Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25CoP/19/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113217830 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113217830.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: I. O., nar. XX.X.XXXX a K. O., nar. X.X.XXXX, obe bytom ako matka, obe v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, Jána Bottu 4, Trnava, deti rodičov - matky: K. C., nar. XX.X.XXXX, bytom K., V. XX, zastúpená advokátom: JUDr. Miloš Chrenko, so sídlom Trnava, Hlavná 25 a otca: K. O., nar. X.X.XXXX, bytom I., C. XX, zastúpený advokátkou: JUDr. Barbora Šruteková, so sídlom Trnava, Hlavná 44, o zmenu výchovného prostredia, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 13P/42/2013-265 zo dňa 19.11.2015, v spojení s dopĺňacím rozsudkom, č.k. 13P/42/2013-306 zo dňa 18.2.2016 - v časti určenia bežného výživného, v časti o nedoplatku zročného výživného ako i v časti o trovách konania štátu, včítane závislého výroku o trovách konania, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutých častiach určenia bežného výživného, nedoplatku zročného výživného, trov konania štátu, včítane závislého výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zveril maloleté deti I. a K. do osobnej starostlivosti matke, ktorá bude maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Otcovi uložil povinnosť s účinnosťou od 2.7.2013 do 28.2.2014 platiť výživné na maloletú I. v sume 180 Eur mesačne a na maloletého K. v sume 156 Eur mesačne, od 1.3.2014 do 31.12.2014 na maloletú I. v sume 355,54 Eur mesačne a na maloletého K. v sume 355,54 Eur mesačne a od 1.1.2015 na maloletú I. v sume 170 Eur mesačne a na maloletého K. v sume 170 Eur mesačne, ktoré výživné je otec povinný platiť vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky. Nedoplatok otca na zročnom výživnom za obdobie od 2.7.2013 do 30.11.2015 pre maloletú I. v sume 6.359,59 Eur súd sa povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 177 Eur spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. Nedoplatok otca na zročnom výživnom za obdobie od 2.7.2013 do 30.11.2015 pre maloletého K. v sume 5.868,37 Eur súd povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 164 Eur spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. Styk otca s maloletými deťmi súd neupravil, ponechal ho bez obmedzenia. Tiež vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a napokon otcovi uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava trovy konania štátu vo výške 99,60 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom prvostupňový súd už len zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava, č.k. 10P/22/2012-65, zo dňa 21.8.2012 v časti úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Rozhodnutie prvostupňový súd v napadnutých častiach odôvodnil právne aplikáciou ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine ako i - 146 ods. 1 písm. a), § 148 ods. 1 O.s.p. Vychádzal pritom zo skutkových zistení vyplynuvších z vykonaného dokazovania, keď vzhľadom na ustálené schopnosti, majetkové a príjmové pomery oboch rodičov ako aj potreby maloletých detí, s účinnosťou odo dňa podania návrhu na súd t. j. od 2.7.2013 upravil vyživovaciu povinnosť otca spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia. Súd nevyhovel návrhu matky upraviť túto vyživovaciu povinnosť spätne odo dňa 1.9.2012, pretože matka neuviedla a nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by jej bránili podať návrh na úpravu práv a povinností rodičov k mal. deťom skôr. Vyživovacia povinnosť otca k deťom teda bola upravená od podania návrhu na súd. Potom v období od 2.7.2013 do 28.2.2014 súd síce nemal preukázaný konkrétny príjem otca, avšak vychádzal z toho, že do 30.7.2013 bol zamestnancom spoločnosti S. J. I., s.r.o., kde pracoval ako vodič v Rakúsku. Táto