Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/75/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200725 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2014200725.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: Alojz Horváth, Hlavná 992/45, 924 01 Galanta, IČO: 30 347 963, zastúpený advokátkou JUDr. Ľubicou Masárovou, Púchovská 12, 831 06 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/347772/2014/4779 zo dňa 30. júla 2014 t a k t o r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 09.10.2014 sa žalobca zastúpený advokátkou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/347772/2014/4779 zo dňa 30.07.2014, ktorý postupom podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/540942/2014 zo dňa 10.02.2014 o vyrubení rozdielu dane vo výške 9.513,84 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009, vydané podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku. Žalobca v prvom rade namietal hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie správcom dane vo vyrubovacom konaní ako i žalovaným v odvolacom konaní, ktoré je garantované čl.48 ods. 2 Ústavy SR a to porušenie dvojinštančnosti daňového konania, keď správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2008 - december 2011, pri ktorej správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keď daňovému subjektu - žalobcovi neoznámil existenciu pochybností o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom, nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, neúplné údaje doplnil, vysvetlil a chybné údaje opravil alebo preukázal ich pravdivosť, ktorý postup žalobca označil za odopretie možnosti počas daňovej kontroly uvádzať tvrdenia a navrhovať dôkazy. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 9211401/5/5397928/2013 zo dňa 04.12.2013, ktorý bol doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu spolu s výzvou zo dňa 09.12.2013 na vyjadrenie sa. Po doručení Protokolu splnomocnený zástupca žalobcu podal námietky zo dňa 08.01.2014, na ktoré ale správca dane neprihliadol a podaním č. 9211401/5/214830/2014/Sme zo dňa 20.01.2014 žalobcovi oznámil, že s poukazom na ust. § 14 ods. 1 Daňového poriadku predmetnú písomnosť považuje za bezpredmetnú, nakoľko daňový subjekt ako platiteľ dane z pridanej hodnoty má povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, žalobca ako daňový subjekt túto povinnosť nerešpektoval, vyjadrenie k Protokolu spôsobom predpísaným zákonom nepodal, na základe ktorého záveru správca dane na ústnom pojednávaní prerokoval pripomienky žalobcu a vydal prvostupňové rozhodnutie. Podľa názoru žalobcu ale správca dane bol povinný sa predmetným podaním zaoberať a podľa ust. § 13 ods. 8 Daňového poriadku ho vyzvať na odstránenie nedostatkov, pre ktoré podanie nie je spôsobilé na prerokovanie, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008, podľa ktorého, ak sa daňové konanie pre žalobcu začalo bez prvej daňovej inštancie, teda len odvolacím konaním, správca dane tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania. Zákonnou úpravou uvedenou v ust. § 14 Daňového poriadku v spojení so spôsobom jej aplikácie zo strany daňových orgánov bola žalobcovi odňatá možnosť sa v prvostupňovom konaní k veci vyjadriť, čím bolo porušené aj právo žalobcu na spravodlivé a riadne konanie. Žalobca bol na základe takéhoto právneho predpisu proti svojej vôli nútený sprístupniť informácie, ktoré sú predmetom daňového tajomstva svojej dcére, aby tak zabezpečil elektronické doručovanie, pretože vzhľadom na svoj vyšší fyzický vek, zdravotný stav a počítačovú negramotnosť nemohol konať inak. Takýto vynútený postup žalobca označil i za zásah do súkromia a s odkazom na uvedenú argumentáciu dal podnet konajúcemu súdu, aby podal návrh Ústavnému súdu SR na preskúmanie súladu ust. § 14 Daňového poriadku s Ústavou SR, konkrétne s čl.19 ods. 2, čl. 20, v spojení s čl.12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4. Za porušenie práva na spravodlivé konanie garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR označil žalobca aj skutočnosť, že v jeho veci nerozhodoval nestranný a objektívny orgán, čím bolo porušené ust. § 60 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, pretože verejné výroky plk. Ing. B. L., generálneho riaditeľa daňovej a colnej sekcie Finančného riaditeľstva SR vytvárajú silný náznak jeho presvedčenia o spáchaní daňového podvodu zo strany žalobcu, prezentované ešte v štádiu neukončenej daňovej kontroly a v čase, keď žalobca ani nebol oboznámený s výsledkami kontroly. Táto osoba preto mala byť vylúčená z daňového konania z dôvodu pochybností o jej nestrannosti a naviac, osoby, ktoré sú v priamej riadiacej pôsobnosti plk. Ing. B. L. ovplyvňovali aj priebeh úkonov počas daňovej kontroly, z čoho možno nadobudnúť dojem, že mali vplyv aj na hodnotenie dôkazov a ich právne posúdenie prvostupňovým orgánom v Protokole z kontroly a následne vydanom prvostupňovom rozhodnutí. Ak tie isté osoby súčasne mali vplyv na rozhodovanie žalovaného je tým porušená zásada dvojstupňového konania, pretože podľa ust. § 60 ods. 2 Daňového poriadku je právom daňového subjektu, aby v prípade druhostupňového konania konal nestranný orgán aj vo vzťahu k zamestnancom zúčastňujúcim sa rozhodovania na prvom stupni. Ďalej žalobca namietal nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, ktorá bola prerušená od 12.04.2013, napriek tomu ale správca dane sám z vlastného podnetu v daňovej kontrole pokračoval, keď dňa 19.04.2013 uskutočnil tri ústne pojednávania so žalobcom, čím fakticky došlo k pokračovaniu daňovej kontroly a lehota na jej vykonanie začala opätovne plynúť. Okrem toho, že neboli splnené ani podmienky na prerušenie daňovej kontroly v materiálnom zmysle, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 24/2010-57, podľa ktorého nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly je porušením zásady primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní, pričom správca dane mohol pokračovať v kontrole aj bez informácií, ktoré mal získať medzinárodnou výmenou, pretože výsledkom informácií, pre ktoré správca dane kontrolu prerušil bolo oznámenie českej daňovej správy, podľa ktorého nie je možné uskutočniť výsluch požadovanej osoby. K tomuto zisteniu správca dane nevykonal žiadne iné úkony, ktoré by smerovali k výsluchu tejto osoby a v Protokole absentuje akákoľvek zmienka o potrebe vykonať uvedený dôkaz, alebo z akého dôvodu takýto dôkaz nebude vykonaný. Podľa žalobcu správca dane takýmto konaním zneužil právomoc, ktorá mu vyplýva z ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku. V ďalšej časti žaloby žalobca namietal nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a právne posúdenie veci, k čomu dal do pozornosti judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne - rozsudok v spojených veciach C-80/11 a V-142/11 Mahagében a Dávid zo dňa 21.06.2012, rozsudok vo veci C-324/11 Gábor Tóth zo dňa 06.09.2012, rozsudok vo veci C-18/13 Maks Pen zo dňa 13.02.2014 a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 28.02.2013 C-563/11 z ktorých vyplýva, že dôkaznú povinnosť preukázania takých objektívnych skutočností, na základe ktorých žalobca vedel alebo musel vedieť, že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány. K nepriznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom LAKY, s.r.o. žalobca poukázal na výpoveď konateľa spoločnosti P. D. (konateľ spoločnosti v dotknutom zdaňovacom období) ktorý potvrdil, že žalobcovi dodával tovar od svojich dodávateľov - českých spoločností, popísal priebeh spolupráce so žalobcom, spôsob dodávky a prepravy tovaru pre žalobcu, potvrdil vystavenie faktúr aj pokladničných dokladov, prevzatie úhrad za predmetný tovar, označil osobu, ktorá spoluprácu sprostredkovala a zúčastňovala sa obchodu za spoločnosť LAKY, s.r.o., ktorou bol Z. E., ktorý pri výsluchu uvedené skutočnosti týkajúce sa spolupráce medzi dodávateľom LAKY, s.r.o. a žalobcom tiež potvrdil. Tvrdenie správcu dane, podľa ktorého je sídlo spoločnosti LAKY, s.r.o. zapísané v obchodnom registri (od 08.06.2010) iba fiktívne považuje žalobca za irelevantné, nakoľko sporné dodávky sa uskutočnili v mesiaci marec 2009, preto správcom dane zistený skutkový stav nemôže byť dostatočný na prijatie záveru, že dodávateľ LAKY, s.r.o. nedodal žalobcovi tovar deklarovaný na sporných faktúrach a že to je žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, resp. že došlo k zneužitiu práva alebo k daňovému podvodu zo strany jeho dodávateľa, o ktorom žalobca vedel alebo mal vedieť. V tejto časti žalobca označil rozhodnutie žalovaného za nezákonné a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Žalovaným nebola spochybnená existencia plnenia (tovaru) ani skutočnosť, že žalobca bol zdaniteľnou osobou a použil predmetný tovar na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, faktúra má všetky náležitosti a osoba, ktorá faktúru vystavila bola v danom čase platiteľom dane z pridanej hodnoty, čím boli splnené aj podmienky požadované Smernicou 2006/112 tak, ako ich definoval Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach a dôkazné bremeno preukázania, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia, ktoré sú predmetom sporu sú dotknuté daňovým podvodom sa v plnom rozsahu presúva na daňové orgány, ktoré sú povinné predložiť konkrétne indície o existencii daňového podvodu. Okrem toho u iných odberateľov spoločnosti LAKY, s.r.o., žalovaný rovnaký skutkový stav zistený správcom dane považoval za postačujúci na uplatnenie odpočítanie dane, preto žalobca namieta, že takýmto postupom správcu dane ako aj žalovaného došlo k porušeniu zásady materiálnej rovnosti plynúcej z ust. § 3 ods. 9 a zásady procesnej rovnosti upravenej v ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku, a tým aj k porušeniu Ústavou SR zaručeného práva na rovnosť, podľa ktorého je potrebné, aby v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely a bol voči všetkých subjektom uplatnený rovnaký procesný postup. Daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty všeobecne požadovať preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, či disponovala predmetným tovarom a či bola schopná ho dodať a tým splnila povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty s cieľom ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu. Je povinnosťou daňových orgánov, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a podvodov a uložili tresty takejto zdaniteľnej. Žalobca zastáva názor, že nemá dôkaznú povinnosť k preukázaniu nadobudnutia tovaru jeho dodávateľmi a vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník, ak neexistovali žiadne objektívne okolnosti, ktoré by v ňom vzbudili pochybnosti o akejkoľvek nezákonnosti. Prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník nie je závislý od existencie vlastníckeho práva k predmetnému tovaru a od „fyzického prebratia“ tovaru jeho dodávateľom a následného predaja žalobcovi, pretože takáto podmienka z ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty nevyplýva. Zdaniteľná osoba nadobúda právo nakladať s tovarom ako vlastník v okamžiku, keď môže ona sama alebo ňou určená tretia osoba s daným tovarom vo vlastnom mene disponovať, čo vyplýva i z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, konkrétne C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, kedy každé plnenie sa musí posúdiť samostatne a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak žalovaný ako i správca dane odopierajú právo žalobcu na odpočítanie dane z faktúry vystavenej jeho dodávateľom z dôvodu, že žalobca neprijal všetky potrebné opatrenia a neobstaral si ďalšie dôkazy preukazujúce, že jeho dodávateľ uvedený na faktúre skutočne predmetný tovar prijal a dodal okrem tých, ktoré predložil a ktoré sú obvyklými dokladmi v obchodnej praxi a vyžadované zákonom o dani z pridanej hodnoty a zákonom o účtovníctve pri preukazovaní dodania uvedeného druhu tovaru, konajú v rozpore so závermi plynúcimi z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ. Žalobca splnil vecné ako aj formálne podmienky vzniku a výkonu práva, ktoré mu nemožno odoprieť len z dôvodu žalovaným tvrdenej dôkaznej núdze, resp. nepreukázaním, že by sa žalobca dostatočne ubezpečil, že dodávateľ, resp. jeho subdodávatelia sú schopní predmetné plnenie poskytnúť, ak žalovaný zároveň nepreukázal, že žalobca disponoval informáciou, ktorá ho oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti na strane jeho dodávateľa. Žalobca dal do pozornosti aj rozsudok NS SR vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011, podľa ktorého daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovaru od určitého dodávateľa, čo žalobca dodržal. Žalobca namietal porušenie svojich práv i pri výsluchu svedka P. D., keď mu nebolo umožnené byť prítomný na jeho vypočutí, čím správca dane porušil zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti ako aj ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Žalobca po oboznámení sa s Protokolom a dôvodmi, pre ktoré mu správca dane nepriznal právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa LAKY, s.r.o. kontaktoval P. D. a spolu sa dňa 14.02.2014 dostavili ku správcovi dane, kedy mal P. D. k dispozícii doklady spoločnosti LAKY, s.r.o. preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi. Pracovníci správcu dane však odmietli spísať so žalobcom zápisnicu s tým, že kontrolóri nie sú na pracovisku a doklady už nie sú relevantné. Vzhľadom na takýto postup žalobca nepriznanie práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti LAKY, s.r.o. špecifikovaných v rozhodnutí žalovaného považuje za nezákonné, ktoré vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci, pri ktorom žalovaný nerešpektoval záväzný výklad Súdneho dvora EÚ o výklade čl. 167, čl.168 písm. a), čl.178 písm. a) a čl.273 Smernice 2006/112. . K nepriznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa REAL KOMPLEX s.r.o. žalobca opätovne poukázal už na vyššie označené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-563/11 a uviedol, že pri prevzatí tovaru vo svojej prevádzke preveril množstvo i kvalitu tovaru, teda konal dobromyseľne, tento obchod sa ničím neodlišoval od spôsobu obstarávania tovaru od iných dodávateľov a nemal dôvod mať pochybnosti o tom, že daná transakcia je poznačená akoukoľvek nezákonnosťou a spoločnosť REAL KOMPLEX s.r.o. ako dodávateľ si neplní svoje daňové povinnosti. Žalovaný ani v tomto prípade nepreukázal, že žalobca disponoval informáciou, podľa ktorej mohol predpokladať vznik nezákonnosti na strane jeho dodávateľa. V záverečnej časti žaloby žalobca stručne zhrnul v žalobe podrobne rozvedené žalobné dôvody a navrhol, aby súd po prejednaní veci zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného číslo 1100306/1/347772/2014/4779 zo dňa 30.07.2014, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznal náhradu trov konania. Žalobca súčasne s podaním žaloby požiadal podľa ust. § 250c O.s.p. o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Predmetnej žiadosti predseda senátu vyhovel a uznesením č. k. 20S/75/2014-74 zo dňa 13.01.2015 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/347772/2014/4779 zo dňa 30.07.2014 do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci vedenej na súde pod sp. zn. 20S/75/2014. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 08.12.2014 a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K námietke týkajúcej sa nesprávne zisteného skutkového stavu uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly viedol dokazovanie v súlade s ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, zo svojich zistení vyvodil právne závery, ktoré sú súčasťou správcom dane vydaného rozhodnutia. Tam obsiahnuté zistenia boli posudzované jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, bolo prihliadnuté na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, vydané rozhodnutie obsahuje ustanovenia tak hmotnoprávnych predpisov (zákon o dani z pridanej hodnoty) ako aj procesných predpisov (Daňový poriadok), podľa ktorých bolo rozhodované. K námietke porušenia čl.48 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku uviedol, že žalobca bol riadne oboznámený s pochybnosťami správcu dane a bola mu poskytnutá možnosť vyjadriť sa ku všetkým zistením skutočnostiam, vysvetliť nejasnosti a pravdivosť údajov riadne preukázať. Ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku neustanovuje formu, akú má mať oboznámenie daňového subjektu o vzniknutých povinnostiach správcom dane, bolo tak urobené vo výzve na vyjadrenie sa k pochybnostiam, ktorej predchádza samotné oboznámenie sa s nimi, pričom táto zákonná podmienka splnená bola. K porušeniu princípu dvojstupňového konania žalovaný poukázal na to, že konanie prebehlo podľa ustanovení Daňového poriadku, bolo vedené tak prvostupňovým správnym orgánom ako aj žalovaným, skutkový stav bol vyhodnotený zo všetkých zistení správcu dane. V danom prípade sa jednalo o rozsiahly proces dokazovania a v súvislosti s pochybnosťami o dodávkach tovarov prostredníctvom označených dodávateľov bolo na žalobcovi tieto pochybnosti vyvrátiť a na základe ním predložených dôkazov nastoliť takú situáciu, ktorá by bola pri uplatňovaní práva v súlade s ust. § 49 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. K protiústavnosti elektronického doručovania upraveného v ust. § 14 Daňového poriadku žalovaný s odkazom na ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane striktne postupoval v zmysle procesných ustanovení o elektronickom doručovaní podaní, preto námietku žalobcu o počítačovej negramotnosti vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože zákon určuje rovnaké pravidlá pre všetky daňové subjekty, ktoré majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. K odmietnutiu práva na odpočítanie dane žalovaný konštatoval, že vznik daňovej povinnosti zo zdaniteľných plnení je viazaný na ich reálnosť. Dodávateľ v rámci obchodného reťazca ale nepreukázal, že disponoval formálnym, alebo materiálnym vybavením na to, aby dostatočne odôvodnil ekonomickú podstatu svojej obchodnej transakcie, pretože tá vytvárala hlavný predpoklad, na