Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/200/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511208658 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2511208658.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: S. T., narodený XX.X.XXXX, bytom U. XX, H., proti žalovaným: 1. S. U., narodený XX.X.XXXX, bytom M. T. XXXX/XX, H., 2. H. U., narodená X.XX.XXXX, bytom M. T. XXXX/XX, H., obaja žalovaní právne zastúpení: JUDr. Milan Kuhajda, advokát, so sídlom Vajanského 54, Piešťany, o zaplatenie 726,98 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 15C/140/2013-164 zo dňa 3.5.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej m e n í tak, že žalovaní 1., 2. sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 239 eur s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 239 eur od 21.1.2011 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e. II. Žalovaní 1., 2. majú n á r o k na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde v rozsahu 34 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol, druhým výrokom žalovanému 1. a žalovanej 2. priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 663, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 703 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 veta prvá, § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 1, § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku. 2. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že z vykonaného dokazovania, a to z nájomnej zmluvy zo dňa 20.06.2007 vyplýva, že vôľou strán bolo uzatvorenie zmluvy o nájme bytu, medzi stranami mal vzniknúť nájomný vzťah k predmetu nájmu. Súčasne z dokazovania vyplýva, že v danom prípade sa malo jednať o spoločný nájom bytu manželmi, t. j. žalovanými. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že zmluva spĺňala zákonnú náležitosť, čo do označenia predmetu a rozsahu užívania, do označenia výšky nájomného. Podľa názoru súdu prvej inštancie však predmetná zmluva o nájme bytu neobsahuje obligatórnu náležitosť, a to výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, resp. neobsahuje ani spôsob jej výpočtu, pričom súd prvej inštancie vychádzal zo znenia zmluvy uvedeného v čl. 4 bod 2., v ktorom je uvedené, že v cene nájmu nie je zahrnutá hodnota inkasa a spotrebovaných energií (voda, elektrina, plyn, odvoz smetí a pod.), tieto mali žalovaní ako nájomcovia platiť samostatne podľa vlastnej spotreby, so splatnosťou do 15. dňa v mesiaci. Podľa čl. 5 bod 6. predmetnej zmluvy sa žalovaní ako nájomcovia zaviazali hradiť inkasné a koncesionárske poplatky (mysliac tým zrejme úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu) v lehotách určených na úhradu týchto platieb. Pokiaľ nebola v predmetnej zmluve jednoznačne určená (slovným vyjadrením) výška úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, bolo povinnosťou zmluvných strán v zmysle tohto zákonného ustanovenia určiť spôsob výpočtu tejto úhrady, pričom musí ísť o také dojednanie, ktoré obsahuje údaje, na základe ktorých možno vykonať výpočet výšky tejto úhrady. Z predmetnej zmluvy však vyplýva, že táto neobsahuje presnú výšku úhrady a ani spôsob jej určenia, nakoľko dojednanie v znení o platení úhrady energií „podľa vlastnej spotreby“ je podľa názoru súdu prvej inštancie nedostatočne určité, ide teda o neplatné dojednanie v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe predmetného dojednania v čl. 4 bod 2. zmluvy nie je vôbec zrejmé, akú sumu mali žalovaní ako nájomcovia platiť, nie je určený mechanizmus výpočtu tejto sumy, dojednanie o platení podľa vlastnej spotreby neumožňuje jednoznačne dospieť ku konkrétnej sume požadovanej § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo veci platenia úhrad za plnenie spojené s užívaním bytu sa v skutočnosti postupovalo spôsobom takým, že žalovaní vykonávali úhrady len z titulu faktického predloženia predpisu úhrady na meno žalobcu, pričom v predpise boli uvedené sumy, ktorých výška však nebola uvedená v predmetnej zmluve o nájme bytu, resp. nebol v zmluve jednoznačný odkaz o povinnosti žalovaných platiť tieto úhrady vo výškach určených s odkazom na iné listiny a nebol ani dojednaný spôsob predkladania týchto listín žalovaným. Z uvedeného dôvodu teda v predmetnej zmluve absentuje obligatórna náležitosť predpísaná zákonom (§ 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a to z dôvodu, že dojednanie o úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu trpí vadou neurčitosti (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čoho právnym následkom je absolútna neplatnosť predmetnej zmluvy o nájme bytu manželmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. 3. Z vykonaného dokazovania niet pochýb o tom, že žalovaní na základe takto neplatnej zmluvy predmetný byt v skutočnosti užívali, nastupuje tu však iný vzťah medzi stranami, a to vzťah z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko by sa u žalovaných jednalo užívaním bytu o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, t. j. o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ako vyplýva zo samotného tvrdenia žalobcu, v období január až marec 2011 žalovaní mali uhradené nájomné z titulu zaplateného preddavku nájomného za dva mesiace, teda za obdobie troch mesiacov boli zo strany žalovaných zaplatené úhrady tzv. nájomného za dva mesiace. Čo sa týka tvrdenia žalovaných, že žalobcovi uhradili v januári 2011 nájomné, toto ich tvrdenie nebolo žiadnym dôkazom preukázané, preto súd prvej inštancie z neho ani nevychádzal. Ako ďalej vyplýva z tvrdenia žalobcu, žalovaní v období od januára do marca 2011 užívali predmetný byt do konca januára 2011, a teda prípadný majetkový prospech na strane žalovaných z titulu užívania predmetného bytu (bezdôvodné obohatenie) tu mohol vzniknúť za obdobie jedného mesiaca, keďže úhrady za užívanie bytu mali v tomto období zaplatené za dva mesiace. Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že na strane žalovaných nevznikol majetkový prospech z titulu užívania bytu za obdobie január 2011, t. j. za obdobie jedného mesiaca, keďže nájomné z titulu preddavku zaplatili žalobcovi za obdobie dvoch mesiacov z obdobia troch mesiacov. Vzhľadom na takéto posúdenie, súd prvej inštancie preto nepriznal žalobcovi časť žalovanej sumy vo výške 239 eur spolu s poplatkom z omeškania predstavujúce podľa žalobcu nájomné, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie predmetná nájomná zmluva nebola platne uzatvorená, žalobcovi teda nevzniklo právo na nájomné a ako ďalej vyplýva, žalobcovi nevzniklo ani právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu žalovanými v roku 2011, keďže nájomné bolo zaplatené preddavkovo za dva mesiace a vo väčšom rozsahu ani žalovaní predmetný byt neužívali. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v časti o zaplatenie 239 eur s príslušenstvom ako bezdôvodnú zamietol. 