Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/193/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111207457 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2111207457.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.-P. č. XX, zastúpený spoločnosťou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hlavná 31, IČO: 36 865 281, proti odporcom: 1. W. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., T. XXXX/X, 2. M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., Z. XXXX/XX, 3. M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., G. XXXX/XX, všetci zastúpení spoločnosťou: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Trnava, Nám. SNP č. 3, IČO: 36 857 548, o zaplatenie 3.983,27 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 08.10.2014 č.k. 14C/53/2011-209, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcom v 1., v 2. a v 3. rade náhradu trov konania v sume 1.579,74 Eur, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, k rukám právneho zástupcu odporcov v 1. až 3. rade. Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 100 ods. 1, § 101, § 111, § 112 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka odôvodnil v podstate tým, že na základe vykonaného dokazovania mal zhodným tvrdením účastníkov konania a listinnými dokladmi preukázané, že dňa 14.03.2007 navrhovateľ splnomocnil JUDr. M. O. na vymoženie pohľadávky priznanú mu rozsudkom súdu od bývalej manželky vo výške 158.873,- Sk vrátane príslušenstva. Suma v tejto výške bola zaslaná O. B., bývalou manželkou navrhovateľa dňa 26.04.2007, a pripísaná na účet JUDr. O. bola dňa 27.04.2007. Podľa tvrdenia navrhovateľa, bola JUDr. O. oprávnená ponechať si z tejto sumy na základe ústnej dohody s navrhovateľom sumu 28.873,- Sk, a zvyšnú sumu vo výške 130.000,- Sk (4.315,20 Eur) mala dať navrhovateľovi. Súd mal ďalej preukázané listinným dokladom, že JUDr. O. zaslala poštovou poukážkou navrhovateľovi sumu 10.000,- Sk, a zvyšnú časť si podľa tvrdenia navrhovateľa ponechala. V konaní nebola sporná ani skutočnosť, že JUDr. M. O. dňa XX.XX.XXXX zomrela, a právnymi nástupcami po nej sú odporcovia v 1. až 3. rade. Predmetom tohto konania je uplatnenie nároku navrhovateľa na zaplatenie sumy vo výške 3.983,27 Eur, ktorá predstavuje časť vymoženej pohľadávky právnym predchodcom odporcov v prospech navrhovateľa, ktorú si JUDr. O. neoprávnene ponechala, a nevyplatila ju navrhovateľovi. V konaní na základe vykonaného dokazovania výpoveďou navrhovateľa a listinným dokladom, dospel súd k záveru, že splnomocnením právnej predchodkyne odporcov navrhovateľom na vymoženie sumy priznanej mu rozsudkom súdu, vznikol medzi nimi záväzkovoprávny vzťah. Ak si potom navrhovateľ uplatnil predmetným návrhom na súde nárok na zaplatenie sumy 3.983,27 Eur, ktorá predstavuje časť zo sumy vymoženej JUDr. M. O. v prospech navrhovateľa na základe plnej moci zo dňa 14.03.2007, išlo o uplatnenie nároku zo záväzkovoprávneho vzťahu, keďže išlo o nárok vyplývajúci zo vzťahu medzi advokátkou a navrhovateľom ako jej klientom. Súd dospel k záveru, že je potrebné prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania nároku navrhovateľa. K prijatiu peňazí JUDr. O., ktorá túto sumu vymohla v prospech navrhovateľa od jeho bývalej manželky, došlo dňa 27.04.2007, čo je dňom pripísania peňazí na jej účet. V danej veci sa vymožená suma vo výške 158.873,- Sk dostala do dispozície právnej predchodkyne odporcov dňa 27.04.2007, kedy bola pripísaná na jej účet. Pretože išlo o peniaze, ktoré boli priznané navrhovateľovi rozsudkom súdu, a tieto peniaze boli JUDr. O. vyplatené z dôvodu, že bola navrhovateľom splnomocnená na ich vymoženie, uplatnený nárok navrhovateľa nemohol súd posúdiť ako nárok z