ktorom je pojem podnikanie založené. Spoločnosť LAKY, s.r.o. neopodstatnene vystupuje v obchodnom reťazci ako priamy žalobcov dodávateľ, ktorý ale nepreukázal, že predmetný tovar nadobudol od svojho dodávateľa a stal sa skutočným vlastníkom tovaru, čo by ho ďalej oprávňovalo tovar predávať. Predmetná spoločnosť navyše so správcom dane nekomunikuje, od mája 2010 nepodáva daňové priznania a registrácia na dani z pridanej hodnoty mu bola zrušená z úradnej moci dňa 30.09.2010. Sídlo spoločnosti je od 08.06.2010 registrované na adrese Trojičné nám. 181, Tvrdošín k čomu bolo zistené, že na uvedenej adrese táto spoločnosť nikdy fyzicky nepodnikala a jej konateľ Michal Ťapaj bol v čase od 05.04.2011 do 12.06.2013 vo výkone trestu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Dubnici nad Váhom, táto spoločnosť svoju daňovú povinnosť žiadnym spôsobom pred správcom dane neobhájila a nebolo možné ju preveriť ani po vyčerpaní riadnych procesných prostriedkov. Uplatnenie práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od tejto spoločnosti ako dodávateľa znamenalo iba umelú konštrukciu s dopadom na štátny rozpočet, nakoľko na strane žalobcu došlo k odpočítaniu dane z deklarovanej dodávky, pričom na strane dodávateľa nebol vznik daňovej povinnosti preveriteľný. K námietke žalobcu vzťahujúcej sa k zaujatosti osôb z prostredia Finančnej správy SR žalovaný uviedol, že uvedená námietka nebola súčasťou odvolacieho konania a nesúvisí s uplatneným právom žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Zákonnú dĺžku daňovej kontroly žalovaný rešpektoval, kontrola trvala celkom 362 dní, pričom iné námietky týkajúce sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly neboli predmetom odvolacieho konania. K námietke, podľa ktorej správca dane i počas prerušenej daňovej kontrole vykonával ďalšie úkony žalovaný uviedol, že správca dane môže aj počas prerušenia daňovej kontroly (alebo daňového konania) pri správe daní postupovať podľa ust. § 2 písm. a) Daňového poriadku a vykonávať ďalšie činnosti, pričom pojmom „ďalšia činnosť“ možno rozumieť aj úkony súvisiace so zabezpečením priebehu a účelu správy daní podľa Tretej hlavy Daňového poriadku, v tomto prípade konkrétne ust. § 19. K neuznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného priameho dodávateľa žalovaný uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly zistil rozpor pri uplatňovaní práva na odpočítanie dane podľa ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože žalobca a jeho dodávatelia formálne a vecne nepreukázali, že na faktúrach deklarované plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobami, ktoré vystupovali v pozícii dodávateľov. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je súčasne spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ako vyplýva i z judikatúry vnútroštátnych súdov rešpektujúcej judikatúru Súdneho dvora EÚ. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je „esenciálnou“ podmienkou pre odpočítanie dane. Správca dane preukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na faktúrach, ktoré mali realizovať spoločnosti LAKY, s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o. nenesú v sebe ekonomický charakter obchodných transakcií, preto na takéto transakcie nemožno prihliadať. Predmetné spoločnosti nijakým spôsobom nepreukázali, že vo faktúrach deklarovaný tovar aj skutočne dodali a zároveň, že práve tieto spoločnosti boli priamymi účastníkmi, ktorí fyzicky tovar najskôr preberali a následne ďalej predali svojim odberateľom. Zo strany dodávateľov nebolo správcovi dane preukázané, že reálne došlo pri dodaní tovaru k jeho prevodu a tak ku vzniku práva vlastníka s ním nakladať, ako predpokladá ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty. Skutkový stav bol zistený dostatočne a námietky žalobcu odkazujúce na judikatúru Súdneho dvora EÚ, týkajúce sa jeho vedomosti, resp. predpokladanej vedomosti, že predmetné plnenia sú poznačené podvodom žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa zistenia správcu dane bol žalobcovi tovar dodávaný priamo od zahraničných (českých) dodávateľov, čo žalobca ani nepopieral a práve vstupom tuzemskej spoločnosti do obchodného reťazca došlo na strane žalobcu k získaniu daňovej výhody z prijatej faktúry od tuzemského dodávateľa, ktorý následne prestáva so správcom dane komunikovať, čím je znemožnené u neho preveriť skutočnosti uvedené v podanom daňovom priznaní, následne vystaví daňový doklad s tuzemskou daňou a žalobca si takto prijaté plnenie „zlegalizuje“ vo forme uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, na ktoré žalobca v podanej žalobe odkázal, žalovaný uviedol, že ich nemožno aplikovať na daný prípad, nakoľko v tomto prípade je podvodným konaním poznačené priamo plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu priamym dodávateľom a nie plnenie, ktoré podvodnému plneniu predchádzalo, resp. nasledovalo po plnení platiteľa dane. K námietke žalobcu, podľa ktorej mu nebolo umožnené byť prítomný na vypočutí svedka p. D. žalovaný uviedol, že spolupráca s uvedeným svedkom bola problematická, čo vyplýva aj z predloženého spisového materiálu, správca dane musel využívať všetky zákonné možnosti už len na zabezpečenie osobného kontaktu s touto osobou a až po predvedení menovaného mohol byť správcom dane vypočutý. Správca dane oznámil žalobcovi dňa 15.01.2013 prostredníctvom telefonického spojenia predvedenie menovanej osoby a zároveň tú skutočnosť, že bude s touto osobou spísaná zápisnica o vypočutí svedka. Žalobca na predmetné oznámenie reagoval vyjadrením, ktoré je obsahom Úradného záznamu č. 9211401/5/184378/2013 zo dňa 15.01.2013. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil žalobca, jeho právna zástupkyňa a poverený zamestnanec žalovaného, ktorých k veci vypočul. Právna zástupkyňa žalobcu sa poukázala na znenie žaloby v rozsahu žalobných dôvodov v nej uvedených, zdôraznila, že vo veci vôbec neprebehlo vyrubovacie konanie, nebola dodržaná dvojstupňovosť a dala do pozornosti judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá je v žalobe citovaná. Na podporu tvrdenia o vzniku objektívnych pochybností o nestrannosti rozhodnutia, ktoré za žalovaného podpísal Ing. B.C., generálny riaditeľ daňovej a colnej sekcie, ktorý priamo riadil a koordinoval činnosť daňových orgánov predložila súdu kópiu článku publikovaného dňa 27.3.2013 v denníku Plus jeden deň, v ktorom uvedený riaditeľ svojimi výrokmi vytvoril silný náznak presvedčenia o daňovom podvode a to v štádiu, kedy daňová kontrola u žalobcu ešte nebola ukončená. Vyslovila i podozrenie o možnej manipulácii s administratívnym spisom a jeho obsahom, ktorý podľa jej názoru nie je ani súdu predložený kompletný a riadne žurnalizovaný, k čomu predložila súdu Zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 18.09.2014, ktorá sa v administratívnom spise, ako je predložený súdu nenachádza, hoci v ňom mala byť. Predmetná zápisnica zachytáva informáciu o nahliadnutí do spisu splnomocnenou zástupkyňou žalobcu. V závere svojho vyjadrenia uviedla, že súdu predložené listinné dôkazy preukazujú dôvodnosť žaloby a zakladajú dôvod pre zrušenie v žalobe označeného rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný konajúci prostredníctvom povereného zamestnanca zotrval na vyjadrení, zo dňa 08.12.2014, ktoré bolo súdu písomne zaslané a na dôvodoch v ňom uvedených (č.l.57). K žalobcom aplikovanej rozsiahlej judikatúre Súdneho dvora EÚ doplnil, že jeho rozsudky sa musia aplikovať komplexne, nie iba niektoré ich časti, ako je uvedené v žalobe a bez ohľadu na ostatnú časť ich znenia. Dodávky tovaru žalobcovi žalovaným neboli popreté, spochybnené bolo ich dodanie od tých dodávateľov, ktorí žalobcovi dodanie fakturovali a na základe ktorých skutočností si tak žalobca vykonal odpočet dane z pridanej hodnoty. K námietke žalobcu o manipulovaní s administratívnym spisom žalovaný doplnil, že táto nebola uvedená v odvolaní, preto sa ňou ani nevyporiadaval, ale nakoľko sa jedná o rozsiahly spisový materiál, z ktorého bolo z dôvodu vysokého počtu súdnych konaní potrebné vyhotoviť veľký počet kópií má za to, že všetky pre rozhodnutie relevantné a potrebné listinné doklady sa v ňom nachádzajú. V súvislosti so Zápisnicou zo dňa 18.09.2014, ktorú predložila právna zástupkyňa žalobcu žalovaný pripustil, že i v prípade, ak by nebola súčasťou administratívneho spisu, jedná sa o zápisnicu o nahliadnutí do spisu, ktorej absencia v spise nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť výsledok rozhodnutia žalovaného a ani správcu dane. V konaní vypočutý žalobca Alojz Horváth sa v celom rozsahu stotožnil so žalobou a výpoveďou právnej zástupkyne a žiadal rozhodnutie zrušiť. Podľa § 244 O.s.p. (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250i O.s.p. (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 2 Daňového poriadku Na účely tohto zákona sa rozumie a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 1); Podľa § 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 14 Daňového poriadku (1) Povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 