13. K námietkam žalobcu týkajúcim sa (ne)oprávnenosti znaleckej organizácie Bratislavská súdno- znalecká a konzultačná spoločnosť, s.r.o., Bratislava, ale i AUDIT-CONSULT, s.r.o., Trnava vypracovať znalecký posudok vo veci ušlého zisku, súd považuje za potrebné uviesť, že skutočnosť, že znalecké organizácie splnili predpoklady v zmysle § 3 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 490/2004 Z.z., aby mohli vykonávať znaleckú činnosť v odbore Ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie Oceňovanie a hodnotenie podnikov, je preukázaná tým, že boli zapísané do zoznamu znalcov v uvedenom odbore a odvetví Ministerstvom spravodlivosti SR, pričom podrobnejšie sa súd uvedeným zaoberal v uznesení č.k. 17C/192/2008-803 zo dňa 20.10.2016, na ktoré odkazuje. Vzhľadom k námietkam žalobcu voči znaleckému posudku vypracovanému Bratislavskou súdno-znaleckou a konzultačnou spoločnosťou, s.r.o. a námietkam žalovanej voči znaleckému posudku vypracovanému znalcom Ing. Mariánom Smoradom, PhD., súd na pojednávaní vypočul znalca za znaleckú organizáciu Bratislavská súdno- znalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o., ako aj znalca Ing. Smoradu. 14. Znalec Ing. JUDr. Vojtech Čipák za znaleckú organizáciu Bratislavská súdno-znalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o., Bratislava na pojednávaní uviedol, že vychádzali z údajov, ktoré súd obdržal a im zaslal, údaje boli aj v znaleckom posudku znalca Smoradu, z tých údajov a metodiky, z rokov 2002 až 2006 vychádzali k objektívnemu hodnoteniu, či išla prevádzka s tržbami progresívne hore alebo išla dole. Metóda na str. 20 je index nárastu alebo poklesu, náklady, ktoré mala táto prevádzková jednotka v konkrétnych podmienkach v Trnave. Mali posúdiť len jednu prevádzkovú jednotku, preto sa zamerali len na túto jednu prevádzkovú jednotku. Pokiaľ sa týka hodnotenia výsledku znaleckej organizácie Audit- Consult, oni nehodnotili toľko ročné obdobie. Na základe tých výsledkov, ktoré mali, došli k takémuto záveru. Keby mali obdobie viac rokov porovnať zvlášť, v začiatkoch boli obrovské tržby aj v Trnave, tak aj v Bratislave, došli by k iným záverom. Hodnotili iné obdobie, v tom je ten matematický rozdiel vo výpočte, asi mali tak zadanú otázku, nemali podklady, aby hodnotili určité väčšie obdobie. Zamerali sa aj na posudok znalca Smoradu, tam už sú údaje z účtovníctva za jednotlivé obdobia, o čo sa mali oprieť. Nemá prečo negatívne hodnotiť Audit - Consult, oni hodnotia len obdobie roku 2006, tie dva mesiace. Zo znaleckého posudku Ing. Smoradu prevzali údaje v tabuľke na strane 19. Nemali podklady na nákup tovaru, ktorý žalobca predával, komplexné podklady neboli ani u Audit - Consultu ani u druhého posudku. K tomu, že sa namieta, že znalecká organizácia nenaviazala materiálne náklady na ušlé tržby, uviedol, že nemali podklady na nákup tovaru, keby mali, niektoré veci by inak posudzovali, toto nemala ani druhá znalecká organizácia, ani znalec. Sám Ing. Smorada napísal, že sú rôzne spôsoby výpočtu. Oni volili túto metódu a na tomto trvajú. Keby okrem mzdových nákladov, nájomné atď., dali do tabuliek ešte jednu tabuľku, a priori musia znížiť tržby. Žalobca nakupoval tovar en bloc, nekupoval vyslovene pre prevádzku v Trnave. Tržby za jednotlivé prevádzky nevykazoval, dával jedno daňové priznanie. Na otázku, prečo si myslí, že je ich metodika správnejšia ako znalca Smoradu, uviedol, že každý si môže zvoliť svoju metodiku. Metodiku použili, pretože mali podklady tie, ktoré mali, metodiku, ktorú použili, považujú za správnu. Nenamietajú posudok Ing. Smoradu. Keby použili lineárnu, prognostickú, hypotetickú metódu, mohli by dospieť aj k výške ušlého zisku vo výške 45.000,- eur. Na otázku, či v prípade, že má znalec konkrétne čísla, podklady, je vhodnejšie použiť priamu nákladovú položku alebo ju vypočítať, znalec uviedol, že to už musí vyhodnotiť znalec, podľa toho k čomu sa má znaleckým posudkom dopracovať. Znalec na otázku, že pri stanovení hodnoty mzdových nákladov použili metódu indexácie, napriek tomu, že sa táto položka nemenila, prečo si myslí, že tá metóda indexácie je správnejšia ako použitie konkrétneho reálneho čísla, ktoré bolo k dispozícii, uviedol, že konkrétne reálne číslo nebolo k dispozícii, pretože nemali k dispozícii komplexné údaje. Na otázku, aké by malo byť kritérium pre voľbu konkrétnej metódy, uviedol, že na začiatku posudku sa vyjadrili, ktoré materiály pre výpočet je možné použiť, tieto materiály vychádzali z pojmov ušlý zisk, škoda... Na otázku, že keď si znalec volí metódu, čo by malo byť motiváciou pre voľbu metódy, znalec uviedol, že keby boli komplexné materiály, odpovedal by tak, ako žalobca chce. Vyjadrené, prečo si vybrali práve vybranú metodiku, je v posudku na strane 20 dole. Na otázku, prečo sa rozhodli postupovať tým spôsobom, ako postupovali, znalec citoval z posudku, strana 20. Metódu, ktorú vybrali, vybrali z dôvodu, že nemali k dispozícii komplexné účtovníctvo. Na otázku, či si znalec myslí, že ich posudok je objektívnejší ako posudok Ing. Smoradu, znalec uviedol, že oni si ako znalecká organizácia volili túto metódu, on volil inú metódu. 15. Znalec Ing. Marián Smorada, PhD. na pojednávaní uviedol, že metódu indexácie by použil len v tom prípade, ak by mal údaje len za jednu prevádzku, ak by nemal údaje z ďalších prevádzok, v tom prípade možno sledovať vývoj, on sledoval, ako sa vyvíjali tržby nielen vo vzťahu k prevádzke ale aj k externému prostrediu. Keď mal k dispozícii údaje aj z iných prevádzok, tak pristúpil k metóde lineárnej regresie, kde sledoval, ako sa vyvíjali tržby v poškodenej prevádzke voči tržbám ostatných prevádzok. K vyčísleniu jednotlivých zložiek ušlého zisku možno pristupovať oddelene, možno použiť rôzne metódy. V prípade vyčíslenia tržieb sa so znaleckou organizáciou metodicky líšili, to isté platí aj pri vyčíslení mzdových nákladov a pri nákladoch za predaný tovar, znalecká organizácia použila číslo v absolútnej hodnote, ku ktorému dospel vo svojom posudku znalec, toto číslo dostal výpočtom. Vypočítal to tak, že zo skladovej evidencie si vyčítal aj jednotlivé marže, ktoré sa vzťahovali k danému tovaru a keďže tovarov bolo dosť veľa a marže boli rôzne, použil metódu váženého aritmetického priemeru na tieto marže. Marža mu vyšla v percentuálnom vyjadrení. Bolo to niečo okolo 80%. Ten zvyšok sú náklady, ktoré podnik vynaložil na predaný tovar, sú to náklady v podstate z tržieb. Znalec týmito 20% prenásobil tržby, ktoré vypočítal a vyšla mu hodnota nákladov na predaný tovar v absolútnej sume. Znalecká organizácia použila túto absolútnu sumu bez ohľadu na to, aké tržby vypočítala, teda toto môže hodnotiť ako metodicky nesprávny postup. Údaje, ktoré mal znalec k dispozícii, boli dostatočné pre vypracovanie znaleckého posudku. 