bezdôvodného obohatenia ani z náhrady škody. Z toho dôvodu súd pri posúdení dôvodnosti vznesenia námietky premlčania zo strany odporcov, postupoval v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ si preto mohol svoje právo na vyplatenie peňazí uplatniť už nasledujúcim dňom po pripísaní vymoženej sumy na účet jeho splnomocnenej zástupkyne, teda dňom 28.04.2007, čo je deň, od kedy mu zároveň začala plynúť aj trojročná premlčacia doba. Preto s poukazom na vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, navrhovateľ si svoj nárok mohol uplatniť najneskôr dňa 28.04.2010. Súd z dôvodu, že navrhovateľ si v premlčacej dobe svoj nárok neuplatnil, keďže návrh na súde podal až dňa 04.04.2011, prihliadol na vznesenú námietku premlčania, a návrh ako premlčaný, v celom rozsahu zamietol. Ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka upravuje spočívanie plynutia premlčacej doby v prípade, ak si veriteľ uplatní v premlčacej dobe svoje právo na súde a v začatom konaní pokračuje. Súd bol v predmetnej veci ale toho názoru, že k spočívaniu premlčacej doby tak ako to tvrdil navrhovateľ nedošlo, keď navrhovateľ si svoj nárok na súde neuplatnil v premlčacej dobe, ale až po jej uplynutí dňa 04.04.2011. Ako to potvrdil aj Krajský súd v Trnave vo svojom rozhodnutí, k spočívaniu premlčacej doby tak ako to uvádzal navrhovateľ, a to odo dňa XX.XX.XXXX kedy JUDr. O. zomrela až do dňa kedy notár oznámil navrhovateľovi spornosť uplatnenia jeho pohľadávky v dedičskom konaní po zomrelej JUDr. O. nedošlo, pretože na plynutie premlčacej doby, zmena v osobe dlžníka vplyv nemá. Rovnako tak premlčacia doba nespočívala ani odo dňa podania trestného oznámenia do právoplatnosti uznesenia vyšetrovateľa o odložení trestného stíhania vo veci sprenevery, ktorej sa mala dopustiť JUDr. O., pretože vplyv na plynutie premlčacej doby môže mať len riadne uplatnenie nároku v trestnom konaní, pričom v danej veci bolo podané len trestné oznámenie, na základe ktorého bolo trestné stíhanie navyše odložené. V zmysle záverov rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, ktorým bol prvostupňový rozsudok v danej veci zrušený, sa súd prvého stupňa zaoberal aj aplikáciou ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka na predmetnú vec, a to najmä tým, či vznesenie námietky premlčania odporcami neodporuje dobrým mravom. Súd opierajúc sa o výsledky vykonaného dokazovania a o skutočnosti ktoré mal preukázané, s prihliadnutím na všetky okolnosti tejto veci dospel k záveru, že námietka premlčania nároku navrhovateľa vznesená odporcami v danom konaní, nie je v rozpore s dobrými mravmi. Pritom poukazuje na to, že peniaze vymožené JUDr. O. jej boli pripísané na účet dňa 27.04.2007. Ako navrhovateľ tvrdil vo svojom návrhu, z týchto peňazí mu mala poukázať sumu 130.000,- Sk, pričom však neuviedol, že by mali zároveň dohodnutú presnú lehotu do kedy mu mala peniaze poslať, najmä, keď vo svojom písomnom podaní zo dňa 06.10.2008, ktorým si uplatnil pohľadávku v dedičskom konaní po zosnulej JUDr. O. uviedol, že advokátka mala jeho finančnú hotovosť spravovať do jeho prepustenia na slobodu s tým, že po ukončení trestu ju osobne vyhľadá v jej kancelárii, a jeho čiastku mu podľa dohody vyplatí. Ako súd v priebehu konania zistil, navrhovateľ bol v období od 10.01.1988 do 30.04.2010 vo výkone trestu odňatia slobody a JUDr. O. následne po obdržaní vymoženej sumy v apríli 2007, ešte pred prepustení navrhovateľa z výkonu trestu, dňa XX.XX.XXXX zomrela. Preto s poukazom na vyššie uvedené bol súd toho názoru, že v danej veci nebolo preukázané také konanie advokátky JUDr. O., ktoré by bolo možné posúdiť ako konanie v rozpore s jej profesijnou etikou, a teda že navrhovateľ nemal dôvod pochybovať o tom, že ak by