Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/910/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508207904 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2508207904.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. - A. M., G.. A. č. XXX/XX, zastúpený advokátkou: JUDr. Lívia Krnčoková, so sídlom Bratislava, 29. augusta č. 5, proti žalovanej: V. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., Y. C. XXXX/XX, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nehnuteľností, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 3C/11/2008-182 zo dňa 19.08.2014 a proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 3C/11/2008-233 zo dňa 07.07.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom p o t v r d z u j e . II. Žalobca má voči žalovanej p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalobkyne k nehnuteľnostiam vedených na Liste vlastníctva č. XXXX Úradu geodézie, kartografie a katastra SR - Okresný úrad Piešťany, katastrálny obor, nachádzajúcich sa v katastrálnom území Z., parcely reg. „C“: parc. č. 1826 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 442 m2, a k stavbe - rodinný dom so súpisným číslom XXXX, popis stavby: dom, postavený na parc. č. 1826 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 442 m2, veľkosť podielu navrhovateľa k tejto nehnuteľnosti je 1/2 a veľkosť podielu odporkyne k tejto nehnuteľnosti je 1/2, predajom tejto nehnuteľnosti. O náhrade trov konania súd rozhodne samostatným uznesením. Dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie doplnil rozsudok o výrok, podľa ktorého výťažok z predaja sa rozdelí medzi účastníkov konania podľa veľkosti ich spoluvlastníckych podielov, každému v 1/2-ici. 2. Rozhodnutie prvostupňový súd s poukazom na § 142 ods. 1 a § 657 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil tým, že zo zhodných tvrdení účastníkov konania, LV č. XXXX Okresného úradu Piešťany, katastrálny odbor, mal za preukázané, že účastníci sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX Úradu geodézie, kartografie a katastra SR - Okresný úrad Piešťany, katastrálny obor, nachádzajúcich sa v katastrálnom území Z., parcely reg. „C“: parc. č. 1826 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 442 m2, a k stavbe - rodinný dom so súpisným číslom XXXX, popis stavby: dom, postavený na parc. č. 1826 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 442 m2. Veľkosť podielu každého účastníka je 1/2. Vzhľadom ku skutočnosti, že medzi účastníkmi nedošlo k dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, podal žalobca na súd návrh na zrušenie predmetného spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie prikázaním veci - predmetných nehnuteľností do vlastníctva žalovanej za primeranú náhradu. Súd mal tiež zo zhodných tvrdení účastníkov konania a vyššie citovaného znaleckého posudku za preukázané, že primeraná náhrada za podiel na nehnuteľnosti činí 42.650,- Eur. Reálna deľba nehnuteľnosti neprichádza do úvahy z dôvodu nutnosti vykonania veľkých stavebných úprav. Preto súd pristúpil k ďalšiemu spôsobu vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva, t.j. prikázaním veci za primeranú náhradu. Pri rozhodovaní súd prihliada k existencii viacerých predpokladov, z ktorých niektoré majú povahu subjektívnu a niektoré povahu objektívnu. Subjektívnym predpokladom je predovšetkým súhlas toho, komu má byť vec prikázaná do vlastníctva a medzi subjektívne kritériá patrí tiež solventnosť účastníka konania na vyplatenie spoluvlastníckeho podielu z hľadiska schopnosti finančnú náhradu poskytnúť a rovnako z hľadiska jej poskytnutia včasného. Judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky pri zhodnej právnej úprave vychádza z toho, že hľadisko solventnosti sa profiluje ako podmienka pre prikázanie veci niektorému zo spoluvlastníkov a tiež ako jedna z okolností, ku ktorým je potrebné pri vyporiadaní prihliadať pri posudzovaní, komu má byť vec prikázaná. Pri rovnocennosti zákonných kritérií môže byť objektívna schopnosť poskytnúť náhradu rozhodujúca z hľadiska dispozície voľnými finančnými prostriedkami alebo ich bezprostredným obstaraním a použitím v porovnaní s druhým spoluvlastníkom. Otázka solventnosti napĺňa aj rozmer ústavný, pretože strata podielového spoluvlastníctva je zároveň odňatím vlastníckeho práva, za ktoré musí byť poskytnutá náhrada (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/14/2012 