Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/75/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200725 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2014200725.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu: W. G., so sídlom G. XXX/XX, XXX XX M., IČO: 30 347 963, právne zastúpený: JUDr. Ľubicou Masárovou, advokátkou, so sídlom Púchovská 12, 831 06 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/347772/2014/4779 zo dňa 30. júla 2014, takto r o z h o d o l : I.Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.1100306/1/347772/2014/4779 zo dňa 30.07.2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. II.Správny súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou doručenou súdu dňa 09.10.2014 sa žalobca zastúpený advokátkou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.1100306/1/347772/2014/4779 zo dňa 30.07.2014, ktorý postupom podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/540942/2014 zo dňa 10.02.2014 o vyrubení rozdielu dane vo výške 9.513,84 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009, vydané podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku. 2. Žalobca v prvom rade namietal hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie správcom dane vo vyrubovacom konaní ako i žalovaným v odvolacom konaní, ktoré je garantované čl.48 ods. 2 Ústavy SR a to porušenie dvojinštančnosti daňového konania, keď správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2008 - december 2011, pri ktorej správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keď daňovému subjektu - žalobcovi neoznámil existenciu pochybností o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom, nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, neúplné údaje doplnil, vysvetlil a chybné údaje opravil alebo preukázal ich pravdivosť, ktorý postup žalobca označil za odopretie možnosti počas daňovej kontroly uvádzať tvrdenia a navrhovať dôkazy. 3. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 9211401/5/5397928/2013 zo dňa 04.12.2013, ktorý bol doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu spolu s výzvou zo dňa 09.12.2013 na vyjadrenie sa. Po doručení Protokolu splnomocnený zástupca žalobcu podal námietky zo dňa 08.01.2014, na ktoré ale správca dane neprihliadol a podaním č. 9211401/5/214830/2014/Sme zo dňa 20.01.2014 žalobcovi oznámil, že s poukazom na ust. § 14 ods. 1 Daňového poriadku predmetnú písomnosť považuje za bezpredmetnú, nakoľko daňový subjekt ako platiteľ dane z pridanej hodnoty má povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, žalobca ako daňový subjekt túto povinnosť nerešpektoval, vyjadrenie k Protokolu spôsobom predpísaným zákonom nepodal, na základe ktorého záveru správca dane na ústnom pojednávaní prerokoval pripomienky žalobcu a vydal prvostupňové rozhodnutie. 4. Podľa názoru žalobcu ale správca dane bol povinný sa predmetným podaním zaoberať a podľa ust. § 13 ods. 8 Daňového poriadku ho vyzvať na odstránenie nedostatkov, pre ktoré podanie nie je spôsobilé na prerokovanie, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008, podľa ktorého, ak sa daňové konanie pre žalobcu začalo bez prvej daňovej inštancie, teda len odvolacím konaním, správca dane tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania. Zákonnou úpravou uvedenou v ust. § 14 Daňového poriadku v spojení so spôsobom jej aplikácie zo strany daňových orgánov bola žalobcovi odňatá možnosť sa v prvostupňovom konaní k veci vyjadriť, čím bolo porušené aj právo žalobcu na spravodlivé a riadne konanie. Žalobca bol na základe takéhoto právneho predpisu proti svojej vôli nútený sprístupniť informácie, ktoré sú predmetom daňového tajomstva svojej dcére, aby tak zabezpečil elektronické doručovanie, pretože vzhľadom na svoj vyšší fyzický vek, zdravotný stav a počítačovú negramotnosť nemohol konať inak. Takýto vynútený postup žalobca označil i za zásah do súkromia a s odkazom na uvedenú argumentáciu dal podnet konajúcemu súdu, aby podal návrh Ústavnému súdu SR na preskúmanie súladu ust. § 14 Daňového poriadku s Ústavou SR, konkrétne s čl.19 ods. 2, čl. 20, v spojení s čl.12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4. 