Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/474/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113211609 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113211609.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členiek senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: TT-KOMFORT s.r.o., so sídlom Františkánska 16, Trnava, 16, IČO: 36 277 215, proti žalovaným: 1) G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, F., zastúpená: Prosman a Pavlovič advokátka kancelária s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, 2) D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, F., o vypratanie bytu, na odvolanie žalovanej 1) proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 13C/247/2013-45 zo dňa 7. mája 2014, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .
Žalobcovi s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu a žalovaným 1) a 2) uložil povinnosť vypratať byt č. XX, o výmere 29,47 m2, nachádzajúci sa na X. nadzemnom podlaží bytového domu súp. č. XXXX, na ulici O. XX v F., zapísanom na LV č. XXXX, v katastrálnom území F., na parcele reg. „C“ č. 5326/1-zastavané plochy a nádvoria vo výmere 650 m2, ktorý pozostáva z jednej izby, kuchyne, predsiene a príslušenstva, do 15 dní odo dňa pridelenia náhradného bytu. Žalovaných 1) a 2) zároveň zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 99,50 eura.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 710 ods. 1, 3, § 711 ods. 1 písm. d), § 712a ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že žalovaní 1) a 2) užívali byt, ktorý je predmetom sporu na základe zmluvy o nájme bytu zo dňa 20.07.2007. Byt obývali spolu s plnoletou dcérou a maloletým synom L. narodeným v roku XXXX. Žalovaní si neplnili riadne svoje povinnosti vyplývajúce im z tejto nájomnej zmluvy, keď po dobu dlhšiu ako 3 mesiace neplatili nájomné a úhradu za služby poskytované s užívaním bytu riadne a včas, čím im vznikol nedoplatok vo výške 4.288,16 eur. Z toho dôvodu im bola daná výpoveď z nájmu bytu písomne dňa 14.05.2012, doručená žalovanej 1) dňa 17.05.2012, a žalovanému 2) dňa 17.09.2013, keď mu bol zo strany súdu doručený návrh na začatie konania v predmetnej veci, spolu s prílohami návrhu, ktoré obsahovali aj výpoveď z nájmu bytu zo dňa 14.05.2012. Výpovedná lehota potom začala žalovaným plynúť dňa 01.10.2013, a nakoľko bolo z vykonaného dokazovania ako aj z výpovede žalovanej 1) zrejmé, že žalobcovi nepreukázali, že ku dňu doručenia výpovede z nájmu bytu boli v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, výpovedná lehota uplynula po troch mesiacoch ku dňu 31.12.2013. Po tomto čase, až do súčasnej doby, užívajú žalovaní byt bez riadnej nájomnej zmluvy, teda bez právneho dôvodu. V priebehu konania bolo taktiež preukázané aj to, že si žalovaní neuplatnili na súde v zákonom stanovenej lehote troch mesiacov neplatnosť výpovede, takže účinky danej výpovede nastali uplynutím výpovednej lehoty. Žalovaní boli povinní po skončení výpovednej lehoty byt vypratať, čo neurobili ani po písomnej výzve žalobcu. Z toho dôvodu, že žalovaným bola daná platná výpoveď z nájmu bytu (nakoľko v čase kedy im bola
daná pretrvával ich nedoplatok na úhradách za užívanie bytu) a na základe tejto výpovede doposiaľ predmetný byt nevypratali, súd vyhovel návrhu žalobcu. Súd rozhodol o povinnosti žalovaných vypratať predmetný byt po tom, ako im bude zo strany žalobcu zabezpečená bytová náhradu, pretože v súčasnej dobe zabezpečujú starostlivosť a výchovu maloletého dieťaťa, čo mal súd preukázané výpoveďou žalovanej 1) Vzhľadom k tomu, že žalobca potvrdil, že pomery prenajímateľa umožňujú zabezpečiť žalovaným náhradný byt, rozhodol súd o povinnosti žalovaných vypratať byt až po zabezpečení tohto náhradného bytu. Súd zároveň vychádzal aj z tých skutočnosti, ktoré boli navrhovateľom preukázané, a síce, že odporcom nebola na ich žiadosť nájomná zmluva obnovená zo strany vlastníka bytu. Pri svojom rozhodovaní súd nemohol vychádzať z tvrdení žalovanej 1), že v súčasnej dobe majú svoj dlh voči žalobcovi zaplatený, a nájomné už platia riadne a včas, teda že v danej dobe už neexistuje ten dôvod, pre ktorý bola žalovaným daná výpoveď, nakoľko predmetom tohto konania je návrh na vypratanie bytu, a nie zaplatenie dlžného nájomného. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a priznal žalobcovi ako procesne úspešnému účastníkovi konania, náhradu trov konania v sume 99,50 eura za zaplatený súdny poplatok za návrh.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná 1) prostredníctvom právneho zástupcu podľa § 221 ods. 1 s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa svojím návrhom domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť vypratať jednoizbový byt číslo XX nachádzajúci sa na O. ulici XX v F. z dôvodu zániku nájmu tohto bytu na základe výpovede prenajímateľa zo dňa 14.05.2012 pre hrubé porušenie povinností žalovaných ako nájomcov, keď po dobu dlhšiu ako 3 mesiace neplatili riadne nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu. Podľa názoru žalovanej sa súd nedostatočne zaoberal posúdením toho, či v čase doručenia výpovede žalovaným neboli v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov v zmysle § 710 ods. 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Podľa žalovanej 1) práve objektívny stav hmotnej núdze znemožnil žalovaným riadne plnenie svojich povinností vyplývajúcich im z nájomnej zmluvy, najmä riadne a včasné platenie nájomného. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že žalovaní neboli osobami, ktoré by porušovali nájomnú zmluvu odo dňa jej uzatvorenia, nakoľko svoje povinnosti si od vzniku nájomného vzťahu na základe zmluvy o nájme zo dňa 20.07.2007 riadne plnili a do platobnej neschopnosti ohľadne úhrad nájomného sa dostali až niekoľko mesiacov pred tým, ako im bola doručená výpoveď z nájmu bytu. Príčinou tejto platobnej neschopnosti bol práve fakt, že sa ocitli v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, pričom táto hmotná núdza u nich pretrvala až ku dňu doručenia výpovede z nájmu bytu. Žalovaná 1) bola ku dňu doručenia výpovede nájmu bytu nezamestnaná tá mala objektívne sťažené možnosti zamestnať sa, nakoľko si napriek úsiliu nemohla nájsť prácu a zabezpečiť si tak vlastný pravidelný príjem. Žalovaný 2) v tom čase nežil v spoločnej domácnosti so žalovanou 1) ani s ňou nekomunikoval a žiadnym spôsobom na domácnosť a zabezpečovanie základných životných potrieb žalovanej 1) neprispieval. O skutočnosti, že žalovaný 2) v čase doručenia výpovede nežil so žalovanou a ich deťmi v spoločnej domácnosti svedčí aj samotný fakt, že prenajímateľovi sa nikdy nepodarilo doručiť žalovanému 2) výpoveď z nájmu bytu, pričom doručená bola len na základe fikcie doručenia v zmysle podľa § 46 ods. 2 O.s.p., ktorý sa použije na písomné doručovanie výpovede nájmu bytu podľa § 710 ods. 3 OZ. Taktiež plnoletá dcéra žalovaných bola ku dňu doručenia výpovede nájmu bytu nezamestnaná a nemohla si nájsť prácu. Zároveň žalovaných ako bežných ľudí nikto zo strany prenajímateľa ani informoval prípadne neupozornil na to, že ak sa nachádzajú ku dňu doručenia výpovede z nájmu bytu v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, majú možnosť to preukázať, čím by sa im výpovedná lehota predĺžila o ochrannú lehotu v trvaní šiestich mesiacov v zmysle § 710 ods. 4 OZ. Ak by k uvedenému predĺženiu výpovednej lehoty v danom prípade došlo, žalovaní boli pripravení dohodnúť sa s prenajímateľom o spôsobe úhrady dlžného nájomného, čím by dôvod výpovede nájmu zanikol v zmysle § 711 ods. 5 OZ. O tom, že platobná neschopnosť žalovaných sa neskôr zlepšila svedčí aj fakt, že svoje nedoplatky na nájomnom a úhradách za služby poskytované s užívaním bytu vyrovnali a napriek neexistencii platnej nájomnej zmluvy z dôvodu jej výpovede nájomné za užívanie bytu aj naďalej riadne uhrádzajú. S prihliadnutím na vyššie uvedené sa preto žalovaná 1) domnieva, že výkon práva žalobcu, ktorý sa domáha vypratania bytu napriek tomu, že dlh na nájomnom je už v súčasnosti vyrovnaný a nájomné riadne hradené, čím zanikol účel inštitútu vypratania nehnuteľnosti je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedeným sa však súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal. Podľa názoru žalovanej súd nesprávne právne posúdil otázku presného dátumu zániku nájmu bytu. Žalovaná 1) nesúhlasila s tvrdením súdu, že žalovanému 2) bola výpoveď doručená dňa 17.09.2013, kedy mu súd doručil návrh na začatie konania
