Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/54/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200416 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2015200416.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Pavla Lacza v právnej veci žalobcu: ENVIRAL, a.s., Trnavská cesta, Leopoldov, IČO: 36 259 233, zastúpený advokátskou kanceláriou Škubla & partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, proti žalovanému: Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, Radlinského 37, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.28074/2015 zo dňa 10.03.2015 a č. 20251348/2015 zo dňa 20.05.2015 takto r o z h o d o l : Súd rozhodnutie žalovaného č. 28074/2015 zo dňa 10.03.2015 podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie, v ostatnej časti žalobu zamieta. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 70 eur za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia vo výške 606,26 eur do troch dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 08.06.2015 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 20251348/2015 zo dňa 20.05.2015 v spojení s rozhodnutím 28074/2015 zo dňa 10.03.2015, ktorým žalovaný nepriznal žalobcovi úrok z neskoro vyplateného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2013 s tým, že nadmerný odpočet bol vrátený v súlade s ust. § 79 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (DPH), pričom podľa žalobcu mu nárok na tento úrok vznikol s poukazom na úpravu uvedenú v ust. §79 ods.3 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( daňový poriadok) ako kompenzácia za zadržiavanie nadmerného odpočtu z dane z pridanej hodnoty v priebehu výkonu daňovej kontroly. Podľa žalobcu žalovaný pri svojom postupe ignoroval judikatúru SD EÚ ako i vnútroštátnu právnu normu. Žalobca poukázal na to, že dňa 12.02.2014 podal dodatočné daňové priznanie podľa § 78 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (DPH) za zdaňovacie obdobie december 2013 vo výške 630.248,87 eur, ktorý odpočet mu mal byť podľa § 79 ods. 2 zák. o DPH vrátený do 26.02.2014. Pred uplynutím príslušnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu začal žalovaný u žalobcu daňovú kontrolu, v dôsledku čoho do 26.02.2014 žalobcovi nadmerný odpočet vrátený nebol. Daňová kontrola bola ukončená doručením protokolu a dňa 08.12.2014 a nadmerný odpočet tak bol žalobcovi vrátený v celom rozsahu dňa 18.12.2014 s odkazom na ust. § 79 ods. 6 zák. o DPH. V dôsledku výkonu daňovej kontroly tak bol žalobcovi nadmerný odpočet zadržiavaný 295 dní, počas ktorých nemohol s uvedenými finančnými prostriedkami disponovať, pričom nepredvídateľnosť dĺžky daňovej kontroly nemohol ani rozumne predpokladať a teda nevedel, kedy mu budú finančné prostriedky vrátené. Dňa 12.02.2015 požiadal žalobcu žalovaného podaním označeným ako Žiadosť o úhradu úrokov z neskoro vyplateného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2013, k čomu poukázal na čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES o DPH a interpretáciu tohto článku v rozhodnutiach SDEÚ, ktoré žiadal pri rozhodnutí o jeho žiadosti zohľadniť. Žalovaný listom č. 28074/2015 z 10.03.2015 označeným ako „Oznámenie“ žiadosti žalobcu nevyhovel keď skonštatoval, že nie sú splnené podmienky na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku v spojení s ust. § 79 ods. 2 a 6 zák. o DPH, pričom čl.183 Smernice bol transponovaný do zákona, podľa ktorého žalovaný postupoval. Dňa 04.05.2015 podal žalobca proti tomuto oznámeniu odvolanie, na ktoré žalovaný reagoval listom č. 20251348/2015 zo dňa 20.05.2015 a uviedol, že daňový poriadok neustanovuje, aby správca dane rozhodoval o takejto žiadosti daňového subjektu, predmetom odvolania žalobcu je Oznámenie, ktoré nemožno považovať za rozhodnutie vydané podľa § 63 daňového poriadku a tak sa nemožno proti nemu odvolať. K uvedenému názoru žalovaného žalobca poukázal na to, že i keď rozhodnutie, ktoré žalobou napáda je vydané žalovaným vo forme oznámenia, ide o individuálny správny akt, ktorý je potrebné podriadiť