Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/229/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200859 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2014200859.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: František Lančarič - LAPREMA, s miestom podnikania 920 52 Siladice č. 238, IČO: 37 251 449, právne zastúpeného: Lansky, Ganzger & Partner Rechtsanwälte, spol. s r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Zámocké schody 2/A, 811 01 Bratislava, IČO: 36 851 710, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 1100301/1/395808/2014/5098 zo dňa 05.09.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : I. Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.1100301/1/395808/2014/5098 zo dňa 05.09.2014 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Piešťany č. 9214401/5/4976935/2013/Vla zo dňa 07.11.2013 z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1.Žalobou podanou elektronicky dňa 18.11.2014, doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.11.2014, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/395808/2014/5098 zo dňa 05.09.2014, ktorým tento postupom podľa ust. § 74 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.", alebo aj „Daňový poriadok") dodatočný platobný výmer vydaný Daňovým úradom Trnava (správcom dane) pod č. 9214401/5/4976935/2013/ Vla zo dňa 07.11.2013 potvrdil. Prvostupňový správny orgán vyššie uvedeným dodatočným platobným výmerom č. 9214401/5/4976935/2013/Vla zo dňa 07.11.2013 postupom podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.", alebo aj „zákon o správe daní") v nadväznosti na ust. § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. platiteľovi dane z pridanej hodnoty (žalobca) vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume 231.849,74 eur. Žalobca bol povinný (v zmysle predmetného dodatočného platobného výmeru) takto zistený rozdiel dane zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti dodatočného platobného výmeru na v rozhodnutí bližšie špecifikovaný účet Daňového úradu Trnava vedený v Y. J. L.. 2.V žalobných dôvodoch namietal predovšetkým nezákonnosť tak žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Trnava, pričom v tejto súvislosti poukázal na neexistenciu materiálnych dôvodov pre vydanie týchto rozhodnutí, porušenie procesného postupu v daňovom konaní, nedôvodné prenášanie zodpovednosti na žalobcu vo vzťahu k daňovej povinnosti jeho zmluvných partnerov, rozpor s európskou judikatúrou, porušenie základných zásad daňového konania, pričom takýmto postupom správnych orgánov bol žalobca ukrátený na svojich právach.. Má za to, že obe rozhodnutia sú vydané v rozpore so zákonom č. 511/1992 Zb., zákonom č. 563/2009 Z. z., zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z."), zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „zákon č. 513/1991 Zb."), zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 400/2009 Z. z."), zákonom č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva (ďalej len „zákon č. 333/2011 Z. z."), zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.") a s Ústavou Slovenskej republiky. Ďalej žalobca poukázal na nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a nedôvodnosť oboch vydaných rozhodnutí, nakoľko Daňový úrad Trnava pri vydávaní rozhodnutia ako aj žalovaný hrubo porušili zákon o správe daní, keď tak pri výkone daňovej kontroly nepostupovali v súlade so zákonom o správe daní, žalovaný v zákonom stanovenej lehote nevydal rozhodnutie, v štádiu doplnenia konania v procese odvolania bol žalovaný nečinný, neprihliadol na skutkové a právne okolnosti, ktoré boli v odvolaní uplatnené a ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, žalovaný sa v rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými v odvolaní, daňovú kontrolu neukončil v lehote stanovenej zákonom, v daňovej kontrole bol nečinný, neviedol dokazovanie zákonným spôsobom, riadil sa úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch, neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, v prípade nejasností, nepresností, resp. neúplnosti predložených dôkazných prostriedkov a dokladov, ktoré žalovaný mal, nevyužil ďalšie možnosti, ktoré mu zákon poskytuje, napr. nevyzval žalobcu ako kontrolovaný daňový subjekt na odstránenie nedostatkov podania, neštandardným spôsobom viedol celé konanie o daňovej kontrole od samotného začatia daňovej kontroly v procese dokazovania postupoval mimoriadne neštandardne, v rozpore so zákonom o správe daní, z čoho vyplýva záver, že správca dane nielenže neviedol dokazovanie s dostatočnou odbornou starostlivosťou, ale aj to, že takéto pochybenia poukazujú na účelovosť vykonanej daňovej kontroly. Dôvodil, že zo strany žalovaného a Daňového úradu Trnava došlo k porušeniu procesných postupov a zásad daňového konania (najmä poukázal na zásadu zákonnosti, súčinnosti, zásadu voľného hodnotenia dôkazov, zásadu rovnosti a zásadu primeranosti), pričom toto porušenie malo za následok zmarenie účelu odvolacieho konania, vyrubovacieho konania a taktiež jemu predchádzajúcej daňovej kontroly, z ktorej porušenie procesných postupom a zásad vychádzalo. Žalobca ďalej konštatoval, že žalovaný porušil ust. § 63 ods. 2 daňového poriadku, správca dane porušil pri vydávaní rozhodnutia prvého stupňa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 v nadväznosti na ust. § 30 ods. 3, § 30a ods. 7 a § 15 ods. 17 zákona o správe daní tým, že v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly použil nezákonne získané prostriedky a to tým, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly. V tejto súvislosti poukázal na to, že zamestnanci správcu dane mali vykonávať daňovú kontrolu po stránke procesnej podľa § 15 zákona o správe daní, podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní ju mali ukončiť do 6 mesiacov odo dňa jej začatia, v zložitých prípadoch ju možno predĺžiť najviac o 6 mesiacov. Ďalej namietal, že zamestnanci správcu dane vykonávajúci daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov január 2009 až december 2009 nepostupovali v zmysle vyššie uvedených ustanovení, daňovú kontrolu prerušili bez zákonného dôvodu, čím porušili ust. § 25a v nadväznosti na ust. § 26 zákona o správe daní, čo malo za následok, že daňová kontrola trvala neprimerane dlho, čím porušili ust. § 15 ods. 17 zákona o správe daní. Uviedol, že daňová kontrola bola začatá 6.6.2011, pričom mala byť ukončená (s prihliadnutím na predĺženie lehoty Finančným riaditeľstvom SR na ukončenie daňovej kontroly) dňa 5.6.2012. Tiež tvrdil, že správca dane dňa 9.3.2012 rozhodnutím č. 9214401/1/377183/2012 zo dňa 7.3.2012 účelovo prerušil daňovú kontrolu z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií na preverovanie spoločnosti Lannes IMC s.r.o., nakoľko z formulárov „SCAC 2004", získaných zo spisu daňového subjektu je zrejmé, že správca dane informácie z MVI mal k dispozícii už pred začatím daňovej kontroly a bezprostredne po jej začatí ako aj v priebehu daňovej kontroly. Znamená to, že zamestnanci správcu dane vykonávajúci daňovú kontrolu mali už 23 dní po začatí daňovej kontroly k dispozícii informácie, ktoré zaslala Česká daňová správa, dokonca už v procese prípravy na daňovú kontrolu, t.j. pred jej začatím disponoval správca dane informáciami spoločnosti Lannes IMC s.r.o., a teda mal za to, že správca dane bezdôvodne a neopodstatnene prerušil daňovú kontrolu, nakoľko už týmito informáciami disponoval. Za tohto stavu správca dane porušil ust. § 25a v nadväznosti na ust. § 26 zákona o správe daní. Takýmto konaním správcu dane bol porušený aj bod 6 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 o administratívnej spolupráci a v boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, podľa ktorého by administratívna spolupráca nemala viesť k nenáležitému presunu administratívneho zaťaženia medzi členskými štátmi. Taktiež vo veci MVI z Českej republiky u spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. správca dane rovnako účelovo prerušil daňovú kontrolu, a to 89 dní pred jej ukončením, pričom odo dňa začatia daňovej kontroly, t.j. od 6.6.2011 do dňa prerušenia daňovej kontroly, t.j. do 9.3.2012 mal správca dane k dispozícii 278 kalendárnych dní (192 pracovných dní) na to, aby požiadal Českú daňovú správu o preverenie predmetnej spoločnosti. Počas tejto tzv. voľnej lehoty však správca dane nepožiadal o preverenie spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. v Českej republike, ale urobil tak až pred ukončením daňovej kontroly, kedy už informácie od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. správca dane mal k dispozícii od žalobcu v termínoch, napr. dňa 8.12.2011 ako prílohy k potvrdeniu o prevzatí dokladov správcom dane č. 647/320/43896/2011/VLA zo dňa 8.12.2011, dňa 20.12.2011 v odpovedi na výzvu správcu dane č. 647/320/36284/2011/VLA, v odpovedi na výzvu správcu dane na predloženie dokladov, správcovi dane doručenej tiež dňa 20.11.2011, v písomnom vyjadrení k zápisnici č. 9214401/5/3521/2012 zo dňa 7.2.2012. O skutočnosti, že správca dane týmito dôkazmi disponoval svedčia nielen listinné dôkazy predložené správcovi dane, ale aj odpoveď Českej daňovej správy vyplývajúca z MVI zo dňa 13.7.2012. V tejto súvislosti poukázal na to, že takýto úkon (dožiadanie MVI) urobil z časového hľadiska manipulatívnym spôsobom, teda zbytočnými prieťahmi a to z dôvodu, že od začiatku daňovej kontroly do jej prerušenia mal nadmieru dostatočný časový priestor vykonať tento úkon. Tiež tak konal v prípade, keď dožiadal iný členský štát v tzv. „tesnej lehote" 89 dní pred ukončením daňovej kontroly. „Tesnou lehotou" v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 sa rozumie lehota podľa oddielu 2 čl. 10, podľa ktorého žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v čl. 7 a 9 tak rýchlo, že ako je to len možné, no najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti (3 mesiace v tomto prípade predstavujú 92 dní). Za tohto stavu mal teda správca dane pokračovať dňom 14.7.2012, t.j. deň po doručení odpovede Českej daňovej správy uvedenej pod číslom E SKC7 20120416514189 P 201200645 R. Pripočítaním lehoty 89 dní (lehota do ukončenia daňovej kontroly po jej predĺžení Finančným riaditeľstvom SR) k dátumu 14.7.2012 (deň po doručení odpovede Českej daňovej správy) vystane zákonná lehota pre ukončenie daňovej kontroly, ktorá je najneskôr dňa 11.10.2012. Správca dane ukončil daňovú kontrolu dňa 25.10.2013, čo predstavuje nezákonné predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly podľa § 15 ods. 17 o správe daní o viac ako jeden rok, konkrétne o 380 dní. Znamená to, že daňový úrad maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly nerešpektoval, porušil tým ust. § 30a ods. 7 a § 15 ods. 17 zákona o správe daní, ale aj zásadu primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní ustanovenú v § 2 ods. 1, 2 zákona o správe daní. Poukázal najmä na nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 24/2010-57 z 29.6.2010, v ktorom bolo vyslovené, že „ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý". Rovnako obdobný názor uplatnil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp.zn. 3Sžf/52/2010 „zákonná lehota na ukončenie daňovej kontroly nebola zo strany správcu dane dodržaná a protokol z daňovej kontroly, ktorý bol prerokovaný až po uplynutí 12 mesačnej lehoty uvedenej v § 30a ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V opačnom prípade je daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti, a tým je nezákonné aj rozhodnutie, ktoré je jeho výsledkom". 3.V ďalej časti podanej žaloby namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v rozpore s ust. § 30 ods. 3, § 44 ods. 6 písm. b) bod 1; § 15 ods. 13 a ods. 11 písm. h) zákona o správe daní v súvislosti s ukončením daňovej kontroly, pričom v prípade žalobcu to malo byť prerokovaním protokolu. Až nasledujúci deň po prerokovaní protokolu môže nastať vyrubovacie konanie. Žalobca má za to, že protokol nebol prerokovaný, keď splnomocnený zástupca žalobcu síce dňa 25.10.2013 podpísal zápisnicu z ústneho pojednávania, ktorej hlavným predmetom bolo prerokovanie protokolu, ale k samostatnému aktu prerokovania protokolu nedošlo, a preto ani daňová kontrola nie je ukončená a súčasne nenastali ani zákonné podmienky na začatie vyrubovacieho konania, nakoľko podľa ust. § 15 ods. 13 zákona o správe daní doručenie protokolu sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane. Za deň doručenia protokolu sa podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní rozumie deň prerokovania protokolu, čo v žalobcovom prípade nenastalo. Vzhľadom k tomu, že protokol o výsledku zistení z daňovej kontroly de iure prerokovaný nebol, rozhodnutie daňového úradu nemá náležitosti rozhodnutia podľa § 30 zákona o správe daní, konkrétne v ňom absentuje odsek 2 písm. d), t.j. výrok rozhodnutia a odsek 3 odôvodnenie. V tomto smere poukázal na rozsudok NS SR č. 4Sž 136/99, ktorého merito veci je zákonitosť rozhodnutia a prejednávacia zásada: „ v daňovom konaní platí nielen procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada prejednávacia. Tým sa daňové konanie líši od všeobecného správneho konania, v ktorom platí zásada vyhľadávacia". Mal teda za to, že protokol o výsledku z daňovej kontroly de iure prerokovaný nebol, a preto nie je fakticky ukončená ani daňová kontrola a súčasne ani neboli naplnené podmienky pre aplikáciu § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní (absencia odseku 2 písmeno d) podľa § 30 zákona o správe daní). Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné. 4.