finančnej správe má a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní, c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní, d) zástupca neuvedený v písmenách b) a c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, ktorého zastupuje pri správe daní. Podľa § 13 Daňového poriadku (5) Podanie urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom 20) osoby, ktorá ho podáva. Ak daňový subjekt chce doručovať správcovi dane písomnosti elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania doručenia. Podľa § 24 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 44 Daňového poriadku (1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. (2) Daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. (3) Správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorý patrí do miestnej príslušnosti iného správcu dane; to neplatí, ak je správcom dane obec. (4) Daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať u toho istého daňového subjektu aj opätovne, a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním, b) ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov, 35) c) na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva, d) na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Podľa § 45 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. (2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov. Podľa § 46 Daňového poriadku (1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. (8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1) zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a) (9) Daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a) (10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov. Podľa § 61 Daňového poriadku (1) Správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21a) (3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. (4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. (5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Podľa § 68 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. (5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v rozhodnom znení (1) Dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí; Podľa § 19 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa§ 49 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané; Podľa§ 51 zák. č. 222/2004 Z. z. (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71; Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívy pri aproximácii daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy, pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy Daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 vo výške 9 513,84 eur. Z obsahu súdneho spisu a k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 23.05.2012 začala v súlade s ust. 46 ods. 3 Daňového poriadku pre dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené, daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január - december 2008, január - december 2009, január - december 2010 a január - december 2011. O uvedenej skutočnosti bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/512890/2012 zo dňa 23.05.2012. Dňa 12.04.2013 bolo vydané rozhodnutie č. 9211401/5/1488990/2013, ktorým príslušný správca dane podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s ust. § 46 ods. 10 veta druhá Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti, rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia a to zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií Finančnej správe Českej republiky vo veci vypočutia svedka - konateľa spoločnosti GEWEX s.r.o. Oznámením č. 9211401/5/3838994/2013 zo dňa 19.08.2013 správca dane oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly. Dňa 20.08.2013 bolo vydané ďalšie rozhodnutie č. 9211401/5/3860745/2013, ktorým správca dane prerušil daňovú kontrolu z dôvodu získania potrebných informácií spôsobom podľa osobitného predpisu. Oznámením č. 9211401/5/4949345/2013 zo dňa 05.11.2013 (žalobcom prevzatým dňa 11.11.2013) správca dane oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly. Dňa 04.12.2013 bol pod č. 9211401/5/5397928/2013 vypracovaný Protokol z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január - december 2008, január - december 2009, január - december 2010 a január - december 2011, výsledkom ktorého bolo aj konštatovanie, že v súvislosti so zdaňovacím obdobím marec 2009 žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z tovarov kúpených v tuzemsku, a to vo vzťahu k spoločnosti LAKY, s.r.o. v sume 1.761,67 eur a vo vzťahu k spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. v sume 7.752,17 eur, v súhrne 9.513,84 eur. Výzvou č. 9211401/5/5404810/2013 zo dňa 04.12.2013 (prílohu ktorej tvorí v zmysle ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku príslušný protokol) bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam uvedených v Protokole najneskôr do 30 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Podľa Potvrdenia o doručení protokolu č. 9211401/5/5447863/2013/Sme zo dňa 06.12.2013 bol príslušný Protokol zo strany splnomocneného zástupcu žalobcu prevzatý dňa 09.12.2013. Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane -Daňový úrad Trnava dňa 10.02.2014 pod č. 9211401/5/540942/2014 podľa ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, ktorým vyrubil dňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 9.513,84 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009. V súvislosti s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťou LAKY, s.r.o. správca dane zistil, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 2009164 zo dňa 25.03.2009, č. 2009146 zo dňa 18.03.2009, č. 2009151 zo dňa 18.03.2009, č. 2009131 zo dňa 10.03.2009, č. 2009134 zo dňa 11.03.2009, č. 2009118 zo dňa 04.03.2009 a č. 2009116 zo dňa 04.03.2009. Za účelom zistenia skutkového stavu veci vo vzťahu k vyššie označenej spoločnosti správca dane vychádzal predovšetkým zo skutočností získaných prostredníctvom dožiadania Daňového úradu Žilina a z výpovedí svedkov P. D. - bývalý konateľ spoločnosti LAKY, s.r.o. v období 08.11.2006 - 07.06.2010 a Z. E.- sprostredkovateľa obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou LAKY, s.r.o. Správca dane zistil, že spoločnosť LAKY, s.r.o. so žalobcom obchodovala v období rokov 2008 a 2009, bola registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty od 20.11.2006 do 30.09.2010, kedy registrácia na dani z pridanej hodnoty bola zrušená z úradnej moci, účtovné doklady spoločnosti za rok 2008 boli odovzdané pri prevode obchodného podielu novému konateľovi Michalovi Ťapajovi. Od mája 2010 táto spoločnosť nepodáva daňové priznania, nekomunikuje so správcom dane, od 08.06.2010 je jej sídlom Trojičné nám. 181, Tvrdošín, pričom uvedenú adresu nemožno kvalifikovať ako sídlo a miesto výkonu hospodárskej činnosti spoločnosti, preto jej obchodnú činnosť posúdil ako ekonomickú činnosť bez reálneho základu. Vzhľadom na absenciu daňových, účtovných dokladov a nekontaktnosť spoločnosti správca dospel k záveru, že je v tomto prípade daná pochybnosť o dôveryhodnosti dokladov vystavených žalobcom ako aj pochybnosť samotného uskutočnenia zdaniteľných obchodov a ak si žalobca uplatňuje nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať aj reálne uskutočnenie dodávateľom deklarovaného zdaniteľného obchodu a to spoločnosťou LAKY, s.r.o. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty, pretože faktúra a výdavkový pokladničný doklad, ktoré žalobca predložil samé o sebe neznamenajú aj skutočnú realizáciu obchodnej transakcie a bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo aj reálne uskutočnené. Správca dane vo svojom rozhodnutí preto konštatoval, že žalobca ako konečný odberateľ tovaru (bravčové polovičky a hydina) nekonal v dobrej viere, keď neprijal všetky potrebné opatrenia na uistenie sa, že svojou účasťou na zdaniteľnom plnení sa nezúčastní podvodného konania. Dodanie tovaru a služby je základnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty avšak neboli písomnými dôkazmi preukázané podmienky uplatnenia nároku na odpočítanie dane ako je vyžadované podľa ust. § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z., teda v tomto konkrétnom prípade nebolo preukázané, či bola daň voči žalobcovi uplatnená dodávateľom - spoločnosťou LAKY, s.r.o. Preverovaním zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťou REAL KOMPLEX s.r.o. prvostupňový správny orgán zistil, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 2009/0303 zo dňa 03.03.2009, č. 2009/0503 zo dňa 05.03.2009, č. 2009/1003 zo dňa 10.03.2009, č. 2009/1703 zo dňa 17.03.2009,a č. 2009/1203 zo dňa 12.03.2009, č. 2009/2403 zo dňa 24.03.2009 a č. 2009/2603 zo dňa 26.03.2009. Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci vo vzťahu k vyššie označenej spoločnosti správca dane vychádzal predovšetkým zo skutočností získaných prostredníctvom dožiadania Daňového úradu Nitra, ďalej Prezídiom Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred, oddelenie vyšetrovania, Banská Bystrica zaslanej Zápisnice o výsluchu svedka E. K., bývalého konateľa spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. v období 14.04.2008 - 08.10.2008; a t. č. od 30.04.2008 aj jediného spoločníka spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. a z výpovede svedka Z. I., konateľa spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. od 21.10.2008 a zistil, že menovaná spoločnosť posledné daňové priznanie podala v októbri 2008, za rok 2009 nebolo podané ani jedno priznanie k dani z pridanej hodnoty. Z výsluchu svedka - konateľa Z. I. vyplynulo, že tento o svojom postavení konateľa uvedenej spoločnosti nemal žiadnu vedomosť, za poskytnuté finančné prostriedky od jemu neznámych osôb podpísal pred notárom nejaké listiny, ktoré nečítal, nemal vedomosť o predmete podnikateľskej spoločnosti, o obchodoch s mäsom, účtovníctve, nikdy nevystavoval účtovné ani iné doklady za spoločnosť a daňový subjekt - žalobcu nepozná. Z výsluchu svedka E. K. správca dane zistil, že ani tento nemal vedomosť o podnikateľskej činnosti menovanej spoločnosti, za spoločnosť nevykonával žiadnu činnosť, nikdy sa podnikateľskou činnosťou nezaoberal, nepamätal si, že by za spoločnosť podpisoval akékoľvek doklady a taktiež si nepamätal, akým spôsobom sa stal konateľom spoločnosti a žalobcu nepozná. Vzhľadom na uvedené správca dane dospel k záveru, že osoba p. E. K. bola zneužitá pri prevode obchodného podielu spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. a osoba Z. I. bola zneužitá pri stanovení štatutárneho zástupcu menovanej spoločnosti, čo malo za následok, že v takom prípade za spoločnosť konali k tomu neoprávnené osoby, ktoré uzatvárali obchody v mene tejto spoločnosti, vystavovali účtovné doklady, disponovali s finančnými prostriedkami, ale uvedená spoločnosť v skutočnosti nevykonávala žiadnu reálnu podnikateľskú činnosť. Správca dane konštatoval, že v tomto prípade bolo preukázané, že zdaniteľné obchody deklarované na faktúrach, na ktorých je ako dodávateľ uvedená menovaná spoločnosť, neboli ňou uskutočnené, preto ak si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane, nepostačuje iba predloženie zhora uvedeným spôsobom vystavenej faktúry, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre, ktorá podmienka v prípade faktúr vystavených od spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. splnená nebola. Správca dane na základe vykonaných dôkazov spochybnil nadobudnutie tovaru od spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. žalobcom, čím súčasne bolo spochybnené právo žalobcu na odpočítanie dane z predmetného tovaru a v konečnom dôsledku žalobcovi vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009. Žalobca podal proti rozhodnutiu o vyrubení rozdielu dane odvolanie, v ktorom namietal rešpektovanie maximálnej dĺžky daňovej kontroly, vo vzťahu k spoločnosti LAKY, s.r.o. uviedol, že v čase, kedy s touto spoločnosťou obchodoval (obdobie roku 2009), táto nemala sídlo v Tvrdošíne (od 08.06.2010), ale v Seredi (od 08.11.2006 do 07.06.2010), a teda argumentáciu správcu dane o tom, že spoločnosť nekomunikuje so správcom dane a je vo svojom sídle (Tvrdošín) nekontaktná považuje vzhľadom na uskutočnené obchodné aktivity v roku 2009 za irelevantnú. K výsluchu svedka P. D. namietal porušenie práva klásť svedkovi otázky pri ústnom pojednávaní, nakoľko k výsluchu nebol prizvaný, čím a správca dane porušil ust. § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. K povinnosti preverovať svojich dodávateľov poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-642/11, body 49 a 50, C-324/11, bod 43 a spojené veci C-80/11 a C-142/11, body 61 a 65). Žalobca popieral, že by sa zúčastnil, resp. mal vedomosť o tom, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu, pričom mal za to, že správca dane uvedenú skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. Vo vzťahu k spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. žalobca uviedol, že spoločnosťou dodaný a vo faktúrach deklarovaný tovar nakúpil, a následne z nákupu si uplatnil odpočítanie dane, osoby, ktoré predmetný tovar doviezli nepreveroval, nebolo jeho povinnosťou preverovať účtovné a iné doklady dodávateľa, nakoľko by to bolo v rozpore tak s Obchodným zákonníkom ako aj zákonom o ochrane osobných údajov. V závere taktiež poukázal na už skôr označené rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C-80/11 a C- 142/11, body 61 a 65, C-324/11, bod 43 a C-642/11) a navrhol odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušiť. Žalovaný rozhodnutím č. 1100306/1/347772/2014/4779 zo dňa 30.07.2014 postupom podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Trnava o vyrubení rozdielu dane vydanom pod č. 9211401/5/540942/2014 zo dňa 10.02.2014 potvrdil keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia a jeho použite platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení. Správca dane dostatočne preukázal, že v súvislosti s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťami LAKY, s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o. došlo k zneužitiu práva v oblasti dane z pridanej hodnoty, konkrétne získaním daňovej výhody u platiteľa na základe prijatých deklarovaných plnení. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo na platiteľovi, aby predložil také dôkazy, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetný obchod s dodávateľom nebol uskutočnený za účelom získania daňovej výhody. Žalovaným boli spochybnené obchodné transakcie v oblasti deklarovaných tovarov, k čomu iba predloženie vyhotovených daňových dokladov nemožno považovať za unesenie dôkazného bremena na strane platiteľa dane (žalobcu). Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľný len vtedy ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Správca dane na základe zistení spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené tuzemskými dodávateľmi a to spoločnosťami LAKY, s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o., ich zapojenie do obchodného reťazca možno považovať za umelo vytvorený článok bez akéhokoľvek ekonomického a hospodárskeho cieľa, pretože ani jedna z uvedených tuzemských dodávateľských spoločností nijakým dôveryhodným spôsobom nepreukázali, že nimi vo faktúrach deklarovaný tovar aj dodali tak, ako je uvedené na príslušných dokladoch - faktúrach, a že práve oni boli priamymi účastníkmi, ktorí fyzicky tovar najprv preberali a následne ďalej predávali pre svojich odberateľov. Konaním žalobcových dodávateľov nebolo preukázané, že podľa ust. § 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. došlo pri dodaní tovaru k prevodu práva vlastníka nakladať s hmotným majetkom a zo zistení vykonaných správcom dane tak bolo preukázané, že dodávateľské spoločnosti vystupovali v obchode ako „formálni dodávatelia“, ktorých deklaroval samotný platiteľ. Vznik daňovej povinnosti podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. sa viaže na ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona, podľa ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, teda dňom, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo však v danom prípade nebolo preukázané. Záverom žalovaný skonštatoval, že bolo úlohou platiteľa dane, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť plynúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči takých zdaniteľných plnení, ktoré samé o sebe zneužívajú právo poskytované a plynúce zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty. Žalovaný v súlade s názorom správcu dane dospel k záveru, že neboli zistené dôvody na to, aby mohlo riadne žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 v spojení s ust. § 51 zák. č. 222/2004 Z. z., správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdil zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Žalobca má za to, že podmienky na odpočet dane boli v jeho prípade splnené a riadne správcovi dane preukázané a rozhodnutie, ktoré žiada preskúmať označuje za nezákonné, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvod a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal trpí takými vadami konania, ktoré mohli zákonnosť rozhodnutia výrazne ovplyvniť a preukazujú i hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie. Súd v rámci preskúmavacej činnosti sa zaoberal jednotlivými žalobcom namietanými postupmi správcu dane, ktoré mali založiť nezákonnosť takéhoto rozhodnutia. Z administratívneho spisu mal súd preukázané, že správca dane od začatia daňovej kontroly - Zápisnica č. 9211401/5/512890/2012 zo dňa 23.05.2015 a následne v jej ďalších štádiách postupoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, oznámil mu dôvod začatia daňovej kontroly ako aj predmet daňovej kontroly. Výzvou č. 9211401/5/973879/2012 zo dňa 15.06.2012 ho vyzval na predloženie účtovných a iných dokladov v súvislosti s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťami LAKY, s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o., vypočul žalobcu, viď. Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/2508158/2012 a č. 9211401/5/2507833/2012, obe zo dňa 11.09.2012, upovedomil žalobcu o vypočutí svedka Z. E., vypočutia ktorého sa žalobca sám zúčastnil, viď. Zápisnica č. 9211401/5/1167180/2013 zo dňa 27.03.2013. Správca dane ďalej Výzvou č. 9211401/5/5005788/2013/Sme zo dňa 08.11.2013 vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k už skôr predloženým faktúram a dodacím listom, spresnil ich plnenia, prípadne uviedol svedkov podieľajúcich sa na jednotlivých plneniach, nakoľko predložené daňové doklady preukazujú len formálnu stránku uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty. Správca dane dňa 04.12.2013 - Zápisnica č. 9211401/5/5401799/2013 oboznámil tak žalobcu, ako aj jeho splnomocneného zástupcu s výsledkami daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie z čoho vyplýva, že správca dane postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom, umožnil mu najneskôr v rámci vyjadrenia sa k zisteniam uvedeným v Protokole sa vyjadriť, ktoré právo ale žalobca nevyužil, keď podanie, vykonané prostredníctvom splnomocneného zástupcu žalobcu - vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole nepodal spôsobom určeným zákonom. Žalobca je daňovým subjektom, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty a preto sa naň vzťahuje ust. § 14 ods. 1 písm. a), písm. c) v spojení s ust. § 13 ods. 5 Daňového poriadku a nemožno aplikovať ust. § 13 ods. 6 tohto zákona, ktoré sa vzťahuje na tie daňové subjekty, ktoré nie sú platiteľmi dane z pridanej hodnoty. Správca dane taktiež nemohol postupom podľa ust. § 13 ods. 8 Daňového poriadku žalobcu vyzvať na odstránenie nedostatkov, nakoľko podanie, ktoré žalobca urobil nebolo podaním vykonaným zákonom stanoveným spôsobom. Obrana, že daňový subjekt je počítačovo negramotný a osobou vyššieho veku je nepodstatná, pričom zo žaloby vyplýva, že žalobca je osobou vykonávajúcu podnikateľskú činnosť s viac ako 20 ročnou praxou v danej oblasti, čo už samo o sebe by malo na strane žalobcu zakladať vyššiu mieru nielen právneho vedomia, ale aj praktickej zručnosti a opatrnosti. Súd nepovažuje ust. § 14 Daňového poriadku za diskriminujúce, ale zastáva práve opačný názor, pretože iba ak by zákonodarca vyčlenil z ust. § 14 Daňového poriadku určité kategórie osôb, na ktoré by sa predmetné zákonné ustanovenie nevzťahovalo, by nieslo znaky diskriminácie voči osobám ostatným, ktorým „zostala“ povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami. V tomto prípade sa jedná o zákonné ustanovenie, ktoré platí pre všetky príslušné subjekty bez rozdielu, čím je zaručená zásada, že daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti v zmysle ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku, ktorá je prejavom premietnutia ústavnej rovnosti daňových subjektov pred zákonom. K žalobcom označenému Ústavnému nálezu I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008 súd iba poznamenáva, že na daný prípad predmetný ústavný nález nemožno aplikovať, nakoľko v čase jeho vydania (rok 2008) Daňový poriadok v znení zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov neupravoval povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami. Táto povinnosť bola do Daňového poriadku začlenená až jeho neskoršou novelou a v zmysle prechodného ust. § 165b ods. 3 účinnou od 01.01.2014. Vzhľadom na vyššie uvedené vzal súd do úvahy i skutočnosť, že spustenie elektronickej komunikácie bezprostredne súvisí s prevádzkovaním nového informačného systému celej daňovej správy v rámci reformy daňovej a colnej správy, ktorej realizácia postupne začala od 01.01.2012. Súd tak nedospel k záveru, že by správcom dane aplikované ust. § 14 Daňového poriadku bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, z toho dôvodu súd nepostupoval podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ako by mu ukladal zákon v prípade, ak by dospel k záveru, že aplikované ustanovenie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. S vyššie uvedeným zistením súvisí i nedôvodnosť žalobcom uplatnenej námietky o nerešpektovaní dvojstupňového konania. Vyrubovacie konanie začalo nasledujúcim dňom po doručení Protokolu s výzvou na vyjadrenie, ktoré nebolo zo strany žalobcu správcovi dane doručené zákonom ustanoveným spôsobom a tak skončilo dňom vydania rozhodnutia správcom dane (§68 Daňového poriadku). Žalobca za porušenie svojho práva na to, aby vo veci rozhodoval nestranný a objektívny orgán, u ktorého nebudú pochybnosti i jeho nezaujatosti označil i konanie plk. Ing. B. L., generálneho riaditeľa daňovej a colnej sekcie žalovaného, vzhľadom na ním prednesené vyjadrenia v denníku Plus JEDEŇ DEŇ, vytvárajúce podľa názoru žalobcu silný náznak presvedčenia o spáchaní daňového podvodu žalobcom, a to ešte v štádiu neukončenej daňovej kontroly a v čase, keď žalobca ani nebol oboznámený s výsledkami kontroly. Zároveň uviedol, že osoby v priamej riadiacej pôsobnosti plk. Ing. B. L., generálneho riaditeľa sekcie daňovej a colnej priamo ovplyvňovali aj priebeh úkonov počas daňovej kontroly, a teda v danom prípade možno mať pochybnosti o tom, že takto ovplyvňovali aj hodnotenie dôkazov a právne posúdenie veci prvostupňovým orgánom v protokole z kontroly a následnom prvostupňovom rozhodnutí. V tejto súvislosti súd vychádza z jednotlivých fáz posudzovania zaujatosti úradných osôb, podľa ktorých je potrebné najskôr zistiť, či existuje relevantný vzťah úradnej osoby k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom. Relevantnosť vzťahu je možné pritom odvodzovať z rady skutočností, napr. príbuzenský alebo profesijný vzťah k účastníkom (ich zástupcom), alebo vzťah vzniknutý až v priebehu správneho konania napr. priateľský alebo nepriateľský pomer úradnej osoby plynúci zo spôsobu vedenia konania a komunikácie s účastníkmi (ich zástupcami), s komunikácie úradnej osoby s médiami alebo zapríčinený protiprávnym konaním úradnej osoby. Následne sa zhodnotí, či z takého vzťahu vyplýva záujem úradnej osoby na výsledku konania a v poslednej fáze je potrebné posúdiť, či tento záujem má taký charakter, že je možné pochybovať o nezaujatosti úradnej osoby. V zmysle Organizačného poriadku Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky na rok 2014 (Článok 2 ods. 1 - 4) vyplýva, že na čele sekcie daňovej a colnej je generálny riaditeľ, teda v rozhodnom čase plk. Ing. B. L. a vzhľadom na to, že sa jedná o vedúcu (riadiacu) osobu príslušnej sekcie, pod ktorú uvedená problematika spadá, ide o osobu, od ktorej sa (okrem iného) očakáva mediálne vystupovanie a vyjadrovanie sa k určitým postupom. Mediálna prezentácia činnosti orgánu verejnej správy k výsledku rozhodovacej činnosti má byť zo strany správnych orgánov obvyklým štandardom a zároveň prispieva k realizácii ústavného princípu, podľa ktorého štátna moc slúži všetkým občanom resp. verejná správa je službou verejnosti. Žalobca za dôvod zaujatosti Ing. B. L. označil jeho výroky publikované v denníku Plus JEDEŇ DEŇ, konkrétne sa jedná o výroky: 1/ „Podvod šetríme ďalej, a tak sa konečná suma môže vyšplhať až na 12 miliónov“; 2/ „Dôležité je, že v tomto prípade nešlo o čerpanie nadmerného odpočtu priamo zo štátneho rozpočtu. To nerobili, len si znižovali daňovú povinnosť.“; 3/ „Je pravdepodobné, že od začiatku vedeli všetci zainteresovaní, o čo ide, že je to podvodná DPH“; Súd má za to, že za pomer k veci prirodzene nemožno považovať prednesené stanovisko vedúceho pracovníka správneho orgánu, ktorý z doposiaľ vykonaných dôkazov a ďalších skutočností dôvodil, že došlo k okolnosti majúcej znaky poručenia predpisov na úseku dane z pridanej hodnoty. Podstatným je v tomto prípade aj fakt, že sa vyjadrenia vedúceho zamestnanca pohybujú v abstraktnej rovine, žalobcu žiadnym spôsobom v prezentovaných výrokoch nekonkretizoval, publikované vyjadrenie neobsahuje žiadne emotívne zafarbenie (či už pozitívne alebo negatívne) smerované voči žalobcovi a je vedené v neosobnej a pravdepodobnej rovine. Z vyjadrenia vedúceho zamestnanca v príslušnom článku nevyplýva, že by tento mal akýkoľvek záujem na výsledku konania, pre ktorý by bolo možné pochybovať o jeho nezaujatosti. Záverom súd ešte uvádza, že pokiaľ osoba majúca vedúce postavenie a vo svojom mediálnom komentári informuje verejnosť o prvostupňovom konaní, nemôže to bez ďalšieho znamenať, že sa stáva zároveň nespôsobilým meritórneho rozhodnutia o prípadne podanom odvolaní. Meno žalobcu sa síce objavilo v predmetnom článku, ale ako stanovisko „advokáta obvineného Alojza Horvátha“, ktoré nie je vyjadrením Ing. L.. K trvaniu daňovej kontroly a nadväzujúcej námietke nezákonnosti ňou získaných dôkazov súd poukazuje na skutočnosť, že predmetná daňová kontrola bola začatá v súlade s ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku dňa 23.05.2012, rozhodnutiami zo dňa 12.04.2013 a 20.08.2013 bola v súlade s ust. 61 ods. 1 v spojení s ust. § 46 ods. 10 veta druhá Daňového poriadku prerušená, pričom dňa 05.11.2013 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená a ukončená bola dňa 09.12.2013. Lehoty v dobe počínajúcej oznámením prerušenia konania a končiacej oznámením odpadnutia dôvodov neplynuli, daňová kontrola teda bola skončená v zákonným spôsobom v lehote 1 rok, ako to predpokladá ust. § 46 ods. 10 veta prvá Daňového poriadku, preto ani námietku žalobcu, podľa ktorej správca dane tým, že dňa 19.04.2013, teda po prerušení daňovej kontroly v nej pokračoval súd nepovažuje za dôvodnú. Daňový poriadok v ust. § 61 ods. 4 jasne ustanovuje, že pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania, pričom v tomto prípade bolo príslušné oznámenie o pokračovaní vo výkone dňovej kontroly doručené žalobcovi dňa 20.08.2013. Prerušenie daňovej kontroly sa nemá zneužívať na vykonávanie tých procesných úkonov, ktoré sa majú realizovať v priebehu výkonu daňovej kontroly bez potreby jej prerušenia, avšak v tomto prípade samotné predvolanie pred správcu dane dňa 19.04.2013 zapríčinil sám žalobca, keď tento v dvoch výpovediach pred dvomi odlišnými orgánmi odpovedal na rovnakú otázku rozdielne. Správca dane teda v tomto prípade predvolal žalobcu iba za účelom ozrejmenia a vysvetlenia nezhody v jeho skôr urobenej výpovedi. V súvislosti s poukazom nález ÚS SR III. ÚS 24/2010-57 súd konštatuje, že v danom prípade daňová kontrola nebola vykonávaná dlhšie, než to ustanovuje zákon (ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku), bola riadne ukončená, preto tvrdenie žalobcu o nezákonnosti daňovej kontroly vzhľadom na prekročenie dĺžky jej trvania nie je dôvodné. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že splnomocnený zástupca žalobcu prevzal príslušný Protokol č. 9211401/5/5447863/2013/Sme zo dňa 06.12.2013 podľa potvrdenia o doručení protokolu dňa 09.12.2013 a bola mu správcom dane uložená lehota na vyjadrenie sa 30 pracovných dní od jeho doručenia, ktorá uplynula koncom mesiaca január 2014. Ak teda žalobca tvrdí, že sa dňa 14.02.2014 dostavil ku správcovi dane aj s daňovými dokladmi, urobil tak po lehote a správca nemal inú možnosť, ako odmietnuť prevzatie predmetných daňových dokladov. V tomto prípade nešlo zo strany správcu dane o svojvoľné konanie, ale o konanie v súlade s ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Žalobca namietal, že mu nebolo umožnené sa vyjadriť ku všetkým podkladom rozhodnutia, k spôsobom ich získania a bolo mu upierané právo nahliadať do spisu. Počas súdneho konania predložil ako dôkaz tohto tvrdenia Zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 18.09.2014, ktorá obsahuje zoznam dokladov tvoriacich spis daňového subjektu, ktorá sa v spise, ktorý bol predložený súdu nenachádza. K uvedenej námietke žalovaný poukázal na to, že táto nebola predmetom odvolania, preto sa ňou nezaoberal. Splnomocnený zástupca žalovaného na doplnenie uviedol, že všetky pre rozhodnutie relevantné listinné dôkazy sa v spise nachádzajú. Súd námietku porušenia práva žalobcu spočívajúcu v nedostatkoch spisu, ktorý bol predložený súdu, ak v ňom chýbajú úradné záznamy o telefonických rozhovoroch a zápisnice o nahliadnutí do spisu nepovažuje za také porušenie práva žalobcu, ktoré by mohlo mať vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia a mohlo by výsledok konania zmeniť. K námietkam, ktoré vzniesol žalobca v spojení s tvrdením o nedostatočne zistenom skutkovom stave a jeho nesprávnom právnom posúdení súvisiacom s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťou LAKY, s.r.o. súd poukazuje na zásadu objektívnej pravdy ovládajúcu daňové konanie, ktorá ale nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu tvrdenia daňového subjektu ku skutočnostiam uvádzaným v daňovom priznaní a ktoré sú predmetom správcom dane preverovaných skutočností, vzhľadom k tomu, že daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Je na správcovi dane a jeho úvahe aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní a na daňovom subjekte je preukázanie hodnovernosti tvrdení a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať na čo najúplnejšie zistenie potrebných skutočností vykonal rozsiahle dokazovanie a záver, ku ktorému správca dane zo zistených skutkových okolností dospel a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady a dôkazy na preukázanie sporného zdaniteľného plnenia nespĺňajú zákonné kritériá na uplatnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle ust. § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. Príslušný tovar na vyššie označených faktúrach mal nadobudnúť žalobca od dodávateľa - spoločnosti LAKY, s.r.o., ktorá však reálne neuskutočnila žiadne dodanie tovaru na základe predmetných faktúr. Uvedené vyplýva tak z výpovede samotného žalobcu uskutočnenej dňa 11.09.2012, ktorý uviedol cit.: „Celé to prebiehalo tak, že prišiel český kamión s českým vodičom a niekedy aj závozníkom ich mená nepoznám, tovar vyložili a po prevážení ho moji zamestnanci prevzali.“; rovnako uvedené tvrdenie žalobcu potvrdil a doplnil a P. D., ktorý vo výpovedi uskutočnenej dňa 01.02.2013 na otázku správcu dane, akými dopravnými prostriedkami bol tovar prepravovaný a uviedol ich evidenčné čísla, resp. mená dodávateľov uviedol, že cit.: „Jednalo sa o nákladné autá s chladiarenskou nadstavbou, vozidla mali české e. č. nepamätám si ich. Dodávateľmi boli firma Makovec .... z Prostějova a firma Těšínské jatky s.r.o. z Českého Těšína.“ Z uvedeného vyplýva, že ak žalobcovi dovážali tovar priamo české spoločnosti z Českej republiky, potom je spochybnené postavenie spoločnosť LAKY, s.r.o., ktorá tvorila vlastne medzičlánok medzi týmito dodávkami. Dodávky tovaru z Českej republiky boli uskutočňované priamo do prevádzky žalobcu, ale „fakturačne“ prechádzal predmetný tovar cez tuzemskú spoločnosť LAKY, s.r.o., ktorá vystupovala vo vzťahu k žalobcovi v pozícií dodávateľa. Už táto skutočnosť mala byť dôvodom pre vznik určitých pochybností na strane žalobcu, ako podnikateľského subjektu s dlhoročnou praxou. Súd považuje za správny záver žalovaného, že menovaná spoločnosť LAKY, s.r.o. vystupovala v danej obchodnej transakcii ako „formálny dodávateľ“ a v priebehu konania pritom nebolo nijakým spôsobom kontrolovaným daňovým subjektom preukázané, že mu tovar skutočne dodala spoločnosť LAKY, s.r.o., tak, ako deklarujú faktúry a zároveň, že táto spoločnosť bola priamym účastníkom obchodu, ktorá predmetný tovar prebrala a následne dodala ďalšiemu subjektu (žalobcovi) a nebola iba umelo vytvoreným článkom. V tejto súvislosti považuje súd za potrebné upozorniť na ust. § 8 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. z ktorých vyplýva, že pri dodaní tovaru daňová povinnosť vzniká dňom, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Slovné spojenie „ako vlastník“ znamená, že pri určení toho, či bolo uskutočnené dodanie tovaru nie je dôležité nadobudnutie právneho vlastníctva k tovaru kupujúcim, ale vyžaduje sa, aby pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru došlo k prevodu ekonomického vlastníctva k tovaru a aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník a tak bolo jednoznačne zrejmé, na koho prechádza právo nakladať s tovarom a komu je tovar dodaný. V konaní bolo preukázané, že predmetný tovar dodali žalobcovi české spoločnosti, a v takom prípade žalobcovi nevzniklo právo odpočítania dane z pridanej hodnoty uplatnenej voči nemu iným platiteľom - tuzemskou spoločnosťou LAKY, s.r.o., pretože táto vo faktúre deklarovaný tovar skutočne nedodala. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom správcu dane, ako aj žalovaného, podľa ktorého v danom prípade zdaniteľné plnenie označenej spoločnosti nenieslo v sebe ekonomický charakter obchodných transakcií, je len umelým článkom bez skutkového základu a žalobcovi teda nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. Faktúra je doklad, ktorým žalobca preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ale jej samotná existencia, i keď je na nej uvedená daň z pridanej hodnoty (faktúra vyhotovená iným platiteľom dane), ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru, nezakladá právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uvedenej na faktúre. Uskutočnenie dodania tovaru a následné odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou dodávateľskou faktúrou), ale je potrebné preukázať aj jej obsahovú stránku a to reálnym preukázaním dodania tovaru. Splnenie formálnej stránky na odpočet dane z pridanej hodnoty je síce jednou z podmienok na uplatnenie si práva na odpočítanie dane, ale tiež takýto daňový doklad musí byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností v zmysle ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt. Žalobca ďalej poukázal aj na to, že po oboznámení sa s protokolom a dôvodmi, pre ktoré správca dane nepriznal právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa LAKY, s.r.o. kontaktoval p. D. a spolu s ním sa dňa 14.02.2014 dostavil ku správcovi dane, pričom tento svedok mal k dispozícii doklady spoločnosti LAKY, s.r.o. preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi. Pracovníci správcu dane však odmietli ich prevzatie s uvedením, že kontrolóri nie sú na pracovisku a doklady už nie sú relevantné a o u tejto skutočnosti odmietli spísať so žalobcom zápisnicu. Pri vyhodnotení uvedeného je potrebné opäť poukázať na ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku z ktorého vyplýva, že zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy, pričom