Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/597/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113215173 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113215173.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobcu: G. O., nar. XX. N. XXXX, bytom F., V. V. XXXX/XX, zastúpeného splnomocnenkyňou: HALADA advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 669 661, Trnava, Kapitulská 21, proti žalovanému: C. F., nar. XX. C. XXXX, bytom F., H. XXXX/XX, zastúpenému advokátom: JUDr. Jozef Cako, Trnava, Štefana Moyzesa 25, o 2.500,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu ako aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 30. marca 2015 č.k. 19C/525/2013-230 a na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 19. mája 2015 č.k. 19C/525/2013-236, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutej časti rozhodnutia vo veci samej p o t v r d z u j e a v časti rozhodnutia o trovách konania sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. II. Uznesenie súdu prvej inštancie o trovách štátu sa r u š í a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.049,47 eur a iných trov vo výške 200,- eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám splnomocneného zástupcu žalovaného. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 509 ods. 2, § 597 ods. 1, § 599 ods. 1 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) a vecne jednak neunesením dôkazného bremena žalobcu, ktorý v konaní nepreukázal existenciu vady predaného motorového vozidla, uplatnenej (resp. vytknutej) žalovanému listom z 23. apríla 2013 (špecifikovanej v takejto výtke len spôsobom, citujem: "motorové vozidlo je v zadnej časti závažne poškodené, nakoľko na motorovom vozidle je posunutá nosná časť, v dôsledku čoho je celá zadná časť motorového vozidla skrížená"), ako aj považujúc za nepostačujúce pre vznik nároku žalobcu na primeranú zľavu z dojednanej ceny predaného vozidla (tak ako to vyplýva z ust. § 599 ods. 1 O.z. - teda za riadne uplatnenie vady kupujúcim u predávajúceho), ak žalobca údajne vytkol aj ďalšie vady vozidla tým spôsobom, že uviedol, že vozidlo je v zadnej časti závažne poškodené, pričom bližšie predmetné vady nekonkretizoval a neopísal ako sa prejavujú. Pokiaľ aj počas súdneho konania bola znaleckým dokazovaním zistená vada vozidla charakterizovaná ako nepravidelná technologická medzera medzi zadnými piatymi dverami a rámom dverí, táto nebola žalobcom žalovanému riadne a včas (v lehote 24 mesiacov od prevzatia vozidla u žalovaného ako predávajúceho) vytknutá, z ktorého dôvodu potom nebolo možné žalobcovi priznať nie len nárok na zľavu z ceny vozidla, ale ani nárok na primerané finančné zadosťučinenie - dôvodil súd prvej inštancie. Svoje rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne len potrebou priznania náhrady trov konania žalovanému, pre jeho plný úspech v spore. Žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia za 8 úkonov právnej pomoci vo výške 1.049,47 eur, ako aj náhradu trov za zaplatený preddavok na trovy spojené so znaleckým dokazovaním vo výške 200,- eur, považujúc takto vyčíslené trovy za účelné. V zostatku uplatnených trov právneho zastúpenia nepriznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej pomoci - ďalšia porada s klientom dňa 11. marca 2014, dňa 17. novembra 2014 a dňa 25. marca 2015, pre nepreukázanie, že takéto porady s klientom sa skutočne uskutočnili. Obdobne z dôvodu neúčelnosti nepriznal žalovanému uplatnenú náhradu trov konania za písomné vyjadrenie z 18. novembra 2014 (vyjadrenie k znaleckému posudku) a písomné vyjadrenie z 26. marca 2015 (vyjadrenie v nadväznosti na vyjadrenie žalobcu a nové listinné dôkazy), keďže súd prvej inštancie nežiadal žalovaného o takéto písomné vyjadrenia a skutočnosti v nich uvedené mal možnosť zástupca žalovaného predniesť aj na následnom pojednávaní. 