Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/124/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113214031 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113214031.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: X. E., nar. X. P. XXXX, bytom J., Z. D. XX/XX, o 2.683,14 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne proti uzneseniam Okresného súdu Trnava z 11. novembra 2013 č. k. 13C/344/2013-52 a z 9. decembra 2013 č. k. 13C/344/2013-57 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 9. decembra 2013 r u š í . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 11. novembra 2013 m e n í tak, že vedľajšie účastníctvo „Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Nám. legionárov 5“ v konaní na strane žalovaného nie je prípustné. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením z 11. novembra 2013 č. k. 13C/344/2013-52 (ďalej tiež len „prvé uznesenie“) súd prvého stupňa reprezentovaný jeho vyšším súdnym úradníkom vyslovil, že vedľajšie účastníctvo „Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42176778, Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov“ (ďalej len „Združenie HOOS“), „zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov“ v konaní na strane žalovaného je prípustné. Rozhodol tak podľa § 93 ods. 2, 3 a 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) majúc za to, že konanie sa v čase vydania tohto rozhodnutia už nenachádzalo v skrátenom štádiu, keďže Združenie HOOS (ako právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa) vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného pred právoplatnosťou platobného rozkazu zo 17. júna 2013 č. k. 14Ro/97/2013-23, žalovaný vstup vedľajšieho účastníka do konania napriek možnosti tak urobiť nenamietal, odpor voči platobnému rozkazu nepodal a tento podal len vedľajší účastník (???), čo bolo napokon i dôvodom neakceptovania námietky neprípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní na strane žalovaného, ktorú podala žalobkyňa dôvodiac neprípustnosťou vedľajšieho účastníctva v skrátenom konaní. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie žalobkyňa so zrejmým návrhom na jeho zmenu rozhodnutím o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva Združenia HOOS v konaní na strane žalovaného. Poukázala pritom na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i krajských súdov v obdobných veciach, zastávajúcich názor, v zmysle ktorého nie je vedľajšie účastníctvo v podobe „pomoci v spore“ v skrátenom konaní (t. j. v konaní o vydanie platobného rozkazu) prípustné a účinky vzniku vedľajšieho účastníctva takéhoto charakteru môžu nastať až po tom, ako bude už vydaný platobný rozkaz zrušený podaním riadneho odporu priamo odporcom (žalovaným), keďže tento úkon napriek zneniu § 93 ods. 4 O. s. p. vedľajšiemu účastníkovi neprináleží. Na odvolanie žalobkyne súd prvého stupňa (reprezentovaný tentoraz už sudkyňou) uznesením z 9. decembra 2013 č. k. 13C/344/2013-57 (ďalej len „druhé uznesenie“) opätovne vyslovil, že vedľajšie účastníctvo Združenia HOOS v konaní na strane žalovaného je prípustné. Šlo pritom o obsahovo totožné rozhodnutie ako v prípade prvého uznesenia s doplnením, že podaním odvolania bolo prvé uznesenie zrušené v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p., z ktorého dôvodu bolo potrebné o otázke prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní na strane žalovaného rozhodnúť znova, tentokrát však už sudcom, resp. sudkyňou súdu prvého stupňa. Aj proti druhému uzneseniu podala včas odvolanie žalobkyňa, ktoré bolo obsahovo taktiež totožným s odvolaním ňou skôr podaným voči prvému uzneseniu. Žalovaný a ani Združenie HOOS odvolacie návrhy nepodali. Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal obe veci (odvolaní proti obom uzneseniam súdu prvého stupňa o prípustnosti vedľajšieho účastníctva) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania aj takýchto vecí na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že druhé uznesenie je potrebné zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci najmä pre nedôslednú aplikáciu § 374 ods. 4 O. s. p. (podľa § 221 ods. 1 O. s. p. bez nutnosti použitia i ods. 2 tohto ustanovenia) a prvé uznesenie je potrebné pre jeho vecnú nesprávnosť zmeniť (podľa § 220 O. s. p.). Podľa § 220 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Podľa § 221 ods. 1 O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (písm. h/), alebo ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali (písm. i/). Podľa § 374 ods. 4 O. s. p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Posledné z práve odcitovaných ustanovení obsahuje dve možnosti vysporiadania sa s odvolaním smerujúcim proti takému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, voči ktorému by bolo odvolanie prípustné i v prípade jeho vydania sudcom (nakoľko v opačnom prípade, t. j. pri neprípustnosti odvolania v zmysle § 202 O. s. p., by sa rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušilo už podaním včasného odvolania naň oprávnenej osoby) a to možnosť 1/ sudcu súdu prvého stupňa odvolaniu vyhovieť v celom rozsahu alebo 2/ predložiť vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, ktorému sa sudca súdu prvého sudca rozhodol nevyhovieť (i tu rozumej v celom rozsahu). Ak potom vyšší súdny úradník súdu prvého stupňa uznesením z 11. novembra 2013 vyslovil, že vedľajšie účastníctvo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v konaní na strane žalovaného je prípustné a sudkyňa súdu prvého stupňa neskôr na odvolanie žalobkyne uznesením z 9. decembra 2013 rozhodla totožne (napriek tomu, že žalobkyňa v odvolaní požadovala zmenu rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka - vyslovením neprípustnosti vedľajšieho účastníctva Združenia HOOS v konaní na strane žalovaného), nemožno takéto počínanie súdu prvého stupňa, reprezentovaného sudkyňou (rozhodujúcou druhým uznesením) považovať za správne. Nevyhovenie odvolaniu (v tomto prípade už bez významu, či sa tak stalo len čiastočne alebo celkom), totiž nielenže je v súlade s ustanovením 374 ods. 4 O. s. p., na ktoré sa aj v druhom uznesení poukazuje, ale je s ním dokonca v priamom rozpore. Keďže tak druhým uznesením nedošlo k rozhodnutiu spôsobom požadovaným odvolaním žalobkyne, možno takýto postup považovať len za nevyhovenie odvolaniu žalobkyne v celom rozsahu. Z toho vznikla i potreba zrušenia takéhoto rozhodnutia sudkyne súdu prvého stupňa (druhého uznesenia) odvolacím súdom podľa § 221 ods. 1 O. s. p. a následná povinnosť odvolacieho súdu sa zaoberať vecne i skorším (obsahovo totožným) odvolaním žalobkyne smerujúcim proti predchádzajúcemu (tiež obsahovo totožnému) rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom (teda voči prvému uzneseniu). Tu zo spisu vyplýva, že prvému uzneseniu predchádzalo vyhovenie žalobe (vydaním súdom prvého stupňa platobného rozkazu zo 17. júna 2013 č. k. 14Ro/97/2013-23, ktorý bol doručený žalobkyni 24. júna 2013 a žalovanému 2. júla 2013), pričom pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia majúceho konanie skončiť (platobného rozkazu) podaním z 19. júna 2013, doručeným súdu prvého stupňa 20. júna 2013, oznámilo Združenie HOOS, že podľa § 93 ods. 2 O. s. p. vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného za súčasného podania odporu (v prípade, že ten bol už súdom vydaný) a uplatnenia námietky premlčania (č. l. 27). Voči tomu následne namietala žalobkyňa podaním z 8. októbra 2013, doručeným súdu prvého stupňa 14. októbra 2013 (za použitia argumentácie neskôr ňou prebratej aj do oboch vyššie zmienených odvolaní). Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi (v sporovom konaní žalobcovi a žalovanom - pozn. odvolacieho súdu) zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O. s. p.). Vedľajším účastníkom môže byť aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 O. s. p.); pričom osobitným predpisom je tu na základe poznámky 10a k citovanému ustanoveniu o. i. aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu a o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O. s. p.) a napokon v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba a ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O. s. p.). Vo vzťahu k procesnej stránke problému tunajší odvolací súd už vo svojom uznesení z 31. mája 2011 č. k. 10Co/325/2010-100 konštatoval, že vedľajší účastník do konania vstupuje buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu (§ 93 ods. 3 veta prvá O. s. p.) a že súd na návrh rozhoduje len o prípustnosti vedľajšieho účastníctva. Práve tým je daný aj zásadný rozdiel oproti rozhodovaniu v prípade tzv. hlavného účastníctva (podľa § 92 ods. 1 O. s. p.), ktorý spočíva v tom, že kým u tzv. hlavného účastníka (majúceho rozšíriť doterajší okruh účastníkov) súd pripúšťa vstup (presnejšie pristúpenie) a takáto osoba sa účastníkom so všetkými právami a povinnosťami účastníka stáva až pozitívnym rozhodnutím súdu (o návrhu); vedľajší účastník do konania vstupuje sám, už od momentu oznámenia jeho vstupu disponuje aj právami a povinnosťami účastníka a k zmene v tomto smere môže dôjsť len negatívnym rozhodnutím o prípustnosti vedľajšieho účastníctva. Takáto rozdielnosť úprav je zároveň i dôvodom, pre ktorý rozhodnutie súdu o návrhu, týkajúcom sa prípustnosti vedľajšieho účastníctva má mať iba podobu konštatovania, či vedľajšie účastníctvo je alebo naopak nie je prípustné. Prvé z takýchto rozhodnutí pritom legitimizuje všetky skoršie úkony vedľajšieho účastníka a dáva i punc legitimity jeho počínaniu v budúcnosti, druhé naopak skoršie pôsobenie vedľajšieho účastníka v konaní končí (i v tomto prípade ale bez dopadu na legitimitu počínania vedľajšieho účastníka v čase, v ktorom o jeho oprávnenie vystupovať v takomto postavení bol vedený spor). Čo je však naopak pre obe rozhodovania zhora (rozumej 1. o pripustení vstupu ďalšieho tzv. hlavného účastníka do konania a 2. o prípustnosti vedľajšieho účastníctva) spoločné, je možnosť rozhodovania jedným i druhým spôsobom len vtedy, ak je nato podklad v podobe návrhu na to povolanej osoby. Kým u rozhodovania podľa § 92 ods. 1 O. s. p. je príslušným návrhom samotný návrh na pripustenie vstupu (na ktorý návrh je logicky oprávnený len doterajší žalobca ako pán sporu - dominus litis), pri rozhodovaní podľa § 93 ods. 3 vety druhej O. s. p. je návrhom námietka neprípustnosti vedľajšieho účastníctva (tu podanie, na ktoré je síce oprávnený ktorýkoľvek účastník stojaci na jednej či druhej strane sporu, spravidla však námietku uplatní len procesný súper toho, kto buď urobil výzvu na zapojenie do konania i vedľajšieho účastníka, alebo na koho strane vedľajší účastník v konaní hodlá vystupovať). Vedľajšie účastníctvo predstavuje formu spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán) a ktorá je motivovaná víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpila. Táto motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté i právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva) takejto osoby, alebo je v zmysle ustanovenia § 93 ods. 2 O. s. p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa osobitného predpisu (ako je to aj v tomto prípade). Účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu ale nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov a takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie. Takým ale nie je to štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom (rozkaznom) konaní a ktorého výsledkom (formou rozhodnutia) je platobný rozkaz, keďže takéto konanie i jeho výsledok vykazujú výrazné odlišnosti (ako je najmä jeho realizácia bez nariadenia pojednávania či bez vykonania dokazovania). Akcentovaná je tu totiž rýchlosť a hospodárnosť konania a vo vzťahu k žalovanému zásada „bdelým patrí právo“. Pokiaľ žalovaný v tomto štádiu konania nevyvíja žiadnu procesnú aktivitu (platobný rozkaz sa vydáva spravidla bez jeho vypočutia, len na základe skutočností uvádzaných žalobcom a žaloba sa doručuje až spolu s platobným rozkazom, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci) a teda už v tomto štádiu konania neuplatňuje svoje procesné práva, nemôže tak procesne účinne urobiť ani subjekt, ktorý oznámi súdu, že vstupuje do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. Konanie, ktorého