5. Za porušenie práva na spravodlivé konanie garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR označil žalobca aj skutočnosť, že v jeho veci nerozhodoval nestranný a objektívny orgán, čím bolo porušené ust. § 60 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, pretože verejné výroky plk. Ing. B. L., generálneho riaditeľa daňovej a colnej sekcie Finančného riaditeľstva SR vytvárajú silný náznak jeho presvedčenia o spáchaní daňového podvodu zo strany žalobcu, prezentované ešte v štádiu neukončenej daňovej kontroly a v čase, keď žalobca ani nebol oboznámený s výsledkami kontroly. Táto osoba preto mala byť vylúčená z daňového konania z dôvodu pochybností o jej nestrannosti a naviac, osoby, ktoré sú v priamej riadiacej pôsobnosti plk. Ing. B. L. ovplyvňovali aj priebeh úkonov počas daňovej kontroly, z čoho možno nadobudnúť dojem, že mali vplyv aj na hodnotenie dôkazov a ich právne posúdenie prvostupňovým orgánom v Protokole z kontroly a následne vydanom prvostupňovom rozhodnutí. Ak tie isté osoby súčasne mali vplyv na rozhodovanie žalovaného je tým porušená zásada dvojstupňového konania, pretože podľa ust. § 60 ods. 2 Daňového poriadku je právom daňového subjektu, aby v prípade druhostupňového konania konal nestranný orgán aj vo vzťahu k zamestnancom zúčastňujúcim sa rozhodovania na prvom stupni. 6. Ďalej žalobca namietal nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, ktorá bola prerušená od 12.04.2013, napriek tomu ale správca dane sám z vlastného podnetu v daňovej kontrole pokračoval, keď dňa 19.04.2013 uskutočnil tri ústne pojednávania so žalobcom, čím fakticky došlo k pokračovaniu daňovej kontroly a lehota na jej vykonanie začala opätovne plynúť. Okrem toho, že neboli splnené ani podmienky na prerušenie daňovej kontroly v materiálnom zmysle, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 24/2010-57, podľa ktorého nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly je porušením zásady primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní, pričom správca dane mohol pokračovať v kontrole aj bez informácií, ktoré mal získať medzinárodnou výmenou, pretože výsledkom informácií, pre ktoré správca dane kontrolu prerušil bolo oznámenie českej daňovej správy, podľa ktorého nie je možné uskutočniť výsluch požadovanej osoby. K tomuto zisteniu správca dane nevykonal žiadne iné úkony, ktoré by smerovali k výsluchu tejto osoby a v Protokole absentuje akákoľvek zmienka o potrebe vykonať uvedený dôkaz, alebo z akého dôvodu takýto dôkaz nebude vykonaný. Podľa žalobcu správca dane takýmto konaním zneužil právomoc, ktorá mu vyplýva z ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku. 7. V ďalšej časti žaloby žalobca namietal nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a právne posúdenie veci, k čomu dal do pozornosti judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne - rozsudok v spojených veciach C-80/11 a V-142/11 Mahagében a Dávid zo dňa 21.06.2012, rozsudok vo veci C-324/11 Gábor Tóth zo dňa 06.09.2012, rozsudok vo veci C-18/13 Maks Pen zo dňa 13.02.2014 a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 28.02.2013 C-563/11 z ktorých vyplýva, že dôkaznú povinnosť preukázania takých objektívnych skutočností, na základe ktorých žalobca vedel alebo musel vedieť, že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány. 8. K nepriznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom LAKY, s.r.o. žalobca poukázal na výpoveď konateľa spoločnosti P. D. (konateľ spoločnosti v dotknutom zdaňovacom období) ktorý potvrdil, že žalobcovi dodával tovar od svojich dodávateľov - českých spoločností, popísal priebeh spolupráce so žalobcom, spôsob dodávky a prepravy tovaru pre žalobcu, potvrdil vystavenie faktúr aj pokladničných dokladov, prevzatie