4. Čo sa týka časti žalovanej sumy vo výške 68,21 eura za energie, súd prvej inštancie žalobu ani v tejto časti nepovažoval za dôvodnú, nakoľko žalobca nepreukázal ani neuviedol právne (nie fakticky) spôsobilým spôsobom ako k dlžnej sume za energie vo výške 68,21 eura dospel. Súd prvej inštancie nemohol vychádzať z predloženého výpočtu dlhu určeného žalobcom, nakoľko aj samotný žalobca najprv určil v žalobe dlh za energie v sume 68,21 eur, v neskoršom písomnom vyjadrení zo dňa 11.11.2015 už dlh uviedol v inej výške, pričom podľa prvotného výpočtu mali mať žalovaní na elektrine preplatok 37,53 eura, no podľa neskoršieho výpočtu už podľa žalobcu mali žalovaní na elektrine nedoplatok 70,18 eura. Súd prvej inštancie nemohol žalobcovi priznať žalovanú sumu 68,21 eura, keďže nemohol vychádzať z výpočtov samotného žalobcu (tieto boli nakoniec rozporné), keď spôsob výpočtu dlhu si určil sám žalobca. Podstatné je, že žalobcom požadovaný nedoplatok za energie vo výške 68,21 eura nebol vôbec v súlade s obdobím faktického užívania bytu žalovanými, žalobca nepredložil dôkaz, ktorý by preukazoval konečný stav meračov energií ku dňu ukončenia užívania bytu žalovanými, z ktorého by sa dalo prípadne vychádzať pri výpočte dlhu na energiách na strane žalovaných. Vyúčtovacie faktúry, z ktorých žalobca vychádzal pri výpočte dlhu za energie, napr. pri elektrine boli za obdobie od 27.7.2010 do 16.8.2010, resp. za obdobie od 1.1.2010 do 26.7.2010, pri vyúčtovacej faktúre za plyn sa jednalo o fakturačné obdobie od 19.4.2010 do 18.4.2011 a pri vodnom a stočnom za fakturačné obdobie do 1.1.2011 do 15.2.2011, z čoho vyplýva, že sa jednalo o vyúčtovania aj za obdobie, počas ktorého žalovaní predmetný byt ani vôbec fakticky neužívali. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie 68,21 eur ako nedôvodnú zamietol. 5. Čo sa týka žalovanej sumy 294,77 eur spolu s úrokom z omeškania, táto sumu podľa žalobcu tvorí preukázané investície žalobcu na uvedenie bytu do pôvodného stavu. Súd prvej inštancie zamietol žalobcu aj v tejto časti ako nedôvodnú z dôvodu, že žalobca neuniesol v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dôkazné bremeno, čo do preukázania prípadnej škody, ktorá mal vniknúť na predmetnom byte z titulu jeho užívania žalovanými. Pokiaľ chcel byť žalobca v tejto časti úspešný, bolo jeho povinnosťou uniesť dôkazné bremeno, čo do preukázania pôvodného stavu bytu, keďže svoj nárok odôvodnil z titulu nákladov spojených s uvedením bytu do pôvodného stavu, a to po ukončení užívania bytu žalovanými. Neobstojí tvrdenie žalobcu, ktorý poukazoval na ustanovenie nájomnej zmluvy zo dňa 20.6.2007, podľa ktorej byt bol vymaľovaný a bez závad. Žalobca nepreukázal stav tohto bytu v čase odovzdania do užívania žalovaným, pri odovzdaní bytu nebol prítomný ani jeden z navrhovaných svedkov na strane žalobcu, ohľadom stavu bytu nebola vyhotovená žiadna fotodokumentácia. Nakoľko nebol preukázaný pôvodný stav bytu v čase jeho odovzdania do užívania žalovaným, nemohol súd ani prihliadať na prípadný zhoršený (poškodený) stav bytu, tak ako to tvrdil žalobca. Žalobca síce preukázal úhradu finančných čiastok v celkovej sume 294,77 eur, avšak nepreukázal, že tieto výdavky súviseli s prípadným poškodením bytu titulom jeho užívania žalovanými. Taktiež je potrebné konštatovať, že titulom užívania veci dochádza k bežnému opotrebovaniu veci, ktoré znáša vlastník veci. Napokon z výsluchu svedka Bc. Z. vyplýva, že žalovaní fakticky odovzdali byt spolu s kľúčmi žalobcovi v takom stave, že v byte nebolo nič také, čo by bránilo jeho ďalšiemu užívaniu. O nedôvodnosti žaloby v tejto časti je súd presvedčený aj z toho dôvodu, že podľa tvrdenia žalobcu žalovaní vykonali úkony smerujúce k riadnemu odovzdaniu bytu, t. j. prebrúsili a nalakovali okná, dvere ako aj vymaľovali byt, avšak podľa názoru žalobcu, tieto práce boli vykonané nekvalitne a neodborne a byt po maľovke žalovaní neupratali. Súd prvej inštancie nemôže vychádzať zo subjektívnych presvedčení žalobcu o neodbornosti a nekvalite, predložené fotografie zo strany žalovaných nepreukazujú, resp. vyvracajú tvrdenia žalobcu, že by byt nebol schopný ďalšieho užívania. 6. Súd prvej inštancie zamietol aj žalobu čo do zaplatenia sumy 105 eur (položky 4, 5 a 6 žalobného petitu v sume po 20 eur, 60 eur a 25 eur), nakoľko nebol právny dôvod na priznanie týchto súm. Podľa žalobcu sa v tomto prípade jednalo o paušálne náhrady určené samotným žalobcom, žalobca nimi vyčíslil napríklad cenu práce za upratovanie p. T., vyčistenie bojlera, atď. Čo sa týka položky 4 a 6 sume 45 eur, jednalo sa o upratovacie a čistiace práce, náklady v tejto sume žalobcovi však v skutočnosti nevznikli, preto nie je právny dôvod na priznanie náhrady v požadovanej sume. Čo sa týka položky 5 v sume 60 eur, súd prvej inštancie v tejto časti odkazuje na odôvodnenie nepriznania investícii v sume 294,77 eur, t. j. neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, čo do preukázania samotného poškodenia zo strany žalovaných ako i s poukazom na to, že i v tomto prípade sa jedná o paušálnu sumu určenú žalobcom, náklady v tejto sume žalobcovi v skutočnosti ani nevznikli. 7. Súd prvej inštancie napokon nepriznal žalobcovi ani časť žalovanej sumy vo výške 20 eur (položka 7), ktorá mala predstavovať náklady žalobcu za výrobu fotiek a kopírovanie tlačív pre súd, nakoľko podľa dokladu o úhrade sa jednalo o fotokópie v celkovom počte 145 strán, pričom žalobca v žiadnom prípade v takomto rozsahu nepredložil súdu tlačivá, nepredložil súdu ani fotografie v súvislosti s týmto nákladom. Žalobca síce v priebehu konania predložil súdu fotografie, pričom z priloženého pokladničného bloku, že tieto boli hradené osobitne v sume 10,80 eur (nie v sume 20,01 eur). Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie v tejto časti žalobu považoval na nedôvodnú. 8. S poukazom na § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na vykonanie dôkazu ohliadkou bytu, výsluchom svedka I. E. (navrhnutého za účelom preukázania dôvodnosti a rozsahu renovačných prác na vstupných dverách do bytu, ktoré si objednal žalobca), výsluchom zástupcov firmy GLANC (navrhnutého za účelom preukázania dôvodnosti a rozsahu upratovacích prác objednaných žalobcom), výsluchom svedkyne E. T. (navrhnutého za účelom potvrdenia stavu bytu pred nasťahovaním sa žalovaných a po ich odsťahovaní), svedka M.S. s manželkou I. (bývalých nájomcov bytu nachádzajúceho sa vedľa žalovanými obývaného bytu, ktorí v byte bývali počas trvania nájomného vzťahu žalobcu a žalovaných), svedkyne I. J. (ktorá v súčasnosti obýva predmetný byt), ako aj na znalecké dokazovanie ohľadom poškodenia okien a vyčíslenia vzniknutej škody, nakoľko vykonanie týchto dôkazov považoval za neúčelné a vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti nemajúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. 9. Súd prvej inštancie žalovanému 1. a žalovanej 2 ako úspešnej strane priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že po právoplatnosti rozsudku rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením. 10. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne žalobca odvolanie spolu s doplnením odvolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočného zistenia skutkového stavu, pretože súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie mylne dospel k záveru, že nájomná zmluva je neplatná. Súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, napr. navrhoval vypočuť p. E. T., ktorá mu mala dosvedčiť pôvodný stav bytu pred odovzdaním predmetného bytu žalovaným do nájmu. Bezprostredne pred nasťahovaním sa žalovaných do bytu odstránil všetky závady, dal celý byt vymaľovať, následne celý byt p. T. poctivo vyčistila. Túto svedkyňu mu súd prvej inštancie zamietol a dôvodil tým, že neuniesol dôkazné bremeno. Aj samotní žalovaní viackrát do zápisnice uviedli, že spočiatku sa v byte bývalo bez problémov. Fotodokumentáciu bytu pred nasťahovaním sa žalovaných nerobil, ale žalovaných podpisy na nájomnej zmluve, že byt bol bez závad a vymaľovaný, majú predsa relevantnejšie dôkazné bremeno. Svedka I. E.iadal vypočuť, v akom stave boli dvere, ktoré mu doniesol na renováciu, mal dokázať, že dvere boli dohryzené mačkou, tieto také dohryzené zatreli lakom a považovali to za opravené. Rovnako dohryzené a dodriapané mačkou žalovaných boli aj strešné okná a aj tieto žalovaní opravili tak, že to pretreli lakom. Žiadal súd prvej inštancie o ustanovenie znalca, ktorý by posúdil poškodenie strešných okien mačkou žalovaných a vyčíslil škodu. Na žiadosť žalovaných na prízemí bytu tesne pred ich nasťahovaním uložil plávajúcu podlahu, čo žalovaní nespochybnili, avšak pri ich odchode bola táto podlaha na viacerých miestach zničená, čo dokázal fotodokumentáciou. Predložil súdu prvej inštancie aj žalovaným stav meračov, ako ich odpočítal on po odsťahovaní žalovaných a z týchto údajov vychádzal pri svojich výpočtoch úhrad za energie. So žalovanými sa na začiatku nájmu dohodol, že všetky poplatky súvisiace s ich nájmom v predmetnej nehnuteľnosti budú platiť podľa ich vlastnej spotreby účtami a faktúrami (inkasom), čo aj robili. Za celé obdobie nájmu žalovaní uhrádzali zálohy na energie a tiež preberali vystavené vyúčtovacie faktúry od dodávateľov, do uvedených platieb a vyúčtovaní žiadnym spôsobom nezasahoval. Rovnakým spôsobom vyúčtoval energie po odsťahovaní a ukončení nájmu žalovaných v prvom štvrťroku 2011. Súd prvej inštancie ako predbežnú otázku skúmal, či došlo medzi účastníkmi k vzniku nájomného vzťahu podľa § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka, pritom neskúmal, či k jeho vzniku neprišlo konkludentným spôsobom, či prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy boli urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o to, čo chceli strany prejaviť. Pritom nevychádzal z toho, že písomná forma nie je podstatnou náležitosťou nájomnej zmluvy, a preto ani nedostatok písomnej formy nemôže byť dôvodom pre jej neplatnosť. Žalovaní predložený písomný návrh nájomnej zmluvy na matrike slobodne, bezvýhradne a bezpodmienečne podpísali a konkludentne s týmito podmienkami a celým obsahom zmluvy, teda s jej úplným prijatím súhlasili. Preto aj platili riadne a pravidelne zálohové platby za energie vo výške, ktorú si sami určili. Otázka vzniku a platnosti nájomnej zmluvy nebola medzi stranami nikdy sporná. Uvedené dokazuje, že boli vyriešené všetky podstatné náležitosti nájomnej zmluvy tak, ako ich má zákon na mysli. Ďalej uviedol, že predmetný byt prenajímal bez poskytovania služieb, jednalo sa o tzv. holý prenájom nehnuteľnosti podľa zákona č. 595/2003 Z. z., § 6 ods. 3. Ak by poskytoval spolu s prenájmom bytu aj služby, išlo by o živnosť s jeho povinnosťou mať živnostenské oprávnenie. Plnením poskytovaním s užívaním bytu vo vlastnom slova zmysle nie sú dodávky energií a služby spojov, preto nemal povinnosť určiť nájomcom, akú sumu mali z titulu úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu platiť a tiež nemal povinnosť im určiť spôsob výpočtu týchto úhrad. Povinnosť nájomcu platiť energie samostatne podľa vlastnej spotreby nie je možné považovať za úhrady za plnenia poskytované s užívaním predmetu nájmu, pretože ich ako prenajímateľ žalovaným neposkytoval. Preto nesúhlasí s názorom, že nájomná zmluva je absolútne neplatná. 11. Žalovaní odvolací návrh nepodali. 12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili písomne žalovaní prostredníctvom ich právneho zástupcu. Uviedli, že rozsudok súdu prvej inštancie považujú za vecne a právne správny. V konaní bolo preukázané, že úhradu nájomného žalovaní platili preddavkovo, a teda ku dňu skončenia nájmu toto mali uhradené v plnej výške. Žalobca ohľadne nedoplatkov za spotrebu elektrickej energie, plynu a vodného / stočného nepreukázal odpočet meračov spotreby ku dňu, kedy žalovaní predmetný byt opustili. Žalobca vychádzal z nedoplatkov za fakturačné obdobie, kedy už žalovaní byt neužívali a nemohli teda ani spôsobiť spotrebu energií. Uplatnená náhrada škody za uvedenie bytu do pôvodného stavu bola síce z časti podložená fakturovanými čiastkami, no nakoľko žalobca nevedel preukázať pôvodný stav bytu pri jeho odovzdaní do nájmu žalovaným, nebolo možné ani posúdiť odôvodnenosť týchto nákladov. Potrebu vynaloženia týchto nákladov spochybnil aj svedok Bc. H. Z. a tiež bolo pochybné čistenie elektrického bojlera, keďže tento sám žalobca vymenil za iný. Ostatné náklady, ktoré mali žalobcovi vzniknúť, boli len jeho ničím nepodložené a nepreukázané hypotetické výpočty. Vzhľadom k uvedenému navrhujú, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. 13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania v spojení s doplnením odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie v spojení s doplnením odvolania bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania v spojení s doplnením odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 v čase podania odvolania v spojení s doplnením odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania v spojení s doplnením odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie v spojení s doplnením odvolania má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania v spojení s doplnením odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), f) v čase podania odvolania v spojení s doplnením odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania v spojení s doplnením odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať čiastočný úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre čiastočnú zmenu napadnutého rozsudku v zmysle ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku a pre čiastočné potvrdenie napadnutého rozsudku v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 14. Odvolací súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému posúdeniu, či boli splnené podmienky pre vznik práva nájmu k predmetnému bytu konkludentne podľa § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 35 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia § 35 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvej inštancie neboli použité. 15. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadril písomne žalobca. Uviedol, že písomnej forme predmetnej nájomnej zmluvy predchádzala ústna dohoda zmluvných strán podľa § 34, § 35 Občianskeho zákonníka o všetkých podstatných náležitostiach nájmu bytu v súlade so všeobecnými ustanovením Občianskeho zákonníka o nájme bytu § 685, § 696 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedeným zúčastnené strany slobodne, jasne a zrozumiteľne prejavili vôľu urobiť právny úkon smerujúci k dohode spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Dohodli sa v súlade s § 696 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že nájomca bude platiť za energie podľa vlastnej spotreby premietajúcej do účtov a faktúr, ktoré pre daný byt zašlú dodávatelia médií, nakoľko do bytu prichádzajú energie pre daný byt samostatne. Preto uvedené nebolo a nemohlo byť sporné, žalobca ako prenajímateľ nemohol pred začiatkom nájmu žalovaných vedieť, akú budú mať budúci nájomcovia spotrebu energií, preto im ani nemohol stanoviť presnú výšku úhrady za energie, ani dospieť ku konkrétnej sume požadovanej § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spôsob výpočtu energií bol dohodnutý tak, že nájomcovi „zaplatia to, čo minú“ podľa odpočtu z meračov a dodávateľmi vypracovaných účtov a faktúr. Ako prenajímateľ a tiež aj žalovaní mali za to, že takto určená platba za energie bola jednoznačne a nespochybniteľne určená slovným vyjadrením a teda nejednalo sa o neplatné dojednanie v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedenému nasvedčuje aj to, že nájom začal 20.6.2007 a bezproblémovo, štandardne trval až do 28.12.2010, teda tri a pol roka, kedy po vzájomnej dohode, najskôr začiatkom decembra 2010 ústne, potom písomne dodatkom č. 4 k nájomnej zmluve dal žalovaným výpoveď z nájmu z dôvodu rekonštrukcie predmetného bytu. 16. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadrili písomne žalovaní prostredníctvom ich právneho zástupcu. Uviedli, že z prejavu vôle účastníkov zmluvy možno jednoznačne vyvodiť záver, že na strane žalobcu bolo zámerom prenajať bytový priestor na užívanie v zmysle určeného účelu a na strane žalovaných bolo zámerom bytový priestor ako nájomcovia užívať. Bez ohľadu na znenie písomného vyhotovenia nájomnej zmluvy strany vykonali všetky úkony pre to, aby došlo k uzatvoreniu nájomného vzťahu, k čomu smerovali prejavy ich vôle. Či možno za spôsob výpočtu v zmysle podmienky platnosti zmluvy považovať znenie zmluvy, že „bude platiť nájomca samostatne podľa vlastnej spotreby“ nechávajú na úvahe súdu. 17. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 726,98 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil nárok žalobcu. 18. Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. 19. Podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený. 20. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 21. Podľa § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone. 22. Podľa § 686 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. 23. Podľa § 697 Občianskeho zákonníka, ak nájomca nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu do piatich dní po jej splatnosti, je povinný zaplatiť prenajímateľovi poplatok z omeškania. 24. Podľa § 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom do 31.1.2013 poplatok z omeškania je za každý deň omeškania 0,5 promile dlžnej sumy, najmenej však 0,83 eura za každý i začatý mesiac omeškania. 25. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 726,98 eur s príslušenstvom titulom nájomnej zmluvy k bytu uzatvorenej medzi stranami dňa 20.6.2007. Žalobou uplatnený nárok pozostával zo sumy 239 eur, ktorá predstavovala nájomné za mesiac január 2011, zo sumy 68,21 eur, ktorá predstavovala nedoplatok na energiách (elektrina, plyn, vodné a stočné), zo sumy 294,77 eur, ktorá predstavovala náklady na uvedenie prenajatého bytu do pôvodného stavu, zo sumy 20 eur, ktorá predstavovala paušálnu náhradu za upratanie bytu, zo sumy 60 eur, ktorá predstavovala paušálnu náhradu za poškodenie strešných okien, laminátovej podlahy, zácloniek a schodov, zo sumy 25 eur, ktorá predstavovala náklady na vyčistenie elektrického bojlera, krbovej pece s komínom, WC misy a zo sumy 20 eur, ktorá predstavovala náklady za výrobu fotiek a kopírovanie tlačív pre súd. 26. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že nájomná zmluva uzavretá medzi stranami je neplatná, nakoľko neobsahovala obligatórnu náležitosť, a to výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, resp. spôsob jej výpočtu, keď v nájomnej zmluve je uvedené, že v cene nájmu nie je zahrnutá hodnota inkasa a spotrebovaných energií (voda, plyn, odvoz smetia a pod.), tieto platí nájomca (žalovaní) podľa spotreby. V judikatúre je ustálený výklad o tom, že výška úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu (spôsob jej výpočtu) predstavuje samostatnú obsahovú náležitosť zmluvy o nájme bytu a že tomu musí zodpovedať aj vyjadrenie v nájomnej zmluve. Výšku úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu nie je potrebné uviesť v nájomnej zmluve konkrétnou sumou, postačí určenie spôsobu jej výpočtu. Z dikcie zákona, ktorý požaduje, aby v nájomnej zmluve bol uvedený spôsob výpočtu úhrady za služby alebo ich výška, je potrebné predovšetkým dovodiť, že určenie pomocou výpočtu musí byť kvalitatívne zrovnateľné s určením spočívajúcim v konkrétnej výške úhrad za služby, čo vyplýva mimo iného z toho, že zákon hovorí o spôsobe výpočtu. Ak má byť odmena za služby určená dojednaním spôsobu jej výpočtu, musí ísť o také dojednanie, ktoré obsahuje údaje, na základe ktorých je možné vykonať výpočet výšky tejto úhrady, t. j. ku konkrétnej peňažnej sume, ktorú je nájomca povinný platiť na úhradu služieb, možno bez ďalšieho dospieť na základe údajov dohodnutých v zmluve. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že zakotvenie predmetnej podstatnej náležitosti nájomnej zmluvy zodpovedá významu, aký má z hľadiska práv a povinností prenajímateľa a nájomcu v existujúcom nájomnom vzťahu. Ak spôsob výpočtu nie je dostatočne určitý, aby spĺňal predpoklady určitosti právneho úkonu, ide o neplatné dojednanie (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neurčitosť prejavu vôle sa týka obsahovej stránky právneho úkonu. Neurčitý prejav je zrozumiteľný z výrazovej stránky, ale jeho obsah je neurčitý (pozri R 25/1993). Neurčitosť právneho úkonu sa vždy spája pojmovo s podstatnými náležitosťami právneho úkonu. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník občianskoprávneho vzťahu prejaviť. Účinky právneho úkonu sa posudzujú v čase, kedy došlo k prejavu vôle konajúceho a následné zmeny sú možné len zákonným spôsobom, nie však zmenou výkladu prejavu vôle. 27. Povinnosťou súdu vo všeobecnosti je z úradnej povinnosti (ex offo), bez ohľadu na tvrdenia strán, skúmať splnenie zákonných náležitostí ich prejavu vôle obsiahnutého v prípadnej spornej zmluve a obsah právneho úkonu interpretovať v zmysle ustanovenia § 35 Občianskeho zákonníka. Takýto výklad obsahu právneho úkonu súdom nemôže byť považovaný za nahradzovanie už urobených prejavov vôle, ak použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného písmom, ktorí urobili účastníci vo vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich zmluvného konania. Len v prípade, ak pojmy použité na jazykové vyjadrenie obsahu právneho úkonu sú natoľko nejednoznačné alebo nejasné, že z nich nie je možné ani s prihliadnutím na vôľu účastníkov usudzovať o zámere, ktorý sa mal naplniť, môže byť opodstatnený záver o neurčitosti právneho úkonu podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď skúmal platnosť nájomnej zmluvy z hľadiska danosti jej podstatných náležitostí. 