Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/912/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113218900 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113218900.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobkyne: T. O., nar. XX.X.XXXX, E. XX, K., zastúpená splnomocnenkyňou: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 662 291, Miletičova 23, Bratislava, proti žalovaným: 1/ K. Q., nar. XX.X.XXXX, E. XXXX/XX, K., 2/ P. Q., nar. XX.X.XXXX, Z. XXX/XX, V., obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Milota Klemaničová, Dr. Bokesa č. 17, Pezinok, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 19C 531/2013-102 zo dňa 29. apríla 2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú proti žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie návrh zamietol, navrhovateľke (žalobkyne) uložil povinnosť zaplatiť odporcom (žalovaným) v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 513,35 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám splnomocnenej zástupkyne odporcov (žalovaných) v 1/ a 2/ rade. Navrhovateľke (žalobkyne) uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu vo výške 340,29 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetných zmlúv 1.6.1990 a dňa 6.6.1990 ako aj podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinného ku dňu uzavretia predmetných zmlúv, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že súd mal za preukázané, že žalobkyňa ako prevodca a žalovaní 1/ a 2/ (v tom čase ako manželia) ako nadobúdatelia uzavreli dňa 1.6.1990 kúpnu zmluvu ktorej predmetom bol prevod predmetných nehnuteľností, táto zmluva nebola registrovaná na štátnom notárstve. Následne dňa 6.6.1990 bola uzavretá opätovne kúpna zmluva medzi žalobkyňou ako prevodcom a žalovanými 1/ a 2/ (v tom čase ako manželia) ako nadobúdateľmi. Táto zmluva bola registrovaná na Štátnom notárstve v Trnave dňa 24.7.1990 a na základe tejto zmluvy bol povolený vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na žalovaných 1/ a 2/ v podiele 1/1. Žalobkyňa sa predmetným návrhom domáhala určenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam s poukazom na skutočnosť, že nemala nikdy žiadny záujem prevádzať nehnuteľnosť na kupujúcich, čo považuje za nedostatok vážnosti vôle pri uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 6.6.1990. Nakoľko predmetná žaloba je žalobou určovacou v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., súd skúmal či je daný naliehavý právny záujem žalobkyne na takomto určení a dospel k záveru, že v danom prípade je naliehavý právny záujem žalobkyne na určení vlastníckeho práva daný, nakoľko žalovaní 1/ a 2/ sú zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností, teda bez takejto určovacej žaloby nie je možné dosiahnuť zmenu vlastníctva na navrhovateľku, preto je jej postavenie neisté. 3. V danej veci žalobkyňa spochybňovala platnosť zmluvy uzavretej dňa 6.6.1990 i s poukazom na to, že táto zmluva nemohla byť platne uzavretá, keď už pred tým zmluvou zo dňa 1.6.1990 boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na žalovaných. Splnomocnený zástupca žalobkyne žiadal ako predbežnú otázku riešiť platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 1.6.1990. Súd dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 1.6.1990 nemala žiadny vplyv na platnosť zmluvy zo dňa 6.6.1990, keď na základe kúpnej zmluvy zo dňa 1.6.1990 nenastali žiadne účinky nakoľko táto zmluva nebola registrovaná na štátnom notárstve čo bolo v tom čase v zmysle vtedy platného znenia Občianskeho zákonníka podmienkou pre nadobudnutie účinnosti zmluvy (§ 134 ods.2, § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka) Ako uviedli žalovaní, zmluva zo dňa 6.6.1990 bola uzavretá preto, že zmluva zo dňa 1.6.1990 neobsahovala uvedenie v akom rozsahu žalovaní 1/ a 2/ nadobúdajú nehnuteľnosti do vlastníctva. Vzhľadom na uvedené nebol dôvod pre rozhodnutie v predmetnej veci akokoľvek prihliadať na zmluvu zo dňa 1.6.1990. 4. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že nikdy nemala záujem previesť predmetnú nehnuteľnosť na žalovaných, a preto tento úkon ,,trpí“ nedostatkom vážnosti vôle, súd takéto jej tvrdenie považuje za účelové v snahe domôcť sa vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, keď je zrejmé, že vzťahy medzi účastníkmi konania boli a sú konfliktné. Uvedenému, teda účelovosti tvrdení žalobkyne, svedčia vyjadrenia žalobkyne v predmetnom konaní ktoré si vzájomne odporujú, keď žalobkyňa na jednej strane tvrdí, že zmluvu nepodpísala (čo bolo v konaní vyvrátené vykonaným znaleckým dokazovaním) a na druhej strane tvrdí, že dom darovala najbližším pod vplyvom rodiny (uvedené preukazovala čestným prehlásením zo dňa 10.12.1998). O účelovosti tvrdení žalobkyne ďalej svedčí i to, že v písomnom návrhu na začatie konania žalobkyňa vôbec neuvádzala ako dôvod neplatnosti zmluvy zo dňa 6.6.1990 skutočnosť, že túto zmluvu nepodpísala, uvedené tvrdila až následne na pojednávaní dňa 28.4.2014, napriek tomu, že jej podpis na kúpnej zmluve zo dňa 6.6.1990 bol overený na MsNV v Trnave. O účelovosti tvrdení žalobkyne napokon svedčí i skutočnosť, že ak bola presvedčená, že jej vôľa uzavrieť predmetnú zmluvu nebola skutočná, mala možnosť domáhať sa svojho práva bez zbytočného odkladu; predmetnú žalobu žalobkyňa podala až 18.7.2013, teda po viac ako 23 rokoch! Neobstojí potom obrana žalobkyne, že nemala vedomosť o prevode nehnuteľnosti, keď sa neplatnosti právneho úkonu domáha z dôvodu nedostatku vážnosti vôle, pretože buď zmluvu podpísala, o prevode nehnuteľnosti teda vedela, preto je nelogické domáhať sa neplatnosti z dôvodu nedostatku vážnosti vôle po 23 rokoch, alebo zmluvu nepodpísala (čo v konaní bolo vyvrátené znaleckým dokazovaním) potom je zase nelogické prečo sa domáha neplatnosti z dôvodu nedostatku vážnosti vôle. Z uvedeného je zrejmý zjavný rozpor v tvrdeniach žalobkyne. V danom prípade žalovaní popreli, že vôľa žalobkyne bola iná, v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že žalovaní ako adresáti tohto úkonu - kupujúci na základe uzavretej zmluvy mohli na základe niečoho pochopiť, že chýba vážnosť ako základná náležitosť vôle predávajúcej, keď neexistuje nič, čo by tomu čo i len nasvedčovalo. 5. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.) tak, že plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania a to trov právneho zastúpenia. 6. Zároveň súd v súlade s ustanovením § 148 ods. 1 O.s.p., s poukazom na rozhodnutie o náhrade trov konania účastníkov konania, uložil žalobkyne, ktorá bola v konaní neúspešná, zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 340,29 eur, keď uznesením č.k. 19C/531/2013-87 zo dňa 12.1.2015 bolo znalkyni Mgr. Alene Najšlovej priznané znalečné vo výške 540,29 eur, pričom suma 200,- eur bola poukázaná z preddavku zloženého žalobkyňou a suma 340,29 eur bola poukázaná zo štátnych rozpočtových prostriedkov. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.2.2015. 7. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom splnomocnenkyne a napadla rozsudok v celom rozsahu z dôvodu, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudok je formalistický a nepreskúmateľný. Odvolateľka poukázala na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozhodujúcom znení pričom žalobkyňa ako predávajúca so žalovanými ako kupujúcimi bez skutočnej vážnosti vôle žalobkyne, teda absolútne neplatnej mala uzavrieť kúpnu zmluvu dňa 1.6.1990 na predmetné nehnuteľnosti a okrem toho dňa 6.6.1990 mala bez skutočnej vážnosti vôle žalobkyne medzi tými istými stranami na ten istý predmet uzavrieť ďalšiu zmluvu. Nedostatok vážnosti vôle žalobkyne vyplýva z vykonaného dôkazu a to výpovede žalobkyne