Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/71/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110225541 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2110225541.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobkyne: M. I., nar. X. W. XXXX, bytom J., M. XX, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska spoločnosť s.r.o., Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 36 813 401, proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, so sídlom správcu Trnava, Sladovnícka 13, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Korytár s.r.o., Trnava, Sladovnícka 13, IČO: 47 243 279, o nahradenie prejavu vôle na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 18. novembra 2014 č. k. 26C/206/2010-350 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trnava z 8. januára 2015 č. k. 26C/206/2010-367 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaného, že tento ako predávajúci uzatvára s ňou zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. XX, ktorý sa nachádza na X. poschodí bytového domu na M. ulici č. XX v J., zapísaného na LV č. XXXX pre k. ú. J.. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 123, § 132 ods. 1 a 2 a § 663 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 14 ods. 1 písm. a/ zák. č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj § 14 ods. 1, § 16 ods. 1 a 17 ods. 1, 2 a 3 a § 29 ods. 2 zák. č. 182/1993 o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, vecne tým, že dňa 15. októbra 2008 doručila žalobkyňa žalovanému žiadosť zo dňa 6. októbra 2008 o prevod predmetného bytu do osobného vlastníctva, ktorú nevzala späť, následne doručila žalovanému dňa 8. septembra 2010 žiadosť o vyjadrenie sa k jej žiadosti o prevod bytu do osobného vlastníctva, na ktorú žalovaný reagoval listom zo dňa 23.11.2009, v ktorom jej oznámil, že dňa 3.decembra 2009 bude vykonaná obhliadka predmetného bytu a predmetná žaloba o nahradenie prejavu vôle bola doručená súdu dňa 12. novembra 2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej doby, preto u žalovaného trvá povinnosť na základe tejto žiadosti odpredať byt do vlastníctva nájomcovi, za podmienok stanovených zákonom č. 182/1993 Z.z. účinného v čase podania žiadosti. Vlastníkom, resp. osobou oprávnenou nakladať s bytom, boli v čase uzavretia zmluvy o nájme bytu zo dňa 23.3.1999, Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, resp. od vyhlásenia konkurzu na jeho majetok to bol správca konkurznej podstaty. Po určitú dobu bola v katastri nehnuteľností vedená ako vlastníčka nehnuteľnosti obchodná spoločnosť TAZ, a.s. v likvidácii, v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 44Cbi/6/2007 bolo však právoplatne rozhodnuté, že sporný byt patrí do konkurznej podstaty úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii (od 5.10.2007 v konkurze), čo znamená, že obchodnej spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii nikdy nesvedčilo vlastnícke právo k bytu, preto ak obchodná spoločnosť TAZ, a.s. v likvidácii (obchodná spoločnosť TAZ SIPOX, a.s., ktorá vznikla dňa 14. mája 1998 ako právny nástupca obchodnej spoločnosti TAZ spol. s r.o., od 1.6.1999 zmena obchodného mena predmetnej spoločnosti na TAZ, a.s.) v zastúpení Správou mestského majetku Trnava uzavrela zmluvu o nájme bytu so žalobkyňou, je takýto právny úkon od počiatku absolútne neplatný pre nedostatok jej dispozičného oprávnenia nakladať s predmetom zmluvy v čase jej uzavretia. Obchodná spoločnosť TAZ, a.s. v likvidácii (v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy s obchodným menom: TAZ SIPOX, a.s.) dala do nájmu predmetný byt žalobkyni, ktorý v čase uzavretia zmluvy o nájme bytu nevlastnila, nemohla teda previesť viac práv, ako mala v čase uzatvárania zmluvy o nájme bytu, a preto je zmluva o nájme bytu od samotného počiatku absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom. Keďže zmluva o nájme bytu je podľa § 39 O.z. neplatná, pretože nájomné právo bolo zriadené k nehnuteľnosti, ktorá nepatrila obchodnej spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii, tak nájomné právo k predmetnému bytu z uvedenej zmluvy o nájme bytu nevzniklo a neexistuje. Dňa 26. marca 2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava a dňa 23.9.