spoločnosť napriek opakovaným výzvam súdu potvrdenia o príjme otca nezaslala. Avšak od 21.2.2014 sa otec zamestnal v spoločnosti P. P. Z., kde podľa ich potvrdenia v r. 2014 zarobil mesačne v čistom 1.123,23 Eur. Súd preto vychádzal z toho, že ak otec pracoval ako vodič v Rakúsku, bola suma 1.120 Eur minimálna, ktorú musel ako vodič v období od 2.7.2013 do 28.2.2014 zarobiť. Z takto ustáleného príjmu považoval súd za primerané za dané obdobie určiť pre staršiu maloletú I. výživné v sume 180 Eur mesačne a na maloletého K. v sume 156 Eur mesačne. Od 21.2.2014 otec pracoval spoločnosti P. P. Z., kde v r. 2014 zarobil mesačne v čistom 1.123,23 Eur. Zároveň podľa potvrdenia F. H. J. T., otec za obdobie od 3/2014 do 12/2014 poberal prídavky na obe deti celkom v sume 3.710,80 Eur, čo mesačne predstavuje sumu 371,08 Eur na obe deti. Súd preto za obdobie od 1.3.2014 do 31.12.2014, kedy mal otec okrem príjmu 1.123,23 Eur mesačne aj rodinné prídavky 371.08 Eur na obe deti, uložil otcovi platiť výživné na maloletú I. v sume 355,54 Eur mesačne a na maloletého K. v sume 355,54 Eur mesačne, keď vychádzal z toho, že z príjmu otca je dôvodné určiť výživné na každé dieťa po 170 Eur mesačne, k čomu bola pripočítaná suma prídavkov na deti na každé 185,54 Eur (čo je 1 zo sumy 371,08 Eur), keď súd má za to, že tieto prídavky, ktoré boli vyplatené otcovi, mali byť použité na potreby detí, preto ak ich otec spotreboval pre seba a nie pre potreby maloletých detí, je potrebné zohľadniť to pri určení výšky výživného, preto bola určená suma výživného v období od 1.3.2014 do 31.12.2014 vo výške 355,54 Eur (170 Eur + 185,54 Eur) mesačne na každé dieťa, keď výživné v tomto období bolo určené pre obe deti v rovnakej výške, pretože hoci staršia I. mala zvýšené výdavky v súvislosti s nástupom na strednú umeleckú školu a s cestovaním do Bratislavy, maloletý K. mal preukázané vysoké výdaje v súvislosti s tým, že sa intenzívne venuje hokeju. Keďže od 1.1.2015 boli otcovi rodinné prídavky odobraté, súd preto upravil výživné od 1.1.2015 na maloletú I. v sume 170 Eur mesačne a na maloletého K. v sume 170 Eur mesačne, vychádzajúc tak z príjmu otca vo výške 1.138,70 Eur mesačne. Súd má za to, že takto určené výživné zodpovedá odôvodneným potrebám maloletých detí, ako aj schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca. Obe deti dospievajú, pripravujú sa na budúce povolanie, maloletý K. končí základnú školu, veľmi intenzívne sa venuje hokeju, maloletá I. študuje už na strednej škole, obe deti rastú, vyvíjajú sa a hoci aktuálne nemajú žiadne vážne zdravotné problémy (okrem pravidelných návštev stomatológa), majú nevyhnutne výdaje na stravu, oblečenie, obuv, hygienu, svoje záľuby a voľný čas, ako aj náklady v súvislosti s povinnou školskou dochádzkou. Na strane matky zohľadnil súd predovšetkým jej osobnú starostlivosť o maloleté deti, skutočnosť, že má ďalšiu vyživovaciu povinnosť a že zatiaľ nemá pravidelný príjem. Obaja rodičia sú povinní v prvom rade venovať všetky svoje sily dôslednému zabezpečeniu výživy svojich maloletých detí, ktoré sú v plnej miere odkázané výživou na svojich rodičov a platenie výživného má prednosť pred akýmikoľvek inými výdajmi povinného rodiča. Zároveň súd pri určení výšky výživného zohľadnil tú skutočnosť, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Určením výživného od 2.7.2013 vznikol otcovi za obdobie od 2.7.2013 do 30.11.2015 nedoplatok na zročnom výživnom, ktorý bol vypočítaný pre mal. I. za obdobie od 2.7.2013 do 30.11.2015 v celkovej sume 6.859,59 Eur, od ktorej sumy súd odpočítal sumu 500 Eur, ako časť otcom zaplateného výživného pre mal. Sáru, keď otec zaplatil výživné 100 Eur v auguste a septembri r. 2015, t. j. 200 eur a maloletej I. dal v 4/2015 a 5/2015 do ruky po 300 Eur, pričom súd mal za to, že jedna táto suma bola určená pre I. a druhá