Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoPr/3/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111224048 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2111224048.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Daše Kontríkovej v právnej veci žalobcu: V. O., nar. XX. F. XXXX, bytom O., K. T. XXX a zast. splnomocnenkyňou: BÁNOS s.r.o., Galanta, Mierové námestie 2, proti žalovanej: O. N., nar. XX. X. XXXX, bytom G., M. XXX/XX, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, o odvolaniach žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. októbra 2014 č. k. 17Cpr/1/2011 - 150 a uzneseniu rovnakého súdu z 29. januára 2015 č. k. (22)17Cpr/1/2011-198 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti poplatkovej povinnosti žalovanej p o t v r d z u j e . V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy označenia žalovanej v úvodných častiach oboch napadnutých rozhodnutí aj vo výroku napadnutého uznesenia. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 294,45 eur a to splnomocnenkyni žalobcu do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. určil za neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu žalovanou (ďalej tiež len „OSPP“) dňom 15. augusta 2011 (inak pri doručení písomného prejavu vôle žalovanej žalobcovi až 9. septembra 2011) a tiež, že pracovný pomer medzi účastníkmi, založený pracovnou zmluvou zo 16. mája 2011, trvá; II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 7.054,76 eur a „nahradiť“ (i tu správne „zaplatiť“) mu „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania (nadbytočne aj „titulom právneho zastúpenia“ a bez uvedenia splnomocnenkyne žalobcu ako platobného miesta prisudzovanej náhrady) vo výške 2.126,19 eur, všetko do 3 dní a napokon III. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za „návrh“ (v tzv. sporovom konaní správne „žalobu“ - tu por. i § 79 ods. 1 poslednú vetu Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“) v sume 522,50 eur, v tomto prípade do 15 dní. Už na tomto mieste sa žiada uviesť, že takto rozhodol presne opačne, ako v poradí prvým (tunajším súdom však zrušeným) rozsudkom z 19. júla 2012 a do úvodnej časti oboch napadnutých rozhodnutí (napadnuté bolo aj uznesenie, o ktorom ešte reč bude) a výroku uznesenia pojal označenie žalovanej spôsobom „Veronika Kruželová - VERA (predtým Veronika Kruželová - Kružel), Slnečná 969/23, Trnava, IČO: 44 920 849“. Rozhodnutie rozsudkom vo veci samej odôvodnil právne v časti oboch určovacích požiadaviek (týkajúcich sa neplatnosti OSPP aj ďalšieho trvania pracovného pomeru) ust. § 68 ods. 1, a §§ 70 a 77 a § 79 ods. 1 Zák. práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom k 16. augustu 2011), v časti náhrady mzdy potom okrem ostatného z ustanovení zhora tiež ust. § 134 ods. 1, 2, 4 a 5 Zák. práce v znení účinnom do 30. novembra 2011. Vecne sa prakticky odvolal na názor odvolacieho súdu o neakceptovateľnosti snahy okamžite skončiť pracovný pomer spätne a o neplatnosti úkonu tomuto odporujúceho už len z takéhoto dôvodu (ako bol tento názor formulovaný v tzv. zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trnave z 28. augusta 2013 č. k. 10CoPr/1/2012-91), okrem toho však mal aj za to, že nebola splnená ani obsahová náležitosť posudzovaného právneho úkonu predstavovaná náležitým skutkovým vymedzením použitého dôvodu OSPP nezameniteľným spôsobom (de facto pre nekonkretizovanie žalovanou v písomnom OSPP, v čom malo spočívať žalobcovi pripisované porušenie záväzku mlčanlivosti). Preto ani nešlo pripustiť návrhy žalovanej na dopĺňanie dokazovania a namieste bolo