úhrad za predmetný tovar, označil osobu, ktorá spoluprácu sprostredkovala a zúčastňovala sa obchodu za spoločnosť LAKY, s.r.o., ktorou bol Z. E., ktorý pri výsluchu uvedené skutočnosti týkajúce sa spolupráce medzi dodávateľom LAKY, s.r.o. a žalobcom tiež potvrdil. Tvrdenie správcu dane, podľa ktorého je sídlo spoločnosti LAKY, s.r.o. zapísané v obchodnom registri (od 08.06.2010) iba fiktívne považuje žalobca za irelevantné, nakoľko sporné dodávky sa uskutočnili v mesiaci marec 2009, preto správcom dane zistený skutkový stav nemôže byť dostatočný na prijatie záveru, že dodávateľ LAKY, s.r.o. nedodal žalobcovi tovar deklarovaný na sporných faktúrach a že to je žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, resp. že došlo k zneužitiu práva alebo k daňovému podvodu zo strany jeho dodávateľa, o ktorom žalobca vedel alebo mal vedieť. V tejto časti žalobca označil rozhodnutie žalovaného za nezákonné a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Žalovaným nebola spochybnená existencia plnenia (tovaru) ani skutočnosť, že žalobca bol zdaniteľnou osobou a použil predmetný tovar na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, faktúra má všetky náležitosti a osoba, ktorá faktúru vystavila bola v danom čase platiteľom dane z pridanej hodnoty, čím boli splnené aj podmienky požadované Smernicou 2006/112 tak, ako ich definoval Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach a dôkazné bremeno preukázania, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia, ktoré sú predmetom sporu sú dotknuté daňovým podvodom sa v plnom rozsahu presúva na daňové orgány, ktoré sú povinné predložiť konkrétne indície o existencii daňového podvodu. Okrem toho u iných odberateľov spoločnosti LAKY, s.r.o., žalovaný rovnaký skutkový stav zistený správcom dane považoval za postačujúci na uplatnenie odpočítanie dane, preto žalobca namieta, že takýmto postupom správcu dane ako aj žalovaného došlo k porušeniu zásady materiálnej rovnosti plynúcej z ust. § 3 ods. 9 a zásady procesnej rovnosti upravenej v ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku, a tým aj k porušeniu Ústavou SR zaručeného práva na rovnosť, podľa ktorého je potrebné, aby v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely a bol voči všetkých subjektom uplatnený rovnaký procesný postup. 9. Daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty všeobecne požadovať preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, či disponovala predmetným tovarom a či bola schopná ho dodať a tým splnila povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty s cieľom ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu. Je povinnosťou daňových orgánov, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a podvodov a uložili tresty takejto zdaniteľnej. Žalobca zastáva názor, že nemá dôkaznú povinnosť k preukázaniu nadobudnutia tovaru jeho dodávateľmi a vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník, ak neexistovali žiadne objektívne okolnosti, ktoré by v ňom vzbudili pochybnosti o akejkoľvek nezákonnosti. Prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník nie je závislý od existencie vlastníckeho práva k predmetnému tovaru a od „fyzického prebratia“ tovaru jeho dodávateľom a následného predaja žalobcovi, pretože takáto podmienka z ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty nevyplýva. Zdaniteľná osoba nadobúda právo nakladať s tovarom ako vlastník v okamžiku, keď môže ona sama alebo ňou určená tretia osoba s daným tovarom vo vlastnom mene disponovať, čo vyplýva i z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, konkrétne C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, kedy každé plnenie sa musí posúdiť samostatne a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak žalovaný ako i správca dane odopierajú právo žalobcu na odpočítanie dane z faktúry vystavenej jeho dodávateľom z dôvodu, že žalobca neprijal všetky potrebné opatrenia a neobstaral si ďalšie dôkazy