Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/181/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111200203 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2111200203.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcov: 1. S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., J. X, 2. J. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., J. X, proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii - v konkurze, so sídlom Trnava, IČO: 00 009 199, zastúpený Advokátskou kanceláriou Korytár s.r.o., so sídlom Trnava, Sladovnícka 13, IČO: 47 243 279, o nahradenie prejavu vôle na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, na odvolanie žalobcu 2 proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 26C/3/2011-374 zo dňa 08.06.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaný má voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 123, § 132 ods. 1 a 2, § 663, § 700 ods. 1 a 2, § 703 ods. 1, § 715 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, § 47 ods. 5, § 92 ods. 5 zák. č. 7/2005 Z.z., § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“), § 4 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 29 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. a vecne tým, že žalobcovia 1 a 2 žalobou doručenou tunajšiemu súdu 12.11.2010 v spojení so zmenou žaloby urobenou na pojednávaní dňa 30.03.2016 žiadali súd o nahradenie prejavu vôle žalovaného, že tento ako predávajúci uzatvára so žalobcami 1 a 2 Zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. XX, ktorý sa nachádza na X. nadzemnom podlaží bytového domu na J. ulici č. X v P., zapísaného na LV č. XXXXX pre k.ú. P. (ďalej len „predmetný byt“) v znení uvedenom v žalobe za kúpnu cenu vo výške 687,77 Eur, ktorá je v súlade s ust. § 17 ods. 3, § 18 a § 18a Zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalobcovia 1 a 2 žalobu odôvodnili tým, že sú manželmi od 23.05.2009 a vzniklo im právo spoločného nájmu manželov k predmetnému bytu. Predchádzajúce manželstvo žalobkyne 1 s G. G. súd rozviedol dňa 20.02.2003. Nájomná zmluva bola uzavretá dňa 26.07.2004 ešte s nájomcami G. a S. G., pričom G. G. sa práva nájmu vzdal. Vlastníkom predmetného bytu je žalovaný. Žalobkyňa 1 so svojím prvým manželom predmetný byt nadobudla výmenou za iný byt s predchádzajúcimi nájomníkmi K. Y. a J. Y. a na základe zámennej zmluvy vstúpili do ich práv nájomcu. Nájom vznikol na dobu neurčitú. Žalobkyňa 1 požiadala o predaj bytu žiadosťou zo dňa 15.10.2008. Listom zo dňa 23.11.2009 oznámil žalovaný žalobkyni 1, že za účelom prípravy kúpnej zmluvy vykoná v jej byte ohliadku, čo urobil 28.01.2010. Žalovaný prisľúbil predaj bytu listami zo dňa 03.03.2009 a 20.04.2009. Listami zo dňa 25.08.2010 a 27.10.2010 žalobkyňa 1 požiadala žalovaného o vyjadrenie k otázke predaja bytu, avšak bezvýsledne. Bytové domy vrátane predmetného bytu vo vlastníctve Trnavské automobilové závody, š.p. boli na základe privatizácie časti štátneho podniku evidované vo vlastníctve TAZ, a.s. v likv., predtým s obchodným názvom TAZ SIPOX, a.s. Na základe rozhodnutí súdu nemali byť predmetné byty zahrnuté do privatizačného projektu. Počas týchto sporov si žalobcovia plnili všetky povinnosti nájomcov bez ohľadu na právny stav na strane prenajímateľov. Na základe rozhodnutia Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. 44Cbi/6/2007 a rozhodnutia Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 21CoKr/4/2008 bolo uložené speňažovanie bytov spoločnosti Trnavské automobilové závody, š.p. v likvidácii v konkurze a jej správca žalobcom oznámil, že pristúpi k predaju bytu. Žalobcovia podali žiadosť o predaj bytu do osobného vlastníctva, žalovaný si v rámci dvojročnej lehoty povinnosť nesplnil. Prevažná väčšina bytov bola nájomcom predaná, voči žalobcom si však žalovaný povinnosť nesplnil. Podľa § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len "ZoKR") je žalovaný pasívne legitimovaný v tomto konaní a povinnosť mu vyplýva z § 95 ods. 5 ZoKR. 3. Žalovaný k žalobe uviedol, že dňa 12.09.2007 Okresný súd Trnava uznesením č.k. 25K/2/2007-70 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00009199, sídlo Trnava (ďalej len "úpadca") a za správcu bol ustanovený Mgr. Peter Ondrejička. Uznesením č.k. 25K/2/2007-823 zo dňa 12.12.2007 rozhodol súd o výmene správcu a za nového správcu ustanovil Mgr. Ing. Pavla Korytára, V. XX, P.. Predchádzajúci správca zapísal okrem iných aj nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXXX do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu s poznámkou o spornom zápise v prospech spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii, Coburgova 84, Trnava, IČO: 36227803 (ďalej len "TAZ, a.s."). Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zo dňa 26.03.2008 žalobu JUDr. Pohoveja ako správcu úpadcu TAZ, a.s. o vylúčenie veci (aj predmetného bytu) z konkurznej podstaty zamietol. Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 zo dňa 23.09.2008 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. Nehnuteľnosti neboli vo vlastníctve TAZ, a.s. a nemôžu byť teda v správe JUDr. Pohoveja. Nehnuteľnosti sú predmetom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu a sú vlastníctvom štátu s právom hospodárenia úpadcu. Dňa 18.02.2010 Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 odmietol dovolanie JUDr. Pohoveja proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 a dňa 01.07.2010 Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol sťažnosť JUDr. Pohoveja. Žalobkyňa 1 a G. G. uzatvorili dňa 26.07.2004 nájomnú zmluvu so spoločnosťou TAZ, a.s. ako prenajímateľom zastúpeným Správou mestského majetku Trnava, príspevkovou organizáciou. V čase uzatvárania zmlúv bol Okresným súdom Trnava sp. zn. 13C/179/99 nariadený predbežným opatrením zákaz nakladania s bytovými domami, z obsahu ktorého implicitne vyplýva aj zákaz akýmkoľvek spôsobom predmetné nehnuteľnosti zaťažovať, t.j. zriaďovať k nim práva tretích osôb - nájomcov. Správa mestského majetku, príspevková organizácia si vôbec neoverila oprávnenie JUDr. Pohoveja v Zmluve o výkone správy špecifikovaným