Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/32/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200196 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2014200196.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: BBK AGRO, s.r.o., Kolónia 542, 905 01 Senica, IČO: 44 095 066, právne zast.: Weis & Partners, s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 30/B, 821 04 Bratislava, IČO: 47 234 776, proti žalovanému: Daňový úrad Trnava, pobočka Senica, Nám.Oslobodenia 6, 905 01 Senica, o žalobu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Trnave z a k a z u j e Daňovému úradu Trnava, pobočka Senica pokračovať vo vykonávaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti na vrátenie nadmerného odpočtu DPH alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie jún 2013 vykonávanej u spoločnosti BBK AGRO s.r.o., Kolónia 542, Senica. Zároveň p r i k a z u j e, aby žalovaný v lehote 14 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie jún 2013 ukončil. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 696,60 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu Weis & Partners, s.r.o., Bratislava, č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX vedený v G., a.s., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou dňa 18.03.2014 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (Daňového úradu Senica), ku ktorému malo prísť tak, že žalovaný ako správca dane vykonával u žalobcu daňovú kontrolu za obdobie jún 2013. V žalobe žalobca namietal nezákonnosť zásahu spočívajúcu v neprimeranej dĺžke vykonávania daňovej kontroly zo strany žalovaného, ktorá trvá viac ako jeden rok a v súvislosti s týmto nezákonným postupom žalovaného došlo u žalobcu ku kritickej finančnej situácii, kedy žalovaný neoprávnene zadržiava vyplatenie nadmerného odpočtu vo výške 2,000.000,-Eur, na ktoré má žalobca nárok z titulu podania žiadosti na vrátenie nadmerného odpočtu resp. jeho časti za zdaňovacie obdobie jún 2013. Z uvedeného dôvodu nastala situácia, kedy žalobca bol nútený zobrať si úver vo výške 500.000,-Eur, keďže mu hrozil úpadok. Ďalej žalobca namietal, že v zápisnici o začatí daňovej kontroly resp. v oznámení o začatí daňovej kontroly chýba dôvod pre ktorý došlo zo strany žalovaného k zahájeniu daňovej kontroly a v tejto súvislosti žalobca poukazuje na Nález Ústavného súdu 1US 1835/07 z 18.11.2008. Zo strany žalovaného došlo k porušeniu daňového poriadku, keď účelovo z dôvodu umelého odďaľovania vyplatenia nadmerného odpočtu žalobcovi mu tento nevyplatil. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na neúčelné dožiadania vykonávané zo strany žalovaného v rámci medzinárodného vyžiadania informácii o odberateľoch z Maďarska, ktoré sú nadbytočné a pre účel predmetných daňových kontrol bezpredmetné, navyše žalovaný v nich postupuje zdĺhavo, vyčkáva bezdôvodne na zaslanie týchto dožiadaní bez toho, že by ich urgoval, čím spôsobuje prieťahy v daňovej kontrole, čo má za následok nezákonnú dĺžku vykonávania daňovej kontroly zo strany žalovaného. Záverom žalobca poukazuje, že žalovaný nerešpektuje základné zásady daňového poriadku tak, keď nevolí prostriedky počas výkonu daňovej kontroly, ktoré by najmenej zaťažovali daňový subjekt, čím porušuje zásadu primeranosti, pretože rozsah daňovej kontroly je ďaleko za hranicou nevyhnutnosti. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 18.6.2014 uviedol, že žalovaný považuje návrh žalobcu za neprípustný a nedôvodný. Neprípustnosť návrhu žalovaný vidí v absencii kumulatívneho splnenia podmienok ustanovených v § 250v ods. 3 O.s.p., konkrétne z dôvodu nevyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, ako aj z dôvodu, že žaloba o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v kontexte žalobcom tvrdenej nezákonnosti daňovej kontroly nie je relevantným právnym prostriedkom nápravy. Žalovaný je toho názoru, že žalobca namieta v žalobe len procesné vady