v predmetnej veci, ktorého prílohou bola aj výpoveď z nájmu bytu zo dňa 14.05.2012. Po citácii § 710 ods. 3 posledná veta OZ a § 46 ods. 2 O.s.p. odvolateľka ďalej uvádza, že vychádzajúc z uvedeného, ak teda žalobca ako to uviedol súd doručoval výpoveď žalovanému 2), ktorú neprevzal a následne bola táto zásielka uložená na pošte, okamihom, keď sa žalobcovi táto zásielka vrátila ako nedoručená, výpoveď z nájmu bytu sa považovala žalovanému 2) za doručenú. Ak bol týmto dňom podľa tvrdenia žalobcu deň 05.06.2012, tak práve v tento deň bola výpoveď doručená žalovanému 2) a trojmesačná výpovedná lehota tak uplynula dňom 30.09.2012. Na uvedené poukazuje žalovaná 2) v tej súvislosti, že pokiaľ by súd vychádzal z toho, že výpoveď z nájmu bytu bola žalovanému 2) doručená 17.09.2013, kedy mu súd doručil návrh na začatie konania, nebolo by možné zo strany žalovanej argumentovať tým, že žalovaní 1) a 2) sa v čase doručenia výpovede nachádzali v hmotnej núdzi, nakoľko k takémuto dňu (17.09.2013) doručenia výpovede z nájmu bytu už žalovaní preukázateľne uhradili celé dlžné nájomné a preto sa v stave hmotnej núdze už v tomto čase nemohli nachádzať. Žalovaná však tvrdí a trvá na tom, že žalovaní sa ku dňu doručenia výpovede nájmu bytu, ktorým bol na základe výkladu uvedeného vyššie deň 5.6.2012 nachádzali v stave hmotnej núdze z objektívnych dôvodov. Ak by sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením otázky presného dátumu zániku nájmu bytu tak, ako ju posúdil prvostupňový súd, bolo by potom povinnosťou súdu návrh na vypratanie zamietnuť a to z dôvodu, že v tom čase žalobca nebol oprávnený takýto návrh podať, keďže podľa právneho názoru súdu nájom bytu zanikol až dňom 31.12.2013. Žalovaná poukázala aj na to, že súd rozsudok nedostatočne odôvodnil ako mu to vyplýva z § 157 ods. 2 O.s.p., čo má za následok že v konaní súdu došlo k vadám, podľa § 221 ods. 1 O.s.p. a účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočne právne zdôvodnené, nakoľko sa súd nezaoberal dôsledným vyhodnotením existencie hmotnej núdze v čase doručenia výpovede, taktiež sa nezaoberal tým, či nárok žalobcu s ohľadom na všetky okolností nie je v rozpore s dobrými mravmi, v neposlednom rade sa súd na žiadnom mieste nezmienil, či v danom prípade vznikol na strane žalovaných spoločný nájom bytu manželmi podľa § 703 a nasledujúcich OZ, čo by v prípade, ak by nešlo o spoločný nájom bytu manželmi malo vplyv aj na samotné rozhodnutie súdu. Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu doručenom súdu 01.08.2014 navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že v konaní o vypratanie nie je možné ako otázku predbežnú posudzovať platnosť, resp. neplatnosť výpovede z nájmu bytu.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ podľa obsahu použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej 1) nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Predmetom preskúmania odvolacieho súdu v prejednávanej veci bolo, či súd prvého stupňa správne rozhodol o povinnosti žalovaných 1) a 2) vypratať 1 izbový byt č. XX nachádzajúci sa na O. XX v F.. Žalovaná 1) v odvolaní namietala, že žalovaní 1) a 2) sa v čase výpovede nachádzali v stave hmotnej núdze z objektívnych dôvodov, žalovaní už zaplatili dlžné nájomné a úhrady za služby, preto dôvod výpovede z nájmu bytu zanikol a vypratanie žalovaných by bolo v rozpore s dobrými mravmi, súd rozsudok nedostatočne odôvodnil a neskúmal, či v danom prípade vznikol na strane žalovaných spoločný nájom bytu manželmi.
