Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/116/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511202141 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2511202141.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľky: J. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., XXX, zastúpená JUDr. Rudolfom Fajbíkom, advokátom, Dobšinského 14, Banská Štiavnica, proti odporkyni: KOOPERATÍVA poisťovňa a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičová 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o náhradu nemajetkovej ujmy, úrazovú pozostalostnú rentu, jednorázové odškodnenie, o odvolaní odporkyne proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Piešťany, zo dňa 31. októbra 2012, č. k. 12C/23/2011-109, takt r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti náhrady nemajetkovej ujmy a pozostalostnej úrazovej renty p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom určil, že nároky navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy a pozostalostnej úrazovej renty, sú čo do základu dôvodné a nárok na jednorázové odškodnenie, čo do základu dôvodný nie je. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že navrhovateľka sa domáhala od odporkyne zaplatenia pozostalostnej úrazovej renty podľa § 448 Občianskeho zákonníka a to sumy 616 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01.08.2010 do zaplatenia a následne každý mesiac zo sumy 240 eur spolu s úrokom z omeškania. Alternatívne sa domáhala vydania rozsudku, ktorým by súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť jej jednorázové odškodnenie v sume 15.506,95 eur a doplnením návrhu sa domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 33.000 eur s úrokom z omeškania od 01.08.2010 do zaplatenia a to z dôvodu, že dňa 14.06.2009 poistníčka odporkyne spôsobila dopravnú nehodu, pri ktorej bol usmrtený manžel navrhovateľky. Z dôvodu poistnej zmluvy uzavretej medzi odporkyňou a vinníčkou predmetnej dopravnej nehody, predmetom ktorej bolo povinné zmluvné poistenie si navrhovateľka od odporkyne neuplatňuje vyššie uvedené plnenia. Odporkyňa s návrhom nesúhlasila, žiadala ho v celom rozsahu zamietnuť s odôvodnením, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje vo vzťahu k navrhovateľke na náhradu nemajetkovej ujmy ani pozostalostnej úrazovej renty. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa § 4, § 15 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa § 11, § 13 ods. 1, § 427 ods. 1, § 448 Občianskeho zákonníka, § 71 Zákona o rodine a čl. 1 Smernice rady SR 72/166/EHS z 24.04.1972 a čl. 1 Smernice rady 90/232/EHS zo 14.05.1990 a zistil, že manžel navrhovateľky podľahol zraneniam, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, ktorú zavinila poistníčka odporkyne Mgr. V. I., ktorá mala v čase dopravnej nehody uzavretú poistnú zmluvu s odporkyňou, predmetom ktorej bolo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poistný vzťah tak v čase dopravnej nehody trval. Pasívna legitimácia odporkyne, ktorá bola v čase dopravnej nehody poisťovateľkou zodpovedného subjektu t. j. V. I. vyplýva z § 15 zák. č. 381/2001 Z.z.. Zavinenie dopravnej nehody Mgr. I. bolo preukázané právoplatným rozsudkom Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 1T/79/2010 zo dňa 17.05.2010. Súd mal za to, že pojem škoda použitý v zák. č. 381/2001 Z.z. je nutné vykladať extenzívne tak, že tento pojem zahŕňa i náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občiansko- právnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov totiž je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Usmrtenie pri dopravnej nehode je nesporne najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občiansko-právnu zodpovednosť za škodu ale aj občiansko-právnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001 Z.z. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením t. j. poistením pri pracovných úrazoch a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca zakladá sa § 94 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka, nezaopatrené dieťa, nárok na jednorázové odškodnenie. Niet potom dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca by tomu tak byť nemalo. V neposlednom rade pri výklade pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, kde z textu Smernice európskeho parlamentu a rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 je zrejmé, že pod pojmom škoda rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku resp. používa slovné spojenie utrpenie „ ujmy alebo škody “, „ akákoľvek ujma alebo škoda “ alebo „ akákoľvek škoda “.V zmysle uvedených smerníc použitím eurokonformného výkladu pojmu náhrada škody v zák. č. 381/2001 Z.z. ako aj s prihliadnutím na účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel mal súd za to, že v rámci náhrady škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody ako poškodeným, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2,3 O.z.. Súd dospel k záveru, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia vinníčky dopravnej nehody za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a preto rozhodol, že návrh navrhovateľky na vyplatenie náhrady nemajetkovej ujmy proti odporkyni, je čo do základu dôvodný. Pokiaľ ide o nárok na vyplatenie pozostalostnej úrazovej renty súd dospel k záveru, že je čo do základu dôvodný. Bolo preukázané, že poškodený bol v čase svojej