16. Pokiaľ ide o závery znaleckého posudku č. 5/2015 znaleckej organizácie AUDIT-CONSULT, s.r.o., tieto sa po výsluchu znalca za znaleckú organizáciu Bratislavská súdno-znalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o., ukázali ako nepoužiteľné, nakoľko znalecká organizácia AUDIT-CONSULT, s.r.o. pre súd prvej inštancie pri určení výšky ušlého zisku nebrala do úvahy predchádzajúce obdobie, počas ktorého žalobca v prevádzke podnikal, hoci z odôvodnenia uznesenia, ktorým bola do konania pribratá, vyplýva, že jedným z viacerých východísk pri určení ušlého zisku mal byť priemerný zisk žalobcu za predchádzajúce obdobie. Nakoľko v konaní bol vypracovaný kontrolný znalecký posudok znaleckou organizáciou Bratislavská súdno-znalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o. a zo strany žalobcu bol predložený súkromný znalecký posudok (§ 209 ods. 2 CSP) vypracovaný Ing. Mariánom Smoradom, PhD., súd vyhodnotil uvedené znalecké posudky ako jednotlivo, tak v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že pri určení výšky ušlého zisku žalobcu v prevádzke na Hlavnej 11 v Trnave za mesiace november a december 2007 je potrebné vychádzať zo znaleckého posudku Ing. Mariána Smoradu, PhD.. K obom znaleckým posudkom sa znalci navzájom vyjadrili, pričom súd mal za to, že znalec za znaleckú organizáciu Bratislavská súdno-znalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o. nevedel na pojednávaní presvedčivo vysvetliť, prečo použitie metódy indexácie pri výpočte ušlého zisku bolo v prejednávanom prípade vhodnejšie ako použitie metódy lineárnej regresie, pretože ak znaleckej organizácii chýbali k použitiu inej, vhodnejšej, metódy potrebné podklady, nič jej nebránilo si ich vyžiadať, či už od žalobcu priamo alebo prostredníctvom súdu. Znalecká organizácia zároveň nespochybnila použitie metódy lineárnej regresie znalcom Ing. Smoradom. Rovnako znalec Ing. Smorada nespochybnil metódu použitú znaleckou organizáciou, voľba metódy podľa neho závisí od dostupnosti údajov, pričom on metódu lineárnej regresie použil, pretože mal k dispozícii údaje aj z iných prevádzok. Znalec zároveň zrozumiteľne vysvetlil, prečo bolo namieste použiť danú metódu, a síce, keďže tu vyšiel veľmi vysoký korelačný koeficient (ktorý koeficient vypovedá o tom, do akej miery sú tržby jednotlivých prevádzok závislé), a to niečo vyše 0,9, považoval za najvhodnejšie použitie metódy lineárnej regresie. Znalec vysvetlil, prečo bolo možné vychádzať z údajov iných prevádzok, kde boli zisky vyššie ako v trnavskej, keď uviedol, že výhodou metódy lineárnej regresie je, že veľkosť tržieb nemá významný vplyv na závery a zároveň, ak by veľkosť tržieb alebo veľkosť predajní negatívne ovplyvňovala tento výpočet, prejavilo by sa to v koeficiente korelácie, ktorý by bol podstatne nižší. Keďže tieto hodnoty vyšli dosť vysoké, tak nepochyboval o správnosti tejto metódy. Ako nesprávny metodický postup znalec Ing. Smorada hodnotil, že znalecká organizácia použila z jeho znaleckého posudku hodnotu nákladov na predaný tovar v absolútnej sume (ku ktorému číslu znalec dospel výpočtom), bez ohľadu na to, aké tržby znalecká organizácia vypočítala. Súd sa s uvedeným stotožnil, keď znalecká organizácia sa k uvedenému nevedela relevantne vyjadriť, keď k námietke, že znalecká organizácia nenaviazala materiálne náklady na ušlé tržby, znalec za znaleckú organizáciu uviedol len toľko, že nemali podklady na nákup tovaru, čo však uvedený postup znaleckej organizácie nevysvetľuje. Ak totiž výdavky na nákup materiálu znalec Ing. Smorada vypočítal ako 19,73% z tržieb (str. 12 ZP) a tieto vyčíslil v absolútnej sume, nemohla znalecká organizácia použiť túto sumu bez prepočtu na výšku ňou určených tržieb, pretože tak došlo k nedôvodnému zvýšeniu nákladov. Uvedené potom znamená, že výpočet ušlého zisku znaleckou organizáciou nemôže byť správny a nie je možné z neho vychádzať. Súd potom pri určení výšky ušlého zisku vychádzal zo súkromného znaleckého posudku č. 5/2015 znalca Ing. Mariána Smoradu, PhD., ktorý výšku ušlého zisku žalobcu v predajni strieborných šperkov na ulici Hlavná 11 v Trnave za mesiace november a december 2007 vyčíslil vo výške 2.811,23 eura. Uvedený znalecký posudok spĺňa náležitosti znaleckého posudku v zmysle § 17 zák.č. 382/2004 Z.z., obsahuje doložku v zmysle § 209 ods. 2 CSP, postup, akým znalec dospel k záveru je preskúmateľný, v konaní nebol spochybnený, pričom znalec na pojednávaní zrozumiteľne a presvedčivo zodpovedal položené otázky. 17. Hoci žalobca si musel byť vedomý, že výšku ušlého zisku preukázal najviac vo výške vyplývajúcej zo súkromného znaleckého posudku (2.811,23 eura), v prevyšujúcej časti žalobu späť nezobral, pričom dôvodom podľa názoru prvoinštančného súdu bola otázka trov konania. Uvedené však neznamená, tak ako sa to snaží prezentovať žalovaná, že by v konaní nebolo zrejmé, na ktorý dôkaz sa žalobca odvoláva, keď vo vyjadrení (č.l. 820) navrhol žalobca súdu, aby pri rozhodovaní vo veci vychádzal zo záverov znaleckého posudku Ing. Smoradu. Žalovaná k znaleckému posudku Ing. Smoradu namietala len v tom zmysle, že nejde o znalca ustanoveného súdom, avšak po doplnení znaleckého posudku o doložku v zmysle § 209 ods. 2 CSP, bola táto námietka irelevantná, nakoľko znalecký posudok bol postavený na roveň znaleckým posudkom vypracovaným v konaní a súd nemal dôvod pochybovať o jeho objektívnosti. Ak znalec v posudku odpovedal aj na iné otázky položené zadávateľom, uvedené nespochybnilo správnosť záveru ohľadom výšky ušlého zisku. Žalovaná v konaní neuviedla konkrétne, a to ani po výsluchu znalca, v čom vidí nesprávnosť postupu alebo nesprávnosť záveru súkromného znaleckého posudku. Zároveň z hľadiska dôkaznej iniciatívy strán sporu, ak by aj žalovaná spochybňovala závery znaleckého posudku vypracovaného Ing. Smoradom, mohla a mala v konaní navrhnúť také dôkazy, ktorými by jeho závery vyvrátila, čo však neurobila. Súd potom nevykonal dokazovanie kontrolným znaleckým posudkom navrhované žalobcom (ktoré tento navrhoval pre prípad, že by sa súd nepriklonil k súkromnému znaleckému posudku), nakoľko po výsluchu oboch znaleckých subjektov mal súd za to, že bola preukázaná správnosť záveru práve súkromného znaleckého posudku. Podporne súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cz 13/82 zo dňa 15.07.1982, v zmysle ktorého „ak mal súd pri rozhodovaní k dispozícii dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, musí ich zhodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádza zo záveru druhého znaleckého posudku; pre túto úvahu je potrebné vypočuť obidvoch znalcov. Ak by ani takto nebolo možné odstrániť rozpory v záveroch znaleckých posudkov, treba dať tieto závery preskúmať iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou.“ Navyše, za súčasnej koncepcie civilného sporového konania nie je žalobca tým, kto by v tomto smere niesol dôkazné bremeno, nakoľko on sám závery súkromného znaleckého posudku nespochybnil, ale je to žalovaná, ktorá však ďalšie dokazovanie nenavrhovala a uviedla, že je na rozhodnutí súdu, či sa bude pridržiavať znaleckého posudku vypracovaného Ing. Smoradom alebo Bratislavskou súdno-znaleckou a konzultačnou spoločnosťou s.r.o. 18. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobe v časti o zaplatenie sumy 2.811,23 eura (ktorá suma predstavuje ušlý zisk žalobcu za obdobie od 01.11.2007 do 31.12.2007 v prevádzke na Hlavnej ulici 11 v Trnave) vyhovel, keďže považoval uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody od žalovanej v danom rozsahu za dôvodný, keď žalobca vyšší ušlý zisk v konaní nepreukázal, ani žalobu v prevyšujúcej časti späť nezobral. 