spôsobom nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami. JUDr. Pohovej nebol oprávnený takýmto spôsobom nakladať s konkurznou podstatou, keďže takýto postup nebol schválený v pláne speňažovania. JUDr. Pohovej nebol povinný uzatvoriť žiadnu nájomnú zmluvu s tretími osobami, ktoré navyše nie sú a ani neboli zamestnancami TAZ, a.s., predmetom ktorej by bol byt patriaci do konkurznej podstaty. Žalovaný nespochybňuje, že žalobkyňa 1 a G. G. uzatvorili dňa 26.07.2004 nájomnú zmluvu so spoločnosťou TAZ, a.s. Táto zmluva však trpí vadami, pre ktoré ju nemožno považovať za platnú. Domnelý prenajímateľ nikdy nemal právo nakladať s predmetným bytom tak, že tento mohol zaťažovať nájomnými alebo inými právnymi vzťahmi k tejto veci, keďže v čase uzatvárania nájomnej zmluvy (a ani v čase pred a ani v čase po) nebol vlastníkom (a ani nemal práva odvodené od vlastníka). Nájomná zmluva je s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka ako právny úkon odporujúci zákonu absolútne neplatná, keďže nájomnú zmluvu uzatvoril nevlastník, t.j. osoba, ktorá k bytu nemohla platne zriadiť predmetný záväzkovo-právny vzťah. Na platnosť nájomnej zmluvy sa nedá usudzovať len s poukazom na vtedy existujúci zápis spoločnosti TAZ, a.s. na príslušnom liste vlastníctve, keďže táto skutočnosť zakladá len vyvrátiteľnú právnu domnienku svedčiacu osobe ne liste vlastníctva zapísanej a ktorej opak bol preukázaný v súdnom konaní sp. zn. 44Cbi/6/2007. Žalovaný nie je ani právnym predchodcom ani právnym nástupcom spoločnosti TAZ, a.s. Žalobcovia 1 a 2 preto užívajú predmetný byt bez právneho dôvodu a preto nemajú právny nárok na odkúpenie bytu v zmysle § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len "ZoVB"), rovnako preto žalovaný nemá žiadnu zákonnú povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k predmetnému bytu so žalobcami 1 a 2 ako osobami, ktoré nie sú nájomníci. Žalovaný preto žiadal žalobu zamietnuť a zároveň vzniesol vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhal vypratania predmetného bytu. 4. Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 01.03.2011 č.k. 26C/3/2010-100 vylúčil vzájomný návrh žalovaného o vypratanie bytu na samostatné konanie, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 10.03.2011. 5. Okresný súd Trnava uznesením č.k. 26C/3/2011-171 zo dňa 11.01.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 10.02.2012, pripustil zmenu petitu návrhu v článku VI. bod 1 a v tomto článku a bode tak, že bude rozhodovať o nasledovnom petite „Predávajúci oboznámil kupujúcich, že na základe Zmluvy o výkone správy vykonáva správu domu správca: MM Solid Service, s.r.o., Slovanská 6, Trnava, IČO: 44 739 231. 6. Predmetom tohto súdneho konania je nahradenie prejavu vôle za žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva k predmetnému bytu na žalobcov 1 a 2 za zvýhodnených podmienok podľa zákona č. 182/1993 Z.z., a síce za kúpnu cenu vo výške 687,77 Eur určenú v súlade s § 17 ods. 3 písm. a) v spojení s § 18 zákona č. 182/1993 Z.z. 7. Súd sa v prvom rade zaoberal vecnou legitimáciou strán sporu. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy žalobca ako účastník civilného sporového konania je subjektom hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, ktorý je aktívne vecne legitimovaný a na druhej strane je žalovaný, ktorý je subjektom hmotno-právnej povinnosti, ktorý je pasívne vecne legitimovaný. 8. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 25K/2/2007-70 zo dňa 12.09.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05.10.2007, súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, so sídlom Trnava, IČO: 00 009 199 a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Mgr. Peter Ondreička. Z uznesenia Okresného súdu v Trnave zo dňa 12.12.2007 č.k. 25K/2/07-823, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04.01.2008, mal súd preukázané, že Mgr. Peter Ondreička bol odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty a súd ustanovil do funkcie nového správcu konkurznej podstaty Mgr. Ing. Pavla Korytára, so sídlom V. XX, P.. Oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku prešlo vyhlásením konkurzu na správcu, ktorý koná v mene a na účet úpadcu. Súdne konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení konkurzu začať len návrhom podaným voči správcovi, pričom účastníkom konania namiesto úpadcu je správca. Vzhľadom na to, že predmetom sporu je majetok podliehajúci konkurzu, je v zmysle § 44 ods. 1 a § 47 ods. 4 ZoKaR pasívne vecne legitimovaný správca úpadcu. Súd poukazuje aj na právny názor Krajského súdu v Trnave vyslovený v uznesení zo dňa 19.02.2014, č.k. 24Co/413/2012-226, ktorým je prvostupňový súd viazaný podľa ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého žalovaný je v konkrétnom prípade pasívne vecne legitimovaný. 9. V konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcov 1 a 2 podať žiadosť o prevod bytu za tzv. zostatkovú cenu, ktorú odôvodnil tým, že žalobcovia mohli od roku 2004 kedykoľvek požiadať subjekt, ktorý vystupoval ako vlastník a prenajímateľ bytu, o prevod bytu, pričom tým sa premlčalo aj samotné právo na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu. Z uvedeného dôvodu sa súd pred skúmaním samotnej existencie subjektívneho práva žalobcov najskôr zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky a otázkou možného premlčania nároku, pričom dospel k záveru, že námietka premlčania nebola vznesená dôvodne. 