smrti teda dopravnej nehody manželom navrhovateľky, žili v spoločnej domácnosti v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine mali ako manželia vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v čase smrti manžela navrhovateľka nebola zamestnaná a nepoberala žiadne sociálne dávky t. j. jej manžel si vyživovaciu povinnosť voči nej plnil dobrovoľne a nebol teda dôvod priznávať ju súdnym rozhodnutím. Manžel navrhovateľky v čase svojej smrti nedovŕšil dôchodkový vek a nebol mu teda priznaný dôchodok. Niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by v zmysle § 448 O.z. nemal navrhovateľke vzniknúť nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Nie je pritom rozhodujúce, či táto vyživovacia povinnosť bola určená rozhodnutím súdu. V prípade, ak vyživovacia povinnosť nebola určená súdnym rozhodnutím konajúci súd si podmienky existencie trvania a výšky vyživovacej povinnosti posúdi sám ako otázku predbežnú, pokiaľ by sa mali aplikovať argumenty odporkyne, že nemá nárok na pozostalostnú rentu z dôvodu, že jej manžel nemal v čase smrti určenú vyživovaciu povinnosť súdom viedlo by to vo svojom dôsledku k úplne absurdnému stavu, keď by sa vytvorili dve skupiny pozostalých osôb, pokiaľ ide o vznik nároku na túto rentu, kde by paradoxne boli zvýhodnení pozostalí po tom poškodenom, ktorý si svoju vyživovaciu povinnosť neplnil dobrovoľne a musela mu byť určená súdom. V časti alternatívneho petitu týkajúceho sa nároku na vyplatenie jednorazového odškodnenia dospel súd k záveru, že nie je čo do základu dôvodný, nakoľko tento nárok patrí manželke pozostalej a nezaopatreným deťom poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, čo v danom prípade splnené nie je. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom určenej lehote podalav časti určenia dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a pozostalostnej úrazovej renty odvolanie odporkyňa, uviedla, že sa nestotožňuje s právnym názorom súdu, ohľadom pozostalostnej úrazovej renty. Nárok na túto rentu zakladá § 448 O.z., ktorý stanovuje, že fyzická osoba, voči ktorej mal zomrelý v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Počnúc 1. augustom 2004 prišlo k zmene zákona o sociálnom poistení § 92 ods. 1, ktorého text znie: fyzická osobou, voči ktorej mal poškodený, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo z choroby povolania, v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom a v čase úmrtia nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Na základe tohto bol zúžený okruh subjektov, ktorým sa tento typ náhrady poskytuje. Odporkyňa sa nestotožňuje s právnym názorom súdu, že pasívna legitimácia odporkyne, ktorá bola v čase dopravnej nehody poisťovateľkou zodpovedného subjektu vyplýva z § 15 zák. č. 381/2001 Z.z., v zmysle ktorého si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatnil voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi, alebo voči obom. Nemajetková ujma nie je škoda, čo je zrejmé i zo samotnej systematiky Občianskeho zákonníka, kde ochrana osobnosti a nemajetková ujma je upravená v prvej časti O.z. a zodpovednosť za škodu v šiestej časti O.z.. Smernice nie sú priamo aplikovateľné na fyzické či právnické osoby v jednotlivých členských krajinách EÚ. Európska smernica len stanovuje ciele, ktoré majú dosiahnuť členské štáty, a na ktorých dosiahnutie si môžu zvoliť vlastné prostriedky. Nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu v Humennom, kde bolo konanie vo veci nemajetkovej ujmy vylúčené na samostatné konanie len voči škodcovi. Zo zmluvy o povinnom zmluvnom poistení, ktorú mal škodca s odporkyňou uzavretú, a ktorej súčasťou sú všeobecné poistné podmienky pre poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bol stanovený rozsah poistenia výlučne za škodu, nie však za ujmu na osobnostných právach, súčasťou poistenia nebolo spôsobenie ujmy na súkromí a rodinnom živote (uznesenie Ústavného súdu ČR č. k. III.Ús8/06). Po prihliadnutí na okruh nároku poškodenej v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. ako aj na čl. 1 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. 636 vyplýva, že nároky z titulu zásahu do ochrany súkromia predmetný zákon nepokrýva a teda nemôže byť daná zodpovednosť odporkyne za navrhovateľkou uplatňovaný návrh, ktorý je nesprávne právne kvalifikovaný ako škoda na zdraví v širšom ponímaní. V odvolaní sa odvolateľka ďalej venovala pojmovej a obsahovej odlišnosti práva na náhrady nemajetkovej ujmy a práva na náhradu škody, tiež rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a neexistencii pasívnej legitimácie poisťovne. Poukázala na judikát Najvyššieho súdu SR č. 4Cdo/168/2009, v zmysle ktorého práva a povinnosti vyplývajúce z právneho vzťahu sa viažu výhradne na určitú osobu. Povinnosť poskytnúť za dosťučinenie podľa § 13 O.z. je subjektívne spätá s tým, kto sa zásahu do týchto práv iného dopustil. Jedná sa o výlučne osobnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je v zmysle § 11 a nasledujúce O.z. nositeľom hmotno-právnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2008 sp. zn. 3Cdo/201/2007. V závere uviedol, že predmetom poistného krytia nie je nemajetková ujma, čo svojim rozhodnutím potvrdil aj Najvyšší súd SR a tento nebol rešpektovaný zo strany okresného súdu, čím vytvoril právnu neistotu tým, že rozhodol odlišne od právneho stanoviska NS SR ako nadriadeného orgánu. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a nárok navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy a pozostalostnej úrazovej renty, čo do základu určiť ako nedôvodný. V prípade potvrdenia rozsudku v napadnutej časti žiadal, keďže sa jedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu o pripustenie možnosti podať dovolanie. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že v rozsahu nároku na pozostalostnú úrazovú rentu je interpretácia právnych noriem, ktorú používa odporca celkom absurdná. V tejto časti je rozsudok vecne správny. V rozsahu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy takisto je nárok navrhovateľky dôvodný. Nikto nespochybňuje teoreticko-právny rozdiel medzi právnym inštitútom škody a nemajetkovej ujmy. Návrh aj rozsudok rešpektujú, že ide o dva samostatné nároky. Predmetom sporu je iba to, či oba tieto nároky má uspokojiť odporkyňa ako poisťovateľ z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu. Právna úprava škody a nemajetkovej ujmy je určená práve pre pozostalé osoby a po obetiach dopravných nehôd. Z ich pohľadu je jedno ako si teoretici rozškatuľkujú jednotlivé čiastkové nároky. Pointa je taká, že majú byť uspokojené všetky čiastkové nároky a má im byť poskytnuté úplné zadosťučinenie. Rozsudok považuje za vecne správny, z ktorého dôvodu ho navrhla potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, postupom podľa ust. § 214 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu prechádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej vyhovujúcej časti vecne správny. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 12C/23/2011 je návrh navrhovateľky, ktorým sa domáha na odporkyni zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 33.000 eur s príslušenstvom, pozostalostnej úrazovej renty v sume 240 eur s úrokom z omeškania 9 % mesačne a jednorázového odškodnenia 15.506,95 eur. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti, teda v časti, v ktorej boli medzitýmnym rozsudkom nároky navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy a pozostalostnej úrazovej renty určené, čo do základu za dôvodné. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolateľkou tvrdeného nároku, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahu zdieľa jeho právny záver s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozhodnutia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke. Odvolateľka v odvolaní neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť v napadnutej vyhovujúcej časti zmenu rozhodnutia. Odvolací súd mal taktiež za to, že s použitím eurokonformného výkladu(Smernica EP a Rady 2009/103/ ES zo 16.9.2009) pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví „v ust. § 4ods. 1,2,4 a § 15ods.1 zák.č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 O.z., ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods.2 písm.a) zák.č. 381/2001 Z.z.. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Analogické použitie ust. § 420 ods. 2 a § 427 a nasl. O.z. sa tu uplatní len pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitou povahou prevádzky motorového vozidla, avšak pri skúmaní predpokladov tejto zodpovednosti treba postupovať podľa § 13 O.z.. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 15 ods. 1 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto si poškodený môže vybrať, či svoj nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi ( poistenému), alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. Z uvedeného vyplýva, že odporkyňa je v danej veci pasívne legitimovaná. Zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátnych predpisov vyplýva z § 11 a § 13 O.z. vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu a nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú Smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS. Pokiaľ sa týka nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, tak tu takisto odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou navrhovateľky. Občiansky zákonník upravuje tento nárok v § 448 tak, že na tento má nárok fyzická osoba, voči ktorej mal zomrelý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, nehovorí, že táto povinnosť musí byť určená súdom. Ak aj predpis o sociálnom poistení, na ktorý O.Z. odkazuje pri posúdení nároku a sumy pozostalostnej renty hovorí o výživnom, ktoré zomrelý mal určené súdnym rozhodnutím, tak toto platí v prípade uplatnenia si poúrazovej renty len podľa predpisu o sociálnom poistení, takže v prípade, ak sa priznáva pozostalostná úrazová renta podľa O.z. toto nie je podstatné. Zomrelý mal počas svojho života zákonnú vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke ako manželke, keďže manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť ( § 71 ZR ), ktorú si plnil dobrovoľne. Navyše by bolo nespravodlivé, absurdné a diskriminačné, ak by pozostalá manželka po zomrelom manželovi, ktorý si plnil svoje povinnosti riadne, zodpovedne a dobrovoľne mala byť po jeho smrti znevýhodnená oproti pozostalej manželke, ktorej manžel si svoju povinnosť za života neplnil dobrovoľne a musela mu byť určená súdnym rozhodnutím. Odvolací súd dovolanie na základe návrhu odporkyne (§ 238 ods. 3 O.s.p.) nepripustil, nakoľko uvedené rozhodnutie nepovažoval za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí. Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.