pre K.. Čiže na I. otec zaplatil sumu celkom 500 Eur. Výška nedoplatku otca na výživnom pre maloletú I. je teda 6.359,59 Eur (6.859,59 Eur - 500 Eur), ktorý nedoplatok súd povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 177 Eur spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. Nedoplatok otca na zročnom výživnom pre maloletého K. za obdobie od 2.7.2013 do 30.11.2015 bol ustálený v celkovej sume 6.668,37 Eur, od ktorej sumy súd odpočítal sumu 800 Eur, ako časť otcom zaplateného výživného pre maloletého K., keď otec zaplatil výživné 100 Eur v auguste a septembri r. 2015, t. j. 200 Eur a maloletej I. dal v 4/2015 a 5/2015 do ruky po 300 Eur, pričom súd mal za to, že jedna táto suma bola určená pre I. a druhá pre K., navyše mal. K. dal v januári 2015 sumu 150 Eur a vo februári r. 2015 znovu sumu 150 Eur, celkom teda pre maloletého K. zaplatil 800 Eur. Výška nedoplatku otca na výživnom pre maloletého K. je teda v sume 5.868,37 Eur (6668,37 Eur - 800 Eur), ktorý nedoplatok súd povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 164 Eur spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. Pri určení výšky mesačných splátok zročného výživného súd vychádzal z toho, aby zročné výživné bolo zaplatené najneskôr do troch rokov. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu, pretože prejednával vec v konaní, ktoré mohlo začať aj bez návrhu. O náhrade trov štátu súd rozhodol podľa ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 147 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na to, že otec detí tým, že so súdom nespolupracoval a nezdokladoval svoje príjmy, kvôli čomu bolo potrebné vykonať opakované dopyty do zahraničia, a teda prekladať listiny zasielané dožiadaným súdom, úradom a zamestnávateľom do Rakúska, zavinil, že v tomto konaní vznikli trovy štátu za vyhotovené preklady listín, vzhľadom na to súd uložil otcovi zaplatiť Okresnému súdu Trnava trovy konania štátu za vyhotovené preklady listín v celkovej výške 99,60 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie otec maloletých detí, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p., s použitím § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach určenia bežného výživného, v časti o nedoplatku zročného výživného ako i v časti o trovách konania štátu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zdôraznil, že súd rozhodnutím napriek jeho ospravedlneniu porušil jeho práva konať pred súdom, keď v priebehu pojednávania, ktoré sa konalo dňa 19.11.2015 doručil súdu ospravedlnenie s tým, že vyslovil svoj nesúhlas, aby sa pojednávanie vykonalo v jeho neprítomnosti. Napriek uvedenému súd konal ďalej a rozhodol, argumentácia súdu, že už vyhlásil v čase doručenia ospravedlnenia dokazovanie za skončené podľa neho neobstojí, pretože vyjadril svoj nesúhlas s tým, aby súd v jeho neprítomnosti konal. Pojednávanie trvalo od 10.00 hod. do 11.05 hod., pričom ospravedlnenie bolo súdu doručené o 10.35 hod. Preto o beznávrhovej veci mal súd pojednávanie odročiť, čím by nedošlo k porušeniu jeho práv účastníka konať. Rozsudok je tiež nepreskúmateľný na základe nekonzistentného a nekomplexného odôvodnenia. Nesúhlasí ani s určenou sumou výživného vo všetkých troch súdom ustálených obdobiach. Pokiaľ súd konštatuje, že nemal preukázaný jeho príjem v období od 2.7.2013 do 28.2.2014 a vychádzal z minimálnej mzdy v Rakúsku, t.j. zo sumy 1.120,- Eur, v tomto smere je rozsudok nepreskúmateľný, pretože nie je zrejmé, na aký pracovný úväzok otec pracoval, či nebol v inkriminovanom čase práceneschopný, či nepracoval napríklad na polovičný úväzok a podobne a preto takáto úvaha nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Tiež nie je zrejmé, na základe akého výpočtu alebo akej úvahy súd považoval určené výživné v období od 2.7.2013 do 28.2.2014 pre maloletého K. vo výške 156,- Eur