súdnemu prieskumu podľa § 244 ods. 3 O.s.p., pretože sú ním priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy a povinnosti žalobcu vrátane základných práv a slobôd. Ak mal žalovaný za to, že odvolaniu nie je možné vyhovieť, mal ho postúpiť Finančnému riaditeľstvu SR ako odvolaciemu orgánu. Žalobca označil predmetné rozhodnutia za nepreskúmateľné a nezrozumiteľné pre nedostatok dôvodov, ktoré vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Obdobnými prípadmi sa už zaoberal aj Najvyšší súd SR a konštatoval, že vydanie rozhodnutia bez riadneho vyporiadania sa so závermi vyplývajúcimi z judikatúry SD EÚ je neprípustné, k čomu žalobca odkázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/27/2013, sp. zn. 3Sžf/44/2013 a sp. zn. 8Sžf/115/2013. V závere žaloby uviedol, že súd by mal vysloveným právneho názoru žalovanému určiť procesný postup v súvislosti s určením obdobia, za ktoré žalobcovi úrok prináleží, za ktoré považoval moment, kedy mal byť odpočet vrátený, ak by nezačala daňová kontrola, pričom nie je možné vychádzať výlučne z doslovného výkladu príslušného vnútroštátneho predpisu, ale je potrebné vziať do úvahy i judikatúru SDEÚ. V priebehu súdneho konania žalobca súdu oznámil, že SDEÚ už dal odpoveď na prejudiciálnu otázku týkajúcu sa práve článku 183 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES v spojení so smernicou Rady 2006/138/ ES, položenú mu Krajským súdom v Košiciach v právnej veci žalobcu KOVOZBER s.r.o. Spišská nová Ves proti Daňovému úradu Košice, na ktorú SDEÚ odpovedal v rozhodnutí C-120/15 a ktoré rozhodnutie preukazuje, že žalobou napadnuté rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi SDEU. Žalovaný vo vyjadrení doručenom konajúcemu súdu dňa 13.07.2015 žiadal, aby súd návrh zamietol ako nedôvodný a žalovaný postupoval v súlade so zákonom. Vyjadril pochybnosti o dôvodnosti preskúmavania predmetného rozhodnutia súdom, preto mal za to, že v danom prípade ide o nedostatok podmienky konania a súd by mal postupovať podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 103 a § 247 O.s.p., podľa ktorej úpravy by mal konanie zastaviť. Zdôraznil, že žalovaný nerozhodoval o podaní žiadosti žalobcu podľa 63 daňového poriadku, preto nemožno podať proti takémuto oznámeniu ani odvolanie. V prípade, že by súd s takouto argumentáciou nesúhlasil žiadal, aby konanie zastavil v časti týkajúcej sa oznámenia č. 28074/2015 zo dňa 10.03.2015, ktoré je napadnuté samostatnou žalobou v konaní vedenom pod sp. zn. 14S/80/2015 na Krajskom súde v Trnave. Ak by súd v konaní pokračoval, žalovaný práve z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach požiadal SDEÚ o odpoveď na položenú predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu čl. 183 prvého odseku smernice Rady 2006/112/ES v znení smernice Rady 2006/138/ES, ktorá má význam pre rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, navrhol konanie prerušiť. V ostatnej časti vyjadrenia k požiadavke žalobcu na vyplatenie úroku z vyplateného nadmerného odpočtu DPH v zákonnej lehote poukázal na právnu úpravu uvedenú v § 79 ods. 3 daňového poriadku, podľa ktorej žalovaný postupoval, pričom podľa jeho názoru dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu nemožno považovať za dobu neoprávnené zadržiavaných finančných prostriedkov daňového subjektu, keďže táto lehota na vrátenie daňového odpočtu je určená priamo v ust. § 79 ods. 6 zák. o DPH dĺžkou 10 dní od skončenia daňovej kontroly, ktorá lehota bola dodržaná a žalobca ako daňový subjekt musí strpieť obdobie vykonávania daňovej kontroly i vo vzťahu k zadržiavanému nadmernému odpočtu a doby jeho vrátenia. V námietke žalobcu o nerešpektovaní judikatúry SDEÚ žalovaný poukázal na to, že príslušná právna norma lehotu a dĺžku pre vrátenie nadmerného odpočtu limituje v ust. § 46 ods. 10 daňového poriadku obdobím jedného roka, teda nejedná sa o neobmedzenú dĺžku trvania daňovej kontroly, preto nedochádza ani pri postupe žalovaného k rozporu s článkom 183 smernice Rady 2006/112/ES. Žalovaný je štátnym orgánom, ktorý