Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoE/358/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307213645 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2307213645.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňami: 1/ Advocate s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141 a 2/ Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: W. X., rod. G., nar. XX. M. XXXX, bytom T. XXX/XX, E., o 661,22 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo 14. decembra 2012 č. k. 6Er/558/2007-17, EX 1561/07, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta z 3. marca 2015 č. k. 6Er/558/2007-63, EX 1561/07 takto r o z h o d o l : Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a . Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým (ďalej len „exekútor“) a II. súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „E. p.“), § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „ZoRK“), § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r/ a ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej len „O. z.“), § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako i poukazom na smernicu rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) či niektoré rozhodnutia v tzv. spotrebiteľských veciach. Súd prvej inštancie konštatoval neprijateľnosť a neplatnosť zmluvnej podmienky predstavujúcej rozhodcovskú doložku, nachádzajúcou sa v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), tvoriacich súčasť zmluvy o úvere č. 4220802 uzavretej povinnou a oprávnenou dňa 15. augusta 2006. Dojednanie spôsobovalo podľa súdu prvej inštancie značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, ak smerovalo k vylúčeniu možnosti prejednania veci všeobecným súdom i k povinnosti spotrebiteľa (povinnej) podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v prípade iniciovania sporu veriteľom, pričom takto nebola daná ani právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie ním sporu účastníkov a ani rozhodcovský rozsudok nebolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul. V časti trov exekúcie súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 až 3 E. p. a vecne nedostatkom požiadavky exekútora na náhradu trov. 2. Proti tomuto uzneseniu podala včas oprávnená odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia. Súdu prvej inštancie vytýkala predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci, majúc za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zmluva účastníkov v prejednávanej veci potom nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Ob. z. (Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky podľa oprávnenej neobstojí, keď šlo o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber), ktorú platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania a aj zo Smernice možno vyvodiť iba neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom). 3. Oprávnená navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení platnom a účinnom do 30. júna 2016) prerušenie konania a predostretie problému Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá E. p. s ústavou, pre rozpor s princípom právnej istoty a ochrany dôvery subjektov v právny poriadok, resp. s poukazom na ust. písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení : 4. (I.) Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ? 5. (II.) V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ? 6. (III.) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ? 7. V doplnení odvolania oprávnená poukázala na skutočnosť, že je pohľadávka vymáhaná v tomto exekučnom konaní bola dňa 11. júna 2015 uhradená v celom rozsahu, a preto i zastavenie exekúcie je v prejednávanej veci nadbytočné. 8. Súdny exekútor v podaní zo dňa 7. decembra 2016 odvolaciemu súdu oznámil, že povinná dňa 13. januára 2015 uhradila celú pohľadávku s trovami exekúcie a exekučné konanie bolo (podľa názoru exekútora) týmto ukončené. 9. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP a § 58 ods. 4 E. p. v rozhodnom znení), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD EÚ nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne. 10. Podľa § 9a ods. 1 E. p. (v znení účinnom od 1. júla 2016), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP. 11. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016). 12. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý vecne správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa i s tvrdeniami oprávnenej v odvolaní, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody 13. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého zákona potom rovnako postupuje, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, pričom ustanoveniam § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ v CSP s formulačnými korektúrami zodpovedá ustanovenie § 162 ods. 1 CSP. 14. Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. 15. Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. 16. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená. 17. Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 18. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto spoločenstva štátov. 19. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie vnútroštátneho zákona, do ktorého boli implementované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Aj súd, proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny), môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke). 20. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom. 21. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD (za účelom výkladu smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) malo význam len to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri posudzovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) Smernicu (a ani Chartu) a v tejto konkrétnej veci Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa. 22. V tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd, ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie, práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvej inštancie opretým výlučne o komunitárne právo, takéto rozhodnutie aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci nebol naplnený. 23. Dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý súd prvej inštancie a ani odvolací súd v minulosti nezaujal a v poradí druhou oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie legitimity pre ňou v minulosti používanou rozhodcovskou doložkou. 24. Krajský súd v Trnave už v minulosti vo viacerých rozhodnutiach, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, poukázal (s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (sp. zn. 10CoE/329/2011, sp. zn. 10NcC/19/2011). Vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný nie je. Súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku už v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bolo ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), i odsek 3 (aktuálne ods. 4) rovnakého vymedzujúci demonštratívny výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný). 25. Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy. 26. Oprávnenou spochybňované ustanovenia E. p. upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze exekučného konania (pred započatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. Vo zverení takejto právomoci súdu nie je žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie prípustnosti ďalšieho priebehu exekúcie umožňuje nielen § 44 ods. 2 E. p., ale i § 57 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 58 ods. 1 E. p.. 27. Odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci, je v rozpore s ústavou (k takémuto záveru musí dospieť súd), dôvodným nebol žiaden z návrhov na prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p., ako ani podľa § 162 ods. 1 CSP) a rovnako požiadavka na predloženie predbežných otázok SD EÚ a odvolací súd preto všetky tieto návrhy zamietol. 28. K námietke aplikácie noriem obchodného práva (nie aj noriem spotrebiteľského práva) je vhodné pokázať na závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry). Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy je treba vyhodnocovať i z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu). Uvedené sa vzťahuje aj na spotrebiteľské úvery. Normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov, najmä v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože úprava normami spotrebiteľského práva pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (por. uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/85/2010-44). 29. S argumentom, podľa ktorého už okolnosť poskytovania oprávnenou len peňažných prostriedkov (a nie aj tovarov alebo služieb) by mala spôsobovať nepodraditeľnosť právneho vzťahu účastníčok konania v prejednávanej veci, pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch sa odvolací súd už v minulosti vyporiadal (por. 10CoE/5/2010), čo bol dôvod, pre ktorý námietku tzv. nespotrebiteľským charakterom poskytnutého úveru bolo treba rovnako odmietnuť. 30. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde podstatným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa situoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom. Prijatie opačného názoru by malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré sú dané (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. 31. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (v oblasti ochrany spotrebiteľa) také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15). Vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný nie je. Súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku v čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej a povinnej bolo ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ako i odsek 4 zakotvujúci demonštratívny výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i neplatné). Právna úprava preto pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa. 32. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti). 33. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy. 34. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro). 35. Na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Možnosť výberu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom bola žalovanej ako spotrebiteľke daná len v prípade, že to bude spotrebiteľ, kto bude konanie iniciovať (k čomu reálne ani nedochádza), no v prípade iniciovania konania dodávateľom bola možnosť podania žaloby na všeobecný súd v zmysle doložky vylúčená. 36. Vysoká ochrana spotrebiteľa z pohľadu rešpektovania vnútroštátnych a európskych štandardov má byť garantovaná vo vzťahu k spotrebiteľovi v oblasti hmotného aj procesného práva. To práve znamená zohľadnenie procesného postavenia slabšej strany v konaní vedenom proti spotrebiteľovi. Princíp ochrany práv slabšieho sa prejavuje v obsahovej stránke nielen hmotnoprávnych predpisov, ale aj procesnoprávnych noriem. Povinná, ktorá je pri vymáhaní pohľadávok v právnom postavení spotrebiteľa, je nesporne slabšou stranou nielen v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ale aj v oblasti procesnoprávnych vzťahov. Z tohto dôvodu súd prihliada na to, aby jej výkon práva dodávateľa nebol neodôvodnene na ujmu. Podľa § 1 a § 2 O. s. p., výkon práva má byť spravodlivý a nesmie byť zneužívajúci (na uvedené procesné postavenie spotrebiteľa poukázal napr. už Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 25CoKR/3/2015 z 2. marca 2015). 37. Súd prvej inštancie v súlade s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie aj bez návrhu posúdil v rámci exekučného konania nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom (porov. C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones). Uvedená judikatúra predstavuje prameň komunitárneho práva a súdy prvej inštancie, ako aj odvolacie súdy sú povinné postupovať v konaní v súlade s ním. 38. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úprava § 53 ods. 4 O. z., okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné, síce vyznačuje tiež tým, že tam uvedený výpočet je len demonštratívny, teda príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný. S poukazom na povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, bol daný dôvod na vyhodnotenie predmetnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. 39. Oprávnená tiež poukázala na nadbytočnosť zastavenia exekúcie z dôvodu, že vymáhaná pohľadávka bola povinnou v celom rozsahu uhradená 11. júna 2015. Odvolací súd i túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 40. Podľa § 60 ods. 1 E. p. poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak a) súd rozhodol o vylúčení exekútora (§ 30), b) exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46 ods. 8), c) súd zastavil exekúciu (§ 57), d) súd vydal poverenie pre iného exekútora (§ 57 ods. 2), e) sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. 41. Podľa § 170 ods. 1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhotovené. 42. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 43. Poverenie na vykonanie exekúcie oprávňuje exekútora na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie pohľadávky (práva na nepeňažné plnenie) oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov povinného, osôb povinných na súčinnosť, ako aj tretích osôb. Len poverenie oprávňuje exekútora na takéto zásahy. Ak pominú dôvody a predpoklady na vykonávanie týchto procesných úkonov (vylúčenie exekútora, upustenie od vykonávania exekúcie, zastavenie exekúcie, poverenie vydané súdom pre iného exekútora a vymoženie pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie), exekútor musí poverenie vrátiť súdu. 44. Poverenie tak exekútor vráti aj vtedy, keď sú nároky oprávneného a exekútora úplne uspokojené, čo znamená, že tak urobí vtedy, keď sa vymohla pohľadávka, jej príslušenstvo uvedené v § 121 ods. 3 O. z., a trovy exekúcie, ktoré patria oprávnenému i exekútorovi. 45. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté uznesenie bolo vydané 14. decembra 2012 a súdnemu exekútorovi doručené ešte pred dátumom, ktorý oprávnená označila ako okamih skončenia exekučného konania vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Dôvod rozhodnutia spôsobom vyjadreným vo výroku I/ napadnutého uznesenia, teda v čase vydania napadnutého uznesenia, existoval. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie bolo dôvodné, keďže rozhodujúci bol stav priebehu exekúcie, a teda najmä to, či táto ku konkrétnemu dňu ešte prebiehala alebo bola skončená jedným zo spôsobov predpokladaným E. p.. 46. Súd prvej inštancie rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie podľa § 387 CSP potvrdil. 47. Hoci oprávnená odvolaním výslovne napadla len výrok o zastavení exekúcie a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, odvolaním bol takto napadnutý i tento výrok, keďže ide o výrok na zastavení exekúcie závislý. 48. Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016) odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným zákonom je na základe poznámky č. 31 k tu citovanému ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak. 49. Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. 50. Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal § 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. 51. Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie. 52. Podľa čl. I § 243b ods. 1 E. p. (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013“) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak (odsek 1) a o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca (odsek 3). 53. Novelou E. p. vykonanou zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom prípustnosť odvolania voči takémuto výroku vylúčená, a to tým, že E. p. od tohto dátumu prípustnosť odvolania v tejto otázke ani nezmieňoval, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradil ustanovením vyslovene vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57. 54. Ak potom predmetné rozhodnutie vydané vyššou súdnou úradníčkou bolo v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. sa s účinnosťou od 1. novembra 2013 muselo postupovať podľa predpisov účinných od tohto dátumu, ktoré vylučovali prípustnosť odvolania voči výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 E. p., čo spôsobilo i nutnosť aplikácie § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. na prejednávanú vec. 55. Podanie odvolania, o ktorom nebolo rozhodnuté sudcom súdu prvej inštancie, spôsobilo po nadobudnutí účinnosti uvedenej novely E. p. zrušenie uznesenia vyššej súdnej úradníčky v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov exekúcie, a v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t. j. po 1. novembri 2013) preto už nejestvovalo žiadne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, ktorého správnosťou by sa mal odvolací súd na základe odvolania zaoberať. 56. To bolo dôvodom aj pre nerozhodovanie o trovách odvolacieho konania odvolacím súdom, pretože tu došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách exekúcie, čím vznikla súdu prvej inštancie povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 396 ods. 3 CSP). 57. Nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie nebolo možné vyvodiť ani z už zrušeného ustanovenia § 45 ZoRK (k jeho vypusteniu zo zákona došlo s účinnosťou od 1. januára 2015, tu por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona č. 336/2014 Z. z.), keďže na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá prechodné ustanovenie § 243d E. p. (prijaté zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len „ZoSRK“) a to jeho odsek 2. 58. Podľa § 243d ods. 1 E. p. exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (ktorým je podľa pozn. č. 4ead/ k E. p. práve ZoSRK), vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. 59. Podľa § 243d ods. 2 E. p. sa na exekučné konania začaté v súlade s ods. 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. 60. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <.. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.