Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/73/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200312 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2014200312.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Boženy Husárovej v právnej veci žalobcu: T. R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. T. XX, XX-XXX A., Poľská republika, zast. spoločnosťou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, Žilina proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, Ul. 29. Augusta č. 8 a 10, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 8496-4/2014-BA zo dňa 01.04.2014 takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne - ústredie Bratislava č. 8496-4/2014-BA zo dňa 01. 04. 2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a), c), d) O.s.p. a vec jej vracia na ďalšie konanie. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 518,76 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám právneho zástupcu žalobcu V4 Legal, s.r.o. Žilina. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 8496-4/2014-BA zo dňa 01.04.2014, ktorým žalovaná zamietla jeho odvolanie a zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č.700-0182/2011-23 zo dňa 08.09.2011, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že zamestnancovi J. T. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX XXX A., T. XX, Poľská republika, nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 01.12.2010. Žalovaná vydala zmenové rozhodnutie, pričom k zmene rozhodnutia došlo len v texte výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, keď sa text: „....nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.12. 2010 nahradila textom: „.... nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 1.12.2010 podľa slovenskej legislatívy. V ostatnej časti bolo prvostupňové rozhodnutie žalovanou potvrdené. Žalobca namietal, že žalovaná potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vydané po uplynutí zákonnej 60 dňovej lehoty (§ 210 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z.) a sám o odvolaní rozhodol po uplynutí takmer 3 rokov od jeho podania. Má súčasne za to, že žalovaná vo svojom procesnom postupe neúplne zistila skutkový stav veci a aplikovala naň nesprávny hmotnoprávny predpis, pričom svoje rozhodnutie prakticky neodôvodnila, keď iba poukázala na ustanovenia právnych predpisov a dôsledne sa nevysporiadala s individuálnou situáciou žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia konštatovala, že výsledkami vykonanej kontroly nebolo preukázané, že by žalobca vykonával činnosť na území Slovenskej republiky, pričom však podkladom rozhodnutia neboli relevantné zistenia kontroly jeho zamestnávateľa vykonanej dňa 7.7.2011, počas ktorej bola správnemu orgánu predložená všetka existujúca dokumentácia zamestnanca (pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listiny, evidencia dochádzky, mesačné výkazy odvodov poistného, registračné listy) a zo záverov ktorej vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov zistené neboli. Poukazovala na to, že koordinácia systému sociálneho zabezpečenia je okrem iného založená na princípe rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva, čo žalovaná porušuje svojim diskriminačným postupom voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľska. K porušeniu tohto princípu došlo tiež tým, že u iných zamestnancov toho istého zamestnávateľa za rovnakých pracovných podmienok Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatívne ako legislatívne uplatniteľnej. Diskriminačný charakter má tiež oznámenie žalovanej týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenska vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy, podľa ktorého: „ u zamestnancov uvedených firiem, u ktorých doteraz nebolo rozhodnuté, akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv. schránkové firmy a na území SR nedochádza k reálnemu výkonu činnosti ich zamestnancov, príslušná pobočka Sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o nevzniku poistenia, t.j. že nepodliehajú slovenským právnym predpisom“. Uvádzané podľa žalobcu evokuje a smeruje k vydávaniu šablónových rozhodnutí bez spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 1.8.2014 navrhla žalobu zamietnuť. Poukázala na to, že riešenie zamestnancov zamestnávateľa J. R. Y.-GM CONZULTING prebiehalo pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, na uzatvorenie dohody v súlade s článkom 16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle ktorej je v prípade týchto zamestnancov určené poľské zákonodarstvo. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými predpismi a ich zneužívaniu. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov ZUS Varšava odôvodnených vznikom firiem, cieľom činnosti ktorých nebol výkon zamestnania mimo hraníc Poľska, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, sa dňa 7.7.2011 pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla zamestnávateľa žalobcu, pričom zistila, že adresou jeho podnikania je rodinný dom. Kontrolou bolo zistené, že v rodinnom dome sa nenachádza žiadna prevádzka a ani žiadni zamestnanci. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady ktoré by preukazovali že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Dňa 14.7.2011 bola vypracovaná správa o vykonaní kontroly a súčasne bol zamestnávateľ vyzvaný na predloženie relevantných dokladov preukazujúcich výkon práce zamestnancov na území SR. Zamestnávateľ následne predložil štvrťročné správy o vykonaní práce ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácii. Iné doklady zo strany zamestnávateľa predložené neboli. Na základe týchto skutkových zistení Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, a z tejto skutočnosti je nutné vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom. Súd prejednal vec za účasti oboch účastníkov konania, ktorí zotrvali na svojich písomných stanoviskách vo veci, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane pripojeného administratívneho spisu žalovaného, a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že zotrváva na dôvodoch uvedených v žalobe a žiada napadnuté rozhodnutie zrušiť. Poverená zástupkyňa žalovanej na pojednávaní uviedla, že sa pridržiava písomného vyjadrenia zo dňa 1.8.2014. Poukázala na to, že Sociálna poisťovňa vykonala v mieste zamestnávateľa dňa 7.7.2011 kontrolu, pričom sa zistilo, že sídlo je v rodinnom dome, kde sa v čase kontroly zdržovala iba ekonómka p. A. U., nenachádzal sa tam žiadny konateľ zamestnávateľa a ani jeden zamestnanec, hoci tento zamestnávateľ mal 200 zamestnancov. Sociálna poisťovňa následne prostredníctvom prítomnej ekonómky vyzvala zamestnávateľa, aby predložil potrebné doklady deklarujúce reálny výkon práce zamestnancov, pričom zo strany zamestnávateľa neboli doložené žiadne doklady a po ďalšej výzve len vizitky z hotelov a reštaurácii, neboli doložené faktúry, objednávky ani žiadne doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnancov. Uviedla, že zamestnanec nesplnil kritéria registrovaného sídla. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého Sociálna poisťovňa môže žiadať od osôb doklady, informácie ktoré sú potrebné na posúdenie reálne uplatňovaných práv voči Sociálnej poisťovni v súvislosti s výkonom práce. Ďalej poukázala na list z 10.12.2013 ktorým Sociálna poisťovňa akceptovala návrh Poľskej strany sociálneho zabezpečenia, podľa ktorej bola uzatvorená dohoda medzi stranami, že na dané prípady sa bude aplikovať poľské zákonodarstvo a že takáto dohoda nemusí mať písomnú formu, čo vyplýva z čl.16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Preskúmaním prvostupňového rozhodnutia súd zistil, že Sociálna poisťovňa pobočka Trnava vydala rozhodnutie, podľa ktorého zamestnancovi zamestnávateľa J. R. Y.-GM CONZULTING, so sídlom Buková, J. T. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX XXX A., T. XX, nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.12.2010. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa dňa 26.10.2011 odvolanie. Žalovaná ako druhostupňový správny orgán vo veci rozhodla tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenila vo výrokovej časti rozhodnutia tak že text: „....nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.12. 2010 nahradila textom: „..... nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 1.12.2010 podľa slovenskej legislatívy. V ostatnej časti bolo prvostupňové rozhodnutie žalovanou potvrdené s odôvodnením, že vykonanou kontrolou bolo zistené, že žalobca reálne nevykonával svoju činnosť na území Slovenskej republiky, pričom pre vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti je potrebné okrem prihlášky aj to, aby bol preukázaný zo strany zamestnávateľa reálny výkon práce svojich zamestnancov na území Slovenskej republiky. Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalovanej od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosti, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 ustanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala u zamestnávateľa J. R. Y.-GM CONZULTING, so sídlom Buková, dňa 7.7.2011 kontrolu zameranú na preukázanie skutočného výkonu činnosti na území Slovenskej republiky každého zamestnanca s bydliskom v Poľskej republike. Pri vykonanej kontrole zistila, že na adrese podnikania Buková 22 je rodinný dom, v ktorom sa nenachádzala žiadna prevádzka v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a ani žiadny zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady ktoré by preukazovali že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež bolo zistené, že uvedené miesto nespĺňa podľa živnostenského registra štatút registrového sídla. Na základe výsledkov kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že účastník konania vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže byť poistený na území Slovenskej republiky ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia, t.j. článku 11 (3) (a), článku 13 (1) a článku 13 (3), čoho dôsledkom sa na neho nevzťahujú slovenské právne predpisy sociálneho zabezpečenia. Podľa § 196 ods. 7 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Podľa § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Preskúmavané rozhodnutie je v danom prípade rozhodnutím odvolacieho