19. V ďalšom sa súd prvej inštancie vysporiadal s prípadným premlčaním uplatneného nároku. V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu v časti náhrady škody vo výške 780,67 eura, uplatnenej v rozšírení žaloby v spojení s čiastočným späťvzatím (781,80 - 1,13), a preto sa súd pred skúmaním samotnej existencie subjektívneho práva žalobcu na zaplatenie sumy 780,67 eura najskôr zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky a otázkou možného premlčania nároku. 20. Súd dospel k záveru, že námietka premlčania nebola vznesená dôvodne. Hoci sa v danom prípade jedná o situáciu, keď k porušeniu právnej povinnosti došlo podľa Občianskeho zákonníka, právny vzťah medzi stranami sporu neprestal byť (vychádzajúc zo znenia § 261 ods. 1 OBZ) obchodno-záväzkovým vzťahom, keď v podnájomnom vzťahu, s ktorým priamo súvisí zodpovednostný vzťah zo spôsobnej škody, vystupovali žalobca aj žalovaná ako podnikatelia. Ide teda o nárok, ktorý vyplýva zo vzťahu medzi podnikateľmi v rámci ich podnikateľskej činnosti, preto je potrebné, pokiaľ ide o otázku premlčania časti nároku na náhradu škody spočívajúceho vo vecných a mzdových nákladoch použiť ustanovenia Obchodného zákonníka, a to s poukazom na interpretačné pravidlo na riešenie vzťahu Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, ktoré rieši vzťah medzi oboma zákonníkmi na základe zásady subsidiarity. Vzhľadom na komplexný charakter úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku sa aj premlčanie práva na náhradu škody v prejednávanej veci, vzhľadom na postavenie strán sporu, bude spravovať výlučne právnou úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Vzhľadom na plynutie štvorročnej subjektívnej premlčacej doby a desaťročnej objektívnej premlčacej doby a skutočnosť, že žalobca sa dozvedel o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu, najskôr v novembri 2007, je zrejmé, že táto ku dňu podania návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby v zmysle jej rozšírenia (29.10.2010) neuplynula márne. 21. Súd pritom poukazuje napr. na nález Ústavného súdu SR zo dňa 30.11.2005, sp.zn. IV. ÚS 214/2004, podľa odôvodnenia ktorého „Obchodný zákonník neupravuje inštitút bezdôvodného obohatenia. V tomto zmysle je potrebné aplikovať citované ustanovenie Občianskeho zákonníka. Ústavný súd však akceptoval názor najvyššieho súdu uvedený v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého posudzovaný vzťah je obchodnoprávnym vzťahom, pretože dospel k záveru, že takáto kvalifikácia právneho vzťahu sa neprieči jeho charakteru ani účelu posudzovaných právnych noriem a nie je ani prejavom ľubovôle pri výklade použitých právnych noriem vzhľadom na racionálne a podľa ústavného súdu dostatočné odôvodnenie ich použitia. V nadväznosti na to bola pri rozhodovaní ústavného súdu relevantná skutočnosť, že Obchodný zákonník obsahuje úpravu odlišnú od Občianskeho zákonníka (špeciálnu úpravu) práve v otázke premlčania, pretože premlčacia doba plynie od okamihu, keď došlo k plneniu. Nejde teda o okamih, keď sa oprávnený dozvedel o bezdôvodnom obohatení, obvykle to bude ten istý okamih, ako vznik bezdôvodného obohatenia. Dĺžka lehoty je však v obchodných vzťahoch zásadne odlišná - do úvahy prichádza iba (všeobecná) štvorročná premlčacia doba. Posudzovanie bezdôvodného obohatenia sa teda bude riadiť Občianskym zákonníkom, ale premlčanie práv z tohto bezdôvodného obohatenia bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka.“ 22. K poukazovaniu žalovanej na právne závery odvolacieho súdu v uznesení č.k. 24Co/225/2009-128 zo dňa 02.03.2010, podľa ktorých súd prvej inštancie je povinný pre právne posúdenie sporu vychádzať z ustanovení zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a následne Občianskeho zákonníka (lebo v danom prípade aj keď ide o podnikateľské subjekty, ide o posúdenie nájmu a z toho plynúcich nárokov), súd uvádza, že odvolací súd sa v uvedenom rozhodnutí nezaoberal otázkou premlčania nároku žalobcu, nakoľko v tom čase sa nekonalo v zmysle rozšírenej žaloby, nebola vznesená námietka premlčania, a preto nie je možné uzavrieť, že by odvolací súd vyslovil záväzný právny názor týkajúci sa otázky premlčania nároku žalobcu. 23. Nakoľko námietka premlčania zo strany žalovanej nebola v časti nároku na náhradu škody vo výške 780,67 eura vznesená dôvodne, súd prvej inštancie prikročil ku skúmaniu subjektívneho nároku žalobcu. Súd pritom dospel k záveru, že v uvedenej časti je žaloba nedôvodná, nakoľko pri uplatnených nárokoch (vecné a mzdové náklady) chýba medzi porušením právnej povinnosti žalovanej a vznikom škody u žalobcu príčinná súvislosť. V prípade, že by podnájomný vzťah skončil v zmysle dohody strán sporu až dňa 31.12.2007, rovnako by bolo potrebné vykonať prepravu tovaru do miesta podnikania žalobcu a tiež inventúru, pričom tieto úkony by boli vykonané dňa 01.01.2008, ktorý bol rovnako dňom štátneho sviatku ako bol deň 01.11.2007. Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať žalobu v časti škody pozostávajúcej zo mzdy a mzdového zvýhodnenia za prácu počas sviatku, vyplatených zamestnancom Mgr. I. D. a A. D. v celkovej výške 55,35 eura, za dôvodnú, nakoľko tieto náklady by vznikli aj v prípade riadneho skončenia podnájomného vzťahu. Pokiaľ ide o škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť odvozom tovaru do miesta podnikania žalobcu, rovnako by aj v prípade skončenia podnájomného vzťahu dňa 31.12.2007 bolo potrebné zabezpečiť jeho odvoz, čo by si vyžiadalo vznik nákladov, a preto nie je možné uzavrieť, že náklady na odvoz tovaru boli vyvolané konaním žalovanej. Súd pritom poukazuje tiež na skutočnosť, že sám žalobca listom zo dňa 05.11.2007 (č.l. 180) oznámil vlastníkom budovy, že nie je schopný z technických dôvodov vypratať priestory v určenom časovom úseku, s tým, že im oznamuje, že priestory vyprace v primeranej časovej lehote, a to pravdepodobne do 14.11.2007, s čím podľa svedeckej výpovede prenajímatelia súhlasili, nebolo preto potrebné, aby žalobca zabezpečoval skorší odvoz. Ak uvedené žalobca odôvodňoval obavou o tovar, súd poukazuje na čl. IV. ods. 4.1 písm. i) zmluvy o podnájme, z ktorého vyplýva, že žalobca bol povinný zabezpečiť majetok vnesený do nebytových priestorov pred odcudzením, čo sa vzťahuje aj na tovar, a zároveň na skutočnosť, že priestory nebytového priestoru užívaného žalobcom boli priechodné, a teda žalobca musel mať zabezpečený tovar proti odcudzeniu. Predovšetkým však žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie uskutočnenia cesty z Trnavy do Košíc dňa 01.11.2007. Žalovaná v konaní spochybnila, že žalobca práve v deň 01.11.2007 odvážal tovar z prevádzky v Trnave do sídla v Košiciach, pričom žalobca uvedené nepreukázal, keď za dôkaz nemožno považovať fotokópiu technického preukazu (č.l. 162), ani fotokópiu pokladničného dokladu o nákupe pohonných hmôt (č.l. 165). Uvedené bolo možné preukázať cestovným príkazom na vykonanie cesty dňa 01.11.2007, žalobca však v konaní predložil iba cestovný príkaz zo dňa 03.12.2007 (č.l. 195), a teda súd nemal vykonanie odvozu tovaru dňa 01.11.2007 z Trnavy do Košíc za preukázané, čím nebol preukázaný ani vznik škody vo výške 240,03 eura. Žalobu nebolo možné považovať za dôvodnú ani v časti uplatnenej škody z dôvodu vyplatenia odstupného zamestnankyni J. H.. Keďže bol pracovný pomer so zamestnankyňou uzavretý na dobu neurčitú (č.l. 164), a žalobca vedel, že podnájom skončí ku dňu 31.12.2007, bol by nútený i tak skončiť so zamestnankyňou pracovný pomer z organizačných dôvodov, a tejto by vznikol nárok na odstupné v zmysle § 76 ods. 1 Zákonníka práce, z uvedených dôvodov chýba príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou vo výške 486,42 eura. Ak žalobca tvrdil, že následkom postupu žalovanej nemohol žalobca poskytnúť svojej zamestnankyni dvojmesačnú výpovednú lehotu, ktorá by žalobcovi umožňovala ďalšie zamestnávanie zamestnankyne a výsledkom jej práce kompenzovať náklady žalobcu na ňu vynaložené, z uvedeného je zrejmé, že sám žalobca nespochybňuje, že i tak by odstupné vyplatené bolo, a teda nie je možné ho považovať za škodu spôsobenú mu žalovanou, pričom inú škodu si neuplatnil. Zo všetkých uvedených dôvodov súd potom žalobu v časti, v ktorej si žalobca uplatňoval voči žalovanej nárok na náhradu škody vo výške 780,67 eura titulom vecných a mzdových nákladov, považoval za nedôvodnú a túto vrátane uplatneného úroku z omeškania vo výroku II. zamietol. 