28. Ako už bolo konštatované vyššie, podstatnou náležitosťou zmluvy o nájme bytu je mimo iného dojednanie o výške úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob jej výpočtu. Ak v danej veci nájomná zmluva obsahovala len dojednanie, že žalovaní budú platiť úhrady za služby spojené s užívaním bytu „podľa vlastnej spotreby“, nemožno takéto dojednanie považovať za spôsob stanovenia výpočtu úhrady za služby spojené s užívaním bytu v zmysle vyššie uvedeného. Z uvedeného je zrejmé, že na základe tohto dojednania nemožno určiť výšku mesačných zálohových splátok na úhradu služieb spojených s užívaním bytu, lebo nie je predovšetkým vo vzťahu k nájomcom stanovené, ako by sa mala spotreba zisťovať a aká je jednotková cena za spotrebované energie. Toto dojednanie je teda neurčité, jeho neurčitosť nemožno odstrániť ani výkladom podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takéto dojednanie nie je totiž konkrétnou dohodu o spôsobe výpočtu úhrady za dané plnenia požadovanou v zmysle ustanovenia § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto nepochybil, pokiaľ dovodil, že nájomná zmluva je pre nedostatok predmetnej náležitosti absolútne neplatná (§ 685 ods. 1, § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na tomto závere nemôže zmeniť nič ani odvolacia námietka žalobcu, že podkladom týchto platieb mal byť bytový vodomer, elektromer a plynomer, keďže on nemohol vedieť, akú budú mať spotrebu a koľko si dodávatelia vyúčtujú. 29. Prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne (nevýslovne, faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy pritom nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne prípadne i mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa, ako aj na strane nájomcu. Otázku či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu. Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia na vyjadrenie určitej vôle, ale aj použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale, vzhľadom na okolnosti prípadu, treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že ide o prejav určitej vôle. 30. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalovaní na základe neplatnej písomnej nájomnej zmluvy byt užívali, a preto nastupuje medzi stranami iný vzťah (nie nájomný vzťah), a to vzťah z titulu bezdôvodného obohatenia. V tomto smere je potrebné vytknúť súdu prvej inštancie, že pochybil, keď ako predbežnú otázku ďalej neskúmal vznik nájomného vzťahu medzi stranami konkludentne. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že žalovaní nerušene užívali byt žalobcu najneskôr od 20.6.2007 do odsťahovania sa z bytu začiatkom roka 2011, teda viac ako tri a pol roka. Po celé obdobie riadne platili nájomné a tiež platby za elektrinu, plyn, vodné a stočné. Nepochybne medzi stranami nebol spor o tom, že obývajú jediný byt - trojizbový byt s príslušenstvom postavený na parcele č. 529/1 (predmet nájmu), ktorý im prenechal na užívanie žalobca (prenechanie užívania) za účelom uspokojovania ich bytových potrieb. Tiež bolo obom stranám zrejmé, že byt prenechal žalobca žalovaným do užívania najprv na dobu určitú a od 1.8.2010 na dobu neurčitú. Rovnako nebol spor o tom, aká je výška požadovaného nájmu žalobcom (odplatnosť), keď po dobu užívania predmetného bytu platili najskôr nájomné mesačne vo výške 6.800,-Sk, neskôr vo výške 7.000,-Sk a napokon vo výške 239 eur a tieto platby nájomného žalobca aktívne prijímal. Vo vzťahu k výške úhrad za služby spojené s užívaním bytu po dobu užívania bytu sa medzi stranami od počiatku zaužívalo, že tieto úhrady za elektrinu, plyn a vodné a stočné platili vo výške vyúčtovanej vo faktúrach jednotlivými dodávateľmi. V rámci dokazovania výsluchom žalobcu a žalovaných bolo zistené, že žalobca i žalovaný 1. zhodne uviedli (žalovaná 2. sa pridržiavala vyjadrenia žalovaného 1.), že tieto platby platili žalovaní na základe dokladu SIPO a šekov, ktoré boli písané na meno žalobcu, žalovaný 1. ich vyberal priamo zo schránky alebo mu ich priniesol žalobca, čo žalobca nesporoval (výslovne to potvrdil v odvolaní proti rozsudku). Takto prebiehalo platenie úhrad za služby spojené s užívaním bytu po celú dobu obývania bytu žalobcu žalovanými. Výška mesačných úhrad za dané služby tak bola určená medzi stranami výškou platieb požadovaných ich dodávateľmi určených v doklade SIPO, v šekoch, resp. vo faktúrach. Preto odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že v danom prípade bola medzi stranami konkludentne uzavretá nájomná zmluva k predmetnému bytu s jej podstatnými obsahovými náležitosťami (essentialia negotii): a) označenie bytu s príslušenstvom, b) rozsah užívania bytu, c) výška nájomného a úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu a boli tak naplnené všetky pojmové znaky nájmu bytu, ktorými sú: a) prenechanie užívania, b) predmetom nájmu je byt, c) dočasnosť, d) odplatnosť. 31. Po tom, ako žalobca predmetný byt odovzdal do užívania žalovaným, žalovaní predmetný byt užívali cca 3,5 roka (vychádzajúc z písomnej ale neplatnej nájomnej zmluvy). Za toto obdobie byt nerušene ako nájomcovia užívali, nielenže pravidelne uhrádzali nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu, bola im poskytovaná dodávka a odber plnení spojených s užívaním bytu (dodávka elektriky, dodávka plynu, dodávka pitnej vody, odvádzanie vody verejnou kanalizáciou), na druhej strane žalobca platby poskytované žalovanými bez výhrad prijímal, a tomu že obe strany považovali existenciu nájomného vzťahu žalovaných k predmetnému bytu za daný, nasvedčujú i zmeny neplatnej písomnej nájomnej zmluvy následnými dodatkami, výpoveď z nájmu bytu, ďalšia prebiehajúca korešpondencia a odovzdanie bytu žalobcovi po skončení jeho užívania žalovanými. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností nesporne vyplýva, že obe strany sporu akceptovali, že medzi nimi existuje platný nájomný vzťah a konkludentne tým prejavili vôľu nájomnú zmluvu uzavrieť. Napokon aj z vyjadrení strán k výzve odvolacieho súdu k možnému posúdeniu, či boli splnené podmienky pre vznik práva nájmu k predmetnému bytu konkludentne podľa § 683 ods. 1 v spojení s § 35 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, vyplynulo zhodne, že ich obojstrannou vôľou bolo uzavrieť nájomnú zmluvu k bytu, na základe ktorej by došlo k vzniku nájomného vzťahu. Podľa názoru odvolacieho súdu boli splnené všetky podmienky pre vznik práva nájmu medzi stranami konkludentne v súlade s ustanovením § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 32. V doplnení odvolania žalobca uvádzal, že predmetný byt prenajímal ako „holý prenájom“ bez poskytovania služieb. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že všeobecne možno za „plnenia spojené s užívaním bytu“ považovať také plnenie, ktoré je obvykle poskytované pri užívaní bytu a ktoré umožňuje užívať byt na účely bývania. Za takéto plnenie možno pri súčasných nárokoch na úroveň bývania považovať aj dodávku elektrickej energie do bytu, dodávku plynu do bytu, avšak za predpokladu, že byt je vybavený primeraným zariadením, ktoré k nemu patrí a ktoré umožňuje bezpečný odber energií nájomcom. V zmysle ustanovenia § 10 ods. 6 posledná veta zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa za plnenie spojené s užívaním bytu považuje najmä osvetlenie spoločných častí domu, odvoz odpadov, čistenie žúmp, užívanie výťahov, upratovanie, dodávka tepla a teplej vody, dodávka vody od vodárenských spoločností a odvádzanie odpadových vôd. Žalobca preukázateľne prenechal do užívania byt žalovaným s tým zabezpečoval pre nich aj dodávku elektrickej energie, plynu, pitnej vody a odvádzanie odpadových vôd (tzv. stočné). Preto táto odvolacia námietka žalobcu nie je opodstatnená. 