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.2.2010 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767. Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. B. Z.. Ďalšou otázku potrebnou na vyriešenie v prejednávanej veci bolo to, či došlo k vzniku nájmu bytu medzi žalobkyňou a žalovaným. Nájomné za užívanie bytu platila žalobkyňa a v konaní bolo preukázané, že žalovaný prijímal platby nájomného od žalobkyne. Žalovaný oznámeniami zo dňa 7. marca 2009, 15. apríla 2009, 23. novembra 2009, 25. júna 2010 a 8. septembra 2010 jednal so žalobkyňou ako s nájomcom predmetného bytu a dňa 5. novembra 2009 vykonal obhliadku predmetného bytu. Zo skutkových zistení vyplynulo, že medzi účastníkmi konania nebola uzatvorená písomná nájomná zmluva ani ústna nájomná zmluva. Neexistencia písomnej i ústnej formy nájomnej zmluvy sama o sebe v zmysle ustanovenia § 686 ods. 1 O.z. však nespôsobuje jej neplatnosť a tým nezabraňuje vzniku nájmu, preto súd prvého stupňa zisťoval, či neboli splnené podmienky pre vznik práva nájmu bytu konkludentne podľa § 686 ods. 1 O.z.. Pri vzniku nájomnej zmluvy medzi účastníkmi konania konkludentným spôsobom je prejav vôle vyjadrený nevýslovne, konaním, tzv. konkludentne za predpokladu, že tento konkludentný spôsob nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť, napr. reálne začatie plnenia, ktoré vyplýva zo zmluvy. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že najneskôr od mesiaca máj 2011 bolo zrejmé, čo je predmetom nájmu bytu, kto užíva byt, nebola sporná výška nájomného a ani poplatku za služby spojené s užívaním bytu, žiadna z týchto platieb nebola rozporovaná v priebehu konania. Žalovaný prijímal platby nájomného už za rok 2009 od žalobkyne. Podstata nájomnej zmluvy upravenej v ust. § 663 a nasl. O.z. a z nej vyplývajúceho nájomného pomeru spočíva v tom, že prenajímateľ prenecháva vec nájomcovi do dočasného užívania za odplatu, pričom dočasnosť trvania nájomného pomeru môže a nemusí byť výslovne dohodnutá, vec môže byť odovzdaná aj bez konkrétneho časového určenia. Z nájomnej zmluvy vyplýva pre nájomcu právo, aby prenajatú vec užíval a spôsob užívania upravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, prípadne nájomná zmluva. Práva a povinnosti prenajímateľa sú rovnako upravené v zákonnom predpise a môžu byť spresnené v nájomnej zmluve. Podľa ust. § 685 ods. 1 nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Občiansky zákonník nevyžaduje pre nájomnú zmluvu určitú formu, možno ju teda uzavrieť aj konkludentne, t.j. aj rešpektovaním stavu užívania a poberaním nájomného. Občiansky zákonník nepredpisuje, čo má nájomná zmluva obsahovať okrem úpravy nájmu bytu. Prvostupňový súd dospel k záveru, že najneskôr od 20. novembra 2008 žalovaný vedel, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Skutočnosť, že následne prijímal od žalobkyne nájomné, ako aj samotná obhliadka sporného bytu, svedčí o konkludentnom uzavretí nájomnej zmluvy. Žalovaný rešpektoval pokojný stav, je nesporným, že od roku 2009 poberal od žalobkyne riadne nájomné. Žalovaný komunikoval so žalobkyňou ako s nájomcom, čo svedčí o tom, že žalobkyňa si pri rešpektovaní základného princípu ochrany dobrých mravov mohla tieto úkony vykladať tak, že s ňou uzavrel nájomnú zmluvu. Aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 5 Cdo/266/2007, v ktorej sa prejednávala vec s obdobným skutkovým stavom a hoci záver rozhodnutia je opačný - súd dospel k záveru, že zmluva nebola uzavretá pre nedostatok formálnych predpokladov na preukázanie konkludentnej akceptácie návrhu, pre právne posúdenie veci je možné toto rozhodnutie podporne aplikovať aj v tejto prejednávanej veci. Najvyšší súd tam konštatoval, že prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 O.z.). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. Pokiaľ žalovaný po dobu dva a pol roka (20. novembra 2008 - 2. februára 2011 - kedy bol zo strany žalovaného podaný vzájomný návrh na vypratanie nehnuteľnosti) pristupoval k žalobkyni ako k nájomcovi, jej postavenie nijako nespochybnil, nájomné mu riadne platila a on tieto platby prijímal, ako aj z jeho vystupovania, bola zjavná vôľa, aby byt užívala za odplatu (neboli jej doručované žiadne výzvy na vypratanie bytu, jej užívacie právo nebolo spochybňované), je v súlade s princípom ochrany dobrých mravov a výkladu vôle v prospech toho, kto koná dobromyseľne, uzavrieť, že nájomná zmluva medzi účastníkmi vznikla konkludentne prijatím nájomného na účet žalovaného (pričom je potrebné zdôrazniť, že na takúto platbu a na vopred určený účet bola žalobkyňa priamo žalovaným vyzvaná, nešlo o svojvoľne vykonanú úhradu). Na prevod vlastníckeho práva k predmetnému bytu za regulovanú cenu je však potrebné zachovať kontinuitu nájomného vzťahu medzi vlastníkom domu (tento pozostáva z jednotlivých bytov) na strane prenajímateľa a prvého nájomcu. Žalobkyňa začala byt užívať z titulu nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 23. marca 1999 so spoločnosťou TAZ SIPOX, a.s. avšak už relevantným spôsobom nepreukázala, že bola osobným užívateľom, resp. nájomcom predmetného bytu v rozhodnom období, t. j. v rokoch 1973-1992, teda v období od prvého pridelenia bytu do osobného užívania do privatizácie majetku úpadcu. Predošlým nájomcom bytu bol pán Z. K., ktorý nemal k žalobkyni žiaden príbuzenský resp. obdobný vzťah. Prevod vlastníckeho práva za regulovanú cenu, konkrétne ako požaduje žalobkyňa vo svojom návrhu o nahradenie prejavu vôle na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 10. novembra 2010 nie je v súlade so zákonom a žalobkyňa naň nemá právny nárok, pretože Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov reflektuje regulovanú cenu len pri prvom prevode bytu, kedy musí byť zachovaná kontinuita na strane oprávneného ako aj na strane povinného. Obmedzenie tzv. prvého prevodu podľa § 16 ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uvedenou voľnou dispozíciou (prevodom akémukoľvek subjektu) nezvratne zaniká, pretože ďalej neexistuje nájomný vzťah, ktorý by zákaz aktivoval a nie je zachovaná požadovaná kontinuita v subjekte. Rozhodnutie o trovách konania vymienil súd prvého stupňa v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej a to z dôvodu kvantity a obtiažnosti prejednávanej veci. Proti rozsudku podala včas odvolania žalobkyňa, navrhla ho zmeniť tak, že súd nahradí prejav vôle žalovaného, ktorý ako predávajúci uzatvára so žalobkyňou zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. XX, ktorý sa nachádza na X. poschodí bytového domu na M. číslo XX v J., zapísaný na LV č. XXXX katastrálne územie J., evidovaný Správou katastra Trnava v znení ,,Zmluvy o prevode vlastníctva bytu“, ktorá je súčasťou odvolania (odvolacieho návrhu). S rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasila pretože toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f/ O.s.p.). Uviedla, že je nájomníčkou bytu pôvodne patriaceho štátnemu podniku TAZ š.p. Trnava s tým, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy s týmito bytmi disponovala TAZ a.s., resp. TAZ SIPOX a.s. Trnava, pričom nemala dôvod jej oprávnenie disponovať s bytmi spochybňovať, keď vlastnícke právo, aj keď zdá sa že domnelé, tohto subjektu bolo založené rozhodnutím štátu reprezentovaného jeho orgánmi. Žalovaný počas celej doby užívania predmetu nájmu jej právo nájmu nespochybňoval, naopak, v oprávnení predmet nájmu užívať ju utvrdzoval jednak prijímaním platieb nájomného, jeho predpisom a tiež úkonmi smerujúcimi k odpredaju bytu. Má za to, že splnila všetky podmienky pre odkúpenie bytu, počnúc existenciou nájomného vzťahu a končiac podaním žiadosti o odkúpenie bytu, pri súčasnom plnení si všetkých povinností nájomcu, ktoré žalovaný od nej požadoval. Nájomný vzťah bol žalovaným riadne akceptovaný, v konkurenčnom zápase o zapísanie predmetného bytu do súpisu majetku úpadcu TAZ a.s. opakovane ju informoval o zamýšľanom predaji bytu, k čomu zároveň aj smerovali jeho faktické kroky s upozornením, že pokiaľ nájomcovia majú mať nárok na odkúpenie bytu, nájomné musia platiť žalovanému. Súd prvého stupňa v tejto rozhodol už v poradí druhým rozsudkom, keď odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z 3. júla 2012 zrušil a vrátil späť na ďalšie konanie okrem iného z dôvodu skúmania vzniku nájomného vzťahu. Prvostupňový súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že nie je daná kontinuita nájomného vzťahu medzi vlastníkom domu a prvým nájomcom. Pokiaľ však nájomný vzťah vznikol konkludentne na základe podstatných skutkových okolností, ktoré v konaní preukázala, nie je namieste kontinuitu hľadať, keď konkludentne uzavretá nájomná zmluva je originálnym spôsobom vzniku nájomného vzťahu. Ak je odvolateľka nájomníčkou má nárok na odkúpenie bytu do osobného vlastníctva za cenu zodpovedajúcu ustanoveniam § 29 ods. 7 z.