2. Odvolaním napadnutým uznesením žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu vo výške 117,98 eur, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p. a vecne len zamietnutím žaloby žalobcu vo veci samej v celom rozsahu (ako aj priznaním náhrady trov konania žalovanému) a z toho plynúcej nutnosti priznať štátu právo na náhradu trov konania ktoré platil (vo výške 117,98 eur) a to proti žalobcovi, podľa výsledku konania. 3. Rozsudok napadli včasným odvolaním obe sporové strany. 4. Žalobca napadol predmetný rozsudok v časti rozhodnutia vo veci samej, ako aj v časti rozhodnutia o trovách konania (teda v celom rozsahu) s návrhom na jeho zmenu úplným vyhovením žalobe a priznaním mu náhrady trov konania, alternatívne s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, viniac súd prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení, namietajúc najmä nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal, že vady vozidla vytkol žalovanému riadne a včas, teda v zákonnej prekluzívnej lehote, že nepreukázal existenciu vady vytýkanej žalobcom uplatnenej u žalovaného listom z 23. apríla 2013 (skríženie zadnej časti motorového vozidla), že žalobca vytkol žalovanému len jednu vadu a na iné vady (poškodenia) vozidla sa reklamácia žalobcu nevzťahovala a že znaleckým posudkom bola na predmetnom motorovom vozidle zistená len jedna vada - nepravidelná technologická medzera medzi zadnými piatymi dverami a rámom dverí, ktorú žalobca žalovanému nevytkol. V tejto súvislosti poukázal na písomnú reklamáciu z 23. apríla 2013, doručenú žalovanému dňa 26. apríla 2013, ktorá sa podľa jeho názoru týkala všetkých vád spočívajúcich v poškodení vozidla v zadnej časti a nielen jej skríženia, pričom túto skutočnosť údajne potvrdzuje nielen samotný gramatický výklad textu reklamácie žalobcu, ale táto vyplýva aj z povahy a dôvodu vzniku vytknutých vád vozidla, keď je zrejmé, že autohaváriou, ktorá spočívala vo fyzickej deštrukcii kontaktných plôch vozidla v jeho zadnej časti, došlo na vozidle k poškodeniu viacerých jeho častí a súčiastok a nielen ku vzniku jednej vady. Podľa jeho názoru, reklamácia (výtka) sa týkala všetkých existujúcich poškodení vozidla v zadnej časti, nielen jedného či niektorých z nich, pričom žalobca si svoju notifikačnú povinnosť splnil riadne a včas a dostatočným spôsobom opísal povahu vytknutých vád (spôsobom, že ide o poškodenie vozidla zadnej časti, respektíve nedostatočnej opravy týchto poškodení) a dokonca (nad rámec svojej notifikačnej povinnosti) i dôvod ich vzniku (havária vozidla a následná neodborná oprava). Takýmto spôsobom teda vytkol žalovanému konkrétne a určito vymedzené vady vozidla tak, že tieto nebolo možné zameniť s inými vadami, poukazujúc i na to, že vo svojej žalobe presne konkretizoval dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej predmetné vady vznikli. V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že kupujúci nemusí predávajúcemu pre vytknutie vád uviesť konkrétnu (odbornú) špecifikáciu vytýkaných vád, ale celkom postačuje, ak kupujúci uvedie, v čom vytýkané vady spočívajú, či ako sa prejavujú. Nesprávnym bol aj záver súdu prvej inštancie, že zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že na predmetnom vozidle bola zistená jedna vada - nepravidelná technologická medzera medzi zadnými piatymi dverami a rámom dverí, nakoľko podľa jeho názoru, z tohto posudku vyplýva, že na vozidle sa nachádzajú viaceré vady, spočívajúce v poškodení, resp. v neodbornej oprave poškodení vozidla v jeho zadnej časti, ktoré boli na vozidle spôsobené autohaváriou. Znalecká organizácia totiž konkrétne konštatovala, že okrem nepravidelnej technologickej medzery medzi rámom zadných dverí a zadnými piatymi dverami na vozidle, zle lícujú zadné skupinové svetlá so zadnými dverami aj zadnými blatníkmi, horná hrana zadného nárazníka nelícuje s dolnou hranou zadného pravého blatníka, zadný pravý blatník je pri dolnej hranie mierne prevalený, zadný nárazník je na ľavej strane odspodu uchytený neoriginálnou plastovou zošívacou sponou, na vozidle sú použité neoriginálne zadné skupinové svetlá, pričom na pravej strane je svetlo prichytené aj pomocou tmelu (nakoľko chýba tretí bod jeho uchytenia), zadné čelo vozidla je poškodené, pričom nie je dostatočne proti korózii a netesnosti zakonzervované. Znalecká organizácia teda potvrdila, že vozidlo bolo v zadnej časti havarované a v tejto súvislosti sa nachádzajú viaceré vady spočívajúcej v poškodení, respektíve neodbornej oprave poškodení vozidla. Znalecká organizácia v znaleckom posudku zároveň potvrdila, že tieto vady nemusel bežný kupujúci pri ohliadke vozidla zistiť. Lehota na vytknutie vád vozidla uplynula 2. novembra 2014 a tak všetky úkony ktorými žalobca identifikoval vytýkané vady aj v prebiehajúcom súdnom konaní, bolo potrebné považovať za konkretizáciu žalobcom vytýkaných vád, uskutočnenú v rámci zákonnej lehoty. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vyhlásený v konaní vedenom pod spis. zn. 3Cz 31/85 (R 9/87), ktorý dospel k záveru, že kupujúci môže predávajúcemu vytknúť vady predanej veci až v návrhu na začatie občianskeho súdneho konania, ktorým uplatní konkrétne práva zodpovednosti za vady, pričom lehota je zachovaná len za predpokladu, že bol žalovanému v tejto lehote doručený návrh na začatie súdneho konania obsahujúci výtku vád predanej veci. V tejto súvislosti ďalej zdôraznil, že v žalobe z 30. mája 2013, doručenej žalovanému 28. augusta 2013, žalobca presne identifikoval autonehodu v dôsledku ktorej predmetné vady vznikli - teda podľa jeho názoru nezameniteľným spôsobom identifikoval vady, ktorých sa jeho vytknutie týkalo a navyše, v súdnom konaní bol na návrh žalobcu vypracovaný znalecký posudok číslo 079/03/2014 z 12. augusta 2014, ktorý bol preukázateľne doručený žalovanému pred uplynutím lehoty na vytknutie vád (dňa 21. októbra 2014), a v ktorom znalec jednoznačne presne popísal druh a rozsah vád vytknutých žalobcom. Teda aj týmto spôsobom boli vytýkané vady žalovanému v zákonnej lehote jednoznačne konkretizované - dôvodil ďalej žalobca. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, žalobca vinil súd, že pri svojom rozhodnutí neaplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. napriek tomu, že na strane žalobcu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, v dôsledku ktorých by nebolo spravodlivé, aby žalobca bol zaviazaný na náhradu trov žalovaného v celom rozsahu, nakoľko žalobca má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, pre ktorý nie schopný vykonávať plnohodnotne zárobkovú činnosť. Od roku 2011 je poberateľom invalidného dôchodku, je dlhodobo v nepriaznivej sociálnej situácii, kedy jeho mesačný príjem predstavuje suma invalidného dôchodku vo výške 208,50 eur. Súd mal pri rozhodovaní o trovách konania zohľadniť aj dôvody, pre ktoré sa žalobca obrátil so svojím nárokom na súd, ako aj dôvody, pre ktoré nebolo jeho nároku vyhovené. V danom prípade bolo treba zohľadniť skutočnosť, že žalobca od žalovaného kúpil auto, ktoré malo vady, pričom žalovaný odmietol žalobcom uplatnený nárok na zľavu kúpnej ceny uspokojiť čo i len čiastočne. Žalobca tak nemal inú možnosť, ako sa so svojím nárokom obrátiť na súd. Žalobcovmu návrhu pritom nebolo vyhovené len z dôvodu, že podľa názoru súdu nedodržal zákonný postup pre uplatnenie si svojich práv - nie však pre nedôvodnosť žaloby pre neexistenciu žalobcovho nároku - ktorú súd v rozsudku nekonštatuje. Súd sa možnosťou aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. 5. Žalobca napadol odvolaním rozsudok len v časti jeho výroku o trovách konania a to v časti, v ktorej súd prvej inštancie nepriznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia za úkony - ďalšia porada s klientom dňa 11. marca 2014, dňa 17. novembra 2014 a dňa 25. marca 2015, písomné vyjadrenie z 18. novembra 2014 a písomné vyjadrenie z 26. marca 2015 s návrhom na jeho zmenu priznaním žalobcovi náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.706,05 eur a iných trov vo výške 200,- eur v zmysle jeho vyčíslenia zaslaného súdu prvej inštancie, považujúc rozsudok v tejto časti za riadne neodôvodnený, z dôvodu absencie bližšieho zdôvodnenia záveru súdu prvej inštancie o neúčelnosti vyššie citovaných porád právneho zástupcu žalovaného so žalovaným. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetné rokovania a porady sa konali vždy po vykonaní iných úkonov, v dôsledku ktorých bola nutná konzultácia so žalovaným, pričom tieto porady sa konali vždy pred pojednávaniami, za účelom predchádzania duplicitného vykonávania ďalších porád s klientom a pokiaľ mal súd pochybnosti o ich vykonaní, mohol právneho zástupcu vyzvať na predloženie záznamov o týchto poradách. Nepriznanie náhrady za písomné vyjadrenie z 18. novembra 2014 (vyjadrenie k znaleckému posudku) a písomné vyjadrenie z 26. marca 2015 z dôvodu, že súd nežiadal žalovaného o takéto písomné vyjadrenia hodnotí ako svojvoľnú subjektívnu argumentáciu, bez väzby na právne normy, nakoľko vo vyjadrení z 18. novembra 2014 išlo o reakciu na znalecký posudok doručený žalovanému zo strany súdu a právny zástupca žalovaného v tomto vyjadrení spracoval analýzu a právny rozbor konzekvencií vyplývajúcich zo záverov znaleckého posudku v písomnej forme a to v záujme hospodárnosti konania - teda aby ich nebolo potrebné prednášať na nariadenom pojednávaní. Písomné vyjadrenie z 26. marca 2015 zase obsahovalo vyjadrenie sa k obsiahlemu písomnému vyjadreniu žalobcu a novým listinným dôkazom, pričom potreba písomného vyjadrenia v oboch prípadoch bola vyvolaná samotným priebehom konania a preto podľa jeho názoru je irelevantné podmieňovať účelnosť úkonov právnej pomoci výzvou súdu na ich uskutočnenie. Vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, okrem výroku o trovách konania a žalobcu zaviazať k úhrade trov odvolacieho konania . Správnosť rozhodnutia súdu vo veci samej odvodzoval od správnosti jeho záverov o nepreukázaní skutkových tvrdení žalobcu, že predávané vozidlo malo v čase predaja vady, ktoré žalobca reklamoval u žalovaného. V tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že pokiaľ aj počas konania bolo zistené, že vozidlo malo určité vady, zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že išlo len o estetické vady, nemajúce vplyv na spôsobilosť vozidla na premávku na pozemných komunikáciách. Tieto vady boli viditeľné voľným okom a bolo ich možné bežnou ohliadkou pri kúpe a predaji vozidla zistiť aj zo strany žalobcu. 6. Uznesenie o náhrade trov štátu napadol včasným odvolaním len žalobca s návrhom na jeho zmenu uložením povinnosti na náhradu trov štátu žalovanému, alternatívne s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súd prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu jeho vecnej nesprávnosti, odvodenej od namietanej vecnej nesprávnosti rozhodnutia vo veci samej. 7. Žalovaný odvolanie voči tomuto uzneseniu nepodal a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril. 8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.), ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.). 9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 - ďalej len C.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolaní účinného O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie, proti ktorým zákon odvolanie v čase ich podaní pripúšťal (§ 201 a 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c), f) O.s.p., ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), e), h) C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré aj zistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu voči rozsudku v časti rozhodnutia vo veci samej nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., čo však neplatilo v časti rozhodnutia o trovách konania a trovách štátu, kde súd nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo hospodárne napraviť v konaní pred odvolacím súdom ( § 389 ods.1 písm. b) C.s.p.) a tak v tejto časti boli splnené podmienky na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. decembra 2016 v pojednávacej miestnosti č. dverí 116 (§ 219 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.). 10. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2). 11. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je žaloba žalobcu, ktorou sa tento domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 2.500,- eur s 5,75% ročným úrokom z omeškania, počítaným zo sumy 2.500,- eur od 2. mája 2013 do zaplatenia a náhrady trov konania, titulom zľavy z kúpnej ceny. 12. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol (vrátane jeho rozhodnutia o trovách konania a trovách štátu) pre nepreukázanie skutkových tvrdení žalobcu o jeho práve (na uplatnenú zľavu z kúpnej ceny a primerané zadosťučinenie) vzniknutom mu z riadne uplatnenej zodpovednosti žalovaného za vady predaného vozidla. 13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s námietkami žalobcu dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné: 14. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, jednotlivé dôkazy vyhodnotil každý jednotlivo i v ich vzájomnej v súvislosti a dospel k správnym právnym záverom o neunesení dôkazného bremena žalobcu preukázať skutkové tvrdenia uvedené v žalobe a to najmä, že predmetné motorové vozidlo malo v čase jeho predaja vadu, popísanú žalobcom v písomnej výtke zaslanej žalovanému, alebo špecifikovanú v samotnej žalobe, prípadne, že by žalobca žalovanému riadne a včas vytkol vady vozidla popísané v znaleckom posudku vyhotovenom v konaní ustanoveným súdnym znalcom, a tak by mu vznikol nárok na plnenia uplatnené v žalobe. Tento záver súdu prvej inštancie o neexistencii vytýkanej vady vozidla vyplynul z vykonaného dokazovania a to znaleckým posudkom číslo 079/03/2014 z 18. augusta 2014, vypracovaným znalcom - Výskumný ústav súdnej optiky, s.r.o., Bratislava, v ktorom súdny znalec jednoznačne skonštatoval, že predmetné motorové vozidlo nemalo vadu špecifikovanú žalobcom ako "posunutá nosná časť, v dôsledku ktorej je celá zadná časť motorového vozidla skrížená". Znalec vo svojom posudku jednoznačne konštatoval, že nosné časti vozidla nie sú deformované (tu pozri č.l. 6 znaleckého posudku). Pre poriadok je potrebné uviesť, že aj keď sa žalobca snažil presvedčiť súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd o tom, že jeho výtka (reklamácia) špecifikovala aj vady vozidla zistené až zo znaleckého dokazovania, nie je to pravdou. Práve naopak, špecifikovanie údajne vytýkaných vád vozidla spôsobom, citujem: "vady spočívajú v tom, že motorové vozidlo je v zadnej časti závažne poškodené, nakoľko na motorovom vozidle je posunutá nosná časť, v dôsledku čoho je celá zadná časť motorového vozidla skrížená“ vymedzuje len to, ako to uzavrel aj súd prvej inštancie, že bola vytknutá vada vozidla údajne spočívajúca v posunutí nosnej časti vozidla, prejavujúca sa skrížením zadnej časti vozidla. Na takejto jedinej špecifikácii vady vozidla nič nezmenila ani skutočnosť, že žalobca v žalobe uviedol, že k takejto vade mohlo dôjsť pri havárii vozidla v minulosti, pretože takýmto spôsobom len označil možnú príčinu namietanej vady a nie jej vymedzenie, prípadne vymedzenie spôsobu ako sa prejavuje, čo jediné bolo podstatným pre rozhodnutie v tejto veci. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že zistené estetické nedokonalosti na vozidle, ako je nepravidelnosť technologickej medzery medzi rámom zadných dverí a zadnými piatymi dverami, zlé lícovanie zadných skupinových svetiel osadených v otvoroch blatníkov zo zadnými dverami, ako aj hornej hrany zadného nárazníka s dolnou hranou zadného pravého blatníka, prípadne uchytenie zadného nárazníka na ľavej strane neoriginálnou plastovou zošívacou sponou, vytýkané neboli vôbec, a okrem toho ich možno charakterizovať jednak ako estetické vady, ktoré boli zjavné v čase kúpy a predaja vozidla a žalobca ich mohol zistiť pri preberaní vozidla (pri náležitej starostlivosti, aká sa bežne predpokladá u kupujúceho, ktorý kupuje už jazdené osobné motorové vozidlo) a tak aj ich prípadná reklamácia s odstupom času niekoľko mesiacov po prevzatí vozidla by postrádala charakter včasnosti. 15. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že k výtke vád vozidla došlo aj žalobou, odvolací súd dodáva, že v žalobe žalovaný popísal vytýkané vady vozidla tým istým spôsobom, ako v písomnej reklamácii z 23 apríla 2013. 16. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že za včasnú výtku je možné považovať aj doručenie znaleckého posudku žalovanému, odvolací súd dodáva, že výtka vád tovaru je jednostranný právny úkon kupujúceho adresovaný predávajúcemu, v ktorom kupujúci vytýka vady predmetu predaja a kúpy a zároveň si uplatňuje nároky z takto vytýkaných vád. Doručenie znaleckého posudku súdom žalovanému, v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako právny úkon žalobcu adresovaný žalovanému a už vonkoncom nie ako uplatnenie vád predanej veci. Odborné zistenia znalca v prejednávanej veci v žiadnom prípade nie je možné považovať za upresnenia písomnej výtky žalobcu z 23. apríla 2013 a to jednak z dôvodu, že v tejto výtke sa takéto vady nespomínajú (len všeobecný poukaz žalobcu, že motorové vozidlo je zadnej časti závažne poškodené, sa viaže na ostatnú časť tejto vety, ktorá špecifikuje vadu vozidla ako posunutú nosnú časť a nie je ho možné účelovo rozširovať aj na iné nedostatky, zistené znalcom nad rámec vyššie spomínanej údajnej vady, ako sú estetické vady, akými boli napríklad nepravidelné technologické medzery, alebo iné vady, ako nedostatočná ochrana proti korózii určitých častí vozidla a pod.). Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že znalec nebol v žiadnom právnom vzťahu so žalobcom (nebol jeho zástupcom, prípadne osobou oprávnenou v jeho mene konať), aby v jeho mene a na jeho účet vytýkal vady vozidla žalovanému, s právnymi následkami pre žalobcu, zakladajúcimi žalobcovi práva plynúce zo včasnej výtky (reklamácie) vád vozidla. 17. Neprijateľnou je aj argumentácia žalobcu, že v liste z 23. apríla 2013 dostatočným spôsobom opísal povahu skrytých vád (zistených súdnym znalcom v tomto konaní) pojmom „poškodenie vozidla zadnej časti“, nakoľko takéto slovné spojenie vyjadruje iba to, že by sa mala vada nachádzať v zadnej časti vozidla ale žiadnym spôsobom neopisuje povahu takejto vady, ani nevyjadruje, o akú vadu ide a ako sa prejavuje. Obdobne neprijateľnou bola aj argumentácia žalobcu, že v žalobe z 30. mája 2013 doručenej žalovanému 28. augusta 2013 žalobca presne identifikoval autonehodu, v dôsledku ktorej predmetné vady vznikli - teda takto nezameniteľným spôsobom identifikoval vady, ktorých sa jeho vytknutie týkalo, nakoľko označenie údajnej príčiny vád tovaru tieto vady nešpecifikuje a nezameniteľne nekonkretizuje spôsobom ako to predpokladá ust. § 599 ods.1 O.z.. Je pravdou, ako to správne namietal žalobca, že kupujúci nemusí predávajúcemu pre vytknutie vád uviesť konkrétnu (odbornú ) špecifikáciu vytýkaných vád, ale celkom postačuje ak kupujúci uvedie, v čom vytýkané vady spočívajú, či ako sa prejavujú. Žalobca sa však týmto neriadil a okrem namietaného posunu nosných častí vozidla prejavujúceho sa údajným skrížením jeho zadnej časti jednoznačne, zrozumiteľne a hlavne včas neuviedol, v čom ďalšie údajne vytýkané vady spočívajú a ako sa prejavujú. 18. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia vo veci samej ako vecne správny potvrdil. 19. Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. (procesného predpisu účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. 20. Podľa ust. § 148 ods.1 O.s.p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal. 21. Podľa § 150 ods.1 O.s.p. (teraz v obdobnom znení § 257 C.s.p.), ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. 22. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania je na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej aj účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia pre práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe nielen dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným druhým z takýchto ustanovení (teraz ust. § 389 ods.1 písm. b) C.s.p.). 23. Vyššie citované ust. § 142 ods. 2 O.s.p. vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania alebo na to, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní vo veci samej. Náhrada je obmedzená na náhradu trov vynaložených na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Posúdenie účelnosti bude závislé od konkrétnych okolností tej - ktorej veci. Nárok na čiastočnú náhradu trov konania sa vypočíta tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť na náhradu trov, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na náhradu trov, a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. 