Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25CoP/6/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114222178 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114222178.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: U. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom ako matka, dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave, dieťa rodičov - matka: Ing. arch. R. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom H., Ľ. A. X, zastúpená spoločnosťou: AK PRINC & PARTNERS s.r.o., so sídlom Trnava, Štefánikova 23, IČO: 47 237 554 a otec: I. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., S. X, zastúpený advokátkou: JUDr. Ivana Slaninová, Trnava, Kollárova 34, o návrhu na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 22.12.2015 č.k. 11P/8/2014-167 - v častiach zamietnutia návrhu na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a v časti o úprave styku, včítane závislého výroku o trovách konania, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh otca na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov zamietol, s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku určil, že obaja rodičia sú oprávnení maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok v bežných veciach, s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku upravil styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým počas bežného roka každý párny týždeň od piatku od 15.30 hodiny do nedele do 18.00 hodiny a každý nepárny týždeň v utorok a štvrtok v čase od 15.30 hodiny do 18.30 hodiny, počas vianočných prázdnin každý párny rok od 24.12. od 9.00 hodiny do 25.12. do 10.00 hodiny, každý nepárny rok od 25.12. od 10.00 hodiny do 27.12. do 18.30 hodiny, každý párny rok od 28.12. od 9.00 hodiny do 02.01. nasledujúceho nepárneho roka do 18.30 hodiny, počas jarných prázdnin každý párny rok odo dňa, ktorý bezprostredne predchádza začiatku jarných prázdnin od 18.00 hodiny do posledného dňa jarných prázdnin do 17.00 hodiny, počas veľkonočných prázdnin každý nepárny rok od štvrtka, ktorý bezprostredne predchádza Veľkonočnému piatku od 18.00 hodiny, do utorka, ktorý bezprostredne nasleduje po Veľkonočnom pondelku do 11.00 hodiny, počas letných prázdnin každý rok od 15.07. od 9.00 hodiny do 28.07. do 19.00 hodiny a od 12.08. od 09.00 hodiny do 25.08. do 19.00 hodiny, počas jesenných prázdnin každý nepárny rok odo dňa, ktorý bezprostredne predchádza začiatku jesenných prázdnin od 18.00 hodiny do posledného dňa jesenných prázdnin do 17.00 hodiny. Matke uložil povinnosť maloletého na styk s otcom riadne pripraviť a odovzdať v čase začiatku styku otcovi v mieste obvyklého pobytu matky. Otcovi uložil povinnosť maloletého v čase skončenia styku odovzdať matke v mieste jej obvyklého pobytu a zároveň povinnosť dodržiavať stanovené hodiny styku. Týmto zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 12P/30/2012-43 zo dňa 27.11.2012 v časti zastupovania a spravovania majetku maloletého a v časti úpravy styku otca s maloletým. Ďalej súd uložil matke a otcovi výchovné opatrenie spočívajúce v absolvovaní 12 hodín psychologického poradenstva na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, počnúc od právoplatnosti tohto rozsudku, za účelom zlepšenia vzájomnej komunikácie a vzájomného rešpektovania sa v roli rodiča maloletého. Napokon žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal a otcovi i matke uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania každému vo výške 127,64 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Trnava. Rozhodnutie v napadnutej časti zamietnutia návrhu na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a v časti o úprave styku, včítane závislého výroku o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 24 ods. 1, 2 a 4, § 25 ods. 1, 2, § 28 ods. 1, 2, § 26, § 43 ods. 1, § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine, § 146 ods. 1 písm. a), § 148 ods. 1 O.s.p. Vecne argumentoval tým, že predmetom konania bola zmena úpravy výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, ktorá úprava bola prijatá rozhodnutím Okresného súdu Trnava č.k. 12P/30/2012-43 zo dňa 27.11.2012, a to schválením rodičovskej dohody. V tom čase mal maloletý 5,5 roka, navštevoval MŠ, rodičia v tom čase bývali ešte v spoločnej domácnosti, pričom na úprave práv a povinností k maloletému na čas po rozvode sa dohodli. V súčasnosti má maloletý cca 8,5 roka, navštevuje 3. ročník ZŠ, rodičia bývajú v samostatných domácnostiach, pričom na striedavej osobnej starostlivosti, ktorú požaduje otec, sa nezhodnú. Súd po vykonanom dokazovaní dospel ohľadom návrhu otca na zmenu starostlivosti o maloletého na striedavú osobnú starostlivosť oboch rodičov k záveru, že tento v súčasnosti nie je dôvodný a je potrebné ho zamietnuť z dôvodu, že pre túto formu osobnej starostlivosti neboli splnené zákonné podmienky, a síce, že by striedavá osobná starostlivosť lepšie zabezpečila záujem maloletého dieťaťa. Maloletý má toho času vytvorené u matky stabilné výchovné prostredie, výchova matky a osobná starostlivosť o maloletého nebola doteraz