Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/356/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113220758 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113220758.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: CEE COLLECT FUND 1 LTD, zapísaný v Obchodnom registri Ministerstva obchodu, priemyslu a turizmu, reg. číslo HE 308237, so sídlom Agiou Nikolaou, 67 - 69, 1 st. floor, Flat/Office 103, Egkomi 2408, Nikózia, Cyprus, BBH advokátska kancelária, s.r.o., IČO 36 713 066, so sídlom Gorkého 3, Bratislava, proti žalovanému: A. E., nar. XX. E. XXXX, naposledy bytom L. XXX, zastúpeného opatrovníkom: Obec Boleráz, IČO: 00 312 282, o zaplatenie 1.139,73 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 2. marca 2015 č. k. 37C/100/2014-130, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č. k. 25Ro/152/2013-54 zo dňa 27. augusta 2013; II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 14,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 14,64 eur od 2. augusta 2013 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; III. vo zvyšku žalobu zamietol; IV. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie právne ust. § 488, § 489 a § 491, § 52, § 48, § 494, § 517 ods. 1 a 2 OZ (z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a noviel) a § 709, § 711 ods. 1, § 713 ods. 2, § 387, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 397 ObZ (z. č. 512/1991 Zb. Obchodný zákonník) a § 5b z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. Vecne súd prvej inštancie dôvodil, že zmluva o bežnom účte patrí k absolútnym obchodným zmluvám, spravuje sa ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu jej účastníkov. Dodal, že veriteľ môže od zmluvy odstúpiť, ak je dlžník v omeškaním s vrátením viac než dvoch splátok alebo ak dlžník je v omeškaní s vrátením jednej splátky, ale po dobu dlhšiu ako tri mesiace, a to pri splnení jednej z dvoch uvedených podmienok. Poukázal na charakter zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej a ozrejmil premlčanie práva. Dodal, že po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že nárok žalobkyne je dôvodný len čiastočne, a to v rozsahu nároku, ktorý nie je premlčaný. Keďže žalovaný a právny predchodca žalobkyne VÚB, a.s., uzavreli dňa 8. augusta 2005 zmluvu o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu, predmetom ktorej bolo vedenie bežného účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX, pričom žalovaný tento bežný účet využíval, vykonával na ňom množstvo rôznych finančných transakcií a obratov, a to od 3. januára 2008. Využíval tiež možnosť prečerpať finančné prostriedky na účte. Namietol, že žaloba bola podaná na súde dňa 5. augusta 2013, pričom po dni 5. august 2009 boli zúčtované operácie v celkovej výške mínus 14,64 eur, čo vyplýva z histórie transakcií na účte a k výpovedi zmluvy, teda k zosplatneniu došlo až ku dňu 16. januára 2012, pričom posledná kreditná operácia bola žalovaným vykonaná ku dňu 17. februára 2010 a preto žalobkyňa mohla zmluvu vypovedať už 17. mája 2010. Skutočnosť, že žalobkyňa sa rozhodla vypovedať zmluvu až 16. januára 2012 nie je možné v súvislosti s premlčaním jej nároku akceptovať. Dodal, že v zmysle § 5b z. č. 250/2007 Z. z. prihliadol aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva a žalobkyni priznal len nepremlčaný nárok vo výške 14,64 eur, a to spolu i s úrokom z omeškania, ktorý priznal vo výške 8,5 % ročne od 2. augusta 2013 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. V konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si ju návrhom nežiadal. 2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Dodala, že zmluva o úvere bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným a obsahuje všetky náležitosti právnou úpravou v danom čase požadovanou pre daný typ spotrebiteľského úveru. Podľa všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s., pre depozitné produkty, platných a účinných v čase uzatvorenia zmluvy bolo v čl. 4 bodu 4.4 v časti 4.4.7 dohodnuté, že „V prípade, že klient povolené prečerpanie využíva, primerane sa spravujú práva a povinnosti zmluvných strán zmluvou o úvere podľa Obchodného zákonníka.