JUDr. O. nezomrela, poukázanie peňazí navrhovateľovi by v zmysle ich dohody zrealizovala. Navrhovateľ už vo svojom návrhu uviedol, že po úmrtí JUDr. O., si svoju pohľadávku voči nej uplatnil v dedičskom konaní písomným podaním dňa 06.12.2008. Notár mu po prihlásení jeho pohľadávky, písomne dňa 18.08.2009 oznámil, že v priebehu dedičského konania odporcovia jeho pohľadávku vyhlásili za spornú, pričom si ju však môže uplatniť na súde. Navrhovateľ však namiesto uplatnenia svojho nároku súdnou cestou tak ako ho o tom notár poučil, podal v júli 2009 trestné oznámenie pre podozrenie z prečinu sprenevery, v ktorom konaní si svoje právo uplatniť nemohol, nakoľko bola vec rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ Piešťany zo dňa 30.11.2009 odložená. Všetky tieto úkony navrhovateľ pritom vykonal ešte v čase pred uplynutím premlčacej doby (od začiatku jej plynutia dňa 28.04.2007 do jej uplynutia dňa 28.04.2010). Takže pokiaľ Krajský súd v Trnave vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že je potrebné v danej veci prihliadnuť aj na § 3 Občianskeho zákonníka a na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, dospel súd k záveru, že ak bol navrhovateľ notárom prejednávajúcim dedičské konanie po zosnulej JUDr. O. upovedomený o spochybnení jeho pohľadávky dedičmi, pričom ho priamo poučil o možnosti domáhať sa svojho nároku na súde, navrhovateľ nezvolil správny postup, keď nepodal návrh na súde, v ktorom by si svoju pohľadávku uplatnil, ale podal trestné oznámenie, kde si pohľadávku uplatniť nemohol. Dokonca aj uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o odložení veci trestného stíhania, bolo vydané dňa 30.11.2009, teda ešte stále aj po tomto rozhodnutí mal navrhovateľ možnosť uplatniť si nárok na súde v premlčacej dobe, keď už bolo zrejmé, že tak v dedičskom konaní, ako ani v trestnom konaní, nebol so svojim nárokom úspešný. Navrhovateľ svoj návrh na súde podal až dňa 04.04.2011, teda až po uplynutí premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 28.04.2010. Súd sa nemohol stotožniť ani s tvrdením právneho zástupcu navrhovateľa, že odporca je laik a vykonal všetky úkony, ktoré považoval za potrebné, prípadne, že nemal ďalšie možnosti na úspešné uplatnenie si svojho nároku z dôvodu svojho dlhodobého pobytu vo výkone trestu odňatia slobody, keď poukazuje na to, že odporca sa už v predchádzajúcom období obrátil na advokáta, keď vyhľadal právne služby JUDr. O. pri vymáhaní svojej pohľadávky voči bývalej manželke, a to počas doby svojho výkonu trestu odňatia slobody. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal v konaní úspešným odporcom náhradu trov konania v sume 1.579,74 Eur, z titulu trov právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava, písomné vyjadrenie zo dňa 17.10.2012, pojednávanie dňa 24.10.2012, písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 11.03.2013, pojednávanie dňa 23.10.2013 a pojednávanie dňa 08.10.2014). Základná sadzba tarifnej odmeny bola stanovená podľa § 10 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vo výške 141,09 Eur, ktorá sadzba bola znížená podľa § 13 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o 50% z dôvodu zastupovania dvoch a viacerých osôb právnym zástupcom odporcov (na sumu 70,55 Eur). Z toho dôvodu, že právny zástupca zastupoval troch odporcov, bola hodnota tarifnej odmeny vo výške 211,65 Eur (70,55 Eur x 3 osoby) a hodnota 6 úkonov právnej služby á 211,65 Eur je potom vo výške 1.269,90 Eur. Súd priznal odporcom aj režijný paušál za úkony vykonané v roku 2012, a to 3 x á 7,63 Eur, za úkony vykonané v roku 2013 2 x á 7,81 Eur, a za jeden úkon vykonaný v roku 2014 á 8,04 Eur, spolu 46,55 Eur. Odmena advokáta vrátane 20% DPH predstavuje spolu sumu vo výške 1.579,74 Eur. Právny zástupca odporcov si uplatnil aj náhradu za úkon rokovanie s klientmi dňa 08.10.2013 vo veci ďalšieho postupu po doručení uznesenia Krajského súdu v Trnave v dĺžke 1,25 hod. á 211,65 Eur a režijný paušál za tento úkon á 7,81 Eur, spolu za úkon vrátane 20% DPH vo výške 263,35 Eur. V tejto sume však súd náhradu trov za tento úkon právnej služby odporcom nepriznal z dôvodu, že spolu s uplatnením náhrady za tento úkon, právny zástupca odporcov súdu nepreukázal, že táto porada s klientmi v skutočnosti bola zrealizovaná. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo ho zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie. Odvolateľ použil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) O.s.p. Odvolateľ poukázal na nedostatočné skutkové i právne posúdenie danej veci, keď súd prvého stupňa sa obmedzil len na konštatovanie, že splnomocnením právnej predchodkyne odporcov navrhovateľom na vymoženie sumy priznanej mu rozsudkom súdu, vznikol medzi nimi záväzkovoprávny vzťah, neposúdil však otázku splatnosti predmetného záväzku a to na nadväzujúce posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby. Prvostupňový súd bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia vychádzal z toho, že JUDr. O. mala povinnosť splniť svoj záväzok voči navrhovateľovi dňa 27.04.2007, kedy jej bola predmetná suma pripísaná na účet, čo v konaní nebolo žiadnym z vykonaných dôkazov jednoznačne preukázané. Sám navrhovateľ vo svojom liste z 06.10.2008 označenom ako „Pripojenie na dedičské konanie“ uviedol, že pani advokátka mala jeho finančnú hotovosť spravovať do jeho prepustenia na slobodu s tým, že po ukončení trestu ju osobne navštívi a čiastku mu vyplatí. Toto konštatovanie prevzal do svojho odôvodnenia aj súd prvého stupňa v súvislosti s posúdením súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Splatnosť záväzku tak mala nastať najskôr po prepustení navrhovateľa na slobodu dňa 30.04.2010, t.j. dňa 01.05.2010, nárok navrhovateľa preto nebol premlčaný. V trestnom konaní z výsluchu navrhovateľa vyplýva, že JUDr. O. napísal list, aby ho prišla navštíviť za účelom dohody ohľadom tých peňazí, na ktorý nikto nereagoval a neskôr sa dozvedel, že JUDr. O. zomrela. Na výsluchu pred súdom navrhovateľ dňa 02.05.2012 uviedol, že JUDr. O. ho odbila s tým, že mu nepošle peniaze na účet, nakoľko ho o ne okradnú a nakoľko sa mu krátil trest odňatia slobody, chcela mu ich vyplatiť po prepustení z výkonu trestu. Z toho vyplýva, že nebola dohodnutá splatnosť záväzku voči navrhovateľovi, preto je potrebné splatnosť záväzku posúdiť v zmysle § 563 Obč. zákonníka. JUDr. O. zomrela dňa XX.XX.XXXX, teda v čase, keď záväzok ešte nebol splatný, tento preto prešiel na odporcov, pričom doručenie žaloby odporcom možno považovať za deň doručenia výzvy na zaplatenie dlhu v zmysle § 563 Obč. zákonníka, a teda ani pri takomto posúdení nebol nárok premlčaný. Súd prvého stupňa sa vyššie uvedenými skutočnosťami v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal, pričom vysporiadanie sa s týmito skutočnosťami bolo z hľadiska celkového posúdenia uplatneného nároku rozhodujúce, odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., čo ho robí nepreskúmateľným, zároveň ide o porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Odvolateľ zotrval tiež na svojej argumentácii, podľa ktorej vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, poukazujúc na profesijné zameranie JUDr. O. ako advokátky, ako aj na legitímne očakávanie navrhovateľa splnenia jej povinnosti vyplatiť vymožené prostriedky. Navrhovateľ bol po celý čas plynutia premlčacej doby vo výkone trestu, nemal finančné prostriedky na advokáta, ako laik vykonal všetky potrebné úkony, aby sa domohol svojho nároku, a to v dedičskom aj trestnom konaní. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu by bol zánik nároku navrhovateľa z dôvodu premlčania neprimeraným a tvrdým postihom. Odporcovia prostredníctvom právneho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu navrhovateľa navrhli, aby odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pričom si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania vo výške 264,05 Eur. Poukázali na to, že nebola preukázaná existencia dohody o splatnosti vymáhanej pohľadávky, samotné zmätočné vyjadrenia navrhovateľa potvrdzujú, že nemožno objektívne ustáliť takúto dohodu. Navrhovateľ v petite žaloby požaduje úroky z omeškania od 28.04.2007, z čoho vyplýva aj splatnosť pohľadávky ako deň nasledujúci po pripísaní vymáhanej sumy na účet JUDr. O.. Navrhovateľ ešte počas výkonu trestu podal trestné oznámenie, a teda sa domáhal zaplatenia pohľadávky, čiže ju považoval za splatnú. Navrhovateľ sám uviedol, že JUDr. O. mu mala poslať peniaze do ÚVTOS, čím vyvrátil tvrdenie, že mu ich mala vydať až po prepustení na slobodu. Navrhovateľ nesprávne zamieňa splatnosť pohľadávky a začiatok plynutia premlčacej doby. Veriteľ musí uplatniť svoje právo na plnenie najneskôr do uplynutia premlčacej doby. Ak čas splnenia dlhu nebol dohodnutý ani inak určený, premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol (R 28/1984). V predmetnej veci mohol navrhovateľ pristúpiť k súdnemu vymáhaniu dlžnej sumy dňa 28.04.2007, všeobecná 3-ročná premlčacia doba uplynula dňa 28.04.2010. Čo sa týka zohľadnenia inštitútu dobrých mravov, odporcovia poukázali na to, že navrhovateľ ešte v čase, keď pohľadávka nebola premlčaná, vykonával úkony za účelom jej vymoženia, ktoré však nemali za následok prerušenie plynutia premlčacej doby. Navrhovateľ mohol pristúpiť k súdnemu vymáhaniu pohľadávky, namiesto toho sa však obrátil na iné orgány a inštitúcie a pohľadávku uplatňoval nekvalifikovaným spôsobom. Nie je v rozpore s dobrými mravmi, ak veriteľ doplatí na svoje nízke právne povedomie, resp. neznalosť právnych predpisov. Aj keď bol navrhovateľ vo výkone trestu, mohol požiadať o advokáta ex offo. Navrhovateľ nemôže profitovať z toho, že bol vo výkone trestu, za rozpor s dobrými mravmi by bolo potrebné považovať, keby bola poskytnutá právna ochrana navrhovateľovi na základe jeho kriminálneho správania na úkor odporcov, ktorí daný spor nespôsobili. Odporcovia v súdnom konaní spochybňovali existenciu vymáhanej pohľadávky, súd prvého stupňa sa k tomu bližšie nevyjadril. Odporcovia naďalej trvajú na neexistencii vymáhanej pohľadávky, nakoľko JUDr. O. vymoženú sumu vydala navrhovateľovi, poukazujúc na kredibilitu a profesionalitu výkonu advokácie. Bolo preukázané, že JUDr. O. vybrala zo svojho účtu hotovosť 130.000,- Sk, následne navrhovateľovi poštovou poukážkou uhradila sumu 10.000,- Sk, navrhovateľovi zaslala list dňa 11.06.2007, v ktorom uviedla, že vymoženú sumu mu zaslala na účet tak ako sa dohodli, z čoho vyplýva, že uhradila celý dlh. Vzhľadom na smrť JUDr. O. nie je možné objektívne ustáliť, aký bol presný obsah dohody medzi ňou a navrhovateľom o úhrade pohľadávky. Odporcovia považujú za neakceptovateľné tvrdenia o defraudovaní prostriedkov navrhovateľa. Odporcovia tiež poukázali na to, že v súpise aktív v dedičskom konaní takáto suma nefigurovala. Krajský súd v Trnave (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa opätovne zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca odporcov, JUDr. M. O., vymohla pre navrhovateľa pohľadávku vo výške 153.519,20 Sk s príslušným úrokom od jeho bývalej manželky z titulu finančného vyrovnania vyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov, priznanú mu rozsudkom