vyhovieť i žalobe na určenie ďalšieho trvania pracovného pomeru účastníkov, ak žalovaná s poukazom na čiastočnú zmenu obchodného mena a tvrdené ukončenie podnikania v odbore stavebnej činnosti sa snažila zbaviť zodpovednosti za svoje počínanie a žalobca na ďalšom zamestnávaní trval. Žalobcovi patrila i náhrada mzdy, určená na základe priemerného mesačného zárobku a to za obdobie od 15. augusta 2011 (od času neprideľovania mu žalovanou práce) do októbra 2013 v sume 7.054,76 eur (netto), s bližším odôvodnením spôsobu jej výpočtu v odôvodnení rozsudku, čo inak obdobne platilo aj u rozhodnutí o trovách konania a poplatkovej povinnosti žalovanej za žalobu, právne odôvodnených len paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a e/, ods. 5 písm. b/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (tzv. advokátska tarifa, odôvodnením rozsudku označovaná aj za citovanú vyhlášku bez toho, aby tam čo i len jedno z jej ustanovení bolo aj skutočne citované) v znení účinnom do 30. júna 2013 a § 13a ods. 1 písm. c/ a d/ a ods. 4, § 15 písm. a/, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 advokátskej tarify v aktuálnom znení, resp. § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. d/ a § 7 ods. 1 písm. c/ zákona (SNR) č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a položkou 1 písm. a/ a b/ sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho súčasť zákona vrátane poznámky 6 k takejto položke a vecne predovšetkým úspechom žalobcu, zo zákona oslobodeného od súdnych poplatkov a prechodom poplatkovej povinnosti takéhoto účastníka na neúspešnú žalovanú. Napadnutým uznesením potom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za odvolanie 522,50 eur a pri odôvodnení takéhoto rozhodnutia sa obmedzil iba na paušálny odkaz na už vyššie spomínanú položku sadzobníka súdnych poplatkov. Proti rozsudku i uzneseniu podala včas odvolania len žalovaná a to so zrejmým návrhom na zmenu rozsudku zamietnutím žaloby a bez zrejmého odvolacieho návrhu v prípade uznesenia (kde však z obsahu podania nemohlo byť pochýb o nesúhlase odvolateľky s tým, aby bola zaťažená čo i len čiastočne jej ukladanou poplatkovou povinnosťou). V odvolaniach zdôvodnených viacerými zákonom ustanovenými odvolacími dôvodmi (nepodaním návrhu na začatie konania, hoci to bolo potrebné, výskytom inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nedostatkom procesnej spôsobilosti účastníka v spojitosti s nedostatkom jeho riadneho zastúpenia aj tým, že pre ďalšie dosiaľ neuplatnené skutočnosti či dôkazy nemôže obstáť zistený skutkový stav) namietala predovšetkým nezohľadnením (zo strany súdu prvého stupňa) nedostavenia sa žalobcu do práce a nekvalitným výkonom prác, z čoho druhé bolo urobené tiež predmetom reklamácie objednávateľmi (uvádzanými v odvolaní). Rovnako neboli do úvahy vzaté samotným žalobcom priznané ekonomické dôvody nedostavovania sa ním do práce i porušenie ním záväzku mlčanlivosti (bližšie opisované odvolaním proti uzneseniu) a napokon ani to, že pri jej (odvolateľkinom) živnostenskom podnikaní nastali zmeny spočívajúce v zániku oprávnenia vykonávať činnosti, pri ktorých žalobcu zamestnávala. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny, stotožňujúc sa pritom s oboma kľúčovými závermi vedúcimi k vyhoveniu žalobe (s tým o neplatnosti OSPP pre nedoručenie písomného prejavu vôle žalovanej pred zamýšľaným nástupom jeho účinkov a snahu takto skončiť pracovný pomer spätne i s ďalším o absencii skutkového vymedzenia použitého dôvodu OSPP zákonom ustanoveným spôsobom), popierajúc ďalšie tvrdenia žalovanej z jej odvolania a napokon majúc za to, že odvolateľkou uvádzané dôvody odvolania nemajú na spôsob rozhodnutia žiaden vplyv a preto ani touto účastníčkou navrhované ďalšie dôkazy (žalovanou z jej vlastnej viny nepoužité už v prvostupňovom konaní) nie sú v odvolacom konaní prípustné. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolaní žalovanej obe veci (odvolania voči rozsudku i uzneseniu) v celom rozsahu (keď od výslovne napadnutých výrokov rozsudku vo veci samej, týkajúcich sa neplatnosti OSPP a určenia ďalšieho trvania pracovného pomeru žalobcu boli závislými aj všetky jeho ostatné výroky a u uznesenia okrem uloženia poplatkovej povinnosti odvolateľke nebolo rozhodnuté o ničom inom) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu síce šlo (predovšetkým) o vec samu, popri tom však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených prípadov, vyžadujúcich si prejednanie veci odvolacím súdom na pojednávaní (i z dôvodov uvedených neskôr tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že obe napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa treba až na nie celkom správne formulovaný a navyše predčasný tzv. náhradový výrok rozsudku a napriek nedostatku riadneho odôvodnenia uznesenia i pochybeniu pri označení žalovanej v úvodných častiach oboch rozhodnutí aj vo výroku uznesenia považovať za vecne správne. Predovšetkým odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s argumentáciou súdu prvého stupňa, použitou ním na podporu zvoleného spôsobu rozhodnutia v oboch prípadoch predostretých odvolaciemu súdu (tak ako tieto dôvody boli urobené súčasťou písomného vyhotovenia rozsudku a z pohľadu dosledovania úvah vedúcich súd k rozhodnutiu použiteľnými boli - hoc aj tu len sprostredkovane - i na uznesenie). Odôvodnenie napadnutého rozsudku totiž tentoraz nevykazovalo žiadne vecné, logické ani právne medzery; bolo tak nielen vnútorne dostatočne súdržným, ale i objektívne presvedčivým (ktorou objektívnou presvedčivosťou tu samozrejme treba rozumieť schopnosť presvedčiť každého s výnimkou toho, kto má záujem na inom výsledku konania) a odvolaciemu súdu pri vypravení rozsudku súdu prvého stupňa takýmto odôvodnením by prakticky postačovalo i len obmedziť sa na konštatovanie správnosti dôvodov použitých už v prvom stupni (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Len pre nevyhnutnosť aspoň stručného vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami, pre celkovú úplnosť a taktiež na margo už spomínaných dielčích nedostatkov napadnutých rozhodnutí potom považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné : Tunajší odvolací súd už vo svojom prvom rozhodnutí v tejto veci (v už vyššie zmieňovanom tzv. zrušujúcom uznesení z 28. augusta 2013 č. k. 10CoPr/1/2012-91) uzavrel, prečo žaloba v prejednávanej veci bola zjavne opodstatnenou i včas podanou a prečo jej po odstránení vád zabraňujúcich vydaniu o nej konečného vecného rozhodnutia bolo treba vyhovieť. Práve z dôvodov pojatých do takéhoto skoršieho rozhodnutia a pre neexistenciu ničoho, čo by malo mať za následok ustúpenie od skoršej argumentácie, nešlo prijať odvolaciu námietku žalovanej údajným nepodaním žaloby, hoci táto bola potrebnou. Žaloba tu totiž podaná bola, hoc aj vadná, avšak po usmerneniach odvolacieho súdu už vytknuté vady boli zo samotnej iniciatívy žalobcu odstránené - čo sa týkalo 1. zosúladenia rozsudočného návrhu, nazývaného tiež petitom žaloby, s jej textovou časťou tak, že aj do petitu bola zanesená i požiadavka na určenie neplatnosti OSPP aj 2. konkretizácie požiadavky na náhradu mzdy uvedením súhrnnej požadovanej sumy (kde sa skoršie netrvanie