33. Na základe vyššie uvedeného tak odvolací súd dospel na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že medzi stranami došlo k vzniku záväzkovo právneho vzťahu zo zmluvy o nájme bytu, na základe ktorej zmluvy žalobca ako prenajímateľ prenechal do užívania žalovaným ako nájomcom za odplatu predmet nájmu na dobu neurčitú. Nájomný vzťah zanikol písomnou výpoveďou zo strany žalobcu ku dňu 1.4.2011, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná, obe strany zánik nájmu k tomuto dňu akceptovali. Predmetom sporu bol mimo iného nárok žalobcu na zaplatenie nájomného za január 2011 v sume 239 eur s príslušenstvom. Žalovaní sa bránili tvrdením, že nájomné za mesiac január 2011 zaplatili žalobcovi v hotovosti do jeho rúk, ktorú skutočnosť žalobca popieral. Súd prvej inštancie tento nárok na zaplatenie sumy 239 eur s príslušenstvom nepovažoval za dôvodný, nakoľko podľa jeho názoru sa jednalo o nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia a keďže žalovaní zaplatili žalobcovi preddavok nájomného na dva mesiace dopredu a byt užívali podľa tvrdenia žalobcu do konca januára 2011, nevzniklo na ich strane bezdôvodné obohatenie. Ako už bolo konštatované vyššie, tento záver súdu prvej inštancie o vzniku záväzku z bezdôvodného obohatenia bol nesprávny. Keďže odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam a v nadväznosti na to i k inému právnemu názoru o platnom vzniku nájmu, bolo potrebné vysporiadať sa i s touto spornou otázkou o opodstatnenosti nároku žalobcu na zaplatenie nájomného za mesiac január 2011 s príslušenstvom. 34. Nájom bytu, rovnako ako všeobecný nájom, je odplatným dvojstranným právnym úkonom. Prenajímateľovi vzniká na základe nájomnej zmluvy pohľadávka na zaplatenie nájomného a nájomcovi povinnosť (dlh) dohodnuté nájomné zaplatiť. Nájomné predstavuje odplatu za užívanie bytu. Povinnosť platiť nájomné má nájomca, v prípade spoločného nájmu bytu majú túto povinnosť spoločne a nerozdielne spoloční nájomcovia bytu. Vznik povinnosti platiť nájomné nastáva dňom vzniku nájmu bytu a zaniká dňom zániku nájmu bytu, pričom je irelevantné, či nájomca predmet nájmu reálne užíva, rozhodujúcim je trvanie nájmu. Medzi stranami panovala zhoda o tom, že výška dohodnutého nájomného predstavovala sumu 239 eur a že splatnosť bola dohodnutá do 15. dňa v mesiaci a v takejto výške a k uvedenému dňu v mesiaci žalovaní platili žalobcovi nájomné od 1.4.2010 v zmysle písomne uzatvoreného Dodatku č. 2 zo dňa 1.4.2010 k nájomnej zmluve. Pokiaľ však žalovaní tvrdili, že nájomné za január 2011 zaplatili žalobcovi v hotovosti a z tohto dôvodu nepovažujú jeho nárok za opodstatnený, bolo jednoznačne ich povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na podporu tohto svojho tvrdenia, čo sa však v prejednávanej veci nestalo. Žalovaní napriek márnemu poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie neuniesli dôkazné bremeno vo svojom tvrdení, že nájomné za január 2011 zaplatili žalobcovi, a preto ich obrana spočívajúca v ničím nepodloženom tvrdení nebola postačujúca. Na základe týchto zistení dospel odvolací súd k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie nájomného za január 2011 v sume 239 eur je dôvodný. 35. Žalobca si tiež uplatnil nárok na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 239 eur od 20.1.2011 do zaplatenia. V zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úrok z omeškania, ak nie podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, čo je aj prejednávaný prípad. V prípade nájmu bytu je totiž nájomca povinný platiť v zmysle ustanovenia § 697 Občianskeho zákonníka prenajímateľovi poplatok z omeškania, ak sa dostane do omeškania s platením nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu. Jedná sa tu o prípad výnimky z pravidla uvedenej v ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie má kogentnú povahu a nemožno sa od neho odchýliť. Výšku poplatku určuje nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého je poplatok z omeškania za každý deň omeškania 0,5 promile z dlžnej sumy, najmenej však 0,83 eur za každý i začatý mesiac omeškania. Vzhľadom k tomu, že sa žalovaní dostali do omeškania so svojim plnením nájomného, má žalobca právo požadovať aj zaplatenie uvedeného poplatku z omeškania. V zmysle nájomnej zmluvy bolo povinnosťou žalovaných zaplatiť dohodnuté nájomne do 15. dňa príslušného mesiaca. Pre prípad nezaplatenia nájomného nájomcami (žalovanými) do piatich dní po jeho splatnosti má prenajímateľ (žalobca) nárok na zaplatenie poplatku z omeškania, teda od dvadsiateho prvého dňa v príslušnom mesiaci. Nárok na zaplatenie poplatku z omeškania má tak žalobca od 21.1.2016 (žalobca žiadal nesprávne o zaplatenie poplatku z omeškania od 20.1.2011). Výška poplatku za omeškanie je určená nariadením vlády SR, a to 0,5 promile denne z dlžnej sumy. Opodstatnená je tak požiadavka žalobcu na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 239 eur od 21.1.2011 do zaplatenia a za deň 20.1.2011 nie je nárok na zaplatenie poplatku z omeškania dôvodný. 36. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaným 1., 2. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 239 eur s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 239 eur od 21.1.2011 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 37. Ďalej predmetom sporu zostala požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 68,21 eur, ktorá predstavovala nedoplatok na energiách (elektrina, plyn, vodné a stočné), sumy 294,77 eur, ktorá predstavovala náklady na uvedenie prenajatého bytu do pôvodného stavu, sumy 20 eur, ktorá predstavovala paušálnu náhradu za upratanie bytu, sumy 60 eur, ktorá predstavovala paušálnu náhradu za poškodenie strešných okien, laminátovej podlahy, zácloniek a schodov, sumy 25 eur, ktorá predstavovala náklady na vyčistenie elektrického bojlera, krbovej pece s komínom, WC misy a sumy 20 eur, ktorá predstavovala náklady za výrobu fotiek a kopírovanie tlačív pre súd. 38. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného zvyšného nároku na zaplatenie sumy 487,98 eur, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku na zaplatenie sumy 487,98 eur, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci vo vzťahu k nároku na zaplatenie zvyšnej sumy 487,98 eur, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalobcovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné: 39. Vo vzťahu k požiadavke žalobcu na zaplatenie sumy 68,21 eur za energie neobstojí tvrdenie žalobcu v odvolaní, že výpočty predložené súdu, predložil aj žalovaným, so spôsobom výpočtu žalovaní súhlasili a nemali k nim výhrady, tiež si mohli vyúčtovanie urobiť sami. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo predovšetkým z obsahu výpočtu žalobcu pripojeného k žalobe zrejmé, za aké obdobie je vypočítaný nedoplatok za energie, akú sumu v rozhodnom období už žalovaní zaplatili, aká bola konkrétna spotreba energií v rozhodnom období a aký je presný spôsob výpočtu tejto sumy. Podľa žalobcu tento vychádzal pri elektrickej energii z faktúry za obdobie od 1.1.2010 do 26.7.2010, teda za obdobie nasledujúce i po skončení nájmu, pri výpočte plynu vychádzal z faktúry za obdobie od 19.4.2010 do 18.4.2011, teda za obdobie nasledujúce i po skončení nájmu a pri výpočte vodného a stočného vychádzal z faktúry za obdobie od 1.1.2011 do 15.2.2011, teda za obdobie pred skončením nájmu. Rovnako žalobca v konaní nepreukázal skutočný stav meračov elektrickej energie, plynu a vody ku dňu skončenia nájmu. Napokon sám žalobca v konaní uviedol, že žalovaní sa z bytu vysťahovali koncom januára 2011 a on sám v byte prevádzal rekonštrukčné práce v marci 2011, teda po dobu trvania nájmu spotrebovával energie i on. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa nepodarilo vôbec preukázať opodstatnenosť nároku na zaplatenie sumy 68,21 eur. Žalobca neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne nároku na zaplatenie sumy 68,21 eur a z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca napriek márnemu poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie v konaní nepredložil súdu a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť jeho nároku na zaplatenie sumy 68,21 eur. Tvrdenia žalobcu ohľadne tohto nároku, rovnako jeho výpočty tejto sumy, boli zmätočné, bez vzájomnej súvzťažnosti s priloženými faktúrami od dodávateľov energií a z ich obsahu nebolo možné vytvoriť celkový prehľad o spôsobe výpočtu požadovanej sumy v nadväznosti na okolnosti vzniku nároku na jej zaplatenie. V konaní zistený skutkový základ neumožňoval ustáliť vznik konkrétnej povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi sumu 68,21 eur, a preto súd prvej inštancie správne rozhodol v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričítal žalobcovi, keď požiadavku tomto rozsahu považoval za neopodstatnenú. 40. Rovnako odvolací súd súhlasí so závermi súdu prvej inštancie o neopodstatnenosti požiadavky žalobcu na zaplatenie sumy 294,77 eur spočívajúcej v nákladoch na opravu a práce súvisiace s uvedením prenajatého bytu do pôvodného stavu a v plnom rozsahu sa pridržiava záverov súdu prvej inštancie vyslovených v napadnutom rozsudku. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vplynulo, že žalovaní byt užívali predmetný byt viac ako 3,5 roka spolu s ich deťmi. 41. Nepochybne z ustanovenia § 682 Občianskeho zákonníka vyplýva povinnosť nájomcu po skončení nájmu odovzdať prenajatý byt prenajímateľovi, a to v stave, ktorý zodpovedá dohodnutému spôsobu užívania po dobu nájmu. Ak spôsob užívania predmetu nájmu nie je v nájomnej zmluve dohodnutý, tak v stave, v akom ho prevzal s prihliadnutím k bežnému opotrebovaniu. Čo je bežným opotrebením je potrebné posudzovať vo vzťahu ku konkrétnej prenajatej veci. K odovzdaniu prenajatého bytu došlo dňa 22.2.2011 za prítomnosti žalovaného 1., žalobcu a pána H. Z., kedy žalovaný 1. vyhotovil fotografie bytu a odovzdal kľúče žalobcovi, ktorý ich odmietol prevziať. Žiaden preberací protokol nebol medzi stranami spísaný. Podľa tvrdení žalobcu pred nasťahovaním žalovaných do bytu odstránil všetky závady, dal celý byt vymaľovať a vyčistiť, fotodokumentáciu bytu pred nasťahovaním žalovaných do bytu si neurobil. Žalovaní sa bránili tvrdením, že pred vysťahovaním sa z bytu dali byt vymaľovať osobou určenou žalobcom, okná a dvere nechali prebrúsiť a prelakovať a byt upratali, ostatné zariadenie bytu zanechali v takom stave, ako ho prevzali pri uzatvorení nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať stav bytu v čase jeho odovzdania do užívania žalovaným a keďže nebol preukázaný pôvodný stav bytu, súd prvej inštancie nemohol prihliadať na prípadný zhoršený stav bytu. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že samotní žalovaní uviedli, že spočiatku sa v byte bývalo bez problémov a podpisy žalovaných na nájomnej zmluve svedčia o tom, že byt bol bez závad a vymaľovaný. Tento odvolací argument žalobcu neobstojí, keďže žalovaní ani v konaní netvrdili, že by byt prevzali do užívania so závadami popisovanými žalobcom, ktoré sa na byte mali vyskytovať v čase skončenia nájmu. Tu je potrebné opäť prisvedčiť konštatovaniu súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že nie je možné prihliadať na zhoršený stav bytu v čase jeho odovzdania, keďže žalobca nepreukázal pôvodný stav bytu v čase odovzdania ho do užívania žalovaným. Tiež z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa nejednalo o nový byt, ale byt ktorý bol už pred vznikom nájmu medzi stranami prenajatý a užívaný inými osobami (bezprostredne pred žalovanými manželia M. a I.S. bývali v byte 5 rokov podľa vyjadrenia samotného žalobcu), teda opotrebovaný a svedok Bc. H. Z., ktorý bol prítomný pri odovzdaní bytu žalovaným 1. žalobcovi, vo výpovedi v konaní jednoznačne potvrdil, že predmetný byt bol odovzdaný v stave, ktorý nebránil jeho ďalšiemu užívaniu. Opotrebenie prenajatého bytu popisované žalobcom odvolací súd nepovažuje za opotrebenie presahujúce rámec jeho obvyklého užívania 4-člennou rodinou po dobu viac ako 3,5 roka. Nepochybne bol prenajatý byt určený na bývanie a tak ho žalovaní aj spolu s ostatnými členmi domácnosti užívali. Predmet nájmu nemôže byť vrátený v totožnom stave, v akom bol na začiatku nájomného vzťahu odovzdaný prenajímateľom. Vždy je nutné prihliadnuť k obvyklému opotrebeniu veci, ktoré bolo zapríčinené riadnym užívaním veci dohodnutým zmluve alebo vyplývajúcim z obvyklého užívania. Závady, resp. opotrebovanie, na ktoré poukazoval žalobca, je len výsledkom bežného každodenného užívania bytu určenému k bývaniu ľudí, ktorí si svoj priestor určený na bývanie zariaďujú nábytkom, zušľachťujú rôznymi predmetmi a tak skvalitňujú bývanie. Preto aj minimálne stopy na dverách (po ich prebrúsení a prelakovaní žalovanými), opotrebenie madiel na kuchynskej linke, WC, sprchovej ružice, zásuvky, vypínaču, vypálené žiarovky, poškodenie jednej dlaždice sú opodstatneným následkom jeho užívania. Žalobca žiadal i o náhradu nákladov za vymaľovanie bytu, keďže podľa jeho názoru bol byt vymaľovaný nekvalitne, hoci ho dali žalovaní vymaľovať osobou určenou samotným žalobcom. V tomto smere odvolací súd uvádza, že maľovanie bytu patrí k bežným udržiavacim nákladom a je povinnosťou nájomcu znášať náklady na bežnú údržbu bytu. Preto i vymaľovanie bytu žalovanými pri skončení nájmu je bežnou údržbou bytu pri dlhšom užívaní v trvaní viac ako 3,5 roka a súvisí s udržovaním bytu nájomcami. Žalovaní predmetný byt dali vymaľovať bielou farbou a osobou určenou samotným žalobcom a odovzdali ho prenajímateľovi (žalobcovi) bez akýchkoľvek rozsiahlych poškodení maľovky, v stave spôsobilom na ďalšie užívanie. Všetky žalobcom uvádzané vyskytnuvšie poškodenia bytu možno aj v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, považovať za drobné opravy v byte súvisiace s jeho užívaním a náklady na ich opravu za náklady spojené s bežnou údržbou bytu. Aj na základe tohto faktu možno konštatovať, že opotrebenie bytu pri jeho odovzdaní žalovanými prenajímateľovi zodpovedalo obvyklému opotrebeniu vyplývajúceho zo spôsobu užívania veci. Rekonštrukčné práce vykonané žalobcom znamenajú podľa jeho vyjadrenia uvedenie prenajatého bytu do stavu pred jeho odovzdaním žalovaným, čo nie je totožné so zákonnou požiadavkou, dokonca je nad rámec, na odovzdanie prenajatého bytu v stave po skončení nájmu. Keďže žalovaní neodovzdali prenajatý byt žalobcovi v zhoršenom stave, ktorý by nezodpovedal bežnému opotrebeniu veci, nemá ani žalobca nárok na náhradu škody, ktorá mala spočívať v investíciách na uvedenie bytu do pôvodného stavu. 