môže konať iba na základe Ústavy SR, v jej medziach a spôsobom ako stanoví zákon a daňový poriadok ani zákon o DPH neupravuje nárok na priznanie kompenzačného úroku tak, ako si uplatňuje žalobca. K judikatúre vyplývajúcej z rozhodnutí NS SR žalovaný uviedol, že k aplikácii princípu prednosti práva EÚ u nás absentujú procesné legislatívne pravidlá, a ak sa nejedná o situáciu acte eclaire, je potrebné položiť prejudiciálnu otázku SDEÚ. Okrem toho na území SR neplatí systém precedenčného práva, preto ani poukazom na rozhodnutia NS SR sa nemožno dovolávať zmeny postupu a rozhodnutia žalovaného a vo verejnom práve sa nemožno odvolávať na analógiu. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa § 244 ods. 1 v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie. Zástupca žalobcu na pojednávaní odkázal na obsah žaloby a zdôraznil, že vo veci položenej prejudiciálnej otázky Krajským súdom Košice bolo vydané SDEÚ už rozhodnutie, ktorým je daná odpoveď na položenú otázku súvisiacu s výkladom článku 183 smernice o DPH a ktoré je aplikovateľné i na toto konanie. Predmetným rozhodnutím dal SDEÚ jasnú odpoveď na aplikáciu predmetného článku smernice v spojení s vnútroštátnou právnou úpravou a žiada, aby súd postupoval v jej smere a v rozhodnutí, ktorým žalobe vyhovie vyslovil, ako má žalovaný pri výpočte úroku postupovať. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, predvolanie mal prevzaté, svoju neprítomnosť neospravedlnil, preto súd o veci konal a rozhodol i v jeho neprítomnosti, keď vychádzal z obsahu vyjadrenia k žalobe. Súd preskúmal podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý mu predchádzal a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Originál administratívneho spisu je súčasťou spisu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 14S/80/2015, s ktorým sa konajúci súd oboznámil pred vydaním tohto rozhodnutia a ktorá skutočnosť je v súdnom spise zaznamenaná. Podľa § 244 O.s.p (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250i O.s.p. (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Konajúci súd dospel k záveru, že k „oznámeniu“ je potrebné pristupovať z hľadiska obsahu a nie iba formy, preto ho vyhodnotil ako rozhodnutie, ktoré podlieha súdnemu prieskumu, aj keď bolo vydané formou „oznámenia“. Súd vzal do úvahy i skutočnosť, že úkon žalobcu, ktorým bola „žiadosť o úhradu úrokov z neskoro vyplateného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2013“ zo dňa 11.02.2015 adresovaná žalovanému sama o sebe k vydaniu rozhodnutia správnym orgánom nevedie, preto reakcia na túto žiadosť vydaná ako „oznámenie“, proti ktorému už nie je možné podať žiaden opravný prostriedok je rozhodnutím spôsobilým preskúmania súdom. Z vyššie uvedenej právnej úpravy vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy, okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych rozhodnutí súdom môže teda byť obmedzený zákonnou úpravou tých rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú (§ 248 O.s.p.). Uvedené ustanovenie je súčasne dôležitou interpretačnou pomôckou, pretože výnimky z aplikácie ústavy, i keď sú ustanovené zákonom, nie je možné vykladať extenzívne, ale reštriktívne. Súčasne pri preskúmavaní rozhodnutí orgánov verejnej správy je potrebné tiež posudzovať charakter rozhodnutí správnych orgánov, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu, v súlade s právnou úpravou vyjadrenou v ustanoveniach § 244 ods. 3 a § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Musí ísť o rozhodnutia vydané správnymi orgánmi v správnom konaní, prípadne ďalšie rozhodnutia, ktoré v konečnom dôsledku zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby v správnom súdnictve je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu; pričom takéto rozhodnutie správneho orgánu právoplatne zakladá, mení alebo ruší oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo týmto rozhodnutím sú práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 247 ods. 1, § 244 ods. 3 O.s.p.). Súdy pri prieskume zákonnosti správnych