Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/125/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116204012 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2116204012.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcov: 1. I. G., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXX, 2. F. G., nar. X.XX.XXXX, bytom I. XXX, proti žalovanej: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Bratislava, Michalská 18, IČO: 36 854 140, v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o úvere a zmluvy o zriadení záložného práva, o návrhu žalobcov na nariadenie predbežného opatrenia, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 22C/52/2016-28 zo dňa 29.2.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením prvostupňový súd vyhovel návrhu žalobcov na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žalovanej uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 260935/Zal/1 zo dňa 5.12.2012 uzavretej medzi žalobcami 1 a 2 a žalovanou, k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX pre k. ú.: I., vedeným Okresným úradom Trnava, katastrálny odbor, ako parcela registra „C“ č. 2165/235 - orná pôda o výmere 491 m2, parcela registra „C“ č. 2165/240 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 199 m2, stavba - rodinný dom súp. č. 625 na parcele č. 2165/240, a to až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 22C/52/2016. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 102 ods. 1 veta prvá, § 76 ods. 1 písm. e), f), § 75 ods. 1, 2, 4, 6, 8 O.s.p. Po preskúmaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a predložených listinných dôkazov súd dospel k záveru, že za daného skutkového stavu je návrh žalobcov na nariadenie predbežného opatrenia dôvodný. Vychádzal z toho, že žalobcovia sa žalobou vo veci samej domáhajú určenia neplatnosti zmluvy o poskytnutí úveru č. 260935 zo dňa 5.12.2012 a neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. 260935/Zal/1 zo dňa 5.12.2012 (uzavretej medzi žabcami ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom), pričom poukazujú na to, že predmetné zmluvy uzavreli v pozícii spotrebiteľov a úverová zmluva má obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky a žalovaný pri výkone záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré predstavujú ich obydlie, postupuje v rozpore s odbornou starostlivosťou a dobrými mravmi. Žalobcovia pritom poukázali na to, že po zosplatnení úveru bankou mali snahu sa s ňou dohodnúť na spôsobe splácania úveru, avšak im to nebolo umožnené. V prípade vykonania dražby by došlo k neprimeranému zásahu do práva na obydlie a do práva na súkromný a rodinný život žalobcov. Z LV č. XXXX pre kat. úz. I. súd zistil, že v katastri nehnuteľností je zapísané oznámenie o začatí výkonu záložného práva zo dňa 2.6.2015 formou predaja na dražbe. Z oznámenia o dražbe Zn. 25/2016 Dražobnej spoločnosti, a.s., zo dňa 12.1.2016 vyplýva, že dňa 7.3.2016 sa malo konať prvé kolo dražby dotknutých nehnuteľností. Z týchto skutkových okolností mal súd za to, že žalobcovia osvedčili potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov až do rozhodnutia vo veci samej, ktorým sa odstráni spornosť platnosti daných právnych úkonov, z ktorých vyplývajú nároky žalovanej, ktoré chce uspokojiť práve realizáciou výkonu záložného práva predajom nehnuteľností. V záujme zachovania možnosti nerušeného judikovania vo veci samej, nariadenie predbežného opatrenia v znení navrhnutom žalobcami je dôvodné. Bez tejto okamžitej i keď len dočasnej úprave by mohli byť vlastnícke práva žalobcov ohrozené a mohlo by dôjsť k zhoršeniu ich postavenia. V podanej žalobe a prílohách osvedčili základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, keď ako spotrebitelia sa domáhajú neplatnosti zmluvy o úvere a zmluvy o zriadení záložného práva, ktoré majú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. Súd poukázal na to, že nárok žalobcu vo veci samej pri rozhodovaní o nariadenie predbežného opatrenia pritom nemusí byť nepochybne preukázaný, avšak musí byť daná potreba naliehavosti riešenia. V danom prípade je zrejmé, že uskutočnením dražby by mohlo dôjsť k predaju nehnuteľností žalobcov, v dôsledku čoho môže dôjsť k zásahu do ich práva na obydlie, súkromie a rodinný život a k zásahu do ich vlastníckeho práva, keď žalobcovia žalobou vo veci samej sa domáhajú určenia neplatnosti právnych úkonov, na základe ktorých má byť toto záložné právo realizované. V závere súd poukázal na to, že o trovách konania o nariadenie predbežného opatrenia bude podľa § 145 O.s.p. rozhodnuté v rozhodnutí vo veci samej. Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil, návrh žalobcov zamietol a zaviazal ich na úhradu trov konania žalovaného za zaplatený súdny poplatok v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Argumentoval tým, že súd v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil názor, že súd len prevzal všeobecnú a hypotetickú argumentáciu žalobcov bez toho, aby bližšie skúmal opodstatnenosť dôvodov na nariadenie predbežného opatrenia. Tvrdenie žalobcov, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky považuje za zavádzajúce a účelové v snahe vyhnúť sa výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Úverová a záložná zmluva boli uzatvorené podľa slobodnej a vážnej vôle zmluvných strán. Žalobcovia mali možnosť vybrať si slobodne, s ktorým subjektom uzavrú úverovú a záložnú zmluvu, pričom platí princíp autonómie, vôle a slobody konania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo 1201/2009, z ktorého zdôraznil, že ochranu spotrebiteľa nie je možné pojať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nerozvážnosti spotrebiteľa. Prízvukoval tiež, že v úverovom vzťahu je banka ako veriteľ tým subjektom, ktorý poskytol plnenie dlžníkovi a teda aj nesie riziko v prípade, že dlžník poskytnutý úver splácať nebude. Je preto prirodzené, že banka sa snaží v maximálnej miere svoje pohľadávky zabezpečiť. Zmluvné podmienky sú nastavené prísne, ale korektne, rešpektujúc právne normy na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný nespochybňuje potrebu ochrany spotrebiteľa, avšak aj spotrebiteľ si musí byť vedomý, že nie je len subjektom práva, ale aj subjektom povinností, ktoré mu vyplývajú z úverového vzťahu a musí si byť teda vedomý aj rizík a následkov v prípade, že tieto povinnosti porušuje. V právnom štáte je potrebné rešpektovať zásadu pacta sund servanda a zásahu, čo nie je zakázané, je dovolené. Žalobcovia uzatvárali úverovú a záložnú zmluvu, nakoľko boli a sú spôsobilí na právne úkony v plnom rozsahu, museli si byť vedomí, že v prípade neplnenia zmluvných podmienok môže dôjsť k výkonu záložného práva, ktorý je plne v súlade s § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka. V ďalšom odvolateľ poukázal na čl. 125 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy SR s tým, že rozhodovať o súlade zákonov s Ústavou patrí do výlučnej právomoci Ústavného súdu SR. Žalovaný pritom nemá žiadnu vedomosť o tom, že by bola pozastavená účinnosť § 7 ods. 2 alebo iného ustanovenia zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, zákon je teda v celom rozsahu stále súčasťou platnej legislatívy Slovenskej republiky. Ak by žalovaný vymáhal pohľadávku súdnou cestou a následne prostredníctvom exekučného konania, celý proces by sa neúmerne predĺžil, dlh žalobcov by sa úročil dlhšie, pričom uspokojenie pohľadávky v exekučnej dražbe by bolo aj vzhľadom na súdne a trovy exekúcie nepomerne nižšie. Odvolateľ vyslovil názor, že dočasná úprava pomerov žalobcov s odporcom vo vzťahu k nehnuteľnosti nie je odôvodnená z dôvodu, že žalobcovia sa svojím konaním dostali do situácie, keď v dôsledku nesplácania dlhu voči odporcovi bol tento oprávnený pristúpiť k výkonu záložného práva, že v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka ak by aj bola úverová či záložná zmluva neplatná, uspokojenie pohľadávky veriteľa by sa tým len oddialilo a jeho pohľadávka by sa ešte zvýšila. Tým by mu hrozil vznik neúmerne vysokej škody a poukázal tiež na R 17/1967, v zmysle ktorého súd musí vziať do úvahy, či účastníkom nariadením predbežného opatrenia nevznikne neprimeraná ujma. Zdôraznil, že ochrana jedného účastníka nemôže byť daná do takej miery, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených záujmov druhej strany a vyslovil názor, že vydaním predbežného opatrenia bude ohrozená a znemožnená ochrana oprávnených nárokov žalovaného, ktorý má splatnú pohľadávku zabezpečenú záložným právom. Žalobcovia odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu žalovaného sa do rozhodnutia odvolacieho súdu písomne nevyjadrili. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky na potvrdenie vecne správneho uznesenia prvostupňového súdu. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného bolo posúdiť, či v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre nariadenie daného predbežného opatrenia, ktorým súd dočasne a predbežne obmedzil výkon záložného práva žalovaného vo vzťahu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcov a to do skončenia konania vo veci samej, predmetom ktorého je určenie neplatnosti zmluvy o úvere nadväzujúcej zmluvy o záložnom práve. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa osvedčený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia uznesenia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa žiada dodať iba nasledovné: Podľa § 102 ods. 1 O.s.p. ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Podľa § 74 ods. 1 O.s.p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia mohol byť ohrozený. Podľa § 75 ods. 1 O.s.p. predbežné opatrenie súd zásadne nariadi na návrh. Podľa ods. 2 návrh má okrem náležitosti podľa § 79 ods. 1 O.s.p. obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej. Podľa § 75 ods. 6 O.s.p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania, pričom o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov (ods. 8 cit. ust.). Podľa § 76 ods. 1 písm. e) O.s.p. súd môže predbežným opatrením nariadiť účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami, podľa písm. f) aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal, alebo niečo znášal. Podľa § 76 ods. 4 O.s.p. ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať. Podľa § 151a O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len "záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Podľa § 151j ods. 1 O. z. ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva, pričom v rámci výkonu záložného práva záložný veriteľ môže sa uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona (ktorým je na základe poznámky č. 3e zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách...) alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Jedným zo zabezpečovacích prostriedkov v občianskom súdnom konaní je inštitút predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie slúži dočasnému zabezpečeniu ochrany porušených alebo ohrozených práv účastníkov konania a je namieste ho použiť tam, kde sa vyžaduje okamžitý zásah súdu. Z charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie, čo pre krátkosť času zvyčajne ani nie je dobre možné. Je však nutné, aby boli splnené základné predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia, a to buď potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov alebo existencia reálnej obavy, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Súdna prax vyžaduje i naplnenie podmienky, že predbežným opatrením sa nesmie vytvoriť nenávratný, nenapraviteľný stav v právnych vzťahoch účastníkov, ani že v dôsledku predbežného opatrenia vznikne neprimeraná ujma účastníkovi, teda že ujma povinného nesmie byť neprimeraná výhode, ktorú nariadením predbežného opatrenia získa druhá strana. Pre úspešnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je nevyhnutné, aby boli aspoň osvedčené (teda nemusia byť nepochybne preukázané) základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ale i osvedčenie, že je dané nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia je súd viazaný návrhom účastníka, pričom by mal starostlivo zvážiť najmä rozsah navrhovaných obmedzení. Povinnosť zdržať sa disponovania s vecami alebo právami uloží vždy len takým spôsobom, aby neprimerane nenarušil hospodárske funkcie účastníka, voči ktorému predbežné opatrenie smeruje. Nariadenie predbežného opatrenia je spravidla spojené so zásahom do vlastníckeho práva, pričom podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je možné vlastnícke právo obmedziť iba v nevyhnutnej miere. Nariadenie predbežného opatrenia môže byť aj zásahom do práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (článok 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Z týchto dôvodov je vždy potrebné posúdiť, či uložením navrhovaných obmedzení nedochádza k zásahu do uvedených základných práv nad nevyhnutnú mieru a či uloženie obmedzení sleduje legitímny cieľ. Zhora citovanými ustanoveniami je vymedzený obsah a základný rámec výkonu záložného práva. Toto právo sa vyznačuje tým, že primárne plní zabezpečovaciu, za určitých okolností však aj uhradzovaciu funkciu a to tak, že okrem hrozby výkonu záložného práva donucujúcej dlžníka plniť zabezpečovanú pohľadávku umožňuje jeho držiteľovi buď sa priamo uspokojiť alebo požadovať uspokojenie z predmetu, na ktorom záložné právo viazne, pokiaľ k splneniu zabezpečovanej pohľadávky nepríde riadne a včas. Jednou zo zákonom výslovne predpokladaných foriem uspokojenia záložného veriteľa je predaj zálohu na dražbe podľa zákona o verejných dražbách č. 527/2002 Z.z.. Takýto predaj má za následok prechod vlastníckeho práva k zálohu na vydražiteľa udelením príklepu, s podmienkou úhrady ceny dosiahnutej vydražením v zákonom ustanovenej lehote. K už opísanému spôsobu výkonu záložného práva môže záložný veriteľ samozrejme pristúpiť len vtedy, ak jeho záložné právo platne vzniklo a stále trvá. Podmienkou platného vzniku záložného práva je platná zmluva o jeho zriadení a zápis práva v príslušnej evidencii (ktorou je u nehnuteľností kataster nehnuteľností, v tejto súv. por. i § 151b ods. 1 a § 151e ods. 2 Občianskeho zákonníka), na zánik práva potom zákon ustanovuje hneď viacero dôvodov. Žalobcovia ale v podanej žalobe, s poukazom na ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, popierajú platnosť predmetnej zmluvy o úvere i akcesorickej zmluvy o zriadení záložného práva s tým, že v zmluvách sú početné neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú neplatné. Pokiaľ ide o splnenie prvého z predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia a to osvedčenie žalobou uplatneného nároku žalobcov a teda, že predmetná úverová zmluva aj zmluva o zriadení záložného práva je neplatná, v dôsledku čoho žalovanému nevznikol nárok na realizáciu neplatne dojednaného záložného práva formou dobrovoľnej dražby, vzhľadom na to, čo dosiaľ vyšlo v konaní najavo, bolo by predčasným a neodôvodneným v tomto štádiu konania tvrdiť, že možnosť úspechu žalobcov je očividne vylúčená. Na potvrdenie alebo vyvrátenie skutočností, že predmetná zmluva o úvere, aj zmluva o zriadení záložného práva je neplatná, bude ale nevyhnutné vykonať rozsiahle dokazovanie a celú vec skutkovo a právne vyhodnotiť. Predbežne ale žalobou uplatnený nárok žalobcov nie je vylúčený. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým je preto toho názoru, že prvý z predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia je teda neplnený. Odvolací súd sa zhodol s prvostupňovým i v tom závere, že v danom prípade bol splnený i druhý zo základných predpokladov a to nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy právam žalobcov a to nielen na ochranu vlastníckeho práva, ale aj na ochranu obydlia a súkromného a rodinného života. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa čl. 13 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy SR v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“) pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Podľa čl. 21 ods. 3 prvá veta Ústavy SR iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Podľa nálezu Ústavného súdu SR spisová značka I. ÚS 13/2000 zo dňa 10.7.2001 Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia. Aj podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ , nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, musí byť vykladané a uplatňované v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Podľa odôvodnenia nálezu Ústavného súdu ústava v čl. 19 ods. 2 nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické aj právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných vtedy, ak ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia práva na súkromie je jeho určenie v súlade so všetkými normami ústavy, ktoré sú právne významné pri uplatňovaní práva na súkromie (II. ÚS 7/99). Takouto normou je aj čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Článok 21 ods. 3 prvá veta ústavy dovoľuje zákonom zásahy do nedotknuteľnosti obydlia „iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ v záujme naplnenia tých cieľov, ktoré tento odsek ďalej taxatívne vymenováva, t.j. na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ústava vo viacerých článkoch používa termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ (napr. v čl. 24 ods. 4, čl. 26 ods. 4). Hoci ho používa v rôznych súvislostiach, nemožno mu pripisovať rôzny obsah. Rovnaký termín obsahuje aj dohovor (napr. v čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 2), preto bolo potrebné pri jeho výklade a uplatňovaní prihliadať aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. cit. rozsudok Gillow, § 55; rozsudok Matter v. Slovenská republika z 5. júla 1999, § 66). Ústavný súd v súlade s medzinárodným štandardom sa už k tomuto ústavnému termínu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ vyjadril vo svojej doterajšej judikatúre (napr. I. ÚS 33/95, II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98) tak, že ho „možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti“. Inými slovami, zásah musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležitá aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť. Obidva posudzované články ústavy majú síce inú štruktúru a formuláciu podmienok, ale s odvolaním sa na vyššie uvedené nemôže byť v prístupe k ich výkladu a uplatňovaniu v konkrétnej veci podstatný rozdiel. Aj podľa čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 ústavy, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ , nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch. S poukazom na to, čo bolo v konaní osvedčené, odvolací súd rovnako ako prvostupňový uzatvára, že v danom prípade bol naplnený i tento druhý zo základných predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia a to existencia reálnej a bezprostredne hroziacej ujmy uvedeným právam žalobcov. V konaní bolo totiž preukázané, že žalovaný zahájil výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby na základe predmetnej záložnej zmluvy, v dôsledku čoho v prípade jej neplatnosti by mohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva žalobcov na obydlie, do ich práva na súkromný a rodinný život, ale najmä do ich práva vlastniť majetok. Takýto zásah v prípade ich konečného úspechu v konaní, ktoré môže trvať niekoľko rokov, by bol ťažko, ak vôbec napraviteľný. Z týchto dôvodov i odvolací súd považoval za základe návrhu žalobcov za potrebné dočasne znemožniť žalovanému výkon jeho záložného práva, keďže za daných okolností prípadu nie je nevyhnutným a primeraným na dosiahnutie cieľa žalovaného, keď ako peňažnému ústavu v prípade jeho úspechu vo veci odloženie danej dražby mu nemôže spôsobiť neprimeranú ujmu. Je len samozrejmé, ako na to poukázal žalovaný, že žalobcovia si musia uvedomiť, že ak bude predmetná zmluva určená za neplatnú, v zmysle zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, budú žalobcovia povinní vydať žalovanému bezdôvodné obohatenie, ktoré na základe predmetnej zmluvy získali a to v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka i so zákonnými úrokmi z omeškania, ktoré plynúcim časom narastajú. Odvolací súd potom s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako vo výroku vecne správne potvrdil. O trovách tohto odvolacieho konania bude v zmysle § 145 O.s.p. i v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. rozhodnuté pri rozhodovaní o náhrade trov základného konania. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.