žiadnym spôsobom spochybnená, a to ani kolíznym opatrovníkom, ani otcom maloletého. V priebehu konania neboli zistené žiadne skutkové okolnosti, ktoré by odôvodnili záver, že vhodnejšou formou starostlivosti o maloletého v danom prípade by bola striedavá osobná starostlivosť obidvoch rodičov, a teda že by ňou boli lepšie zaistené potreby dieťaťa. Za súčasnej skutkovej situácie súd nespochybňuje závery znaleckého posudku vypracovaného v konaní v spojení s jeho doplnením, s ktorými sa stotožňuje, podľa ktorých by v súčasnosti striedavá osobná starostlivosť nebola na prospech maloletému. Dôvodom je jednak znaleckým dokazovaním preukázaná skutočnosť, a síce to, že rodičia maloletého nedokážu spolu konštruktívne komunikovať (ktorú v podstate uznali i rodičia sami), chovajú voči sebe nepriateľské postoje, nedokážu sa pri vzájomnej komunikácii odosobniť, nie sú schopní nadhľadu, a to ani v záujme maloletého. Rodičia maloletého vznášajú voči sebe navzájom neustále výhrady, ktorým by sa pri nariadenej striedavej osobnej starostlivosti nevyhli. Ak rodičia trvale vytvárajú vzájomné nepriateľské prostredie, nie je tu predpoklad, že budú spolupracovať aspoň v nevyhnutnej miere na zaistení potrieb dieťaťa. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou otca, že pri striedavej osobnej starostlivosti by sa eliminovali konflikty medzi rodičmi (s jeho odôvodnením, že by tak rodičia dochádzali do zriedkavejšieho kontaktu), pretože komunikácia medzi rodičmi sa netýka iba odovzdávania oblečenia, učebníc a hračiek, ale práve pri striedavej osobnej starostlivosti je potrebné riešiť problémy, ktoré sa pri výchove maloletého dieťaťa vyskytnú, jednotne a vo vzájomnej súčinnosti, aby sa maloleté dieťa nestalo objektom nejednotného výchovného prístupu, čo by nebolo na prospech jeho zdravého psychického vývinu, práve naopak. Súčasné vzťahy medzi rodičmi nie sú zárukou, že by pre maloletého bolo vytvorené stabilné výchovné prostredie. Ako dôvod, pre ktorý ponechanie maloletého v osobnej starostlivosti matky bude na prospech maloletému, vidí súd aj skutočnosť, že maloletému pred dvomi mesiacmi pribudol mladší súrodenec, na ktorého sa tešil, a ku ktorému si postupne vytvára vzťah. Budovanie súrodeneckého vzťahu bude prirodzenejšie, ak bude maloletý so súrodencom počas začiatkov budovania ich vzťahu v pravidelnom kontakte bez dlhších prerušení. Pre osobnosť maloletého môže byť podľa názoru súdu vyrastanie so súrodencom len na prospech, a to s poukazom na zistený sklon maloletého k zatvrdilosti a sebapresadzovaniu, ktoré negatívne sklony by mohlo odstrániť spolužitie so súrodencom, kedy by sa maloletý mohol vo vzájomnej interakcii s ním naučiť schopnosti rešpektovať potreby iných ľudí. V danom prípade bolo dokazovaním v konaní preukázané (a to ako znaleckým dokazovaním, tak šetrením kolízneho opatrovníka), že u oboch rodičov existujú vyhovujúce podmienky pre výchovu a starostlivosť o dieťa, pričom maloletý má porovnateľný vzťah k obom rodičom. Súd nespochybňuje schopnosť otca starať sa komplexne o maloletého (či už o jeho základné potreby, alebo školské a mimoškolské aktivity), ani vo všeobecnosti jeho právo ako druhého z rodičov túto starostlivosť vykonávať, avšak v záujme maloletého je v súčasnosti zachovať stabilné výchovné prostredie u matky za súčasne upraveného styku s otcom. Z dôvodu, že názor maloletého bol zisťovaný iba u znalkyne, čo však bolo v mesiaci apríl 2015, súd v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 Zákona o rodine považoval za potrebné zistiť aktuálny názor maloletého. Okrem toho tak súd považoval za potrebné urobiť aj z dôvodu rozporu medzi tvrdením otca, že maloletý sa častejšieho pobytu u neho sám dožaduje, a tým, že maloletý sa u znalkyne v tomto zmysle nevyjadril. Z uvedených dôvodov súd maloletého vypočul, keď maloletý bez toho, aby mu boli kladené priame otázky (nakoľko zmyslom výsluchu maloletého daného veku v konaní nie je urobiť ho zodpovedným za výsledok konania, a preto má byť jeho názor súdom zisťovaný len nepriamo), sám od seba sa vyjadril tak, že by chcel bývať týždeň u matky a týždeň u otca. Ako dôvod uviedol, že u otca má viac kamarátov, keď zároveň uviedol, že keď je u matky, otec mu nechýba. Na otázku súdu nevedel uviesť, v ktoré pracovné dni v týždni sa s otcom stretáva, vedel len, kedy býva u otca cez víkend. Z uvedeného má súd za to, že hoci maloletý na jednej strane verbalizoval záujem o striedavú osobnú starostlivosť, na druhej strane nepociťuje súčasné stretávanie sa s otcom ako nedostatočné. Súd je toho názoru, že ak by tomu tak bolo, teda ak by skutočne chcel maloletý s otcom tráviť viac času, v prvom rade by vedel, kedy s ním čas trávi v súčasnosti. Z jeho vyjadrení bolo zrejmé, že pozná dni v týždni, rozvrh hodín a tiež rozvrh tréningov basketbalu, dni stretávania s otcom v pracovnom týždni však uviesť nevedel. Uvedené, ako aj vyjadrenie maloletého na pojednávaní, že mu otec nechýba, keď je u matky, ako aj jeho vyjadrenia u znalkyne, že nevie, s kým si najviac rozumie a s kým mu je najlepšie, a že rád býva u mamy a rád sa stretáva s otcom, nasvedčujú