preukazujúce, že jeho dodávateľ uvedený na faktúre skutočne predmetný tovar prijal a dodal okrem tých, ktoré predložil a ktoré sú obvyklými dokladmi v obchodnej praxi a vyžadované zákonom o dani z pridanej hodnoty a zákonom o účtovníctve pri preukazovaní dodania uvedeného druhu tovaru, konajú v rozpore so závermi plynúcimi z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ. Žalobca splnil vecné ako aj formálne podmienky vzniku a výkonu práva, ktoré mu nemožno odoprieť len z dôvodu žalovaným tvrdenej dôkaznej núdze, resp. nepreukázaním, že by sa žalobca dostatočne ubezpečil, že dodávateľ, resp. jeho subdodávatelia sú schopní predmetné plnenie poskytnúť, ak žalovaný zároveň nepreukázal, že žalobca disponoval informáciou, ktorá ho oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti na strane jeho dodávateľa. 10. Žalobca dal do pozornosti aj rozsudok NS SR vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011, podľa ktorého daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovaru od určitého dodávateľa, čo žalobca dodržal. 11. Žalobca namietal porušenie svojich práv i pri výsluchu svedka P. D., keď mu nebolo umožnené byť prítomný na jeho vypočutí, čím správca dane porušil zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti ako aj ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Žalobca po oboznámení sa s Protokolom a dôvodmi, pre ktoré mu správca dane nepriznal právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa LAKY, s.r.o. kontaktoval P. D. a spolu sa dňa 14.02.2014 dostavili ku správcovi dane, kedy mal P. D. k dispozícii doklady spoločnosti LAKY, s.r.o. preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi. Pracovníci správcu dane však odmietli spísať so žalobcom zápisnicu s tým, že kontrolóri nie sú na pracovisku a doklady už nie sú relevantné. Vzhľadom na takýto postup žalobca nepriznanie práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti LAKY, s.r.o. špecifikovaných v rozhodnutí žalovaného považuje za nezákonné, ktoré vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci, pri ktorom žalovaný nerešpektoval záväzný výklad Súdneho dvora EÚ o výklade čl. 167, čl.168 písm. a), čl.178 písm. a) a čl.273 Smernice 2006/112. 12. K nepriznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa REAL KOMPLEX s.r.o. žalobca opätovne poukázal už na vyššie označené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-563/11 a uviedol, že pri prevzatí tovaru vo svojej prevádzke preveril množstvo i kvalitu tovaru, teda konal dobromyseľne, tento obchod sa ničím neodlišoval od spôsobu obstarávania tovaru od iných dodávateľov a nemal dôvod mať pochybnosti o tom, že daná transakcia je poznačená akoukoľvek nezákonnosťou a spoločnosť REAL KOMPLEX s.r.o. ako dodávateľ si neplní svoje daňové povinnosti. Žalovaný ani v tomto prípade nepreukázal, že žalobca disponoval informáciou, podľa ktorej mohol predpokladať vznik nezákonnosti na strane jeho dodávateľa. 13. V záverečnej časti žaloby žalobca stručne zhrnul v žalobe podrobne rozvedené žalobné dôvody a navrhol, aby súd po prejednaní veci zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného číslo 1100306/1/347772/2014/4779 zo dňa 30.07.2014, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznal náhradu trov konania. 14. Žalobca súčasne s podaním žaloby požiadal podľa ust. § 250c O.s.p. o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Predmetnej žiadosti predseda senátu vyhovel a uznesením č. k. 20S/75/2014-74 zo dňa 13.01.2015 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/347772/2014/4779 zo dňa 30.07.2014 do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci vedenej na súde pod sp. zn. 20S/75/2014. 15. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 08.12.2014 a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 16. K námietke týkajúcej sa nesprávne zisteného skutkového stavu uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly viedol dokazovanie v súlade s ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, zo svojich zistení vyvodil právne závery, ktoré sú súčasťou správcom dane vydaného rozhodnutia. Tam obsiahnuté zistenia boli posudzované jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, bolo prihliadnuté na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, vydané rozhodnutie obsahuje ustanovenia tak hmotnoprávnych predpisov (zákon o dani z pridanej hodnoty) ako aj procesných predpisov (Daňový poriadok), podľa ktorých bolo rozhodované. 17. K námietke porušenia čl.48 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku uviedol, že žalobca bol riadne oboznámený s pochybnosťami správcu dane a bola mu poskytnutá možnosť vyjadriť sa ku všetkým zistením skutočnostiam, vysvetliť nejasnosti a pravdivosť údajov riadne preukázať. Ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku neustanovuje formu, akú má mať oboznámenie daňového subjektu o vzniknutých povinnostiach správcom dane, bolo tak urobené vo výzve na vyjadrenie sa k pochybnostiam, ktorej predchádza samotné oboznámenie sa s nimi, pričom táto zákonná podmienka splnená bola. 18. K porušeniu princípu dvojstupňového konania žalovaný poukázal na to, že konanie prebehlo podľa ustanovení Daňového poriadku, bolo vedené tak prvostupňovým správnym orgánom ako aj žalovaným, skutkový stav bol vyhodnotený zo všetkých zistení správcu dane. V danom prípade sa jednalo o rozsiahly proces dokazovania a v súvislosti s pochybnosťami o dodávkach tovarov prostredníctvom označených dodávateľov bolo na žalobcovi tieto pochybnosti vyvrátiť a na základe ním predložených dôkazov nastoliť takú situáciu, ktorá by bola pri uplatňovaní práva v súlade s ust. § 49 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. 19. K protiústavnosti elektronického doručovania upraveného v ust. § 14 Daňového poriadku žalovaný s odkazom na ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane striktne postupoval v zmysle procesných ustanovení o elektronickom doručovaní podaní, preto námietku žalobcu o počítačovej negramotnosti vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože zákon určuje rovnaké pravidlá pre všetky daňové subjekty, ktoré majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. 20. K odmietnutiu práva na odpočítanie dane žalovaný konštatoval, že vznik daňovej povinnosti zo zdaniteľných plnení je viazaný na ich reálnosť. Dodávateľ v rámci obchodného reťazca ale nepreukázal, že disponoval formálnym, alebo materiálnym vybavením na to, aby dostatočne odôvodnil ekonomickú podstatu svojej obchodnej transakcie, pretože tá vytvárala hlavný predpoklad, na ktorom je pojem podnikanie založené. Spoločnosť LAKY, s.r.o. neopodstatnene vystupuje v obchodnom reťazci ako priamy žalobcov dodávateľ, ktorý ale nepreukázal, že predmetný tovar nadobudol od svojho dodávateľa a stal sa skutočným vlastníkom tovaru, čo by ho ďalej oprávňovalo tovar predávať. Predmetná spoločnosť navyše so správcom dane nekomunikuje, od mája 2010 nepodáva daňové priznania a registrácia na dani z pridanej hodnoty mu bola zrušená z úradnej moci dňa 30.09.2010. Sídlo spoločnosti je od 08.06.2010 registrované na adrese J. E.. XXX, J. k čomu bolo zistené, že na uvedenej adrese táto spoločnosť nikdy fyzicky nepodnikala a jej konateľ A. N. bol v čase od 05.04.2011 do 12.06.2013 vo výkone trestu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Dubnici nad Váhom, táto spoločnosť svoju daňovú povinnosť žiadnym spôsobom pred správcom dane neobhájila a nebolo možné ju preveriť ani po vyčerpaní riadnych procesných prostriedkov. Uplatnenie práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od tejto spoločnosti ako dodávateľa znamenalo iba umelú konštrukciu s dopadom na štátny rozpočet, nakoľko na strane žalobcu došlo k odpočítaniu dane z deklarovanej dodávky, pričom na strane dodávateľa nebol vznik daňovej povinnosti preveriteľný. 21. K námietke žalobcu vzťahujúcej sa k zaujatosti osôb z prostredia Finančnej správy SR žalovaný uviedol, že uvedená námietka nebola súčasťou odvolacieho konania a nesúvisí s uplatneným právom žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. 