10. Pokiaľ ide o právo žalobcov 1 a 2 podať žiadosť o prevod vlastníckeho práva k bytu, súd má za to, že právo nájomcu žiadať o prevod vlastníctva bytu je na základe ZoVB obsahom nájomného vzťahu, ktorý existuje medzi nájomcom a prenajímateľom, pričom tento vzťah trvá po celú dobu nájmu. Keďže nájomný vzťah medzi žalovaným a žalobcami existoval v čase podania žiadosti o prevod vlastníckeho práva k bytu a tento vzťah stále trvá, žalobcovia žiadosť nevzali späť, keď zároveň žalobcovia 1 a 2 ako nájomcovia majú po celú dobu trvania nájomného vzťahu právo žiadať o odpredaj bytu do svojho vlastníctva, znamená to, že ani nemôže dôjsť k premlčaniu práva podať žiadosť o prevod vlastníckeho práva k bytu. Súd poukazuje na ustanovenie § 32e ods. 3 ZoVB účinné od 01.01.2016, z ktorého je zrejmé, že požiadať o prevod vlastníctva bytu je možné do 31.12.2016, a teda toto právo nebolo doposiaľ časovo obmedzené. Pokiaľ ide o právo žalobcov 1 a 2 ako nájomcov v zmysle § 29 ods. 2 ZoVB, podať po uplynutí dvoch rokov od podania žiadosti o prevod vlastníctva predmetného bytu návrh na súd a žiadať uloženie splnenia tejto povinnosti, súd poukazuje na § 29b ods. 3 ZoVB. V súlade s uvedeným ustanovením, nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v zákonom stanovenej dvojročnej lehote, za predpokladu, že nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť. Zmyslom tejto úpravy bolo zvýšenie právnej istoty a zvýšenie ochrany nájomcu bytu, ktorý požiadal o prevod bytu do jeho vlastníctva. Odo dňa podania žiadosti začína plynúť povinnému subjektu dvojročná lehota na splnenie povinnosti uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Pokiaľ právna skutočnosť nastane opakovane, má to za následok vznik nového právneho vzťahu s novým obsahom. Preto žiadosť nájomcov bytu o prevod vlastníctva bytu, pri splnení aj ostatných podmienok podľa právneho stavu v čase jej podania, má za následok vznik nového subjektívneho práva na prevod tohto vlastníctva so začiatkom plynutia novej dvojročnej lehoty na splnenie tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti. Žalobkyňa 1 požiadala o prevod vlastníctva bytu listom zo dňa 06.10.2008, pričom jeho prevzatie žalovaný nerozporoval, túto žiadosť nevzala späť, čo nebolo v konaní sporné, predmetná žaloba o nahradenie prejavu vôle bola doručená súdu dňa 12.11.2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej doby, a preto u žalovaného trvá povinnosť na základe tejto žiadosti odpredať byt do vlastníctva nájomcom, avšak len za podmienok stanovených zákonom č. 182/1993 Z.z. účinným v čase podania žiadosti. 11. Nakoľko námietka premlčania zo strany žalovaného nebola vznesená dôvodne, súd prikročil ku skúmaniu subjektívneho nároku žalobcov 1 a 2. 12. Súd z obchodného vestníka, konkurzy a reštrukturalizácie, čiastka OV 206B/2007, pod K004937 zistil, že predmetný byt bol zahrnutý do konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze. Súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že pravdepodobne omylom bolo pri stavbe - M. K. nesprávne uvedené č. LV XXXX vydané Správou katastra P., keď správne malo byť uvedené LV č. XXXXX, ale údaje o bytovom dome so XXX bytovými jednotkami, s.č. XXXX postavenom na parc. č. 1635/109 sú totožné, keď k predmetnému bytovému domu sa podľa LV č. XXXXX pre k.ú. P. vzťahujú ulice J. X, X, X, XX, XX. Na LV č. XXXX pre k.ú. P. je evidovaná administratívna budova postavená na parc. č. 8522/21 a parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parc. č. 8440/9 a parc. č. 8522/21. Uvedená skutočnosť nebola medzi stranami sporu v konaní sporná. 13. Žalobcovia 1 a 2 v konaní tvrdili, že sú nájomcami predmetného bytu na základe zmluvy o nájme bytu zo dňa 26.07.2004 uzavretej medzi TAZ, a.s. v likvidácii ako prenajímateľom a žalobkyňou 1 a jej bývalým manželom G. G. ako nájomcami. Manželstvo žalobkyne 1 a G. G. bolo rozvedené a tento sa práva nájmu vzdal. Žalobkyňa 1 uzavrela so žalobcom 2 dňa 23.05.2009 manželstvo, čím žalobcom 1 a 2 vznikol spoločný nájom bytu manželmi. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že vlastníkom, resp. osobou oprávnenou nakladať s bytom, boli v čase uzavretia zmluvy o nájme bytu zo dňa 26.07.2004, Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, resp. od vyhlásenia konkurzu na jeho majetok to bol správca konkurznej podstaty. I keď po určitú dobu bola v katastri nehnuteľností vedená ako vlastníčka nehnuteľnosti obchodná spoločnosť TAZ, a.s. v likvidácii, v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 44Cbi/6/2007 bolo právoplatne rozhodnuté, že sporný byt patrí do konkurznej podstaty úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii (od 05.10.2007 v konkurze), čo znamená, že obchodnej spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii nikdy nesvedčilo vlastnícke právo k bytu. Ak teda obchodná spoločnosť TAZ, a.s. v likvidácii v zastúpení Správou mestského majetku Trnava uzavrela zmluvu o nájme bytu so žalobkyňou 1 a jej manželom, je takýto právny úkon od počiatku absolútne neplatný pre nedostatok jej dispozičného oprávnenia nakladať s predmetom zmluvy v čase jej uzavretia. Obchodná spoločnosť TAZ, a.s. v likvidácii dala do nájmu predmetný byt žalobkyni 1 a jej manželovi, ktorý byt v čase uzavretia zmluvy o nájme bytu nevlastnila, nemohla teda previesť viac práv, ako mala v čase uzatvárania zmluvy o nájme bytu, a preto je zmluva o nájme bytu od samotného počiatku absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom. Keďže zmluva o nájme bytu je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, nakoľko nájomné právo bolo zriadené k nehnuteľnosti, ktorá nepatrila obchodnej spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii, tak nájomné právo k predmetnému bytu z uvedenej zmluvy o nájme bytu nevzniklo a neexistuje. K tvrdeniu žalobcov, že podľa nich vlastníkom predmetného bytu je TAZ, a.s. v likvidácii súd uvádza, že dňa 26.03.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava. Dňa 23.09.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.02.2010 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767. Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. Dušana Pohoveja. V uvedenom konaní súd ako prejudiciálnu otázku riešil určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam (aj predmetnému bytu) a JUDr. Dušan Pohovej nepreukázal, že spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii svedčí vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. 14. V čase uzavretia zmluvy o nájme bytu dňa 26.07.2004 už bolo na LV č. XXXX pre k.ú. P. zapísané predbežné opatrenie vydané Okresným súdom Trnava č.k. 13C/279/99-65 zo dňa 14.12.1999, ktorým súd zakázal spoločnosti TAZ, a.s. predať, darovať, zameniť alebo akýmkoľvek iným spôsobom scudziť, založiť a aj prenajať nehnuteľnosti vrátane obytného domu s.