č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Vo väzbe na tvrdenia žalovaného o tom, že žalobkyňa nie je oprávneným nájomcom s právom odkúpenia bytu vzhľadom na tú skutočnosť, že nevlastník na neho nemohol právo nájmu delegovať, poukázala na rozsiahlu judikatúru v obdobných právnych veciach, ktoré síce hovoria o nadobudnutí vlastníckeho práva od nevlastníka, avšak keďže vlastnícke právo požíva vyšší stupeň ochrany ako právo nájmu, potom sú takéto judikáty použiteľné aj na tento prípad. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 22Cdo 1186/98 napr. judikoval, že v prípade, ak prevodca, ktorý je vlastníkom nehnuteľnosti, túto prevedie do vlastníctva nadobúdateľa, nemôže dodatočné odpadnutie právneho dôvodu, na základe ktorého sa prevodca stal vlastníkom veci mať za následok zánik vlastníckeho práva nadobúdateľa, ktorý nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere. Táto právna veta je aplikovateľná nie len na žalobkyňu, ktorá takto nadobudla právo nájmu, ale pre prípad dobromyseľnosti zrejme aj na prevod vlastníckeho práva pri postupných prevodoch od TAZ š.p., resp. FNM, TAZ a.s. a podobne na ďalšieho v poradí nadobúdateľa. Uvedené subjekty zrejme mali alebo mohli mať na prípadnú nápravu nesprávneho rozhodnutia v procese privatizácie majetku vplyv, takýto vplyv určite nemohla mať žalobkyňa a bola teda dobromyseľným držiteľom práva nájmu, požívajúcim v dôsledku toho ochranu v podobe zachovania všetkých s tým súvisiacich práv. Analogicky je pre založenie práva nájmu odvodeného od vlastníka, ktorý by vlastnícke právo stratil použiteľný aj iný judikát, ktorý vychádza z prezumpcie správnosti správneho aktu a z ktorého právnej vety vyplýva, že skutočnosť, že právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení nehnuteľnosti, ktoré bolo právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva zrušené po tom, čo vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudla tretia osoba, nemôže mať za následok zánik vlastníckeho práva tretej osoby (Rozsudok NS ČR 22 Cdo 3035/2000). Keďže s právom nájmu, ktoré nadobudla od osoby, vo vlastníctvo ktorej dôverovala a s jej právom nájmu je spojené právo na nadobudnutie vlastníctva k bytu, je tento judikát analogicky rovnako na ochranu dobromyseľného nadobúdateľa práva nájmu použiteľný. Obdobné judikáty NS SR sa týkajú napríklad aj dodatočného zrušenia nadobúdacieho titulu - príklepu a ochrany nadobúdateľov nehnuteľnosti od vydražiteľov, prípadne v exekučných konaniach. Daná skutková situácia je typickým príkladom pre aplikáciu ust. § 3 ods.1 O.z., ktorý zakazuje taký výkon práv a povinností, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca vyjadruje svoje presvedčenie, že právo cez toto ustanovenie právneho poriadku môže súd aplikovať a interpretovať ustanovenia hmotnoprávnych predpisov, upravujúce právne vzťahy účastníkov tak, aby jeho rozhodnutie bolo spravodlivé a nezakladalo krivdu. Z rozhodovacej praxe súdov je známy judikát - rozsudok NS ČR sp.zn. 22/Cdo/740/99, z ktorého vyplýva, že v rozpore s dobrými mravmi môže byť dokonca aj uplatnenie práva vlastníka na ochranu, a to vtedy, keď by jeho výkon práva vážne poškodil užívateľa veci, vlastníkovi by nepriniesol zodpovedajúci prospech a vyhovenie žalobe na ochranu práv vlastníka by sa dotýkalo u druhého účastníka zvlášť významného záujmu, spravidla zabezpečenia bývania. O rovnaký prípad teda ide aj v tomto konaní, preto výkon práva žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi a nepožíva ochranu a je ustanovením § 3 ods. 1 O.z. zakázaný. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 2. februára 2016 (§ 156 ods. 1 O.s.p.). Odvolateľka odvolanie odôvodnila tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2). Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení č. k. 11Co/407/2012-281 zo dňa 28. februára 2014 dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím i s odôvodnením napadnutého rozsudku. Niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou nim zvolený spôsob rozhodnutia. Vzhľadom k aktuálnej úprave procesného práva by tak v zásade odvolaciemu súdu postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa a odvolanie sa na ne (prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.), ale pre úplnosť sa žiada ešte doplniť (druhá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné: Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 11Co/407/2012-281 zo dňa 28. februára 2014 na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 3 júla 2012 č. k. 26C/206/2010-240 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trnava z 27. júla 2012, č.k. 26C/206/2010-260 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v tomto uznesení uviedol, že z ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. a § 44 ods. 1 zákona č.7/2005 Z.z. jednoznačne vyplýva, že správca konkurznej podstaty úpadcu, na ktorého prešli v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii aj vlastnícke práva k podstate úpadcu, ktorej súčasťou je aj predmetný byt, má povinnosť previesť predmetný byt na žalobkyňu, ak táto bola v rozhodnom období jeho nájomníčkou za splnenia podmienok ustanovených v zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a to za cenu, ktorá zodpovedá ust. § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, preto aj rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ aj f/ O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa spočívajúcom v tom, že žalobkyňa je nájomníčkou predmetného bytu, avšak aj s tým, že prevod vlastníckeho práva za regulovanú cenu, konkrétne ako požaduje žalobkyňa vo svojom návrhu o nahradenie prejavu vôle na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu nie v súlade so zákonom a žalobkyňa naň nemá právny nárok. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov reflektuje regulovanú cenu len pri prvom prevode bytu, kedy musí byť zachovaná kontinuita na strane oprávneného ako aj na strane povinného. Obmedzenie tzv. prvého prevodu podľa § 16 ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uvedenou voľnou dispozíciou (prevodom akémukoľvek subjektu) nezvratne zaniká, pretože ďalej neexistuje nájomný vzťah, ktorý by zákaz aktivoval a nie je zachovaná požadovaná kontinuita v subjekte. Cieľom zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov bolo umožniť, aby nehnuteľnosti, ktoré boli pred rokom 1989 odovzdané do trvalého užívania, nadobudli do vlastníctva nájomcovia za takú cenu, aká platila v čase vzniku trvalého užívania. Žalobkyňa začala predmetný byt užívať ako vyplynulo z dokazovania na súde prvého stupňa na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 23. marca 1999 so spoločnosťou TAZ SIPOX, a.s. s tým, že predmetný byt bol pridelený v roku 1983 p. Z. K.. Odvolací súd má za to, že nebolo preto ani možné, aby si odvodzovala svoje užívacie právo, resp. oprávnený nájom bytu od uvedeného nájomcu, nakoľko nie je daná žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala prechod nájmu ani iná právna skutočnosť, ktorá by zakladala kontinuitu osobného užívania, resp. nájmu od pridelenia bytu cez jeho užívanie žalobkyňou až po súčasnosť. Nájom, resp. trvalé užívanie bytu tu muselo byť v čase začatia účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 1993. Prvostupňový súd preto rozhodol správne ak žalobu zamietol a odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Podľa ust. § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa rozhodne o trovách odvolacieho konania, pretože tento nerozhodol o trovách v rozhodnutí napadnutom odvolaním vo veci samej v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. z dôvodu kvantity a obtiažnosti prejednávanej veci. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.