výsledkom je platobný rozkaz, nadobudne povahu sporového konania vo vlastnom (užšom) zmysle slova až včasným podaním odôvodneného odporu žalovaným, čo je realizáciou jeho zodpovednosti za naplnenie zásady "vigilantibus iura" (nech si každý chráni/stráži svoje práva) s dôsledkami zrušenia platobného rozkazu (a následného nariadenia pojednávania). Až po takomto procesnom úkone žalovaného, ktorým urobí uplatnený nárok sporným (odporuje mu), môže byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva, ktorým je pomáhať v konaní hlavnému účastníkovi a podporovať ho s cieľom prispieť či už k ochrane jeho práv (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O. s. p.) alebo aj vlastných práv vedľajšieho účastníka (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 1 O. s. p.). Vyššie uvedené znamená, že oznámením tretieho subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, pokiaľ k takémuto oznámeniu dôjde už v štádiu skráteného (rozkazného) konania, nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu a do úvahy neprichádza ani podanie odporu vedľajším účastníkom. Vylučuje to zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom inštitútu skráteného konania, kde navyše ochranu spotrebiteľa zaručuje aj znenie § 172 ods. 9 O. s. p., v zmysle ktorého pri uplatňovaní práva na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy voči odporcovi ako spotrebiteľovi, súd nevydá platobný rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Na rozdiel od odvolania (majúceho suspenzívne a devolutívne účinky) má totiž podanie odporu okamžité a nezvrátiteľné účinky spočívajúce v tom, že sa (bez ďalšieho, najmä bez vykonania akéhokoľvek konania) zrušuje platobný rozkaz (§ 174 ods. 2 veta prvá O. s. p.). Možnosťou podania odporu vedľajším účastníkom (ak by sa mu priznalo takéto právo) by došlo i k popretiu dispozičného práva žalovaného, ktorý by účinky podaného odporu už nemohol zvrátiť (v tejto súvislosti porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2014 sp. zn. 6 MCdo 3/2014 ako i uznesenia toho istého súdu vydané vo veciach sp. zn. 6 Cdo 207/2011, 7 Cdo 135/2013 a 6 Cdo 357/2012). Ak potom napriek uvedenému súd prvého stupňa v prejednávanej veci vstup Združenia HOOS do konania (nachádzajúceho sa ešte v tzv. skrátenom štádiu, či presnejšie už po skončení takéhoto štádia bez toho, aby toto prešlo do štádia ďalšieho) akceptoval a priznal mu postavenie vedľajšieho účastníka, o ktorého prípustnosti bolo (podľa súdu prvého stupňa) možné rozhodovať len na návrh niektorého z účastníkov a ten tu aj bol (v podobe žalobkyňou uplatnenej námietky), došlo tu následne i k nadbytočnému rozhodovaniu o prípustnosti vedľajšieho účastníctva, navyše aj s nesprávnym záverom (konštatovaním prípustnosti). Ak si ale riadne vysporiadanie sa súdom s podaním Združenia HOOS (oznamujúcim vstup do konania za súčasného podania odporu voči už vydanému platobnému rozkazu) vyžadovalo po správnosti odmietnutie odporu (ako podaného naň neoprávnenou osobou) a tento postup súd prvého stupňa pri zvolení ním zjavne odlišného výkladu príslušných zákonných ustanovení nezaujal, odvolaciemu súdu neostávalo iné ako prvé uznesenie (v ktorom okresný súd konštatoval prípustnosť vedľajšieho účastníctva konkrétnej právnickej osoby) zmeniť podľa § 220 O. s. p. spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho uznesenia. Takýmto vyriešením otázky prípustnosti účastníctva Združenia HOOS v skrátenom konaní, v ktorom už medzičasom došlo dokonca i k „správoplatneniu“ platobného rozkazu, bol zároveň vytvorený tiež priestor na zákonne súladný postup okresného súdu, ktorý sa s odporom bude musieť náležite vyporiadať (§ 174 ods. 3 O. s. p.). O trovách odvolacieho konania (rovnako ako žiadnym z oboch napadnutých uznesení súdu prvého stupňa o trovách konania prvostupňového) rozhodované nebolo, nakoľko tu šlo len o čiastkové (tzv. procesné) rozhodnutie v naďalej prebiehajúcom konaní, v ktorom vyporiadanie sa s otázkou náhrady trov konania prislúcha až konečnému rozhodnutiu. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.