na súdnom pojednávaní 29.4.2015 kde žalobkyňa uviedla, že nepodpisovala žiadne zmluvy, stavala si pre seba, nechcela predávať, volala ich ako rodinu k nej bývať nie ako majiteľov. Na pojednávaní 28.4.2014 uviedla, že žiadne zmluvy sa neuzavreli, žalovaný prišiel za ňou s tým, aby dom predala, ale ona predávať nechcela lebo nemala kam ísť. Nedostatok vážnosti ako aj slobody vôle vyplýval aj z vykonaného dôkazu a to čestného prehlásenia Vladimíra Kupča a Antona Janíka z 10.12.1998 z ktorého z celého textu vyplýva, že žalobkyňa mala byť ovplyvňovaná za účelom nakladania s nehnuteľnosťou a preto má za to, že žalovaní vedeli o neexistencii vážnosti vôle. Obe kúpne zmluvy boli uzavreté za okolností známych žalovaným, ktoré vzbudzujú pochybnosti, že žalobkyňa ktorá sa navonok mohla iba javiť, že prejavuje ich vôľu zamýšľal právne účinky ktoré zákon s takýmto prejavom spája. Nedostatok vážnosti vôle je natoľko subjektívnou záležitosťou, že ho riadne môže posúdiť iba subjekt ktorého sa týka, v tomto prípade žalobkyňa. Z tohto čestného prehlásenia vyplýva, že žalobkyňa mala požičať 23.000,- korún žalovaným. Nedávalo by to zmysel, aby žalobkyňa s vážnou vôľou uzatvárala kúpnu zmluvu na nehnuteľnosť so žalovanými a zároveň by im požičiavala peniaze. Podľa kúpnej zmluvy 2 mala byť kúpna cena vyplatená, ale pri výsluchu uviedli žalovaní, že bola zaplatená v hotovosti, doklad neexistoval, keďže boli rodina. Súd sa nemal uspokojiť iba s týmto vyjadrením, ale mal pripustiť aj otázku na žalovaných, či bežne žalovaní dostávali na vtedajšie pomery tak vysokú sumu v hotovosti, súd však takúto otázku nepripustil a tým neobjasnil dôvod platby v hotovosti, ktorá aj v tom čase by bola skôr obvyklá vkladom alebo prevodom na účet žalobkyne. Týmto súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobkyňa sa môže domáhať určenia vlastníckeho práva pre neplatnosť právneho úkonu bez časového obmedzenia a bez časového odstupu medzi dátumom kúpnych zmlúv sa nedá vyvodzovať účelovosť konania žalobkyne ani samotný prípadný podpis nemôže vylučovať nedostatok vážnosti vôle. Čo sa týka argumentácie žalovaných zo dňa 12.3.2014 keď žalovaní by mali aj za formálnych vád prevodu nadobudnúť nehnuteľnosti vydržaním k tomu odvolateľka poukázala na § 130 a 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka teda žalovaní nemohli nehnuteľnosť nadobudnúť ani vydržaním, pretože muselo byť známe, že vôľa žalobkyni pri prevode nehnuteľnosti nemohla byť vážna. Rozsudok je teda vecne nesprávny, uplatnili si aj náhradu trov konania. Domáhala sa, aby odvolací súd prijal uznesenie, ktorým sa zrušuje napadnutý rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie resp. vydal rozsudok, ktorým vyhovie podanej žalobe. 8. K doručenému odvolaniu sa vyjadrila právna zástupkyňa žalovaných 1/ a 2/ a uvádza, že v odvolaní žalobkyne sa nenachádzajú žiadne nové skutočnosti prípadne relevantné právne závery, ktoré by spochybňovali meritórne rozhodnutie súdu. Žalovaní opätovne konštatujú, že podanie samotnej žaloby považujú za hraničiace s dobrými mravmi a legitímnym uplatňovaním práva. Už samotná skutočnosť, že od prevodu vlastníckeho práva prešlo viac ako 25 rokov, pričom žalobkyňa žila v podstate v jednej domácnosti so žalovanými a ich rodinami sú vylúčené jej tvrdenia a opodstatnenosť jej nároku. Žalovaní sú presvedčení, že samotné podanie žaloby nie je vlastným rozhodnutím žalobkyne, ale tretej osoby. Žalovaní v celom rozsahu zotrvávajú na svojom právnom názore a skutkových tvrdeniach a domáhajú sa aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnuti v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP. 11. Predmetom konania je určenie, že žalobkyňa je vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. 