súdom prvého stupňa na odstránení tejto vady žaloby stalo pre žalobcu do istej miery výhodou, pretože uplatnením pôvodnej neakceptovateľnej požiadavky nielen na už splatnú náhradu mzdy, ale na takúto náhrady akoby formou renty až do právoplatnosti rozsudku bola otvorená cesta jednak k „dosadeniu“ do pôvodnej neúplnej žaloby už konečnej sumy zodpovedajúcej obdobiu od vzniku nároku až do času urobenia podania odstraňujúceho túto vadu žaloby - rozumej bez potreby menenia žaloby jej rozširovaním a rozhodovania o takejto zmene v režime § 95 O. s. p., ale i k upusteniu od pôvodnej rovnako nekonkretizovanej požiadavky na náhradu až do právoplatnosti rozsudku - ktoré malo charakter okresným súdom evidentne prehliadnutého čiastočného späťvzatia žaloby stále trpiacej vadou, vyžadujúceho si postup podľa § 96 ods. 1 vety tretej, resp. i ods. 2 O. s. p., pred ktorého uplatnením však zároveň nie je možné hovoriť o vyčerpaní predmetu sporového konania a takto ani rozhodovať o trovách konania). Rovnako nemohla obstáť námietka údajným nedostatkom procesnej spôsobilosti a nazastúpenia účastníka, na strane ktorého takýto nedostatok nastal. Odhliadnuc od absolútnej všeobecnosti tejto námietky, pri ktorej sa šlo len dohadovať, že účastníkom dotknutým tvrdenými nedostatkami má byť práve žalovaná uplatňujúca príslušnú námietku, totiž najprv žalovaná a po nej ani žalobca nerozlišovali na jednej strane medzi spôsobilosťou byť účastníkom konania podľa § 19 O. s. p. (totožnou s tzv. právnou subjektivitou podľa tzv. hmotného práva) a procesnou spôsobilosťou podľa § 20 O. s. p. (odvodzovanou od dostatku tzv. hmotnoprávnej spôsobilosti na právne úkony) a na strane druhej ani medzi označovaním účastníkov tzv. hmotnoprávnych vzťahov (najmä pri uzatváraní zmlúv rôzneho druhu) a ich riadnym označovaním spôsobom zodpovedajúcim právu procesnému (v súdnom konaní, akým bolo aj to v prejednávanej veci); pričom druhej z takýchto nepresností sa následne pri označovaní žalovanej v oboch napadnutých rozhodnutiach dopustil aj súd prvého stupňa. Kým prvé zo zhora uvádzaných rozlišovaní vedie aj k pochopeniu rozdielu medzi jednou z neodstrániteľných prekážok konania (resp. prekážkou, u ktorej spôsob jej prípadného možného odstránenia už znamená uskutočnenie konania s niekým iným) a jednou z takých prekážok, ktoré naopak odstrániť ide (a takto aj k zvoleniu súdom správneho postupu pri výskyte jednej či druhej z nich), to druhé má pôvod v špecifiku možného zúčastňovania sa v tzv. hmotnoprávnych i procesnoprávnych vzťahoch fyzických osôb bez živnostenského oprávnenia či podnikateľského statusu (akou osobou bol v intenciách prejednávanej veci žalobca), fyzických osôb s takýmto oprávnením (akou osobou tu bola naopak žalovaná) a do tretice právnických osôb. Problém (a dualizmus pri označovaní) pritom zásadne nevzniká u fyzických osôb - nepodnikateľov ani u právnických osôb (z ktorých prvé disponujú len tzv. občianskym menom a priezviskom a druhé iba obchodným menom či jemu na roveň postaveným názvom a pri riadnej identifikácii jedných i druhých v hmotnoprávnych vzťahoch aj v konaní pred súdom sa používa takéto ich jediné meno - pretože iné nemajú), ale u fyzických osôb - podnikateľov. U tých tzv. hmotnoprávna úprava počíta nielen s možnosťou zhody obchodného mena s menom a priezviskom fyzickej osoby (kedy je situácia prakticky totožnou s tou opisovanou vyššie a k rozdielom v označovaní fyzickej osoby pri jej podnikateľskej činnosti a v súdnom konaní rovnako ako u fyzických osôb - nepodnikateľov nepríde, v tejto súv. por. aj § 8 ods. 1 vetu prvú Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „Obch. z.