č. XXXX, parc. č. 1635/109. Žalobcovia v konaní tvrdili, že pri uzatváraní zmluvy o nájme bytu boli dobromyseľný, o predbežnom opatrení nemali vedomosť a odvolávali sa na princíp právnej istoty, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a aplikáciu analógie nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka v dobrej viere. O dobromyseľnosti možno hovoriť vtedy, ak nadobúdateľ práv postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. V danom prípade žalobcovia 1 a 2 takto nepostupovali, keď si nepreverili oprávnenie prenajímateľa nakladať s predmetom nájmu z verejne dostupného výpisu LV, na ktorom v tom čase bolo poznačené uvedené predbežné opatrenie zakazujúce vlastníkovi nakladať s nehnuteľnosťami, preto podľa názoru súdu sa žalobcovia nemôžu odvolávať na dobromyseľnosť, ani na princíp právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere a rovnako je neaplikovateľná aj analógia nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka v dobrej viere. Žalobcovia ďalej tvrdili, že predbežné opatrenie zakazovalo nakladať spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii len s bytovým domom, nie s bytmi v ňom, ktorý výklad je v rozpore s odôvodnením predbežného opatrenia, z ktorého vyplýva, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX (nielen obytný dom) boli v rozpore s privatizačným projektom a v rozpore so zákonom zapísané v prospech žalovaných a žalobou vo veci samej sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX (nielen obytnému domu), preto podľa názoru súdu zákaz nakladať s obytným domom sa logicky vzťahuje aj na všetky byty v obytnom dome. 15. Súd riešil ako ďalšiu otázku v prejednávanej veci, či došlo k vzniku nájomného vzťahu medzi žalobcami 1 a 2 a žalovaným k predmetnému bytu. Nájomné za užívanie bytu žalobcovia 1 a 2 platili. Žalovaný žalobcov vyzval listom z roku 2011 na uhrádzanie nájomného žalovanému. Zároveň žalovaný oznámeniami zo dňa 03.03.2009 a 20.04.2009 v ďalšom so žalobcami konal ako s nájomcami predmetného bytu. Taktiež žalovaný vykonal dňa 28.01.2010 obhliadku predmetného bytu. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi stranami sporu nebola uzatvorená písomne ani ústne nájomná zmluva k predmetnému bytu, čo nebolo v konaní sporné. Neexistencia písomnej i ústnej formy nájomnej zmluvy sama o sebe v zmysle ustanovenia § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka nespôsobuje jej neplatnosť a tým nezabraňuje vzniku nájmu, preto súd zisťoval, či neboli splnené podmienky pre vznik práva nájmu bytu konkludentne podľa § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri vzniku nájomnej zmluvy medzi účastníkmi konania konkludentným spôsobom je prejav vôle vyjadrený nevýslovne, konaním, tzv. konkludentne za predpokladu, že tento konkludentný spôsob nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť, napr. reálne začatie plnenia, ktoré vyplýva zo zmluvy. Súd dospel k záveru, že najneskôr 28.01.2010 bolo zrejmé, čo je predmetom nájmu bytu, kto užíva byt, nebola sporná výška nájomného a ani poplatku za služby spojené s užívaním bytu, žiadna z týchto platieb nebola rozporovaná v priebehu konania. Žalovaný prijímal platby nájomného od žalobcov už od novembra 2008, čo potvrdil listom zo dňa 04.08.2010 adresovaným žalobkyni 1. Podstata nájomnej zmluvy upravenej v ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka a z nej vyplývajúceho nájomného pomeru spočíva v tom, že prenajímateľ prenecháva vec nájomcovi do dočasného užívania za odplatu. Dočasnosť trvania nájomného pomeru môže a nemusí byť výslovne dohodnutá, vec môže byť odovzdaná aj bez konkrétneho časového určenia. Z nájomnej zmluvy vyplýva pre nájomcu právo, aby prenajatú vec užíval a spôsob užívania upravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, prípadne nájomná zmluva. Práva a povinnosti prenajímateľa sú rovnako upravené v zákonnom predpise a môžu byť spresnené v nájomnej zmluve. Podľa ust. § 685 ods. 1 nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Občiansky zákonník nevyžaduje pre nájomnú zmluvu určitú formu, možno ju teda uzavrieť aj konkludentne, t.j. aj rešpektovaním stavu užívania a poberaním nájomného. Občiansky zákonník nepredpisuje, čo má nájomná zmluva obsahovať okrem úpravy nájmu bytu. Súd dospel teda k záveru, že najneskôr od 20.11.2008 žalovaný vedel, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Skutočnosť, že následne oznámil žalobcom číslo účtu, na ktorý majú poukazovať nájomné, svedčí o konkludentnom uzavretí nájomnej zmluvy. Žalovaný rešpektoval pokojný stav, je nesporným, že od novembra 2008 poberal od žalobcov riadne platené nájomné. Žalovaný komunikoval so žalobcami ako s nájomcami, čo svedčí o tom, že žalobca si pri rešpektovaní základného princípu ochrany dobrých mravov mohol tieto úkony vykladať tak, že s nimi uzavrel nájomnú zmluvu. Aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 5 Cdo/266/2007, kde súd konštatuje, že prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. Pokiaľ žalovaný po dobu dva a pol roka (20.11.2008 - 02.02.2011 - kedy bol zo strany žalovaného podaný vzájomný návrh na vypratanie nehnuteľnosti) pristupoval k žalobcom ako k nájomcom, ich postavenie nijako nespochybnil, nájomné mu riadne platili a on tieto platby prijímal, ako aj z jeho vystupovania, bola zjavná vôľa, aby byt užívali za odplatu (neboli im doručované žiadne výzvy na vypratanie bytu, ich užívacie právo nebolo spochybňované), je v súlade s princípom ochrany dobrých mravov a výkladu vôle v prospech toho, kto koná dobromyseľne, uzavrieť, že nájomná zmluva medzi účastníkmi vznikla konkludentne prijatím nájomného na účet žalovaného (pričom je potrebné zdôrazniť, že na takúto platbu a na vopred určený účet boli žalobcovia priamo žalovaným vyzvaný, nešlo o svojvoľne vykonanú úhradu). To, že podľa tvrdení žalovaného nemal právo vstupovať do nájomných vzťahov z dôvodu, že na to nemal súhlas veriteľského výboru, nemôže spôsobiť neplatnosť takto uzavretej zmluvy (o tomto nemohol mať nájomca vedomosť a zákon o konkurze a reštrukturalizácii s takýmto konaním správcu nespája neplatnosť úkonu). 