Z ustanovenia § 710 ods. 4 OZ, na ktoré poukazovala žalovaná 1) v odvolaní vyplýva, že k predĺženiu výpovednej lehoty o ochrannú lehotu v trvaní 6 mesiacov môže dôjsť iba vtedy, ak nájomca preukáže prenajímateľovi, že ku dňu doručenia výpovede bol v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že k preukázaniu tejto skutočnosti zo strany nájomcu musí dôjsť skôr, ako uplynie základná výpovedná lehota, teda do konca uplynutia výpovednej lehoty, lebo neskôr, po jej uplynutí a ukončení by už logicky nemohlo dôjsť k jej predĺženiu. Zákonodarca tiež výslovne vyžaduje, aby zo strany nájomcu došlo k preukázaniu danej skutočnosti, v tomto slovnom spojení je potrebné slovo preukázať chápať ako prejaviť ako dôkaz. Nestačí teda iba to, aby nájomca túto skutočnosť tvrdil ale naviac ju musí relevantným spôsobom i preukázať. V danom prípade žalovaná 1) nie len že nepreukázala, že by bola v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov v čase doručenia výpovede z nájmu bytu ale ani takúto skutočnosť počas konania netvrdila.
Je možné súhlasiť s právnym názorom žalovanej 1) v odvolaní, že výpoveď z nájmu bytu možno považovať za doručenú žalovanému 2) dňom 05.06.2012 a trojmesačná výpovedná lehota tak uplynula dňom 30.9.2012 a súd prvého stupňa zánik nájmu bytu ustálil nesprávne. Uvedené však nemohlo mať za následok nesprávnosť rozhodnutia súdu o povinnosti byt zo strany žalovaných vypratať. Nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalovaní 1) a 2) sa nedomáhali neplatnosti skončenia nájomného vzťahu výpoveďou a včas nepreukázali, že by sa z objektívnych dôvodov ocitli v stave hmotnej núdze, čo by malo za následok predĺženie výpovednej lehoty. Ak nájomný vzťah medzi účastníkmi zanikol 30.09.2012, ako to tvrdí samotná žalovaná 2), od uvedenej doby žalovaní užívajú byt bez právneho dôvodu. Aj keď žalovaní po ukončení nájomného vzťahu zaplatili žalobcovi vzniknutý dlh, na základe ktorého im dal výpoveď a aj naďalej platili žalobcovi úhrady za služby a nájomné, tieto úhrady žalobcovi patria titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré by inak na strane žalovaných vzniklo (ak by úhrady neplatili).
Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práva oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Pojem dobré mravy Občiansky zákonník ani iná právna norma nedefinuje, vo všeobecnosti možno hovoriť o takých pravidlách morálneho charakteru, ktoré sú všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť, ktorá smeruje proti takýmto pravidlám potom možno označiť za konanie proti dobrým mravom. Žalovaní počas konania na súde prvého stupňa nepoukazovali na konanie žalobcu ako v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní si zákonného a podloženého legitímneho nároku na vypratanie predmetného bytu nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi a to ani s prihliadnutím ku skutočnosti, že žalovaná žalobcovi dlžnú sumu po uplynutí výpovednej doby zaplatila. Žalobou uplatnený nárok žalobcu na vypratanie predmetného bytu žalovanými je legitímnym nárokom, ktorý vznikol po splnení všetkých zákonom stanoveným podmienok a potom, ako žalovaní dlhodobo a hrubo porušovali svoje základné povinnosti vyplývajúce im z nájmu predmetného bytu. Ak by aj súd tento návrh na vypratanie zamietol, táto skutočnosť by neobnovila nájomný vzťah medzi účastníkmi a žalovaní by aj naďalej užívali byt bez právneho dôvodu a ich postavenie by ostávalo naďalej neistým.
Ak žalovaná v odvolaní namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku a súdu prvého stupňa vytýkala, že sa nezaoberal otázkou, či v danom prípade vznikol spoločný nájom bytu žalovaným ako manželom, k tomuto je potrebné uviesť, že žalovaní sa počas konania nevyjadrovali k otázke vzniku nájomného vzťahu žiadnym spôsobom, nenamietali tvrdenie žalobcu, nespochybňovali písomnú nájomnú zmluvu, ktorá bola uzavretá s oboma žalovanými, preto súd prvého stupňa nemal dôvod vyjadrovať sa k otázke vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi, túto považoval za nespornú. Napokon žalovaná ani v odvolaní neuvádza, prečo by sa mal súd takouto otázkou zaoberať a sama netvrdí, že by spoločný nájom bytu manželmi nevznikol a z akých dôvodov. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správny, vrátane závislého výroku o náhrade trov prvostupňového konania s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca a preto mu vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným žalovaným. Žalobcovi
trovy odvolacieho konania nevznikli ani si ich neuplatnil, preto mu ich náhrada nebola odvolacím súdom priznaná.
Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.