orgánu o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu organizačnej zložky sociálnej poisťovne zo dňa 8.9.2011, v odôvodnení ktorého absentujú podstatné náležitosti vyžadované ustanovením § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. Vo vzťahu k významu rozhodnutia neprimerane stručnom odôvodnení Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, neuviedla žiaden dôkaz potvrdzujúci prijatý záver. O odvolaní rozhodujúca žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia síce popísala vnútroštátnu i medzinárodnú právnu úpravu posudzovaného nároku, obsah spolupráce s orgánmi sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky i spôsob vykonávania šetrenia v tomto konkrétnom prípade, v konečnom dôsledku však svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnila iba tým, že výsledkami kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že by žalobca na území Slovenskej republiky vykonával činnosť ako zamestnanec. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia neuviedla, ako v súvislosti so záverom o nepreukázaní reálneho výkonu práce žalobcom majúcim pre rozhodnutie zásadný význam, vyhodnotila jednotlivé dôkazy a zistenia vykonané v r.2010 a v nasledujúcich rokoch a týkajúce sa sídla a prevádzky zamestnávateľa žalobcu. Žalovaná tak neodstránila nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, prvého stupňa, v súvislosti s čím možno konštatovať, že hoci samotné parametre tvrdeného pracovného pomeru žalobcu (pracovná doba, mzda, vzdialenosť miesta výkonu práce od bydliska žalobcu) a zistenia správnych orgánov vzbudzujú pochybnosti o reálnom výkone pracovnej činnosti a naznačujú iný účel prihlásenia žalobcu do slovenského sociálneho systému, správne orgány to nezbavuje povinnosti vykonať relevantné dokazovanie a prijaté rozhodnutia odôvodniť v súlade s požiadavkami zákona. V súvislosti s námietkou žalobcu, že pri posudzovaní výkonu činnosti občanov Poľskej republiky u zamestnancov na území Slovenskej republiky je potrebné posudzovať každú dotknutú osobu individuálne, súd dospel k záveru, že táto námietka je dôvodná. Podľa článku 16 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 987/2009 ak existuje neistota vo veci určenia uplatnených právnych predpisov v dôsledku ktorej je potrebné aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcii určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ust. článku 14 vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti súd netvrdí, že v danom prípade bolo potrebné dohodu medzi slovenskými orgánmi sociálneho poistenia a poľskými orgánmi sociálneho poistenia uzatvoriť písomne, avšak za takúto dohodu nemožno považovať list z 10.12.2013, ktorým žalovaná akceptovala návrh na uzatvorenie spoločnej dohody medzi sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej je v prípade 1236 osôb určené poľské zákonodarstvo a takto určené zákonodarstvo má konečnú platnosť. Z uvedeného listu totiž nevyplýva, že či určenie poľského zákonodarstva platí aj pre prípad zamestnanca J. T. R.. Zo spisového materiálu nevyplýva, či u žalobcu došlo k určeniu poľského zákonodarstva na riešenie otázok nemocenského a dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, pretože takáto dohoda sa v spisovom materiáli nenachádza. Krajský súd je toho názoru, že každý jednotlivý prípad bolo potrebné riešiť individuálne. Pokiaľ žalovaná uviedla, že tento list považuje za dohodu pre určenie poľského zákonodarstva na riešenie predmetnej problematiky, súd poukazuje na to, že z textu tohto listu takáto skutočnosť nevyplýva. V texte tohto listu je totiž uvedené, že Sociálna poisťovňa akceptuje návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, že v prípade 1236 osôb (ale konkrétne neuvedených) je určené poľské zákonodarstvo. Nejde teda o dohodu, ale len o akceptáciu návrhu v súvislosti s budúcim riešením danej problematiky. Z vyššie uvádzaných dôvodov súd preskúmavané rozhodnutie žalovanej podľa § 250j ods. 2 písm. a), c), d) O.s.p. ako prijaté na základe nedostačujúceho zistenia skutkového stavu a súčasne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere. Zároveň bolo rozhodnutie žalovanej zrušené aj z dôvodu, že správny orgán vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď list zo dňa 10.12.2013 považoval za dohodu v zmysle ust. § 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Podľa § 250k ods. 1 O.s.p. súd priznal v konaní úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu nákladov právneho zastúpenia pri 2 úkonoch právneho zástupcu s tarifnou odmenou po 134,- eur (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby), 1 úkone s odmenou 139,83 eur (účasť na pojednávaní), s paušálnymi náhradami výdavkov 2 x 8,04 eur, 1 x 8,39 eur a DPH v celkovej výške 86,46 eur, celkovo spolu 518,76 eur. Súd nepriznal žalobcovi trovy konania spočívajúce v cestovnom Žilina-Trnava a späť a náhradu za stratu času, pretože tieto trovy boli právnemu zástupcovi žalobcu priznané v konaní 14S/54/2014, ktoré prebehlo v rovnaký deň pred týmto pojednávaním. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák.č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.