“. Dodala, že súd prevej inštancie v dotknutom súdom rozhodnutí neodôvodnil, ani nijako bližšie nekonkretizoval, aký právny režim na daný záväzkovo-právny vzťah aplikoval, avšak zo záverov konajúceho súdu ohľadom posúdenia premlčania žalovaného vyplýva, že konajúci súd na tento záväzkovo-právny vzťah v prípade premlčania aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom čo sa týka úrokovej sadzby priznal úrok zodpovedajúci ustanovenia Obchodného zákonníka. Poukázala na ust. § 708 ods. 1, § 710, § 711, § 261 ods. 3, § 269 ods. 2, § 497 ObZ, § 52 ods. 1 OZ, § 2 písm. a), § 3 ods. 1 a 2 ZoSÚ. Uviedla, že vzhľadom na to, že žalovaný uzavrel s právnym predchodcom žalobkyne zmluvu o kontokorentnom úvere podľa § 497 a nasl. ObZ, tak tento právny vzťah predstavuje tzv. absolútny obchod s poukazom na ust. § 261 ods. 3 písm. d) ObZ a to bez zreteľa na povahu účastníkov tohto právneho vzťahu, nakoľko veriteľom môže byť ktorákoľvek právnická alebo fyzická osoba a rozhodujúcim znakom je forma vzťahu a nie jeho subjekty a preto sa nevyžaduje, aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. Poukázala na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/224/2011 zo dňa 27. novembra 2012, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/176/2011 zo dňa 24. mája 2012, rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Obo/12/2010 a sp. zn. 1Cdo/120/2010 a sp. zn. 5Cdo/120/2010 z 29. marca 2012 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/385/2010. Vzhľadom na takto ustálenú prax slovenských súdov a vyššie uvedené ustanovenia slovenských právnych predpisov mala žalobkyňa za to, že so žalovaným bol a je oprávnený uzatvoriť zmluvu o kontokorentnom úvere podľa Obchodného zákonníka, pričom však jej jednotlivé ustanovenia nesmú odporovať ustanoveniam Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Nesúhlasila preto so záverom súdu prvej inštancie, že na vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka vrátane úpravy premlčania. Za nesprávne považovala najmä posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby, nakoľko v prípade, ak by konajúci súd správne určil začiatok plynutia premlčacej doby, musel by dospieť k záveru o nepremlčaní peňažného záväzku. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 392 ods. 2 a § 397 ObZ a na všeobecné obchodné podmienky v čl. 4. Uviedla, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, keď nároky žalobkyne vzniknuté pred dňom 5. august 2009 považoval za premlčané. Dodala, že súd prvej inštancie neuviedol žiadne skutkové ani právne okolnosti, ktoré ho k vysloveniu takéhoto právneho záveru viedli a iba odkázal na históriu transakcií k predmetnému účtu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia, najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takého rozhodnutie určené. Poukázala, že žalovaný nevyužil svoje možnosti, neuhradil svoje záväzky a zmluva o kontokorentnom úvere tak ostala v platnosti a účinnosti až do dňa 16. januára 2012, kedy došlo k jej ukončeniu zo strany právneho predchodcu žalobkyne. Zároveň poukázala okrem nesprávneho právneho posúdenia začatia plynutia premlčacej lehoty aj na nesprávnu aplikáciu občianskoprávnej úpravy premlčania namiesto obchodnoprávnej úpravy. V tejto súvislosti poukázala na odborný článok JUDr. Z. Y. uverejnený v Obchodnoprávnej revue č. 2, ročník 2010, v ktorom sa autor podrobne zaoberal obchodnoprávnymi vzťahmi so spotrebiteľským prvkom. Poukázala i na rozsudok NS ČR sp. zn. 32Cdo/3337/2010 a rozhodnutie NS SR z 27. marca 2013 sp. zn. 6MCdo/4/2012. Dodala, že súd prvej inštancie nesprávnym vyhodnotením nároku ako premlčaným nesprávne rozhodol i o úrokoch z omeškania, keďže tieto taktiež premlčané neboli a vzhľadom na nesprávne právne posúdenie súd prvej inštancie i nedostatočne zistil skutkový stav a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Uviedla, že žalovaný nikdy nespochybnil existenciu nároku žalobkyne, jeho výšku ani právny dôvod vzniku a v priebehu celého konania sa k žalobe nevyjadril. Súd prvej inštancie neprimerane zvýhodnil žalovaného. Zároveň považovala rozhodnutie i za nepreskúmateľné z dôvodu absencie odôvodnenia. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Žalovaný ani jeho opatrovník sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili. 4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 CSP) oprávnenou osobou, stranou v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonnom predpísané náležitosti (§ 127 ods. 1 a 2 a § 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nakoľko nebola potreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nebol tu ani dôležitý verejný záujem na prejednaní veci na nariadenom pojednávaní (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP). 6. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2). 7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, avšak nie v celom rozsahu i s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie je potrebné čiastočne skonštatovať ich nesprávnosť, keďže na daný vzťah v otázke premlčania bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka, avšak vzhľadom na námietky žalobkyne, ktorá nesprávne odôvodnila svoje odvolanie sa stalo v podstate i toto posúdenie irelevantným. 8. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 O. z. v znení účinnom do 31. decembra 2007). Podľa ZoSU (§ 2 ods. 1 písm. a/) má tiež charakter spotrebiteľského úveru dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tento právny vzťah možno podriadiť aj pod režim ustanovení zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien a doplnení (platného v čase uzavretia zmluvy), keďže v zmysle jeho ustanovenia § 23a ods. 1 sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (okrem zmlúv podľa O. z. i všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje). 9. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach ZoOS (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetných zmlúv) vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom. 10. Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z. (účinnej do 31.decembra 2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným nárokom voči nemu zo zmlúv uzavretých do 31. decembra 2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 1 predstavuje správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom). 11. Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami Obch. z. (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o nutnosti favorizovať Obch. z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011). 12. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ), bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa Obch. z.). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obch. z. bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 5Co/716/2014-63 zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obch. z. nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. 13. Odvolací súd sa stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na súdenú vec, zakotvujúceho povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný (prípadne či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať). Uvedené ustanovenie má procesný charakter a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania (ide o tzv. režim okamžitej aplikovateľnosti, uplatňovanej pri procesných predpisoch). Súd prvej inštancie správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobcom ako premlčaný, neaplikoval však správne hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka ale aplikoval nesprávne ustanovenia o štvorročnej premlčacej lehote podľa Obchodného zákonníka. Žaloba bola podaná na súde 5. augusta 2013 a správne súd prvej inštancie konštatoval, že bola podaná po uplynutí premlčacej doby nie však podľa obchodného práva, ale podľa občianskeho práva (vo vzťahu ku všetkým uplatňovaným splátkam úveru) a žalobu správne zamietol. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že nemožno zohľadňovať pri otázke posúdenia začiatku plynutia premlčacej lehoty vypovedanie zmluvy a s tým spojené zosplatnenie, ale je potrebné prihliadnuť na históriu transakcií na účte. 14. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 15. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti. V prípadoch (ako i v prejednávanej veci), keď splnenie dlhu je stanovené na presne určenú dobu, tak so zročnosťou dlhu je spojený aj začiatok plynutia premlčacej doby. V prejednávanej veci začala premlčacia lehota plynúť od posledne vykonanej kreditnej operácie žalovaného, tjs. 17. februára 2010 a to i s poukazom na čl. 4.10.10 (povolené prečerpanie na bežných účtoch spotrebiteľov zriadených do dňa 10. júna 2010 a uplynula 17. februára 2013. 16. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami žalobkyne, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobkyňou v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými rozhodnutiami na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť. Uvedené sa vzťahuje aj na žalobkyňou citovanú odbornú literatúru. 17. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania úspešného žalovaného. Súd prvej inštancie dôvodne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p., na základe ktorého vzniklo žalovanému právo na náhradu trov konania, avšak vzhľadom k tomu, že žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu vznik trov konania tohto účastníka nevyplýval, dôvodne žalovanému náhrada trov prvostupňového konania nebola priznaná. 18. Žalovaný má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania podľa § 257 CSP nepriznať. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku. 19. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).