16. Hoci súd dospel k záveru, že nájomná zmluva medzi účastníkmi vznikla konkludentne, a to najneskôr dňa 20.11.2008, uvedené bez ďalšieho nepostačuje pre vznik nároku žalobcov na odkúpenie bytu za regulovanú cenu v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) v spojení s § 18 a nasl. ZoVB. 17. Ustanovenie § 17 ods. 3 písm. a) ZoVB totiž garantuje právo na odkúpenie bytu a pozemkov za zvýhodnenú kúpnu cenu iba „doterajšiemu nájomcovi“. Súd má za to, že pojem „doterajší nájomca“ je potrebné vykladať s poukazom na časovú súvislosť účinnosti zákona 182/1993 Z.z.. Ak teda zákon č. 182/1993 Z.z. nadobudol účinnosť ku dňu 01.09.1993, treba pod pojmom „doterajší nájomca“ v súlade s tým rozumieť nájomcu, ktorý bol nájomcom práve ku dňu 01.09.1993, a nie kedykoľvek po tomto dátume. Uvedený význam vyplýva pritom nielen z gramatického výkladu, ale aj z historického a teleologického výkladu uvedeného ustanovenia, ktorý je podporený sociálno-ekonomickým pozadím tejto právnej úpravy, keď účelom zákonodarcu pri prijímaní zákona o vlastníctve bytov bola regulácia ceny bytov v tých prípadoch, kde byty postavil štát z celospoločenských zdrojov a tieto sú naďalej vo vlastníctve vlastníkov, ktoré zákon taxatívne vymenováva v §17 ods. 3 ZoVB, pričom ide o prvoprevod bytu, čo znamená prevod bytu z doterajšieho vlastníka na dlhodobého nájomcu - nájomcu, ktorí takýto byt obýval ešte počas bývalého režimu. 18. Úmysel zákonodarcu vykladať termín „doterajší nájomca“ ako nájomca ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., je zrejmý aj z materiálu „Štátna bytová politika do roku 2020“, schváleného uznesením vlády č. 13/2015, prijatého na 140. schôdzi vlády SR, zverejneného na stránke F. V uvedenom materiáli, v jeho bode 3.2 Vlastnícke bývanie, sa uvádza, že „základnou legislatívnou úpravou pre úpravu vzťahov, rozhodovania a správy v bytových domoch je zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon bol od svojho prijatia viackrát novelizovaný, no napriek tomu si doposiaľ zachoval ustanovenia zamerané na transformáciu vlastníctva obecných, štátnych a družstevných bytov prijaté začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré umožňujú nájomcovi požiadať o prevod vlastníckeho práva z obce, resp. bytového družstva do svojho vlastníctva za zákonom určenú cenu, ktorá je niekoľkonásobne nižšia ako trhová cena porovnateľného bytu. V súčasnosti však ustanovenia o povinnom prevode vlastníctva takýchto bytov za zákonom ustanovených podmienok nemajú vecné opodstatnenie a spôsobujú v praxi problémy pri zvyšovaní dostupnosti nájomného bývania. Legislatívna úprava by preto mala ustanoviť podmienky a termín ukončenia prevodu vlastníctva týchto bytov zo štátneho, obecného a družstevného vlastníctva do vlastníctva ich užívateľov za zvýhodnených podmienok. Zároveň je potrebné pristúpiť k dôkladnej analýze účinnosti a vykonateľnosti tých ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ktoré sa týkajú výkonu vlastníckeho práva a ktoré boli prijímané v iných spoločensko-ekonomických podmienkach a so zohľadnením vývoja v ostatných dvadsiatich rokoch by si vyžadovali podstatnú zmenu.“ Práve uvedený materiál bol impulzom pre prijatie prechodného ustanovenia § 32e ods. 3 ZoVB, účinného od 01.01.2016, ktorým sa ukončuje privatizácia bytového fondu, nakoľko podľa zákonodarcu ustanovenia o povinnom prevode vlastníctva takýchto bytov za zákonom ustanovených podmienok nemajú vecné opodstatnenie, a to s poukazom na vývoj trhu s bytmi. 19. Súd má za to, že pre vznik nároku na prevod vlastníckeho práva k predmetnému bytu za regulovanú, tzv. zostatkovú, cenu, je potrebné zachovať kontinuitu nájomného vzťahu medzi vlastníkom domu na strane prenajímateľa a prvým nájomcom. Žalobkyňa 1 začala byt užívať z titulu nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 26.07.2004 so spoločnosťou TAZ spol. s r.o., avšak v konaní žalobcovia 1 a 2 žiadnym spôsobom nepreukázali, že boli osobnými užívateľmi, resp. nájomcami predmetného bytu v rozhodnom období. Rozhodným obdobím je pritom obdobie rokov 1973-1992, t.j. od prvého pridelenia bytu do osobného užívania do privatizácie majetku úpadcu, v ktorom období boli byty prideľované osobám, ktoré pracovali v štátnych podnikoch na základe určitého postavenia. Oprávneným nájomcom je potom nájomca, ktorého nájomný vzťah vznikol zo zákona transformáciou osobného užívania bytu. 20. Žalobcovia v žalobe ďalej tvrdili, že predmetný byt nadobudli výmenou za byt č. XX na B. ulici č. X v P. a to na základe dohody o výmene bytov zo dňa 19.04.2004 s predchádzajúcimi nájomcami K. a J. Y., čím vstúpili do práv týchto nájomcov. V zmysle § 715 Občianskeho zákonníka je k dohode o výmene bytov potrebný písomný súhlas prenajímateľa. Zo stanoviska vlastníka bytu k dohode o výmene bytov zo dňa 06.06.2004 mal súd preukázané, že súhlas s výmenou bytov udelil JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty TAZ a.s. v likvidácii, ktorý ako už bolo vyššie uvedené, nebol v tom čase vlastníkom predmetného bytu a ani osobou inak oprávnenou nakladať s predmetným bytom. Vlastníkom, resp. osobou oprávnenou nakladať s bytom a teda dať súhlas s výmenou bytov, boli v čase uzavretia dohody o výmene bytov, Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii. Vzhľadom na to, že súhlas k dohode o výmene bytov dala osoba, ktorá nebola vlastníkom predmetného bytu a ani nemala oprávnenie nakladať s týmto bytom, je Dohoda o výmene bytov zo dňa 19.04.2004 uzavretá medzi žalobkyňou 1 a G. G. a K. a J. Y. pre absenciu písomného súhlasu prenajímateľa s výmenou bytov neplatná, pričom v tomto prípade ide o absolútnu neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že dohoda o výmene bytov je absolútne neplatná, nevstúpili žalobcovia do práv predchádzajúcich nájomcov a zároveň v konaní bolo nesporné, že žalobcovia nemali žiadny vzťah či už príbuzenský alebo obdobný k predchádzajúcim nájomcom K. a J. Y. 21. Z vykonaného dokazovania, s poukazom na ustanovenia ZoVB, s prihliadnutím na ich výklad gramatický v spojení s výkladom teleologickým a historickým, dospel súd k záveru, že žalobcovia 1 a 2 nemajú právny nárok na prevod vlastníckeho práva k bytu za regulovanú cenu, pretože ZoVB reflektuje regulovanú cenu len pri prvom prevode bytu, kedy musí byť zachovaná kontinuita na strane oprávneného ako aj na strane povinného, pričom žalobcovia nepreukázali existenciu žiadnej skutočnosti, od ktorej by si mohli odvodiť svoje užívacie právo, resp. oprávnený nájom bytu, ktorá by zakladala prechod nájmu alebo kontinuitu osobného užívania, resp. nájmu od pridelenia bytu cez osobné užívanie žalobcami, nájomný vzťah až po súčasnosť. Súd nepovažuje vyššie uvedený výklad zákona za diskriminačný, nakoľko má za to, že je potrebné vidieť rozdiel medzi prvonájomcami, ktorí sa v období pred vznikom voľného trhu s bytmi stali užívateľmi bytu na základe pridelenia bytu z postavenia zamestnanca štátneho podniku a tými, ktorí sa stali nájomcami až v období fungujúceho trhu s bytmi. 