skôr tomu, že záujem maloletého o striedavú osobnú starostlivosť nie je skutočný a maloletý skôr chce len vyhovieť želaniu otca. I keby však záujem maloletého o striedavú osobnú starostlivosť skutočný bol, súd poukazuje na to, že pre súd je názor maloletého len jedným z východísk pri rozhodovaní, a to z dôvodu, že maloletý vo svojom veku nevie úplne posúdiť, čo je a čo nie je v jeho záujme. „Názor“ maloletého sa tak v žiadnom prípade nemôže rovnať pojmu „záujem“ maloletého. Pre súd bolo pri výsluchu dôležité zistiť najmä dôvody, ktoré maloletého k takejto požiadavke vedú. Zistené dôvody maloletého, a síce kamaráti u otca (keď zároveň maloletý uviedol, že má kamarátov aj u matky), však nemožno považovať za dôvody, pre ktoré by nariadenie striedavej osobnej starostlivosti bolo v záujme maloletého, a to za situácie opísanej vyššie (antagonizmus medzi rodičmi, neurotický vývin maloletého). Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, a s týmto sa súd stotožňuje, že úprava styku otca s maloletým je príliš roztrieštená a komplikovaná. Matka pritom navrhla zmenu úpravy styku uvedenú vyššie, ku ktorej otec stanovisko nezaujal, trvajúc na striedavej osobnej starostlivosti. Súd mal za to že zmena úpravy styku je dôvodná, nakoľko od času pôvodného rozhodovania došlo k zmene v tom, že maloletý navštevuje základnú školu, má tréningy basketbalu ako mimoškolskú aktivitu, má poruchy pozornosti, ktoré si vyžadujú osobitnú prípravu na vyučovanie, pričom súd dodáva, že návrhom matky nebol viazaný. Súd stretávanie otca s maloletým v bežnom období roka upravil tak, aby bol zachovaný jeho vzťah k obidvom rodičom, aby bol udržiavaný pravidelný styk s otcom a zároveň aby úprava bola ucelenejšia. Pokiaľ ide o stretávanie v párnom týždni, súd nepovažoval stretávanie v stredu v súčasnosti za vhodne upravené, nakoľko v tento deň má maloletý tréning, a preto skutočná realizácia styku ani nie je dobre možná (otec a maloletý nemajú potrebný časový priestor), ale úpravou styku maloletého s otcom sa rozbíja čas maloletého v danom dni, čo mu nie je na prospech. Z uvedeného dôvodu súd stretávanie otca s maloletým v stredu zrušil. Súd zachoval stretávanie otca s maloletým v párnom týždni od piatku do nedele, avšak upravil začiatok stretnutia v piatok na 15.30 hod., nakoľko tak bude môcť prísť k odovzdaniu maloletého otcovi v mieste, kde matka s maloletým bývajú (a nie v škole), a to so všetkými vecami, ktoré otec pre maloletého v ten ktorý víkend potrebuje. Koniec víkendového stretnutia s otcom určil súd na 18.00 hod., aby mal maloletý po návrate od otca dostatok času na zvítanie sa s matkou po návrate od otca, na zverenie sa jej so zážitkami a ich spracovanie, ako aj na prípadnú prípravu do školy v pondelok (minimálne prichystanie učebníc a pomôcok, ak s otcom urobí prípravu na vyučovanie cez víkend). V nepárnom týždni ponechal súd zachované stretávanie otca s maloletým v utorok a štvrtok, keď stretávanie navrhované matkou iba v jeden z týchto dní nepovažoval súd za postačujúce na rozvíjanie vzťahu medzi otcom a maloletým, a to aj s poukazom na odporúčanie znalkyne. Matka navrhla tiež zmenu úpravy styku počas letných prázdnin, voči čomu otec v zásade nenamietal, avšak poukázal na to, že matkou uvedené dátumy by v ďalších rokoch mohli vyjsť na stred týždňa. Súd potom upravil stretávanie maloletého s otcom počas letných školských prázdnin tak, aby sa uskutočnilo v dvoch dvojtýždňových obdobiach (t.j. v auguste do 25.8., a nie do 23.8. ako navrhovala matka). Pokiaľ ide o úpravu styku počas vianočných prázdnin, túto súd ponechal v zmysle predchádzajúcej úpravy, keď zmeny navrhované matkou ňou neboli ani odôvodnené, ani otec neuvádzal záujem o zmenu úpravy styku počas vianočných prázdnin, pričom žiaden z nich neuvádzal žiadne problémy ohľadom styku v tomto období, ktoré by odôvodňovali potrebu zmeny úpravy v uvedenom období. Úpravu styku počas jarných, veľkonočných a jesenných prázdnin zostala rovnako nezmenená. Miesto odovzdávania a preberania maloletého špecifikoval súd v zmysle návrhu matky jednoznačnejšie, a síce že ide o miesto obvyklého pobytu matky, nakoľko dochádzalo medzi rodičmi k rozporom pri výklade pojmu „bydlisko“ matky pri odovzdávaní maloletého. Súd zároveň uložil matke povinnosť maloletého na styk s otcom riadne pripraviť, čo zahŕňa ako prípravu materiálnu, tak aj prípravu psychickú, a otcovi uložil povinnosť dodržiavať stanovené hodiny styku. Novou úpravou zastupovania a správy majetku maloletého, ako aj novou úpravou styku otca s maloletým dôjde podľa výroku IV. s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku k zmene skoršieho rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 12P/30/2012-43 zo dňa 27.11.2012 v časti schválenej rodičovskej dohody o zastupovaní a spravovaní majetku maloletého, ako aj v časti dohody rodičov o styku s otca maloletým. O trovách konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie mohlo sa začať i bez návrhu. O trovách konania štátu rozhodol súd podľa § 148 ods. 1 O.s.p. s tým, že štát má voči obom rodičom (u ktorých nezistil dôvody na oslobodenie