“ v spojitosti s ust. § 79 ods. 1 vety druhej a piatej O. s. p.), ale tiež s ďalšou možnosťou doplnenia občianskeho mena a priezviska podnikateľa dodatkom odlišujúcim osobu podnikateľa alebo druh podnikania (tu por. aj § 8 ods. 1 vetu druhú Obch. z. a opäť ostatné vyššie zmienené ustanovenia O. s. p.). Práve v ostatnom uvádzanom prípade ale treba mať na zreteli odlišnosť právnych konštrukcií obchodných mien právnických a podnikajúcich fyzických osôb. U právnickej osoby (ako púhej právnej konštrukcie) je obchodné meno jej jediným menom a súčasťou jej identifikácie ako osoby nadanej nutnými spôsobilosťami podľa hmotného aj procesného práva, u podnikajúcej fyzickej osoby sa ale jej obchodné meno buď celkom zhoduje s tzv. občianskym menom a priezviskom, alebo obsahuje i pre riadne označenie účastníka v súdnom rozhodnutí (teda nie z pohľadu hmotného, ale rozhodnej časti procesného práva) nadbytočný (a zjavne i mätúci) dodatok, spôsobujúci predsa len odlišnosť obchodného mena od mena a priezviska a prinášajúci (inak len zdanlivé) pochybnosti o tom, kto je tu osobou so spôsobilosťou byť účastníkom konania. Tou je však s prihliadnutím k povahe identity fyzickej osoby (pomenovateľnej za pomoci literárnejšieho výraziva za „osobu z mäsa a kostí“) vždy len osoba ako taká, ktorá získaním oprávnenia na podnikanie, jeho stratou a ani akýmikoľvek inými zmenami v tomto smere (napr. ani zmenou dodatku obchodného mena v súvislosti so zmenami v predmete podnikateľskej činnosti, o aký prípad malo ísť aj v prejednávanej veci) svoju pôvodnú identitu určujúcu pre podržanie si spôsobilosti byť účastníkom konania aj procesnej spôsobilosti nestráca. To je aj dôvod, pre ktorý obchodné meno podnikajúcej fyzickej osoby v podobe predpokladanej ustanovením § 8 ods. 1 vety druhej Obch. z. má len povahu názvu používaného v tzv. hmotnoprávnych vzťahoch bez dopadu na spôsobilosť takéhoto názvu samého osebe učiniť zadosť požiadavke na riadne (úplné) označenie účastníka súdneho konania. Práve v tomto duchu je teda potrebné pristúpiť aj ku korektnému výkladu ustanovení § 79 ods. 1 vety druhej a piatej a § 157 ods. 1 O. s. p. a uzavrieť, že náležitosti žaloby podľa § 79 ods. 1 piatej vety O. s. p. nemajú vo vzťahu k náležitostiam podľa vety druhej paragrafu, odseku i zákona, o ktorom je reč, povahu náležitostí alternatívnych (rozumej majúcich byť zanesených do žaloby namiesto náležitostí vyžadovaných u nepodnikajúcich fyzických osôb), ale doplnkových (a to tým skôr, ak nie príliš podarene formulované pôvodné znenie piatej vety, zanesenej do zákona už s účinnosťou od 1. septembra 2003 - v tejto súv. pre prípad záujmu por. i čl. I bod 36 a čl. III zákona č. 353/2003 Z. z. - operuje aj s pojmom sídlo fyzickej osoby oprávnenej podnikať, ktoré je však pre hmotnoprávne zakotvenie najmä v ust. § 2 ods. 3 Obch. z. iného pojmu „miesto podnikania“ právnym nezmyslom). Druhým zo záverov, zasluhujúcich si zovšeobecnenie, že presným označením účastníka v súdnom rozhodnutí spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti o jeho vykonateľnosti v zmysle § 157 ods. 1 O. s. p. môže byť uvedenie obchodného mena fyzickej osoby oprávnenej podnikať (podľa odvolacieho súdu inak údaja pre presnosť označenia nepotrebného) nanajvýš ako doplnkového údaja, nie teda údaja majúceho identifikovať osobu ako takú (práve pre možnosť zmien obchodného mena fyzickej osoby - podnikateľa a aj skončenia ňou podnikania bez ovplyvnenia tým jej fyzickej existencie a takto aj spôsobilostí podľa §§ 19 a 20 O. s. p.), napr. spôsobom (Veronika Kruželová, podnikajúca pod obchodným