Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 5To/52/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115010359 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115010359.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov JUDr. Vladimíra Tencera a JUDr. Daniely Šramelovej, v trestnej veci obžalovaného P. F., pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného, krajského prokurátora a opatrovníka poškodeného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19.5.2016, č.k. 2Tk/2/2015-567, na verejnom zasadnutí konanom dňa 4.8.2016, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania krajského prokurátora, obžalovaného P. F., nar. X.X.XXXX a opatrovníka poškodeného Mgr. F. E. z a m i e t a j ú. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 19.5.2016, č.k. 2Tk/2/2015-567, súd uznal obžalovaného P. F. za vinného, na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase od 22:00 hod. do 22:35 hod. dňa 30.06.2014 v obci F. Z. V. vo dvore rodinného domu na ulici L. č. XXX/X po predchádzajúcom slovnom a fyzickom konflikte v úmysle spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví jedenkrát bodol otváracím nožom o dĺžke čepele asi 11 cm a šírke čepele 3 cm do oblasti hrudnej steny pod ľavú stenu hrudníka svojho syna J. F., čím mu spôsobil bodné poranenie hrudníka s prebodnutím steny hrudnej kože a podkožia hrudníka, svalstva hrudníka, rebier a medzirebrového svalstva, mečovitého výbežku hrudnej kosti predného medzihrudia, osrdcovníka, srdca a pľúc s masívnym zakrvácaním do dutiny hrudnej a porušením svalovej časti bránice so známkami hemoragického šoku, v dôsledku ktorých po prevoze do Nemocnice A. Wintera n.o. Piešťany dňa XX.XX.XXXX o 23.25 hod. zomrel, teda iného z nedbanlivosti usmrtil v úmysle spôsobiť mu ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchal na chránenej osobe - blízkej osobe, čím spáchal zločin zabitia podľa § 147 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa § 147 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím na § 36 písm. l/ Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. a s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., so sídlom Bratislava - mestská časť Petržalka, Panónska cesta 2, IČO: 35937874, škodu vo výške 74,49 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. nebohého poškodeného J. F., nar. XX.XX.XXXX, v zastúpení opatrovníkom Mgr. F. E., s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolania obžalovaný, krajský prokurátor i opatrovník poškodeného. Obžalovaný podal odvolanie proti výroku o vine a o treste. Namieta výlučne právnu kvalifikáciu skutku, ktorý je podľa neho potrebné kvalifikovať ako trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona. Uvádza, že nemal v úmysle spôsobiť jeho synovi ani len ťažkú ujmu na zdraví a tento úmysel nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu. Nôž si obžalovaný zobral výlučne na obranu a nemal v úmysle tento nôž skutočne použiť proti synovi. Prvostupňovému rozhodnutiu vytkol i to, že nedostatočne vyhodnotil prevahu poľahčujúcich okolností, keď podľa jeho názoru boli preukázané poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a), písm. f), písm. h), písm. j) Trestného zákona. Navrhol, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol a uznal ho vinným z trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a uložil mu primeraný trest na spodnej hranici trestnej sadzby. Prokurátor podal odvolanie v neprospech obžalovaného, ktorým napadol výrok o vine a o treste. Podľa prokurátora mal súd správne kvalifikovať konanie obžalovaného v súlade s obžalobou, teda ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný spáchal čin úmyselne podľa § 15 písm. b) Trestného zákona. Tento názor opiera o závery znaleckého dokazovania, ktoré bolo vykonané za účelom zistenia vzniku poranenia poškodeného. Podľa znalcom vzniklo poranenie obžalovaného (ktoré viedlo bezprostredne k jeho smrti) aktívnym pohybom ruky útočníka voči telu poškodeného, pričom útočník musel v ruke silno zvierať nôž. Zranenie nemohlo vzniknúť nesprávnym pohybom poškodeného proti nožu útočníka. Poukázal i na výpoveď svedkyne F. B., ktorá vypovedala, že asi pred týždňom počula vyjadrenia obžalovaného na adresu poškodeného, že ho neznáša a že ho aj tak raz zabije. V ten deň, po incidente s poškodeným obžalovaný mal povedať, že poškodeného ešte dorazí, toto povedal kľudným hlasom. Úmysel obžalovaného usmrtiť poškodeného vyplýva aj z toho, že po hádke s poškodeným, obžalovaný odišiel do obývacej izby, kde si z niekoľkých nožov vybral zatvárací nôž, ktorý pri jednom bodnutí spôsobil poškodenému smrteľné zranenie. Preto navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a uznať obžalovaného za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa obžaloby, uložiť mu trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby, ochranný dohľad v trvaní 2 roky a trest prepadnutia veci, noža, ktorým spôsobil synovi smrteľné zranenie. Opatrovník nebohého J. F. žiadal zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody a vrátiť vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal. Poukazuje na ustanovenie § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, podľa ktorých vznikli maloletým deťom L. a F., nároky na náhradu škody za usmrtenie ich otca, poškodeného J. F.. Obžalovaný spáchaním trestného činu zasiahol do rodinného života týchto maloletých detí, keď ich pripravil o možnosť rozvíjať vzťah so svojím otcom v akejkoľvek forme a definitívne. Na hlavnom pojednávaní bola vypočutá aj matka maloletých deti, ktorá je ich zákonnou zástupkyňou a podrobne popísala následky usmrtenia nebohého J. F. v rodinnom živote maloletých detí. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317, ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podali obžalovaný, krajský prokurátor a opatrovník ako oprávnené osoby, v zákonnej lehote a proti výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k týmto záverom. Z obsahu odvolania prokurátora a obžalovaného vyplýva, že obaja namietajú právnu kvalifikáciu konania obžalovaného. Podľa ich názoru bolo dokazovanie vykonané v dostatočnom rozsahu, avšak prvostupňový súd nedošiel k správnemu záveru. Obžalovaný žiada, aby odvolací súd posúdil jeho konanie ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 ods. 2 písm. b) Trestného zákona a prokurátor, ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Odvolacia námietka obžalovaného smeruje proti úmyslu tak, ako ho identifikoval prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Podľa jeho názoru nemal v úmysle spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, pričom tento úmysel nemožno vyvodzovať zo žiadneho vykonaného dôkazu. Podľa názoru odvolacieho súdu je toto tvrdenie obžalovaného nepreukázané, respektíve je vyvrátené vykonanými dôkazmi. Úmysel obžalovaného bodnúť poškodeného predmetným nožom vyplýva jednak z výpovede samotného obžalovaného, ako i z výsledkov znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo. Skutočnosť, že obžalovaný po slovnom a zrejme aj fyzickom incidente s poškodeným odišiel do obývacej izby, z ktorej si zobral nôž a s týmto sa vrátil k poškodenému, svedčí o jeho úmysle použiť tento nôž ako zbraň proti poškodenému. V žiadnom prípade tu nemožno hovoriť o nutnej obrane obžalovaného proti agresii poškodeného, pretože v tom čase už incident medzi poškodeným a obžalovaným skončil. Zo strany poškodeného nehrozil, ani netrval útok na zdravie alebo život obžalovaného. Z výsledkov znaleckého dokazovania, na ktoré vo svojom odvolaní poukazuje i prokurátor, jednoznačne vyplynulo, že smrteľné zranenie poškodeného mohlo vzniknúť iba aktívnym konaním útočníka, v tomto prípade obžalovaného, proti telu poškodeného. K vzniku smrteľného zranenia nemohlo dôjsť náhodne, napríklad tak, že by sa poškodený napichol má nôž, ktorý držal v ruke obžalovaný. Z konania obžalovaného, ktorý značnou silou viedol útok svoje ruky, v ktorej zvieral nôž proti v hrudníku poškodeného, možno vyvodiť úmysel spôsobil mu ťažkú ujmu na zdraví. Útok voči poškodenému viedol obžalovaný predmetom, o ktorom musel vedieť, že môže poškodenému spôsobiť vážne rezné alebo bodné zranenie a tento útok viedol proti takej časti tela, v ktorej sa nachádzajú životne dôležité orgány. Keď zohľadníme skutočnosť, že útok voči poškodenému vykonal s nožom, ktorý si priniesol z inej izby a ktorý najskôr musel otvoriť, môžeme dôjsť k jedinému logickému záveru a to, že svojím konaním chcel spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, no z nedbanlivosti mu spôsobil smrť. Na druhej strane, podľa názoru odvolacieho súdu, úmysel obžalovaného usmrtiť poškodeného spochybňuje skutočnosť, že poškodeného bodol 1 krát. Zo záverov znaleckého dokazovania a z výpovede obžalovaného vyplýva, že poškodený nečakal útok zo strany obžalovaného a tomuto sa zrejme nebránil. Ak by mal obžalovaný úmysel usmrtiť poškodené prineseným nožom, s najväčšou pravdepodobnosťou by to urobil viacerými ranami. Treba brať do úvahy totiž skutočnosť, že obžalovaný bol v čase spáchania skutku výrazne pod vplyvom alkoholu. Pri úmysle usmrtiť obžalovaného sa dá logicky predpokladať opakovaný útok voči poškodenému, keďže obžalovaný nemusel vedieť, že svojím útokom zasiahol priamo srdce poškodeného. Uvedené úvahy vyvolávajú pochybnosti o úmysle obžalovaného usmrtiť poškodeného tak, ako mu to kladie za vinu obžaloba. Existencia týchto pochybností, potom vedie k uplatneniu zásady in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Nemožno preto súhlasiť s odvolacími námietkami prokurátora, že úmysel obžalovaného usmrtiť poškodeného bol jednoznačne a bez pochybností preukázaný. Preto správne prvostupňový súd upravil skutkovú vetu, ako aj právnu kvalifikáciu skutku v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. Pokiaľ ide o uloženie trestu prepadnutia veci - noža, ktorý obžalovaný použil na spáchanie trestného činu, prvostupňový súd zrozumiteľné uviedol, prečo tento trest neukladal. Odvolací súd sa s úvahami prvostupňového súdu, ktoré uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku v plnom rozsahu stotožňuje. Keďže odvolanie obžalovaného i prokurátora smerovalo i voči rozhodnutiu o treste, odvolací súd skúmal, či uložený trest je v súlade s ustanoveniami Trestného zákona a s požiadavkou spravodlivého rozhodnutia. Pri ustálení právnej kvalifikácie konania obžalovaného ako zločinu zabitia podľa § 147 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, prichádzalo do úvahy uloženie trestu odňatia slobody v rozpätí 9 až 12 rokov podľa ustanovenia § 147 ods. 2 Trestného zákona. Priťažujúce okolnosti na strane obžalovaného prvostupňový súd nenašiel, pričom túto skutočnosť nenamietala v odvolaní žiadna procesná strana. Obžalovaný vo svojom odvolaní vytýkal nedostatočné zohľadnenie poľahčujúcich okolností uvedených v ustanovení § 36 písm. a), písm. f), písm. h), písm. i), písm. j) Trestného zákona. Obžalovanému nemožno zohľadniť poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. a) Trestného zákona, keďže trestný čin spáchal síce v citovom rozrušení, toto však bolo zapríčinené aj požitím alkoholu. Nemožno tiež zohľadniť ani poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. f) a h) Trestného zákona, keďže nebolo preukázané, že by trestný čin spáchal pod vplyvom hrozby alebo nátlaku, respektíve vplyvom tiesnivých osobných pomerov alebo rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil. Ohľadne týchto okolností, ktoré sa majú podľa obhajoby zohľadniť ako poľahčujúce, obhajoba neuviedla žiadne odôvodnenie, ani bližšie vysvetlenie, prečo by tak súd mal urobiť. Z vykonaného dokazovania existencia hrozby, nátlaku, či tiesnivých pomerov zistená nebola. Rovnako nemožno zohľadniť ani poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. i) Trestného zákona, pričom vzťah konania obžalovaného k inštitútu nutnej obrany odvolací súd vyššie vysvetlil. Prvostupňový súd správne zohľadnil obžalovanému poľahčujúcu okolnosť, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život. Pri prevahe poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi súd správne upravil základnú trestnú sadzbu uvedenú v § 147 ods. 2 Trestného zákona podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona, teda hornú hranicu trestnej sadzby znížil o jednu tretinu. V takto upravenej trestnej sadzbe hrozilo obžalovanému uloženie trestu odňatia slobody v minimálnej výške 9 rokov. Aj podľa názoru odvolacieho súdu existujú v danom prípade výnimočné okolnosti v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, ktoré v konečnom dôsledku odôvodňujú uloženie trestu pod dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby. Možno konštatovať, že odôvodnenie prvostupňového súdu v tejto časti je správne a vyčerpávajúce a preto odvolací súd, bez potreby jeho opakovania naň v plnom rozsahu odkazuje. Uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov považuje aj odvolací súd za dostatočné, ktoré naplní účely trestu sledované ustanovením § 34 ods. 1 Trestného zákona. Pre výkon tohto trestu ho prvostupňový súd správne zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, keďže obžalovaný nebol doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody a dôvod na zaradenie obžalovaného do ústavu s iným stupňom stráženia nebol zistený . Proti prvostupňovému rozsudku, vo výroku o náhrade škody, podal odvolanie opatrovník poškodeného J. F., ktorý namieta správnosť výroku, s, ktorým bol jeho nárok na náhradu škody odkázaný podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku na občianske súdne konanie. Súdom ustanovený opatrovník si v adhéznom konaní uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorou má byť nemajetková ujma maloletých detí zomrelého J. F., odvodzovaná z ustanovenia § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Mgr. F. E. bol v prípravnom konaní ustanovený ako opatrovník poškodeného J. F. a to na výkon práv poškodeného podľa Trestného poriadku v zmysle ustanovenia § 48 ods. 3 Trestného poriadku. Samotné rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie o ustanovení opatrovníka zomrelému poškodenému nie je v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, keďže zomrelá osoba nedisponuje procesnými právami poškodeného podľa ustanovení Trestného poriadku. Tento nedostatok však nemal vplyv na správnosť rozhodnutia o vine a treste, ani na rozhodnutie o náhrade škody. Obe maloleté deti, ktorých otcom bol zomrelý poškodený J. F., majú zákonného zástupcu, ktorým jej ich matka F. F.. Táto ich zákonná zástupkyňa je potom oprávnená uplatňovať si nároky, ktoré maloletým deťom mohli vzniknúť v súvislosti so spáchaním trestného činu. Keďže matka maloletých detí si nárok na náhradu škody, ktorý vymáha v adhéznom konaní opatrovník poškodeného neuplatnila, prvostupňový súd správne rozhodol o odkázaní opatrovníka poškodeného s týmto jeho nárokom na občianske súdne konanie. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd zamietol odvolania procesných strán, nakoľko tieto neboli dôvodné. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.