od súdnych poplatkov) právo na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením odmeny za vypracovanie znaleckého posudku, v rovnakom rozsahu, t.j. v polovici, preto oboch zaviazal k náhrade trov štátu každého vo výške 127,64 Eur, pričom s prihliadnutím na výšku sumy im súd určil na zaplatenie primeranú dlhšiu lehotu 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti zamietnutia zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a v časti úpravy styku, podal odvolanie otec, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmenil tak, že maloletého zverí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v zmysle podaného návrhu na začatie konania. V prípade, že by sa súd druhého stupňa napriek uvedenému s názorom súdu prvého stupňa ohľadom striedavej osobnej starostlivosti stotožnil žiada, aby aspoň zmenil jeho styk s maloletým v bežnom roku tak, že počas bežného roka styk upraví každý párny týždeň od štvrtka od 15.30 hod. do nedele do 18.00 hod. a každý nepárny týždeň v utorok a vo štvrtok v čase od 15.30 hod. do 18.30 hod., v ostatnom úpravu styku navrhuje ponechať bez zmeny, keď v tejto úprave by štvrtok nahradil stretnutie v stredu, ktoré súd prvého stupňa považoval za zbytočné a zároveň by umožnil zachovanie jeho prirodzeného kontaktu ako otca so školou, o ktorý príde v prípade zachovania úpravy tak, ako ju zaviedol tento napadnutý výrok rozsudku. Argumentoval tým, že vzhľadom na preukázaný neurotický vývin maloletého sprevádzaný aj nočným pomočovaním je zrejmé, že doterajší spôsob starostlivosti o maloletého nie je zďaleka taký ideálny, ako to uzavrel súd v odôvodnení svojho rozsudku. Matka maloletého v rámci svojej záverečnej reči, ale aj počas celého konania tvrdila, že nie je možné jej komunikáciu s ním ako s otcom maloletého zlepšiť, lebo z jej pohľadu je príčinou zlých vzťahov s bývalým partnerom práve jeho povaha, ktorú nie je schopná akceptovať. Je teda zrejmé, že matka maloletého nemá ani snahu a ani záujem svoju komunikáciu s otcom zlepšiť. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s faktom, že matka maloletého odmieta na komunikácii s ním pracovať. K tvrdeným objektívnym prekážkam na strane matky uvádza len to, že tehotenstvo nie je choroba, pre ktorú by sa nebolo možné zúčastniť rodinnej terapie, že matka nepreukazovala také zdravotné problémy, ktoré by jej účasť na stretnutiach s odborníkom znemožnili. Taktiež sa nemôže stotožniť so záverom súdu, že by maloletý pravdepodobne ani nechcel s ním tráviť viac času, „lebo nevie, ktoré dni v strede týždňa je u otca“ a „že viac mu chýba čas trávený s kamarátmi, ako čas trávený s otcom“. Maloletý sformuloval svoj názor jednoznačne, aby z akýchkoľvek pochybností a žiadal, aby mohol s otcom tráviť rovnako čas ako s matkou. Z jeho vyjadrení je okrem iného tiež zrejmé, že nie otec, ale matka ho ohľadom striedavej starostlivosti ovplyvňovala v jeho neprospech. Súd síce skonštatoval, že maloletý má toho času osem a pol roka, ale žiadnym spôsobom sa s týmto faktom nevysporiadal a ani nevyhodnotil jeho rozumovú a vôľovú vyspelosť. Aký význam má brániť maloletému v tom, aby býval rovnaký čas u matky a u otca, keď to on sám chce a žiada, naozaj nechápe, a to hlavne za situácie, kedy mal súd prvého stupňa za preukázané, že on je spôsobilý zabezpečiť riadnu starostlivosť o maloletého a maloletý k nemu prirodzene inklinuje. Maloletý sa na hlbšej úrovni s ním ako s otcom identifikuje (ako skonštatoval znalec vo svojom posudku), je zrejmé, že ako chlapec bude čoraz viac potrebovať mužský vzor, a to predovšetkým vzor v podobe vlastného otca. S touto skutočnosťou sa súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení nevysporiadal. Taktiež si dovoľuje poukázať aj na súčasný príkon k striedavej osobnej starostlivosti o maloleté dieťa v súdnej praxi. Tento príkon nie je samoúčelný. Vychádza predovšetkým z historickej skúsenosti a zo zmien, ktorými prechádza naša spoločnosť. Napriek tomu, že nemôže súdu prvého stupňa uprieť snahu vysporiadať sa s vykonaným dokazovaním, je z koncepcie odôvodnenia zrejmé, že s takýmto prístupom k striedavej starostlivosti je vlastne ust. § 24 ods. 2 Zákona o rodine obsolentným ustanovením a splnenie široko koncipovaných hmotnoprávnych podmienok nebude v skutočnosti dobre možné, pokiaľ sa rodičia na striedavej starostlivosti sami nedohodnú. Argument, že v záujme dieťaťa nie je, „aby sa stalo objektom nejednotného výchovného prístupu, lebo by to nebolo na prospech jeho zdravého psychického vývinu“, je v tomto prípade taktiež nelogický. Maloletý dlhoročne podlieha výchovnému prístupu oboch svojich rodičov. Bolo tomu tak od jeho narodenia, aj po rozpade manželstva a bude tomu tak aj naďalej. Maloletý má dva domovy a takto ich aj vníma. Nielen k matke domov, ale aj k otcovi prichádza so slovami: „Konečne som doma...