Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/224/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610201220 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2610201220.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: GENERAL FACTORING, a.s., Bratislava, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpený: HMG & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefanovičova 12, IČO: 35 885 459, proti odporcovi: T. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., Z. XXXX/XXB, o zaplatenie 1.033,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 7C/99/2010-105 zo dňa 14. júna 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľ sa návrhom domáhal zaplatenia sumy 1.033,58 eur s príslušenstvom od odporcu titulom nesplnenia povinností zo zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 16.09.2005, uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa (VOLKSBANK Slovensko, a.s.) a odporcom. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že právny predchodca navrhovateľa a odporca dňa 16.09.2005 uzavreli Zmluvu o spotrebnom úvere č. 415645, na základe ktorej právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi sumu 30.000,- Sk (995,82 eur). Odporca sa zaviazal splácať úver v mesačných splátkach po 22,17 eur spolu v 59. splátkach. Keďže odporca svoje povinnosti neplnil, dňa 27.06.2006 vyhlásil právny predchodca navrhovateľa mimoriadnu splatnosť úveru a Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.11.2006 pohľadávku postúpil na navrhovateľa. Počas konania odporca vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku. Súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že zmluvu o spotrebnom úvere účastníci uzavreli v čase, kedy do textu Občianskeho zákonníka novelou č. 150/2004, účinnou od 01.04.2004, bola zavedená úprava spotrebiteľských zmlúv. Keďže odporca vystupoval vo vzťahu k službe ako spotrebiteľ a ide o klasickú typovú zmluvu bez možnosti odporcu ako spotrebiteľa zasahovať do jej znenia, dovodil súd prvého stupňa, že nie je možné aplikovať všeobecnú 4-ročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka. Na režim spotrebiteľských zmlúv sa použije úprava podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súd prvého stupňa vznesenú námietku premlčania aplikoval v 3-ročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ sa mohol domáhať vrátenia nevrátenej časti istiny úveru a úrokov z omeškania dňom nasledujúcim po dni vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, t.j. dňom 28.06.2006 a 3-ročná premlčacia lehota uplynula dňa 28.06.2009. Návrh vo veci samej bol doručený súdu prvého stupňa dňa 12.02.2010, teda po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehoty. Súd návrh zamietol s poukazom na premlčanie nároku v celom rozsahu. Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa včas odvolal navrhovateľ. Poukázal na znenie ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka a na ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že z prechodných ustanovení (§ 879j Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Navrhovateľ rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za nesprávne, keďže vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Zmluva medzi účastníkmi bola uzavretá dňa 16.09.2005 a k splatnosti úveru došlo dňa 27.06.2006. Právna povaha záväzkového vzťahu, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere, je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom s poukazom na § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie je kogentným ustanovením a zmluvné strany nemôžu ani dohodou vylúčiť aplikáciu Obchodného zákonníka z predmetného zmluvného vzťahu. V čase uzavretia zmluvy o úvere bola v právnom poriadku SR obsiahnutá úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa ust. § 55. Zo znenia ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že za spotrebiteľské zmluvy bolo možné považovať iba určité zmluvné typy, a to tie, ktoré sú upravené v Občianskom zákonníku. Odvolateľ poukázal na rozdiel medzi pojmom spotrebiteľská zmluva a spotrebiteľský úver. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 v čase uzavretia zmluvy ešte platný nebol. V danom čase bol účinný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a tento nijakým spôsobom nestanovuje povinnosť aplikácie Občianskeho zákonníka na úverovú zmluvu v celom rozsahu a nevylučuje aplikáciu Obchodného zákonníka. Odvolateľ vo svojom odvolaní poukázal aj na smernicu 93/13/EHS. Smernica sama o sebe nemôže ukladať povinnosť jednotlivcom a ustanovení smernice sa proti jednotlivcom nemožno dovolávať. Záväznosť smerníc existuje iba vo vzťahu ku každému členskému štátu, ktorému je určená. Eurokonformný výklad smernice má taktiež svoje hranice, pričom je potrebné rešpektovať zásady právnej istoty a neretroaktivity. Obchodný zákonník rieši otázku premlčania komplexne a nie je možné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nárok navrhovateľa nemôže byť premlčaný, keďže sa jedná o spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom stále ide o obchodno-záväzkový vzťah vzhľadom na charakter absolútneho obchodu a úverového vzťahu. Je potrebné postupovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka a použiť všeobecnú 4-ročnú premlčaciu lehotu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa žiadal zmeniť tak, že odvolací súd návrhu vyhovie. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.) v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s návrhmi účastníkov v súvislosti s vykonaným dokazovaním, čím sa jeho rozhodnutie stalo nedostatočne odôvodneným, a preto aj nepreskúmateľným. Súd prvého stupňa správne nevyhodnotil vykonané dokazovanie, keď nepostupoval v súlade s dikciou ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Súd prvého stupňa taktiež opomenul aplikáciu ust. § 118 ods. 2 O.s.p., pričom takýto nesprávny postup súdu určený zákonom sa prejavil v priebehu konania a následne pri rozhodovaní o uplatnenom nároku tým, že účastníkom bola odňatá možnosť zaujať postoj k úvahám súdu, navrhnúť relevantné dôkazy a konať tak, aby boli zachované základné princípy korektného procesu. Zaradenie tohto ustanovenia do zákona malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhovaných dôkazov (ne) treba vykonať. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku právneho štátu. Preto bolo potrebné, aby súd na pojednávaní zhrnul, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré z týchto tvrdení zostali sporné, prípadne, ktoré navrhnuté dôkazy nevykoná. Zo spisu vyplýva, že v danej veci súd prvého stupňa plne nedodržal zákonom stanovený postup (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci (II ÚS 261/06) viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/18/2010). Už len toto pochybenie je dôvodom, pre ktoré je potrebné rozhodnutie zrušiť, keďže súd prvého stupňa procesne nepostupoval tak, ako mu to Občiansky súdny poriadok ukladá a spôsobil tak vadu v konaní vedúcu k odňatiu možnosti konať pred súdom navrhovateľovi a s jeho právom na spravodlivý proces. Odvolací súd v súvislosti s preskúmavanou vecou zistil ďalšie skutočnosti, ktoré je potrebné v tomto rozhodnutí uviesť do pozornosti súdu prvého stupňa. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že vykonané dokazovanie nebolo vyhodnotené súdom prvého stupňa tak, aby zodpovedalo výroku rozhodnutia, vykonané dokazovanie si vnútorne odporuje so závermi prijatými súdom prvého stupňa a odôvodnenie rozhodnutia obsahuje závery, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, čím sa rozhodnutie súdu prvého stupňa stáva nepreskúmateľným. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že tento právne posúdil vec podľa ustanovenia § 100 ods. 1, § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka a ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že v čase uzavretia zmluvy o spotrebnom úvere bola v texte Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z.z., účinným od 01.04.2004, zavedená právna úprava spotrebiteľských zmlúv. Ide o klasickú typovú zmluvu a súd prvého stupňa dovodil, že podľa § 54 ods. 1 je potrebné aplikovať 3-ročnú premlčaciu lehotu. Z ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na precíznu aplikáciu tohto ustanovenia, aj s použitím relevantných výkladových metód. Výklad ustanovenia zákona súdom prvého stupňa je čistým gramatickým výkladom právnej normy bez použitia systematického a logického výkladu, t.j. použitia základných vzťahov medzi vykladanou právnou normou a normou jej nadriadenou prípadne podriadenou. Z citovaného zákonného ustanovenia vyslovene vyplýva, že nemôžu byť v neprospech spotrebiteľa upravené zmluvné podmienky. Predmetom právneho posúdenia v preskúmavanej veci je však právna úprava premlčania, ktorá je definovaná v zákone, a účastníci nijakým spôsobom zmluvnými podmienkami jej trvanie nemodifikovali. Z charakteru zmluvy o spotrebnom úvere vyplýva, že ide o zmluvu uzavretú síce ako spotrebiteľskú, avšak netreba opomínať, že jej základným charakterom je charakter absolútneho obchodného záväzkového vzťahu podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k zmluve o spotrebnom úvere, prirodzene platí aj zákonná úprava ochrany spotrebiteľských úverov zákonom č. 258/2001 Z.z., ktorý bol platný a účinný v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi. Tento zákon však nie je možné vykladať tak, že akýkoľvek úver uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom je výlučne úverom uzavretým podľa tohto zákona s vylúčením možnosti aplikácie Obchodného zákonníka. Z ust. § 2 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z takéhoto znenia zákona nemožno dovodiť, že úprava spotrebiteľských úverov osobitným predpisom nahrádza všeobecnú právnu úpravu úveru v Obchodnom zákonníku. Zákon o spotrebiteľských úveroch je lex specialis k všeobecnej právnej úprave, ktorá môže byť úprava vyplývajúca z Občianskeho zákonníka, tak aj úprava vyplývajúca z Obchodného zákonníka (s poukazom na ust. § 1 cit. zákona, ktorý vyslovene uvádza, že „tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa“). Právna ochrana úpravy spotrebiteľa (či už vyplývajúca z § 54 Občianskeho zákonníka alebo z ďalších ustanovení, napr. aj priamo zo znenia Obchodného zákonníka v § 266 ods. 5) je úpravou, ktorá má predovšetkým chrániť spotrebiteľa pred takým zmluvným vzťahom, v ktorom dojednané podmienky sú v neprospech spotrebiteľa. Zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť aj zákonnú úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku, týkajúcu sa premlčania. Nie je správny výklad § 54 Občianskeho zákonníka s poukazom na pochybnosť o obsahu spotrebiteľskej zmluvy a použití výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší v tom smere, že za priaznivejšiu právnu situáciu sa bude považovať právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, kedy by mal byť podľa použitia takejto úpravy nárok dodávateľa premlčaný. Neprináleží súdu posudzovať, ktorá zákonná úprava je v akom momente vzťahu medzi účastníkmi pre nich výhodnejšia, pokiaľ zákon vyslovene uvádza, že to, čo je potrebné medzi účastníkmi posudzovať, je charakter ich zmluvných dojednaní, t.j. to čo si strany medzi sebou zmluvou upravili z pohľadu súladu alebo nesúladu s kogentnými ustanoveniami príslušného zákona. Súd musí vyriešiť jednoznačne, ktorý právny režim sa má na určitý vzťah vzťahovať, a po zistení príslušného právneho režimu precízne aplikovať právnu úpravu v ňom obsiahnutú. Vychádzajúc z charakteru zmluvy medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom, keď jednoznačne ide o zmluvu o úvere uzavretú podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, je potrebné dôjsť k právnemu záveru, že na takýto zmluvnú vzťah sa bude aplikovať režim Obchodného zákonníka aj v časti premlčania jednotlivých nárokov a bude potrebné postupovať podľa ust. § 391 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené pochybenie súdu prvého odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.). Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude riadiť sa vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa ust. § 226 O.s.p. viazaný, a následne v súlade s ust. § 118 O.s.p. po vykonaní ďalších úkonov opätovne posúdiť nárok navrhovateľa; vo veci znova rozhodnúť, svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodniť. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania s poukazom na ust. § 224 ods. 3 O.s.p. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.