Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/277/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113222848 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113222848.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľov: 1/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, P. a 2/ C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, P., proti odporcovi: E. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. X, zastúpený JUDr. Jozefom Zámožíkom, advokátom, Hlavná 31, Trnava, o neplatnosť kúpnej zmluvy, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 30. marca 2015, č.k. 27C/323/2013-152, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že kúpna zmluva zo dňa 28.02.2011 uzatvorená medzi navrhovateľmi ako predávajúcimi a odporcom ako kupujúcim, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Trnava dňa 03.03.2011 pod č. V 921/11, je neplatná. O trovách konania súd rozhodol tak, že odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľom spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 99,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 41a, § 46, § 49a a § 588 Občianskeho zákonníka, ako aj § 80 O.s.p., keď vykonaným dokazovaním súd zistil, že navrhovatelia ústne splnomocnili zastupovaním pri predaji bytu W. L. a odporca uzatvoril zmluvu o sprostredkovaní kúpy bytu s realitnou kanceláriou. Účastníci sa osobne nestretli, až asi 3-4 mesiace po uzatvorení kúpnej zmluvy. Navrhovatelia namietali, že zmluvu uzavreli v omyle, do ktorého ich uviedol odporca cestou ich splnomocnenkyne, nakoľko byt chceli len založiť a nie predať. Sami navrhovatelia v konaní pred súdom a tiež pri výpovediach na polícii opakovane potvrdili, že uzatvorili kúpnu zmluvu. Už pred jej uzatvorením rokovali o možnosti vybavenia úveru a následného spätného odkúpenia bytu, čo potvrdili i svedkovia D. E. a S. T.. Navrhovatelia teda v čase uzavretia kúpnej zmluvy vedeli, že uzatvárajú kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je ich byt. Aj odporca potvrdil, že súhlasil so spätným odkúpením bytu, avšak nedošlo k uzatvoreniu zmluvy, nakoľko sa nedohodli na cene. Navrhovatelia nepreukázali, že by boli uvedení do omylu odporcom. Súd ďalej skúmal, či je kúpna zmluva uzatvorená platne. V konaní bolo preukázané, že kúpna cena nebola dohodnutá vo výške 53.000 eur, ako je uvedené v písomnej kúpnej zmluve, ale 50.000 eur a v tejto výške ju odporca vyplatil cestou realitnej kancelárie splnomocnenkyni po podpise zmluvy. Výšku takto dohodnutej kúpnej ceny potvrdil okrem odporcu tiež svedok P. Y., pričom na tomto tvrdení zotrvali už od výsluchov na polícii. Odporca nežiadal pred podpisom kúpnej zmluvy o jej zosúladenie s dohodnutou cenou 50.000 eur, uspokojil sa len s tým, že zaplatil dohodnutú cenu. D. Y. potvrdil, že podľa požiadavky splnomocnenkyne v kúpnej zmluve uviedli kúpnu cenu 53.000 eur navýšenú o sprostredkovateľský poplatok 3.000 eur, avšak bez tejto špecifikácie v kúpnej zmluve. Vyplatenie kúpnej ceny 50.000 eur potvrdil i svedok C. T.. Okrem toho odporca uviedol, že jeho úmyslom bolo kúpiť trojizbový byt tak, ako to bolo uvedené v špecifikácii predmetu kúpy v zmluve a následne zistil, že byt, ktorý kúpil, je dvojizbový. V zmysle zákonných ustanovení kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti vzniká, keď sa zmluvné strany zhodli o predmete kúpy a kúpnej cene v predpísanej písomnej forme. Ak je v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy uvedená cena odchylná od kúpnej ceny skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva a za platne uzavretú nemožno považovať ani kúpnu zmluvu s cenou skutočne dohodnutou, ani kúpnu zmluvu s cenou uvedenou v písomnom vyhotovení (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.1975, sp. zn. 1 Cz 129/74). Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že kúpna zmluva je podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, pretože v nej uvedená kúpna cena nezodpovedá kúpnej cene skutočne dojednanej medzi účastníkmi. Okrem toho odporca uzatvoril kúpnu zmluvu z dôvodu, že mal záujem nadobudnúť trojizbový byt, pričom byt navrhovateľov bol dvojizbový. Z tohto dôvodu súd návrhu v celom rozsahu vyhovel. Navrhovateľmi opakovane uvádzaná námietka, že im odporca cestou ich splnomocnenkyne nevyplatil kúpnu cenu, nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, nakoľko nezaplatenie kúpnej ceny nespôsobuje jej neplatnosť. V konaní bolo preukázané, že odporca kúpnu cenu zaplatil splnomocnenkyni, čo potvrdzujú i sami navrhovatelia vo svojej výpovedi, že im splnomocnenkyňa vyplatila po podpise kúpnej zmluvy sumu 1.525,65 eur na úhradu dlhu voči správcovi domu a zo zvyšku mala vyplatiť ich ostatné dlhy. Plne úspešným navrhovateľom súd priznal náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. len vo výške zaplateného súdneho poplatku 99,50 eur, nakoľko si inú náhradu trov konania neuplatnili. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil jednak tým, že súd prvého stupňa v priebehu konania porušil ustanovenie § 118a ods. 2 O.s.p. a vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie. Poukázal na to, že zo zápisníc z pojednávania vyplýva, že súd v zmysle ust. § 118 ods. 2 O.s.p. oboznámil účastníkov s tým, že za zhodné skutkové tvrdenia považujú tieto skutočnosti: „Podpísaním zmluvy došlo bez osobného stretnutia účastníkov, za navrhovateľov sprostredkovávala predaj bytu W. L., sprostredkovateľka prevzala kúpnu cenu vo výške 50.000 eur, pričom sporné zostalo, či navrhovatelia uzatvorili kúpnu zmluvu s úmyslom uzatvoriť zmluvu o pôžičke s odporcom a ručiť bytom.“ Poukázal však na to, že súd nikdy neuviedol, že za právne významné skutkové tvrdenie považuje skutočnosť, že kúpna cena nebola dohodnutá vo výške 53.000 eur ale 50.000 eur, ktorá skutočnosť nevyplýva ani z vykonaného dokazovania. Ak by súd uviedol, že ide o právne významné skutkové tvrdenie (rozhodujúcu skutočnosť), on by k týmto skutočnostiam predložil ďalšie dôkazy preukazujúce, že kúpna cena bola dohodnutá vo výške 53.000 eur a on mal len jednostrannú vnútornú výhradu, ale že na základe týchto skutočností neprišlo k odchylnému dojednaniu o kúpnej cene. Namiesto toho súd zameriaval svoje dokazovanie iba na jeho omyl, až následne vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie, keď určil neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu, o ktorom sa on dozvedel až priamo z napadnutého rozsudku. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sú tu dané dva dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy, keď kúpna zmluva je v prvom rade absolútne neplatná podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože v nej uvedená kúpna cena nezodpovedá kúpnej cene dojednanej medzi účastníkmi a druhým dôvodom neplatnosti má byť skutočnosť, že on uzatvoril kúpnu zmluvu z dôvodu, že mal záujem nadobudnúť trojizbový byt, pričom byt navrhovateľov bol dvojizbový. Právny názor prvostupňového súdu, že predmetná kúpna zmluva je absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, považoval za nesprávny, pretože podľa jeho názoru účastníci uzavreli platnú kúpnu zmluvu, ktorá bola uzatvorená slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Pohnútka, ktorá viedla účastníkov k tomu, aby bola uvedená kúpna cena 53.000 eur a ktorá spočívala v odmene sprostredkovateľa, nemôže podľa jeho názoru viesť k neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Ak by sa na základe kúpnej zmluvy navrhovatelia domáhali zaplatenia dohodnutej kúpnej ceny vo výške 53.000 eur, boli by v konaní úspešní a neobstála by jeho námietka, že pri uzatváraní zmluvy chcel zaplatiť iba kúpnu cenu vo výške 50.000 eur. Okolnosť, že v kúpnej zmluve sa účastníci dohodli na vyššej kúpnej cene ako zamýšľala jedna zo strán zaplatiť, nerobí podľa jeho názoru kúpnu zmluvu, ktorá inak spĺňa všetky formálne i obsahové náležitosti kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností, neplatnou, pretože z okolností prejednávanej veci je zrejmé, že tak navrhovatelia, ako aj on chceli svojim prejavom uvedeným v kúpnej zmluve spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú, t.j. previesť na neho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam za dohodnutú kúpnu cenu 53.000 eur a on mal vôľu nehnuteľnosti za túto cenu kúpiť. Záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu, že on mal záujem nadobudnúť trojizbový byt, pričom byt navrhovateľov bol dvojizbový, považoval za nesprávny, nakoľko išlo o omyl odporcu v jednej z vlastností predmetu kúpy. Omyl podľa § 49a teda spôsobuje iba tzv. relatívnu neplatnosť právneho úkonu, pričom pri relatívnej neplatnosti súd na takýto dôvod neplatnosti prihliadne iba ak sa jej dovolá ten, kto je dôvodom neplatnosti dotknutý. Keďže v tomto prípade bol omylom dotknutý on, na to, aby bola kúpna zmluva neplatná z tohto dôvodu, je treba, aby sa on dovolal relatívnej neplatnosti. Ako vyplýva z celého dokazovania, on sa nikdy nedovolal relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy, práve naopak, v celom konaní žiadal, aby súd návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol, pretože túto považuje za platnú. K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrili navrhovatelia, ktorí navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Krajský súd v Trnave (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 27C/323/2013 je určenie, že kúpna zmluva zo dňa 28.02.2011 uzatvorená medzi navrhovateľmi ako predávajúcimi a odporcom ako kupujúcim, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Trnava dňa 03.03.2011 pod č. V 921/11, je neplatná. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo návrhu vyhovené a odporcovi bolo uložené zaplatiť navrhovateľom spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 99,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktorý mu Občiansky súdny poriadok priznáva ( napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatím možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Podľa § 118 ods. 2 O.s.p., predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď účastníci navrhli. Podľa § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p., počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania ako dôsledok postupu súdu ustálená rozhodovacia prax súdov už tradične vidí v nerešpektovaní tých procesných práv, ktoré účastníkom platné procesné právo priznáva. K tomuto porušeniu povinnosti súdu môže dôjsť v rámci procesu vedúceho k rozhodovaniu o samotnej podstate sporu, vylúčením však nie je ani zásah do práv účastníka tzv. finálnym produktom činnosti súdu, teda rozhodnutím. Spôsoby, akými pôjde do práv účastníkov zasiahnuť a takto im tiež uprieť reálnu možnosť sa v konaní buď niečoho úspešne domáhať, alebo sa naopak v ňom rovnako úspešne brániť, síce zákon nekonkretizuje, je to tak ale evidentne predovšetkým pre zjavnú nepostihnuteľnosť všetkých počínaní súdov na ujmu účastníkov konaní, ktoré by takto mali byť zadefinované. Práve z tohto uhla pohľadu bolo treba nazerať aj na problém oboznamovania účastníkov konania s predbežnými závermi súdu na poli skutkovom i právnom (§ 118 ods. 2 a § 100 ods. 1 O.s.p.). Aj tieto ustanovenia totiž priniesli do procesného práva inštitúty týmto v skoršom čase nepoznané, či poznané len vo veľmi všeobecnej rovine. Ich účelom je však mimo akúkoľvek pochybnosť eliminovať jav tzv. prekvapivých rozhodnutí súdov, pri ktorých účastník (presvedčený o tom, že využil všetky procesné prostriedky, aby v spore uspel, na druhej strane však ale nič netušiaci o myšlienkových pochodoch súdu, ktorý sa mal postarať o realizáciu ústavne zaručujúceho práva účastníka na súdnu ochranu v konkrétnej veci) môže byť konfrontovaný s celkom nečakaným (a pre takéhoto účastníka zásadne novým) pohľadom súdu na vec. Takto ale samozrejme len dostatočne konkrétne a preukázateľné poskytnutie názoru súdu na to, čo z právne významných skutkových tvrdení sporiacich sa strán je medzi nimi sporné a čo naopak, dáva účastníkom konania i priestor na úvahy, akým smerom, za pomoci akých dôkazných prostriedkov a či vôbec viesť ďalšie dokazovanie. Súčasťou plnenia povinnosti súdu vyplývajúcej z ust. § 118 ods. 2 O.s.p. je i vybratie z tzv. balíka všetkých účastníkmi použitých skutkových tvrdení len tých, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci právny význam a s tým logicky súvisí aj povinnosť vykonať selekciu navrhnutých dôkazov na tie, ktoré sú ešte pre rozhodnutie vo veci potrebné a tie, ktoré takémuto kritériu nezodpovedajú, ako aj povinnosť objektívne zrozumiteľne vysvetliť, prečo navrhnuté dôkazy, ktoré vykonané nebudú, nemôže prispieť k náležitému vypodloženiu skutkových tvrdení tej ktorej strany sporu, a najmä k zvratu v nazeraní na vec. I keď potom ust. § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. ustanovuje uvedenie predbežného právneho posúdenia veci súdom len ako možnosť súdu postupovať takýmto spôsobom, nie teda aj povinnosť tak urobiť, takto je to podľa názoru odvolacieho súdu len vtedy, ak výsledky dokazovania bez ohľadu na ďalšie možné dôkazy vylučujú iné právne posúdenie veci než to, ku ktorému napokon súd pristúpi. Z obsahu zápisnice z pojednávania na súde prvého stupňa dňa 09.03.2015 vyplýva, že súd v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. oboznámil účastníkov s tým, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov považoval za zhodné - k podpísaniu kúpnej zmluvy došlo bez osobného stretnutia účastníkov, za navrhovateľov sprostredkovávala predaj bytu W. L., sprostredkovateľka prevzala kúpnu cenu vo výške 50.000 eur, pričom sporným zostalo, či navrhovatelia uzatvorili kúpnu zmluvu s úmyslom uzatvoriť zmluva o pôžičke s odporcom a ručiť bytom. Je potrebné dať za pravdu odvolateľovi, že súd neuviedol, že za právne významné skutkové tvrdenie považuje skutočnosť, že kúpna cena nebola dohodnutá vo výške 53.000 eur, ale 50.000 eur, ktorá skutočnosť ani nevyplýva z vykonaného dokazovania, nakoľko účastníci vzhľadom na to, že podľa názoru súdu nešlo o významné skutkové tvrdenie, a k tejto skutočnosti neprodukovali dôkazy. Súd zameral svoje dokazovanie iba na omyl odporcu, pričom až z napadnutého rozsudku vyplynulo, že podstatným pre súd bolo posúdenie platnosti, resp. neplatnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy z dôvodu, o ktorom sa účastníci dozvedeli až priamo z napadnutého rozsudku, teda z dôvodu, že v zmluve uvedená kúpna cena nezodpovedá kúpnej cene skutočne dojednanej medzi účastníkmi. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa zaťažil konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku i samotný rozsudok procesnou vadou (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), pri výskyte ktorej zákon nedáva odvolaciemu súdu inú možnosť, než rozhodnutie napadnuté odvolaním zrušiť a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K veci odvolací súd vzhľadom na potrebu ďalšieho prejednania a posúdenia udáva, že sa javí byť nesprávnym záver súdu prvého stupňa o neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 49a Občianskeho zákonníka v dôsledku omylu odporcu, keď tento mal záujem nadobudnúť trojizbový byt, pričom byt navrhovateľov bol dvojizbový, keď bolo potrebné stotožniť sa s názorom odvolateľa, že v danom prípade išlo o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa môže dovolať osoba dotknutá týmto právnym úkonom, teda odporca, ktorý však výslovne uviedol, že sa relatívnej neplatnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy nedovoláva. K otázke absolútnej neplatnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy vzhľadom na nesúlad dojednanej kúpnej ceny s kúpnou cenou uvedenou v písomnej kúpnej zmluve, odvolací súd poukazuje na ust. § 34 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon je určovaný (definovaný) prejavom vôle, zameraním tohto prejavu vôle a vznikom, zmenou alebo zánikom (zrušením) práva a povinností alebo k vyvolaniu iných právnych následkov, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Z uvedených definičných znakov právneho úkonu má rozhodujúci význam znak uvedený ako prvý, spočívajúci v jednote vôle a jej prejavu. Pokiaľ by totiž neexistovala vôľa, nebol by ani právny úkon a právny úkon by však nebol ani vtedy, ak by nedošlo k prejavu vôle. Z uvedeného je zrejmé, že nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu je vôľa ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku. Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým na základe objektívnych skutočností, t.j. okolností, za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu. Vychádzajúc z ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka citovaného súdom prvého stupňa, sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav je neurčitý, ak je jeho obsah neistý, t.j. ak sa konajúcemu subjektu nepodarilo obsah vôle stanoviť jednoznačným spôsobom a je nezrozumiteľný, ak konajúci subjekt nedosiahol jasné vyjadrenie tejto vôle. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť. Odvolateľ v odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2011, sp. zn. 1 Cdo 191/2009, z obsahu odôvodnenia ktorého vyplýva, že okolnosť, že v kúpnej zmluve sa účastníci dohodli na nižšej kúpnej cene ako v zmluve o budúcej zmluve, nerobí kúpnu zmluvu (ktorá inak spĺňa všetky formálne i obsahové náležitosti kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností požadované zákonom) neplatnou, pretože z okolností prejednávanej veci je zrejmé, že tak žalobcovia, ako aj žalovaní chceli svojim prejavom vôle v kúpnej zmluve spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú, t.j. previesť na žalovaných vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam za dohodnutú kúpnu cenu 800.000 Sk a žalovaní vôľu k nehnuteľnosti za túto kúpnu cenu kúpiť. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR rieši skutkovo a právne odlišný prípad, keď vo veci riešenej najvyšším súdom bola medzi účastníkmi zhoda vôle a prejavu uzatvoriť kúpnu zmluvu za kúpnu cenu odlišnú od kúpnej ceny uvedenej v zmluve o budúcej zmluve. V prejednávanej veci však zatiaľ z vykonaného dokazovania nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, či účastníci zmluvy chceli uzatvoriť kúpnu zmluvu týkajúcu sa prevodu vlastníckeho práva k bytu za v kúpnej zmluve uvedenú kúpnu cenu 53.000 eur alebo kúpnu cenu pôvodne medzi nimi dojednanú v sume 50.000 eur. Nie je teda zrejmé, či išlo o zhodu vôle s jej prejavom v písomnej kúpnej zmluve. Po vrátení veci súd prvého stupňa vec opätovne prejedná, v potrebnom rozsahu vykoná dokazovanie, odstráni vytknuté pochybenia a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne tak o náhrade trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.