“ a pri odchode od otca plače, že musí ísť preč. Záver súdu, že sa v súčasnej dobe javí vhodné skôr stabilné výchovné prostredie s akceptujúcim a usmerňujúcim prístupom jedného rodiča, lebo striedanie starostlivosti v rovnakom časovom pomere by v tejto situácii len prehĺbilo jeho problematický vývin (t.j. maloletého - poznámka odvolacieho súdu), sa mu s ohľadom na vyššie uvedené javí ako ničím nepodložený, absentuje tu základná logika. Pojem „výchovné prostredie“ sa z jeho pohľadu nerovná pojmu „osobná starostlivosť o maloletého“ v právnom zmysle. Výchovným prostredím je a vždy v tomto prípade aj bude domácnosť otca maloletého. Jeho výchovný vplyv, je nielen nevylúčiteľný, ale pre maloletého aj nevyhnutný, a to o to skôr, že má maloletý tendenciu sa s ním ako otcom identifikovať. Z jeho pohľadu je pritom úplne zrejmé, že striedavá starostlivosť by odstránila mnohé problémy, na čo poukazoval počas celého konania. V prvom rade by sa vyšlo v ústrety citovým potrebám maloletého, čo by malo priaznivý vplyv na jeho vývin, matka maloletého by bola nútená s ním efektívne komunikovať v záujme dieťaťa a zároveň by sa sprehľadnil a zefektívnil spôsob starostlivosti o maloletého. V živote dieťaťa je dôležitý každý deň, každá minúta strávená s rodičom. Úprava, ktorú zavádza napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa predstavuje presný opak toho, čo chcel maloletý a jeho on ako otec konaním dosiahnuť, nakoľko im čas strávený spoločne ešte obmedzil, hoci ho obaja považujú za deficitný. Matka maloletého, ani kolízny opatrovník odvolacie návrhy nepodali. K doručenému odvolaniu otca predložila matka písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že s rozsudkom prvostupňového súdu sa stotožňuje a nesúhlasí s odvolaním otca. Nesúhlasí s názorom otca, že prvostupňový súd pochybil v konaní a konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zdôraznila, že predovšetkým sa prikláňa k stanovisku odborníkov, že striedavá osobná starostlivosť je krehký model starostlivosti a nehodí sa pre všetky deti, nie je vhodný pre predškolákov a deti do 10 rokov, pretože týždeň je dlhá doba, aby boli odlúčení od rodiča, na ktorého sú zvyknutí. Pridržiava sa názoru, že doterajší model starostlivosti pre maloletého bol dostatočný, nie je nutné ho meniť až na menšie korektúry ohľadne času, čo prvostupňový súd v rozsudku aj učinil. V konaní poukazovala aj na problém v komunikácii s otcom, s ktorým nevie vytvoriť rodičovskú koalíciu, nakoľko nemajú rovnaké názory na výchovu, nezhodujú sa na podstatných veciach ohľadne výchovy, otec nedodržiava stanovené pravidlá, vždy hľadá cestu, ako ísť nad rámec alebo ich obísť. Medzi rodičmi maloletého je tak značným spôsobom narušená vzájomná akceptácia a dôvera. Vzhľadom na povahu otca, zlepšenie komunikácie medzi rodičmi bude chcieť aj niečo viac ako nariadené výchovné opatrenie, čo otec v odvolaní nesprávne použil a vytrhol z kontextu, vo svojich vyjadreniach poukazoval na závery znalca (na str. 10 ohľadne osobnostného profilu otca). Sama má záujem na zlepšení komunikácie s otcom a aktívne sa spolupodieľať na hľadaní riešenia zameraného na zlepšenie v komunikácii, v konaní len poukazoval na skutočnosť, že problémy v komunikácii vychádzajú aj z otcovej strany, hlavne v tom, že si nechce priznať niektoré svoje pochybenia a má tendenciu zvaľovať všetko na iných a podobne. Zo zdravotných dôvodov sa nemohla zúčastniť sedení s psychologičkou v druhej polovici roka 2015, nakoľko bola vo vysokom stupni rizikového tehotenstva, čo si otec bez akéhokoľvek zamyslenia vyložil ako jej údajné odmietanie podstúpiť psychologické sedenia. Nie je to však pravdou. Zo správania otca je tak zrejmé, že mu chýba empatia a veci vykladá tak, aby to vyhovovalo jemu samotnému. Taktiež je názoru, že výpoveď maloletého dieťaťa nemožno brať ako smerodajnú a rozhodujúcu v konaní najmä z dôvodov, že maloleté dieťa si nevie uvedomovať všetky následky. Dôležité je odborné stanovisko vo veci, nakoľko to zahŕňa posúdenie aj ďalších faktorov majúcich vplyv na striedavú osobnú starostlivosť - a tým sú predpoklady u samotných rodičov. Taktiež sa domnieva, že súd správne vo svojom rozhodnutí reflektoval na situáciu, ktorá sa vyskytla počas pojednávania a to, že maloletému pribudol súrodenec, nakoľko je dôležité, aby boli podporované a zachované súrodenecké väzby. Osobne zastáva názor, že právo dieťa na stabilný a pokojný život, potrebný pre jeho fyzický a psychický vývoj je za súčasného stavu prednejší pred požiadavkami otca na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Počas konania pred súdom prvého stupňa nebola rozporovaná stabilita výchovného prostredia u nej ako matky a to ani otcom, ani kolíznym opatrovníkom, ani súdnym znalcom. Tvrdenie otca v odvolaní o nestabilite výchovného prostredia u nej je len účelová a nepodložená. Na margo skutočnosti, že otec napadol rozhodnutie prvostupňového súdu, navrhuje ho zmeniť v časti vianočných prázdnin a to len z dôvodu, že prvostupňový súd zrejme chybou v písaní neuviedol celú skutočnú dĺžku vianočných prázdnin a preto vianočné prázdniny navrhuje upraviť nasledovne: „Otec je oprávnený počas vianočných prázdnin každý párny rok stráviť čas s maloletým dňa 24.12. od 10.00 hod. do 25.12. do 10.00 hod. a každý nepárny rok od 25.12. od 10.00 hod. do 26.12. do 10.00 hod. a každý párny rok od 26.12. od 10.00 hod. do 