z 23.05.2013). Ak súd podielové spoluvlastníctvo k veciam zruší a vypriadava ho prikázaním nehnuteľností jednému alebo viacerým spoluvlastníkom, sú pre prikázania stanovená nielen kritériá veľkosti podielov a účelného využitia veci, ale tiež schopnosť spoluvlastníka, ktorému sú nehnuteľnosti prikazovania do vlastníctva, zaplatiť primeranú náhradu. Ak zákon ustanovuje, že prikázanie veci jednému zo spoluvlastníkovi je možné len za primeranú náhradu, potom to znamená, že súd môže prikázať vec len tomu spoluvlastníkovi, resp. spoluvlastníkom, ktorí preukážu schopnosť primeranú náhradu zaplatiť (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1346/2002 z 29.07.2003). Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30. júna 2010). Aj z dôvodu námietky žalobcu sa súd zaoberal otázkou schopnosti žalovanej vyplatiť ho za situácie, keď je nezamestnaná, bez pravidelného príjmu. Žalovaná na preukázanie svojej schopnosti vyplatiť podiel na nehnuteľnosti predložila potvrdenie banky z 04.08.2014, ktorým mal súd za preukázané, že disponuje sumou vo výške 26.050,98 Eur. Na preukázanie skutočnosti, že disponuje aj zvyšnou časťou sumy vo výške 16.599,02 Eur (výška vyporiadacieho podielu 42.650,- Eur - 26.050,98 Eur zostatok na bežnom účte žalovanej) predložila Zmluvu o pôžičke z 21.07.2014, ktorou však súd nemal za preukázané, že disponuje aj sumou minimálne vo výške 16.599,02 Eur z dôvodu, že na základe tejto zmluvy nedošlo odovzdaniu predmetu pôžičky - sumy 20.000,- Eur do sféry dispozície žalovanej. Tento záver súdu podporuje aj judikát NS SR, podľa ktorého zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), a teda k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Preto dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že žalovaná pre prípad, ak by súd zrušil podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam a prikázal ich do vlastníctva žalovanej, nepreukázala svoju schopnosť vyplatiť primeranú náhradu vo výške 42.650,- Eur. Súd potom za účelom vyporiadania podielového spoluvlastníctva pristúpil k tretiemu zákonnému spôsobu súdneho vyporiadania podielového spoluvlastníctva predajom nehnuteľností, keďže žalobca o nadobudnutie do svojho vlastníctva od začiatku konania neprejavil záujem. O náhrade trov konania súd rozhodol a contario podľa § 151 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie doplnil rozsudok o výrok, podľa ktorého výťažok z predaja sa rozdelí medzi účastníkov konania podľa veľkosti ich spoluvlastníckych podielov, každému v 1/2-ici. 3. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala odvolanie žalovaná prostredníctvom svojho advokáta (ktorý žalovanej neskôr vypovedal plnomocenstvo), ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zruší a vyporiada podielové spoluvlastníctvo strán k predmetným nehnuteľnostiam ich prikázaním žalovanej s povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 42.650,- Eur, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) až f) O.s.p.. Ako prvé namietala, že výrok rozsudku neobsahuje spôsob rozdelenia výťažku z predaja nehnuteľností v zmysle veľkosti podielov, rozsudok je preto neúplný a nevykonateľný. Žalovaná v konaní viackrát preukázala, že disponuje finančnými prostriedkami na vyplatenie spoluvlastníckeho podielu žalobcu o veľkosti 1/2 vo výške 42.650,- Eur, a to potvrdením banky o zostatku na účte a zmluvou o pôžičke zo dňa 21.07.2014 na sumu 20.000,- Eur. Žalovaná je pripravená uhradiť žalobcovi jeho vyrovnávací podiel riadne a včas. Žalovaná bola súdom vyzvaná na preukázanie finančnej pripravenosti vyplatiť žalobcu, nie na preukázanie, či v konkrétny deň pojednávania 07.08.2014 bude mať na účte 42.650,- Eur, pričom zmluvou o pôžičke preukázala záväzok tretej osoby poskytnúť jej finančné prostriedky, žalovaná tak preukázala svoju finančnú pripravenosť. Je aj v záujme žalobcu, aby boli nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva žalovanej, nakoľko pri predaji tretej osobe sa zvyčajne dosiahne nižšia cena a tento spôsob je aj časovo náročnejší. 4. Žalovaná prostredníctvom svojho advokáta (ktorý žalovanej neskôr vypovedal plnomocenstvo), podala odvolanie aj proti dopĺňaciemu rozsudku, v ktorom zopakovala odvolaciu argumentáciu uplatnenú voči rozsudku vo veci samej, v tomto odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti ani právne argumenty. 