súdu. Ako je z výpisu z účtu JUDr. O. zrejmé, dňa 27.04.2007 prijala na svoj účet sumu 158.873,- Sk od O. B., bývalej manželky navrhovateľa, a následne sumu 130.000,- Sk dňa 07.05.2007 z účtu vybrala, pričom nie je jasné ako s ňou naložila. Medzi navrhovateľom a JUDr. O. bola ústna dohoda, že si ponechá ako svoju odmenu z vyplatenej sumy 28.873,-Sk, a zvyšok mu poukáže. Z vymoženej sumy poukázala JUDr. O. navrhovateľovi len čiastku 10.000,- Sk, a doposiaľ zostala neuhradená suma 3.983,27 Eur (120.000,- Sk), zaplatenia ktorej sa navrhovateľ domáha. Navrhovateľ bol po celý čas vo výkone trestu odňatia slobody, preto je vylúčené, aby mu JUDr. O. odovzdala peniaze v sume 3.983,27 Eur (120.000,- Sk) osobne. Právny predchodca odporcov JUDr. O. zomrela dňa XX.XX.XXXX, v dôsledku čoho prešla povinnosť splniť záväzok spočívajúci v poukázaní čiastky 3.983,27 Eur (120.000,- Sk) navrhovateľovi, na odporcov. Pretože právny predchodca odporcov, a ani odporcovia samotní si uvedenú povinnosť do dnešného dňa nesplnili, navrhovateľ sa domáhal zaplatenia aj úroku z omeškania vo výške 14,75% ročne, a to od 28.04.2007. Týmto dňom, ako dňom nasledujúcim po obdržaní vymoženej sumy od bývalej manželky navrhovateľa, sa dostal právny predchodca odporcov do omeškania s poukázaním žalovanej sumy navrhovateľovi. Navrhovateľ požiadal JUDr. O., o poukázanie vymoženej sumy na účet s tým, že z uvedenej sumy jej zaplatil 28.000,- Sk za vymoženie peňazí. JUDr. O. mu však peniaze v celej výške na účet nezaslala s odôvodnením, že by ho mohli o ne okradnúť, a peniaze mu chcela vyplatiť po prepustení z výkonu trestu, poštovou poukážkou mu zaslala len sumu 10.000,- Sk. Z plnomocenstva zo dňa 14.03.2007 vyplýva, že tohto dňa splnomocnil A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., R. ulica JUDr. M. O., advokátku so sídlom v A., G. XX svojím zastupovaním, okrem iného aj na úkony týkajúce sa vymáhania nárokov s tým, aby plnenia nárokov aj prijímala a potvrdzovala ich plnenia. Z výpisu z účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX vyplýva, že dňa 26.04.2007 bola poukázaná na tento účet suma 158.873,- Sk. Z textu rukou písaného na tomto výpise z účtu vyplýva, že podpísaná O. B. týmto oznamuje, že dňa 26.04.2007 previedla na účet advokátky JUDr. M. O. uvedenú sumu. Z výpisu z účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX vedeného v Z. Z., a.s. vyplýva, že dňa 27.04.2007 bola na tento účet pripísaná suma 158.873,- Sk ako úhrada od O. B. z čísla účtu XXXXXX-XXXXXXXXXX/ XXXX. Z toho istého výpisu z účtu súd zároveň zistil aj skutočnosť, že dňa 07.05.2007 bol uskutočnený hotovostný výber sumy 130.000,- Sk. Podľa oznámenia JUDr. M. O. zo dňa 11.06.2007 týmto písomným podaním oznámila navrhovateľovi, že mu poukázala na jeho účet uvedenú sumu podľa dohody. V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani vecne neodôvodnil, a preto je potrebné dať za pravdu navrhovateľovi, ktorý namietal porušenie jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Súd prvého stupňa sa síce na základe pokynu odvolacieho súdu obsiahnutého v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zaoberal kvalifikáciou uplatneného nároku, ktorá má zásadný vplyv aj na posúdenie premlčacej doby, a dospel k správnemu záveru, že ide o nárok zo záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi JUDr. O. ako advokátkou a navrhovateľom ako jej klientom, dostatočne sa však nezaoberal obsahom tohto zmluvného vzťahu a to najmä otázkou splatnosti predmetného záväzku. Súd prvého stupňa nijako nevyhodnotil a ani sa nepokúsil o odstránenie skutkových rozporov, keď z vykonaného dokazovania vyplynuli rozličné a navzájom rozporné skutočnosti ohľadom dohody o poukázaní vymožených prostriedkov