22. Zákonnú dĺžku daňovej kontroly žalovaný rešpektoval, kontrola trvala celkom 362 dní, pričom iné námietky týkajúce sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly neboli predmetom odvolacieho konania. K námietke, podľa ktorej správca dane i počas prerušenej daňovej kontrole vykonával ďalšie úkony žalovaný uviedol, že správca dane môže aj počas prerušenia daňovej kontroly (alebo daňového konania) pri správe daní postupovať podľa ust. § 2 písm. a) Daňového poriadku a vykonávať ďalšie činnosti, pričom pojmom „ďalšia činnosť“ možno rozumieť aj úkony súvisiace so zabezpečením priebehu a účelu správy daní podľa Tretej hlavy Daňového poriadku, v tomto prípade konkrétne ust. § 19. 23. K neuznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného priameho dodávateľa žalovaný uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly zistil rozpor pri uplatňovaní práva na odpočítanie dane podľa ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože žalobca a jeho dodávatelia formálne a vecne nepreukázali, že na faktúrach deklarované plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobami, ktoré vystupovali v pozícii dodávateľov. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je súčasne spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ako vyplýva i z judikatúry vnútroštátnych súdov rešpektujúcej judikatúru Súdneho dvora EÚ. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je „esenciálnou“ podmienkou pre odpočítanie dane. Správca dane preukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na faktúrach, ktoré mali realizovať spoločnosti LAKY, s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o. nenesú v sebe ekonomický charakter obchodných transakcií, preto na takéto transakcie nemožno prihliadať. Predmetné spoločnosti nijakým spôsobom nepreukázali, že vo faktúrach deklarovaný tovar aj skutočne dodali a zároveň, že práve tieto spoločnosti boli priamymi účastníkmi, ktorí fyzicky tovar najskôr preberali a následne ďalej predali svojim odberateľom. Zo strany dodávateľov nebolo správcovi dane preukázané, že reálne došlo pri dodaní tovaru k jeho prevodu a tak ku vzniku práva vlastníka s ním nakladať, ako predpokladá ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty. 24. Skutkový stav bol zistený dostatočne a námietky žalobcu odkazujúce na judikatúru Súdneho dvora EÚ, týkajúce sa jeho vedomosti, resp. predpokladanej vedomosti, že predmetné plnenia sú poznačené podvodom žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa zistenia správcu dane bol žalobcovi tovar dodávaný priamo od zahraničných (českých) dodávateľov, čo žalobca ani nepopieral a práve vstupom tuzemskej spoločnosti do obchodného reťazca došlo na strane žalobcu k získaniu daňovej výhody z prijatej faktúry od tuzemského dodávateľa, ktorý následne prestáva so správcom dane komunikovať, čím je znemožnené u neho preveriť skutočnosti uvedené v podanom daňovom priznaní, následne vystaví daňový doklad s tuzemskou daňou a žalobca si takto prijaté plnenie „zlegalizuje“ vo forme uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. 25. K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, na ktoré žalobca v podanej žalobe odkázal, žalovaný uviedol, že ich nemožno aplikovať na daný prípad, nakoľko v tomto prípade je podvodným konaním poznačené priamo plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu priamym dodávateľom a nie plnenie, ktoré podvodnému plneniu predchádzalo, resp. nasledovalo po plnení platiteľa dane. 26. K námietke žalobcu, podľa ktorej mu nebolo umožnené byť prítomný na vypočutí svedka p. D. žalovaný uviedol, že spolupráca s uvedeným svedkom bola problematická, čo vyplýva aj z predloženého spisového materiálu, správca dane musel využívať všetky zákonné možnosti už len na zabezpečenie osobného kontaktu s touto osobou a až po predvedení menovaného mohol byť správcom dane vypočutý. Správca dane oznámil žalobcovi dňa 15.01.2013 prostredníctvom telefonického spojenia predvedenie menovanej osoby a zároveň tú skutočnosť, že bude s touto osobou spísaná zápisnica o vypočutí svedka. Žalobca na predmetné oznámenie reagoval vyjadrením, ktoré je obsahom Úradného záznamu č. 9211401/5/184378/2013 zo dňa 15.01.2013. 