zo strany daňového úradu, pričom ani prípadné procesné vady pri daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu nemôžu na základe uplatnenia konania podľa § 250v O.s.p. viesť k zákazu vykonávať daňovú kontrolu žalovaným tak ako to navrhuje žalobca v petite žaloby. Vady v procesnom postupe správcu dane pri výkone daňovej kontroly je žalobca oprávnený namietať po ukončení daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní a to v rámci jemu dostupných opravných prostriedkov proti rozhodnutiu správcu dane, ako aj v rámci konania o žalobe proti rozhodnutiu a postupe správcu dane resp. odvolacieho orgánu. Uvedený právny názor vyplýva z rozhodnutia NS SR č.8Sžz/4/2011. Nedôvodnosť návrhu spočíva v tom, že žalobca vo svojom návrhu nesplnil povinnosť tvrdenia nezákonnosti zásahu ako to vyplýva z ust. § 250v O.s.p.. Krajský súd predmetnú vec prejednal na pojednávaní konanom dňa 5.3.2015 a 18.5.2015 zmysle § 244 ods. 1 a nasl. O.s.p., pričom zistil, že žaloba je prípustná a dôvodná a preto žalobe vyhovel. Na pojednávaní konanom dňa 5.3.2015, ktoré bolo odročené z dôvodu, že žalovaná predložila súdu písomné vyjadrenie 2 dni pred týmto pojednávaním a súd považoval za potrebné sa s týmto vyjadrením oboznámiť, súd riešil len otázku prípustnosti uvedenej žaloby. Podľa § 244 ods. 1,2,3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu"). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 250v O.s.p. (1) Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. (2) Orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor podriadený. (3) Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. (4) Súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný. (5) Navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel. (6) Súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania. (7) Proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok. (8) Na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe ktorá bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný. Súdne konanie sa stáva zárukou, že súd vyslovením povinnosti žalovaného nepokračovať v porušení práva žalobcu a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Na to, aby súd pri rozhodovaní o žalobe na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy mohol poskytnúť daňovému subjektu ochranu, treba aby daňový subjekt splnil podmienky ktoré sú uvedené v ust. § 250v O.s.p.. Ochrana poskytovaná súdmi v správnom súdnictve má subsidiárnu povahu vo vzťahu k ochrane poskytovanej správnymi orgánmi. Ten kto bol ukrátený na svojich právach musí využiť možnosť nápravy ak je takáto prípustná, v rámci správneho konania a ak nedosiahne ochranu týmto spôsobom, môže sa domáhať ochrany v správnom súdnictve. Z ust. § 250v ods. 3 O.s.p. vyplýva, že návrh proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správny je prípustný až potom ak navrhovateľ vyčerpal prostriedky ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Ich využitie je predpokladom vecného prejednania návrhu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy. Vzhľadom na kumulatívne stanovenie podmienok prípustnosti návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v ust. § 250v ods. 3 O.s.p. ktorým je vyčerpanie dostupných prostriedkov podaných s cieľom nápravy dôsledkov nezákonného zásahu a podanie návrhu v určenej subjektívnej a objektívnej lehote je nevyhnutné vykladať splnenie oboch podmienok tak aby sa vzájomne nevylučovali. Lehota na podanie návrhu je 30 dní odo dňa keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela (subjektívna lehota), najneskôr však do jedného roka odo dňa keď k nemu došlo (objektívna lehota). Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. V ust. § 250v O.s.p. zákon nešpecifikuje pojem prostriedok. Za právne prostriedky ktorých použitie umožňuje osobitný predpis považuje judikatúra Ústavného súdu SR ako aj judikatúra NS SR predovšetkým inštitút sťažnosti podľa zák.