22. Z vyššie uvedených dôvodov, teda že nebola preukázaná existencia nájmu, resp. trvalého užívania bytu žalobcami 1 a 2 v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, čo je podmienkou pre vznik nároku na odkúpenie predmetného bytu za tzv. zostatkovú cenu, súd žalobu ako nedôvodnú vo výroku I. zamietol. Tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/154/2015-280 zo dňa zo dňa 25.01.2016 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 26Co/71/2015-380 zo dňa 02.02.2016, ktoré dospeli k zhodnému záveru, že „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov reflektuje regulovanú cenu len pri prvom prevode bytu, kedy musí byť zachovaná kontinuita na strane oprávneného ako aj na strane povinného. Obmedzenie tzv. prvého prevodu podľa § 16 ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uvedenou voľnou dispozíciou (prevodom akémukoľvek subjektu) nezvratne zaniká, pretože ďalej neexistuje nájomný vzťah, ktorý by zákaz aktivoval a nie je zachovaná požadovaná kontinuita v subjekte.“ 23. Súd návrh žalobkyne 1 na doplnenie dokazovania predložením nájomnej zmluvy a všetkých listín, ktoré preukazujú trvanie kontinuálneho nájomného vzťahu k bytu č. XXX manželov T. zamietol z dôvodu, že aj v prípade preukázania, že žalovaný previedol vlastnícke právo k bytu manželom T. za regulovanú cenu bez splnenia podmienok stanovených v § 17 ods. 3 písm. a) v spojení s § 18 a nasl. ZoVB, by táto skutočnosť neovplyvnila rozhodnutie súdu vo veci samej, nakoľko súd nemôže nahradiť prejav vôle žalovaného tak, že tento bude v rozpore so zákonom, nakoľko žalobcovia 1 a 2 nesplnili zákonom stanovené podmienky na prevod vlastníctva bytu za regulovanú cenu. Ak žalovaný previedol vlastnícke právo k bytu manželom T. za regulovanú cenu bez splnenia podmienok stanovených v § 17 ods. 3 písm. a) v spojení s § 18 a nasl. ZoVB, môže to mať za následok len vznik zodpovednostného vzťahu správcu v konkurznom konaní, keďže nekonal s odbornou starostlivosťou a ukrátil tým uspokojenie veriteľov. Preto súd takto navrhnuté doplnenie dokazovania považoval za nadbytočné a nehospodárne. 24. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalobcom 1 a 2 nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca 2. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie, podľa ktorého je potrebné zachovať kontinuitu nájomného vzťahu medzi vlastníkom domu na strane prenajímateľa a prvým nájomcom. Zákon o vlastníctve nebytových priestorov v žiadnej svojej časti neuvádza, kto je oprávneným nájomcom na to, aby mohol požiadať o prevod do osobného vlastníctva. Takýto záver súdu je v rozpore s dikciou ust. § 16 ods. 1 veta prvá zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník domu previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi, ak nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas. Žalobca má za to, že táto základná podmienka - dojednanie nájmu na neurčitý čas, je v jeho prípade a žalobkyne 1 splnená a teda tu existuje základný predpoklad na to, aby bol byt prevedený do vlastníctva na neho a žalobkyňu 1 za podmienok uvedených v § 17 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov. V tomto ustanovení zákon len špecifikuje konkrétnu výšku ceny, avšak nemôže sa vzťahovať len na tzv. prapôvodných nájomníkov tak, ako to prezentuje súd prvej inštancie. Argumentácia súdu nemá oporu v žiadnych príslušných právnych predpisoch a túto skutočnosť nepodporuje priamo či nepriamo ani súdom prvej inštancie zmieňovaná štátna bytová politika do roku 2020. Ak by skutočne zákonodarca mal úmysle takýmto spôsobom prevody bytov v nájme regulovať, takúto skutočnosť by v zákone expressis verbis uviedol. Na základe uvedeného má za to, že má nárok na odkúpenie bytu v zmysle a za podmienok § 17 ods. 3 a nasl. zákona o vlastníctve bytov. Tiež namietal rozhodnutie o trovách konania s tým, že nesúhlasí s priznaním trov právneho zastúpenia žalovanému. Samotný žalovaný je osobou s právnickým vzdelaním, pričom sa sám dal zastupovať advokátskou kanceláriou - spoločnosťou s ručením obmedzeným, kde je jediným spoločníkom a konateľom. V danom prípade nie je možné hovoriť o odôvodnene a účelne vynaložených výdavkov pri bránení práva. V tomto prípade sa sám žalovaný dal zastupovať svojou advokátskou kanceláriou. V samotnom konkurze, resp. bol odmeňovaný osobitnou odmenou a preto nie je žalobcovi zrejmé, z akého dôvodu sa žalovaný dal zastupovať svojou advokátskou kanceláriou. Od začiatku žalovaný vedel o aký spor ide a následne sa dal zastúpiť svojou advokátskou kanceláriou, tu nemožno hovoriť o nedostatku právneho vzdelania ani o kapacitných či kvalifikačných predpokladoch Advokátskej kancelárie Korytár, s.r.o., z ktorých by vyplývala odôvodnenosť prípadne účelnosť takýchto výdavkov. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, že súd nahrádza prejav vôle žalovaného tak, že tento ako predávajúci uzatvára so žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. XX, ktorý sa nachádza na X. poschodí bytového domu na J. ulici číslo X v P., zapísaného na LV č. XXXXX, kat. úz. P., evidovaného Okresným úradom P., katastrálnym odborom v znení v pripojenej zmluve o prevode vlastníctva k bytu. 26. Žalobkyňa 1 a žalovaný odvolanie nepodali. 