Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/610/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214218373 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214218373.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu JUDr. Evy Behranovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO : 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, v mene ktorého koná Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, proti žalovanému: S. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XX, XXX XX K. D., o zaplatenie 5.975,20 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 8C/277/2014-109 zo dňa 9. júla 2015 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Po vykonanom dokazovaní mal preukázané uzavretie zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 28.05.2007, keď právny predchodca žalobcu ako veriteľ a dodávateľ na jednej strane a žalovaný ako dlžník a spotrebiteľ na strane druhej uzavreli písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru v sume 150.000,- Sk s dobou konečnej splatnosti 20.05.2017. Uvedená pohľadávka bola postúpená na žalobcu (č.l. 20 až 29 spisu), avšak chýbajú doručenky k oznámeniu postúpenia. Uzavrel, že v danom prípade ide o vzťah spotrebiteľský, predmetom ktorého malo byť poskytnutie finančných prostriedkov formou sprostredkovateľského úveru. Preto sa vzťah musí riadiť zákonnými ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, keď ide o spotrebiteľský úver podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca pred zosplatnením pohľadávky poučil žalovaného o možnosti zosplatnenia a že tak spravil v čase ako to predpokladá zákonné ust. § 565 a 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka. Nepripojil v tomto smere žiadne dôkazy, z ktorých by uvedené vyplývalo. Okrem toho nie je možné súhlasiť s jeho argumentáciou, že podmienka upozornenia je splnená aj vtedy, ak je toto upozornenie obsiahnuté v samotnom vyhlásení o mimoriadnej splatnosti, ako bolo v danej veci. Zo zák. ust. § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že sa tak nemôže stať súčasne v jednom liste. Najprv musí byť dané upozornenie a potom pri zachovaní tam uvedenej zákonnej lehoty nie kratšej ako 15 dní môže veriteľ zosplatniť pohľadávku a tak si uplatniť svoje právo zo zák. ust. § 565 Občianskeho zákonníka, ale ešte pri splnení ďalšej zákonnej podmienky vyplývajúcej zo zák. ust. § 565 Občianskeho zákonníka, a to najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Takýto postup svojho právneho predchodcu žalobca nepreukázal. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že právny predchodca deklaroval v zmluve o postúpení pohľadávky splnenie podmienok na zosplatnenie a tiež podmienky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a teda boli splnené podmienky na postúpenie pohľadávky. Nestačí len vyhlásenie o tom, že boli splnené podmienky, ktoré medzi sebou urobili právny predchodca žalobcu a žalobca, pretože musí byť aj reálne preukázané, že sa tak stalo vo vzťahu k dlžníkovi. Uvedené žalobca nepreukázal. Neuniesol tak dôkazné bremeno o splnení podmienok na platnosť zosplatnenia. Z toho potom vyplýva záver, že ani zmluva o postúpení pohľadávky, pokiaľ sa týka pohľadávky voči žalovanému z tohto konania nie je platná, pretože právny predchodca žalobcu touto zmluvou postúpil žalobcovi nezosplatnenú pohľadávku, čo je v rozpore so zákonným ustanovením § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. V zmysle tohto zákonného ustanovenia môže banka postúpiť svoju pohľadávku len ak ide o pohľadávku zosplatnenú, pretože banka môže postúpiť len pohľadávku, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Ak splátky, ktoré sú splatné len v budúcnosti nie sú zosplatnené, nejde o nesplácaný dlh, lebo splátky ešte neboli splatné a teda nemožno o nich tvrdiť, že sú nesplácaným dlhom. Ako bolo uvedené vyššie, právny predchodca žalobcu nezosplatnil platne pohľadávku voči žalovanému. Preto nemohol platne nezosplatnenú pohľadávku postúpiť zmluvou o postúpení na žalobcu. Ak tak urobil, ide o absolútne neplatný právny úkon v zmysle zák. ust. § 39 Obč. zák. Na dôvod absolútnej neplatnosti pritom musí súd prihliadnuť zo zákona, bez ohľadu na to, či sa jej niekto dovolal alebo nie. Tento záver je podporený aj uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/203/2015 - 394 zo dňa 19.05.2015. Na základ uvedeného preto bolo potrebné návrh žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť pre nedostatok aktívnej legitimácia žalobcu (nie je nositeľom práva na zaplatenie žalovanej sumy, lebo nenadobudol toto právo platnou zmluvou o postúpení pohľadávky) a pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného (lebo nie je nositeľom povinnosti zaplatiť žalovanú sumu žalobcovi, keďže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky jeho veriteľa na žalobcu). Žalobca bol v celom rozsahu neúspešný, lebo jeho návrh voči odporcom bol v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnutý. Žalovaný mal v konaní plný úspech, ale trovy nežiadal, preto mu nemohli byť ani priznané. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. - § 52 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, § 54 ods. 2, 8, § 879, § 879m v znení účinnom od 01.06.2010, § 879m v znení od 13.06.2014 a nasledovné), zákonom o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy - § 2 ods. 1 písm. a) a b), § 23a), Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. - § 1 ods. 1, 2, písm. a), § 3 ods. 1, § 3 ods. 2), Zákona o bankách (zákon č. 483/2001 Z.z. - § 52 ods. 8) a ďalšie. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. V zmysle bodu 7.6.1. všeobecných obchodných podmienok v prípade porušenia akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany klienta banka je oprávnená a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požiadať o splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, b) vypovedať zmluvu o úvere alebo od nej odstúpiť. Účinnosť výpovede nastáva okamžite bez výpovednej lehoty dňom jej doručenia klientovi. Žalobca je toho názoru, že veriteľ pohľadávky bol oprávnený predčasne ukončiť záväzkový vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávky aj všetky práva súvisiace s danou pohľadávkou. Sám žalobca sa stal veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 OZ právo na plnenie od dlžníka. Nesúhlasil s názorom súdu, že postupca pohľadávky nemohol na žalobcu previesť nároky z úverovej zmluvy, pokiaľ by nedošlo k jej zániku. Pritom z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nielen časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Účelom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je pritom úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí sa tu o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Poukázal na skutočnosť, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. V súvislosti s aplikáciou ustanovení § 53 ods. 9 (8) OZ uvádza, že odsek 9 (8) spresňuje podmienky splácania záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv v splátkach. V danom prípade z kontextu uvedeného ustanovenia vyplýva, že musí uplynúť najmenej 15 odo dňa, keď dodávateľ upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje právo na zaplatenie celej pohľadávky odo dňa, keď malo dôjsť k splatnosti celej pohľadávky, resp. do dňa, keď ju má spotrebiteľ uhradiť. Žalobca poukázal na skutočnosť, že z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok je zrejmé, že žalovaný vykonal poslednú úhradu dňa 19.04.2010, pričom k vyhláseniu predčasnej splatnosti došlo listom zo dňa 22.07.2013. Je teda zrejmé, že žalobca bol v omeškaní dlhšie ako tri mesiace. Zároveň z listu zo dňa 22.07.2013 vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá lehota 15 dní na úhradu dlžnej sumy. Je preto zrejmé, že boli naplnené predpoklady § 53 ods. 9 OZ. Preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok v zmysle § 220 OSP zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne aby vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, samostatný odvolací návrh nepodal. 4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, ďalej len OSP, akt. § 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt.§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - i stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.2 písm. d/ a f/ OSP, akt. 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212 ods. 1 OSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). 5. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť nový civilný kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý je v zmysle § 470 ods. 1 CSP potrebné aplikovať aj na toto konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti týchto zákonov (t.j. pred 1.7.2016) zostávajú pritom zachované. 6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti OSP, odvolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť odvolania posudzoval v zmysle OSP v znení účinnom do 30. júna 2016. 7. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 8C/277/2014 je úhrada istiny 5.975,20 eura s príslušenstvom. 8. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoj záver právne odôvodnil aplikáciou 53 ods. 8, § 565 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorých nemal preukázané, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, preto žalobca nedisponuje aktívnou legitimáciou na uplatnenie spornej pohľadávky voči žalovanému. 9. Žalobca v odvolacom konaní nepovažuje uvedenú aplikáciu za náležitú, keďže súd prvej inštancie nemal týmto spôsobom skúmať aktívnu legitimáciu žalobcu na uplatnenie nároku voči žalovanému pred súdom. Poukázal na to, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, keďže z ustanovenia § 92 ods. 8 nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Toto právo v zmysle druhej vety citovaného ustanovenia banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátanej jeho príslušenstva; pričom to tiež neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta banky presiahol jeden rok. 10. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, ktorý žalobu žalobcu zamietol, pretože na strane žalobcu niet aktívnej legitimácie na uplatnenie nároku pred súdom. 11. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu, t.j. Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava a žalovaný uzavreli dňa 28.05.2007 zmluvu o splátkovom úvere č. 0192801717, na základe ktorej banka poskytla žalovanému bezúčelový úver v sume 150.000,- Sk s premenlivou úrokovou sadzbou v deň uzavretia zmluvy 12,35 % p.a. s výškou mesačnej splátky 2.250,- Sk a jej splatnosťou dňa 20.06.2007 s počtom splátok 120, s konečnou splatnosťou úveru 20.05.2017. Ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená 14,63%. Zmluvou o postúpení pohľadávok (č.l. 21 a nasl.) zo dňa 27.06.2013 postúpil dodávateľ žalovaného nesplácané pohľadávky na žalobcu. V zmysle prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok z 27.06.2013 je založená príloha k zmluve vzťahujúca sa k žalovanému s tým, že bola voči nemu postúpená pohľadávka, kde je splatnosť úveru 20.05.2017, poskytnutá suma úveru 4.979,09 eura, zostatok pohľadávky 6.858,80 eura, z toho istina 5.158,10 eura, istina po splatnosti 1.634,92 eura a iné (č.l. 29), dátum poslednej úhrady je 19.04.2010 pri splátke 47,94 eura. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 20.05.2013 oznámil žalovanému vyhlásenie mimoriadnej splatnosti predmetného úveru(č.l. 76 spisu). Uviedol, že pohľadávka žalobcu ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavuje sumu 6.740,06 eura, preto bol žalovaný vyzvaný k úhrade uvedenej sumy do 10 dní listom zo dňa 09.07.2013, ktorým dodávateľ Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila žalovanému postúpenie predmetnej pohľadávky v sume 6.858,80 eura s príslušenstvom na terajšieho žalobcu. Súčasťou oznámenia bola i príloha č.l. 29. Doručenka o tom, že uvedené listiny (oznámenie), ako i príloha k zmluve bolo doručené žalovanému z obsahu spisu nevyplýva. Žalobca potom, ako sa stal majiteľom pohľadávky listom zo dňa 27.08.2014 navrhol žalovanému uzavretie zmieru vo forme úhrady dlžnej sumy spolu 7.824,65 eura. 12. Žalobca si v zmysle špecifikácie zo dňa 05.02.2015 v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 20.10.2010 do 20.05.2017 v počte 80, spolu v sume 5.975,20 eura. Splátky po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru sa stali splatnými 11.08.2013. 13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. 14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, keď prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu vykonal potrebné dokazovanie a vykonané dôkazy správne jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a následne dospel k správnym skutkovým zisteniam. Pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia. 17. V odvolaní odvolateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného stavu veci alebo jeho právneho hodnotenia. Ani takými, o ktorých by súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nemal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvej inštancie, resp. i pred odvolacím súdom iný, než napadnutým rozhodnutím vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci a priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa. Odvolací súd preto ustálil vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. 18. K zvýrazneniu správnosti záverov prvostupňového súdu sa žiada dodať už iba nasledovné: 19. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. 20. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). 21. Súd prvej inštancie zároveň dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi. 22. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. 24. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. 25. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP a aktuálne § 121, 132 a nasl. CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. 26. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho, boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere, keď žalobca síce predložil písomnú výzvu adresovanú žalovanému, nepreukázal však, že táto výzva bola žalovanému aj odoslaná a doručená. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.. V dôsledku toho nemožno považovať za preukázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. 27. Pokiaľ žalobca podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, toto rozhodnutie sa týka obchodnoprávnych vzťahov, ktoré sú založené na úplne iných princípoch ako vzťahy spotrebiteľské a v prejednávanom prípade k relevantnému oznámeniu o postúpení nie je pripojená doručenka od žalovaného. 28. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 378 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, potvrdil. 29. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).