Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/773/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111221145 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2111221145.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. Z. Z., nar. XX.X.XXXX, 2/ L. Z., nar. X.X.XXXX a 3/ R. Z., nar. XX.X.XXXX, všetci bytom Z., A. K. XXXX/X, všetci zastúpení advokátom JUDr. Miroslavom Králikom, Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému: 1/ HYDROTOUR, cestovná kancelária, a.s., Bratislava, Nám. SNP 15, IČO: 31 371 981, zast. advokátom JUDr. Júliusom Jánošíkom, Bratislava, Klincová 35 a 2/ Travel Service, a.s., Praha 5, Janáčkovo nábř. 59/138, Česká republika, IČO: 256 63 135, zast. advokátom Mgr. Tomášom Rybárom, Bratislava, Štúrova 4, za účasti niekdajšieho vedľajšieho účastníka na strane žalobcov: Združenie bratislavských spotrebiteľov, Bratislava, Stavbárska 60, IČO: 30 790 735, zast. Ing. P. M., nar. X.X.XXXX, bytom P. XXX/X, M., o 5.794,20 eur a príslušenstvo, o odvolaniach žalobcov a niekdajšieho vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 8. januára 2014 č. k. 37C/145/2011-269 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcov, ktorým sa domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by bola žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť im 1.281 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z uvedenej sumy od 8. októbra 2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 60 eur od 8. októbra 2010 do zaplatenia a 9% ročne zo sumy 21 eur od 8. októbra 2010 do zaplatenia a taktiež, aby uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť im 4.513,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 13,20 eur od 8. októbra 2010 do zaplatenia, vrátane trov konania. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne použitím ust. § 3 ods. 1, § 53 ods. 1, 4, 5 a 10, § 420 ods. 1, § 451, § 488, § 489, § 494, § 741a, § 741b ods. 1 a 2, § 741i ods. 1 a 2 a § 741j O.z. (Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o obstaraní zájazdu); čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 (ďalej len ,, nariadenia “); § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 zák. č. 281/2001 o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1, 3 a 5 prvá a tretia veta, § 5 ods. 1, § 8 ods. 1 a 4 a § 18 ods. 1 a 4 časti prvej vety pred bodkočiarkou zák. č. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ako aj § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne potom tým, že žalobcovia sa domáhali viacerých žalobných nárokov, z ktorých nebol ani jeden, ani len čiastočne dôvodný. Prvý sa týkal uloženia povinností žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť pre každého z žalobcov po 400 eur z titulu náhrady v zmysle čl. 9 v spojení s čl. 5 a 6 nariadenia s tým, že na daný prípad nie je možné aplikovať predmetné nariadenie, pretože sa nejednalo o ,, zrušenie “ ( ... o čom svedčí aj to, že pôvodný a omeškaný let mali rovnaké číslo) letu v zmysle čl. 2 nariadenia ale len o jeho omeškanie. V prípade omeškaného letu nie je možné aplikovať na vec čl.7 nariadenia a poskytnúť náhradu, pretože tu je vylúčená analógia. Ak by sa aj v danom prípade jednalo o zrušený a nie omeškaný let aj tak by aplikácia nariadenia nebola možná z dôvodu uvedenom v čl. 3 nariadenia, keďže v zmysle tohto sa nariadenie uplatňuje len vtedy, keď sa cestujúci dostaví na odbavenie ako je určené a v čase, ktorý vopred písomne stanovil letecký dopravca, cestovná kancelária alebo splnomocnený cestovný agent. Žalobcovia však boli o omeškaní informovaní, ostali v hoteli a na letisko sa dostavili až v primeranom časovom predstihu pred odletom. Taktiež podotkol, že je treba vziať na zreteľ vyvinenie sa žalovaných v zmysle čl. 5 nariadenia, podľa ktorého nie je povinnosť platiť náhradu ak sa môže preukázať, že zrušenie letu je spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, pričom za takú mimoriadnu okolnosť je treba považovať preukázaný plánovaný generálny štrajk na území Grécka v deň plánovaného odletu. V poradí druhým žalobným nárokom bolo uloženie povinnosti žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 20 eur pre každého z nich (spolu teda vo výške 60 eur) a to z titulu náhrady podľa