rozhodnutí, ako orgány štátu sú oprávnené a súčasne povinné konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl.2 ods. 2 Ústavy). Vzhľadom na vyššie uvedené súd podrobil preskúmaniu len oznámenie č. 28074/2015 zo dňa 10.03.2015 vydané žalovaným, keď ďalšie oznámenie vydané žalovaným pod č. 20251348/2015 zo dňa 20.05.2015 už nepovažoval za podanie, ktoré by malo podliehať súdnemu prieskumu, nie je rozhodnutím druhostupňového orgánu, ale iba potvrdením stanoviska žalovaného vyjadrené v oznámení zo dňa 10.03.2015. Žalovaný žiadal vo vyjadrení k žalobe o prerušenie konania, ktorému návrhu súd nepovažoval za potrebné vyhovieť, pretože v čase rozhodovania súdu o žalobe už bola SDEÚ daná odpoveď na Krajským súdom v Košiciach položenú predbežnú otázku a výklade článku 183 smernice Rady 2006/112/ES v právnej veci súvisiacej s konaním medzi spoločnosťou KOVOZBER s.r.o. a Daňovým úradom Košice. K uvedenému súd uvádza, že i keď jednotlivé rozsudky SDEÚ sú v zásade záväzne inter partes, neformálne platí ich všeobecná záväznosť. SDEÚ autoritatívne deklaruje výklad určitého sporného ustanovenia práva EÚ pri zohľadnení konkrétnej skutkovej okolnosti daného prípadu ,ale ak SDEÚ uvedie, že vnútroštátne pravidlo je v rozpore s právom EÚ, je potrebné tento záver rešpektovať a nie je možné ho ignorovať. Predmetom tohto konania bola právna úprava uvedená v zák. č. 563/2009 Z.z. a v zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, keď z uvedených právnych predpisov jednoznačne nevyplýva, za aké obdobie je možné priznať úrok zo zadržiavaného nadmerného daňového odpočtu, ktorý správca dane vráti v prípade začatia daňovej kontroly podľa § 79 ods. 2 zák. o DPH v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Podľa § 79 daňového poriadku (3) Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Podľa § 79 zák. o DPH. (2) Daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov 29b) v súhrne viac ako 1 000 eur. Podľa čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty Ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Podľa § 86 zák. o DPH Týmto zákonom sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 6. Podľa prílohy 6 k zák. o DPH 4. Smernica Rady 2008/9/ES z 12.2.2008, ktorou sa ustanovujú podrobné pravidlá pre vrátenie dane z pridanej hodnoty ustanovené v smernici 2006/112/ES zdaniteľným osobám, ktoré nie sú usadené v členskom štáte vrátenia dane, ale ktoré sú usadené v inom členskom štáte (Ú.v. EÚ L 44, 20.2.2008). Z uvedeného vyplýva, že i keď členské štáty si môžu vnútroštátnym právom túto otázku upraviť rôzne, musia byť rešpektované základe zásady uvedené v čl. 183 smernice, ktorá právna úprava má aplikačnú prednosť. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe i s odkazom na oznámenie, ktoré je predmetom súdneho prieskumu uviedol, že nie sú pre neho záväzné rozsudky vydané v iných konaniach, môže postupovať iba v súlade s platnými právnymi normami a tie mu neumožňujú priznávať úroky z vyplateného nadmerného odpočtu inak a za inú dobu ako je uvedené v zákone, pričom sa nejedná o úhradu úroku z neskoro vyplateného nadmerného odpočtu. Krajský súd po vyhodnotení vyššie uvedeného dospel k záveru, že vrátenie nadmerného odpočtu DPH v lehote, ako vykonal žalovaný je pre daňový subjekt značne nevýhodné, je bez akejkoľvek kompenzácie a nie je v súlade s právom Európskej únie. Súd pri vydaní tohto rozhodnutia vzal do úvahy podstatnú a pre toto rozhodnutie právne významnú skutočnosť, ktorou je odpoveď SDEÚ na prejudiciálnu otázku predloženú Krajským súdom Košice, ktorá sa týkala výkladu článku 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES doplnenej smernicou 2006/138/ ES, ktorá odpoveď vyjadrená v uznesení SDEÚ vo veci C-120/15 už musela byť žalovanému známa, a ktorá jasne uvádza, že článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Žalovaný napriek uzneseniu SDEÚ zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15, predmetom ktorej bolo zodpovedanie prejudiciálnej otázky súvisiacej s výkladom článku 183 smernice Rady 2006/1123/ES