Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/93/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014201362 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:6014201362.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: SF Soepenberg, s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, IČO: 36 230 791, zastúpený advokátkou JUDr. Katarínou Bajovou, so sídlom Hlavná 25, Trnava, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.S/2014/02895-2.1, O-365/2014 zo dňa 18. septembra 2014 t a k t o r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Národného inšpektorátu práce číslo S/2014/02895-2.1, O-365/2014 zo dňa 18. septembra 2014 a rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č.: 86/14-1.0/ pok/r. zo dňa 17. júla 2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec mu vracia na ďalšie konanie. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 70,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 17.10.2014 a týmto súdom postúpenou tunajšiemu súdu dňa 14.11.2014, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2014/02895-2.1, O-365/2014 zo dňa 18. 09.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný postupom podľa ust. § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) č. k.: 86/14-1.0/pok/r. zo dňa 17.07.2014, ktorým prvostupňový správny orgán postupom podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zák. č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 125/2006 Z. z.“) za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona (zák. č. 125/2006 Z. z.; pozn.) a z predpisov uvedených v ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 3 zák.č. 125/2006 Z. z., konkrétne za porušenie ust. § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 124/2006 Z. z.“) uložil žalobcovi pokutu vo výške 33.000 eur. K uvedenému záveru dospel po zistení, že žalobca ako zamestnávateľ nemal v čase vzniku smrteľného pracovného úrazu W. M., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „postihnutý“), dňa XX.XX.XXXX určené bezpečné pracovné postupy pre čistenie a opravu cisternového návesu - cisterny aj s ohľadom na charakter v cisterne prepravovaných látok, v ktorých by bolo určené, čo a akým spôsobom je potrebné vykonať pred opravou cisterny - čistenie cisterny, spôsob identifikácie poruchy na cisterne, čo bolo príčinou smrteľného pracovného úrazu postihnutého, ktorý utrpel pri čistení cisterny pred jej opravou dňa XX.XX.XXXX na odstavnej ploche za výrobnou halou prevádzky žalobcu (Sitárka nad Ľubicou, Zvolenská Slatina). V žalobných dôvodoch žalobca predovšetkým poukázal na zmätočnosť formulovaného výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorý pôsobí nezrozumiteľne, keďže nie je z neho zrejmé, aké povinnosti boli zo strany žalobcu porušené a súčasne nie je zrejmé, čo bolo príčinou smrteľného úrazu, či tá skutočnosť, že žalobca nemal určené bezpečné pracovné postupy, alebo spôsob identifikácie poruchy na cisterne. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že postihnutý zamestnanec nemal uložený pokyn identifikovať poruchu na cisterne, nakoľko opravy cisterny ani neboli a nie sú v náplni práce vodičov, ktorú funkciu postihnutý zamestnanec vykonával. Žalobca má za to, že vyššie zmieňovanými rozhodnutiami bol ukrátený na svojich právach, pretože neporušil svoje povinnosti plynúce mu z príslušných ustanovení zák. č. 125/2006 Z. z. v spojení s ust. § 6 ods. 1 písm. i) zák. č. 124/2006 Z. z. a zastáva názor, že postihnutému zamestnancovi určil bezpečný pracovný postup, ktorý bol aj dostatočne konkretizovaný, keď prostredníctvom nadriadeného zamestnanca bol vydaný postihnutému pokyn na premytie cisterny spôsobom, ktorý zodpovedal opakujúcej sa činnosti načerpania, prevozu a vyčerpania prevážaných látok a nesúhlasil s názorom žalovaného, že postihnutý nemal určený bezpečný pracovný postup na čistenie cisterny. Z vykonaného šetrenia vyplýva, že postihnutý konal v rozpore s pokynom nadriadeného zamestnanca p. W. X., ktorého pokyn bol bezpečný, jednoduchý a priamy - postihnutý mal načerpať vodu do cisterny, potom vozidlom prejsť okolo výrobnej haly, vodu vypustiť a vozidlo s cisternou odstaviť. Správny orgán vo svojom rozhodnutí neoznačil dôkaz preukazujúci, že by bol daný pokyn, ktorý by bol v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom postihnutého, resp. neuviedol z čoho vyvodzuje, že bezpečný pokyn nebol daný, k čomu ani správny orgán výpovede svedkov p. T. N., p. W. X. a V. M. náležite nevyhodnotil. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že postihnutý zamestnanec bol školený bezpečnostným technikom p. W. Z., PhD., ktorý poučil postihnutého o zákaze vstupu do cisterny, k čomu tento uviedol viacero príkladov z praxe, kedy konanie proti zákazu vstupu do cisterny viedlo k závažným pracovným úrazom. Postihnutý absolvoval školenia BOZP a bol poučený o nutnosti používania ochranných pracovných pomôcok. Žalobca zastáva názor, že postihnutý konal v rozpore s vydaným bezpečným pokynom nadriadeného, dostal presný a jasný pokyn ako má čistenie cisterny vykonať a bol poučený o zákaze vôbec vstupovať do cisterny a to nielen pri jej čistení. Ďalej žalobca poukázal na zákonné ust. § 12 ods. 2 písm. g) zák. č. 124/2006 Z. z., z ktorého vyplýva i povinnosť zamestnanca dodržiavať zákaz vstupovať do priestoru, zdržiavať sa v priestore a vykonávať činnosti ustanovené osobitnými predpismi, ktoré by mohli bezprostredne ohroziť jeho život alebo zdravie. V závere žaloby žalobca tiež poukázal na pochybenie žalovaného, ktorý neuviedol, resp., neodôvodnil, na základe akých skutočností nepovažoval výpovede svedkov p. Ing. W. Z., PhD., p. R. O. a p. W. X. za hodnoverné a ktorí potvrdili, že postihnutý bol poučený o zákaze vstupu do cisterny a žalovaný neuviedol z čoho mal preukázané, že uloženie pokynu postihnutému na premytie cisterny WAP-kou je v príčinnej súvislosti so vznikom pracovného úrazu. Vzhľadom na v žalobe uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného č. S/2014/02895-2.1, O-365/2014 zo dňa 18.09.2014 a rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č.: 86/14-1.0/pok/r. zo dňa 17. júla 2014 zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie a rozhodnutie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 15.12.2014, doručené súdu dňa 22.12.2014žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Mal za to , že prvostupňový správny orgán riadne preukázal porušenie povinností žalobcom, preto považuje argumentáciu žalobcu za nedôvodnú a nepodloženú. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcej sa nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu poukázal na skutočnosť, že v danom výroku je jednoznačne vymedzený skutok, ktorý spočíva v porušení povinnosti vyplývajúcej z ust. § 6 ods. 1 písm. i) zák. č. 124/2006 Z. z. keď v čase vzniku pracovného úrazu postihnutého zamestnanca nemal určený bezpečný pracovný postup pre čistenie a opravu cisternového návesu, s ktorým mal byť postihnutý oboznámený. Bezpečným pracovným postupom mal žalobca ako zamestnávateľ určiť, špecifikovať úkony, ktoré je potrebné vykonať a určiť spôsob, ktorým sa dané úkony vykonajú pred opravou cisterny, napr. čistenie cisterny. Bezpečný pracovný postup mal obsahovať aj vymedzenie, ktorí zamestnanci sú oprávnení vykonať jednotlivé úkony. Bezpečný pracovný postup určuje povinnosti a spôsob práce zamestnancov v širšom zmysle, ako pokyn na vykonanie nejakej činnosti. S bezpečným pracovným pokynom musia byť zamestnanci oboznámení a týmto oboznámením získavajú informácie o tom, akým spôsobom majú vykonávať jednotlivé pracovné činnosti a úkony, ktoré spadajú do ich kompetencie. K námietke žalobcu, že postihnutý zamestnanec bol školený bezpečnostným technikom p. Ing. W. Z., PhD., žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal, že by menovaný bezpečnostný technik poučil postihnutého o zákaze vstupu do cisterny a ďalej poukázal na vyjadrenie bezpečnostného technika, ktorý vypovedal, že postihnutého školil podľa osnovy, najmä z predpisov z dopravy, keďže bol prijatý na funkciu vodiča nákladného vozidla a tiež mu uvádzal príklady z praxe, o ktorých mal vedomosť a ktoré súviseli s cisternami a úrazmi, ktoré sa stali vodičom pri plnení, prečerpávaní a vypúšťaní hnojív z cisterien v BIOTIKE a poukázal na to, že cisterna je nebezpečný uzatvorený priestor, do ktorého je nebezpečné vstupovať. Z ďalšieho vyjadrenia menovaného bezpečnostného technika vyplynulo, že u postihnutého zamestnanca neboli spracované bezpečné pracovné postupy na čistenie a údržbu cisterny, nakoľko tento nemal vedomosť o tom, že by sa vodiči na takýchto činnostiach podieľali, resp. ich vykonávali. Až počas vyšetrovania pracovného úrazu sa dozvedel o tom, že vodiči sa podieľajú na demontovaní a oprave čerpadiel a následne