č.9/2010 Z.z.. Sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach v prípade nezákonných zásahov orgánov verejnej správy plní funkciu opravného prostriedku. V danom prípade sa žalobca dozvedel o začatí daňovej kontroly najneskôr dňa 10.10.2013, kedy bola spísaná zápisnica o začatí daňovej kontroly. Dňa 17.10.2013 žalobca podal sťažnosť pre porušenie ústavných práv pri daňových kontrolách a pre nezákonnosť daňových kontrol, čím došlo k zachovaniu subjektívnej lehoty v zmysle § 250v ods. 3 O.s.p. a súčasne podaním žaloby dňa 18.3.2014 aj k zachovaniu objektívnej lehoty na podanie žaloby. Na pojednávaní konanom dňa 18.5.2015 sa krajský súd zaoberal už konkrétnymi námietkami vznesenými zo strany žalobcu. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že v danom prípade sa jedná o daňovú kontrolu za jún 2013, pričom k dnešnému dňu trvá táto daňová kontrola 607 dní, z toho 357 dní trvá prerušenie daňovej kontroly. V zmysle zákona je lehota na ukončenie daňovej kontroly jeden rok. Daňový môže prerušiť daňovú kontrolu, avšak v tomto prípade Nariadenie č.904/2010 jasne určuje pravidlá a lehotu pri vyžiadaní medzinárodných informácií, kedy je určená lehota 3 mesiace. V danom prípade prerušenie trvá neprimerane dlho, pričom daňový úrad čaká na odpovede týchto medzinárodných vyžiadaní informácií dlho, neurguje tieto odpovede, neurguje ich včas, čo spôsobuje prieťahy v danom konaní. Poukázal, že u daného subjektu vykonával daňový úrad celkom 29 kontrol, z ktorých je 13 prerušených a 4 kontroly boli ukončené v prospech žalobcu, teda bol žalobcovi priznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Spoločnosť BBK AGRO, s.r.o. je spoločnosť ktorá obchoduje s viacerými komoditami, riadne platí DPH, obchoduje s reálnymi partnermi a s reálnym tovarom. Ďalej namietal, že v danom prípade neboli dôvody na začatie daňovej kontroly. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby súd rozhodol vo veci tak, že zakáže daňovému úradu pokračovať v daňovej kontrole za príslušný mesiac a nariadi mu, aby v lehote 14 dní ukončil daňovú kontrolu bez toho, aby nariadil akým spôsobom dôjde k ukončeniu daňovej kontroly. Ďalej uviedol, že samotné odpovede MVI sú len jedným z dôkazov, pričom žalovaný disponuje ďalšími dôkazmi na základe ktorých môže ukončiť daňovú kontrolu, keďže žalobca poskytuje dostatočnú súčinnosť v rámci uskutočňovania daňovej kontroly a podľa názoru žalobcu daňová kontrola trvá dostatočne dlho na to, aby daňový úrad disponoval dostatočným množstvom dôkazov na jej ukončenie. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 18.5.2015 uviedla, že sa pridržiava sa všetkých svojich vyjadrení ktoré sa nachádzajú v spisovom materiáli. Reagovala na predložené vyjadrenie žalobcu, v ktorom sa spomína aj daňová kontrola za september 2012, ktorá mala byť ukončená v prospech žalobcu a to aj napriek tomu, že daňový úrad nečakal na MVI. Predložila súdu potvrdenie o tom, že v súčasnej dobe Daňový úrad Trenčín, pobočka Nové Mesto, vykonáva u spoločnosti BBK AGRO s.r.o. opätovne daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia február 2012, marec 2012, jún 2012, júl 2012 a september 2012.Ďalej predložila súdu aj potvrdenie z Finančného riaditeľstva že pokiaľ daňový úrad neobdrží odpoveď po uplynutí 4 mesiacov od zaslania žiadosti MVI v oblasti DPH a po uplynutí 7 mesiacov od zaslania žiadosti MVI v oblasti priamych daní, zašle oddelenie CLO urgenciu na vybavenie tejto žiadosti mailom cez kontaktnú osobu zodpovednú za MVI. Ďalej predložila súdu potvrdenie MV SR Prezídia PZ, na základe ktorého preukazuje, že konatelia žalobcu Ing. Peter Nižník a Peter Šedivý spolu s ďalšími osobami boli obvinení z tr.činu podvodu v súvislosti s uplatnením nadmerného odpočtu a porušovaním daňových predpisov. V danom prípade sa jedná o viacero skutkov a viacero obvinených, kde sa vykonáva náročné vyšetrovanie a keďže žalobca, resp. konatelia žalobcu sú podozriví z rozsiahlej tr.