42. Napokon žalobca žiadal od žalovaných zaplatenie sumy 20 eur ako náhradu nákladov za výrobu fotiek a kopírovanie tlačív na súd. I vo vzťahu k tomuto nároku nezostávalo i odvolaciemu súdu nič iné, ako konštatovať zhodne so súdom prvej inštancie, že žalobca opodstatnenosť tohto nároku nepreukázal. Podľa pokladničného dokladu zo dňa 1.7.2011 na sumu 20,01 eur, predloženého ako dôkaz vo veci, sa jednalo o vyúčtovanie ceny za vyhotovenie 145 strán, keď žalobca za vyhotovenie fotografií pre súdne konanie platil osobitne sumu 10,80 eur a tiež nezaložil do súdneho spis listiny v počte 145 strán. Z vykonaného dokazovania nebolo teda zrejmé, za vyhotovenie akých fotiek a tlačív žiadal žalobca zaplatiť sumu 20 eur a prečo práve sumu 20 eur. 43. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Súd musí teda zo zákona preskúmať, či skutkové tvrdenia žalobcu sú dôvodné, a pokiaľ ich žalobca v konaní jednoznačne nepreukáže, nemôže sa na základe skutkového stavu uvedeného v žalobe domáhať zaplatenia požadovanej istiny s príslušenstvom. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodného s názorom súdu prvej inštancie sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať opodstatnenosť jeho požiadavky na zaplatenie investícií na uvedenie bytu do pôvodného stavu a požiadavky na zaplatenie fotokópií za tlačivá a fotografie pre potreby súdneho konania, keďže žalovaní tieto nároky v rámci obrany sporovali. Žalobca neprodukoval žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne zaplatenia týchto nárokov a z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca napriek márnemu poučeniu o jeho dôkaznej povinnosti nepredložil súdu prvej inštancie a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť jeho nároku. Práve neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu malo vecný dopad na výsledok sporu. 44. Súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania vykonaním ohliadky bytu, výsluchom svedka Andreja Masaryka za účelom preukázania dôvodnosti a rozsahu renovačných prác na vstupných dverách do bytu, ktoré si objednal žalobca, výsluchom zástupcov firmy GLANC za účelom preukázania dôvodnosti a rozsahu upratovacích prác objednaných žalobcom, výsluchom svedkyne E. T. za účelom potvrdenia stavu bytu pred nasťahovaním sa žalovaných a po ich odsťahovaní, výsluchom svedka M.S. s manželkou I. ako bývalých nájomcov bytu, svedkyne I. J., ktorá v súčasnosti obýva predmetný byt, ustanovením znalca ohľadom poškodenia okien a vyčíslenia vzniknutej škody, nakoľko vykonanie týchto dôkazov považoval za neúčelné a vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti nemajúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. K uvedenému odvolací súd prvej inštancie poukazuje na vyjadrenie samotného žalobcu na pojednávaní dňa 12.4.2016, kde uviedol, že na jeho návrhoch na doplnenie dokazovania netrvá, nechce tento spor naťahovať, teda sám žalobca upustil od jeho návrhov na doplnenie dokazovania. Preto je nedôvodná odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§ 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, aktuálne § 150 Civilného sporového poriadku) a povinnosť dôkazná (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, aktuálne § 132 Civilného sporového poriadku) pre obe strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné, pričom povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkazná bola na strane žalobcu vo vzťahu k jeho nárokom uplatneným v konaní. Povinnosťou súdu prvej inštancie nebolo zisťovať dôkazy, ktoré by v záujme zistenia skutočností významných pre rozhodnutie ešte mohol vykonať. Navyše i vykonanie týchto dôkazov by bolo neúčelné, nakoľko žiaden z navrhnutých svedkov nebol ani pri odovzdaní bytu žalobcom žalovaným pri vzniku nájmu, ani pri odovzdaní bytu žalovaným 1. žalobcovi pri skončení nájmu. Výsluch svedka I. E. za účelom preukázania dôvodnosti a rozsahu renovačných prác na vstupných dverách do bytu, ktoré si objednal žalobca a výsluchom zástupcov firmy GLANC za účelom preukázania dôvodnosti a rozsahu upratovacích prác objednaných žalobcom by bol nadbytočný vzhľadom na zistenia, že predmetný byt po skončení nájmu zodpovedal stavu bežného opotrebovania. Dokazovanie obhliadkou bytu a ustanovením znalca po viac ako 5 rokoch od skončenia nájmu je úplne irelevantné. 45. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany konania, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť výsledok odvolacieho konania, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 46. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 388 Civilného sporového poriadku v časti o zaplatenie sumy 239 eur s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne zo sumy 239 eur od 21.1.2011 do zaplatenia zmenil a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil. 47. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 48. Podľa § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 49. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 50. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 51. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 52. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 53. Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán vo veci a od úspechu strany odčítať jej neúspech (t. j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má strana právo, aby mu druhá strana nahradila pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhej strane, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. 54. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa citovaného ustanovenia § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s citovaným ustanovením § 255 Civilného sporového poriadku tak, že žalovaným priznal nárok na náhrada trov konania na súde prvej inštancie aj na odvolacom súde v rozsahu pomeru ich úspechu, ktorý je 34 %. Žalobca žiadal o zaplatenie sumy 726,98 eur s príslušenstvom a úspešný bol v časti jeho požiadavky o zaplatenie sumy 239 eur s príslušenstvom. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 33 % (239 eur : 726,98 eura x 100) a hrubý úspech žalovaných v rozsahu 67 % (100 % - 33 %) a tým daný prevažný čistý úspech žalovaných v rozsahu 34 % (67 % - 43 %), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalovaných na náhradu účelne vynaložených trov celého konania práve takýmto percentom. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci. 55. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).