3173 katastrálneho územia Trnava ako parcely registra ,,C“, záhrady parc. č. 5256/1 o výmere 672 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 5256/2 o výmere 341 m2, rodinný dom súpisné číslo 1781 na parcele č. 5256/2. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil jej nárok. 12. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. 13. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: 14. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností vychádza z § 120 ods. 1 O.s.p. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa vykonajú rozhodne súd. Súd teda nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazné prostriedky. Ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazné prostriedky navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazné prostriedky na zistenie skutočného stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. 15. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva v nesprávnych skutkových zisteniach a týka sa skutkových zistení, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. 16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov. 17. Súd prvej inšatncie vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. 18. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie teda nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu a ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo, žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval. 19. Odvolací súd preto dospel k záveru, že nie sú tu dôvodne uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c) d) a f) O.s.p. 20. Odvolateľka dôvodila, že ako predávajúca so žalovanými ako kupujúcimi bez skutočnej vážnosti vôle, teda absolútne neplatnej mala uzavrieť kúpnu zmluvu dňa 1.6.1990 na predmetné nehnuteľnosti a okrem toho dňa 6.6.1990 mala bez skutočnej vážnosti vôle žalobkyne medzi tými istými stranami na ten istý predmet uzavrieť ďalšiu zmluvu. 21. Právny úkon je charakterizovaný ako subjektívna právna skutočnosť aprobovaná právnym poriadkom, pre ktorú sú charakterizované nasledovné znaky: prejav vôle, prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, prejav vôle právny poriadok uznáva a právny poriadok v súlade s právnym úkonom spája tie následky, ktoré konajúci chcel. Ustanovenie § 37 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kladie požiadavky pre súladnosť uvedených znakov pre to, aby určitý úkon fyzickej alebo právnickej osoby bol považovaný za platný. Týmito požiadavkami sú: sloboda vôle, vážnosť vôle, určitosť prejavu vôle a možnosť (dovolenosť). Nedostatok úkonu označujeme ako vady úkonu. Pri posudzovaní vád právneho úkonu je treba všeobecne aplikovať zásadu vyplývajúcu z ústavnej autonómie slobodnej vôle konajúceho, a to, že v prípade možného rôzneho výkladu pri posudzovaní vád právneho úkonu, je treba sa prikloniť k výkladu zachovávajúceho platnosť (bezvadnosť) úkonu. Ďalšou zásadou, ktorú treba pri posudzovaní daného úkonu rešpektovať je, že úkon je možné posudzovať iba podľa stavu, ktorý tu bol v čase jeho uskutočnenia. 22. O vadu vôle ide vtedy, ak vôľa nie je skutočne daná, vážna, určitá a slobodná. Ak subjektu chýba vôľa, ide o právny úkon absolútne neplatný. V tomto prípade právny úkon z hľadiska práva vôbec nevznikne, nakoľko mu chýba podstatný pojmový znak právneho úkonu. Ide o prípady, keď chýba vôľa konajúceho. Otázka, či úkon bol urobený vážne je predovšetkým skutkovou otázkou, a to zistením okolností za ktorých bol urobený, teda či konajúci sledoval vyvolanie takých účinkov, ktoré s prejavom spája právny poriadok. 