Ďalej žalobca namietal, že žalovaný riadne nepreskúmal spisový materiál vzťahujúci sa k danej veci, bez ďalšieho konania a doplnenia dokazovania, pričom žalovaný pri vydaní svojho rozhodnutia len prevzal od prvostupňového správneho orgánu doslovný odpis, resp. kopírovanie jednotlivých častí, týkajúce sa najmä dôkazných prostriedkov. Taktiež prvostupňový správny orgán nevykonal ďalšie dokazovanie, nekonfrontoval dôvody uvedené v písomnom vyjadrení sa k protokolu s protokolom a dodatkom k protokolu, ale len odkopíroval protokol do rozhodnutí podľa jednotlivých zdaňovacích období a dodatok k protokolu odkopíroval rovnakou mierou do všetkých rozhodnutí. Takýmto konaním správca dane zmaril účinky vyrubovacieho konania, ktoré sú uvedené v § 44 ods. 1 zákona o správe daní, keď podľa výsledkov vyrubovacieho konania určí správca dane daň, ktorá má byť daňovému subjektu vyrubená. Protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly, ktorý nebol prerokovaný a rozhodnutie sú v takmer úplnej zhode. Správca dane len odkopíroval časti neprerokovaného protokolu, ktoré uviedol v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia a nevysporiadal sa so všetkými dôkazmi uvedenými v písomnom vyjadrení k protokolu a dodatku k protokolu. Žalovaný porušil aj ust. § 74 ods. 2 daňového poriadku, nakoľko sa v priebehu odvolacieho správneho konania nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. V podstate iba prebral do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia celé state s protokolu, bez toho, aby odstránil rozpory, ktoré tam konštatuje aj správca dane. Žalovaný niektoré námietky vznesené v odvolaní nevyhodnotil vôbec, niektoré ani neuviedol, keď žalovaný sa nevysporiadal žiadnym spôsobom s prílohami, ktoré žalobca predložil ako neoddeliteľnú súčasť odvolania (tzv. párovanie nákupov a s ním súvisiaceho predaja tovaru). 5.Žalobca ďalej namietal, že správne orgány nevenovali preverovaniu skutočností uvádzaných v dokladoch zákonom požadovanú pozornosť, čo malo vplyv pre správne určenie dane. Mal za to, že predložením listinných dokladov (faktúry, dodacie listy, zoznamy tovaru, rámcová kúpna zmluva, čestné prehlásenia, atď.) uniesol dôkazné bremeno. Ďalej poukázal na to, že správne orgány náležitým spôsobom neodstránili rozpor v tvrdeniach Jaromíra Jarábka (vo výpovedi pred Daňovým úradom Trenčín dňa 16.12.2011 uviedol, že so žalobcom nikdy neobchodoval a nikdy s ním nespolupracoval pri dodávkach mäsa, avšak v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 3.7.2012 č. 9200402/5/1448582/2012 potvrdil obchodný kontakt a jeho priebeh tak, ako to tvrdil aj žalobca) a práve v súvislosti s rozpornými tvrdeniami tejto osoby podal žalobca na túto oznámenie o podozrení zo spáchania viacerých trestných činov. 6.Žalobca ďalej uviedol, že predložil všetky zákonom požadované doklady, preukazujúce reálnosť zdaniteľných plnení, ktoré však žalovaný neakceptoval. Taktiež konanie dodávateľov pripisuje na ťarchu žalobcu, ktorý žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť tieto skutočnosti a vyslovil záver, že dodávatelia u ktorých správca dane spochybnil reálnosť dodávky tovaru k žalobcovi ako odberateľovi, fiktívne fungovali ako sprostredkovateľ dodávky mäsa. Žalovaný ako aj správca dane tendenčne s úmyslom poškodiť žalobcu kládol rovnaké otázky svedkom - zamestnancom žalobcu bez ohľadu na ich pracovné zaradenie a ako „dôkaz" si ponechal tie písomné svedecké výpovede, ktoré boli na ťarchu žalobcovi a neakceptoval tvrdenia kompetentných zamestnancov, ktorí v skutočnosti ohľadom obchodu s mäsom v prospech žalobcu potvrdili. Žalovaný teda porušil ust. § 3 ods. 1 až 3 daňového poriadku, keď nedbal na právom chránené záujmy žalobcu, nesprávne vyhodnotil dôkazy a neprihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Žalobca preto namietal, že konštatovania uvádzané správcom dane vo svojom rozhodnutí ako aj v protokole o daňovej kontrole, že podľa zistení Daňového úradu Trenčín a ďalších daňových úradov ide v danom prípade o reťazový obchod, mal za to, že ide o domnelé dôkazy, nehodnoverné a získané v rozpore so zákonom o správe daní. Žalobca taktiež poukázal na to, že v súvislosti s výsluchom svedkov J. R. a K. K., ktorí boli vypočutí iným správcom dane, tak mu nebolo umožnené v dňoch 15.10.2014, 28.10.2014 a 31.10.2014 nazrieť do spisu na Daňovom úrade Trnava, kontaktné miesto Hlohovec, pričom žalobca mal záujem získať tieto zápisnice o ústnom pojednávaní ohľadne výsluchov týchto svedkov a konfrontovať ich s vyjadreniami uvedenými v protokole o daňovej kontrole, v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu ako aj v rozhodnutí žalovaného. 7.Ďalej poukázal na vecné pochybenia správnych orgánov, a to vo vzťahu k odôvodneniu svojich rozhodnutí, keď podľa názoru žalobcu v danom prípade nešlo o fiktívne obchody s cieľom uplatnenia daňovej výhody, ako to tvrdia správne orgány. Uviedol, že tovar reálne existoval, mal ekonomický charakter, boli predložené všetky dôkazy o existencii tohto tovaru, čo bolo potvrdené aj odpoveďou v rámci MVI Českou daňovou správou. Samotní dodávatelia potvrdili, že najskôr bol tento tovar dodaný im a až potom bol dodaný žalobcovi. Znamená to, že tieto slovenské spoločnosti s týmto tovarom disponovali. Žiadal, aby súd vykonal ako dôkaz vypočutie zástupcov spoločnosti Těšínske Jatky, s.r.o., ktorí by potvrdili obchodný vzťah tak ako to uvádza žalobca, pričom tovar bol fakturovaný dodávateľom žalobcovi. Ďalej namietal, že v rámci odvolania sme žalovanému predložili súpis nakúpeného tovaru, tzv. párovanie vstupov a výstupov, a preto si žalovaný v rámci odvolacieho správneho konania mohol porovnať či vstupy na DPH súhlasia s výstupmi a teda či odpočítanie DPH bolo zo strany dôvodné alebo nie. Za tohto stavu mal za to, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci. 8.Pokiaľ ide o vykonané dokazovanie zo strany správnych orgánov tak tvrdil, že žalovaný prenáša neprimerane bremeno na žalobcu. V tejto súvislosti uviedol, že konštatovanie správnych orgánov o tom, že úmysel podvodu nie je potrebné dokazovať, a že postačuje splnenie podmienok definovaných napr. v rozhodnutí Halifax LC. Mal za to, že zo strany správnych orgánov nebol vo vzťahu k žalovanému preukázaný podvod a ani o, že by sa nejakým spôsobom podieľal na nejakom podvode, žalobca v tomto smere konal a postupoval s odbornou starostlivosťou, v čase keď tieto transakcie boli realizované, nemal vedomosť, že by jeho partneri konali nepoctivo, pričom po tom ako zistil, že pán Jarábek nepotvrdil transakcie ako ich uvádzal žalobca, bolo podané na neho trestné oznámenie. Nevedel uviesť ako toto konanie bolo ukončené, avšak v konfrontácii so žalobcom p. E. potvrdil obchodné transakcie so žalobcom v roku 2009, čím v podstate odstránil svoje rozporuplné vyjadrenia uvádzané pred správcom dane. V tomto smere poukázal na návrh na doplnenie dokazovania, ktorý predložil Daňovému úradu Trnava, pobočka Piešťany 1.8.2014, aby Daňový úrad Trnava pobočka Piešťany zabezpečil zápisnicu z predmetnej konfrontácie do spisu v daňovom konaní. Ďalej poukázal na to, že žalobca nemal úmysel zabezpečiť si daňovú výhodu, keď v jeho v prípade nešlo o zneužitie práva a ani o získanie daňovej výhody. Súdu krátkou cestou do spisu predložil schémy obchodných transakcií ako prebiehali obchodné transakcie, fakturácia a dodávky tovaru medzi zúčastnenými stranami, pričom účelom predloženia týchto schém bolo preukázanie, že bez ohľadu na to aký režim by žalobca zvolil, či už to je režim nadobudnutia tovaru do tuzemského platiteľa dane alebo nadobudnutie od z iného členského štátu. V súvislosti s námietkou, že administratívny spis je neúplný súdu predložil vo fotokópii odpoveď na dožiadanie zo dňa 16.2.2012, ďalej zápisnicu z DÚ Trnava pobočka Piešťany zo dňa 17.9.2013 a ďalšiu odpoveď na dožiadanie zo dňa 14.12.2011, ktorými chcel preukázať, že pripojený administratívny spis je nekompletný, pričom tieto predložené listiny by mali byť súčasťou administratívneho spisu, avšak tieto ako prílohy chýbajú v administratívnom spise. 9. V súvislosti s nadobudnutím tovaru z iného členského štátu mal žalobca za to, že žalovaný na základe nedostatočne a nepreukázateľne zisteného skutkového stavu nesprávne konštatoval, pokiaľ považoval žalobcu za osobu, ktorá nadobudla tovar v zmysle § 11 zákona o DPH. V tejto súvislosti namietal, že žalovaný nebral do úvahy dôkazy, ktoré správcovi dane boli doručené Českou finančnou správou v rámci MVI, ktorá potvrdila, že tovar bol fyzicky dodávaný priamo z Českej republiky na adresu žalobcu do Siladíc a to vlastnými vozidlami českého daňového subjektu podľa prepravných dispozícií firmy Meat SK, s.r.o. a J Trade, s.r.o.. V tejto súvislosti mal za to, že žalovaný „dôkazy", ktoré sú podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia nie sú získané v súlade so zákonom. Namietal, že zrealizované svedecké výpovede sú selektované a vykladané v neprospech žalobcu, neboli odstránené rozpory v jednotlivých svedeckých výpovediach, nebol akceptovaný dôkaz získaný na základe MVI, niektoré dôkazy boli preberané, resp. vykonané inými správcami dane pri iných daňových kontrolách, a preto nemožno považovať vykonané dokazovanie správcom dane za realizované v súlade so zákonom. Okrem toho žalovaný sa náležitým spôsobom nevysporiadal s námietkami uvádzanými žalobcom v rámci odvolacieho správneho konania, pričom odvolací orgán iba konštatoval, že správca dane nespochybňuje dodávky tovaru od českých dodávateľov a ich nadobudnutie žalobcom ako daňovým subjektom (potvrdzujú to aj výsledky z medzinárodných dožiadaní, ktoré správca dane vykonal), avšak tovar nenakúpili slovenské obchodné spoločnosti Meat SK, s.r.o. ani J Trade, s.r.o. a OSTWERKE, s.r.o., ale nakúpil ich priamo žalobca. Žalovaný sa teda nevysporiadal so žiadnym z dôvodov uvádzaných v odvolaní, ale prevzal názor prvostupňového správneho orgánu a neodstránil tak rozpory medzi tvrdeniami jednotlivých svedkov ako aj skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Okrem toho poukázal na to, že konanie prvostupňového správneho orgánu je zaťažené množstvom vád, nejasností, nepresností, procesných ako aj hmotnoprávnych pochybení. Žalovaný sa taktiež nevysporiadal žiadnym spôsobom so súpisom nakúpeného tovaru vo väzbe na predaný tovar, t.j. prijaté a uskutočnené zdaniteľné plnenia, ktoré žalobca predložil ako dôkaz v odvolacom konaní. Taktiež nebral do úvahy ani to, že všetky príjmy a výdavky z nakúpeného a predaného tovaru - bravčového mäsa boli riadne zaevidované v účtovníctve žalobcu a boli v súlade so zákonom aj predmetom dane z príjmov. 10.Žalobca ďalej namietal, že žalovaný pri vydávaní rozhodnutia porušil ust. § 65 ods. 2 daňového poriadku, keď nedodržal lehotu na vydanie rozhodnutia (ak nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán, pričom ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister). V tejto súvislosti žalobca uviedol, že žalovaný listom č. 1100301/1/93331/2014/5098 zo dňa 20.2.2014 upovedomil žalobcu v intenciách § 65 ods. 3 daňového poriadku, že nemôže rozhodnúť v lehote do 60 dní, avšak v tomto upovedomení žalovaný neuviedol podstatnú skutočnosť, ktorá je podmienkou pre predĺženie lehoty a ktorá je ustanovená v § 65 ods. 2 daňového poriadku a to, že túto lehotu mu predĺžilo Ministerstvo financií SR, neidentifikoval listinu s číslom, dňom ani lehotou do ktorej ministerstvo lehotu predĺžilo a rovnako žalovaný v citovanom upovedomení neuviedol ani list s číslom a dátumom kedy o predĺženie lehoty ministerstvo požiadal, čo sú rozhodujúce fakty, nakoľko žiadosť o predĺženie lehoty musel žalovaný v zmysle zákona zaslať pred uplynutím lehoty na rozhodnutie. Rovnako ministerstvo mohlo dať súhlas s predĺžením lehoty len v tom prípade, ak na rozhodnutie neuplynula zákonná lehota. Žalobca tiež namietal, že mu bol zmarený úkon nazerania do spisu, čo je v absolútnom rozpore s daňovým poriadkom a s Ústavou SR. Prvé nahliadnutie do spisu sa uskutočnilo dňa 15.10.2014 na Daňovom úrade Trnava, kontaktné miesto Hlohovec, keď zamestnanci správcu dane neumožnili nazretie do spisu substitučnej splnomocnenej zástupkyni žalobcu z dôvodu prešetrenia účinnosti plnomocenstva voči správcovi dane s právnym oddelením. Táto skutočnosť jej zaznamenaná v zápisnici z ústneho pojednávania č. 9215301/5/4652260/2014 zo dňa 15.10.2014. Ďalšie nahliadnutie do spisu chcel žalobca urobiť dňa 28.10.2014 po predchádzajúcej telefonickej dohode s príslušnými zamestnancami správcu dane, kontaktné miesto v Hlohovci, keď substitučnému zástupcovi žalobcu nebolo umožnené nahliadnutie do spisu, čo bolo v rozpore s ust. § 23 daňového poriadku ako aj s Ústavou SR ako aj v rozpore so zákonom o štátnej službe a etikou ako takou, pričom o priebehu nazretia do spisu bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9215301/5/4791736/2014 zo dňa 28.10.2014, keď v tento deň nebol splnomocnenému zástupcovi žalobcu predložený celý spis žalovaného s odôvodnením, že splnomocnený zástupca si musí vypýtať, ktoré dokumenty žiada a tie mu budú predkladané. Aj napriek opakovanej žiadosti predĺženia celého spisu žalobcovi tento poskytnutý nebol, pretože vedúca oddelenia kontaktného miesta Hlohovec Ing. M. C. svojvoľne a bez zjavného právneho dôvodu znemožnila úkon nazerania do spisu s odôvodnením, že spis sa musí „vyčistiť" s konštatovaním, že splnomocnená zástupkyňa si nebude vyberať čo ona chce, ale len to, čo jej dajú, nakoľko spis obsahuje údaje aj o tretích osobách. Na základe tejto skutočnosti splnomocnená zástupkyňa žalobcu priamo do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9215301/5/4791736/2014 zo dňa 28.10.2014 podala sťažnosť proti postupu správcu dane adresovanú riaditeľke Daňového úradu v Trnave. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že daňový poriadok umožňuje nahliadať do spisu v plnom rozsahu, pričom z ust. § 23 ods. 1 daňového poriadku nevyplýva, že nie je možné nazerať len do písomností, ktoré podliehajú určitému stupňu utajenia. Mal preto za to, že pokiaľ žalovaný použil ako dôkaz všetky listiny, dokumenty, tak tieto musia byť žalobcovi, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi predložené. Dňa 31.10.2014 sa na Daňovom úrade Trnava, kontaktné miesto Hlohovec uskutočnilo tretie nahliadnutie do spisu, ktoré bolo vopred dohodnuté so zamestnancami správcu dane, pričom postup pri tomto nahliadnutí do spisu bol obdobný ako dňa 28.10.2014 v tom smere, že splnomocnenému zástupcovi žalobcu nebol poskytnutý celý spis a ten sa ani v kancelárii zamestnankyne správcu dane spravujúcej agendu žalobcu ani nenachádzal. Splnomocnený zástupca si podľa § 23 daňového poriadku žiadal okrem iného napr. dožiadania a odpovede k dožiadaniam za rok 2012 a 2013 k uskutočneným zdaniteľným plneniam, MVI za rok 2012 a rok 2013 a odpovede k nim, výpoveď p. F., písomnú žiadosť žalovaného adresovanú Ministerstvu financií o predĺženie lehoty na rozhodnutie ako aj odpoveď Ministerstva financií, ktorou bola lehota na rozhodnutie predĺžená. Uvedené dôkazy sa však v spise žalobcu nenachádzali a zamestnanci Daňového úradu Trnava, kontaktné miesto Hlohovec splnomocnenej zástupkyni žalobcu oznámili, že žiadané dokumenty do spisu doplnia do 4.11.2014, čo sa však nestalo. Všetky skutočnosti vyššie spomínané sú zaznamenané v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9215301/5/4844253/2014 zo dňa 31.10.2014. Považoval za neakceptovateľné akým nezákonným spôsobom je vedený spis žalobcu na Daňovom úrade Trnava, kontaktné miesto Hlohovec, pričom v tejto súvislosti uviedol, že každý správca dane je povinný viesť žurnalizovaný spis daňového subjektu o všetkých skutočnostiach týkajúcich sa jeho daňových povinností. 11.Vzhľadom k tomu, že odvolacie konanie bolo začaté doručením odvolania Daňovému úradu Trnava, t.j. 16.12.2013 a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný neoznámil žalobcovi akým listom, kedy a do akej lehoty mu Ministerstvo financií SR lehotu na rozhodnutie predĺžilo, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v spis daňového subjektu sa tento dokument nenachádzal, bolo nutné prijať záver z listín, ktorými žalobca disponuje. Mal za to, že žalovaný bol povinný v lehote najneskôr do 14.2.2014 vydať rozhodnutie v danej veci, čo však neurobil, nakoľko rozhodnutie žalovaného bolo vydané až 8.9.2014, t.j. žalovaný rozhodol až o 207 dní (čo predstavuje takmer 7 mesiacov) neskôr, čím porušil ustanovenie § 65 daňového poriadku, a to tým, že nerozhodol v zákonom stanovenej lehote (bod VI. žaloby) č.l. 139-144. Zo strany správnych orgánov bolo porušené medzinárodné právo v procese výkonu daňovej kontroly a to v priamej súvislosti s prerušením daňovej kontroly, keď okrem nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty porušil aj Smernicu č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, keď žalovaný ako aj správca dane nepostupoval v intenciách medzinárodného európskeho práva, pričom sa snažil dožiadanému členskému štátu poskytovať zavádzajúce informácie, ktoré boli pre predmet zisťovania nepodstatné, pričom pozitívne odpovede Českej daňovej správy, ktorá potvrdila všetky uskutočnené zdaniteľné plnenia nevzal do úvahy, vôbec sa nezaoberal dôvodmi odvolania v smere MVI, tieto informácie získané z MVI nekonfrontoval vôbec a taktiež sa nevysporiadal s ostatnými dôvodmi uvedenými v odvolaní, pričom žalovaný odkopíroval doslovne časti rozhodnutia prvostupňového orgánu. Získané informácie z MVI si žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán nesprávne, selektívne, svojvoľne a bez vzájomnej súvislosti vyhodnotil, a takto vyhodnotené ich použil ako dôkaz. 12.V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulstrum elektronics, C-484/03 Bond House systems, keď uvedené spoločnosti žiadali odpočty DPH, ktoré im neboli daňovou správou priznané, v ktorých Súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami, pričom dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých patril subjekt, ktorý si neplní záväzky, teda subjekt, ktorý je povinný zaplatiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom uhradil alebo subjekt, ktorý neoprávnene používa IČ DPH, ktorému nepatrí. Podľa daňovej správy ide o podvody typu „kolotoč". Z judikatúry ESD vyplýva, že pojem „dodávka tovaru" zahŕňa každý prevod hmotného majetku stranou, ktorá umožní inej strane efektívne nakladať s týmto majetkom, ako by bola jeho majiteľom. Pojem „hospodárske činnosti" zahŕňa všetky činnosti výrobcov, obchodníkov a osôb poskytujúcich služby a podľa judikatúry zahŕňa všetky štádiá výroby, distribúcie a poskytovania služieb. Osoba podliehajúca dani vykonáva plnenia v rámci svojej zdaniteľnej činnosti. Analýza definícií pojmov platiteľ dane a hospodárska činnosť poukazuje na rozsah pôsobnosti pojmu hospodárska činnosť a jeho objektívny charakter v tom zmysle, že činnosť je posudzovaná sama o sebe, nezávisle od jej cieľov alebo jej výsledkov. Táto analýza, ako aj analýza pojmov dodávka tovaru a osoba podliehajúca dani poukazujú na to, že všetky tieto pojmy, ktoré definujú zdaniteľné plnenia, majú objektívny charakter a uplatňujú sa nezávisle na cieľoch a výsledkoch dotknutých plnení. ESD už uviedol, že povinnosť správcu dane pristúpiť k vyšetrovaniu s cieľom určiť úmysel platiteľa dane tak, že sa vezme do úvahy, okrem výnimočných prípadov, povaha cieľa dotknutého plnenia je v rozpore s cieľmi spoločného systému DPH zabezpečiť právnu istotu a prijať akty nevyhnutné na uplatnenie DPH. S uvedenými cieľmi je v rozpore povinnosť správcu dane brať na účely určenia, či je dotknuté plnenie dodávkou vykonanou osobou podliehajúcou dani a hospodárskou činnosťou, do úvahy úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo podvodnú povahu, o ktorej tento platiteľ nevedel a nemohol vedieť, iného plnenia, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Z vyššie uvedeného vyplýva, že plnenia, o aké ide vo veci samej, ktoré nie sú samé o sebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle šiestej smernice, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Znamená to, že právo platiteľa na odpočítanie DPH nemôže byť ovplyvnené tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú jeho plnenia súčasťou, sa nachádza iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa a ktoré je bez toho, aby platiteľ vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH ako aj článok 167 Smernice o DPH, keď nárok na odpočet dane vzniká v okamihu vzniku daňovej povinnosti v súvislosti s touto daňou. Z uvedeného vyplýva, že vznik daňovej povinnosti je základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane. Vznik daňovej povinnosti zákon o DPH viaže na dodanie tovaru alebo služby, pričom dodanie tovaru je definované ako prevod práva nakladať s hnuteľným hmotným majetkom ako vlastník. Pre účely zákona o DPH nie je rozhodujúce nadobudnutie právneho vlastníctva. Pre uskutočnenie zdaniteľného plnenia je rozhodujúce, aby došlo k prevodu ekonomického vlastníctva, t.j. aby kupujúci získal právo s tovarom disponovať ako vlastník. Táto skutočnosť má význam najmä z hľadiska toho, kto je oprávnený na odpočítanie dane. Je teda nesporné, že zákon o DPH spája právo na odpočet dane s ekonomickou podstatou transakcie dodania tovaru, alebo služby. Zákon o DPH následne v § 51 stanovuje vecné a časové podmienky na odpočítanie dane. Samotné zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady neutrality zdanenia a je povinnosťou príslušných daňových orgánov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu (viď aj rozsudok ESD, C-285/11). Len ak sa preukáže, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení a je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, čo v danom prípade nebolo zo strany správcu dane, resp. žalovaného preukázané. Žalovaný a ani prvostupňový správny orgán žiadnymi dôkazmi nepreukázal, že žalobca ako zdaniteľná osoba v rozhodnom čase vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Žalobca mal za to, že žiadnymi dôkazmi mu nebolo preukázané, že ako zdaniteľná osoba v rozhodnom čase vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca a rovnako mal za to, že mu nebolo preukázané, že by mal vedomosť o nezákonnom konaní, alebo aby sa sám na ňom podieľal. V tejto súvislosti poukázal na to, že jednou z námietok uvedených v odvolaní bolo poukázanie na skutočnosť, že správca dane neoprávnene bez predloženia objektívnych dôkazov tvrdil, že žalobca o podvode zo strany najmenej jednej osoby vedel. Uvedené tvrdenie správca dane dôvodil skutočnosťou, že žalobca sám dňa 19.3.2012, t.j. v období prerušenej daňovej kontroly, doručil na Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany vyjadrenie k zápisnici č.9214401/5/3521/2012, kde bol správca dane okrem iného informovaný aj o tom, že zo strany žalobcu bolo podané oznámenie o podozrení zo spáchania viacerých trestných činov, týkajúce sa osoby Jaromíra Jarábka. Žalovaný sa s touto námietkou vysporiadal tak, že vyslovil názor, že pre zneužitie práva nie je potrebné dokazovať úmysel platiteľa dane, ale postačuje splnenie podmienok, ktoré súdny dvor EÚ definoval napr. v rozhodnutí Halifax. 13.Žalovaný ako správca dane spochybnil reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťou MEAT SK s.r.o. Trenčín, na základe uskutočnených zdaniteľných plnení si žalobca uplatnil odpočítanie dane v zdaňovacom období január 2009 z faktúr vo výške 102.067,20 Eur. Žalovaný svoje rozhodnutie opiera najmä o svedeckú výpoveď bývalého jediného konateľa a jediného bývalého spoločníka spoločnosti MEAT SK s.r.o. E. P.. Žalobca spochybňuje dôveryhodnosť svedeckej výpovede tohto svedka, ktorý sa na ústnom konaní pred Daňovým úradom Trenčín 17.10.2011 mal vyjadriť, že nevlastnil žiadnu pečiatku ani nevystavoval žiadne doklady na meno firmy, nevie o tom, že by spoločnosť mala zamestnancov, nepoveril nikoho aby konal za spoločnosť MEAT SK s.r.o.. Za jeho funkcie nevykonával nikto žiadnu činnosť, neviedlo sa žiadne účtovníctvo, nikto nevystavoval žiadne doklady. K faktúram ktoré predložil žalobca v priebehu daňovej kontroly svedok P. uviedol. že spoločnosť nevykonávala počas jeho výkonu konateľa žiadnu činnosť, nevystavovala žiadne doklady, neviedla účtovníctvo. Správca dane ako žalovaný sa uspokojil so svedeckou výpoveďou tohto svedka, ktorá je nedôveryhodná a nebral do úvahy vyjadrenia žalobcu uvedené v písomnej odpovedi zo dňa 10.11.2011, v ktorej žalobca popisuje reálne obchodné transakcie so spoločnosťou MEAT SK s.r.o.. Žalobca uvádza, že nemal dôvod spochybňovať oprávnenie konať so zástupcom spoločnosti s p. E. E., ktorý nebol konateľom spoločnosti, ale jeho zástupcom na uzatvorenie dohody na dodávku tovaru. Podľa vyjadrenia žalobcu za dodávateľa podpisoval dodacie listy p. E., konateľ spoločnosti MEAT SK s.r.o. a za žalobcu priamo on alebo ním poverená osoba. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný postavil svoje rozhodnutie aj na výpovedi p. E. ktorý tvrdil, že osobu žalobcu nepozná, ako aj to že podnikateľa Františka Lančariča - LAPREMA nevystavoval žiadne doklady týkajúce sa dodávok považuje žalobca za dôležité uviesť, že konfrontácie v trestnej veci medzi žalobcom ktorý bol v tejto veci v postavení svedka a p. E. ktorý bol v tejto veci v postavení obvineného vyplýva, že p. E. priznal že osobu žalobcu pozná a že pre jeho firmu vystavoval dodacie faktúry, preberal hotovosť za predaný tovar, vystavoval doklady ktoré nemohol vystaviť sám vystavovala ich osoba ním poverená. Tak isto uviedol, že bol konateľom firmy MEAT SK, s.r.o., ktorú neskôr predal svojmu spolužiakovi a založil firmu J TRADE s.r.o.. Na tomto mieste žalobca poukázal na nesprávny postup žalovaného ako aj správcu dane pri dokazovaní skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Potvrdil, že tvrdenie žalovaného že dôkazné bremeno pri preukazovaní zákonom požadovaných skutočností podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní znáša daňový subjekt. Žalobca je však toho názoru, že ním predložené doklady ktoré je povinný predkladať uniesli dôkazné bremeno. Tvrdí, že správca dane ako žalovaný neuniesol pri dokazovaní svoje dôkazné bremeno, keď nebral do úvahy faktúry, dodacie listy, záznamy tovarov, rámcovú kúpnu zmluvu a iné dôkazy predložené žalobcom, pričom neuviedol žiadny relatívny dôkaz prečo vydal napadnuté rozhodnutie a prečo jeho dôkazy nemali takú dôkaznú silu na základe ktorej by mohol vyvodiť, že k zdaniteľnému plneniu došlo. Žalovaný mal v rámci dokazovania vo vyrubovacom konaní odstrániť rozpor tvrdenia E. E. a nie si selektívne vybrať to čo svedčí len v neprospech žalobcu. Žalobca poukazuje na hrubý zásah žalovaného do jeho práv a právom chránených záujmov, keď správca dane a následne aj žalovaný svojvoľne a zámerne použil pre svoje rozhodnutie ako dôkazný prostriedok len tie výpovede svedkov ktoré na otázky položené správcom dane nemohli z titulu svojho pracovného zaradenia odpovedať inak než ako to chcel správca dane. Žalovaný svojvoľne a v rozpore so zákonom neprihliadol na tie svedecké výpovede, ktoré svedčili v prospech žalobcu. Najmä na svedeckú výpoveď O. Z., pracovné zaradenie - expedient, J. Z., pracovné zaradenie - výkonný riaditeľ rozrábka mäsa, E. H., pracovné zaradenie - skladníčka, R. L., pracovné zaradenie - účtovníčka, fakturantka, D. F., pracovné zaradenie - účtovníčka, fakturantka. Títo zamestnanci žalobcu potvrdili skutočnosti ktoré tvrdil žalobca. Je neprípustné a v rozpore so zákonom selektovať dôkazné prostriedky tak, aby pomohli správcovi dane dotvoriť o žalobcovi nepriaznivý obraz, nakoľko správca dane ako aj žalovaný sú povinní vysporiadať sa so všetkými dôkazmi navrhnutými v konaní, ich jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. 