a pre maloletú I. vo výške 180,- Eur mesačne za primerané. Súd za obdobie od 1.3.2014 do 31.12.2014 vychádzal z jeho príjmu vo výške 1.123,23 Eur a rodinných prídavkov na obe maloleté deti vo výške 371,08 Eur a tak vyčíslil výživné na jedno maloleté dieťa vo výške 355,56 Eur, keď takúto úvahu súdu nie je možné považovať za správnu, nakoľko na jednej strane nie je zrejmý žiaden prepočet, ktorý súd doviedol k výške výživného, na druhej strane súd nesprávne zohľadnil aj rodinné prídavky, ktoré nie je možné pre vyčíslenie výživného použiť a jednak boli vyplácané matke a teda nepredstavovali ako také jeho príjem. Hypoteticky aj keby bol jeho príjem v tomto období spolu s prídavkami v sume 1.494,31 Eur, súdom určené výživné vo výške 355,54 Eur na jedno maloleté dieťa a spolu výživné teda vo výške 711,08 Eur by predstavovalo v tomto období takmer 50% takéhoto jeho príjmu, čo je neakceptovateľné a v hrubom rozpore so zaužívanou praxou súdov pre výpočet výživného. Navyše výživné určené v takejto výške nekorešponduje ani v tom čase s aktuálnymi výdavkami na maloleté deti. Pri príjme 1.123,23 Eur v uvedenom období predstavuje 25% jeho príjmu sumu 280,81 Eur, ktorá suma by mala byť použitá pre určenie výživného na obe maloleté deti spolu, keďže tieto nie sú ešte na úrovni stropu (t.j. 30% príjmu otca) pre určovanie výživného, nakoľko ešte stále sú jednak maloleté, ešte stále je tendencia zvyšovania ich výdavkov a stále je otvorená možnosť pokračovania v štúdiu na vysokej škole. Následne pre obdobie od 1.1.2015 vychádzal súd z jeho príjmu 1.138,70 Eur mesačne a aj výživné určené pre toto obdobie nepredstavuje 25% z tohto príjmu, pričom výživné by správne malo byť určené sumou 284,68 Eur, ktorá predstavuje 25% z jeho príjmu a tým potom pre staršiu I. navrhuje ho určiť sumou 150,- Eur mesačne a na maloletého K. sumou 135,- Eur mesačne. Napokon poukazuje i na to, že nakoľko pracuje v zahraničí, javí sa jeho príjem ako vyšší, avšak vyššie sú aj jeho výdavky na živobytie v zahraničí, kde žije v prenajatej nehnuteľnosti so svojou manželkou, ktorá je dlhodobo nezamestnaná, pochádza z Kuby a t.č. navštevuje kurz nemeckého jazyka, aby sa mohla riadne zamestnať. Zatiaľ jeho manželka nemá žiadne príjem a preto všetky výdavky na nájomné, stravu, cestovné uhrádza on, keďže je povinný vyživovať aj svoju manželku, ktorú skutočnosť je tiež nutné zohľadniť. S poukazom na uvedené je následne pri nesprávne určenom výživnom, nesprávne vyčíslený aj nedoplatok na zročnom výživnom. Napokon nesúhlasí ani s tým, aby znášal trovy konania štátu, pretože má za to, že skutočnosť, že pracuje v zahraničí, mu nemôže byť na úkor. Matka, ani kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali, matka sa k doručenému odvolaniu otca písomne vyjadrila, v ktorom vyjadrení poukázala na to, že súhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci určenia vyživovacej povinnosti a doplatku výživného. Poukazuje na to, že otec sa o maloleté deti od rozvodu vôbec nestará a neplní si žiadnu vyživovaciu povinnosť. Po tom, čo podala návrh na predbežné opatrenie, ktorým súd zveril obe deti do jej starostlivosti s mesačným výživným 100,- Eur na každé dieťa zaplatil otec v auguste a v septembri 2015 výživné vo výške 200,- Eur mesačne, za október 2015 a november 2015 zaplatil výživné až 22.12.2015, decembrové výživné zaplatil až v januári 2016 a k 10.3.2016 nemá uhradené výživné za január, február a marec 2016. Otec sa oženil s občiankou z Kuby, kde bol niekoľkokrát vycestovaný od ich rozvodu, pričom si je vedomý, že má dve deti a od rozvodu sa o ne vôbec nestará a neplatí na ne výživné, nič im nekupuje. Na otca už aj podala trestné oznámenie z prečinu zanedbania povinnej výživy. Otec od roku 2014 pracuje v Rakúsku, kde aj poberal rodinné prídavky na deti a vôbec ich nedával na výživu detí, jej boli rodinné prídavky zastavené, nakoľko je na materskej dovolenke. O poslednom pojednávaní otec vedel celkovo mesiac dopredu a ospravedlnil sa až po vyhlásení rozsudku e-mailom, v ktorom žiadal ďalší termín pojednávania. Otec sa pravidelne zdržiava u rodičov v I. počas víkendov a v decembri 2015 tam trávil čas od 22.12.2015 do 7.1.2016. Nikdy otcovi nebránila stretávať sa s deťmi kedykoľvek. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca tiež vyjadril, vo svojom písomnom vyjadrení odporučil odvolaciemu súdu rozsudok v napadnutej časti potvrdiť. Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že starostlivosť o maloleté deti zabezpečuje ich matka. V priebehu konania sa menili náklady na obe deti, maloletá I. na začiatku konania navštevovala základnú školu, t.č. navštevuje športové gymnázium. Výdavky na maloletú sú spojené s návštevou školy, mimoškolskými aktivitami. V minulosti boli tiež spojené s jej zdravotným stavom. Maloletý K. navštevuje deviaty ročník základnej školy, okrem výdavkov spojených s návštevou školy, sú tieto hlavne zvýšené tým, že maloletý sa venuje aktívne hokeju. Obe deti tiež navštevovali pravidelne stomatologickú ambulanciu, doučovanie anglického jazyka. Z potvrdenia o príjme otca vyplýva, že tento dosahuje príjem celkovo 1.130,- Eur mesačne. Okrem toho v období od marca 2014 do decembra 2014 poberal z Rakúska prídavky na maloleté deti v celkovej sume 3.710,80 Eur. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 215 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 1 písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu otca nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutých častiach vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o v konaní preukázané skutočnosti rozhodné pre posúdenie splnenia podmienok pre určenie výživného na maloleté deti, keď prvostupňový súd vykonal potrebné dokazovanie v požadovanom rozsahu, jeho výsledky správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom; a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval všetky príslušné hmotnoprávne ustanovenia a tieto i správne vyložil, pričom odvolací súd nemal z čoho usúdiť ani to, žeby sa (súd prvého stupňa) v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozsudku dopustil procesného pochybenia vytýkaného mu odvolaním, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých častiach odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu, s poukazom na odvolacie argumenty otca sa potom žiada dodať už len nasledovné: Za odňatie účastníkovi konania možnosti konať pred súdom postupom súdu relevantné závery ustálenej súdnej praxe považujú nerešpektovanie tých procesných práv účastníka, ktoré účastníkovi platný právny poriadok Slovenskej republiky zaručuje. Pretože jedným z práv zaručených dokonca základným zákonom štátu je právo účastníka na verejné prejednanie jeho veci súdom za jeho prítomnosti (tu por. čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), jednou z podôb odňatia možnosti konať pred súdom (a teda i tzv. zrušovacím dôvodom podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) je aj prejednanie veci v neprítomnosti účastníka, hoci ten mal na nedostavenie sa na súd závažný dôvod, ktorý súdu aj riadne a včas oznámil a práve preň bol z reálnej možnosti zúčastniť sa prejednania veci súdom vylúčený. Zaťaženie konania takouto vadou však možno usudzovať len vtedy, ak sa súdu ešte pred vykonaním procesných úkonov v neprítomnosti účastníka dostalo do dispozičnej sféry oznámenie o skutočnostiach účastníkovi brániacich zúčastniť sa takých úkonov a to i za splnenia ďalšej podmienky, ktorou je náležité preukázanie tvrdeného dôvodu (ust. § 101 ods. 2 O.s.p. definovaného za dôležitý), pre ktorý by ten - ktorý úkon súdu nemal byť vykonaný (a malo by sa s ním tak vyčkať až do času, kedy prekážka odpadne) či prinajmenšom