5. Žalobca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalovanej sa vyjadril prostredníctvom svojej advokátky, navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania vo výške 617,10 Eur. Čo sa týka namietaného nedostatku výroku rozsudku, sám žalobca podal návrh na vydanie dopĺňacieho rozsudku podľa § 166 O.s.p. Žalovaná v konaní ani raz nepreukázala, že disponuje sumou vo výške 42.650,- Eur a že by túto sumu bola spôsobilá vyplatiť žalobcovi v prípade prikázania nehnuteľností do jej vlastníctva, pričom žalobca s takýmto spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva súhlasil len za predpokladu, že žalovaná preukáže schopnosť vyplatenia vyššie uvedenej sumy. Žalovaná svoju finančnú pripravenosť hodnoverne nepreukázala, preto žalobca navrhol vyporiadanie formou predaja tretej osobe a rozdelenie výťažku. Žalovaná preukázala zostatok na účte vo výške 26.050,98 Eur, nepreukázala však, že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 21.07.2014 jej boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 20.000,- Eur. Právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní dňa 07.08.2014 uviedla, že veriteľom zo zmluvy o pôžičke je priateľ žalovanej a bude si musieť svoje záležitosti zariadiť tak, aby uvedenú sumu mohol žalovanej vyplatiť. Z toho je zrejmé, že žalovaná sumou uvádzanou v zmluve o pôžičke nedisponuje. Žalovaná sa v odvolaní nijako nevysporiadala s podstatnou skutočnosťou, ktorú namietal žalobca a ktorú konštatoval aj súd, že predmetná zmluva o pôžičke je neplatná, nakoľko ako reálny kontrakt vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Žalovaná teda nemohla súdu spoľahlivo preukázať svoju finančnú pripravenosť neplatnou zmluvou o pôžičke, z ktorej nevznikol žiaden právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom. Žalovaná mala možnosť zvoliť si ľubovoľný spôsob preukázania finančnej pripravenosti. Ak žalovaná na preukázanie finančnej pripravenosti predložila súdu neplatnú zmluvu o pôžičke, v dôsledku čoho súd dospel k záveru, že žalovaná svoju finančnú pripravenosť nepreukázala, nie je možné namietať nesprávne prijaté závery súdu na základe zisteného skutkového stavu. Na záver žalobca poukázal na to, že žalovaná je nezamestnaná, bez pravidelného príjmu, počas celého prvoinštančného konania nepreukázala svoju finančnú pripravenosť, preto súd nemohol rozhodnúť podľa jej návrhu, čím by došlo k odňatiu vlastníckeho práva žalobcu bez toho, aby mal spoľahlivo preukázané, že žalovaná mu vyplatí jeho podiel. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej proti dopĺňaciemu rozsudku navrhol toto odvolanie odmietnuť, resp. napadnutý rozsudok potvrdiť, nakoľko žalovaná v odvolaní neuvádza žiadne nové argumenty. 6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku ako aj odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal obe napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako aj dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. 9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. 10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: 11. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu vyplýva, že predmetom konania je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán k nehnuteľnostiam evidovaným na Liste vlastníctva č. XXXX Úradu geodézie, kartografie a katastra SR - Okresný úrad Piešťany, katastrálny obor, nachádzajúcim sa v katastrálnom území Z., parcely reg. „C“: parc. č. 1826 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 442 m2, a k stavbe - rodinný dom so súpisným číslom XXXX, popis stavby: dom, postavený na parc. č. 1826 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 442 m2 (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“), pričom žalobca a žalovaná majú spoluvlastnícky podiel každý vo výške 1/2. Zo Znaleckého posudku č. 075/2013 zo 16.07.2013 znalkyne Ing. Miroslavy Macháčovej súd zistil, že nehnuteľnosť bola ohodnotená k 30.07.2013, všeobecná hodnota stavieb a pozemkov bola určená vo výške 85.300,- Eur, žalobca aj žalovaná s týmto záverom súhlasili. Žalobca nemal záujem nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva, žalovaná tento záujem mala, spornou zostala otázka jej finančnej pripravenosti vyplatiť podiel žalobcu vo výške 42.650,- Eur. Vzhľadom na to, že žalobca nepovažoval za preukázanú schopnosť žalovanej vyplatiť mu jeho podiel, navrhol nariadiť predaj sporných nehnuteľností a rozdelenie výťažku každému v 1/2-ici. Žalovaná svoju schopnosť vyplatiť žalobcovi sumu vo výške 42.650,- Eur preukazovala potvrdením banky o zostatku na účte vo výške 26.050,98 Eur a zmluvou o pôžičke zo dňa 21.07.2014 na sumu 20.000,- Eur. 12. Zo súdom prvej inštancie citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 Obč. zákonníka upravujúceho zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom je zrejmé, že z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie. Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Určité obmedzenie v tomto smere obsahuje len § 142 ods. 2, ktorý výnimočne umožňuje zamietnutie návrhu na zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie súdom z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V konaní o zrušení spoluvlastníctva a vykonaní vyporiadania je jeho predmetom vždy celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov (alebo jedného z nich) k tejto veci. Ak je predmetom spoluvlastníctva pozemok, treba, aby išlo o nehnuteľnosť so samostatným parcelným číslom, ktorá patrí do spoluvlastníctva účastníkov konania. Súdne konanie začína len na návrh, ktorý môže podať ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov, teda aj ten, kto má menšinový podiel. Výška spoluvlastníckeho podielu pritom nerozhoduje. Súd, ktorý je povinný postupovať podľa zákonom ustanoveného poradia, nie je síce viazaný návrhmi ani vzájomnými návrhmi účastníkov konania, pokiaľ ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle zásady „ne eat iudex ultra petitum partium“, avšak ani takéto návrhy nemožno v konaní nechať bez povšimnutia. Ani súd totiž nemôže proti vôli spoluvlastníka prikázať celú vec za náhradu, ale len jej reálnu časť zodpovedajúcu výške jeho spoluvlastníckeho podielu, pretože tento podiel predstavuje to, čo spoluvlastník vlastnil v ideálnom pomere z celej veci až do rozhodnutia súdu. Zákon ani exemplifikatívne neuvádza dôvody, pre ktoré možno podielové spoluvlastníctvo zrušiť. Vychádza sa z chápania, že súd podielové spoluvlastníctvo ako celok najskôr zruší a potom v tom istom konaní vykoná jeho vyporiadanie. 13. Ak súd o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozhoduje rozsudkom, t.j. autoritatívne, musí pri procesnom postupe dodržať poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva, lebo sú preň záväzné. S povahou rozhodnutia súdu o zrušení spoluvlastníctva a o jeho vyporiadaní, cieľom ktorého je novým spôsobom upraviť určitý hmotnoprávny vzťah, ktorý v štádiu konania pred vydaním rozsudku neexistoval (tzv. konštitutívny charakter rozsudku), súvisí aj nevyhnutnosť vyriešiť všetky otázky, ktoré sú medzi účastníkmi sporné a ktoré v rámci novej úpravy právneho vzťahu vyžadujú riešenie. Najprirodzenejším spôsobom likvidácie spoluvlastníckych vzťahov je rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov. Predpokladom použitia tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva však je, že ide o deliteľnú vec (z technického hľadiska) a že jej rozdelenie je aj funkčne opodstatnené, t.j. vtedy, keď rozdelením veci vzniknú samostatné veci, ktoré ich vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a spoločenskému poslaniu (záujmu). Pri reálnom rozdelení nehnuteľnosti súd musí dbať na to, aby rozdelením vznikli samostatné veci v právnom zmysle a aby rozdelenie bolo možné zapísať vkladom práva do katastra nehnuteľností (§ 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z.z.). Ak je predmetom reálneho rozdelenia pozemok, pričom dochádza k vytvoreniu nových parciel, a tým aj k zmene hraníc pôvodnej nehnuteľnosti, treba vyhotoviť grafický polohopisný plán, ktorý má mať náležitosti geometrického plánu zodpovedajúceho všetkým požiadavkám geodézie a kartografie, potvrdený jeho zhotoviteľom a overený príslušnou správou katastra (§ 67 zákona č. 162/1995 Z.z.). Len takýto technický podklad na zmenu týkajúcu sa pozemkových nehnuteľností sa môže stať súčasťou rozsudku o ich reálnom rozdelení. V danom prípade bolo preukázané, že reálna deľba sporných nehnuteľností nie je technicky možná. 14. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, súd použije ďalší spôsob zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu. Pre rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súdom, a to nielen rozdelením veci, ale aj prikázaním doterajšej spoločnej veci niektorému (niektorým) zo zostávajúcich podielových spoluvlastníkov za primeranú náhradu, zákon v § 142 ods. 1 druhá a tretia veta od účinnosti novely zákonom č. 526/2002 Z.z. stanovuje tri kritériá, a to veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Vychádzajúc najmä zo slov „prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci“, možno vyvodiť, že to nie sú hľadiská jediné, podľa ktorých sa vo veci musí rozhodnúť, ale sú jediné, ktoré zákon výslovne uvádza, a teda aj prioritné, na ktoré súd musí prihliadnuť v takom poradí, v akom sú uvedené v zákone. Hľadisko účelného využitia veci sa teda uplatní najmä pri rovnosti spoluvlastníckych podielov sporových strán. Závery súdu o veľkosti spoluvlastníckych podielov a o tom, kto môže predmet spoluvlastníctva po jeho vyporiadaní využiť účelnejšie, sú závermi skutkovými, a nie právnymi. V tomto smere prichádzajú do úvahy právne závery len vo vzťahu k hodnoteniu významu jedného kritéria a jeho porovnania s iným. Možno však prihliadať aj na iné skutočnosti, než sú uvedené v zákone (napr. na to, kto a akou mierou sa pričinil o nadobudnutie spoločnej veci, kto ju zveľaďoval, a pod.). Predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je vždy celá vec (nie jej podiel). Do vlastníctva sa preto vec prikazuje vždy ako celok, a to niektorému (niektorým) zo spoluvlastníkov. Tento spôsob vyporiadania prichádza do úvahy len vtedy, keď aspoň jeden zo spoluvlastníkov prejavuje o celú vec záujem. Zároveň je vždy potrebné skúmať schopnosť vyplatenia finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel. 15. Súd prvej inštancie správne s poukazom na rozhodovaciu súdnu prax (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/14/2012 z 23.05.2013, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1346/2002 z 29.07.2003) skonštatoval, že hľadisko solventnosti sa profiluje ako podmienka pre prikázanie veci niektorému zo spoluvlastníkov a tiež ako jedna z okolností, ku ktorým je potrebné pri vyporiadaní prihliadať pri posudzovaní, komu má byť vec prikázaná. Pri rovnocennosti zákonných kritérií môže byť objektívna schopnosť poskytnúť náhradu rozhodujúca z hľadiska dispozície voľnými finančnými prostriedkami alebo ich bezprostredným obstaraním a použitím v porovnaní s druhým spoluvlastníkom. Otázka solventnosti napĺňa aj rozmer ústavný, pretože strata podielového spoluvlastníctva je zároveň odňatím vlastníckeho práva, za ktoré musí byť poskytnutá náhrada. Ak súd podielové spoluvlastníctvo k veciam zruší a vypriadava ho prikázaním nehnuteľností jednému alebo viacerým spoluvlastníkom, sú pre prikázania stanovená nielen kritériá veľkosti podielov a účelného využitia veci, ale tiež schopnosť spoluvlastníka, ktorému sú nehnuteľnosti prikazovania do vlastníctva, zaplatiť primeranú náhradu. Ak zákon ustanovuje, že prikázanie veci jednému zo spoluvlastníkovi je možné len za primeranú náhradu, potom to znamená, že súd môže prikázať vec len tomu spoluvlastníkovi, resp. spoluvlastníkom, ktorí preukážu schopnosť primeranú náhradu zaplatiť. 16. V prejednávanej veci bolo potom podstatnou spornou skutočnosťou, či žalovaná, ktorá navrhla sporné nehnuteľnosti prikázať do jej výlučného vlastníctva, je schopná vyplatiť žalobcovi sumu vo výške 42.650,- Eur zodpovedajúcu hodnote jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaná síce preukázala zostatok na účte vo výške 26.050,98 Eur, nepreukázala však, že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 21.07.2014 jej boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 20.000,- Eur. Žalobca preto správne poukázal na to, že právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní dňa 07.08.2014 pritom uviedla, že veriteľom zo zmluvy o pôžičke je priateľ žalovanej a bude si musieť svoje záležitosti zariadiť tak, aby uvedenú sumu mohol žalovanej vyplatiť. Z toho je aj podľa odvolacieho súdu zrejmé, že žalovaná sumou uvádzanou v zmluve o pôžičke nedisponuje. Žalovaná sa v odvolaní nijako nevysporiadala s podstatnou skutočnosťou, ktorú namietal žalobca a ktorú konštatoval aj súd, že predmetná zmluva o pôžičke je neplatná, nakoľko ako reálny kontrakt vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky (uvedený záver je podporený okrem iného rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 325/2009). Žalovaná teda nemohla súdu spoľahlivo preukázať svoju finančnú pripravenosť neplatnou zmluvou o pôžičke, z ktorej nevznikol žiaden právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom. Žalovaná mala možnosť zvoliť si ľubovoľný spôsob preukázania finančnej pripravenosti. Ak žalovaná na preukázanie finančnej pripravenosti predložila súdu neplatnú zmluvu o pôžičke, v dôsledku čoho súd dospel k záveru, že žalovaná svoju finančnú pripravenosť nepreukázala, nie je možné namietať nesprávne prijaté závery súdu na základe zisteného skutkového stavu. Bolo dôvodné prihliadnuť i na to, že žalovaná je nezamestnaná, bez pravidelného príjmu, počas celého prvoinštančného konania nepreukázala svoju finančnú pripravenosť, preto súd nemohol rozhodnúť podľa jej návrhu, čím by došlo k odňatiu vlastníckeho práva žalobcu bez toho, aby mal spoľahlivo preukázané, že žalovaná mu vyplatí jeho podiel. 