23. Na existenciu vážnej vôle k právnemu úkonu možno usúdiť z objektívnych skutočností, za ktorých bola urobená, najmä, ak bola urobená spôsobom a za okolností, ktoré nevyvolávajú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. Ak vzniknú pochybnosti o vážnosti vôle, je potrebné posudzovať konkrétne okolnosti prípadu; na ich podklade a z hľadiska ich vzájomných súvislostí je potom treba urobiť príslušný záver. Otázka, či úkon urobil vážne, je otázkou zistenia takýchto okolností, za ktorých bol úkon urobený, z ktorých je zrejmé, že konajúci nezamýšľal vyvolanie tých účinkov, ktoré zákon s úkonom spája. Ide teda o skutkové zistenie, z ktorého právne posúdenie vychádza. K tomu, aby určité skutočnosti boli významné pre zistenie, že konajúca neurobí úkon vážne, muselo by ísť o skutočnosti, ktoré by aj tomu, komu je úkon určený (alebo druhej strane u dvojstranného právneho úkonu), boli rozpoznateľné ako okolnosti vylučujúce vážnosť vôle, tzn., že nerešpektovanie vôle konajúceho bude zrejmé aj tejto osobe. V opačnom prípade by bolo možné namietať vždy, že úkon nebol urobený vážne. Ak nie sú tu také okolnosti, resp. neboli zistené, nejde o nedostatok vážnosti vôle, aj keby konajúci podľa svojho vnútorného rozhodnutia nechcel úkon urobiť, pretože k vnútornej výhrade sa pri posudzovaní platnosti právneho úkonu z hľadiska vážnosti vôle neprihliada (pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23 Cdo 346/2008). 24. Na existenciu vážnej vôle k právnemu úkonu možno usúdiť z objektívnych skutočností, za ktorých bol urobený, najmä ak bol urobený spôsobom a za okolností, ktoré nevyvolávajú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája (pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3540/2006). 25. V prípade pochybností o charaktere posudzovaného konania (t.j. či bolo myslené vážne alebo či išlo iba o žart) je vzhľadom na požiadavku právnej istoty treba prirátať fakt tejto nejasnosti na ťarchu toho, kto ju svojim konaním spôsobil, nie teda na ťarchu kto, kto si mal takéto konanie vyložiť, či bolo myslené vážne, alebo nie; (pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1912/2003). 26. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne v súlade s citovaným výkladom a judikatúrou, v prípade pochybností o vážnosti vôle žalobkyne pri uzatváraní zmluvy posudzoval konkrétne okolnosti prípadu a na ich podklade a z hľadiska vzájomných súvislostí dospel k správnemu záveru o tom, že kúpna zmluva nie je platná pre vadu vôle žalobkyne. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že za najvýznamnejšie okolnosti prípadu spadajú okolnosti obdobia blízkeho pred a po uzavretí predmetnej zmluvy. 27. Správne súd prvej inštancie poukázal na účelovosť tvrdení žalobkyne v konaní, v ktorých je vzájomný rozpor. Žalobkyňa totiž tvrdí, že zmluvu nepodpísala, ktorá skutočnosť bola vyvrátená vykonaným znaleckým dokazovaním a tiež tvrdí, že dom darovala najbližším pod vplyvom rodiny, ktorú skutočnosť preukazovala čestným prehlásením zo dňa 10.12.1998. O účelovosti tvrdení žalobkyne ďalej svedčí i to, že v písomnom návrhu na začatie konania žalobkyňa vôbec neuvádzala ako dôvod neplatnosti zmluvy zo dňa 6.6.1990 skutočnosť, že túto zmluvu nepodpísala, uvedené tvrdila až následne na pojednávaní dňa 28.4.2014, napriek tomu, že jej podpis na kúpnej zmluve zo dňa 6.6.1990 bol overený na MsNV v Trnave. 28.Podľa odvolateľky nedostatok vážnosti vôle žalobkyne vyplýva z vykonaného dôkazu a to výpovede žalobkyne na súdnom pojednávaní 29.4.2015. Nedostatok vážnosti vôle je natoľko subjektívnou záležitosťou, že ho riadne môže posúdiť iba subjekt ktorého sa týka, v tomto prípade žalobkyňa. 29. K uvedenému je potrebné uviesť, že takýto dôkaz sám osobe nestačí a nemôže spôsobiť vadnosť právneho úkonu, pretože už podľa vyššie citovanej judikatúry, musí isť o skutočnosti, ktoré boli rozpoznateľné žalovaným ako okolnosti vylučujúce vážnosť vôle. Žalovaní v konaní neuviedli, že by im bolo zrejmé nerešpektovanie vôle žalobkyne. 30.Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania účastníkov aj štátu , podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil. 31.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci. 32. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).