24. V danom prípade súd prvej inštancie ustálil pomer úspechu žalovaného v konaní v rozsahu 100% a v tomto rozsahu mu aj priznal náhradu účelne vynaložených trov konania. 25. Aplikácia ustanovenia § 150 ods.1 O.s.p. (teraz ust. § 257 C.s.p.) pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Dôvody hodné osobitného zreteľa ( teda či vo veci neexistujú zvláštne okolnosti, na ktoré je potrebné pri uložení povinnosti uhradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť) sa skúmajú vždy u účastníka konania povinného plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania (viď napr. rozhodnutie ÚS ČŘ sp.zn. I. ÚS 401/2006). Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešného účastníka sporu. Musí však ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania (resp. sporových strán). Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom. 26. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie takto právne vec neposudzoval (hoc to žalobca navrhoval - tu pozri č.l. 203 spisu) a z hľadiska aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. ani svoje rozhodnutie neodôvodňoval z pohľadu okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania a to či už samotných účastníkov konania (teraz sporových strán) alebo trov štátu. Štát má totiž právo na náhradu trov, ktoré platil, avšak iba proti účastníkovi, u ktorého nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov a iba vo výške zodpovedajúcej pomeru úspechu podľa výsledku konania. V prípade, ak sú na strane účastníka splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, trovy, ktoré by inak pripadli na tohto účastníka podľa výsledku konania, znáša štát. Pritom nie je rozhodujúce, či sa účastníkovi rozhodnutím súdu priznalo oslobodenie od súdnych poplatkov, ale to, či sú inak splnené podmienky na priznanie oslobodenia podľa § 138 O.s.p.. Pre poriadok je však potrebné zdôrazniť že požiadavka náležitého odôvodnenia rozhodnutia súdu (teda aj rozhodnutia o trovách štátu) predpokladá, že záver súd o výsledku jeho prieskumu o týchto okolnostiach bude poznateľný z jeho odôvodnenia. 27. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že súd prvej inštancie rozhodol bez toho, že by riadne zisťoval a vyhodnotil osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu práva na súde a jeho postoj v konaní a teda zaoberal sa aj otázkou, či tu nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať (§ 150 ods. 1 O.s.p.) najmä z dôvodu, že povinnosť nahradiť trovy konania stanovená podľa § 142 O.s.p. sa môže v konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť (žalobcom predložené rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie o výške jeho invalidného dôchodku totiž pre rozhodnutie o tejto otázke nebolo možné považovať za postačujúce). 28. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia o trovách konania a to vrátane uznesenia o závislom výroku o trovách štátu podľa § 389 ods. 1 písm. c) a § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konanie v tejto veci totiž prebiehalo na súde prvej inštancie od roku 2013, a tak tento súd najlepšie pozná všetky okolnosti tejto veci a bolo by nehospodárne, aby ich odvolací súd za takéto dlhé obdobie zisťoval. 29. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný, v naznačenom smere posúdiť osobné, majetkové, sociálne a ďalšie pomery oboch sporových strán, okolnosti, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby a postoj sporových strán v konaní a následne znovu rozhodnúť o trovách konania tak, aby jeho rozhodnutie vychádzalo z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a bolo v naznačenom smere aj riadne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnené. 30. O trovách odvolacieho konania potom odvolací súd nerozhodoval, nakoľko tu predovšetkým s prihliadnutím k výsledku odvolacieho konania o týchto rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí. 31. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).