čl. 9 v spojení s čl. 5 a 6 nariadenia z dôvodu neposkytnutia stravovania a občerstvenia. Keďže na daný prípad nemožno aplikovať ustanovenia nariadenia, nakoľko toto sa vzťahuje iba na cestujúcich, ktorí sú fyzicky na letisku a čakajú na omeškaný let (čl. 6 nariadenia v spojitosti s čl. 9 nariadenia). Použitie nariadenia by bolo v prípade žalobcov aj nelogické, nakoľko na letisko sa dostavili v primeranom čase pred skutočným odletom lietadla, t. j. nemuseli na odlet na letisku neprimerane dlho čakať, napriek tomu požadujú za tento bežný čas čakania stravovanie a občerstvenie. Do úvahy by prichádzala iba možnosť náhrady škody podľa všeobecných ustanovení O.z. (§ 420). Základnými podmienkami zodpovednosti za škodu je jej vznik, existencia a preukázanie výšky škody. Podľa súdu prvej inštancie sa žalobcom vôbec nepodarilo preukázať (pričom dôkazová povinnosť bola výlučne na nich), že by im nejaká škoda vznikla (v čase od 12.00 hod., dokedy mohli využívať naplno služby hotela, do odchodu na letisko mohli, ale aj nemuseli sa stravovať) a už vonkoncom nepreukázali výšku tejto údajnej škody (napr. účtenkami z reštaurácie alebo z obchodu), preto im nebolo možné priznať požadovanú (resp. vzhľadom na dôkaznú núdzu žiadnu) náhradu. Žalobcovia sa taktiež domáhali voči žalovaným zaplatenia sumy 7 eur pre každého z nich (spolu teda vo výške 21 eur) z titulu náhrady (neuviedli o aké ustanovenie akého predpisu tento nárok opierajú) z dôvodu neposkytnutia dodatočného hotelového ubytovania. Aplikácia nariadenia pre tento prípad je úplne vylúčená, nakoľko toto sa vzťahuje iba na cestujúcich, ktorí sú fyzicky na letisku a čakajú na omeškaný let a okrem toho nárok na ubytovanie má cestujúci iba v prípade čakania dlhšieho ako 24 hodín (čo v prípade žalobcov splnené nebolo). Opäť tak do úvahy prichádza iba možnosť náhrady škody podľa všeobecných ustanovení O.z. (§ 420). Žalobcom sa ani tu nepodarilo preukázať (dôkazová povinnosť bola výlučne na nich), že by im nejaká škoda z tohto dôvodu vznikla a nepreukázali ani výšku tejto údajnej škody - žalobcovia síce tvrdili, že dali upratovačke 20 eur a táto im následne na izbe dovolila tráviť čas do odchodu z hotela, o uvedenej skutočnosti však nepredložili súdu žiaden dôkaz (o náhrade škody by sa dalo uvažovať iba v prípade, ak by žalobcovia použili riadne ponúkanú službu hotela na dodatočné ubytovanie a mali by o tejto skutočnosti relevantný doklad). Z uvedených dôvodov súd nemohol priznať žalobcom nimi požadovanú (resp. vzhľadom na dôkaznú núdzu žiadnu) náhradu. Žalobcovia sa taktiež domáhali zaplatenia sumy 4,40 eura pre každého z nich (spolu teda vo výške 13,20 eur) od žalovaného 1/, a to z titulu bezdôvodného obohatenia z dôvodu zaplatenia sumy poistného vo výške 0,40 eur za osobu a deň, pričom súd prvej inštancie ani tento nárok žalobcov nevyhodnotil ako dôvodný. Žalobcovia so žalovaným 1/ uzavreli zmluvu o obstaraní zájazdu vrátane komplexného poistenia, pričom do jeho ceny bol zarátaná aj platba poistenia insolventnosti cestovnej kancelárie (žalovaného 1/). Súd prvej inštancie uviedol, že žiaden predpis nezakazuje premietnuť náklady cestovnej kancelárie (ktorým poistenie insolventnosti bezpochyby je) do konečnej ceny zájazdu; je treba tiež poukázať na skutočnosť, že žalobcovia boli s cenou zájazdu a poistenia oboznámení, vedeli štruktúru a jednotlivé položky ceny a takto navrhnutú cenu akceptovali (bez výhrad zaplatili). Z uvedeného nie je potom zrejmé ako sa mal žalovaný 1/ bezdôvodne na ich úkor obohatiť, nakoľko sa nejedná o plnenie z neplatného právneho úkonu, ani o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ani o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov a nebola preukázaná ani iná skutková podstata, ktorá by zakladala nárok žalobcov z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného 1/. Napokon sa žalobcovia domáhali zaplatenia sumy 1.500 eur pre každého z nich (spolu teda vo výške 4.500 eur) od žalovaného 1/ a to z titulu primeraného zadosťučinenia z dôvodu neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve. V tejto časti návrhu žalobcovia popísali 15 údajne neprijateľných podmienok, ktoré sa mali nachádzať v katalógu, DIS, pokynoch a iných dokumentoch žalovaného 1/. Základným predpokladom priznania takejto náhrady je však v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi (konštatácia neprijateľnej zmluvnej podmienky), pričom aj v takomto prípade právo na primerané finančné zadosťučinenie za porušenie práva alebo povinnosti vzniká iba vtedy, ak spotrebiteľovi bola spôsobená alebo mohla byť spôsobená ujma. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že ani jednu z označených údajne neprijateľných zmluvných podmienok (napr. žalovaný 1/ uviedol, resp. neuviedol skutočnosti, ktoré boli spôsobilé zasiahnuť do práv spotrebiteľa a privodiť mu ujmu a možno ich považovať za neprimerané podmienky v spotrebiteľskej zmluve alebo klamlivé obchodné praktiky; jednalo sa napr. o čas odletu / príletu, ktorý je uvedený ako orientačný, výhradu v mimoriadnych prípadoch zmeniť miesta odletu a príletu, trasy letu, medzipristátia leteckej spoločnosti, typu lietadla a letového plánu, neuvedenie začiatku a konca poskytovania služieb, keď informácie boli uvedené až v podrobnejších informáciách týkajúcich sa zájazdu, poistenie, zodpovednosť za nároky na náhradu škody na batožine, informácie o reklamačnom konaní, klamlivé informácie o zodpovednosti za meškanie lietadla a škody tým spôsobené, oprávnenie žalovaného 1/ vykonávať z vážnych dôvodov operatívne zmeny programu a poskytovaných služieb, možnosti odstúpenia od zmluvy a zmien zmluvy, zodpovednosť za výpadky elektrickej energie, plynu a vody, ku ktorým môže dochádzať v niektorých destináciách, možnosť vylúčenia klienta zo zájazdu pri závažných porušeniach právnych predpisov, dohoda o podstatných podmienkach zmluvy, nárok na náhradu alebo zľavu z ceny nevyužitých služieb, dohoda o poistení pre prípad úpadku) súd nemal dôvod považovať za neprimeranú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo za klamlivú obchodnú praktiku. Žalobcovia nepreukázali, že uvedené údajné neprijateľné podmienky a údajné klamlivé obchodné praktiky žalovaného 1/ vykazujú znaky porušenia právnych predpisov a že by im bola spôsobená akákoľvek ujma, resp. že by im nejaká ujma hrozila, alebo že by konanie žalovaného 1/ bolo spôsobilé privodiť žalobcom ujmu (žalobcovia sa v tejto súvislosti vyjadrili veľmi vágne, keď uviedli že „žalovaný 1/ mohol spôsobiť formuláciami vo svojich dokladoch ... ujmu žalobcom ako spotrebiteľom a to hocijakú ujmu“ - svoje tvrdenie v tomto smere vôbec nespresnili a nekonkretizovali!); žalobcom teda nevznikol nárok na náhradu v zmysle § 3, ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko im nevznikla žiadna ujma z titulu porušenia zákona, či ohrozenia spotrebiteľských práv, ani im žiadna ujma nehrozila, preto súd aj v tejto časti návrh zamietol. 3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal odvolanie vedľajší účastník, ktorý odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a prizná im náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodom odvolania bolo to, že súd prvej inštancie odňal žalobcom možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), taktiež neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a vec bola nesprávne právne posúdená, pretože neboli použité správne ustanovenia právneho predpisu a taktiež bol nedostatočne zistený skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že odlet žalobcov zo zájazdu (Rhodos) bol dojednaný na 24. septembra 2010 o 9.30 hod. s príletom do Bratislavy 25. septembra o 2.40 hod.. Skutočný odlet sa uskutočnil 25. septembra 2010 o 10.00 hod. s príletom do Bratislavy 25. septembra o 2.40 hod. z čoho vyplýva, že odlet zo zájazdu bol zrealizovaný o 15. hod. a 10 min. neskôr, ako bol zmluvne dohodnutý. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia operuje pojmom ,, presunutý“, t. j., že predmetný odlet zo zájazdu bol presunutý hoci tento pojem nie je definovaný ani v práve SR a ani v práve EÚ, preto konal v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keďže mal stručne, jasne a výstižne vysvetliť na základe čoho skutkový stav týkajúci sa letu pomenoval ako ,, presunutý let“. Taktiež konštatoval, že žalobcovia realizovali vo vlastnej réžii, ale uvedenú skutočnosť nepreukázali, nepredložili súdu žiaden doklad o zaplatení stravy alebo občerstvenia. K tomuto je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie tu konal v rozpore s ust. §741k O.z., pretože žalovaný 1/ si nesplnil zákonnú povinnosť poskytnutia večere a náhradného ubytovania. Podľa § 442 ods. 1 O.z. sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), preto ak cestovná kancelária neposkytla žalobcom náhradné ubytovanie a stravovanie, t. j. išlo o naturálne plnenie, bolo povinnosťou súdu podľa § 120 ods. 1 O.s.p. v rámci dokazovania zabezpečiť relevantné dôkazy o cene náhradného ubytovania a večere dňa 24. septembra 2010, pretože ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Taktiež vytkol súdu prvej inštancie, že zamietol návrh aj v časti zaplatenia 0,40 eur (osoba/deň) pre každého z žalobcov (titulom bezdôvodného obohatenia), ktorá mala predstavovať poplatok za poistenie insolventnosti čo bolo porušením § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj to, že neposúdil, napriek tomu, že bol povinný ex offo, posúdiť nielen zmluvné podmienky, ktoré v žalobe žalobcovia označili za neprijateľné podmienky alebo nekalé praktiky, ale aj iné a to bez toho, aby ich žalobcovia na prieskum navrhli. 4. Žalobcovia a žalovaní 1/ a 2/ odvolacie návrhy nepodali, k doručenému odvolaniu vedľajšieho účastníka sa písomne vyjadrili tak, že žalobcovia sa stotožnili s odvolaním v celom rozsahu naopak žalovaní 1/ a 2/ navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len „C.s.p.“, účinného od 1. júla 2016 a použitého s odkazom na § 470 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného O.s.p., akt. § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 360 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a § 202 O.s.p. účinného v čase podania odvolania s použitím § 470 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p. aj § 127 a § 363 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 379 C.s.p) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu niekdajšieho vedľajšieho účastníka (teraz intervenient) je treba priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/ a písm. c/) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p.. 6. Odvolací súd poukazuje v prvom rade na to, že žalobcovia žiadali priznať uplatnený nárok podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91. Podstata problému spočívala predovšetkým v tom či sa na vec môže aplikovať čl. 7 ods. 1 písm. b/ nariadenia, keď súd prvej inštancie jeho aplikáciu vylúčil, pretože v danom prípade nešlo o „zrušený let“, ale o ,,omeškaný let“, za ktorý nepatrí náhrada v zmysle čl. 7 predmetného nariadenia. V konaní nebolo sporné, že odlet žalobcov zo zájazdu (Rhodos) bol dojednaný na 24. septembra 2010 o 9.30 hod. s príletom do Bratislavy 25. septembra o 2.40 hod., ako aj to, že skutočný odlet sa uskutočnil 25. septembra 2010 o 10.00 hod. s príletom do Bratislavy 25. septembra o 2.40 hod., t. j. o 15. hod. a 10 min. neskôr, ako bol dojednaný. Tu je treba uviesť, že čl. 5, 6 a 7 nariadenia sa majú vykladať v tom zmysle, že na účely uplatnenia práva na náhradu sa cestujúci, ktorých let má meškanie, môžu považovať za cestujúcich, ktorých let bol zrušený a teda sa môžu dovolávať práva na náhradu v zmysle čl. 7 nariadenia, ak im bola z dôvodu letu, ktorý má meškanie, spôsobená trojhodinová alebo dlhšia časová strata, t. j. ak dorazia do cieľového miesta po troch hodinách alebo viac po čase príletu, ktorý pôvodne stanovil letecký dopravca. Takéto meškanie však nedáva cestujúcim právo na náhradu, ak letecký dopravca môže preukázať, že veľké meškanie je spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, ktorým sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia, teda okolnosťami, ktoré sa vymykajú spod účinnej kontroly leteckého dopravcu (Rozsudok Súdneho dvora z 23. októbra 2012 v spojených veciach C-581/10 a C-629/10) t. z., že otázka práva na náhradu v prípade meškania letu už bola zo strany Súdneho dvora vyjasnená (acte éclairé) a daná vec spadá do rámca jeho ustálenej judikatúry. Pokiaľ ide o účinky rozsudku Súdneho dvora z pohľadu všeobecnej záväznosti, Súdny dvor dáva odpoveď vnútroštátnemu súdu, ktorý sa naň obrátil s problémom pri výklade a platnosti komunitárneho práva v konkrétnom spore. Keďže Súdny dvor nie je poradným orgánom, ale v určitom zmysle Najvyšším komunitárnym súdom, je vnútroštátny sudca jeho odpoveďou pri svojom rozhodovaní viazaný. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd v prípade, v ktorom je rovnaký alebo analogický právny problém, môže rozhodnúť na základe už podaného výkladu komunitárneho práva v rozsudkoch Súdneho dvora, vychádzajúc z doktríny už vyjasnenej otázky (acte éclairé) v súlade s judikatúrou „CILFIT„ (rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 1982, C-283/81). Správne právne posúdenie, resp. aplikácia príslušnej právnej normy hmotného práva, je primárne vecou všeobecných súdov. Strana konania nemá ani povinnosť v rámci žalobných tvrdení uvádzať, podľa akých ustanovení hmotného práva má súd postupovať. Pokiaľ súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, resp. neaplikoval právnu normu, ktorú aplikovať mal, ide o vadu konania, ktorá je odvolacím dôvodom. Odvolací súd upozorňuje na právnu zásadu, že „súd pozná právo“: Podľa zásady „iura novit curia“ platí, že súd obsah jednotlivých právnych noriem pozná. Vychádzajúc z tejto premisy nie je možné akceptovať stav, keď súd kľúčovú právnu normu neaplikuje, napriek tomu, že na posudzovanú otázku dopadá. V prejednávanom prípade je zjavné, že súd prvej inštancie pracoval len s variantou neaplikability čl. 7 nariadenia napriek tomu, že tento, ako vyplýva z vyššie uvedeného bolo treba na vec aplikovať. Samozrejme, ak by sa preukázala existencia mimoriadnej okolnosti, ktorej sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia, teda okolnosťou, ktorá sa vymyká spod účinnej kontroly leteckého dopravcu, nevzniklo by cestujúcim právo na náhradu. Tu je treba uviesť, že na mieste bola aj aplikácia ustanovení predmetného nariadenia týkajúca sa jedla a občerstvenia, ako aj ubytovania v súvislosti s vyššie uvedeným. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie spomenul, že v danom prípade mala nastať aj taká mimoriadna okolnosť, ktorá vylučovala poskytnutie náhrady a to ,,preukázaný plánovaný generálny štrajk na území Grécka v deň plánovaného odletu“, avšak súd prvej inštancie v tomto smere neprodukoval žiaden dôkazný prostriedok, ktorý by existenciu ,,plánovaného generálneho štrajku“ v deň odletu potvrdil, keďže je treba dať za pravdu súdu prvej inštancie, že existencia generálneho štrajku v deň odletu by bola takou mimoriadnou okolnosťou, ktorá by vylučovala právo cestujúcich na náhradu v zmysle čl.7 nariadenia. 7. Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv (§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 smernice Rady 93/123 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali“. Treba dať za pravdu odvolateľovi, že bolo povinnosťou súdu ,,ex offo“ nielen posúdiť zmluvné podmienky, ktoré v žalobe označili žalobcovia za neprijateľné, ale všetky, t. j. aj tie, ktoré žalobcovia nenavrhli na prieskum (rozsudok ESD vo veci C-243/08 Pannon). Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Podľa ods. 3, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. Podľa ods. 4, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia. Možnosť súdu aj bez návrhu výslovne uviesť neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy vo výroku rozhodnutia bola do O.s.p. zavedená zákonom č. 384/2008 Z.z. a to doplnením odseku 3 do ustanovenia § 153 a následne doplnená o nový odsek 4 a to zákonom č. 575/2009 Z.z., ktorý mal za cieľ dosiahnuť účinné prostriedky na eliminovanie používania neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, doplniť neúplnú transpozíciu Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v O.z. a zvýšiť kompetencie Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Vo vzťahu k novému ustanoveniu § 153 ods. 4 O.s.p. zavedenému do O.s.p. zákonom č. 575/2009 Z.z. dôvodová správa výslovne uvádza, že navrhovaná právna úprava súvisí so záväznosťou výroku rozsudku, pričom rozhodovanie ultra petit má oporu už v ustanovení § 153 ods. 3 O.s.p. (teraz § 298 ods. 1 C.s.p.) a naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Dôvodová správa v súvislosti s ustanovením § 153 ods. 4 (teraz § 298 ods. 2 C.s.p.) zdôrazňuje, že rozsudok podľa tohto ustanovenia nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci (res iudicatae) pre spory dodávateľa s inými spotrebiteľmi, ktorí neboli účastníkmi