27. Krajský súd v Trnave na pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 rozsudkom sp.zn.20S/75/2014 zamietol odvolanie žalobcu a nepriznal mu trovy konania. 28. Proti uvedenému rozsudku podala právna zástupkyňa žalobcu dňa 5.1.2016 odvolanie, v ktorom okrem skutkových okolností namietala aj skutočnosť, že správca dane manipuloval so spisom, niektoré listiny do spisu boli vkladané až dodatočne a nie je zrejmé či bol súdu predložený spisový materiál kompletný. 29. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn.5Sžf/14/2016 zo dňa 26. februára 2018 rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.20S/75/2014-99 zo dňa 27.10.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom bola skutočnosť, že krajskému súdu nebol predložený kompletný administratívny spis žalovaného, pričom táto skutočnosť vyplýva aj zo samotného vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 8.12.2014, kde žalovaný v súvislosti s odôvodnením jeho postupu pri výsluchu svedka P. D., bez prítomnosti žalobcu, odkázal na úradný záznam správcu dane č.9211401/5/184378/2013 zo dňa 15. januára 2013, ktorý sa v administratívnom spise nenachádza. Rovnako sa v administratívnom spise nenachádza oznámenie správcu dane č.9211401/5/214830/2014/ Sme zo dňa 20. januára 2014 a ani vyjadrenie žalobcu k protokolu z daňovej kontroly. Podľa názoru odvolacieho súdu bez uvedených dokladov nie je možné posúdiť vecnú (skutkovú a právu) stránku žalobcom namietaného postupu správcu dane. 30. Najvyšší súd ďalej skonštatoval, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne neúplnosti spisov žalovaného a správcu dane a krajský súd rozhodol bez toho, aby mal k dispozícii kompletný administratívny spis, na základe ktorého mal možnosť sa oboznámiť so všetkými podkladmi a námietkami ktoré boli vznesené v podanej žalobe. 31. Krajský súd v súlade s vysloveným právnym názorom opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného s prihliadnutím najmä na zásadnú námietku, ktorou bolo posúdenie kompletnosti predloženého administratívneho spisového materiálu, na pojednávaní konanom dňa 16. júla 2018, pričom zistil, že námietka nepredloženia kompletného administratívneho spisu je dôvodná, nakoľko žalovaný, ani v čase od zrušenia rozhodnutia prvostupňového súdu odvolacím súdom do opätovného rozhodnutia súdu nepredložil súdu dodatočne žiadne doklady, ktorými by doplnil administratívny spis. 32. Na pojednávaní konanom dňa 16.7.2018 právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že v období kedy krajský súd žalobu zamietol, v ďalších prípadoch NS SR zrušil tieto rozhodnutia krajského súdu a následne Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací správny orgán zrušil rozhodnutia správcu dane. Zároveň predložila ako dôkaz k tomuto tvrdeniu rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 8.3.2018. Ďalej poukázala, že v ďalších cca 40 prípadoch kedy došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia zo strany krajského súdu, Finančné riaditeľstvo SR akceptovalo toto zrušenie a vydalo viaceré rozhodnutia, ktorými zrušilo rozhodnutia správcu dane ako prvostupňového správneho orgánu a vrátilo mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, najmä z procesného porušenia, ale aj z iných dôvodov, pričom procesné porušenie spočívalo v tom, že správca dane neakceptoval podanie daňového subjektu v listinnej forme a trval na tom, že toto podanie malo byť podané elektronicky a na listinné podanie vôbec neprihliadol. 