1.1. nasledujúceho roka do 18.00 hod. a každý párny rok od 2.1. od 10.00 hod. do 7.1. do 18.00 hod. Na základe uvedeného preto navrhuje rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť ako vecne správny v časti vianočných prázdnin nahradiť podľa uvádzaného. Ďalej nesúhlasí s návrhom, aby sa otec s maloletým stretával počas bežného roka každý párny týždeň od štvrtka od 15.30 hod. do nedele 18.30 hod. Dôvodom je predovšetkým skutočnosť, pre ktorú súd neodporúčal striedajú osobnú starostlivosť, nakoľko maloletý potrebuje stabilné výchovné prostredie, jeden výchovný prístup, a to kvôli problémom so sústredením, či neurotickým sklonom a teda nie je v záujme maloletého prespávať počas bežného týždňa u otca. Kolízny opatrovník sa k doručenému odvolaniu odporcu písomne vyjadril a navrhol prvostupňový rozsudok potvrdiť v plnom rozsahu ako vecne správny. Poukázal na to, že v konaní bolo vykonané znalecké dokazovanie, znalkyňa v znaleckom posudku zohľadnila skutočnosti spomínané otcom v jeho odvolaní. Zohľadnila to, že maloletý má porovnateľne pozitívny vzťah k obom rodičom, tiež zohľadnila, že maloletý v rozhovore preferuje prostredie matky, avšak sa na hlbšej úrovni identifikuje so svojím otcom. Napriek tomu znalkyňa neodporučila v súčasnej situácii zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti. Odôvodnila to najmä konfliktným vzťahom medzi rodičmi, tiež však uviedla, že vzhľadom na neurotický vývin dieťaťa je tu potreba stabilizovať výchovné prostredie, zmierniť nároky na dieťa. Znalkyňa sa tiež vyjadrila, že doterajšia úprava styku maloletého s otcom je príliš komplikovaná a rozsiahla, v písomnom vyjadrení zo dňa 13.7.2015 navrhla úpravu styku na každý druhý víkend od piatku do nedele a v týždni dva dni popoludní, sviatky a prázdniny odporučila upraviť porovnateľne s predchádzajúcim rozsudkom. Má preto za to, že prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zohľadnil závery znaleckého dokazovania, s ktorými sa stotožňujú a nemajú voči týmto žiadne výhrady. Kolízny opatrovník doručil odvolaciemu súdu i ďalšie vyjadrenie zo dňa 10.3.2016, v ktorom poukázal na posun rodičov pri ich vzájomnej komunikácii. Obaja rodičia začali prejavovať záujem o spoluprácu s cieľom obmedziť vzájomné konflikty s predpokladom pozitívnej zmeny v ich vzájomnej komunikácii. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní vo veci samej podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti úpravy výkonu rodičovských práv bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 1 písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu otca nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zamietnutia návrhu na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a o úprave styku, včítane závislého výroku o trovách konania je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p v týchto častiach. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či prvostupňový súd rozhodol správne v súlade so skutkovými zisteniami a so zákonom, ak zamietol návrh otca na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a upravil styk otca s maloletým počas bežného roka každý párny týždeň od piatku od 15.30 hodiny do nedele do 18.00 hodiny a každý nepárny týždeň v utorok a štvrtok v čase od 15.30 hodiny do 18.30 hodiny. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie zmeny doterajšej úpravy osobnej starostlivosti o maloletého (z osobnej starostlivosti matkou na striedavú starostlivosť oboma rodičmi) a úpravy styku, keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie danej veci a zároveň jeho výsledky i správnym spôsobom vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktorý na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto i správnym spôsobom vyložil a aplikoval, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty otca nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvého stupňa odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa sa žiada dodať už iba nasledovné. Odvolací súd pripomína, že kritériom pre zverenie dieťaťa do striedavej výchovy nie je želanie konkrétneho rodičia, ale predovšetkým záujem dieťaťa (porov. čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa), ktorý musí byť pri rozhodovaní súdu prioritným hľadiskom, pričom súd sa súčasne musí snažiť nájsť riešenie, ktoré nebude obmedzovať ani právo rodiča zaručené v čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Odvolací súd konštatuje, že striedavá výchova nie je normou, každý prípad treba posudzovať individuálne, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a špecifiká každého prípadu a s týmto pravidlom korešponduje i súdna judikatúra. I keď z niektorých rozhodnutí súdov vyššieho stupňa síce vyplýva, že striedavá starostlivosť by mala byť prioritnou, to však len za predpokladu, že sú splnené všetky zákonné podmienky. Tieto zákonné podmienky však nutne nemusia nastať v každom posudzovanom prípade, a ak má byť rozhodnuté o striedavej starostlivosti, musí byť ich existencie v konaní jednoznačne preukázaná. Napokon ani z ust. § 24 ods. 2 Zákona o rodine nevyplýva žiadna priorita