24. V ďalšom súd prvej inštancie skonštatoval, že s plnením súdom priznaného peňažného dlhu (2.811,23 eura), má voči nej žalobca nárok popri istine aj na úrok z omeškania. Keďže žalobca vyzval žalovanú na plnenie (vo vyššej sume ako priznanej) listom zo dňa 19.05.2008 s tým, že žiadal plniť do 31.05.2008, pričom žalovaná doručenie uvedenej výzvy nesporovala, dlh žalobcovi neuhradila, dostala sa dňa 01.06.2008 do omeškania s peňažným plnením. Súd preto žalobcovi priznal od žalovanej úrok z omeškania z priznanej istiny odo dňa 01.06.2008 do zaplatenia. Žalovaná sa dostala do omeškania dňa 01.06.2008, pričom výška základnej úrokovej sadzby NBS uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu bola 4,25 %, žalobca tak má v zmysle § 369 ods. 1 OBZ (v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania) popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 14,25% (10 + 4,25 %) ročne zo sumy 2.811,23 eura od 01.06.2008 do zaplatenia. Hoci právne pomery týkajúce sa prejednávanej zodpovednosti žalovanej za škodu sú upravené predpismi občianskoprávnej povahy (§ 577 ods. 1 OZ, § 420 ods. 1 OZ), otázka omeškania dlžníka a úrokov z omeškania je samostatne riešená v Obchodnom zákonníku, a keďže medzi stranami sporu išlo o podnikateľský vzťah, súd pri rozhodovaní aplikoval ustanovenia § 365 a § 369 ods. 1 OBZ. V podrobnostiach súd odkazuje na odôvodnenie použitia právnej úpravy premlčania podľa Obchodného zákonníka, ktoré sa vzťahuje aj na použitie Obchodného zákonníka pokiaľ ide o úrok z omeškania. 25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd považoval nárok žalobcu za odôvodnený v časti o zaplatenie sumy 2.811,23 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy 2.811,23 eura od 01.06.2008 do zaplatenia, preto mu vo výroku I. vyhovel, a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú vo výroku II. zamietol. 26. S prihliadnutím na výšku istiny s príslušenstvom určil súd žalovanej v súlade s § 232 ods. 3 veta druhá CSP na plnenie primeranú dlhšiu lehotu 75 dní od právoplatnosti rozsudku, v ktorej lehote má žalovaná dostatok času zabezpečiť si finančné prostriedky napr. formou úveru. 27. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP, keď žalobca si v konaní po pripustení zmeny žaloby uplatňoval sumu 5.168,14 eura s príslušenstvom, pričom procesne zavinil zastavenie konania v časti 1,13 eura s príslušenstvom a zároveň žalobcovi bola priznaná istina vo výške 2.811,23 eura s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 54,40% a hrubý úspech žalovanej 45,60%, a teda konečný čistý úspech žalobcu je 8,80% (54,40 - 45,60). To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 8,80% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku. 28. K vyššie uvedenému rozhodnutiu súd dodáva, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporových konaniach sa uplatňuje tzv. zásada úspechu, v zmysle ktorej súd prizná úspešnej strane náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Na uvedené nemá žiaden vplyv skutočnosť, či neúspešná strana bola alebo nebola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov, pretože uvedené sa vzťahuje len na jej prípadnú poplatkovú povinnosť. Iba v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemusí súd v zmysle § 257 CSP výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. 29. Žalovaná žiadala pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatniť ustanovenie § 257 CSP, pričom uvedené odôvodňovala podmienkami hodnými osobitného zreteľa, ktoré sú uvedené na podanom Tlačive pre dokladovanie pomerov strany konania zo dňa 28.10.2016, pričom podľa žalovanej treba vziať do úvahy a hodnotiť majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery, keď ide o invalidnú osobu. 30. Súd poukázal na to, že ustanovenie § 257 CSP upravuje moderačné právo súdu, pričom podľa dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu, osobitné kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne, a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Súd má za to, že zo strany žalovanej neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa, žiadne výnimočné okolnosti veci alebo na strane žalovanej, ktoré by odôvodňovali použitie citovaného ustanovenia. Samotná skutočnosť, že žalovaná v konaní požiadala a bolo jej v konaní priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (a to čiastočné, pričom na veci by nič nemenilo ani úplne priznanie oslobodenia) takýmto dôvodom sama o sebe nemôže byť, nakoľko, ak by to tak bolo, zákonodarca by to zohľadnil v predmetnom ustanovení. Ku skutočnosti čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov totiž nepristúpila žiadna okolnosť, s prihliadnutím na ktorú by sa javilo zaviazanie žalovanej na náhradu trov konania žalobcu ako neprimerane prísne, pričom samotná skutočnosť, že žalovaná je invalidná, takouto okolnosťou nie je. Nemožno tiež neprihliadnuť na skutočnosť, že žalovaná počas konania neprijala zodpovednosť za svoje konanie, nárok žalobcu popierala, pričom v prípade opaku by sa konanie výrazne skrátilo a dokazovanie by bolo zamerané len na výšku škody. S prihliadnutím na postoj žalovanej strany v konaní, ako aj na ostatné uvedené, t.j. absenciu výnimočných okolností, súd žiadosť žalovanej na aplikáciu § 257 CSP považoval za nedôvodnú. 31. Súd prvej inštancie odkázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 31.07.2008, sp.zn. IV. ÚS 147/08, v ktorom tento uvádza, že „nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP (teraz § 257 CSP) nemožno, podľa názoru ústavného súdu, odôvodniť iba všeobecným záverom o charaktere dlhotrvajúco prejednávanej právnej veci, záujmom na nezhoršovaní vzájomných susedských vzťahov účastníkov a poukazom na sociálnu situáciu žalovaných, ktorým bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.“ Obdobne uviedol Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 31.03.2010, sp. zn. 1 M Obdo V/19/2008, a síce, že „samotná skutočnosť, že žalobca ako poplatník bol oslobodený od súdneho poplatku, nezakladá dôvod pre použitie ustanovenia § 150 OSP.“ Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 18.01.2012, sp. zn. 6 M Cdo 5/2011, dôvodil, že „ustanovenie § 150 ods. 1 OSP neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod.“ 32. Pokiaľ ide o priznanie náhrady trov konania žalobcovi podľa pomeru jeho úspechu v konaní (čistý úspech 8,80%), súd uvádza nasledovné. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním petitu žaloby a výroku rozhodnutia vo veci samej, pričom plným úspechom žalobcu je, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, teda ak sa žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov buď pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Úspech strany sporu, ktorej vzniká povinnosť na náhradu trov, sa odpočíta od úspechu strany sporu, ktorej vzniká právo na náhradu trov, a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak je na čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba dovodiť, že v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci úspech, pričom tak platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadom tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu. 33. S poukazom na vyššie uvedené mal prvoinštančný súd za to, že žalobcovi nie je možné priznať plnú, ale len pomernú náhradu trov konania voči žalovanej, keď mal v konaní úspech len čiastočný, nakoľko v konaní nešlo napr. o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, kedy by výška nároku závisela od úvahy súdu, ale o priznanie náhrady škody, ktorej výška (okrem neskôr uplatnených nárokov aj v časti ušlého zisku) bola zistiteľná ešte pred podaním žaloby. Je preto potrebné prihliadať na skutočnosť, že hoci nárok na náhradu škody v zmysle ušlého zisku bol žalobcovi priznaný, nebol priznaný v uplatnenej výške, ktorá bola žalobcom značne nadhodnotená. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že okrem toho, že uvedené ustanovenie § 142 ods. 3 OSP je t.č. neúčinné a súd je povinný postupovať podľa ustanovenia § 255 CSP (keď s poukazom na § 470 ods. 1 CSP použitie skoršieho procesného predpisu nie je možné), ani do 30.06.2016 nebolo rozhodnutie súdu uvedeným spôsobom obligatórne („môže mu súd priznať“), ale záviselo od posúdenia súdu, či je k takémuto postupu dôvod. V prejednávanej veci má súd za to, že ani za účinnosti OSP by nebol dôvod žalobcovi priznať voči žalovanej plnú náhradu trov konania (hoci výška plnenia v prospech žalobcu vychádza zo znaleckého posudku), nakoľko žalobcovi nič nebránilo pred podaním žaloby dať si vypracovať znalecký posudok (ako to urobil v priebehu konania), keďže je zrejmé, že znalecky bolo možné na uvedenú otázku odpovedať. Žalobca potom mohol zvážiť výšku istiny, ktorú si v konaní uplatnil voči žalovanej a tak ovplyvniť pomer svojho úspechu v konaní. Najmä však súd poukazuje na znenie § 255 CSP a zámer zákonodarcu, ktorý sledoval vypustením pôvodného § 142 ods. 3 OSP (kritérium procesného úspechu). 34. Súd tak s poukazom na uvedené priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8,80% trov konania. Podporne súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/220/2016 zo dňa 18.07.2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade a v časti týkajúcej sa trov konania štátu, v ktorého odôvodnení odvolací súd uviedol, že „k argumentom žalobcu, že v danom konaní výška plnenia závisela od znaleckého posudku, odvolací súd dodáva, že nový Civilný sporový poriadok, ktorý bolo potrebné v zmysle § 470 ods. 1 na danú vec aplikovať, nemá ustanovenie zodpovedajúce pôvodnému ust. § 142 ods. 3 OSP (účinného do 01. 07. 2016 ....ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku). Správne preto súd prvej inštancie vychádzal vyslovene len z pomeru úspechu strán vo veci (teraz § 235 ods. 1 CSP - pozn. súdu správne § 255 ...). Keďže podľa § 148 ods. 1 OSP (účinného do 30. 06. 2016) má štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil a v napadnutom uznesení súd prvej inštancie rozhodoval aj o trovách štátu, v dôsledku odvolania podaného v časti trov konania žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade, súd preskúmaval aj výrok napadnutého uznesenia o trovách štátu, pričom vzhľadom k už uvedenému záveru odvolacieho súdu v časti trov konania odvolací súd dospel k záveru, že aj v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne, keďže kopíruje trovy konania účastníkov (R 34/1979), preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie aj v časti týkajúcej sa trov konania štátu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.“ 35. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v konaní vznikli i trovy štátu vyplatením znalečného. Trovy štátu s účinnosťou do 30.06.2016 upravovalo ustanovenie § 148 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého mal štát podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Občiansky súdny poriadok bol s účinnosťou od 01.07.2016 zrušený s tým, že ho nahradil nový procesný poriadok, zákon č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý trovy štátu neupravuje. Súd preto, rozhodujúc o trovách štátu, rozhodol podľa čl. 4 ods. 2 CSP (analogia legis) v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, § 256 ods. 1 CSP, keď vo výroku IV. a V. rozsudku priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi a žalovanej, a to podľa rozsahu ich neúspechu v konaní, t.j. u žalobcu v rozsahu 45,60 % a u žalovanej v rozsahu 54,40%. 36. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu aplikoval súd rovnaké východiská ako pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu, uvedené vyššie, t.j. pomer ich úspechu a neúspechu. Nebolo pritom možné prihliadať na čiastočné oslobodenie žalovanej od súdnych poplatkov v rozsahu 25%, nakoľko ustanovenie § 148 ods. 1 OSP (podľa ktorého, ak boli u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi znížila o rozsah, ktorý mu súd priznal) nebolo prevzaté do Civilného sporového poriadku. V súčasnosti je možné prihliadať na oslobodenie strany od súdneho poplatku iba v prípade ukladania povinnosti strane zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania (§ 253 ods. 2 CSP). Účelom uvedenej úpravy je, aby strane, ktorá nemá dostatok finančných prostriedkov, nebola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že by nebolo vykonané znalecké dokazovanie v zmysle jej návrhu (viď § 253 ods. 3 CSP). Následne však niet dôvodu, aby strana v prípade neúspechu neznášala okrem trov úspešnejšej strany aj vzniknuté trovy štátu, prihliadajúc na právo štátu vlastniť majetok. Jedinou možnosťou pre nepriznanie náhrady trov štátu voči strane je analogické použitie ustanovenia § 257 CSP, k čomu však súd nevidel dôvod ako u žalobcu, tak u žalovanej, pričom podrobnejšie dôvody sú uvedené vyššie. 37. O výške náhrady trov konania žalobcu (výrok III.), ako aj o výške náhrady trov konania štátu (výroky IV. a V.) bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 38. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalobca, výslovne len čo do výroku II. ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol - do nepriznanej sumy 294,25 Eur s príslušenstvom, proti výroku III., ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania žalobcu voči žalovanej a výroku IV., ktorým súd rozhodol o nároku štátu na náhradu trov konania voči žalobcovi a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby odvolaním napadnuté výroky zmenil tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi 294,25 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 4.11.2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, že vo zvyšku žalobu zamietne, vysloví, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a štát nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania; alternatívne žiadal, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 294,25 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 4.11.2010 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietnuť, vysloviť že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,40%, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 45,6% a že štát nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 39. V prvom rade žalobca uviedol nesúhlas s tvrdením súdu, že neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie uskutočnenia cesty z Trnavy do Košíc dňa 1.11.2007, čím nebol preukázaný ani vznik škody vo výške 240,03 Eur. Odkázal tiež na návrh na pripustenie zmeny návrhu zo dňa 11.6.2008, na ktorý je odkázané v podaní žalobcu zo dňa 28.10.2010, podľa ktorých cestovný príkaz na cestu zo dňa 1.11.2007 bol zo strany žalobcu riadne ako listinný dôkaz súdu prvej inštancie predložený, aj podanie zo dňa 19.10.2016. Podľa odvolateľa náklady v súvislosti s cestou vykonanou dňa 1.11.2007 vyplývajú aj z ďalších listinných dôkazov, ktoré súdu predložil a to nielen zo mzdových listov zamestnancov, ale aj z výdavkového pokladničného dokladu o nákupe motorových pohonných hmôt. Ak by aj žalobca v konaní nepredložil cestovný príkaz zo dňa 1.11.2010, prípadne by sa v spise nenachádzal, súd prvej inštancie bol povinný pri oboznamovaní strán sporu uviesť, že náklady žalobcu spojené s cestou zo dňa 1.11.2007 považuje za nepreukázané, t.j. sporné, čo súd neurobil. Súd prvej inštancie nikdy počas konania nenamietal, že by sa listinný dôkaz cestovný príkaz zo dňa 1.11.2007 nenachádzal v spise a to aj napriek tomu, že žalobca ho súdu zaslal spolu s jeho podaním zo dňa 11.6.2010, resp. naň počas konania viacnásobne poukazoval. Tým súd odňal žalobcovi právo konať pred súdom. Vzhľadom na to opätovne súdu predložil cestovný príkaz zo dňa 1.11.2007, tvoriaci prílohu odvolania. 40. V ďalšom odvolateľ vyjadril nesúhlas so závermi súdu prvej inštancie v bode 71 rozsudku, keď súd skonštatoval, že medzi porušením právnej povinnosti žalovanej a vznikom škody žalobcu, súvisiacej s potrebou vykonať prepravu tovaru do miesta podnikania žalobcu a tiež inventúrou dňa 1.1.2008, chýba príčinná súvislosť. Poukázal na to, že deň 1.11.2007 bol sviatok a zároveň deň pracovného pokoja. Vzhľadom na to, že o ukončení podnájmu sa žalobca dozvedel 31.10.2007 v poobedňajších hodinách, v záujme ochrany tovaru (striebro) bolo nevyhnutné, aby sa cesta a inventúra tovaru vykonala dňa 1.11.2007. Ak by sa podnájomný vzťah skončil 31.12.2007, dala by sa cesta inventúra naplánovať na pracovný deň 31.12.2007 (pondelok). Nemôže preto obstáť tvrdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého by sa inventúra musela vykonať dňa 1.1.2008, ak by podnájomný vzťah skončil 31.12.2007. Nevyhnutnosť odvozu tovaru dňa 1.11.2007 spočívala aj v samotnom charaktere tovaru, keďže išlo o drahý kov - striebro. Od 1.11.2007 sa v priestoroch budovy (v predajni žalobcu) začali vykonávať stavebné úpravy. V tejto súvislosti zdôraznil, že podnájomný vzťah zanikol dňa 31.10.2007. Preto súd nemôže poukazovať na dodržiavanie záväzkov žalobcu vyplývajúcich mu z podnájomnej zmluvy v čase, keď táto zmluva už nebola platnou. Dohoda medzi žalobcom a vlastníkom budovy, na ktorú poukazuje súd prvej inštancie, sa týkala zariadenia predajne (vitríny), nie však tovaru žalobcu, teda striebra. 41. Vzhľadom na svoje argumenty potom odvolateľ uzavrel, že údajná nedôvodnosť žalobného návrhu vo výške 294,25 Eur nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Naopak predmetný nárok bol zo strany žalobcu v priebehu konania náležite preukázaný a súd ho mal žalobcovi priznať. 42. V ďalšom odvolateľ namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, keď súd žalobcovi priznal iba pomernú náhradu trov konania s tým, že Civilný sporový poriadok neprevzal do textu ust. § 142 ods. 3 OSP a to napriek tomu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku. Odkázal na čl. 4 ods. 2 CSP a uzavrel, že dôvod nepriznania plnej náhrady trov konania žalobcu, ktorý uviedol v rozsudku súd prvej inštancie je neakceptovateľný. Žalobný návrh bol podaný ešte v čase účinnosti a platnosti Občianskeho súdneho poriadku, samotné konanie prebiehalo za účinnosti a platnosti Občianskeho súdneho poriadku, žalobca teda legitímne očakával, že jeho vec bude rozhodnutá v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Ak by súd postupoval v konaní bez zbytočných prieťahov, konanie by sa skončilo za účinnosti a platnosti Občianskeho súdneho poriadku. Zároveň poukázal na dôvodovú správu k ust. § 255 CSP, z ktorej vyplýva, že súd môže čiastočne úspešnej strane sporu priznať plnú náhradu trov konania a to aj vtedy, ak výška nároku závisí od úvahy súdu. Zdôraznil, že k objednaniu a vypracovaniu znaleckého posudku pristúpil až potom, čo sa v konaní ukázalo, že znalecké dokazovanie nariadené súdom prvej inštancie je absolútne neefektívne. Ani v prípade, že by si dal vypracovať znalecký posudok pred podaním žaloby, čo nebol povinný, a naviac náklady s tým spojené by si nemohol uplatniť ako trovy konania, nebolo zaručené, že by výška zisku ním zistená, korešpondovala s výškou zistenou súdom nariadeným znaleckým posudkom. O to viac, že v konaní boli vyhotovené tri znalecké posudky. Súdu teda nič nebránilo, aby žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania z dôvodu, že výška priznaného plnenia závisela od znaleckého posudku. 43. Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalobcu a nepriznal mu jeho trovy v plnom rozsahu, považoval za potrebné poukázať na nespravodlivosť priznania náhrady trov vo výške 8,8%. V zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP súd má priznať strane náhradu trov podľa pomeru jej úspechu vo veci, teda v prípade čiastočného úspechu jednej zo strán sporu pomerne rozdelí náhradu trov konania medzi obe strany sporu. Teda žalobcovi mal priznať voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,40% jej trov a žalovaná mala voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 45,60% svojich trov konania. Súd ale v rozpore s tým urobil aj započítanie jednotlivých nárokov strán sporu a žalobcovi priznal náhradu trov v rozsahu rozdielu medzi nárokom žalobcu a žalovanej (54,4 - 45,6%). Takýto postup je síce súdnou praxou zaužívaný, avšak súdy ho volia v zásade len vtedy, ak sú trovy konania strán sporu rovnaké, resp. približne rovnaké. V opačnom prípade by totiž došlo k situácii, že strana sporu, ktorá by mala v konaní vyššie trovy, čo je aj prípad žalobcu, by bola v dôsledku takejto kompenzácie neodôvodnene poškodená a druhá strana neodôvodnene zvýhodnená. Zdôraznil, že trovy žalobcu sú nepomerne vyššie ako trovy žalovanej, naviac mu vznikli nemalé trovy za náhradu straty času a cestovného, ktoré musel vynaložiť, nakoľko vec bola prejednávaná na všeobecnom súde žalovanej. S poukazom na uvedený prípad vyslovil, že je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že ak by došlo k priamej kompenzácii nárokov na náhradu trov konania strán sporu, žalobca by bol výrazným spôsobom poškodený na úkor žalovanej, na rozdiel od situácie, kedy by súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania len pomerne podľa úspechu jednotlivých strán sporu. Postup výpočtu náhrady trov konania, ktorý zvolil súd prvej inštancie, nie je podľa odvolateľa správny ani z matematického hľadiska, keďže v prípade kompenzácie jednotlivých nárokov strán sporu musí mať prednosť súčin pred rozdielom. Vzhľadom na to by bolo spravodlivejšie aj správnejšie a v súlade s doslovným znením zákona, ak by v otázke náhrady trov konania bolo rozhodnuté tak, že každej strane sporu bude priznaný nárok podľa pomeru jej úspechu v konaní, ak k samotnej kompenzácii dôjde až medzi stranami. 