27. K doručenému odvolaniu sa vyjadril žalovaný s tým, že žalovaný s argumentáciou žalobcu nesúhlasí. Ust. zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov upravujú prevod vlastníckeho práva bytu do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktoré sú uvedené v § 17 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov (ZoVB). Pojem doterajší nájomca je podľa právneho názoru žalobcu potrebné v zmysle účelu zákona vykladať tak, že zákon garantuje právo na odkúpenie za tzv. zostatkovú cenu doterajšiemu nájomcovi bytu. Keďže zákon nadobudol účinnosť ku dňu 01.09.1993, za doterajšieho nájomcu treba považovať toho, ktorý bol nájomcom do nadobudnutia účinnosti ZoVB a teda nemôže to byť hociktorý nájomca ako v tomto prípade tvrdia žalobcovia. Je logické, že ak by zákonodarca mal na mysli prevod bytu za zostatkovú cenu nájomcovi v čase prevodu, zákonný pojem doterajší nájomca by bol pomenovaný jednoducho pojmom nájomca, teda súčasný nájomca. Ak ale zákonodarca v znení zákona uvádza pojem doterajší nájomca, vyplýva z dikcie zákona, že sa jedná o nájomcu do určitého obdobia. Význam slova doterajší nájomca vyplýva nielen z gramatického výkladu, ale aj z historického a teleologického výkladu, ktorý je podopretý sociálne-ekonomickým pozadím v tejto právnej úpravy, ktorého podstatou bol prevod bytu z vlastníka na doterajšieho nájomcu, teda nájomcu, ktorý byt užíval pred 01.09.1993. Čo sa týka námietky rozhodnutia v časti náhrady trov konania, žalovaný a jeho právny zástupca sú dva odlišné právne subjekty a to bez ohľadu na ich prepojenie prostredníctvom osoby spoločníka alebo konateľa. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 10/2006, 2 Obo 11/2014 a 10 Obo 49/2007, z ktorých vyplýva záver, že správca konkurznej podstaty má postavenie účastníka konania, má právo dať sa zastúpiť advokátom a to aj keď sám je právnikom, nič mu nebráni zvoliť si svojho zástupcu v konaní a v prípade úspechu má právo na náhradu trov konania. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a v spojení s ním na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 104/2008, podľa ktorého, ak je správca konkurznej podstaty zastúpený v incidenčnom konaní advokátom úspešný, má nárok na náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia advokátom. 28. Žalobkyňa 1 k doručenému odvolaniu žalobcu 2 uviedla, že s jeho obsahom v plnom rozsahu súhlasí. 29. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca 2 s tým, že sa pridržiava svojho odvolania a všetkých doterajších podaní na súd. Dal do pozornosti konajúcemu súdu, že v čase, keď Advokátska kancelária Korytár & Ondreička s.r.o. v likvidácii zastupovala žalovaného a tiež zaslala vyjadrenie na súd zo dňa 28.08.2012, bola už približne 2 roky v likvidácii. V tejto súvislosti poukázal na výpis z Obchodného registra a ust. § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka. K odvolaniu pripojil výpis z Obchodného registra týkajúci sa spoločnosti s obchodným menom KO s.r.o. v likvidácii, kde konateľom je žalovaný ako fyzická osoba. 30. Žalobkyňa 1 súdu zaslala vyjadrenie aj k tomuto vyjadreniu s tým, že v plnom rozsahu súhlasí s vyjadrením žalobcu 2. 31. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozhodnutie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario, (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 32. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 33. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 34. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 35. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 36. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je v súlade so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na základnú podstatnú otázku sporu. 37. Odvolací súd zotrváva na názore vyslovenom v Rozsudku sp. zn. 23Co/154/2015-280 zo dňa 25.01.2016 ako aj sp. zn. 26Co/71/2015-380 zo dňa 02.02.2016, ktorým sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní riadil a v zmysle ktorých obdobné návrhy súd zamietol s tým, že prevod vlastníckeho práva za regulovanú cenu, konkrétne ako požadujú žalobcovia vo svojom návrhu o nahradenie prejavu vôle na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 12.11.2010 nie je zákonný a žalobcovia nemajú naň právny nárok. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov reflektuje regulovanú cenu len pri prvom prevode bytu, kedy musí byť zachovaná kontinuita na strane oprávneného ako aj na strane povinného. Obmedzenie tzv. prvého prevodu podľa § 16 ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uvedenou voľnou dispozíciou (prevodom akémukoľvek subjektu) nezvratne zaniká, pretože ďalej neexistuje nájomný vzťah, ktorý by zákaz aktivoval a nie je zachovaná požadovaná kontinuita v subjekte. 38. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca 2 vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. 39. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, odvolací súd sa odvoláva na názor, že pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Odvolací súd potom len dodáva, že žalobca 2 v rámci podaného odvolania namietal nesprávne právne posúdenie, ktorá odvolacia námietka je neopodstatnená a spočíva v podstate na opakovaní argumentácie použitej počas konania, s ktorou sa súd prvej inštancie v rozsudku už vyporiadal a odvolací súd s jeho záverom súhlasí. 