svoje stanovisko k žalobe nezmenil, hoci SDEÚ v odpovedi na položenú otázku jednoznačne uviedol, že neuznanie nároku na úrok z vyplateného nadmerného odpočtu, hoci vychádza z platnej vnútroštátnej právnej úpravy je v rozpore s právom Európskej únie a v rozpore s vydanou judikatúrou SDEÚ . Podľa predmetného uznesenia SD EÚ pri takomto postupe nie sú zohľadňované finančné straty, ku ktorým dochádza u daňového subjektu pri vrátení nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí v zákone uvedenej lehoty, ktorá je podľa záveru vysloveného v rozhodnutí SDEÚ C-120/15 neprimeraná. Krajský súd s poukazom nielen na viacero vydaných predchádzajúcich rozhodnutí SDEÚ, ktoré sa týkali vyplatenia úroku pri zohľadnení počiatočného okamihu, kedy by mal byť nadmerný odpočet vrátený (uznesenie Delphi Hungary Autoalkatrész Gyártó C-654/13) ale i na konkrétne rozhodnutie C-120/2015 má za to, že rozhodnutie žalovaného o neoprávnenosti nároku žalobcu na úrok je bez opodstatnenosti a najmä je vnútroštátny predpis v rozpore s právom Európskej únie, a preto ho nemal žalovaný uplatňovať. Po zverejnený rozhodnutia C-120/15 mal žalovaný dostatok priestoru, aby do rozhodnutia súdu v tejto veci svoje rozhodnutie zmenil, prípadne v tomto súdnom konaní adekvátne reagoval. Žalovaný ale zostal pasívny, svoj právny názor a stanovisko k žiadosti žalobcu nezmenil, ( pričom sám vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd konanie prerušil práve do vydania rozhodnutia vo veci prejudiciálnej otázky položenej Krajským súdom v Košiciach), príslušnú smernicu, ktorá je nadradená vnútroštátnemu právu ignoroval napriek tomu, že smernica je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát EÚ záväzná a má podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom, preto vnútroštátne orgány sú povinné pri aplikovaní práva právny predpis vykladať eurokonformne, a ak nie je možné vnútroštátny predpis vyložiť eurokonformne, orgán aplikujúci právo takéto ustanovenie nepoužije. Podľa § 250j O.s.p. (2) Súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, Žalovaný postupoval v jasnom rozpore s čl. 7 ods.2 Ústavy a tiež článkom 183 smernice o DPH, z toho dôvodu súd rozhodnutie označené žalovaným ako Oznámenie č. 28040/2015 zo dňa 10.03.2015 podľa § 250j ods. 2 písm. a) Os.p. zrušil s tým, že žalovaný sa musí s uvedenou skutočnosťou, zistený skutkový stav podriadiť do právnu normu, ktorá sa na vec vzťahuje a použitie ktorej je už konkretizované i v odpovedi na prejudiciálnu otázku položenú Krajským súdom v Košiciach a vyporiadať sa s vecou tak, aby nekonal v rozpore so smernicou a princípmi právneho štátu. Žalobu v časti návrhu o preskúmanie rozhodnutia č. 20251348/2015 zo dňa 20.05.2015 súd z dôvodu neopodstatnenosti v spojení s dôvodmi uvedenými vyššie zamietol. O trovách konania súd podľa § 250k ods.1 O.s.p., keď neúspech žalobcu v zamietajúcej časti vyhodnotil ako nepatrný a v konaní neúspešného žalovaného zaviazal k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania, ktoré pozostávajú z náhrady za zaplatený súdny poplatok vo výške 70 eur a trov právneho zastúpenia, keď základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 11 ods.4 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Neúspech v zamietajúcej časti Žalobcovi tak súd priznal nárok na náhradu trov za 2 úkony právnej služby ( prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby v roku 2015) t.j. 2x 139,83 eur, k tomu režijný paušál 2x8,39 eur, jeden úkon vo výške 143 eur (účasť na pojednávaní dňa 03.05.2016), k tomu paušálna náhrada 8,58 eur, náhradu za stratu času v rozsahu 4 polhodín po 14,30eur/polhodina- 1/60 výpočtového základu pre rok 2016), celkom 505,22 eur , k tomu 20%DPH je spolu 606,26 eur. Trovy konania v rozsahu 2077,14 eur, ako ich vyčíslil právny zástupca žalobcu mu súd nepriznal, vyhodnotil ich ako nedôvodné, pretože ich výška nebola v súlade s odmenou za úkon , ktorá je určená vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti O.s.p. Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.