14. Žalovaný ako správca dane spochybňuje reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťou Gibalex spol. s r.o. Nemšová a znížil žalobcovi odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie január 2009 o sumu 15.317,76 Eur. Konateľka spoločnosti Mgr. U. F. potvrdila, že Gibalex spol. s r.o. preverené faktúry vystavila, zaúčtovala a vo svojom účtovníctve zaevidovala v evidencii DPH a priznala v daňových priznaniach za príslušné zdaňovacie obdobie. Konateľka spoločnosti potvrdila, že dodávaný tovar nakladali v Českej republike, ktorá je prvotným dodávateľom už rozpracovaného mäsa. Potvrdila, že mäso je naložené v Českej republike a český prepravca mäso vyložil u konečného odberateľa ktorý je uvedený na faktúrach vystavených spoločnosťou Ostwerke s.r.o.. Z predložených dodávateľských faktúr od spoločnosti Ostwerke s.r.o. za rok 2009 ako aj z vyjadrenia daňového subjektu Gibalex spol. s r.o. bolo preukázané, že všetok tovar (bravčové mäso) ktoré spoločnosť Gibalex spol. s r.o. v roku 2009 dodávala na základe vystavených faktúr svojmu odberateľovi - žalobcovi Františkovi Lančaričovi, spoločnosť LAPREMA boli spoločnosťou Gibalex spol. s r.o. obstaraný od dodávateľa Ostwerke s.r.o.. Uvedený dôkaz ani správca dane, ani žalovaný neakceptoval, naopak ďalšími úkonmi sa snažil správca dane spochybniť reálnosť zdaniteľných obchodov. Predložené dôkazy žalobcom potvrdzovali, doklady ktoré predložil žalobca na Daňový úrad Bánovce nad Bebravou a to doklady o nadobudnutí tovaru, dodacie listy, mená vodičov a evidenčné čísla vozidiel bolo potrebné využiť ako dôkazný materiál pri preukazovaní zdaňovacieho plnenia. Práve tu došlo k prenosu dôkazného bremena na žalovaného, ktorý bez ďalšieho dokazovania trval na závere, že k zdaniteľným obchodom nedošlo, tak ako to tvrdí žalobca, ktorý na podporu svojich tvrdení uvádza aj dôkazy. Žalobca trvá na tom, že pri dokazovaní žalovaný a správca dane neuniesli svoje dôkazné bremeno. V priebehu daňovej kontroly sa správca dane zameral na preverenie činnosti firmy Ostwerke, najmä na výsluch svedka J. R., bývalého konateľa spoločnosti a to od 14.3.2008 do 8.7.2010. V Protokole ako aj v rozhodnutí žalovaného je zvýrazňovaný akoby pasívny prístup žalobcu k upovedomeniam o výsluchu tohto svedka. Žalobca poukázal na to, že účasť na výsluchu svedka je jeho právom nie povinnosťou, na viac ak oznámenie správcu dane o výsluchu svedka sú vyhotovované s vadami, sú nekonkrétne, neobsahujú hodinu kedy sa výsluch uskutoční. V súvislosti s výsluchom bývalého konateľa R.alobca poukázal na to, že správca dane obchádzal zákon, ktorý bez ďalšieho dokazovania prebral ako dôkazy zistenia vykonané inými správcami dane, ktorí daňovú kontrolu u žalobcu nevykonávali. Správca dane ktorý daňovú kontrolu vykonával bol v čase uskutočnenia výsluchu svedka R. v procese prerušenia daňovej kontroly a preto nemohol v čase jej prerušenia robiť žiadne úkony. Žalovaný na základe vyjadrenia svedka J. R. dospel k záveru, že sa nepreukázalo reálne dodanie tovaru priamo od spoločnosti Ostwerke s.r.o. pre odberateľa Gibalex, v tomto smere žalobca poukazuje, že konanie dodávateľov pripisuje na ťarchu žalobcu, ktorý žiadnym spôsobom nemohol a nemôže ovplyvniť skutočnosti na strane dodávateľov. Rovnako ako pri preverovaní zdaniteľných obchodov u spoločnosti MEAT SK s.r.o. postupoval správca dane aj pri získavaní dôkazov pri preverovaní obchodných transakcií so spoločnosťou Gibalex spol. s r.o.. Správca dane tendenčne s úmyslom poškodiť žalobcu kládol rovnaké otázky svedkom - zamestnancom žalobcu, bez ohľadu na ich pracovné zaradenie a ako dôkaz si ponechal len niektoré písomné svedecké výpovede a neakceptoval tvrdenia kompetentných zamestnancov, ktorí sporné skutočnosti ohľadom obchodu s mäsom v prospech žalobcu potvrdili. 15.Vo veci obchodných vzťahov so spoločnosťou OSTWERKE, s.r.o. namietal, že správca dane neprihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dokazovanie nevykonal v potrebnom rozsahu, pričom neprihliadol na skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré vyšli najavo a ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia (žalovaný neuviedol a nezohľadnil námietky uvedené žalobcom v odvolaní, tieto nevyhodnotil vo vzťahu k zisteniam, ktoré v rozhodnutí a protokole o daňovej kontrole uviedol správca dane), čím porušil ust. § 74 ods. 2 daňového poriadku. Žalobca ďalej poukázal na to, že už v procese daňovej kontroly preukázal dodanie tovaru faktúrou s uvedením presného popisu tovaru, jeho množstva a ceny ako aj tým, že tento tovar bol následne predaný, čo je možné preukázať predovšetkým výdajom zo skladu a vyhotovenými odberateľskými faktúrami, prípadne predajom cez ERP. Žalobca ako prílohu odvolania predložil súpis nakúpeného tovaru vo väzbe na predaj tovaru (tzv. párovanie vstupov a výstupov), s čím sa žalovaný v rozpore s ust. § 74 ods. 2 daňového poriadku nevysporiadal. Opätovne prevzal názor prvostupňového správneho orgánu, že odvolací orgán nespochybňuje, že žalobcovi bol tovar dodaný, ale tvrdí, že mu nebol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúre, napriek tomu, že neodstránil rozpor v tvrdeniach správcu dane a dôkazov, v ktorých český dodávateľ, žalobca a svedkovia tvrdia, že tovar dodal práve dodávateľ uvedený na faktúre. Obchodná spolupráca bola vykonaná na základe oslovenia p. Y. na dodávku bravčového a hovädzieho mäsa, ktorý bol poverený zástupcom spoločnosti OSTWERKE, s.r.o., keď tohto dodávateľa si overil aj na portáli daňovej správy W. ako aj na verejnej stránke Obchodného registra SR. Namietal, že správne orgány nemôžu zaťažiť žalobcu, resp. ktorýkoľvek daňový subjekt dôkazným bremenom na právne vzťahy týkajúce sa vlastného dodávateľa, dokonca aj dodávateľských subdodávateľov. Žalovaný v dodatku k protokolu uvádza, že nespochybnil, že by tovar existoval, avšak kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal a ani správcovi dane sa napriek rozsiahlemu dokazovaniu nepodarilo odstrániť pochybnosti o tom, že tovar kontrolovanému daňovému subjektu dodal dodávateľ uvedený na faktúre, s čím sa žalovaný nevysporiadal. K osobe p. V. F. pokiaľ ide o obchodné transakcie so spoločnosťou OSTWERKE, s.r.o. tak tieto mali byť realizované tak, že žalobca bol oslovený p. Y., pričom vystavené faktúry boli uhrádzané v hotovosti V. F. alebo H.U.. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalovaný sa uspokojil so zisteným správcu dane, že spoločnosť OSTWERKE, s.r.o. od 1.1.2009 do 31.12.2009 neevidovala žiadneho zamestnanca, čo je v rozpore s konštatovaním správcu dane, že V. F. bol riadnym zamestnancom spoločnosti OSTWERKE, s.r.o., čo potvrdil sám správca dane v hlásení o dani zo závislej činnosti za rok 2009. Žalobca ďalej namietal, že zo strany správnych orgánov nebolo vôbec zisťované, či tieto osoby neboli oprávnené konať za spoločnosť podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný sa nevysporiadal ani s námietkou voči správcovi dane prvého stupňa, ktorý tvrdil, že pri preverovaní spoločnosti OSTWERKE, s.r.o. nebolo možné ju vierohodným spôsobom preveriť a že táto skutočnosť je podrobne rozpísaná v protokole aj v rozhodnutí, a to v súvislosti s obštrukciami pri spolupráci so správcom dane, ktoré robili J. R. (aktuálny konateľ spoločnosti OSTWERKE, s.r.o.) ako aj jeho splnomocnený zástupca K. K.. J. R. sa mal vyjadriť v tom zmysle, že mäso spoločnosť OSTWERKE, s.r.o. kupovala len od dodávateľov z Českej republiky, pričom mäso sa vozilo v chladiacich kamiónoch, pričom prepravcov osobne nevybavoval a ani nevedel uviesť, kto ich vybavoval. Podľa správcu dane sa mal J. R. vyjadriť, že mäso prišlo na Slovensko, miesto dodania si však presne nepamätá. Žalobca mal teda za to, že predložil všetky zákonom požadované doklady preukazujúce reálnosť zdaniteľných plnení. Žalobca ďalej namietal na obchádzanie zákona správcom dane, ktorý bez ďalšieho preberá ako dôkazy zistenia vykonané inými správcami dane, ktorý daňovú kontrolu u žalobcu nevykonávali (výsluch svedka R. v prerušenej daňovej kontrole iným správcom a v inom konaní), keď takýmto postupom správnych orgánov bol žalobca poškodený na svojich právach, nakoľko nemal možnosť byť prítomný na ústnom pojednávaní konanom pred Daňovým úradom Trenčín dňa 14.3.2013, naviac v čase prerušenej daňovej kontroly a to isté aj v súvislosti s realizáciou výsluchu svedka K. K., splnomocneného zástupcu spoločnosti OSTWERKE, s.r.o., ktorý bol zasa vypočúvaný Daňovým úradom Trenčín, pobočka Partizánske dňa 1.12.2011 bez toho, že by táto skutočnosť bola oznámená kontrolovanému subjektu s uvedením dátumu, miesta a času výsluchu. Naviac tieto dôkazy boli vyhodnotené v neprospech žalobcu a vôbec zo strany správnych orgánov neboli odstránené rozpory v tvrdeniach týchto svedkov. V súvislosti s výsluchom svedka J. R. dňa 14.3.2013 správca dane len pri tomto jednom výsluchu porušil ust. § 25a zákona o správe daní (konanie v prerušenej daňovej kontrole), ďalej § 15 ods. 5 písm. e) zákona o správe daní tým, že neumožnil kontrolovanému daňovému subjektu zúčastniť sa výsluchu svedka ako aj § 23 daňového poriadku tým, že odmietol nahliadnutie do spisu. Okrem toho správca dane preberá zistenia iných daňových úradov z iných konaní, čo je v zmysle zákona o správe daní ako aj daňového poriadku neprípustné. 16.Žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého bola žalobcovi uložená povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty, keďže podľa jeho tvrdení nebolo zo strany žalobcu vierohodným spôsobom preukázané odoslanie (preprava) tovaru do iného členského štátu, pričom žalobcovi bola dodatočne uložená povinnosť odviesť DPH za zdaňovacie obdobie mesiaca marec 2009 vo výške 231.849,74 eur. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí, v súvislosti s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov so spoločnosťou Lannes IMC, s.r.o. Brno žalobca namietal, že ako dôkaz akceptuje odpoveď na MVI zo dňa 12.7.2010, t.j. asi rok pred začatím daňovej kontroly (6.6.2011), pričom na inom mieste ako dôkaz odmietol tvrdenie žalobcu v súvislosti s vyjadreniami E. E. do zápisnice o ústnom pojednávaní, keď nebol odstránený rozpor v jeho tvrdeniach (vo výpovedi pred Daňovým úradom Trenčín dňa 16.12.2011 uviedol, že so žalobcom nikdy neobchodoval a nikdy s ním nespolupracoval pri dodávkach mäsa), pričom v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 3.7.2012 č. 9200402/5/1448582/2012 pred Daňovým úradom Trnava potvrdil obchodný kontakt a jeho priebeh tak ako to tvrdil žalobca. Žalovaný sa však bez ďalšieho stotožnil so stanoviskom správcu dane, že toto tvrdenie sa netýka daňovej kontroly za rok 2009, ale zdaňovacieho obdobia mesiaca august 2010, a teda sa ním správca dane a ani žalovaný nezaoberal. Namietal, že žalovaný v rozpore so zákonom akceptuje len to, čo podľa neho spochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení, neberie do úvahy vyjadrenie napr. splnomocneného zástupcu spoločnosti Lannes IMC, s.r.o. Brno Ing. P., podľa ktorého tovar bol preberaný na adrese žalobcu, tovar prevzal za spoločnosť Lannes IMC, s.r.o. Brno p. R. a následne bol tovar prepravený priamo k odberateľom spoločnosti Lannes IMC, s.r.o. do Rumunska, resp. Maďarska. Podľa vyjadrení Ing. P. ako aj J. R. prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť Lannes IMC, s.r.o. vlastným vozidlom, v ktorom vodičom bol p. C. Y.. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný neodstránil vzniknutý rozpor, naopak stotožnil sa s postupom správcu dane, ktorý ako dôkazné prostriedky používa rôzne výsledky preverovaní, ktoré nesúvisia priamo s daňovou kontrolou, ale boli vykonané asi rok pred jej začatím. Poukázal tiež na to, že vodič C. Y. pri ústnom pojednávaní na Daňovom úrade Trenčín do zápisnice zo dňa 12.9.2011 okrem iného prehlásil, že tovar naložil v Siladiciach spolu s dokladmi patriacimi k nemu, tovar previezol do Mikulova, kde ho vyložil a doklady odovzdal. Naložil prázdne prepravky a spolu s dokladmi odovzdal žalobcovi. Za tohto stavu preto považuje tvrdenia žalovaného, v súvislosti so zdaniteľnými obchodmi týkajúcimi sa dodania tovaru do iného členského štátu za nepreukázané zo strany žalobcu, bez akceptácie dôkazov, ktorými je preukázaný opak, tiež tendenčne vyberá z čestných prehlásení (napr. J. R. zo dňa 6.3.2012), zistení v rámci medzinárodnej výmeny informácií zaslaných českou finančnou správou len to, čo je v neprospech žalobcu. Tiež namietal, že správca dane pri preverovaní dodávok do iného členského štátu (do Českej republiky) zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 9214401/1/350027/12 zo dňa 3.5.2012, v ktorej žiadal preveriť u českého odberateľa Lannes IMC, s.r.o., či bol tovar v celkovej sume 938 736 eur (za rok 2009) fyzicky dodaný odberateľovi do Českej republiky, pričom urobil tak v čase, keď mal daňovú kontrolu prerušenú a to rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly č. 9214401/1/377183/2012 zo dňa 7.3.2012, čo znamená, že počas prerušenej daňovej kontroly nemohol vykonávať správca dane žiadne úkony. Ďalej namietal, že žalovaný nevykonal žiadne doplnenie dokazovania vo vyrubovacom konaní, neodstránil rozpory v skutočnostiach uvádzaných správcom dane v protokole ako aj v jeho rozhodnutí. Napadnuté rozhodnutie odôvodnil nedostatočne tým, že bez ďalšieho prevzal citáciu uvedenú správcom dane v prvostupňovom rozhodnutí, čo znamená, že správca dane pri dokazovaní nepostupoval podľa § 29 zákona o správe daní. Mal teda za to, že zistenia správcu dane boli získané na základe nezákonného postupu zamestnancov správcu dane, čím vlastne boli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, čo má za následok, že výsledky z takto získaného protokolu o výsledku daňovej kontroly sa stali podkladom pre odôvodnenie rozhodnutia, ktorý v konečnom dôsledku odôvodnenie neobsahuje a výsledky z neho sú nulitnými výsledkami. Žalobca mal za to, že dôkazné bremeno uniesol, predložil všetky požadované daňové, účtovné a nedaňové doklady, listiny, zmluvy aj nad rozsah svojich povinností, pričom v tejto súvislosti poukázal i na Judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora (rozsudok NS SR č.k. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011), z ktorého odôvodnenia vyplýva, že „Najvyšší súd SR zistil, že pri každej faktúre je aj podrobný súpis dodaného tovaru a služieb. Vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov a dodávateľových subdodávateľov. Podľa názoru NS SR žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandartne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípade, že u tých subjektov nebude evidencia riadne vedená. Najvyšší súd SR konštatuje, že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v § 29 ods. 8 zákona o správe daní a daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní. Podľa NS SR skutočnosti uvedené v ust. § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Najvyšší súd SR však zároveň konštatuje, že z uvedených ustanovení zákona o DPH nemožno vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. „Tiež poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžf/108/2009 v súvislosti s rozsahom dôkazného bremena: „zo zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňových subjektom (§ 29 ods. 1 a 8 cit. zákona). Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodnutí vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení". Žalobca poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného je potrebné považovať za nepreskúmateľné a skutkový stav za dostatočne zistený, a preto takto vykonané dôkazy, ktoré svedčia o nezákonnosti postupu žalovaného nemôžu byť podkladom pre zákonné rozhodnutie. 17.Žalobca ďalej poukázal na rozsudky súdneho dvora EÚ č. C-285/11 ako aj C-354/03, C-355/03 a C-484/03, z ktorých vyplýva, že plnenia, ktoré nie sú samé o sebe poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej Smernice Rady 77/388/ EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, v znení Smernice Rady 95/7/ ES z 10. apríla 1995, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysle iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca, a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazci dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že správca dane neoprávnene bez predloženia objektívnych dôkazov tvrdí, že o podvode zo strany najmenej jednej osoby vedel, pričom uvedené tvrdenie dôvodí skutočnosťou, že odvolávajúci sa sám dňa 19.3.2012, t.j. v období prerušenej daňovej kontroly, doručil na Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany vyjadrenie k zápisnici č. 9214401/5/3521/2012, v ktorom okrem iného informoval správcu dane o tom, že podal oznámenie o podozrení zo spáchania viacerých trestných činov, týkajúcej sa osoby E. E.. V tejto súvislosti namietal, že uvedené tvrdenie správcu dane bolo vyhodnotené v neprospech žalobcu. 18.Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný ako aj správca dane vzniesli takéto ničím nepodložené obvinenie voči osobe žalobcu a definovali presne účastníkov podvodu s odstupom viacerých rokov. Zo strany žalobcu boli prijaté všetky opatrenia, ktoré boli v jeho právomoci, aby si overil postavenie dodávateľov a odberateľov v obchodnom styku, čo v priebehu daňovej kontroly aj odvolacieho správneho konania preukázal hodnoverne. Mal za to, že správca dane neprijal účinné opatrenia už v roku 2009 voči tým subjektom, ktorý už v tom čase boli podozrivými osobami, nepodávali daňové priznania, nekomunikovali so správcom dane a pod. . Mohol napr. určiť záznamovú povinnosť v intenciách § 37 zákona o správe daní, mohol u týchto daňových subjektoch vykonávať miestne zisťovania, resp. daňové kontroly a v konečnom dôsledku mohol z úradnej moci v intenciách § 81 ods. 4 písm. b) zákona o DPH zrušiť registráciu platiteľa DPH (bod VIII. žaloby). 19.K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 28.1.2015, doručeným tunajšiemu súdu 9.2.2015 a žiadal konanie o predmetnej žalobe zastaviť z dôvodu, že žaloba bola zo strany žalobcu doručená po zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti poukázal na to, že rozhodnutie správneho orgánu v poslednom stupni č. 1100301/1/395764/2014/5098 zo dňa 5.9.2014 bolo žalobcovi doručené dňa 17.9.2014, pričom lehota dvoch mesiacov na podanie žaloby uplynula dňa 18.11.2014, nakoľko posledný deň na podanie žaloby pripadol na sobotu. Z prezenčnej pečiatky však vyplýva, že predmetná žaloba bola doručená súdu dňa 20.11.2014, t.j. po zákonom stanovenej lehote. 20.K bodu II. podanej žaloby uviedol, že správca dane postupoval v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, v zmysle ust. § 2 ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb. chránil záujmy štátu a obcí a dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Jednotlivé dôkazy hodnotil v zmysle § 2 ods. 3 zák.č. 511/1992 Zb. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Samotné dokazovanie viedol s cieľom zistiť objektívnu pravdu, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral podklady a dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie. Mal za to, že pri rozhodovaní daňových orgánov nedošlo k procesnému porušeniu daňového konania, daňovej kontroly, prenosu dôkazného bremena, k rozporu s Európskou judikatúrou a preto nemožno považovať rozhodnutia daňových orgánov za nezákonné a nepreskúmateľné. 21.K bodu III. podanej žaloby uviedol, že daňové orgány nekonali v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zistil, že správca dane ukončil daňovú kontrolu v zákonom stanovenej lehote (listom č. 1100301/1/63628/2014/5098 požiadal Ministerstvo financií SR o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutí o odvolaní, pričom žiadosti bolo vyhovené a lehota bola predĺžená o 180 dní, pričom o tejto skutočnosti bol žalobca upovedomený listom č. 1100301/1/93331/2014/5098 zo dňa 20.2.2014, doručeným žalobcovi 13.3.2014), pri výkone daňovej kontroly nebol nečinný, o čom svedčí množstvo dožiadaní, zápisníc, výpovedí a zistení získaných z medzinárodnej výmeny informácií. Okrem toho poukázal na to, že žalobca nevedel počas celého konania predložiť vierohodné dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia. 22.K bodu IV. podanej žaloby uviedol, že daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 647/320/14382/2011/DEC zo dňa 5.5.2011, ktoré daňový subjekt prevzal dňa 11.5.2011 s tým, že v oznámení bol uvedený deň začatia daňovej kontroly 6.6.2011 a miesto výkonu daňovej kontroly Siladice č. 238. Vzhľadom k tomu, že pri výkone kontroly vyplynuli ďalšie nové skutočnosti ohľadom preverenia zdaniteľných obchodov a bolo potrebné vykonať ďalšie úkony, tak správca dane listom č. 647/320/36603/2011/DEC zo dňa 14.11.2011 požiadal Daňové riaditeľstvo SR - pracovisko Trnava o predĺženie polročnej lehoty na kontrolu, čo mu bolo listom Daňového riaditeľstva SR - pracovisko Trnava č. IV/325/5769/2011 zo dňa 24.11.2011 podľa § 15 ods. 17 zák.č. 511/1992 Zb. vyhovené a lehota bola predĺžená na vykonanie daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2009 do 5.6.2012, o čom bol informovaný aj splnomocnený zástupca žalobcu, ktorý toto oznámenie o predĺžení lehoty prevzal dňa 6.12.2011. Pokiaľ ide o námietky vznesené žalobcom v súvislosti s prerušením daňovej kontroly tak žalovaný uviedol, že správca dane pristúpil k prerušeniu daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií o preverenie intrakomunitárnych dodávok od spoločnosti Těšínske Jatky s.r.o. a dodania tovaru do iného členského štátu pre spoločnosť Lannes Inc. s.r.o., pričom išlo o dôležité skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. V žiadnom prípade sa nejednalo o duplicitu predmetných žiadostí, resp. umelé predlžovanie daňovej kontroly ako to uvádzal žalobca. K prerušeniu daňovej kontroly došlo z dôvodu získania dôkazov a úplného zistenia skutkového stavu pre správne určenie dane a vydanie rozhodnutia v rámci tejto daňovej kontroly. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že dňa 5.8.2013 bola na Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany doručená odpoveď na žiadosť č. 9214401/1/350027/12 zo dňa 6.3.2012 o medzinárodnú výmenu informácií a správca dane preto pokračoval vo výkone kontroly začatej dňa 6.6.2011, pričom správca dane túto skutočnosť žalobcovi oznámil listom č. 9214401/5/3692252/2013/Vla zo dňa 5.8.2013, ktorý splnomocnená zástupkyňa prevzala dňa 9.8.2013. O výsledku zistenia z daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 9214401/5/4224621/2013/Vav zo dňa 17.9.2013, ktorý bol spolu s výzvou zo dňa 17.9.2013 doručený splnomocnenému zástupcovi kontrolovaného daňového subjektu dňa 17.9.2013. Správca dane na základe vyššie uvedeného vypracoval dňa 23.10.2013 Dodatok k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9214401/5/4224621/2013/Vav zo dňa 17.9.2013, ktorý splnomocnená zástupkyňa daňového subjektu osobne prevzala dňa 25.10.2013, pričom tento deň bol protokol spolu s Dodatkom s splnomocnenou zástupkyňou daňového subjektu prerokovaný a doručený dňa 25.10.2013. O uvedenom správca dane spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9214401/5/4809502/2013/Vla zo dňa 25.10.2013, do ktorej splnomocnená zástupkyňa daňového subjektu uviedla, že nesúhlasí s protokolom a ani s Dodatkom, ktorý sa prerokováva. Správca dane mal teda za to, že podľa procesnoprávnej úpravy je oprávnený prerušiť daňovú kontrolu, a to s poukazom na ust. § 15 ods. 16 zák.č. 511/1992 Zb., ktoré umožňuje primerané použitie ust. § 25a tohto zákona o prerušení konania aj pre účely daňovej kontroly. 23.K bodu V. podanej žaloby uviedol, že protokol o výsledku z daňovej kontroly bol doručený splnomocnenej zástupkyni daňového subjektu, ktorá s ním bola oboznámená ako aj s obsahom vyhotoveného Dodatku k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa 17.9.2013, v ktorom uviedol žalovaný obsah vyjadrenia žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu. Mal za to, že v písomnom Dodatku k protokolu sa správca dane vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a dospel k záveru, že žalobca nepredložil v priebehu kontroly ani v písomnom vyjadrení k protokolu vierohodné dôkazy, ktoré by preukázali jeho tvrdenia, neuviedol vo vyjadrení k protokolu žiadne nové konkrétne skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť záver a číselné zhrnutie výsledkov vykonanej daňovej kontroly. Dňa 25.10.2013 došlo k prerokovaniu uvedeného protokolu zo splnomocnenou zástupkyňou žalobcu - Ing. L. F., bolo jej doručené písomné vyjadrenie správcu dane k protokolu a taktiež jej bol odovzdaný Dodatok k protokolu. Znamená to, že dňa 25.10.2013 došlo k zákonnému ukončeniu daňovej kontroly (§ 15 ods. 13 zák.č. 511/1992 Zb.) a následne začalo vyrubovacie konanie. 24.K námietke vznesenej žalobcom a týkajúcej sa nevykonaného dokazovania žalovaný uviedol, že v daňovom konaní neplatí zásada koncentrácie konania a odvolací orgán musí vo svojom rozhodnutí uviesť všetky správcom dane zistené skutočnosti a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správcu dane ako aj ich vyhodnotenie a prijaté závery v danej veci. Vzhľadom k tomu, že prvostupňový správca dane dostatočne zistil skutkový stav veci, zabezpečil potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotil a vyvodil správny právny záver vo veci, nemožno takéto rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné ako to tvrdí žalobca. Vzhľadom k tomu, že v odvolacom konaní nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, nebolo potrebné v odvolacom konaní dopĺňať alebo požadovať doplnenie výsledkov daňového konania. 25.Vo veci obchodných vzťahov so spoločnosťou J Trade s.r.o. žalovaný uviedol, že správcom dane boli zistené také objektívne skutočnosti, ktoré jednoznačne preukazujú, že táto spoločnosť nebola reálnym dodávateľom tovaru žalobcovi, ale bola len umelo zapojeným článkom v reťazci daňových subjektov za účelom neoprávneného si odpočítania dane z pridanej hodnoty z vystavených faktúr touto spoločnosťou. Okrem toho správcom dane bolo zistené, že spoločnosť J Trade s.r.o. nekomunikuje so správcom dane, nepreberá poštu v sídle uvedenom v obchodnom registri sa nenachádza a tiež nepriznala nadobudnutie tovaru z iných členských štátov za druhý - štvrtý štvrťrok roku 2009. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že žalobca bol správcom dane vyzvaný na predloženie dokladov a dôkazov, aby spresnil zdaniteľné obchody a aby preukázal, že reálne došlo k dodaniu tovaru uvedeného na predmetných faktúrach, v opačnom prípade odpočítanie dane z predmetných faktúr spoločnosti J Trade s.r.o. neuzná. V súvislosti s nadobudnutím tovaru z iného členského štátu, realizovaného dodávkami tovaru priamo od zahraničného dodávateľa jeho vlastnými vozidlami priamo do sídla žalobcu a fakturovaného cez spoločnosť J Trade s.r.o. je zrejmé, že žalobca nepriznal nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, pričom je povinný uvedené nadobudnutie zdaniť v súlade s § 69 ods. 6 zákona o DPH, pretože pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 zákona o DPH. 26.K námietke týkajúcej sa návrhu žalobcu vypočuť ako svedka E. L. - konateľa a spoločníka spoločnosti Těšínske Jatky, s.r.o. (pôvodne Mäsocentrum CZ, s.r.o.), ktorého výsluch nebol vykonaný žalovaný uviedol, že žiadosť žalobcu bola doručená správcovi dane dňa 19.3.2012, t.j. v čase prerušenia daňovej kontroly, pričom skutočnosť, že Těšínske Jatky, s.r.o. dodávala tovar priamo žalobcovi bolo už zrejmé z čestného prehlásenia menovaného zo dňa 1.3.2012, ktoré doručil správcovi dane žalobca. Mal za to, že zistené skutočnosti správcom dane nasvedčujú, že išlo o umelú povahu činnosti fakturácie tovaru spoločnosťou J Trade s.r.o., v konaní nebolo preukázané, že práve táto spoločnosť bola dodávateľom deklarovaného tovaru. Podľa názoru žalovaného správca dane prijal správny záver, že v daných prípadoch hlavným cieľom bolo zneužitie práva a získanie daňovej výhody, pričom v tomto smere poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ C-255/02 (Halifax plc) ako aj C-440/04 (Recolta recykling SPRL). Okrem toho poukázal na to, že pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia zásada a preto správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. V tejto súvislosti ďalej zdôraznil, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. V danom prípade nepostačuje pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, dodacích listov, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. 