navrhovateľovi. Odvolateľ dôvodne poukázal na to, že prvostupňový súd bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia vychádzal z toho, že JUDr. O. mala povinnosť splniť svoj záväzok voči navrhovateľovi dňa 27.04.2007, kedy jej bola predmetná suma pripísaná na účet, čo v konaní nebolo žiadnym z vykonaných dôkazov jednoznačne preukázané. Sám navrhovateľ vo svojom liste z 06.10.2008 označenom ako „Pripojenie na dedičské konanie“ uviedol, že advokátka mala jeho finančnú hotovosť spravovať do jeho prepustenia na slobodu s tým, že po ukončení trestu ju osobne navštívi a čiastku mu vyplatí. Toto konštatovanie prevzal do svojho odôvodnenia aj súd prvého stupňa v súvislosti s posúdením súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Splatnosť záväzku tak mala nastať najskôr po prepustení navrhovateľa na slobodu dňa 30.04.2010, t.j. dňa 01.05.2010. V trestnom konaní z výsluchu navrhovateľa vyplynulo, že JUDr. O. napísal list, aby ho prišla navštíviť za účelom dohody ohľadom tých peňazí, na ktorý nikto nereagoval a neskôr sa dozvedel, že JUDr. O. zomrela. Na výsluchu pred súdom navrhovateľ dňa 02.05.2012 uviedol, že JUDr. O. ho odbila s tým, že mu nepošle peniaze na účet, nakoľko ho o ne okradnú a nakoľko sa mu krátil trest odňatia slobody, chcela mu ich vyplatiť po prepustení z výkonu trestu Bude preto úlohou súdu prvého stupňa ustáliť, či medzi účastníkmi dohody došlo aj k dohode o splatnosti záväzku, alebo či splatnosť nebola dohodnutá a pre jej určenie bude potrebné vychádzať z ust. § 563 Obč. zákonníka, a to na základe dôsledného posúdenia skutočností zistených vykonaným dokazovaním a po dôslednom vysporiadaní sa s rozsiahlou a podrobnou argumentáciou účastníkov konania. Posúdenie a jednoznačné ustálenie otázky splatnosti záväzku je nevyhnutné pre posúdenie začatia plynutia premlčacej doby. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 146/2008, z ktorého presvedčivou argumentáciou sa stotožňuje, vychádzajúc z toho, že ustanovenie § 101 Obč. zák. upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá sa použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie je Občianskym zákonníkom (alebo iným predpisom) ustanovená osobitná premlčacia doba. Všeobecnú dĺžku premlčacej doby pre práva z občianskoprávnych vzťahov stanovuje zákon na tri roky. Vzhľadom na to, že premlčacia doba je určitý časový úsek, nestačí stanoviť jej dĺžku a koniec, ale je treba stanoviť aj jej začiatok, to znamená od ktorého okamihu začína plynúť. Zákon to stanovuje jednak všeobecne a jednak zvlášť pre niektoré jednotlivé práva. Pre všeobecnú premlčaciu dobu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované - vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné dôvodne vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde alebo u rozhodcovského orgánu, t.j. keď sa právo stalo nárokom (actio nata). Nie je rozhodné, z akého dôvodu - či subjektívneho alebo objektívneho - tak veriteľ neurobil (napr. že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka ako choroba). Actio nata (inak aj žalovateľnosť, alebo možnosť úspešne uplatniť právo žalobou) nastáva vo väčšine prípadov splatnosťou dlhu, t.j. dňom, kedy mal dlžník po prvý raz dlh splniť, resp. začať s jeho plnením. V prípadoch, kde záväzok smeruje k nekonaniu, t.j. ak ide o povinnosť niečo nekonať alebo strpieť, je actio nata vtedy, keď povinný po prvý raz porušil svoju povinnosť. Tu začína plynúť premlčacia doba porušením niektorej z týchto povinností. Splatnosť môže byť určená dohodou, ustanovená právnym predpisom alebo rozhodnutím orgánu. Ak nebola splatnosť dlhu určená dohodou ani iným spôsobom, možno podľa § 563 Obč. zák. o splnenie dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek a dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Uvedené ustanovenie obsahuje dispozitívne pravidlo dávajúce veriteľovi právo určiť čas plnenia, teda vyvolať splatnosť, ktorá nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Podľa názoru dovolacieho súdu aj v prípadoch, v ktorých čas splnenia nebol dohodnutý, ani ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, začína premlčacia doba plynúť dňom splatnosti dlhu, ak obsahom záväzku je povinnosť niečo dať alebo konať. I keď začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby je vymedzený objektívne (od slova „mohlo“ a nie „mohol“), nemôže predchádzať vzniku nároku, ktorý vzniká až splatnosťou. V právnej teórii je nárok chápaný ako právna možnosť uplatniť svoje subjektívne právo, t.j. domáhať sa právnej ochrany jeho realizácie. Napr. z pôžičky vznikne subjektívne právo veriteľa na vrátenie požičanej veci. Nárok na jej vrátenie mu však vznikne až v dobe, keď sa pôžička stane splatnou (Knapp, V.: Teorie práva, 1. vydání. Praha, C. H. Beck 1995, str. 197). Až splatnosťou vzniká možnosť uplatnenia práva na súde, ktorá je pojmovým znakom nároku. Pokiaľ by veriteľ podal žalobu skôr, ako by požiadal dlžníka o splnenie dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, nebola by actio nata. Žaloba by bola predčasná, pretože by ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že doručením žaloby obsahujúcej výzvu na plnenie by nastali hmotnoprávne účinky tohto úkonu spočívajúce vo vzniku nároku. Ustanovenie § 101 Obč. zák. požitím slov „keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“ viaže začiatok plynutia premlčacej doby na deň, keď sa právo skutočne mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda keď je actio nata, a nie na deň, keď by sa mohlo po prvý raz uplatniť, teda keď by mohla byť actio nata. Taký výklad ustanovenia § 101 Obč. zák., ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak stanovený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa v jeho práve vyplývajúcom v § 563 Obč. zák. požiadať o plnenie a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu. V dôsledku toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Obč. zák., odníma reálny obsah. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.09.2010, sp. zn. 5 Cdo 254/2009. Povinnosťou súdu prvého stupňa tiež bude vysporiadať sa s opakovanou argumentáciou odporcov, ktorých obrana je okrem iného založená na neexistencii vymáhanej pohľadávky z dôvodu jej splnenia. Pokiaľ odporcovia tvrdia, že vymáhaná pohľadávka neexistuje, nakoľko ich právna predchodkyňa vymožené peniaze poukázala navrhovateľovi, v tomto smere ich zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti. S poukazom na vyššie uvedené potom prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keďže na vec opomenul aplikovať ust. § 488 a nasl. § 563 Občianskeho zákonníka, ktoré sa na danú vec vzťahujú a sú pre právne posúdenie veci podstatné. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa § 1 O.s.p. - Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 14/2001 a II.ÚS 132/2002). Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1) zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní. Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom odvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov, čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 276/2007). V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky náležité ustanovenia právneho predpisu a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistil skutkový stav, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, v prípade potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci v zrušenej časti opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.