zákon jasne obsahuje aj poučenie o tom, že zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. K uskutočneným zdaniteľným obchodom medzi žalobcom a spoločnosťou REAL KOMPLEX s.r.o. žalobca najskôr uviedol, že nemal vôbec vedomosť o pôvode tovaru, viď. Zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 11.09.2012, pričom neskôr vo výpovedi pred orgánom činným v trestnom konaní zo dňa 25.02.2013 uviedol, že tovar bol dodávaný z Českej republiky - Moravský Krumlov. Na základe dožiadania vykonaného Daňovým úradom Nitra bolo zistené, že menovaná spoločnosť podala posledné daňové priznanie v mesiaci október 2008. Z výsluchu jej konateľa Z. I., zaznamenaného v Zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 23.05.2012, je preukázané, že bol v roku 2008 evidovaný ako bezdomovec, nikdy v mene spoločnosti nekonal, nemal vôbec vedomosť o tom, akou podnikateľskou činnosťou sa spoločnosť zaoberá, nemal žiadnu vedomosť o obchodoch s mäsom, o účtovníctve, nevystavoval a nepodpisoval za spoločnosť žiadne účtovné ani iné doklady, nedisponuje žiadnymi dokladmi týkajúcich sa spoločnosti a taktiež nemal vedomosť o osobe žalobcu. Z výpovede E. K., spoločníka spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. vykonanej pred orgánom činným v trestnom konaní zo dňa 30.05.2013 vyplýva, že o uvedenej spoločnosti nemal žiadnu vedomosť, so spoločnosťou nevyvíjal žiadnu podnikateľskú činnosť, nikdy nepodpisoval žiadne doklady a nemal vedomosť o tom, či t. č. je vôbec spoločníkom, alebo konateľom. Zo Zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 19.04.2013 vyplýva, že žalobca si v čase realizácie zdaniteľných obchodov vôbec nepreveroval s kým vlastne obchoduje, kto je konateľom spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. a s osobami Z. I. a E. K. nikdy ako zástupcami spoločnosti nejednal a tak tvrdenie žalobcu, podľa ktorého spoločnosť REAL KOMPLEX s.r.o. bola dodávateľom predmetného tovaru pre žalobcu, nebolo ničím preukázané a potvrdené a aj v tomto prípade, podobne ako v prípade vyššie spomenutej spoločnosti LAKY s.r.o. bola spochybnená reálnosť deklarovaných obchodných prípadov. Skutočnosť, že bol tovar dodaný je nesporná, avšak žiadnym dôkazom nachádzajúcim sa v spisovom materiáli nebolo preukázané, že by tento tovar pre žalobcu dodala spoločnosť REAL KOMPLEX s.r.o. tak ako to vyplývalo z daňových dokladov, ktoré boli predložené daňovému úradu za účelom odpočítania dane. Nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena v priebehu daňového konania zo strany daňového subjektu, ktorý je na platiteľovi, pretože jeho povinnosťou je, ak si uplatní právo na odpočítanie dane z tovaru alebo služby správcovi dane preukázať a predložiť dôkazy, deklarujúce skutočne dodávky tovaru tými subjektmi, ktoré sú na faktúrach prípadne dodacích listoch uvedené, a v takom prípade má túto povinnosť žalobca, ktorý môže svojimi dôkazmi tak vyvrátiť pochybnosti , ktoré zo strany daňových úradov boli zistené. Žalobca opodstatnenosť svojich tvrdení uvedených v žalobe preukazoval radom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré žiadal pri posúdení veci aplikovať, konkrétne rozsudky C-272/13 (Equoland Soc. coop. arl), C-284/11 (EMS-Bălgarija Transport OOD) C-25/07 (Alicja Sosnowska) (č.l.7.), ku ktorým súd poznamenáva, že ich na predmetný prípad nemožno aplikovať, pretože prvé rozhodnutie pojednáva o dovoze tovaru z tretieho štátu a podmienkach jeho fyzického uloženia v sklade, druhé sa týka oneskoreného zaplatenia dane z priadnej hodnoty, teda otázky súladu prekluzívnej lehoty ohraničujúcej výkon práva na odpočítanie dane so Smernicou 2006/112/ES a tretie pojednáva o otázke primeranosti zákonom stanovených podmienok na vrátenie nadmerného odpočtu.V tejto súvislosti považuje súd za vhodné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžf/19/2011 zo dňa 25.01.2012, ktorý vo svojom rozhodnutí (okrem iného) uviedol, cit.: „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nie len uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené.“ Navyše súd vzal do úvahy, že odkaz na predmetné rozsudky nebol obsahovou súčasťou už podaného odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane zo dňa 10.02.2014. Ďalej vo vzťahu k rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 (Mahagében Kft a Péter Dávid), C-324/11 (Gábor Tóth) a C-18/13 (Maks Pen) súd konštatuje, že tieto nie sú spôsobilé spochybniť správnosť tak postupu ako aj samotného rozhodnutia správcu dane a žalovaného, nakoľko v priebehu daňového konania bolo zo strany správcu dane jednoznačne preukázané, že žalobca v pozícii platiteľa dane nesplnil podmienky na vznik nároku na odpočítanie dane vyplývajúce z ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z., teda nebolo preukázané, že by v jednotlivých faktúrach deklarovaní dodávatelia, konkrétne spoločnosti LAKY, s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o. príslušný tovar dodali. Žalobcom označené rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vychádzajú zo Šiestej smernice a Smernice Rady 2006/112 - ES, ktorá zdôrazňuje nevyhnutnosť objektívneho preukázanie zistení týkajúcich sa predpokladanej vedomosti zdaniteľnej osoby o tom, že plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu. Súd má za to, že správcom dane bolo v konaní v dostatočnej miere preukázané, že žalobca vedel o tom, že dodávky plynú od dodávateľov z Českej republiky, čo ani nepopieral. Vedomosť o pôvode tovaru pochádzajúceho z iného členského štátu EÚ, konkrétne z Českej republiky mala u žalobcu vyvolať dôvodné pochybnosti a zvýšenú mieru opatrnosti smerujúcej k tomu, aby konanie žalobcu nebolo možné vyhodnotiť správcom dane ako zneužívanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty a z toho dôvodu žiadať od žalobcu, aby v daňovom konaní uniesol dôkazné bremeno nemožno hodnotiť ako nespravodlivé. Z nadobudnutých poznatkov mohol žalobca vedieť, že takouto formou uskutočňované plnenie vykazuje znaky podvodného konania, a to práve vstupom ďalšieho článku do obchodného reťazca, ktorý vytvorili spoločnosti LAKY, s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o., čím došlo k zneužitiu práva v oblasti dane z pridanej hodnoty získaním neoprávnenej daňovej výhody u jej platiteľa, keď takto umelo vytvorený fakturačný reťazec nevychádzal z reálneho obchodného plnenia. Ak tieto spoločnosti obchody len sprostredkovávali, mohli si uplatniť nanajvýš nárok na sprostredkovateľskú odmenu, ale nie fakturovať kúpnu cenu. Žalobcovi bola poskytnutá možnosť správcovi dane predložiť alebo navrhnúť vykonanie takých dôkazov, ktorými by osvedčil, že spôsob uskutočňovania takýchto zdaniteľných obchodov je v jeho podnikateľskej činnosti bežný, dlhodobo zaužívaný a nie vedený s cieľom získania daňovej výhody, toto právo ale vhodným spôsobom nevyužil. Súd nepovažuje za dôvodnú ani obranu žalobcu ktorý mal za to, že ak daňové doklady a tovar mu bol reálne dodaný, nemusel už vykonať žiadne ďalšie opatrenia. Takýto postoj nie je v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými normami práva vzťahujúceho sa na daný prípad, žalobca mal dbať aby sa neocitol v ekonomickom cykle vedenom s cieľom zneužívania práva poskytovaného platiteľovi dane zákonom o dani z pridanej hodnoty. V konaní pred správnym orgánom nebol ekonomický dôvod prevodu tovaru preukázaný, čo má za následok vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty. Záverom súd zdôrazňuje, že bolo potrebné aby žalobca sám preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia, konal s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu bude spochybnené. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka, ktoré vo vzťahu k správcovi dane vyplývajú z daňových zákonov . V záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov a tým aj predchádzania právnej neistote je povinnosťou každej strany obchodnej transakcie dbať o to, aby sa odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, čo zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti o obchodnom partnerovi, pretože inak sa následky nedostatočnej obozretnosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany, ktorou otázkou sa zaoberá i platná judikatúra, ako napr. uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 104/2012-89 zo dňa 01.03.2012, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/25/2011 zo dňa 27.10.2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 zo dňa 13.09.2011). Konajúci súd konštatuje, že preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov, ako aj konanie a rozhodnutie prvostupňového orgánu ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je zákonné, vecne správne, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, ktorý je v zhode s obsahom pripojeného administratívneho spisu, na zistenia boli aplikované správne právne predpisy, práva žalobcu porušené neboli a žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi nárok na náhradu trov konania vzhľadom na jeho neúspech nepriznal. Senátom Krajského súdu v Trnave bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.