27.Vo veci obchodných vzťahov so spoločnosťou Ostwerke, s.r.o. žalovaný uviedol, že bývalý konateľ tejto spoločnosti J. R. sa vyjadril, že mäso spoločnosť Ostwerke, s.r.o. kupovala od dodávateľov z Českej republiky, dodávalo sa v chladiacich kamiónoch, ale nevedel, kto ich vybavoval. Taktiež nevedel, kto objednal prepravcu a ani kto ich prepravoval, nepamätal si kde sa mäso vykladalo, kto tovar za Ostwerke, s.r.o. odovzdával a kto za odberateľa prijímal. V súvislosti s výsluchom svedka J. R. - býv. konateľa tejto spoločnosti žalovaný uviedol, že správca dane dožiadaným zo dňa 15.11.2011 žiadal miestne príslušného správcu dane Trenčín o vypočutie tohto svedka za preverované obdobie, avšak Daňový úrad Trenčín sa viacnásobne pokúšal o predvolanie tohto svedka k výsluchu, o čom upovedomoval aj splnomocnenú zástupkyňu žalobcu. Až v súvislosti s iným konaním tohto svedka policajné zložky predviedli na Daňový úrad Trenčín a bolo s ním vykonané ústne pojednávanie dňa 14.3.2013, a to pred iným správcom dane, nie tým čo vykonával daňovú kontrolu. Poukázal na to, že s obsahom vyjadrenia J. R. bol žalobca informovaný. Žalovaný mal za to, že predložené dôkazy a zistenia nasvedčujú zneužitiu práva na odpočítanie DPH, čo bolo hlavným cieľom transakcií uvedených na faktúrach od spoločnosti Ostwerke, s.r.o., pričom tieto skutkové okolnosti boli rovnaké ako vo vzťahu k spoločnosti J Trade s.r.o. . 28.Žalovaný mal za to, že správca dane preveroval všetky skutočnosti týkajúce sa splnenia podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH k deklarovaným dodaniam tovaru do zahraničia. Z výsledkov preverovania a na základe získaných dôkazov dospel správca dane k záveru, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal dodanie tovaru do zahraničia a nesplnil tým podmienky oslobodenia od dane. 29.K námietkam žalobcu ohľadne nedodržania lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia uviedol, že Ministerstvo financií SR mu na základe žiadosti o predĺženie lehoty č. 1100301/1/63628/2014/5098 zo dňa 3.2.2014 predĺžilo lehotu na rozhodnutie o 180 dní, čo bolo žalovanému oznámené listom č. MF/009499/2014-77 zo dňa 11.2.2014, pričom žalovaný následne listom č. 1100301/1/93331/2014/5098 zo dňa 20.2.2014 o tom upovedomil aj žalobcu s tým, že vo veci odvolania proti tam uvedeným rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu nemôže rozhodnúť v lehote 60 dní z dôvodu zložitosti prípadu a následného správneho posúdenia skutkového stavu. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že lehoty ustanovené v § 65 daňového poriadku sú poriadkové lehoty, ktoré nemajú vplyv na zákonnosť rozhodnutia, zamedzujú len nečinnosti orgánu príslušnému na rozhodnutie. Za tohto stavu mal za to, že nebol nečinný, vo veci konal, o čom upovedomil aj žalobcu, ktorý konanie žalovaného akceptoval a nijako nerozporoval. 30.Pokiaľ ide o námietky vznesené žalobcom ohľadne zmarenia nahliadnutia do spisu v dňoch 15.10.2014, 28.10.2014 a 31.10.2014 je potrebné poznamenať, že k uvedenému došlo po ukončení všetkých konaní v predmetnej veci a preto táto skutočnosť nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. 31.Žalovaný tiež poukázal na to, že správca dane postupoval v súlade s Nariadením Rady EÚ č. 904/2010 ako aj so Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, keď v súlade s týmto nariadením si overoval uskutočnenia zdaniteľných plnení medzi daňovými subjektmi v jednotlivých členských štátoch EÚ a to tým, že im zasielal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií na predpísaných formulároch SCAC, prípadne sa vyjadroval na dožiadania z iných členských štátov. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správca dane „prispôsoboval" a pozmeňoval aj pozitívne potvrdzujúce odpovede dožiadaných štátov tak, aby získal výsledok, ktorý deklaroval na začiatku daňovej kontroly. Taktiež nesúhlasil s tým, že pozitívne odpovede z Českej daňovej správy nebral vôbec do úvahy. Skutočnosť, že žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane neznamená, že sa vecou dôsledne nezaoberal ako aj s odvolacími námietkami uvádzanými žalobcom. 32.Krajský súd v Trnave prejednal vec na pojednávaní konanom dňa 29.9.2016 v zmysle § 107 a nasl. SSP, pričom zistil, že žaloba je dôvodná. 33.Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že chce doplniť svoje žalobné dôvody a poukázal na vyjadrenie doložené súdu dňa 2.6.2016. Namietame vážne procesné pochybenia žalovaného ako aj správcu dane najmä pri vykonávaní úkonov, vypočúvaní svedkov, ďalej pri preberaní dôkazov z iných daňových kontrol a rovnako namietal ako aj v predchádzajúcich veciach, že keď im bolo umožnené nazrieť do spisu zo strany žalovaného resp. správcu dane bolo zistené, že spisový materiál nebol úplný a že dôkazy ktoré sa nachádzajú ako dôkazy pre toto konanie boli získané iným správcom dane čo je neprípustné. 34.Žalovaný sa pojednávania konanom dňa 29.9.2016 nezúčastnil, svoju neúčasť neospravedlnil. 35.Podľa § 1a zákona č. 511/1992 Zb. Na účely tohto zákona sa rozumie správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a) podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov; 36.Podľa § 2 zákona č. 511/1992 Zb. (1) V daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. (2) Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. (4) Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. (5) Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. (6) Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. (7) Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti. (8) Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní. 37.Podľa § 15 zákona č. 511/1992 Zb. (1) Daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. 6ea) Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, 6eb) alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, 6ee) alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. 1b) (2) Správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a 13 a primerane podľa odseku 11; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10). (3) Správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 2, ak tak ustanovuje osobitný zákon 1b) alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní, alebo ak hrozí, že účtovné alebo iné doklady budú znehodnotené, zničené alebo pozmenené. V týchto prípadoch, v deň začatia daňovej kontroly, zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; okrem náležitostí ustanovených v § 11 v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie. Zápisnica o začatí daňovej kontroly je súčasťou protokolu z daňovej kontroly alebo protokolu o určení dane podľa pomôcok. (5) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právoa) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. (6) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme 6ed) vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3). (8) Kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu zamestnancovi, voči ktorému smerujú. Tento nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí nápravu alebo kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno námietke vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. (10) O výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu. (13) Daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, 1b) za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly. 38.Podľa § 25a ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb. zákona o správe daní správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Podľa odseku 2 vyššie cit. ustanovenia správca dane môže konanie prerušiť na dlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci konania. Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť, najdlhšie však na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. 39.Podľa § 29 zákona č. 511/1992 Zb. (1) Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. (2) Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. (6) Ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov. (7) Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. (8) Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. (9) Na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovom konaní neprihliada. 40.Podľa § 30a zákona č. 511/1992 Zb. (4) Ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt. Podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb. (6) Ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) b) dodatočný platobný výmer, ak sa daň 1. zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere; 41.Podľa § 23 ods. 1 zák.č. 563/2009 Z.z. (Daňový poriadok) daňový subjekt alebo jeho zástupca je oprávnený nazerať do spisu daňového subjektu týkajúceho sa jeho daňových povinností. Do písomnosti, na základe ktorých sa vykonáva dožiadanie podľa § 21 alebo podľa osobitného predpisu, je daňový subjekt alebo jeho zástupca oprávnený nazrieť najskôr po tom, ako sa získa výsledok takéhoto dožiadania, ktorý je použiteľný ako dôkaz pri správe daní. Správca dane je povinný o každom takomto nazretí do spisu vyhotoviť úradný záznam. Daňový subjekt alebo jeho zástupca nie je oprávnený nazerať do písomností obsahujúcich utajované skutočnosti a dokumentov, sprístupnením ktorých by boli dotknuté právo chránené záujmy iných osôb. 42.Podľa § 165 zákona č. 563/2009 Z. z. (1) Právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. (2) Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. (3) Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa doterajších predpisov. (4) Daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. (5) Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov. 6) Nevymožiteľný daňový nedoplatok podľa § 61 ods. 6 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011 sa považuje za dočasne nevymožiteľný daňový nedoplatok podľa § 83 tohto zákona. (7) Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. 43.Podľa § 165b zákona č. 563/2009 Z. z. (Prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra 2012) (1) Daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. (2) § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú. 44.Novela daňového poriadku uskutočnená zákonom č. 440/2012 Z.z. stanovila, že daňové konania začaté a neskončené podľa už zrušeného zákona o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa s účinnosťou od 30. decembra 2012 dokončia podľa daňového poriadku (zák.č. 563/2009 Z.z.). Do tohto obdobia sa na daňové konanie vzťahovali ustanovenia zrušeného zákona o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (§ 165 ods. 2). 45.Podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. (1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. (5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. 46.Podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. 47.Podľa § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. 1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. 48.Z obsahu súdneho spisu ako aj k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného tunajší súd zistil, že oznámením o výkone daňovej kontroly č. 647/320/14382/2011/DEC zo dňa 5.5.2011 prevzatým splnomocneným zástupcom žalobcu dňa 11.5.2011 bolo žalobcovi, t. č. Daňovým úradom Hlohovec (aktuálne Daňový úrad Trnava; zmena nastala na základe zákona č. 333/2011 Z. z.) oznámené začatie daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za január až december 2009 dňom 6.6.2011 v priestoroch daňového subjektu, o čom bola spísaná zápisnica o začatí kontroly č. 647/320/21425/2011/ DEC dňa 6.6.2011. 49.Rozhodnutím č. 9214401/1/377183/2012 zo dňa 7.3.2012 (prevzatým dňa 13.3.2012) bolo vydané rozhodnutie, ktorým príslušný správca dane postupom podľa ust. § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že sa začalo konanie o skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia - zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vo veci preverenia intra - komunitárnych dodávok od dodávateľa z iného členského štátu, konkrétne do ČR, od spoločnosti Těšínske Jatky, s.r.o. a dodania tovaru do iného členského štátu pre spoločnosť Lannes IMC s.r.o. (doručené 13.3.2012 splnomocnenej zástupkyni žalobcu), pričom žiadosti boli adresované Finančnej správe Českej republiky a Finančnej správe Rumunskej republiky vo veci dodania tovaru vykonaného platiteľom do iného členského štátu (preverenie nadobudnutí tovarov - mäsových výrobkov od slovenského platiteľa). Oznámením č. 9214401/5/3692252/2013/Vla zo dňa 5.8.2013 správca dane oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly, doručeného právnej zástupkyni žalobcu 9.8.2013. Na základe odôvodnenej žiadosti č. 647/320/36603/2011/DEC zo dňa 4.11.2011 správca dane požiadal nadriadený orgán Finančné riaditeľstvo SR o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly podľa ust. § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., ktorej bolo zo strany Finančného riaditeľstva SR vyhovené a daňová kontrola predĺžená do 5.6.2012, o čom bol taktiež žalobca upovedomený. 50.Dňa 17.9.2013 bol pod č. 9214401/5/4224621/2013/Vav vypracovaný Protokol na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona č. 222/2004 Z. z. za zdaňovacie obdobie január 2009, výsledkom ktorého bolo konštatovanie, že žalobcovi bol správcom dane vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume 231.849,74 eur. 51.Výzvou č. 9214401/5/4227429/2013/Vla zo dňa 17.9.2013 a prevzatou dňa 17.9.2013 bol žalobca, resp. splnomocnený zástupca žalobcu vyzvaný na prerokovanie Protokolu v lehote 8 pracovných dní odo dňa doručenia a dostavenie sa na prerokovanie Protokolu dňa 25.10.2013. Tento Protokol bol spolu s dodatkom protokolu o výsledku daňovej kontroly a zistení z nej prerokovaný a doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 25.10.2013, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9214401/5/4809502/2013/Vla zo dňa 25.10.2013. 52.Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane Dodatočný platobný výmer č. 9214401/5/4970646/Vla zo dňa 6.11.2013, ktorým postupom podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 a 5 zákona č. 563/2009 Z. z. žalobcovi vyrubil ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume 231.849,74 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že z vykonaného dokazovania (výsluch svedkov, dožiadania realizované za účelom preverenia intrakomunitárnych dodávok od spoločnosti Těšínske Jatky s.r.o. a zistení týkajúcich sa dodania tovaru do iného členského štátu pre spoločnosť Lannes IMC, s.r.o.) vyplýva, že zdaniteľné obchody ktoré mali byť uskutočnené neboli vierohodným spôsobom ani z jednej strany preukázané. Taktiež sa správcovi dane v priebehu tejto kontroly nepodarilo získať, a to ani zo strany preverovaných daňových subjektov (išlo o spoločnosti MEAT SK, s.r.o. a GIBALEX spol. s r.o. a Ostwerke s.r.o.) a kontrolovaného daňového subjektu žiadne vierohodné dôkazy, že týmto obchodným spoločnostiam ako dodávateľom bravčového mäsa pre žalobcu ako odberateľa vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zák.č. 222/2004 Z.z. o DPH, keď kontrolovaný platiteľ nepreukázal, že mu tovar dodal platiteľ uvedený na faktúre v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zák.č. 222/2004 Z.z. o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zák.č. 222/2004 Z.z. o DPH. Prvostupňový správy orgán ďalej konštatoval, že vzhľadom k tomu, že žalobca nepriznal nadobudnutie tovaru z iného členského štátu vo výške aká bola zistená v priebehu daňovej kontroly, je povinný uvedené nadobudnutie zdaniť v súlade s ust. § 69 ods. 6 zák.č. 222/2004 Z.z. o DPH, nakoľko pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 zák.č. 222/2004 Z.z. o DPH. Žalobca ako daňový subjekt si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, čím neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní. Konštatoval, že iba formálne potvrdenie zdaniteľných obchodov - predloženie faktúr, ústne alebo písomné tvrdenia jednotlivých zástupcov daňových subjektov, že sa dodávky bravčového mäsa uskutočnili nepovažoval za hodnoverný a dostatočný dôkaz preukázania uskutočnenia obchodných transakcií, ktoré by jednoznačne preukázali reálnosť obchodov s týmto tovarom, jeho pôvod, pohyb, prepravu a uskladnenie. Za tohto stavu možno tvrdiť, že faktúrami deklarované dodávky mäsa boli iba fiktívne, k týmto dodávkam bravčového mäsa nedošlo tak, ako je to deklarované faktúrami u jednotlivých daňových subjektov v reťazci dodávateľov. Vzhľadom k tomu, že odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) až § 51 zák.č. 222/2004 Z.z. o DPH je viazané na kumulatívne splnenie všetkých podmienok, pričom v danom prípade k reálnemu dodaniu tovaru od dodávateľa uvedeného na faktúre nedošlo, neboli splnené podmienky pre nárok na odpočítanie dane. V tejto súvislosti bolo v rozhodnutí konštatované, že samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemôže správca dane považovať za dôkaz, na základe ktorého vzniká daňovému subjektu právo na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi nárok na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte. V tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno. 53.V odvolaní proti rozhodnutiu - dodatočnému platobnému výmeru žalobca uvádzal v rámci odvolacieho správneho konania v podstate tie isté argumenty a námietky ako v podanej žalobe. 54.Napadnutým rozhodnutím č. 1100301/1/395808/2014/5098 zo dňa 5.9.2014 žalovaný rozhodnutie - dodatočný platobný výmer správcu dane postupom podľa ust. § 74 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. potvrdil . V odôvodnení napadnutého rozhodnutia bolo konštatované, že správca dane vyrubil rozdiel dane žalobcovi za zdaňovacie obdobie marec 2009 na základe zisteného skutkového stavu, podľa ktorého prijal záver, že žalobca ako odvolávajúci sa porušil ust. § 49, § 51, § 11 a § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, pričom správca dane preverovaním deklarovaných obchodných plnení nadobudol pochybnosť o reálnom uskutočnení dodávok predmetného tovaru uvedenými dodávateľmi (MEAT SK, s.r.o. a GIBALEX spol. s r.o., Ostwerke s.r.o.) a podľa správcu dane títo dodávatelia a ani žalobca ako odvolávajúci sa vierohodne nepreukázali a nepredložili vierohodné dôkazy, ktoré by preukázali, že tovar reálne dodal platiteľ uvedený na faktúre. Podľa správcu dane uvedený tuzemskí dodávatelia len umelo simulovali zdaniteľné plnenia za účelom získania daňovej výhody zo strany žalobcu. Taktiež konštatoval, že žalobca porušil ust. § 11 zákona o DPH tým, že nepriznal nadobudnutie tovaru daň v tuzemsku z iného členského štátu vo výške aká bola zistená v priebehu daňovej kontroly, a preto je povinný podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH z uvedeného nadobudnutia tovaru platiť daň. Za tohto stavu považoval žalovaný rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj jeho postup za zákonný, v ktorom správca dane dostatočne a spoľahlivo zistil skutkový stav veci a z neho vyvodil správny skutkový záver. Tento vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného pri preverovaní žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení prijatia a dodania tovaru, a to najmä z výsledkov dokazovania vykonaných dožiadaniami v tuzemsku ako aj medzinárodnými dožiadaniami. Poukázal na to, že správca dane zhodnotil všetky dôkazy v zmysle § 2 ods. 3 zák.č. 511/1992 Zb. a dospel k záveru, že žalobca vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že tovar uvedený na dodávateľských faktúrach reálne dodal dodávateľ uvedený na faktúre. V tomto smere žalobca, vo vzťahu k zisteniam správcu dane, neuviedol žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátil pochybnosti o tom, že sa zdaniteľné obchody reálne uskutočnili. Rovnako konštatoval ako prvostupňový správy orgán, že na odpočítanie dane nepostačuje iba predloženie dokladov, daňové doklady musia jednoznačne preukazovať zdaniteľné obchody, t.j. skutočnosť, že zdaniteľný obchod bol reálne a preukazným spôsobom uskutočnený dodávateľom, ktorý fakturoval zdaniteľný obchod. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia dokladu, hoci by obsahoval všetky formálno - právne náležitosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozsudky NS SR č. 6Sžf/18/2011 a 6Sžf/14/2012, v ktorých sa uvádza, že s poukazom na ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. je potrebné uviesť, že podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1, 5 písm. a), § 51 ods. 14 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, dodacích listov, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Žalovaný mal za to, že zistené skutočnosti nasvedčujú, že išlo o umelú povahu činnosti fakturácie tovaru jednotlivých daňových subjektov, nebolo preukázané, že práve tieto spoločnosti boli dodávateľom deklarovaného tovaru. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že pre účely zneužitia práva nie je potrebné dokazovať úmysle platiteľa dane, ale postačuje splnenie podmienok, ktoré Súdny dvor EÚ definoval napr. v rozhodnutí C-255/02 Halifax. Pri správe daní - pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia, správca dane preto nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prejednáva dôkazy predložené platiteľom, čo vyplýva zo skutočnosti, že dôkazná povinnosť je na strane platiteľa (§ 29 ods. 8 zák.č. 511/1992 Zb.). Je vecou daňového subjektu, ako a či preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. V danom prípade žalovaný konštatoval, že správca dane preveroval všetky skutočnosti, týkajúce sa splnenia podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH k deklarovaným dodaniam tovaru do zahraničia, pričom z výsledkov preverovania (boli vykonané medzinárodné dožiadania na odberateľov v Maďarsku a Rumunsku) a na základe získaných dôkazov dospel správca dane k záveru, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal dodanie tovaru do zahraničia (jednotlivé subjekty boli nekontaktné a nadobudnutie tovaru nebolo preukázané) a nesplnil tým podmienky oslobodenia od dane. V závere žalovaný konštatoval, že nárok na podmienky na oslobodenie od DPH pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ rieši národná legislatíva v ust. § 43 zákona o DPH. V danom prípade správca dane zisťoval, či boli splnené podmienky v zmysle tohto ustanovenia, pričom k uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď tovar fyzicky opustí územie členského štátu dodania, pričom túto skutočnosť je povinný preukázať dodávateľ, ktorý si uplatňuje oslobodenie od dane. Správca dane preverovaním podmienok vyššie uvedeného ustanovenia zákona zistil, že žalobca vierohodne nepreukázal ich splnenie a správca dane preto správne považoval predmetnú dodávku za dodanie tovaru v tuzemsku podľa § 8 zákona o DPH, pri ktorej vzniká daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. 55. Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a posúdenie, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb., resp. zák.č. 563/2009 Z.z. ako aj v súlade s ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. Zákon č. 511/1992 Zb. definuje základné zásady daňového konania takým spôsobom, že tieto vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti aproximácie daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Zákon o správe daní je procesným predpisom, ktorý upravuje správu daní a poplatkov. Je súčasťou zmien právnych predpisov v rámci zavedenia daňovej reformy k 01.01.l993. Táto procesná norma upravuje postupy (procesy), pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi). Upravuje teda pravidlá postupu daňových správcov pri príprave, výkone, resp. uskutočňovaní aktov daňového konania. V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí najmä zásada zákonnosti, ktorá predovšetkým ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Zo zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 1, ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 cit. zákona. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.), pričom využíva prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.), ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej povinnosti), pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. 56.Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. 57.K žalobným dôvodom uvádzaným v bode II. žaloby súd poukazuje na to, že ide o všeobecne formulované žalobné dôvody, bez toho, že by boli bližšie zo strany žalobcu konkretizované a špecifikované. 58. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa nesprávnej žurnalizácie a neúplnosti spisov ktorá bola za účinnosti OSP dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 250j ods. 3 OSP, krajský súd uvádza, že v súčasnej dobe je táto námietka nespôsobilá na postup v zmysle citovaného ustanovenia, pretože v novej právnej úprave Správneho súdneho poriadku nie je tento dôvod vyslovene uvedený v ust. § 191 SSP. Okrem toho dôvody pre ktoré došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v danom prípade a to podľa ust. § 191 písm. d, e, g, SSP, tento dôvod subsumujú najmä dôvod, že došlo zo strany správneho orgánu k porušeniu ustanovení ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, čo znamená že za takéto porušenie ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy môže byť považovaný aj nesprávna žurnalizácia spisu a nepredloženie kompletného spisu so všetkými relevantnými listinami súdu. 59. Krajský súd považuje ďalej za potrebné vyjadriť sa aj k námietke žalovaného týkajúcou sa nedodržania lehoty na podanie žaloby žalobcom. Zo spisového materiálu, najmä z kópie elektronického podania je zrejmé, že žalobca podal elektronicky žalobu dňa 18.11.2014 t. j. posledný deň lehoty a takéto podanie a elektronické podanie žalobca doplnil dňa 20.11.2014 taktiež v zákonom stanovenej lehote podľa § 42 ods. 1 OSP (účinného v čase podania žaloby). 60. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, týkajúcu sa nedodržania lehoty na vydanie rozhodnutia v daňovom konaní, tak bolo zistené, že žalovaný listom č. 1100301/1/63628/2014/5098 požiadal Ministerstvo financií SR o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutí o odvolaní, pričom tejto žiadosti bolo vyhovené listom č. MF/099499/2014-77 z 11.2.2014 na vydanie rozhodnutí o 180 dní a o tejto skutočnosti bol žalobca upovedomený listom č. 1100301/1/93331/2014/5098 z 20.2.2014, doručeným žalobcovi dňa 13.3.2014. Za tohto stavu nemožno považovať túto námietku žalobcu za dôvodnú, nakoľko v danom prípade žalovaný v súlade s ust. § 65 ods. 2 daňového poriadku požiadal o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia, o čom upovedomil aj žalobcu, a teda konal v súlade s ust. § 65 ods. 3 daňového poriadku. 61. Pokiaľ ide o daňovú kontrolu je nepochybné, že táto začala na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 647/320/14382/2011/DEC zo dňa 5.5.2011, ktoré žalobca prevzal dňa 11.5.2011, pričom ako deň začatia daňovej kontroly bol v tomto oznámení uvedený dátum 6.6.2011. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane listom č. 647/320/36603/2011/DEC zo dňa 14.11.2011 požiadal DR SR, pracovisko Trnava o predĺženie polročnej lehoty na kontrolu, čo mu bolo vyhovené, pričom k predĺženiu lehoty na vykonanie daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2009 došlo do 5.6.2012, čo bolo realizované taktiež v súlade so zákonom. O predĺžení lehoty správca dane informoval aj žalobcu, a to oznámením č. 647/320/38283/11/Vla zo dňa 30.11.2011, ktoré splnomocnený zástupca žalobcu prevzal dňa 6.12.2011. Znamená to, že žalovaný počas odvolacieho konania nečinný nebol, vždy požiadal o predĺženie lehoty, týmto žiadostiam bolo vyhovené a vždy o tom upovedomil aj žalobcu. 62.Pokiaľ ide o námietky žalobcu vznesené v súvislosti s prerušením daňovej kontroly (rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo vydané správcom dane dňa 7.3.2012 pod č. 9214401/1/377183/2012, splnomocnený zástupca žalobcu ho prevzal 13.3.2012) súd považuje za potrebné k veci uviesť, že k tomuto prerušeniu daňovej kontroly správca dane pristúpil z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií v dôsledku preverenia intrakomunitárnych dodávok od spoločnosti Těšínske Jatky s.r.o. a dodania tovaru do iného členského štátu pre spoločnosť Lannes IMC s.r.o. . V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že lehoty v dobe počínajúcej oznámením prerušenia konania a končiacej oznámením odpadnutia dôvodov neplynuli, a teda daňová kontrola bola skončená zákonným spôsobom v predĺženej lehote DR SR. Súd si je vedomý zásadnosti záverov vyslovených v Náleze ÚS SR 24/2010 vo veci maximálnej doby trvania daňovej kontroly v nadväznosti na úpravu § 15 ods. 17 zák.