17. Ak nie je reálne rozdelenie spoločnej veci dobre možné a jeden zo spoluvlastníkov síce má o ňu záujem, nie je však schopný preukázať finančnú pripravenosť na vyplatenie druhého spoluvlastníka, prichádza do úvahy tretí z uvedených spôsobov zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, a to nariadenie predaja veci a rozdelenie výťažku medzi spoluvlastníkov podľa podielov. Na základe rozsudku súdu o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva k nehnuteľnosti sa vykoná záznam vzniknutých práv do príslušného katastra (§ 34 a nasl. zák. č. 162/1995 Z.z.). 18. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru, podľa ktorej podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti zrušené a vyporiadané rozhodnutím súdu nezaniká vždy dňom, kedy súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Ak došlo k vyporiadaniu predajom nehnuteľnosti a rozdelením podľa výťažku, spoluvlastníctvo zaniká až skutočným predajom. Nehnuteľnosť tak naďalej zostáva v spoluvlastníctve, až pokým nedôjde k jej predaju, rozhodnutím súdu o zrušení spoluvlastníctva a nariadení predaja nehnuteľnosti vzniká len exekučný titul, ktorý oprávňuje ktoréhokoľvek zo spoluvlastníkov, aby sa domáhal jeho výkonu (napr. podaním návrhu na vykonanie exekúcie podľa príslušných ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku). Vzhľadom na to, že podielové spoluvlastníctvo zrušené rozhodnutím súdu nariadením predaja a rozdelením výťažku zaniká až dňom, kedy dôjde k predaju nehnuteľnosti, môžu spoluvlastníci aj po právoplatnosti tohto rozhodnutia až do zániku podielového spoluvlastníctva nakladať so svojimi spoluvlastníckymi podielmi bez toho, aby boli pri tom akokoľvek obmedzovaní vo svojej zmluvnej voľnosti len preto, že bolo súdom rozhodnuté o zrušení a vyporiadaní ich podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. V prípade nariadenia predaja spoločnej nehnuteľnosti zostáva táto nehnuteľnosť až do uskutočnenia predaja v režime spoluvlastníctva, spoluvlastníci môžu so svojimi spoluvlastníckymi podielmi nakladať a účastníci si môžu toto spoluvlastníctvo zrušiť aj iným spôsobom (napr. dohodou). K tomu pozri napr. Rozbor Najvyššieho súdu SSR č. Cpj 8/72, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk R 54/1973, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 2145/2009 publikovaný v Právní rozhledy č. 22/2011. 19. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a právnych argumentov dospel odvolací súd k jednoznačnému záveru, že najrozumnejšiemu a najspravodlivejšiemu spôsobu usporiadania vzťahov medzi žalobcom a žalovanou ako podielovými spoluvlastníkmi zodpovedá riešenie, ku ktorému dospel aj súd prvej inštancie, a to zrušenie podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, nariadenie ich predaja a rozdelenie výťažku z predaja každému v 1/2-ici. Takto bude garantované právo žalobcu, aby za svoj spoluvlastnícky podiel dostal finančnú náhradu, zároveň nebude nijako dotknuté ani právo žalovanej, ktorá má v prípade, že disponuje sumou na vyplatenie podielu žalobcu, možnosť ešte aj naďalej uzavrieť so žalobcom dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, resp. v prípade nemožnosti dohody má možnosť sa o nehnuteľnosti uchádzať aj pri nariadení ich predaja. 20. Pokiaľ žalovaná namietala nedostatok výroku pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie, tento bol odstránený vydaním dopĺňacieho rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté, že výťažok z predaja sa rozdelí medzi účastníkov konania podľa veľkosti ich spoluvlastníckych podielov, každému v 1/2-ici. 21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako aj dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 22. Žalobca má voči žalovanej podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).