33. Pre posúdenie zákonnosti postupu rozhodnutia správneho orgánu je nevyhnutné, aby súd vychádzal z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu. V prípade že žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj administratívny spis, resp. predloží neúplný spis alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže náležite preskúmať či správny orgán postupoval a rozhodoval v súlade alebo v rozpore so zákonom. Súdu v takom prípade chýbajú základné informácie o rozhodujúcich skutočnostiach majúcich vplyv na rozhodnutie o veci. Za takejto situácie súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu žalovaným zodpovedá obsahu spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto je pri nepredložení administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo len fotokópie administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné, čo samo o sebe zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie pre nepreskúmateľnosť ( 8Sžf 41/2011). 34. Krajský súd upozorňuje na to, že v zmysle ustálenej judikatúry NS SR je povinnosťou správneho orgánu predložiť úplný administratívny spis a nie je úlohou súdu, aby po predložení nekompletného administratívneho spisu opakovane vyzýval správny orgán na doplnenie všetkých podkladov, ktoré by v administratívnom spise mali byť ( 2Sžo 158/2010). 35. V danom prípade bolo úlohou daňového úradu, keďže sa jednalo o jednu daňovú kontrolu za viacero zdaňovacích období, minimálne v jednom prípade predložiť kompletný spisový materiál obsahujúci všetky dôkazy a listiny ( v origináloch), ktoré správca dane zabezpečil v rámci tejto daňovej kontroly, s možnosťou v ďalších spisoch týkajúcich sa ostatných zdaňovacích období poukázať, že kompletný originál spisového materiálu je obsahom jediného spisu s uvedením značky tohto spisu. 36. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. (Dôvod pre ktorý boli zrušené rozhodnutia žalovaného podľa § 250j ods. 3 O.s.p. medzičasom odpadol, nakoľko od 1. júla 2016 je platný nový právny predpis upravujúci konanie pred správnym súdom). 37. Krajský súd potrebuje ďalej zdôrazniť, že ani postup správcu dane v súvislosti s neakceptovaním námietok žalobcu zo dňa 8.1.2014 proti Protokolu č.9211401/5/5397928/2013 zo dňa 4.12.2013 nebol v súlade so zákonom. Je síce pravdou, že § 14 ods. 1 daňového poriadku vyžaduje, aby žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty doručoval podanie na daňový úrad elektronickými prostriedkami, avšak v prípade, že nedošlo k doručeniu podania žalobcom v predpísanej forme, nezakladá táto skutočnosť dôvod na to, aby sa daňový úrad týmto doručením nezaoberal. Správca dane je povinný prihliadať aj na takéto podanie, pričom nedodržanie povinnosti doručiť podanie elektronickými prostriedkami môže byť považované za správny delikt, za ktorý môže byť uložená daňovému subjektu pokuta. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že toto tvrdenie prevzal žalovaný v inom konaní do svojho rozhodnutia č.77764//2018 zo dňa 6.2.2018, ktoré bolo súdu predložené zo strany právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní dňa 16.7.2018. 38. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní predložila aj ďalšie rozhodnutie žalovaného týkajúce sa žalobcu a to rozhodnutie č.138054/2018 zo dňa 8.3.2018, z ktorého vyplýva rovnako ako aj z rozhodnutia č.77764//2018 zo dňa 6.2.2018, že žalovaný v iných prípadoch týkajúcich sa žalobcu zrušil rozhodnutie správcu dane a nariadil mu odstrániť nedostatky súvisiace s kompletnosťou spisu. 39. Nakoľko aj zo samotného rozhodnutia NS SR č.5Sžf 14/2016 vyplýva, že nepredloženie kompletného administratívneho spisu má za následok nemožnosť posúdiť vecnú stránku rozhodnutia, krajský súd sa ďalšími námietkami žalobcu nezaoberal, pretože tieto nemohol posúdiť bez toho, že by mal k dispozícii kompletný administratívny spis. 40. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti rozhodol súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 41. O trovách konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. 42. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.