č. 511/1992 Zb. ako aj zásadu primeranosti a účelu daňového konania má za to, že dobu prerušenia daňovej kontroly nie je možné zahrnúť do doby trvania daňovej kontroly a z tohto dôvodu skonštatovať jej nezákonnosť v dôsledku prekročenia lehoty jej trvania v zmysle § 15 ods. 17 a 18 zák.č. 511/1992 Zb. . 63.Z vyššie uvedeného vyplýva, že daňová kontrola začala dňa 6.6.2011, lehota na jej ukončenie bola nadriadeným orgánom predĺžená do 5.6.2012. Ako už bolo vyššie spomínané dňa 7.3.2012 došlo k prerušeniu daňovej kontroly, počas tejto doby lehoty na jej vykonanie neplynú, t.j. lehota na výkon kontroly sa predĺžila o 90 dní (od 7.3.2012 do 5.6.2012). Znamená to, že dňa 5.8.2013 pominuli prekážky prerušenia daňovej kontroly a začala plynúť 90 dňová lehota na jej ukončenie, t.j. do 3.11.2013. Bolo zistené, že daňová kontrola bola ukončená dňa 25.10.2013, a to v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 15 ods. 17 zákona o správe daní, čo žalobca zrejme akceptoval, nakoľko túto skutočnosť v rámci odvolacieho konania ani nenamietal. 64.Pokiaľ ide o námietky vznesené žalobcom v súvislosti s neprerokovaním Protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly, tak z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že splnomocnený zástupca žalobcu bol oboznámený s týmto protokolom dňa 17.9.2013, ku ktorému sa aj písomne vyjadril dňa 27.9.2013, pričom následne správca dane dňa 23.10.2013 vyhotovil Dodatok k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9214401/5/4224621/2013/Vav zo dňa 17.9.2013, v ktorom uviedol aj obsah vyjadrenia žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu. Ďalej z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že dňa 25.10.2013 sa splnomocnený zástupca žalobcu - Ing. Božena Krkošová ustanovila k správcovi dane za účelom prerokovania tohto protokolu, pričom z vykonaného ústneho pojednávania správca dane spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9214401/5/4809502/2013/Vla, z ktorej obsahu vyplýva, že správca dane predložil splnomocnenému zástupcovi žalobcu jeho písomné vyjadrenie k Protokolu a taktiež jej odovzdal Dodatok k protokolu, ktorý tvorí súčasť protokolu z predmetnej daňovej kontroly. Nemožno preto konštatovať, že by samotný akt prerokovania protokolu v tomto prípade nenastal, keď sám žalobca, resp. splnomocnený zástupca žalobcu počas prerokovania protokolu uviedol, že nesúhlasí s Dodatkom ani s Protokolom, ktorý sa prerokováva, neuviedol však žiadne konkrétne skutočnosti ani námietky, ktoré by mali byť dôvodom nesúhlasného stanoviska k Protokolu alebo Dodatku k protokolu. Možno preto konštatovať, že správca dane postupoval v súlade s procesným zákonom, keď o výsledku daňovej kontroly vyhotovil Protokol z kontroly, Dodatok k protokolu z kontroly, v ktorom sa vysporiadal s námietkami kontrolovaného daňového subjektu, tieto dňa 25.10.2013 so splnomocneným zástupcom žalobcu prerokoval a podpísal, teda v súlade s procesným zákonom došlo k zákonnému ukončeniu daňovej kontroly (§ 15 ods. 13 zák.č. 511/1992 Zb.) a následne začalo vyrubovacie konanie. 65.Pokiaľ sa jedná o námietky žalobcu vznesené v súvislosti s výsluchom niektorých svedkov (J. R. - konateľ spoločnosti Ostwerke, s.r.o., K. K. - splnomocnený zástupca spoločnosti Ostwerke, s.r.o.), tak z administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány založili svoje rozhodnutia na dôkazoch a výpovediach týchto svedkov, ktoré však neboli zrealizované priamo v tomto daňovom konaní, ale vychádzali z dôkazov zabezpečených do spisu z iných konaní sprostredkovane. Takýto spôsob dokazovania považuje súd za nesúladný s daňovým poriadkom a naviac správne orgány pochybili aj v tom, že splnomocnený zástupca žalobcu nebol upovedomený o týchto výsluchoch svedkov. Okrem toho tieto výpovede boli vyhodnotené v neprospech žalobcu, úkony zo strany správcu dane boli realizované bez toho, že by táto skutočnosť bola oznámená kontrolovanému subjektu s uvedením dátumu, miesta a času výsluchov týchto svedkov. Okrem toho výsluch svedka Sýkoru realizovaný dňa 14.3.2013 pred Daňovým úradom Trenčín bol vykonaný v čase prerušenia daňovej kontroly, čím došlo k porušeniu príslušných ustanovení daňového poriadku, pretože nie je možné, aby správca dane vykonával takéto úkony v čase, keď je daňová kontrola prerušená. Pokiaľ ide o výsluch J. R., tak tento bol vykonaný slovenským správcom dane, avšak realizovaný v rámci výkonu daňovej kontroly iného subjektu, resp. v inom konaní, čo tiež nemožno považovať za zákonné. To isté platí aj vo vzťahu k výsluchu K. K. pred Daňovým úradom Trenčín, pobočka Partizánske dňa 1.12.2011. Okrem toho už bolo súdom spomínané, že zo strany správnych orgánov došlo k porušeniu § 15 ods. 6 písm. e) zákona o správe daní tým, že kontrolovanému daňovému subjektu nebolo umožnené sa takéhoto výsluchu zúčastniť. 66.Ustanovenie § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku síce pripúšťa použitie dôkazov iného orgánu štátnej správy i dôkazov získaných orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré sú považované za dôkazy získané zákonným spôsobom, ale v prejednávanej veci súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktoré je predmetom tejto žaloby vychádzalo aj so zápisníc, obsahom ktorých sú výpovede niektorých svedkov, ako dôkazov získaných v iných konaniach bez toho, aby takýto výsluch bol vykonaný v daňovom konaní vedenom voči žalobcovi a bolo mu tak umožnené sa k výpovedi priamo vyjadriť, klásť vypočutým svedkom otázky za účelom objasnenia nimi tvrdených skutočností a taktiež byť prítomný pri takomto výsluchu, čím došlo k procesnému pochybeniu zo strany správnych orgánov. 67.Vzhľadom na požiadavku zákonnosti daňovej kontroly a zákonnosti dokazovania je neprijateľné, aby správca dane rozhodnutie dôvodil skutkovými zisteniami, ktoré nevyplývajú z obsahu spisu, ale len z jeho tvrdení. Takto nie je možné preveriť vierohodnosť správcom dane tvrdených zistení, hoci získaných pri výkone jeho činnosti v rámci správy daní, ani zákonnosť postupu pri vykonaní predmetného dôkazu (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/137/2013 zo dňa 31.3.2015). 68.Z vyššie zistených skutočností súd dospel k záveru, že správne orgány procesne pochybili, pokiaľ žalobcovi ako daňovému subjektu nebolo umožnené klásť otázky svedkom, ktorí boli vypočúvaní v rámci výkonu daňovej kontroly iného subjektu, resp. v inom konaní, nebolo umožnené žalobcovi klásť otázky týmto svedkom, pretože splnomocnený zástupca žalobcu nebol o týchto výsluchoch upovedomený, pričom správne orgány tieto vykonané výsluchy v iných konaniach použili ako podklad pre samotné rozhodnutie. Uvedený nedostatok súd vyhodnotil ako porušenie práv, ktoré daňový poriadok daňovému subjektu - v tomto konaní žalobcovi priznáva a ktoré vyplýva z právnej úpravy uvedenej v ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku. Vyplýva to aj z Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 18.10.2007, č.j. III. ÚS 153/07-35, z ktorého je zrejmé oprávnenie účastníka byť prítomný pri prerokovaní veci vrátane dokazovania. 69.Na druhej strane napádaný úkon výsluchu svedka J. R. v Českej republike, ktorý bol realizovaný v rámci výkonu daňovej kontroly žalobcu, nemožno obsah výpovede získanej v rámci medzinárodnej výmeny informácií považovať za postup porušujúci právo žalobcu na účasti na tomto výsluchu. 70.Súd ďalej považuje za potrebné k veci uviesť, a to v súvislosti s výsluchom niektorých svedkov (E. E., J. R. a K. K.), že správne orgány pri dokazovaní neobjasnili zjavné nezrovnalosti, pokiaľ ide o obchodné transakcie medzi žalobcom a ostatnými dodávateľmi, a to najmä v súvislosti so zistenými rozpormi vo výpovediach týchto svedkov, ktorí na jednej strane potvrdili realizáciu obchodných transakcií, ale tiež uviedli, že k nim nedošlo. Toto isté je možné konštatovať aj vo vzťahu k výsluchu svedka F., keď žalovaný na jednej strane tvrdil, vychádzajúc zo zistení správcu dane, že spoločnosť Ostwerke, s.r.o. v roku 2009 neevidovala žiadneho zamestnanca, pričom správca dane na druhej strane konštatoval, že p. F. bol zamestnancom tejto spoločnosti, čo vyplýva z hlásenia o dani zo závislej činnosti za rok 2009. 71.Ako už bolo vyššie spomínané správne orgány sa dostatočným spôsobom ani nezaoberali vyhodnotením výsluchov niektorých svedkov (E. E., J. R., K. K.), keď dostatočne neozrejmili ako teda bol v skutočnosti realizovaný obchodný vzťah so žalobcom, pretože sa doposiaľ relevantným spôsobom nevysporiadali so zistenými rozpormi v ich výpovediach (napr. E. E. vo výpovedi dňa 3.7.2012 potvrdil obchodný kontakt žalobcu s spoločnosťou J Trade, s.r.o. ako aj jeho priebeh ako to tvrdil aj žalobca, čo je v rozpore s jeho vyjadrením pred Daňovým úradom Trenčín dňa 16.12.2011). V tejto súvislosti súd považuje za potrebné k veci uviesť, že pokiaľ správca dane pri dokazovaní neobjasní zjavné nezrovnalosti v predmetných právnych vzťahoch, svedčí to o tom, že skutočnosti rozhodujúce pre stanovenie daňovej povinnosti neboli zistené čo najúplnejšie (rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 38Ca/63/99-37 zo dňa 26.10.1999). 72.Správnym orgánom taktiež možno vytknúť pochybenie spočívajúce v nevykonaní navrhnutých dôkazov (ide o výsluch svedka E. L.), a to v súvislosti s dodaním tovaru od spoločnosti Těšínske Jatky žalobcovi, pričom v tomto smere nie je postačujúce konštatovanie, že takýto návrh zo strany žalobcu správcovi dane došiel dňa 19.3.2012, t.j. v čase prerušenej daňovej kontroly, a preto naň neprihliadal. Bolo potrebné zo strany správnych orgánov sa náležitým spôsobom vysporiadať s týmto navrhnutým dôkazom, naviac za situácie, že tento svedok čestným prehlásením potvrdil, že spoločnosť Těšínske Jatky dodávala tovar priamo žalobcovi. Žalovaný sa týmito zistenými skutočnosťami dostatočným spôsobom nezaoberal a tieto nevyhodnotil, napriek tomu, že je povinný preskúmať napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní, a preto konal v rozpore s ust. § 74 ods. 2 daňového poriadku. 73.Pokiaľ ide o námietky žalobcu, vznesené v súvislosti s neumožnením správcu dane žalobcovi, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi nazerať do administratívneho spisu súd uvádza, že daňový subjekt, resp. jeho zástupca má právo nazerať do spisu, ktorý sa týka jeho daňových povinností. Takéto právo patrí medzi základné procesné práva daňových subjektov pri správe daní, pričom správca dane je povinný o každom takomto nazretí do spisu vyhotoviť úradný záznam. Daňový poriadok síce presne nešpecifikuje, do ktorých častí spisu má daňový subjekt právo nazerať, avšak uvádza, do ktorých častí právo nazerať nemá. Za tohto stavu preto možno vyvodiť, že daňový subjekt, resp. jeho zástupca má právo nazerať do celého spisu, ak v zákone nie je určené inak. Z judikatúry tiež vyplýva, že daňový subjekt má právo nazerať do dokladov, ktoré sa týkajú určenia jeho daňovej povinnosti ako aj do iných podkladov, z ktorých sa pri určení daňovej povinnosti vychádzalo. Správca dane taktiež nie je oprávnený odoprieť daňovému subjektu nahliadnutie do protokolu o ústnych pojednávaniach so svedkom, ak ide o dôkazné prostriedky, ktorých obsahom je zisťovanie okolností určitej transakcie, ktorá má byť predmetom zdanenia. Znamená to, že pokiaľ správca dane neumožnil žalobcovi ako daňovému subjektu nahliadnuť do spisu, tak procesne pochybil, čím porušil ust. § 23 daňového poriadku. 74.Na základe vyššie zistených skutočností súd dospel k záveru, že správca dane pri vyhodnotení dokazovania neobjasnil zjavné nezrovnalosti vo výpovediach niektorých svedkov, čo malo zásadný vplyv na posúdenie samotných právnych vzťahov medzi žalobcom a jeho dodávateľmi, pričom ide o také skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pre stanovenie daňovej povinnosti a v tomto smere neboli zistené čo najúplnejšie. Za tohto stavu preto súd zrušil rozhodnutie žalovaného. Taktiež nemožno považovať za správne, že správca dane v správnom konaní nevypočul konateľa a spoločníka spoločnosti Těšínske Jatky, s.r.o. E. L., ktorého žalobca navrhol vypočuť ako svedka a ktorý čestným prehlásením potvrdil, že spoločnosť Těšínske Jatky, s.r.o. dodávala tovar priamo žalobcovi. Odôvodnenie správneho orgánu založené na tom, že tento výsluch svedka bol zo strany žalobcu navrhovaný v čase, keď bola daňová kontrola prerušená nemožno považovať za dostatočné a relevantné. Znamená to, že žalovaný sa týmto navrhovaným dôkazom dostatočným spôsobom nezaoberal, relevantným spôsobom neozrejmil, prečo ho nevykonal, pričom čestné prehlásenie tohto svedka pritom potvrdilo realizáciu dodávok a naviac tento dôkaz bol vyhodnotený v neprospech žalobcu.. Okrem toho, súd považuje za potrebné k veci uviesť, že žalovaný je povinný preskúmať napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní, a nakoľko tak žalovaný neučinil, je preto potrebné považovať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné, a to aj v súvislosti so zistenými rozpormi vo výpovediach niektorých svedkov, tak ako to bolo uvádzané vyššie. Okrem toho v konaní boli zistené také procesné vady (výsluch svedkov realizovaný v rámci výkonu daňovej kontroly iného subjektu, resp. v inom konaní, neumožnenie byť prítomný pri výsluchu niektorých svedkov, neumožnenie kontrolovanému subjektu nazerať do administratívneho spisu), čím boli porušené procesné práva žalobcu. 75.O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods.2 SSP). 76. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, že obe napadnuté rozhodnutia zrušil podľa § 191 písm. d, e, g, SSP a vec vrátil na ďalšie konanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok ( § 133 ods. 2 SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.