činnosti, daňový úrad považuje za potrebné riadne a dostatočne preveriť všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o žiadosti žalobcu na priznanie nadmerného odpočtu. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu, že daňový úrad začal daňovú kontrolu bez uvedenia dôvodu, žalovaný poukázal, že žiadny predpis nenariaďuje daňovému úradu, aby uviedol dôvod začatia daňovej kontroly, ktorý je však v danom smere daný už tým, že žalobca požiada o nadmerný odpočet. Žalovaný ďalej poukázal, že žalobca sa dopúšťa podvodného konania aj v súčasnej dobe resp. v dobe po začatí konania, pretože z kontroly za máj 2014 bolo zistené, že žalobca obchoduje s rizikovou komoditou - cukrom so spoločnosťou Sovereing CZ Distribution ČR, kde českými daňovými úradmi bolo zistené, že tovar od spoločnosti BBK AGRO za obdobie 5/14 nebol priznaný a tak isto vykonáva obchody aj so spoločnosťou Tribeny kft Budapešt, v Maďarsku, kde bolo zistené, že maďarský daňový subjekt nepriznal dodávky, nepodal daňové priznanie, je nekontaktný. V danom prípade teda ide podľa názoru žalovaného o fiktívne obchody. Pokiaľ ide o potrebu MVI žalovaný poukázal, že vzhľadom na závažnosť a rozsiahlosť podozrení z daňových podvodov je potrebné počkať na MVI, toto vyhodnotil daňový úrad v rámci § 3 daňového poriadku v súlade so zásadou vlastného hodnotenia dôkazov. V súvislosti s namietanou dĺžkou prerušenia daňovej kontroly poukázala poverená zástupkyňa žalovaného na ust. § 61 ods. 10, podľa ktorého počas prerušenia neplynú lehoty a zároveň poukázala na to, že podľa § 61 ods. 5 počas prerušenia neplynú žiadne lehoty a teda nemohla ani uplynúť lehota určená v § 46 ods. 10 t.j. jednoročná lehota. Na záver uviedla, že Finančná správa nie je schopná ovplyvniť obdobie v súvislosti s MVI, ktoré boli žiadané mimo územia SR. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku Daňová kontrola (1)Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Podľa § 61 ods. 2 Daňového poriadku (2) Správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca dane predĺžiť na nevyhnutný čas. Článok 2 ods. 2 Ústavy SR Štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákon. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prejednala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. V súvislosti s jednotlivými námietkami ktoré vzniesol žalobca v písomne podanej žalobe krajský súd dospel k záveru, že jediným dôvodom pre vyhovenie žalobe je nedodržanie primeranej lehoty správcu dane na vykonanie daňovej kontroly, ktorá súvisí s nezákonnou dĺžkou prerušenia daňovej kontroly. Na posúdenie či bola dodržaná maximálna dĺžka daňovej kontroly je dôležité vymedziť deň jej začatia a deň jej skončenia. Daňová kontrola môže byť začatá dňom určeným v oznámení správcu dane o začatí daňovej kontroly alebo dňom spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly. Daňová kontrola je ukončená spravidla dňom doručenia protokolu z daňovej kontroly daňovému subjektu alebo dňom kedy bolo doručené oznámenie o určení dane podľa pomôcok, po prípade zánikom nároku navrátenia nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. Daňový poriadok v ustanovení § 46 ods. 10 určuje lehotu na vykonanie daňovej kontroly v trvaní jeden rok. Túto lehotu môže správca dane prerušiť, pričom daňový poriadok rozlišuje obligatórne a fakultatívne prerušenie daňovej kontroly. Obligatórne bude správca dane prerušovať daňovú kontrolu v prípade ak má vedomosť o tom, že sa začalo konanie o predbežnej otázke. Pokiaľ sa začalo konanie o inej skutočnosti alebo ak je potrebné získať informácie v rámci medzinárodnej výmeny informácii je na úvahe správcu dane či daňovú kontrolu preruší. Daňová kontrola je prerušená dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení kontroly. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Správca dane pokračuje v daňovej kontrole z vlastného podnetu alebo na podnet kontrolovaného daňového subjektu, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Ak je daňová kontrola prerušená, lehota na jej vykonanie neplynie, t.j. daňová kontrola sa predlžuje o čas, po ktorý bola prerušená. Prerušenie daňovej kontroly teda znamená, že časový interval medzi začatím daňovej kontroly a jej ukončím môže byť dlhší než jeden rok. V činnosti správcov dane sa často objavujú prípady ako fakticky predĺžiť zákonnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly resp. inak povedané ako dodržiavanie zákonom stanovenej maximálnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly obchádzať. Uskutočňuje sa to cez Inštitút prerušenia daňovej kontroly - presnejšie povedané prostredníctvom neúčelného a neprimeraného prerušenia daňovej kontroly za účelom zistenia skutočností z medzinárodnej výmeny informácii rozhodujúcich pre správne určenie dane, najmä v prípadoch intrakomunitárnych obchodov. Pri procese medzinárodnej výmeny informácii (MVI) by mal správca dane prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácie príslušnému orgánu cudzieho štátu a v daňovej kontrole pokračovať dňom doručenia odpovede na túto žiadosť. Postupy ktorými správcovia dane zvyknú Inštitút prerušenia daňovej kontroly zneužívať na predlžovanie daňovej kontroly sú najmä tie, že správca dane požaduje taký druh informácií, ktoré sú bezpredmetné a nesúvisiace s predmetom daňovej kontroly a teda nemôžu žiadnym spôsobom prispieť k preukázaniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo správca dane požaduje v rámci MVI také informácie, ktoré už boli predtým zisťované a preverované ( buď počas tej istej daňovej kontroly alebo počas daňových kontrol za iné obdobia), t.j. opakované zisťovanie totožných informácií, ktorými sa nezisťujú doposiaľ neznáme a nové skutočnosti, kedy si správca dane môže osvojiť už zistené poznatky ktoré získal v rámci dokazovania v súvislosti s inými daňovými kontrolami alebo správca dane požaduje od príslušného cudzieho štátu informácie po častiach t.j. na základe viacerých žiadostí, ktoré bolo možné kumulovať do jednej žiadosti. Takéto postupy v rámci MVI je potrebné považovať za neefektívne a nadbytočné, pretože zbytočne predlžujú trvanie daňovej kontroly a nedôvodne zaťažujú kontrolovaný daňový subjekt. Z tohto dôvodu takéto porušenie daňovej kontroly nemožno akceptovať, pretože je nepodstatné a neúčelné. Na takéto prerušenie daňovej kontroly nemožno prihliadať, t.j. nemôže spôsobiť právne účinky predpokladané zákonom, ktorým je spočívanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Ak teda dôjde k nezákonnému prerušeniu daňovej kontroly o čas po ktorý bola daňová kontrola z tohto dôvodu prerušená, sa lehota na ukončenie daňovej kontroly nepredlžuje. V tejto súvislosti je mimoriadne významným ustanovenie § 44 ods. 1 druhá veta daňového poriadku, podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva vždy len v rozsahu ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, čo znamená aj to, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý si správca dane zvolí, musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. Citované ustanovenie je potrebné vykladať aj v spojitosti s jednou zo základných zásad správy daní uvedenú v ust. § 3 ods. 2 druhá veta daňového poriadku, podľa ktorého je správca dane povinný vybaviť vec bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré najmenej zaťažujú daňový subjekt a ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu MVI je potrebné posudzovať primeranosť samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly. V tomto smere treba poukázať na zákon č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorý implementuje Smernicu Rady č.2011/16/EÚ z 15.2.2011 o administratívnej spolupráci v oblastí daní. Tieto právne predpisy boli prijaté s cieľom zefektívniť a zrýchliť spoluprácu pri výmene informácií medzi členskými štátmi EÚ v daňových záležitostiach. Z tohto dôvodu sú v