prístupu pri rozhodovaní o tom, komu bude dieťa zverené do starostlivosti. Je preto predovšetkým na súdoch, aby v súlade s princípom nezávislosti rozhodovania súdnej moci, vzhľadom na zistený skutkový stav a vzhľadom na nezastupiteľné osobné skúsenosti, vyplývajúce z bezprostredného kontaktu s účastníkmi konania a znalosti vývoja rodinnej situácie, rozhodli o zverení maloletého do starostlivosti jedného alebo oboch rodičov. Základným kritériom pritom musí vždy byť predovšetkým záujem dieťaťa. Pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa nemožno postupovať podľa vopred danej schémy, keď striedavá starostlivosť nemôže byť súdmi paušálne využívaná ako forma "spravodlivého" rozdelenia starostlivosti o dieťa medzi oboch rodičov. Rovnako tak pochopiteľne sa nedá možnosť striedavej výchovy automaticky a bez dôkladného posúdenia prípadu odmietať. Záujem a potreby konkrétneho dieťaťa je preto potrebné posudzovať v každom jednotlivom prípade osobitne a so snahou o minimalizáciu negatívnych dôsledkov pre dieťa. To potvrdzuje aj stanovisko Výboru pre práva dieťaťa Rady vlády pre ľudské práva zo 14.10.2014 (stanovisko ku striedavej starostlivosti o deti), podľa ktorého: "Najlepší záujem dieťaťa je potrebné hľadať v každom jednotlivom prípade osobitne, nie podľa akejkoľvek vopred danej schémy, a so snahou o minimalizáciu negatívnych dôsledkov pre dieťa. Tak sa potom môže stať, že u niektorého dieťaťa sa najvhodnejším riešením môže ukázať starostlivosť striedavá, v iných prípadoch však to môže byť zverenie do starostlivosti jedného z rodičov a dohoda alebo rozhodnutie o optimálnej a zároveň reálnej forme o rozsahu styku druhého z rodičov s dieťaťom. Výbor nepovažuje paušálne rozhodovanie preferujúce jedno z riešení za výraz rešpektu k jedinečnosti dieťaťa a jeho potrieb. " Za situácie, kedy obaja rodičia sú všeobecne rovnako spôsobilí sa o svoje dieťa riadne starať (daný prípad), je potrebné zohľadniť najmä osobnosť dieťaťa a jeho schopnosť sa vysporiadať s enormnou záťažou, ktorú rozpad rodiny a eventuálne nastolenie striedavej starostlivosti, ktorá prináša aj stratu doterajšieho zázemia a bezpečia domova, bezpochyby predstavuje. Je potrebné brať ohľad na citovú orientáciu dieťaťa, aj hodnotu danú stálosťou výchovného prostredia a na možnosť zachovania a rozvíjania jeho citových väzieb k blízkym osobám aj v širšom okolí, k jeho priateľom a záujmom. V neposlednom rade je potrebné vziať do úvahy - a to najmä u malých detí - ktorý z rodičov sa o dieťa doteraz osobne staral, dbal o jeho citovú a rozumovú výchovu a v podstate predstavoval pre dieťa ústrednú osobu, ku ktorej je citovo pripútané. U starších detí, ktoré sú už schopné formulovať svoje priania a predstavy o ďalšom spolužití s rodičmi, je treba prihliadnuť predovšetkým k ich prianiam, najmä ak korešpondujú so záverom zisteným dokazovaním. Odvolací súd má pritom za to, že v tejto veci súd prvého stupňa tieto kritériá splnil, pretože odôvodnenie svojho rozhodnutia založil na uprednostnení záujmu maloletého, podloženého odporúčaním súdneho znalca, ako aj kolízneho opatrovníka. Z obsahu spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom pre nevyhovenia návrhu na zverenie maloletého do striedavej starostlivosti nebol sám o sebe len odmietavý postoj matky, ale kumulácia viacerých faktorov. Predovšetkým to bola veľmi zlá komunikácia medzi rodičmi, ako i narušenie stabilného výchovného prostredia, ktoré by vzhľadom na vek dieťaťa, doterajší spôsob jeho výchovy ako i súčasný psychický stav maloletého mohlo mať negatívne dôsledky. Pri rozhodovaní súd zohľadnil závery znaleckého posudku, z ktorého vyplynulo, že momentálne nie je striedavá výchova úplne vhodná. I podľa odvolacieho súdu dôvodom brániacim zverenie do striedavej starostlivosti môže byť aj nevhodná komunikácia medzi rodičmi. Nevhodnou komunikáciu medzi rodičmi je však nutné odlíšiť od nesúhlasu jedného rodiča so striedavou starostlivosťou, ktorý prípustným dôvodom nie je ... Rodičia by totiž podľa odvolacieho súdu nemali riešiť svoje nezhody bojom o dieťa či jeho prostredníctvom, ale naopak hľadieť predovšetkým na jeho záujem byť v starostlivosti oboch rodičov a hľadať najvhodnejší spôsob, ako dieťaťu vytvoriť harmonické a láskyplné prostredie, umožňujúce mu bez negatívnych vplyvov jeho záujem realizovať. Je však nesporné, že zlá či priamo konfliktná komunikácia medzi rodičmi môže mať negatívny vplyv na osobnostný rozvoj dieťaťa. Vyhodnotenie toho, či sa o takúto situáciu v tom ktorom prípade skutočne jedná, ako aj jej intenzitu, prislúcha súdu, čo sú prvého stupňa aj v prejednávanej veci urobil. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu založenú na tom, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s faktom, že je to práve matka maloletého, ktorá odmieta na vzájomnej komunikácii pracovať, keď tvrdené prekážky na jej strane (tehotenstvo), pre ktoré sa nezúčastnila rodinnej terapie, nie sú také, ktoré by jej mali znemožňovať účasť na stretnutiach s odborníkom, tu odvolací súd poukazuje na vysvetlenie matkou podané v jej vyjadrení k odvolaniu otca, ktoré sa nejaví ako účelové. Navyše chýbajúca komunikácia medzi rodičmi nie je jediným faktorom rozhodným pre posúdenie nevhodnosti takejto formy osobnej starostlivosti o dieťa. Tu ním boli i výchovné postupy a prístupy rodičov ako i súčasný psychický stav maloletého zistené znaleckým dokazovaním. Tu si je treba uvedomiť i to, že verbálna komunikácia medzi rodičmi nie je iba vonkajším faktorom vo vzťahoch ako to konštatoval súdny znalec, ale skrýva celý rad neuvedomovaných, nevyjadrených, potlačených fenoménov, ktoré komplikujú zodpovedný rodičovský prístup k maloletému dieťaťu. Napokon znalec v danom prípade nenamieta model striedavej výchovy, ale v súčasnosti ho neodporúča. Tu odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ak by rodičia dokázali spolu komunikovať, bolo by to určite pre dieťa len prínosom. Otec maloletého v podanom odvolaní opakovane zdôraznil, že podľa znalca maloletý má tendenciu sa s ním ako s otcom identifikovať, čo nasvedčuje dôvodnosti jeho návrhu. To, že sa maloletý identifikuje s otcom je v poriadku a zrozumiteľné, lebo je chlapec, neznamená to však, že má k otcovi z emocionálneho hľadiska bližšie ako k matke. Podľa odvolacieho súdu sa tu otcovský vzor nevylučuje ani s úpravou podľa rozsudku súdu prvého stupňa, pretože vzor otca môže odvolateľ realizovať i pri kontakte s maloletým, ktorý má zabezpečený cez úpravu styku, navyše mužský vzor na identifikáciu sa maloletého s mužskou rolou tomuto v určitej miere poskytuje i partner matky, ktorý s nimi žije v spoločnej domácnosti, čo je navyše umocnené aj tým, že maloletý má k partnerovi matky vytvorený pozitívny vzťah. I keď maloletý sformuloval svoj názor pred súdom prvého stupňa a žiadal možnosť tráviť s otcom rovnaký čas ako s matkou, tu nemožno opomenúť, že dieťa v jeho veku ešte nemôže podať spontánne, samostatné rozhodnutie. Za takýmto rozhodnutím sa tak môže skrývať, či už vyslovený alebo nevyslovený tlak, pretože deti vo veku maloletého sú ľahko ovplyvniteľné. Vyplýva to z úrovne jeho zrelosti, ktorá je vzhľadom na jeho vek taká, že ešte nie je schopný autonómneho rozhodnutia, jeho postoj sa často odvíja od momentálnej medzi vzťahovej situácii v rodinnom prostredí. Takéto východiská sú súdu zrejmé z vlastnej rozhodovacej činnosti, z podávaných znaleckých posudkov, z ktorých vyplývajú hodnotenia osobnostnej a emocionálnej zrelosti detí vo veku maloletého. Za danej situácie sa potom i podľa odvolacieho súdu bolo potrebné prikloniť práve k stanovisku odborníka - znalca. Dôležité je tu neopomenúť i ten fakt, že do rodiny maloletého pribudol súrodenec, s čím sa súd prvého stupňa správne vysporiadal. Z dôvodu potreby vytvorenie emočných väzieb medzi súrodencami, je tu potom skutočne potrebné ponechať dostatočný priestor pre vytvorenie intenzívneho kontaktu medzi súrodencami, čo bude zabezpečené práve zachovaním súčasného status quo. Napokon podľa odvolacieho súdu nemohla obstáť ani otcom navrhovaná alternatíva rozšírenia jeho styku s maloletým počas bežného roka každý párny týždeň už od štvrtku (namiesto určeného piatku) od 15.30 hodiny do nedele do 18.00 hodiny preto, lebo by to mohlo u maloletého narušiť kontinuitu celého pracovného týždňa. V prípade úpravy styku nemohol obstáť tiež ani návrh matky z jej vyjadrenia k odvolaniu otca (tu i pre absenciu jej odvolania), podľa ktorého žiadala zmeniť navrhovaným spôsobom úpravu styku počas vianočných prázdnin s odôvodnením, že zrejme chybou v písaní súd prvého stupňa neuviedol ich celú skutočnú dĺžku, ktorá tvrdená zrejmá nesprávnosť však zo spisu nevyplýva. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal s týmto návrhom matky prednesenom v prvostupňovom konaní, na čom odvolací súd nemá potrebu nič meniť. I keď je možné akokoľvek chápať postoj rodiča, ktorý nebol v konaní úspešný, nezostáva než konštatovať, že v týchto prípadoch je predovšetkým vecou rodičov, aby po vzájomnej dohode umožnili dieťaťu čo najširší kontakt s oboma rodičmi, pretože žiadny súd nemôže svojím všeobecným výrokom zabezpečiť bezproblémové fungovanie vzájomných rodinných vzťahov. Vývoju maloletých detí predovšetkým nijako neprospieva dlhý spor rodičov, navyše sprevádzaný nevyhnutnosťou znaleckých posudkov, do ktorého sú maloletí nesporne zatiahnutí, a ktorý fakticky nemôže byť uspokojivo vyriešený orgánmi štátu. Ďalšie odvolacie argumenty otca odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu otca zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. S poukazom na uvádzané bolo potom potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zamietnutia návrhu na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a o úprave styku, včítane závislého výroku o trovách konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdiť. O náhrade trov odvolacieho konania bolo s použitím § 224 ods. 1 O.s.p. v zmysle § 146 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 81 ods. 1 O.s.p. (predmetné konanie bolo možné začať aj bez návrhu) rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov na náhradu trov odvolacieho konania nemá právo. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.