menom „Veronika Kruželová - VERA“) a to bez možnosti uvádzania aj už nepoužívaných obchodných mien (bez ohľadu na to, koľko ich bolo a či v čase vzniku hmotnoprávneho vzťahu neskôr urobeného predmetom súdneho konania používaným ono, alebo niektoré z viacerých skorších obchodných mien používané bolo), nakoľko je tu tiež zákonná zásada, že pre rozsudok (a podporne aj pre uznesenie) je rozhodujúci len stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 a § 156 ods. 4 O. s. p., resp. i § 167 ods. 2 a § 170 ods. 1 rovnakého zákona). Ak sa súd prvého stupňa uvedeným zhora neriadil, vyslúžil si tým aj nutnosť nariadenia mu odvolacím súdom opravy oboch jeho rozhodnutí (postupom podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p.), odvolávajúcej sa žalovanej, pokúšajúcej sa bez preháňania o únik pred zodpovednosťou za dôsledky jej počínania z minulosti však za pravdu dať nešlo. Všetky ďalšie odvolacie námietky, snažiace sa urobiť predmetom dokazovania aj porušenia pracovnej disciplíny žalobcom uvádzané až v priebehu konania (ktorých súčasťou boli tiež výhrady žalovanej voči odmietaniu ďalších návrhov na dôkazy), resp. poukazujúce aj na iné motívy nedostavovania sa žalobcom do práce totiž boli nepochopením alebo prejavom neochoty rešpektovať celkom jednoznačnú a súdmi oboch stupňov citovanú i vyloženú úpravu, pojatú do ustanovenia § 70 Zák. práce, ktorej súčasťou je nielen to, že okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné, ale aj to, že uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Práve preto bolo právne celkom bezvýznamným, na čo všetko si z aspektu možného vytýkania žalobcovi žalovaná ešte spomenula potom, čo celkom konkrétnym, avšak neudržateľným spôsobom hodlala so žalobcom skončiť pracovný pomer. Stále platí, že splnením povinnosti „doručiť v ustanovenej lehote“ možno u skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe aj okamžitého skončenia pracovného pomeru rozumieť len urobenie tak najneskôr v posledný deň skúšobnej doby a u okamžitého skončenia pracovného pomeru doručenie v deň, ktorým sa má pracovný pomer takto skončiť (nie teda skôr ani neskôr, čo nasvedčuje potrebe vyhnutia sa pokusom uvádzať v okamžitom skončení pracovného pomeru akýkoľvek deň, ktorým by mal pracovný pomer skončiť). Ostatný záver zhora je tu namieste navzdory názorom z praxe, zasadzujúcim sa o posun účinkov okamžitého skončenia pracovného pomeru na niektorý z dní nasledujúcich po doručení tzv. zrušovacieho prejavu (k čomu najmä v minulosti pristupovali predovšetkým zamestnávatelia s cieľom zabezpečenia si istej časovej rezervy pre prípady komplikácií s doručovaním zrušovacieho prejavu), nakoľko takýto výklad popiera samotnú povahu inštitútu aj jeho pomenovania v zákone - keďže okamžitým skončením nemôže byť skončenie predpokladajúce aj určitý časový priestor medzi dôjdením prejavu vôle jednej strany vzťahu druhej a nástupom účinkov takéhoto prejavu vôle. Úplnou samozrejmosťou (bez možnosti akejkoľvek, nieto ešte zmysluplnej diskusie o tu uvádzanom) však je, že sú absolútne neakceptovateľnými snahy okamžite skončiť pracovný pomer (ale tiež skončiť ho v skúšobnej dobe) spätne (teda tak, žeby čas skončenia pracovného pomeru, predpokladaný príslušným právnym úkonom jednej strany vzťahu mal predchádzať času doručenia príslušného prejavu vôle strane druhej) a pokiaľ sa práve toto „podarilo“ žalovanej, jej obrana voči žalobe bola celkom bez nádeje na úspech. Ak potom odvolanie obsahovalo len dôvody týkajúce sa neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a nie aj určenia ďalšieho trvania pracovného pomeru a náhrady