konania v konaní, v ktorom bol vyhlásený tento rozsudok. Súd môže vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku aj ex officio. Súd nemusí vyhlasovať uznesenie o začatí konania, ak mieni ex officio určiť v začatom konaní (súdnom spore zo spotrebiteľskej zmluvy), že určitá zmluvná podmienka je neprijateľná. Musí však umožniť účastníkom vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, aby tak dosiahol svoje rozhodnutie predvídateľným; inak by v prípade určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky odňal dodávateľovi možnosť konať pred súdom a tak bez ďalšieho vytvoril vo vzťahu k tomuto výroku stav pre kasačné rozhodnutie apelačného súdu (§ 221 ods. 1 písm. f/). Konanie vo veci samej je však možné začať len na základe návrhu účastníka konania. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy <. a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd <. je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 O. s. p., <. podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania (teraz strana), stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Iba takéto rozhodnutie je odvolacím súdom preskúmateľné a účastníkom umožňuje posúdiť postup súdu prvého stupňa. 8. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci, týkajúcej sa primeraného zadosťučinenie a v tej súvislosti aj neprijateľnosti podmienok sa obmedzil len na to, že v danom prípade nemal preukázanú ani jednu žalobcami označenú neprijateľnú zmluvnú podmienku, avšak neuviedol žiadnu argumentáciu, prečo žalobcami označené neprijateľné zmluvné podmienky nevykazujú všeobecné znaky, ktoré by mali spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľov. Z uvedeného preto vyplýva, že sa pri vyhotovení rozsudku dôsledne neriadil ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. (teraz § 220 ods. 2 C.s.p.), <. keďže z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, z akého skutkového základu dospel k takým záverom akým dospel. Súd v rozhodnutí musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie rozhodnutia musí poskytnúť účastníkom konania možnosť posúdenia, ako si konajúci súd ich vec vyložil, či aplikoval príslušné právne predpisy, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, ktoré dôkazy vzal do úvahy, ktoré nie a prečo. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť preto presvedčivé, racionálne, spravodlivé, zrozumiteľné a pre verejnosť prijateľné. Súd musí v rozhodnutí uviesť dostatočné a relevantné dôvody (skutkové i právne), na základe ktorých rozhodol. Keďže tu všetky tieto skutočnosti a postupy absentujú je preto rozhodnutie nepreskúmateľné, neodôvodnené a celkovo nepresvedčivé. 9. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 písm. f / a h/ O.s.p. teraz § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p., že súd prvej inštancie svojim postupom odňal účastníkovi (stranám) konať pred súdom a taktiež vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav s ohľadom na ust. § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., teraz § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ C.s.p., keďže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože nesprávnym procesným postupom (nevypravením rozhodnutia náležitosťami odôvodnenia, pretože to je právom strany na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a naopak povinnosťou súdu vysporiadať sa s podstatnými skutkovými a právnymi argumentmi účastníkov konania a povinnosťou súdu vysporiadať sa so všetkými podstatnými a právnymi otázkami) znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné právo, ako aj v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ktorých vykonanie nie je účelné doplniť (ohľadne nároku na náhradu v zmysle § 3 ods. 5 zák. o ochrane spotrebiteľa v spojení s neprijateľnosťou podmienok v spotrebiteľskej zmluve, ako aj ohľadne mimoriadnych okolností, ktoré by vylučovali poskytnutie náhrady). 10. Povinnosťou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní bude posúdiť dôvodnosť žalobného návrhu v kontexte predmetného nariadenia, zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodniť. 11. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 C.s.p.). 12. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).