oznámenie dôvodu, pre ktorý existenciu dôvodu nie je možné doložiť okamžite. Dôjdením oznámenia do dispozičnej sféry súdu skutočne treba rozumieť už jeho dôjdenie niektorému útvaru súdu a v tomto smere je bez právneho významu (a teda aj bez možnosti „vyvinenia sa“ súdom) argumentácia, že spravidla sudca oznámenie môže dostať až po vykonaní príslušného úkonu, to však samozrejme platí len vtedy, ak je tu splnený aj faktor včasnosti ospravedlnenia, teda pokiaľ pri náležitej promptnosti (alebo tiež pri nedostatku neodôvodneného zdržania) súdu možno očakávať posun príslušnej informácie na to povolanej osobe ešte v čase, kedy je možné na ňu náležite zareagovať. Vo vzťahu k podmienke druhej potom platí, že preukázanie tvrdeného dôvodu majúceho znemožniť účasť pri vykonaní úkonu súdu (v konkrétnom prípade z prejednávanej veci na pojednávaní) je (treba považovať za) pravidlo, nakoľko tu jestvuje i právo ďalších účastníkov konania na prerokovanie ich veci súdom v primeranej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov (čl. 6 bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež vyššie spomenutý článok Ústavy SR) a preto k odročeniu pojednávania možno pristúpiť len vtedy, ak je preto naozaj závažný dôvod. Z uvedeného tak musí vyplynúť aj to, že len jednoduché oznámenie dôvodu pre odklad súdom zamýšľaného úkonu je len výnimkou z pravidla (pričom aj v takomto prípade treba samozrejme trvať na doložení dôvodu, akonáhle to bude možné). Ak potom ustálená rozhodovacia prax súdov považuje za dôležitý dôvod ako udalosť majúcu objektívnu povahu, tak i okolnosti účastníkom spôsobené alebo inak zavinené, ak ich možno v danej situácii pokladať za dôležité (za dôvod vyžadujúce odročenie pojednávania), v danom prípade otcom tvrdená pracovná zaneprázdnenosť (pokiaľ samozrejme vznikla náhle, nečakane, čo však z ospravedlnenia nevyplýva), z už vyššie uvedeného treba vyvodiť aj to, že účastník je zásadne povinný tvrdenú pracovnú zaneprázdnenosť bližšie konkretizovať, ako i zdôvodniť jej náhlosť, v prípade možnosti ju i doložiť spolu so žiadosťou o odloženie súdom zamýšľaného úkonu, ak ide o stav pretrvávajúci už spred času termínu určeného pre vykonanie úkonu a len v prípade nepredvídaného (náhleho) výskytu takejto okolnosti v čase bezprostredne prechádzajúcom úkonu súdu sa možno uspokojiť s oznámením príslušnej okolnosti a aj dôvodu brániaceho v jej okamžitom doložení s až následným preukázaním, že tu šlo o taký prípad, ktorý postup zo strany otca maloletých detí v namietanom prípade konštatovať nie je možné. Za daného stavu musí byť potom zrejmé, bez potreby sa tak zaoberania i včasnosťou ospravedlnenia z nedostavenia sa otca na súdne pojednávanie, že tu nejde o prípad dostatočného preukázania prekážky brániacej v dostavení sa na pojednávanie či už odvolateľovi alebo jeho tvrdenému zástupcovi (v tomto čase ešte bez doloženia plnomocenstva na zastupovanie). Otec maloletých detí totiž nielen súčasne s ospravedlnením svojej neúčasti na inkriminovanom pojednávaní a požiadaním o jeho odročenie, ale ani s odvolaním, či kedykoľvek neskôr ním tvrdený dôvod pre odročenie pojednávania nedoložil. V konkrétnom prípade z obsahu žiadosti vyplývala len tvrdená pracovná zaneprázdnenosť otca, ktorý sa nenachádzal na území Slovenska a z dôvodu, ktorý nevie ovplyvniť nestihne prísť na danú hodinu a teda v zmysle už uzavretého zhora účastníka ťažila i povinnosť takýto dôvod preukázať (nielen oznámiť) a to logicky so všetkými rizikami plynúcimi z nesplnenia si takejto povinnosti. V danom prípade preto nebolo možné z čoho usudzovať zaťaženie konania vadou vytknutou otcom v odvolaní Pokiaľ otec ďalej namietal, že ak i súd pri nepreukázaní jeho príjmu v období od 2.7.2013 do 28.2.2014 vychádzal z minimálnej mzdy v Rakúsku, mal zároveň i zisťovať na aký pracovný úväzok pracoval, či nebol v inkriminovanom