bola dopracovaná potrebná dokumentácia, ako napr. „Bezpečný pracovný postup pri prečerpávaní cisterien“, nová analýza rizík. Až v novom vypracovanom pracovnom postupe pre prečerpávanie hnojív bol vydaný zákaz vstupovať do cisterny. Žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca nemal v čase vzniku pracovného úrazu postihnutého určené bezpečné pracovné postupy pre čistenie a opravu cisternového návesu - cisterny, v ktorých by bolo určené, čo a akým spôsobom je potrebné vykonať pred opravou cisterny - čistenie cisterny, spôsob identifikácie poruchy. V súvislosti so žalobcom namietaným zákonným ust. § 12 ods. 2 písm. g) zák. č. 124/2006 Z. z. žalovaný uviedol, že na to, aby postihnutý mohol dodržať zákaz vstupu do priestoru, zákaz zdržiavať sa v priestore a vykonávať činnosti ustanovené osobitnými predpismi, ktoré by mohli bezprostredne ohroziť jeho život alebo zdravie, musel by takýto zákaz byť vydaný, postihnutý by musel byť takýmto zákazom preukázateľne oboznámený a musel by mať vedomosť o tom, že zdržiavaním sa v konkrétnom priestore alebo konkrétnej činnosti môže byť bezprostredne ohrozený jeho život, alebo zdravie, čo však žalobca nepreukázal. Žalovaný ďalej konštatoval, že administratívnoprávna zodpovednosť má odlišný charakter ako zodpovednosť trestnoprávna, resp. občianskoprávna, nakoľko správne právo je založené v súvislosti so zodpovednosťou zamestnávateľa na objektívnom princípe, pretože zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je zodpovednosťou objektívnou. Zamestnávateľ je povinný vykonávať všetky potrebné bezpečnostné a zdravotné opatrenia tak, aby nedošlo k ohrozeniu a k akémukoľvek poškodeniu zdravia zamestnancov, je povinný vždy realizovať požiadavky upravené právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom jeho absolútnou prioritou na pracovisku je bezpečnosť a zdravie jeho zamestnancov, ako aj iných zamestnancov a fyzických osôb, nachádzajúcich sa s jeho vedomím na pracovisku alebo v jeho priestore. S poukazom na zák. č. 124/2006 Z. z. je zamestnávateľ povinný realizovať všeobecné zásady prevencie, posudzovať riziko a v primeranom rozsahu vykonávať potrebné opatrenia na zaistenie bezpečnosti a zdravia zamestnancov. Ak zamestnávatelia, či už z nevedomosti, alebo nedbanlivosti umožnia, aby zamestnanci svoje prevádzkové, pracovné a iné úlohy plnili na úkor bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, berú na seba plnú zodpovednosť za prípadné dôsledky. Zamestnávateľ je vždy povinný realizovať požiadavky upravené predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a jednotlivé elementy práce uvedené v ust. § 6 zák. č. 124/2006 Z. z. musia byť v takom stave, aby jednotlivo, alebo v spoločnom pôsobení na zamestnanca neohrozovali jeho bezpečnosť a zdravie a nestačí, aby stroje, zariadenia, organizácia práce, atď. len spĺňali požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a tam, kde nemožno vylúčiť škodlivé vplyvy, treba ich pôsobenie znížiť na najnižšiu možnú mieru. Podstatou pochybenia žalobcu a prvotnou príčinou vzniku pracovného úrazu postihnutého zamestnanca s následkom jeho smrti je skutočnosť, že žalobca neurčil bezpečný pracovný postup pri čistení cisterny a umožnil tak zamestnancovi použitie nebezpečného pracovného postupu. Na záver podaného vyjadrenia žalovaný uviedol, že správne orgány oboch stupňov sa riadne vysporiadali s argumentmi žalobcu, zaujali stanovisko ku všetkým námietkam ktoré žalobca uvádzal, konal v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci, prvostupňový správny orgán disponoval takými dôkazmi, ktoré preukázali porušenie povinnosti zo strany žalobcu, a po ich zhodnotení nemal pochybnosti o zistených nedostatkoch, dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu a rozhodol tak v súlade s ust. § 46 a § 47 Správneho poriadku. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 14.09.2015, obsahom ktorého sú totožné skutočnosti ako sú uvedené v žalobe, z toho dôvodu súd nepovažoval za potrebné uvedené vyjadrenie bližšie konkretizovať. Žalobca s podaním žaloby požiadal podľa ust. § 250c O.s.p. o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Predmetnej žiadosti súd vyhovel a uznesením č. k. 20S/93/2014-73 zo dňa 16.02.2015 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č. S/2014/02895-2.1, O-365/2014 zo dňa 18.09.2014 do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci vedenej na súde pod sp. zn. 20S/93/2014. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa žalovaný nezúčastnil, svoju neprítomnosť ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd konal a rozhodol i v jeho neprítomnosti. Konajúci súd vypočul právnu zástupkyňu žalobcu, ktorá zdôraznila, že závery, ktoré žalovaný prijal a na základe ktorých uložil žalobcovi pokuty sú založené iba na predpoklade deja o tom, ako mohol prebehnúť, k čomu vzal žalovaný do úvahy „zodpovednú povahu postihnutého“. Žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal teda iba z teoretických špekulácií o „predpoklade deja“ a o tom, ako sa úraz stal, pretože k nemu došlo bez prítomnosti svedkov a nebola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi tým, že pokyn na vyčistenie cisterny nebol daný v písomnej forme v rámci pracovného postupu pre čistenie a opravu cisterny a vznikom pracovného úrazu. Po preskúmaní veci postupom podľa Druhej hlavy Piatej časti O.s.p. súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa § 244 O.s.p. (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 245 O.s.p. (2) Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250i O.s.p. (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. (2) Ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy. Podľa § 250j O.s.p. (5) Vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 môže súd rozhodnúť rozsudkom o náhrade škody, o peňažnom plnení alebo o peňažnej sankcii, ak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že o spore, o inej právnej veci alebo o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán. Rozsudok súdu nahrádza rozhodnutie správneho orgánu v takom rozsahu, v akom je rozsudkom súdu rozhodnutie správneho orgánu dotknuté. Tento rozsah musí byť uvedený vo výroku rozsudku, pričom súd dotknutý výrok zmení. Súd rozhodne o trovách konania vrátane trov, ktoré vznikli v konaní pred správnym orgánom. Podľa § 3 ods. 1, 4 a 5 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 32 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. (2) Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 34 ods. 1 - 6 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. (2) Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. (3) Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. (4) Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. (5) Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. (6) Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 2 a 3 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 59 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. (2) Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 125/2006 Z. z. (v rozhodnom znení), inšpekcia práce je a) dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, 2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, 2. právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy, 2a) 3. právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci 3) vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia, 4. právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, 5. záväzkov, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv, 6. osobitného predpisu 3a) zamestnávateľom v rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnanca vykonávajúceho práce zaradené orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo štvrtej kategórie podľa osobitného predpisu, 3b) a za zamestnanca, ktorý vykonáva práce tanečného umelca alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva profesiu hráča na dychový nástroj; Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zák. č. 125/2006 Z. z. (v rozhodnom znení), inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur; Podľa § 19 ods. 6 zák. č. 125/2006 Z. z. (v rozhodnom znení), Inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. Podľa § 21 ods. 3 zák. č. 125/2006 Z. z. (v rozhodnom znení), na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 26) ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. Podľa § 6 ods. 1 písm. i) zák. č. 124/2006 Z. z. (v rozhodnom znení), zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný určovať bezpečné pracovné postupy; Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a posúdenie, či žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán, teda Inšpektorát práce Banská Bystrica v danej veci pri vyslovení právneho záveru, že žalobca sa dopustil správneho deliktu podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) a ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 3 zák. č. 125/2006 Z. z. v spojení s ust. § 6 ods. 1 písm. i) zák. č. 124/2006 Z. z. vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a ak tomu tak bolo, či výšku uloženej pokuty možno považovať za primeranú. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa Druhej hlavy Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posúdenie, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Z vyššie cit. ust. § 250i ods. 2 O.s.p. vyplýva požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti a teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení zadovážených správnym orgánom. Ak súd zistí skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môže v zrušujúcom rozhodnutí správnemu orgánu uložiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že na základe výsledkov vyšetrenia príčin smrteľného pracovného úrazu vykonaného u žalobcu v dňoch XX.XX., 7. - 09.10., 16.10., 18.10., 21.10., 23.10., 28. - 31.10., 14.11.2013, 13., 14. a 20.03.2014 Inšpektorátom práce Banská Bystrica, ktorého výsledky boli zaznamenané v Protokole č..: IBB-08-03-2.2/P-J01-14, č.. úrazu: ZPÚs-3/2013 pre IP Trnava zo dňa 20.03.2014 (a z dôvodu žalobcom podaného vyjadrenia k predmetnému protokolu dňa 27.03.2014) aj v Dodatku č. 1 k Protokolu zo dňa 03.04.2014), bolo voči žalobcovi Oznámením č. 086/14-1.0/pok/ozn. zo dňa 20.05.2014 začaté správne konanie, v ktorom po zabezpečení práva žalobcu na vyjadrenie sa k veci a k podkladom rozhodnutia, vydal Inšpektorát práce Banská Bystrica rozhodnutie č. k.: 86/14-1.0/pok/r. zo dňa 17.07.2014, ktorým uložil žalobcovi pokutu vo výške 33.000 eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 3 zák. č. 125/2006 Z. z., konkrétne za porušenie ust. § 6 ods. 1 písm. i) zák. č. 124/2006 Z. z., nakoľko žalobca ako zamestnávateľ nemal v čase vzniku smrteľného pracovného úrazu postihnutého zamestnanca dňa XX.XX.XXXX určené bezpečné pracovné postupy pre čistenie a opravu cisternového návesu - cisterny, aj s ohľadom na charakter v cisterne prepravovaných látok, v ktorých by bolo určené, čo a akým spôsobom je potrebné vykonať pred opravou cisterny - čistenie cisterny, spôsob identifikácie poruchy na cisterne, čo bolo príčinou smrteľného pracovného úrazu postihnutého, ktorý utrpel pri čistení cisterny pred jej opravou dňa XX.XX.XXXX na odstavnej ploche za výrobnou halou prevádzky žalobcu (Sitárka nad Ľubicou, Zvolenská Slatina). Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie v ktorom okrem iného uviedol, že neporušil svoje povinnosti plynúce z príslušných ustanovení zák. č. 125/2006 Z. z. v spojení s ust. § 6 ods. 1 písm. i) zák. č. 124/2006 Z. z., žalobca postihnutému zamestnancovi určil bezpečný pracovný postup, ktorý bol navyše dostatočne konkretizovaný, keď prostredníctvom nadriadeného zamestnanca vydal postihnutému pokyn na premytie cisterny spôsobom, ktorý zodpovedal opakujúcej sa činnosti načerpania, prevozu a vyčerpania prevážaných látok, nesúhlasil s tvrdením inšpektorátu práce, podľa ktorého postihnutý nemal určený bezpečný pracovný postup na čistenie cisterny (tu odkázal na svedecké výpovede p. T. N., p. W. X. a p. V. M.), postihnutý zamestnanec bol školený bezpečnostným technikom, p. W. Z., PhD., ktorý poučil postihnutého o zákaze vstupu do cisterny a uviedol i viacero príkladov z praxe, kedy konanie proti zákazu vstupu do cisterny viedlo k závažným pracovným úrazom. Žalobca v odvolaní navrhol, aby druhostupňový orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, prvostupňové rozhodnutie ako odvolací orgán zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Žalovaný rozhodnutím č. S/2014/02895-2.1, O-365/2014 zo dňa 18.09.2014 odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu postupom podľa ust. § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil s tým, že u žalobcu bolo zistené porušenie povinnosti, ktoré je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom pracovného úrazu. Žalobca porušil svoje povinnosti , ktoré porušenie je postihované bez ohľadu na zavinenie a jedná sa objektívnu zodpovednosť. Vychádzajúc predovšetkým z Článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor“), z Odporúčania Výboru ministrov č. R (91)1 pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov (ďalej len „Odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) je potrebné uviesť, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania (administratívneho trestania), o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. Z týchto hľadísk je potom potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou. Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky Čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže v predmetnom článku uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie“, a teda je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní, pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad rozsudok vo veci Őztűrk proti SRN zo dňa 21.02.1984) a rovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (napríklad nález vo veci sp. zn. III. ÚS 231/2010-38 zo dňa 25.08.2010). S poukazom na vyššie uvedené v správnom trestaní je nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp zákonnosti (legality), ktorý je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege (žiadny trestný čin bez zákona), nulla poena sine lege (žiadny trest bez zákona), z ktorej taktiež vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech páchateľa. Tento princíp je zakotvený aj v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná ochrana sa týka nielen trestného konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych deliktoch. Podmienky trestnej (aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať prostredníctvom analógie a páchateľa možno postihnúť len trestom, ktorý výslovne ustanovuje zákon. Konajúci súd tak podrobil prieskumu prvostupňové správne rozhodnutie a dospel k záveru o dôvodnosti námietky žalobcu poukazujúcej na nezrozumiteľnosť jeho výrokovej časti. Na jednej strane prvostupňový správny orgán uvádza, že o uložení pokuty rozhodol postupom (cit.) „ ... podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov, v znení platnom v čase vzniku sankčného deliktu, za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 3, konkrétne za porušenie § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov ...“, teda a žalobca sa tak mal dopustiť -porušenia povinností vyplývajúcich z tohto zákona (zák. č. 125/2006 Z. z.) a súčasne - porušenia povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 3, a teda konkrétne, žalobca sa mal dopustiť porušenia povinnosti plynúcej z ust. § 6 ods. 1 písm. i) zák. č. 124/2006 Z. z., na druhej strane, v odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán uvádza také skutočnosti, ktoré korešpondujú iba s porušením povinnosti žalobcu vyplývajúce z druhého zmieňovaného porušenia, teda iba s porušením povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 3, konkrétne ust. § 6 ods. 1 písm. i) zák. č. 124/2006 Z. z., pričom správnym orgánom vytýkané porušenie povinností plynúcich zo zák. č. 125/2006 Z. z. zostali opomenuté. Znenie výrokovej časti rozhodnutia je teda v rozpore s tým, čo prvostupňový správny orgán uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia, čím teda odôvodnenie nenadväzuje na výrokovú časť. Ďalej vo výrokovej časti prvostupňový správny orgán uvádza (cit.) „ ... účastník konania ako zamestnávateľ nemal v čase vzniku smrteľného pracovného úrazu W. M., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 10.07.2013, dňa XX.XX.XXXX určené bezpečné pracovné postupy pre čistenie a opravu cisternového návesu - cisterny, aj s ohľadom na charakter v cisterne prepravovaných látok, v ktorých by bolo určené, čo a akým spôsobom je potrebné vykonať pred opravou cisterny - čistenie cisterny, spôsob identifikácie poruchy na cisterne, čo bolo príčinou smrteľného pracovného úrazu W. M., nar. XX.XX.XXXX, ktorý utrpel pri čistení cisterny pred jej opravou dňa XX.XX.XXXX ...“, pričom z takto formulovaného výroku nie je zrejmé, čo bolo bezprostrednou príčinou vzniku pracovného úrazu, čo vyvoláva klamné zdanie, že k pracovnému úrazu malo dôjsť v súvislosti s čistením a opravou (resp. identifikáciou poruchy) cisternového návesu, avšak v závere výrokovej časti sa zase uvádza, že postihnutý zamestnanec utrpel smrteľný pracovný úraz pri čistení cisterny, a teda smrteľný pracovný úraz nespočíval aj v oprave cisterny. Z uvedeného dôvodu sa javí predmetná výroková časť ako zmätočná. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán uvedené pochybenia prehliadol, resp. im nevenoval dostatočnú pozornosť a postupom podľa ust. § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil, uvedené vady neodstránil, čím aj tento procesne pochybil. Ďalej súd dospel k záveru, že oba správne orgány sa nedostatočne vysporiadali s opakovane vznesenou námietkou žalobcu spočívajúcou v tvrdení, že postihnutému zamestnancovi bol daný jednoznačný pokyn ako realizovať konkrétny pracovný postup (čistenie cisterny spôsobom načerpania vody do cisterny, jej prejazd po areály a následné vypustenie vody z cisterny), čo vyplýva i zo Stanoviska žalobcu k Protokolu o vyšetrovaní príčin vzniku smrteľného pracovného úrazu zo dňa 27.03.2014, zo Správy o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu s následkom smrti zo dňa 29.10.2013, z Vyjadrenia k návrhu na začatie správneho konania o správnom delikte zo dňa 29.05.2014 ako aj z príslušných výpovedí svedkov, a to W. X. - Zápisnica o výsluchu svedka číslo ČVS:ORP-1370/ZV- ZV-2013 zo dňa 02.10.2013, resp. Zápisnica o podaní informácie zo dňa 07.10.2013. Správne orgány oboch stupňov sa dostatočne nevyporiadali so skutočnosťami tvrdenými vo vyššie uvedených listinách a výpovediach, neprihliadali na obsahové hľadiská výpovedí zamestnancov zo T. N. dňa 30.10.2013, L. X. zo dňa 17.10.2013, M. J. zo dňa 17.10.2013, ako aj výpoveď autorizovaného bezpečnostného technika Ing. W. Z., PhD. zo dňa 11.08.2014, ktorý v predmetnej výpovedi jasne uviedol, že postihnutému zamestnancovi uvádzal príklady z praxe, o ktorých mal vedomosť, a ktoré súviseli s cisternami a úrazy, ktoré sa stali vodičom pri plnení, prečerpávaní a vypúšťaní hnojív z cisterien v BIOTIKE, a ktorý zároveň poukázal na to, že cisterna je nebezpečný uzatvorený priestor, do ktorého je nebezpečné vstupovať. Z obsahu rozhodnutia žalovaného nevyplýva, na základe akých skutočností sa priklonil práve k výpovedi matky postihnutého V. M. zo dňa 29.10.2013, ktorá tvrdila, že postihnutý zamestnanec dostal príkaz vystriekať cisternu WAP-kou. Z uvedeného je evidentné, že je rozpor vo výpovediach vypočutých svedkov, ktorý sa správnym orgánom nepodarilo odstrániť, rozhodnutie je založené hypotetickom predpoklade deja o pracovnom úraze, keďže žiadna osoba nebola prítomná pri činnosti, ktorá mala za následok smrť postihnutého. Odôvodnenie je po výroku druhou najdôležitejšou obligatórnou časťou správneho rozhodnutia, preto má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti vydaného rozhodnutia. Súd nespochybňuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov ako jednu zo základných zásad, ktorou sa riadi správne konanie, ani kompetenciu dotknutých orgánov oboch stupňov vysloviť právne závery o určitej podstatnej otázke, avšak z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia je potrebné klásť dôraz na konkretizáciu všetkých dôkazov, ktoré boli vykonané, ich vzájomné hodnotenie a správny orgán musí uviesť, z akého dôvodu neprihliadol na ostatné konkrétne dôkazy, ktoré taký priebeh deja, ako je uvedený správnym orgánov prvého stupňa a následne i druhého stupňa spochybňujú. I keď žalovaný vychádzal pri svojom rozhodnutí z objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, nemožno pri zohľadnení skutkového stavu vzhľadom na dôkazy, na ktoré poukazoval žalobca dospieť k záveru, že žalobca na podporu tvrdení, ktoré by zbavili zodpovednosti nepredložil žiaden dôkaz, ako je konštatované v odôvodnení rozhodnutia žalovaného (str.6/ 5. odsek). Podľa žalobcu mal postihnutý daný jednoznačný ústny pokyn, ktorý bol bezpečným pracovným postupom, ktorým, ak by sa postihnutý riadil, by k smrteľnému úrazu nedošlo a postihnutý konal nad rámec mu daného bezpečného pracovného postupu. V tomto smere sú obe napadnuté rozhodnutia nedostatočne odôvodnené (ust. § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p.), predovšetkým z pohľadu skutkových okolností, ktoré sa pri šetrení príčin úrazu preukázali a ku ktorým správne orgány nezaujali žiadne stanovisko, neuviedli, z akého dôvodu sa nimi nezaoberali, neprihliadali na ne a akceptovali iba skutočnosti, ktoré boli v neprospech žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tunajší súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods.1 O.s.p. s tým, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu za zaplatený súdny poplatok, keď právna zástupkyňa žalobcu sa nároku na náhradu trov právneho zastúpenia výslovne vzdala. Senátom Krajského súdu v Trnave bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.