44. V ďalšom odvolateľ zdôraznil, že je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby žalobca znášal náhradu trov štátu, ktoré nevynaložil v konaní hospodárne a účelne, v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku znaleckou organizáciou AUDIT - CONSULT, s.r.o. a znaleckej organizácie Bratislavská súdnoznalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o. Súd prvej inštancie totiž založil svoje rozhodnutie o výške ušlého zisku výlučne len na znaleckom posudku č. 5/2015 vypracovanom Ing. Mariánom Smoradom, PhD, nakoľko posudok vypracovaný znaleckými organizáciami pribratými do konania súdom bol buď absolútne nepoužiteľný alebo jeho závery neboli dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Žalobca pritom ihneď po doručení znaleckých posudkov vyhotovených z podnetu súdu namietal ich kvalitu a nevhodnosť použitia vo veci. Napriek námietkam žalobcu súd prvej inštancie znaleckým organizáciám priznal za vypracovanie týchto posudkov nemalú odmenu. Práve laxný prístup súdu k otázke kvality záverov znaleckých posudkov prinútil žalobcu, aby si na svoje náklady nechal vypracovať riadny znalecký posudok, ktorý bol pre súd podkladom pre rozhodnutie vo veci samej. Považuje preto za nespravodlivé a nemorálne, aby súd v dôsledku svojho laxného prístupu prenášal zodpovednosť za trovy vyhotovenia nekvalitných znaleckých posudkov nepoužiteľných v konaní, na žalobcu, resp. strany sporu. Okrem toho v zmysle Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie nie je oprávnený rozhodovať o trovách štátu, resp. štát na náhradu trov konania nemá právo. Je nespravodlivé, aby súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu opieral o základný princíp sporového konania zakotvený v čl. IV ods. 2 CSP, keďže CSP neobsahuje ustanovenie, ktoré by štátu priznávalo právo na náhradu trov konania, ale na druhej strane pri rozhodovaní o náhrade trov konania žalobcu predmetný základný princíp neaplikoval, naopak, priamo uviedol, že Civilný sporový poriadok neprevzal do svojho textu ust. § 142 ods. 3 OSP a preto nemôže žalobcovi priznať náhradu trov konania v celom rozsahu a to aj napriek tomu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku. Z toho vyvodil zrejmú svojvôľu súdu prvej inštancie, nakoľko preukázateľne posudzuje rovnakú situáciu diametrálne odlišne a to výlučne v prospech štátu, resp. v neprospech žalobcu, čo je arbitrárne. 45. K odvolaniu žalobca pripojil ako listinný dôkaz cestovný príkaz (bez očíslovania) vystavený na meno žalobcu na cestu dňa 1.11.2007 z Košíc do Trnavy za účelom inventúry, v ktorom je táto pracovná cesta vyúčtovaná náhradou v sume 7.181,- Eur. Ako listinný dôkaz je tiež pripojená pokladničný doklad z čerpacej stanice v Prešove zo dňa 1.11.2007, z ktorého vyplýva platba za pohonné hmoty v rozsahu 51,79 litra x 38,20 Sk za jeden liter, spolu 1.977,- Sk, po vernostnej zľave 102,- Sk, spolu 1.875,- Sk. K odvolaniu je tiež pripojené špecifikované vyúčtovanie náhrady trov konania žalobcu, spolu trovy konania prvého a druhého stupňa 4.657,42 Eur. 46. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila. 47. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých častiach je nevyhnutné ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 48. Vyhovujúca časť preskúmavaného rozsudku vo výroku I. nebola odvolaním napadnutá, preto nadobudla právoplatnosť a netvorila predmet prieskumu odvolacieho súdu. Obdobne podané odvolanie nesmeruje ani proti tej časti rozsudku, ktorou súd vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol čo do sumy 486,42 Eur, i v tejto zamietajúcej časti výroku II. je preto rozsudok právoplatný a nepodlieha preskúmaniu v odvolacom konaní. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vo veci samej tak bolo iba zamietnutie žaloby čo do sumy 294,25 Eur (spočívajúcej v uplatnenej náhrade škody 240,03 Eur za odvoz tovaru dňa 1.11.2007 a zo sumy 55,35 Eur predstavujúcej mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu počas sviatku dňa 1.11.2007 vyplatených zamestnancom žalobcu; súčet týchto dvoch súm predstavuje 295,38 Eur, čo je suma nepatrne vyššia ako žalobcom deklarované odvolanie v časti 294,25 Eur, pričom z odvolania nie je zrejmé v čom tento rozdiel spočíva. 49. Ako prvé vo veci samej odvolateľ namietal závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k náhrade škody vo výške 55,35 Eur, spočívajúcej v mzdovom zvýhodnení zamestnankyne žalobcu v súvislosti s prácou počas sviatku dňa 1.11.2007 pri vykonaní inventúry tovaru v dotknutej prevádzke žalobcu, ako i vo výške 240,03 Eur spočívajúcich v nákladoch za odvoz tovaru dňa 1.11.2007, pričom prvoinštančný súd uzavrel, že tieto náklady by žalobca musel rovnako vynaložiť aj v prípade skončenia podnájomného vzťahu k dohodnutému dátumu dňa 31.12.2007 a preto nie je možné uzavrieť, že náklady na odvoz tovaru boli vyvolané konaním žalovanej. 50. Odvolací súd sa plne stotožnil s názormi vyslovenými súdom prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku v súvislosti s touto námietkou, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne uzavrel, že tieto výdavky žalobcu (55,35 plus 240,03 Eur) nie sú v príčinnej súvislosti s porušením zmluvných povinností zo strany žalovanej a museli by byť vynaložené žalovaným aj v prípade ukončenia predmetného podnájomného vzťahu k dohodnutému dátumu 31.12.2007, len neskôr. Ako na to správne poukázal prvoinštančný súd, dňa 1.1.2008 bol rovnako dňom štátneho sviatku ako 1.11.2007, pričom v konaní nebolo ničím preukázané, že by bolo nevyhnutné cestu a inventúru vykonať už dňa 1.11.2007, čo žalobca odôvodňuje tým, že táto potreba spočívala v samotnom charaktere tovaru, keďže išlo o striebro. Prvoinštančný súd správne poukázal na to, že žalobca podľa zmluvy o podnájme mal sám povinnosť zabezpečiť majetok vnesený so nebytových priestorov pred odcudzením, že nebytové priestory užívané žalobcom boli priechodné, teda žalobca musel mať v priebehu trvania celého podnájmu dostatočným spôsobom zabezpečený predmetný tovar pred odcudzením, tak aj po 31.10.2007. Podnájomný vzťah pritom zanikol podľa vykonaného dokazovania dňa 31.10.2007 a preto ktorýkoľvek nasledujúci deň už nebola zmluva platnou (na čo poukazuje odvolateľ), teda ani dňa 1.11.2007. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti tiež správne poukázal na listinný dôkaz založený v spise - list žalobcu zo dňa 5.11.2007 (!), ktorým oznámil vlastníkovi budovy, že nie je schopný vypratať priestory v určenom časovom úseku a oznamuje, že priestory vyprace pravdepodobne do 14.11.2007, s čím podľa svedeckej výpovede prenajímatelia súhlasili a preto nebolo potrebné, aby žalobca zabezpečoval skorší odvoz, teda ani inventúru vo sviatok dňa 1.11.2007. S poukazom na uvedené je už potom nerozhodné, či žalobca v konaní preukázal vynaloženie samotných cestovných nákladov na odvoz tovaru dňa 1.11.2007, ktoré uplatňoval ako náhradu škody vo výške 240,03 Eur. Odvolacou argumentáciou žalobcu v tomto smere potom nebolo hospodárne sa v odvolacom konaní zaoberať. 51. S poukazom na vyššie uvedené nebolo dôvodné odvolaniu žalobcu v zamietajúcej časti čo do sumy napadnutej časti 294,25 Eur vyhovieť a preto bolo potrebné, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti, ako vo výroku vecne správny s použitím ust. § 387 ods. 1 OSP potvrdil. 52. V ďalšom odvolateľ namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania (výslovne výrok III. a IV.). Predovšetkým namietal, že napriek tomu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, súd mu s poukazom na § 142 ods. 3 OSP nepriznal plnú náhradu trov konania. 53. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na to, že o náhrade trov konania tak podľa Občianskeho súdneho poriadku (§ 151 ods. 1), ako i podľa aktuálne účinného Civilného sporového poriadku (§ 262 ods. 1), súd rozhodoval a rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V zmysle § 470 ods. 1 OSP, ak nie je ustanovené inak (čo pre prípad rozhodovania o náhrade trov konania nie je), platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ak teda súd prvej inštancie rozhodoval o náhrade trov konania, hoci z väčšej časti prebehnutého za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, bol povinný na rozhodnutie o náhrade trov konania aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku, ako správne i postupoval. Súd prvej inštancie sa pritom v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia v časti o náhrade trov konania riadne a vyčerpávajúco vysporiadal s tým, prečo považoval za rozhodujúci pomer úspechu strán vo veci, prečo rozhodnutie o náhrade trov konania nezaložil na skutočnosti, že rozhodnutie o výške plnenia bolo závislé od znaleckého posudku s tým, že žalobcovi nič nebránilo pred podaním žaloby dať si vypracovať znalecký posudok, ako to urobil v priebehu konania, a podľa neho zvážiť výšku žalovanej istiny a tak ovplyvniť pomer svojho úspechu v konaní. Ušlý zisk žalobcu, ktorý v prevažnej miere žalobou uplatňoval, bol totiž objektívne vypočítateľný už v čase pred podaním žaloby a výsledok konania bol pri zodpovednom prístupe aspoň približne predvídateľný. Napriek tomu žalobca podanou žalobou svoj nárok výrazne nadhodnotil, ako na to poukázal prvoinštančný súd. Súd preto správne vychádzal výlučne zo zásady úspechu v konaní. Samotné vyčíslenie trov žalobca v odvolaní nenamietal, nenapadol. 54. Žalobca v odvolaní tiež vyslovil názor, že s použitím § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prvej inštancie o náhrade trov konania mal rozhodnúť tak, že žalobcovi mal priznať nárok na náhradu trov konania vo výške 54,40% jeho trov konania a žalovanej mal priznať nárok na náhradu trov konania vo výške 45,60% jej trov konania a nemal priznať náhradu trov konania žalobcu iba vo výške rozdielu medzi nárokom žalobcu a žalovanej s poukazom na to, že trovy žalobcu, ktoré vznikli, sú nepomerne vyššie, ako trovy žalovanej. 55. Právna teória aj súdna prax v celom doterajšom priebehu za obdobnej úpravy v § 142 ods. 2 OSP zastávala jednotný a nemenný názor (podľa poznatkov odvolacieho súdu), že niet žiadneho rozumného dôvodu, aby si strany v prípade čiastočného úspechu hradili časti trov konania navzájom a že časť, ktorá sa prekrýva, sa odpočíta. Zásadne teda platí, že sa určuje najskôr pomer úspechu a neúspechu v spore a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa vynaložené trovy a u strany, u ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok na ich náhradu. Druhá menej úspešná strana sporu tak nebude mať žiaden nárok na náhradu trov konania. Je tak preto, že ak by súd stanovil výšku úspechu oboch strán a podľa neho vypočítal výšku náhrady trov a tieto trovy navzájom odpočítal, mohlo by dôjsť k tomu, že by strana, ktorá mala v spore prevažný úspech, ale jej trovy boli nižšie, musela nahradiť trovy menej úspešnej strane, aby mala trovy výrazne vyššie. Čiastočné procesné úspechy sa teda vzájomne do rovnakej výšky anulujú. Ani v danom prípade nebol dôvod sa od týchto zásad odkloniť. Súd prvého stupňa preto správne vyčíslil pomerný úspech úspešnejšieho žalobcu tak, že od percentuálneho úspechu žalobcu odrátal percentuálny úspech žalovanej (pričom samotný výpočet percentuálneho úspechu žiadna zo strán v odvolacom konaní nenapadla, preto nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu). 56. Ako ďalšie vo vzťahu k náhrade trov štátu odvolateľ namietal, že je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby žalobca znášal náhradu trov štátu, ktoré štát nevynaložil v konaní hospodárne a účelne, v súvislosti s vyplatením znalečného znaleckým organizáciám AUDIT - CONSULT, s.r.o. a Bratislavskej súdnoznaleckej a konzultačnej spoločnosti, s.r.o. s tým, že ich posudky súd v konaní napokon nepoužil a svoje rozhodnutie o výške ušlého zisku založil výlučne len na znaleckom posudku vypracovanom Ing. Smoradom, ktorý si zadal žalobca. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na stanovisko zverejnené v Zborníku na strane 725 podľa ktorého pre priznanie náhrady trov konania ktoré platil štát nie je smerodajné, či dokazovanie nariadené súdom bolo opodstatnené. Dané trovy štátu v konaní nesporne vznikli a preto má štát nárok na ich náhradu, bez ohľadu na to, či ich strana považuje za účelne vynaložené. 57. Ako ostatné žalobca v podanom odvolaní namietal, že v zmysle aktuálne účinného Civilného sporového poriadku súd nie je oprávnený rozhodovať o trovách štátu, resp. štát nárok na náhradu trov konania nemá, keďže Civilný sporový poriadok neprevzal do svojho textu ust. § 142 ods. 3 OSP s tým, že súd v tejto súvislosti čl. 4 ods. 2 CSP zneužil. 58. I v tomto smere sa odvolací súd stotožnil s názorom prvoinštančného vysloveným v odôvodnení preskúmavaného rozsudku, na ktoré opäť odkazuje. Za použitia analógie v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1, § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 CSP, opierajúc sa o princíp spravodlivosti a rozumné usporiadanie procesných vzťahov, štát musí mať naďalej nárok na náhradu trov konania, ktoré platil. Náhradu trov štátu súd správne priznal pomerne vychádzajúc z ne/úspechu strán v konaní. 59. S poukazom na vyššie uvedené, keďže sa stotožnil s rozhodnutím a závermi súdu prvej inštancie i v napadnutej časti o náhrade trov konania strán a štátu, odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP i v týchto výrokoch preskúmavaný rozsudok ako vecne správny potvrdil. 60. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 61. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 62. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). 63. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalobcu - žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 64. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).