čase práceneschopný a pod., odvolací súd bez ohľadu na povinnosť tvrdenia účastníka v konaní (tým i jeho povinnosť) konštatuje, že pokiaľ tak v skutočnosti i bolo malo to byť otcom aspoň tvrdené, prípadne i preukázané najneskôr s podaním odvolania, čo sa však nestalo. Otec tiež namietal, že súd za obdobie od 2.7.2013 do 28.2.2014 vychádzal pri určení výživného okrem jeho príjmu i z rodinných prídavkov na obe maloleté deti spolu vo výške 371,08 Eur mesačne, ktoré takto boli nesprávne zohľadnené, pretože ich nie je možné pre vyčíslenie výživného použiť, navyše keď boli vyplácané matke a teda nepredstavovali tak ako také jeho príjem. Ak by aj hypoteticky tvorili jeho príjem v rozhodnom období tento by predstavoval aj s prídavkami sumu vo výške 1.494,31 Eur, čím by potom súdom určené výživné na obe deti vo výške 711,08 Eur predstavovalo 50 % takéhoto jeho príjmu, čo je neakceptovateľné a v hrubom rozpore so zaužívanou súdnou praxou. Prídavok na dieťa je štátnou sociálnou dávkou, ktorý je účelovo určený na zabezpečenie výchovy a výživy nezaopatreného dieťaťa. Je v rozpore s jej účelovým určením, aby bola použitá na zvyšovanie životnej úrovne, či na uspokojovanie potrieb rodiča. Otázky súvisiace s poskytovaním prídavku na dieťa, t.j. komu, v akej výške a za akých okolností bude táto dávka poskytnutá, patria do rozhodovacej právomoci príslušných orgánov sociálneho zabezpečenia či už v Slovenskej republike, alebo v inej krajine Európskej únie, v ktorej je rodič dieťaťa zamestnancom. V danom prípade bolo preukazateľne osvedčené priznanie dorovnávajúcej dávky rodinných prídavkov na obe maloleté deti príslušným orgánom sociálneho zabezpečenia v Rakúsku práve otcovi, v ktorej krajine je otec zamestnaný, ktorých výška za obdobie od 2.4.2015 do 30.10.2015 predstavovala sumu 3.710,80 Eur a bola otcovi poukázaná dňa 2.4.2015 (listinný doklad z č.l. 254 - 256 spisu). Prídavok na dieťa pritom predstavuje dávku, na ktorú treba prihliadnuť pri určení výživného, a to v tom smere, že táto dávka je spôsobilá zabezpečiť časť potrieb maloletého dieťaťa, ktoré potom nemusia byť pokryté z prostriedkov rodičov. Vyplatením prídavku na dieťa sa peňažné prostriedky dostanú do dispozičnej sféry prijímateľa (tu podľa predloženého dokladu boli poukázané otcovi), pričom tieto prostriedky sú účelovo určené na uspokojovanie potrieb dieťaťa. Táto dávka tak musí slúžiť potrebám maloletého dieťaťa, preto pokiaľ otec nepreukázal a ani nevrhol dokazovanie na preukázanie toho, že rodinné prídavky sa skutočne dostali do sféry maloletých detí, tu prostredníctvom rodiča, ktorý sa o nich osobne stará, teda prostredníctvom matky, ktorá jednoznačne poprela, že ich od otca dostala, čím potom zostalo práve na otcovi, aby túto skutočnosť preukázal, resp. aspoň navrhol vykonať dokazovanie ne jej preukázanie, súd prvého stupňa správne, v súlade so záujmom maloletých detí a podľa odvolacieho súdu i spravodlivo zabezpečil presun tohto finančného ekvivalentu dávky k deťom cez určené výživné, ktoré tak v celkovej priznanej výške je akceptovateľné i z pohľadu odôvodnených potrieb detí a im korešpondujúcim výdavkom, ktoré matka v konaní i zdokladovala a otec ich v priebehu prvostupňového konania, ako ani v odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil. Len odkaz v odvolaní na to, že výška určeného výživného nekorešponduje s v tom čase aktuálnymi výdavkami detí je nekonkrétny a ničím nepodložený. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje i na Dohovor o právach dieťaťa <., ktorým dominantným je práve jeho je čl. 3 <., v ktorého prvom odseku sa konštatuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už ju uskutočňujú verejné alebo súkromné zariadenia sociálnej starostlivosti, súdy, správne alebo zákonodarné orgány. Napokon otec nesúhlasil ani s tým, že súd prvého stupňa celkovo pri určení výživného z jeho príjmu vychádzal z nesprávneho jeho percentuálneho pomeru, ktorým sa má podielať na výživnom na obe deti, keď podľa jeho názoru je v danom prípade (vzhľadom na vek detí a možnosť narastania ich potrieb) stropom práve 25% z jeho čistého príjmu, ktorá suma má byť rozdelená medzi deti pomerne vzhľadom na ich vek. Tu odvolací súd síce potvrdzuje zaužívanú súdnu prax, podľa ktorej povinný rodič sa má na výživnom podieľať do výšky 25 až 30% svojho čistého príjmu, samozrejme však s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého konkrétneho prípadu. Preto pokiaľ súd prvého stupňa, i vzhľadom na vek detí a to 14 až skoro 16 rokov u I., 12 až skoro 14 rokov u K., ktoré sa však v tomto období nachádzali a i ďalej nachádzajú v chúlostivom období dospievania, pristúpil k hornej hranici uvedeného určovateľa pre výšku výživného, nie je mu to možné za danej situácie vytknúť, keď obe deti v rozhodnom období mali zvýšené výdavky a to nielen v súvislosti s ich zdravotným stavom (stomatológ, maloletá I. kožné ochorenie), ale aj so záľubami, predovšetkým u K. v súvislosti s aktívnym venovaním sa hokeju, ktorý šport je finančne náročný, u oboch detí v súvislosti s výučbou cudzieho jazyka, u I. aj v súvislosti s dočasnou návštevou vzdialenej strednej školy, kde však treba mať na mysli i to, že pokiaľ v budúcnosti u otca nenastane zmena pomerov k lepšiemu, tak i bez ohľadu na ďalšie možné zvýšenie výdavkov detí, je určené výživné na hornej hranici, bez možnosti jeho zmeny smerom nahor. Napokon k otázke súčasnej praktickej odkázanosti terajšej manželky otca s vlastnou výživou na manžela a k jej nemožnosti podieľať sa podstatnejšie na výdavkoch spojených s chodom ich spoločnej domácnosti vo všeobecnosti možno uviesť, že odkázanosti výživou na manžela bránila práve prednosť výživného patriaceho deťom od ich rodičov pred všetkými ostatnými výdavkami rodičov (t.j. aj vrátane tzv. manželského výživného, ktorému takto patrí až neskoršie poradie). Napokon manželka otca má možnosť nástupu do zamestnania, k čomu sa podľa vyjadrenia otca detí v odvolaní aj aktívne pripravuje navštevovaním kurzov nemeckého jazyka, aby sa mohla i ona zamestnať v Rakúsku. Pokiaľ otec pri určení nedoplatku výživného nenamietal spôsob jeho určenia, namietal ho len v súvislosti s namietaním určenej výšky výživného na deti, súd ani v tomto prípade nevidel dôvod na iné než súdom prvého stupňa prijaté rozhodnutie. Nesúhlas so znášaním trov konania štátu len s tým odôvodnením, že práca v zahraničí mu nemôže byť na úrok rovnako neobstojí, pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že dôvodom na rozhodnutie o ich náhrade bolo práve správanie sa otca počas konania, ktorý so súdom nespolupracoval, nezdokladoval na žiadosť súdu svoje príjmy, prečo bolo potom potrebné vykonať opakované dopyty do zahraničia s potrebou ich prekladu, z čoho potom vyplýva zavinené porušenie procesných povinností otca ako účastníka konania, v čoho dôsledku došlo k trovám konania, (tu pozri § 147 ods. 1 O.s.p.), k čomu sa otec v odvolaní nevyjadril. Ďalšie odvolacie argumenty otca odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu otca už nespôsobilú ovplyvniť výšku výživného, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. S poukazom na uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach určenia bežného výživného, nedoplatku zročného výživného, trov konania štátu, včítane závislého výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania bolo s použitím § 224 ods. 1 O.s.p. v zmysle § 146 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 81 ods. 1 O.s.p. (predmetné konanie v čase jeho zahájenia bolo možné začať aj bez návrhu) rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov na náhradu trov odvolacieho konania nemá právo. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.