mzdy a odvolací súd bol viazaný aj dôvodmi odvolania, zúžilo to priestor pre preskúmavanie rozhodnutia rozsudkom vo veci samej len na otázky uvedené vyššie a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v takýchto častiach podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p. potvrdil. To isté platilo aj u rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, kde síce súd prvého stupňa opomenul faktor kumulácie až dvoch určovacích požiadaviek a jednej na plnenie (pre ktorý by suma poplatku mala byť vyššou) a dopustil sa i nesprávnosti pri zaokrúhľovaní poplatku (kde zaokrúhľovať bolo treba už dielčie poplatky a nie len výsledok, tu por. aj § 7 ods. 11 zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu nepripúšťa iný výklad než ten o potrebe zaokrúhľovania aj každého čiastkového poplatku), prvú z takýchto nesprávností však pri odvolaní podanom len žalovanou naprávať nešlo (keďže by šlo o porušenie zákazu zmeny k horšiemu v neprospech odvolateľa, čo v sporovom konaní až na výnimky tu neprítomné do úvahy neprichádza) a druhá zhodou okolností výsledok neovplyvnila. Pre už spomínané opomenutie rozhodnúť aj o časti predmetu konania zodpovedajúcej pôvodnej požiadavke, ktorá nebola krytá žalobe vyhovujúcim rozsudkom, však vylúčené (ako predčasné) bolo rozhodnutie (napadnutým rozsudkom) o trovách konania (pominúc na tomto mieste iné jeho vady) a toto preto odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie by principiálne pre nedostatok jeho odôvodnenia bolo súce taktiež na zrušenie, v tomto prípade však súčasťou konštantnej rozhodovacej praxe tunajšieho odvolacieho súdu v podobných veciach je tiež záver, podľa ktorého pri voľbe medzi potvrdením a zrušením inak nepreskúmateľného je rozhodujúcou elementárna správnosť záveru o existencii poplatkovej povinnosti a o jej výške. Nakoľko napadnutému uzneseniu z tohto uhla pohľadu nešlo nič vytknúť a dôvody pre uloženie žalovanej poplatkovej povinnosti za žalobu oslobodeného žalobcu boli použiteľnými i na vlastné odvolanie žalovanej, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil aj toto rozhodnutie. O nariadení opravy už reč bola a pre úplný neúspech odvolania žalovanej, týkajúceho sa vo veci samej len otázok vyriešených napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa (pri ktorých nehralo žiadnu rolu nerozhodnutie o časti pôvodného predmetu konania, dotknutej čiastočným späťvzatím žaloby) to bola táto účastníčka, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vznikla i povinnosť na náhradu trov odvolacieho konania súpera v spore. Žalobcovi v odvolacom konaní vznikli trovy len na právnej službe za vyjadrenie advokátskej obchodnej spoločnosti k odvolaniu vo veci samej (§ 13a ods. 1 písm. c/ v spojení s § 10 ods. 1 a § 13 ods. 3 advokátskej tarify), paušálnej náhrade k takému úkonu (§ 16 ods. 3 advokátskej tarify) a na DPH (§ 18 ods. 3 advokátskej tarify) riadne vyčíslenými sumami 237,34 eur, 8,04 eur a 49,08 eur (spolu inak 294,46 eur a nie o požadovaný eurocent menej) a odvolací súd preto žalovanej uložil tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi jeho splnomocnenkyňou požadovanú náhradu trov konania tejto splnomocnenkyni (platobné miesto podľa § 149 ods. 1 O. s. p., definované inak než zaužívaným spôsobom pre absenciu rúk právnickej osoby) a to v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O.s.p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené rozsudkom aj uznesením súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom odvolacieho súdu nebudú splnené dobrovoľne, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.