40. Žalobca 2 nepreukázal, že bol osobným užívateľom, resp. nájomcom predmetného bytu v rozhodnom období, t.j. v rokoch 1973-1992, teda v období od prvého pridelenia bytu do osobného užívania do privatizácie majetku úpadcu. Zo Zmluvy o nájme bytu zo dňa 26.07.2004 vyplýva, že TAZ, a.s. v likvidácii, Q. XX, P., v zastúpení Správou mestského majetku P., príspevkovou organizáciou ako prenajímateľ uzavrel s S. G. a jej bývalým manželom G. G. ako nájomcami nájomnú zmluvu na dobu neurčitú, ktorej predmetom bol byt č. XX na X. podlaží bytového domu na J. ulici č. X v P.. Predošlým nájomcom predmetného bytu bol pán V. E., ktorý potvrdil, že užíval byt č. XX na J. ulici č. X na X. poschodí v P. na základe nájomnej zmluvy od TAZ, š.p. z r. 1976. Po tragickej udalosti tento 3- izbový byt vymenil za 1-izbový byt v P. na C. ulici na XX. poschodí za garsónku v J.. Jeho dcéra bola v tom čase nájomkyňou bytu č. XX na J. ulici č. X v P. a on s ňou potom tú garsónku v J. vymenil s jej bytom č. XX. Táto výmena bola v r. 1998. Do predmetného trojizbového bytu sa nasťahoval p. Y.. Žalobkyňa 1 so svojim predchádzajúcim manželom získali predmetný byt, na základe výmeny s manželmi K. a J. Y.. Manžel žalobkyni 1 G. G. sa po rozvode so žalobkyňou 1 predmetného bytu vzdal. Žalobkyňa 1 následne uzavrela manželstvo so žalobcom 2 (odvolateľom), ktoré manželstvo však bolo medzičasom tiež právoplatne rozvedené. Z uvedeného sledu udalostí vyplýva, že pôvodný nájomca nemal žiadny vzťah či už príbuzenský alebo obdobný k žalobkyni 1 a jej bývalému manželovi žalobcovi 2. Prevod vlastníckeho práva k bytu za regulovanú cenu má zachovať kontinuitu nájomného vzťahu medzi vlastníkom domu (tento pozostáva z jednotlivých bytov) na strane prenajímateľa a prvého nájomcu. Vzhľadom na takýto záver odvolací súd stotožňujúc sa s dôvodmi súdu prvej inštancia napadnutý rozsudok vo veci samej, keď žalobu zamietol, v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 41. Čo sa týka námietky nesprávneho rozhodnutia o náhrade trov konania, ani tu odvolací súd nepovažoval odvolanie za dôvodné. Pri rozhodovaní o trovách konania sa ako prvé pravidlo uplatňuje pravidlo úspechu v spore v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP, keď v zásade úspešná strana sporu (v tomto prípade žalovaný, voči ktorému bola žaloba zamietnutá) má právo na náhradu trov konania voči neúspešnej strane spore (v danom prípade voči žalobcom, ktorým žaloba bola zamietnutá). 42. Ustanovenie § 257 CSP (porovnateľne § 150 ods. 1 O.s.p., účinného do 30. júna 2016) vo výnimočných prípadoch, z dôvodov hodných osobitného zreteľa, umožňuje však strane, ktorá by mala inak právo na náhradu trov konania (v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP), túto náhradu nepriznať. Ide o prípady, kedy náhradová povinnosť sa javí ako neprimeraná tvrdosť, preto posúdenie súdu musí vždy vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Významné sú okolnosti vedúce žalobcu k súdnemu uplatneniu nároku, postoj strán v konaní, ako aj ďalšie individuálne okolnosti prípadu, relevantné z hľadiska aplikácie dotknutého ustanovenia. V kontexte uvedeného súd prihliada aj k majetkovým, sociálnym a osobným pomerom všetkých strán sporu, teda nielen povinného, ale aj na náhradu trov konania oprávnenú stranu sporu. 43. Vyššie uvedená výnimka z pravidla aplikácie ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 CSP (predtým § 142 ods. 1 a 2 O.s.p.), umožňuje v konaní zohľadniť jedinečné skutkové osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré odôvodňujú zamedzeniu neprimerane tvrdého postihu náhrady trov konania voči neúspešnej strane v konaní (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 369/2013). Vyžaduje sa pritom, aby boli bezpečne preukázané skutočnosti, na základe ktorých je ustanovenie § 257 CSP (§ 150 ods. 1 O.s.p.) preukázané (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 248/2010). 44. Ustanovenie § 257 CSP preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa strán pred podaním žaloby na súd, resp. v priebehu konania). Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane a aby neodporovalo dobrým mravom. Účelom moderačného práva je zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, a to v prípadoch ak zákon nie je spôsobilý postihnúť rozmanitosť skutkového stavu. 45. Cit. ust. § 257 CSP rovnako predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane celkom alebo sčasti. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak povinná hradiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. 46. Odvolací súd však v tejto súvislosti poukazuje na závery riešenia uvedenej problematiky súdmi vyššej inštancie a je názoru, v súlade s čl. 46 ods. 1, 4 a č. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a je právom správcu ako účastníka konania nechať sa v spore zastúpiť advokátom, ktorý má nárok na zaplatenie odmeny. Trovy vzniknuté v tomto konaní boli vyvolané žalobou podanou žalobcami. Tiež poukazuje nielen na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 104/2008 z 24.09.2008, ale aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdo V 10/2006, 2Obo/11/2010 a 10Obo/49/2007, z ktorých vyplýva záver, že správca konkurznej podstaty má postavenie účastníka konania, má právo dať sa zastúpiť advokátom, aj keď je sám právnikom, nič mu nebráni zvoliť si svojho zástupcu v konaní a v prípade úspechu má právo na náhradu trov konania. 47. Ústavou (článkom 47 ods. 2 Ústavy SR) je totiž garantované právo na právnu pomoc má v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky teda nepochybne aj správca konkurznej podstaty, (hoci sám spĺňa kvalifikačné kritéria overené odbornou skúškou pre výkon tejto funkcie) a za predpokladu úspechu v konaní na základe právnej služby poskytnutej advokátom má potom aj právo na náhradu takto vzniknutých trov. Ani žalobcom namietaná okolnosť personálneho prepojenia spoločnosti žalovaného vykonávajúceho funkciu správcu a spoločnosti právneho zástupcu prostredníctvom osoby Mgr. Ing. Pavla Korytára nemá vplyv na priznanie náhrady trov konania práve pre vyššie zdôraznenú odlišnosť subjektov. 48. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Českej republiky, rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania (sp. zn. I. ÚS 257/05). Hlavnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov je zásada úspechu vo veci, čo v posudzovanom prípade podľa napadnutého rozsudku zohľadnené bolo. 49. Odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v časti rozhodnutia o náhrade trov konania. Z dôvodu vecnej správnosti preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tejto časti potvrdil. 50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP, aplikujúc ust. § 251 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd, samostatným uznesením. 51. Rozhodnutie senát krajského súdu prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).