smernici stanovené konkrétne lehoty na poskytnutie informácií na základe žiadosti cudzieho štátu. Podľa čl. 7 Smernice a ust. § 6 ods. 5 uvedeného zákona je príslušný orgán daného štátu povinný poskytnúť informáciu čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti - ak však dožiadaný orgán už tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch mesiacov od uvedeného dňa. Ešte prísnejšia lehota je uvedená v nariadení Rady EÚ č. 904/2010, ktorý upravuje administratívnu spoluprácu a boj proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, kde v článku 10 a nasl. tohto nariadenia je uvedené, že žiadaný orgán má poskytnúť informácie tak rýchlo ako je to možné, najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti, pokiaľ žiadaný orgán vyžadovanú informáciu už má, znižuje sa táto lehota maximálne na jeden mesiac. V súvislosti so slovným spojením pominutia dôvodov pre ktoré došlo k prerušeniu daňovej kontroly treba poukázať na ust. § 61 ods. 4 daňového poriadku, ktorý je potrebný vykladať v kontexte vyššie uvedených smerníc, t.j. pominutie dôvodov pre ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici pre poskytnutie požadovaných informácií. Zbytočnému predlžovaniu daňovej kontroly môže nasvedčovať aj skutočnosť, keď správca dane preruší daňovú kontrolu z dôvodu MVI tesne predtým ako má uplynúť zákonná lehota na jej vykonanie, hoci mohol takto urobiť skôr. Úvaha správcu dane o tom či je prerušenie daňovej kontroly opodstatnené, teda nie je obmedzená. Jednoznačným a pre správcu dane záväzným motívom pri úvahách o ďalšom procesnom postupe musí byť dodržiavanie zásady proporcionality. Správca dane v takom prípade musí dôsledne posúdiť a zdôvodniť, či sú dané dôvody pre ktoré je nutné daňovú kontrolu prerušiť a to nielen pre skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci v rámci ktorej daňová kontrola prebieha, ale aj pre samotný priebeh, efektivitu a účelnosť daňovej kontroly. Podľa názoru krajského súdu došlo zo strany žalovaného k porušeniu jednej z podstatných zásad daňového konania, ktorou je zásada primeranosti a účelnosti. Žalovaný vykonáva u žalobcu viacero daňových kontrol za iné zdaňovacie obdobia, pričom poznatky z iných daňových kontrol mohol a mal využiť aj pri získavaní poznatkov v daňovej kontrole týkajúcej sa tohto prípadu. Dĺžka konania daňovej kontroly bola zo strany žalovaného umele predlžená zneužitím inštitútu prerušenia daňovej kontroly, čoho dôkazom je skutočnosť, že žalovaný v niektorých ďalších daňových kontrolách ukončil tieto daňové kontroly bez potreby vykonania dôkazu, ktorý v tomto konaní považuje za podstatný. Prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom, t.j. účelné a nevyhnutné preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane nie sú známe a ktoré majú vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola vykonávaná. Právny inštitút prerušenia daňovej kontroly nemôže slúžiť ako nástroj správcu dane na umelé, neúčelné predlžovanie zákonnej dĺžky trvania daňovej kontroly a „získavanie času“ nad rámec zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Takýmto obštrukčným postupom dochádza k obchádzaniu zákona a v prípade akceptácie takéhoto postupu by daňová kontrola mohla trvať neobmedzene dlhú dobu. Preto je potrebné posudzovať účelnosť postupu správcu daní pri vyžiadaní informácii zo zahraničia a prerušenia daňovej kontroly podľa vyššie uvedených kritérií. Treba zdôrazniť, že daňová kontrola predstavuje aj značný zásah do súkromnoprávnej sféry kontrolovaného daňového subjektu a preto je dôležité, aby pri nej bola dodržaná zásada proporcionality a účelnosti, aby neoblo možné postup správcu dane považovať za šikanózny. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého procesu a je priamo upravená aj v článku 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dlho trvajúce konanie ohrozuje jeho účinnosť a kredibilitu. Princíp konania v primeranej lehote je univerzálnym princípom uplatňujúcim sa v konaní pred všetkými orgánmi verejnej moci a to nielen v občianskoprávnom a trestnoprávnom konaní, ale i v postupoch vykonávateľov verejnej správy ktorými sú priamo dotknuté verejné subjektívne práva osôb. V právnom štáte by nemala existovať situácia, že by pre postup verejnej správy nebola ustanovená žiadna lehota na vybavenie veci resp. aspoň rámcová zákonná požiadavka na vybavenie veci včas a bez zbytočných prieťahov. Taký stav by v právnej praxi spôsoboval právnu neistotu. Princíp konania v primeranej lehote je garantovaný ústavne alebo vo vzťahu k verejnej správe je upravený v osobitných zákonoch, predovšetkým v správnych poriadkoch členských štátov. Podľa článku 7 odporúčania CM/Rec (2007) 7 „ orgány verejnej správy konajú a plnia si svoje povinnosti v primeranej lehote“. Odporúčanie tak rozširuje tradičné chápanie princípu v tom smere, že požaduje aby tieto orgány nielen konali, ale aj plnili svoje povinnosti v primeranej časovej lehote. Tým sa zdôraznila nielen požiadavka na ochranu jednotlivca v situácii keď správne orgány rozhodujú o jeho subjektívnych právach a povinnostiach, ale aj všeobecná požiadavka na účinnosť verejnej správy pri plnení úloh v rámci zákonom jej priznanej kompetencie. V súvislosti s ďalšími námietkami žalobcu súd dospel k záveru, že tieto sú nedôvodné, najmä námietka nezákonného začatia daňovej kontroly. V tejto súvislosti sa krajský súd stotožňuje s právnym názorom žalovaného uvedeného vo vyjadrení zo dňa 20.6.2014, podľa ktorého už samotné uplatnenie nadmerného odpočtu DPH zo strany daňového subjektu dáva možnosť správcovi dane, aby bez ďalšieho preskúmal všetky okolnosti potrebné na to, aby mohol o nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH rozhodnúť. Námietka nadbytočnosti medzinárodnej výmeny informácií je tak isto nedôvodná, pretože v danom prípade bolo jasne preukázané, že žalovaný pri rozhodovaní o nároku na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH zisťoval také skutočnosti, ktoré bolo potrebné vykonať prostredníctvom MVI zo zahraničia, keďže v danom prípade išlo o obchody ktoré žalobca vykonával so zahraničnými subjektami a žalovaný nemal možnosť tieto informácie získať vlastnými poznatkami a musel tieto poznatky získať prostredníctvom dožiadaných orgánov. Krajský súd poukazuje na to, že jedinou námietkou ktorá bola dôvodom na vyhovenie žalobnému návrhu bola námietka neúčelného a nedôvodného predlžovania lehôt súvisiacich s prerušením daňovej kontroly. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 696,60 Eur, ktoré spočívajú v nasledovných právnych úkonov: príprava a prevzatie obhajoby 134,- Eur plus režijný paušál 8,04 Eur plus DPH vo výške 28,40 Eur, spolu 170,44 Eur, písomné podanie na súd - žaloba - 134,- Eur plus režijný paušál 8,04 Eur plus DPH vo výške 28,40 Eur, spolu 170,44 Eur, účasť na pojednávaní dňa 5.3.2015 - 139,83 Eur, plus režijný paušál 8,39 Eur plus DPH 29,64 Eur t.j. spolu 177,86 Eur, účasť na pojednávaní dňa 18.5.2015 - 139,83 Eur, plus režijný paušál 8,39 Eur plus DPH 29,64 Eur, t.j. spolu 177,86 Eur, cestovné náhrady vo výške 3,86 Eur za cestu na pojednávanie dňa 5.3.2015, cestovné náhrady za cestu na pojednávanie dňa 18.5.2015 celkovo 7,89 Eur, náhrada za stratu času za pojednávanie dňa 5.3.2015 vo výške 6,90 Eur, náhrada za stratu času za pojednávanie dňa 18.5.2015 vo výške 13,98 Eur, celkovo trovy právneho zastúpenia vo výške 696,60 Eur. Krajský súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobcu uplatnené trovy za úkony - písomné vyjadrenie zo dňa 27.10.2014 a písomné vyjadrenie zo dňa 13.4.2015 z dôvodu, že v danom prípade išlo o nevyžiadané právne úkony, ktoré podľa názoru súdu nebolo potrebné vykonať zo strany žalobcu na úspešné uplatnenie jeho práv v predmetnom konaní. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák.č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 250v ods. 7 O.s.p.).