Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/84/2025 1316212458 27. 01. 2026 JUDr. Ondrej Krajčo ECLI:SK:KSBA:2026:1316212458.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: N. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX O., zastúpenej advokátom: JUDr. Daniel Sadák, IČO: 30 796 695, so sídlom: Židovská 5, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: D. C.. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom: Na N. XA, J., Š.. M.Č. P. O., zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Jana Uhrinová s. r. o., IČO: 52 424 944, so sídlom Bezručova 1, Bratislava, o zaplatenie 1.560 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 3. apríla 2025, č.k. B3-12C/194/2016 - 392, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 643,79 eura zastavil, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 573,56 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,46 %. 2. Prvoinštančný súd poukázal na to, že v predmetnej veci Okresný súd Bratislava III v poradí prvým rozsudkom č. k. B3-12C/194/2016-206 zo dňa 07.09.2018 žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Rozsudok odôvodnil tak, že mal za preukázané, a to nebolo sporné, že žalovaný nájomné platil v dohodnutej výške 650,00 eur mesačne iba do novembra 2015, ďalej dohodnuté nájomné nezaplatil za mesiace december 2015 až marec 2016, okrem jednej platby, ktorú zaslal dňa 26.02.2016 a to vo výške 1 040,00 eur, ktorú považoval za úhradu nájomného za mesiace december 2015 a január 2016, s odôvodnením, že nie je ochotný platiť preddavky na úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, nakoľko z bytu sa vysťahoval 02. alebo 03.01.2016, teda keďže byt neužíval, nie je povinný platiť túto časť nájomného. Žalovaná suma správne predstavuje čiastku 1560,00 eur, ako nedoplatok za nájomné za mesiac január 2016 vo výške 290,00 eur a nezaplatené nájomné za mesiace február a marec 2016, t. j. 2 x po 650,00 eur, na zaplatenie ktorej sumy súd žalovaného zaviazal. Súd neprihliadol na započítanie zľavy z ceny nájomného vo výške 260,00 eur mesačne a to za čas od júla 2015 do ukončenia nájmu bytu, ktorú vyčíslil celkom vo výške 1 216,50 eur, s odôvodnením, že v byte pretrvávala závada, pleseň, ktorá nebola žalobkyňou odstránená, čo mu spôsobovalo zdravotné problémy, pretože jeho nárok bol v zmysle 699 Občianskeho zákonníka prekludovaný. Súd nemal preukázané ďalšie tvrdenie žalovaného, že v hotovosti pri podpise zmluvy dňa 13.04.2015 vyplatil žalobkyni depozit, vo výške prvého nájomného, t. j 650,00 eur. Dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaného a neuniesol ho a súd tak od žalovanej sumy neodpočítal ním požadovanú čiastku 650,00 eur. Predmetom sporu je iba nájomná zmluva uzatvorená na čas od 15.04.2015 do 31.03.2016, prvá nájomná zmluva nie je predmetom sporu, preto na vyúčtovania za roky 2013 a 2014
súd neprihliadal. Pokiaľ sa žalovaný domnieval, že tam má preplatky, nič mu nebránilo v tom, aby sám viedol súdne konanie o jeho vrátenie. Žalobkyňa súdu predložila dôkazy o tom, že za rok 2015 činil preplatok na úhradách za plnenia poskytované s užívaním bytu sumu 155,80 eura, preplatok za rok 2016 z vyúčtovania činil sumu 155,53 eura, čo je spolu 311,43 eura, za elektrinu sa platila skutočná spotreba, preplatok zistený nebol. Žalovaným tak ostala namietaná suma 311,13 eura. Žalovaný mal voči žalobkyni dlh na nájomnom za mesiac apríl 2016 vo výške 650,00 eur, kedy preukázateľne po skončení nájmu, t. j. 31.03.2016 byt protokolárne neodovzdal a byt žalobkyne obýval bez právneho dôvodu, t. j. bez platnej nájomnej zmluvy aj celý apríl 2016. Nakoľko žalobkyňa od neho sumu 650,00 eur za tento mesiac nepožadovala, súdu sa nejavilo ako spravodlivé, aby započítaval žalovanému sumu 311,43 eura ako preplatok na ročnom vyúčtovaní za roky 2015, 2016. Spolu s dlžnou sumou súd žalovaného zaviazal na zaplatenie príslušenstva pohľadávky. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č. k. 8Co/4/2020-253 zo dňa 28.01.2021 v poradí prvý rozsudok zrušil. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne ustálil skutkový stav pokiaľ ide o obsah písomne uzatvorených zmlúv, ako aj vo vzťahu k jednotlivým sumám, ktoré žalovaný žalobkyni postupne uhradil. Správne poukázal tiež na to, že žalovaný nárok na zľavu z nájomného neuplatnil riadne u žalobkyne do šiestich mesiacov od odstránenia závad. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom prvoinštančného súdu, že žalovaný v konaní nepreukázal pravdivosť tvrdenia o zložení depozitu vo výške 650,00 eur. Nesprávne však súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu odmietol zohľadniť procesnú obranu žalovaného, ktorý žiadal započítať jeho preplatky na plneniach spojených s užívaním bytu. Existencia nároku na nájomné za mesiac apríl, ktoré si žalobkyňa voči žalovanému neuplatnila, nemôže mať z hľadiska opodstatnenosti obrany žalovaného žiadnu relevanciu. Nemožno obranu žalovaného, ktorý žiadal započítať jeho nárok na vyplatenie preplatkov považovať za nedôvodnú s poukazom na to, že žalobkyni mal vzniknúť voči žalovanému nárok, ktorý nebol predmetom konania. Nemožno považovať za správnu argumentáciu súdu prvej inštancie, podľa ktorej nemožno akceptovať obranu žalovaného týkajúcu sa preplatkov za obdobie pred rokom 2015. Žalovaný v odvolaní dôvodne namietal, že problematický je i text zmluvy o nájme, z ktorého vyplýva, že preddavky by mali predstavovať celkovo 130,00 eur z toho je preddavok na dodávku vody a stočné 55,00 eur za spotrebu elektriny 20,00 eura za kúrenie 50,00 eur, teda spolu 135,00 eur, ktorým rozporom sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Zostalo čiastočne nejasné, aký preplatok, za aké obdobie a v akej výške žiada žalovaný započítať, keď v priebehu konania do celkovej sumy žiadal započítať aj iné nároky (napríklad depozit aj ďalšie), či dokonca tvrdil, že on má voči žalobkyni nárok na zaplatenie určitej peňažnej sumy. Odvolací súd považoval za mimoriadne dôležité precizovať jednotlivé nároky a to predovšetkým zo strany žalovaného, ktorý má v rámci obrany vo vzťahu k preplatkom, ktoré žiada započítať, povinnosť tvrdenia i dôkazné bremeno. V ďalšom konaní uložil súdu prvej inštancie poskytnúť žalovanému dostatočný priestor na doplnenie dôkazných návrhov, následne vykonať navrhnuté a predložené dôkazy, vyhodnotiť ich v súlade s ich obsahom, ustáliť skutkový stav a opätovne meritórne posúdiť vecnú opodstatnenosť podanej žaloby a to aj z hľadiska posúdenia opodstatnenosti obrany žalovaného týkajúcej sa preplatkov. 3. Po zrušení v poradí prvého rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie žalovaný namietal, že má preplatok na prvých troch položkách - ústredné kúrenie/merače, ohrev teplej vody, studená voda, elektrina, ktorý vypočítal tak, že vychádzal z jednotlivých mesiacov doby nájmu, ktoré delil počtom 12 a násobil 4 mesiacmi roku 2013, kedy trval nájom. Podľa vyúčtovania elektriny za obdobie od 01.09.2013 do 31.12.2013 je celková suma vo výške 117,53 eura. Skutočné náklady za spokojné bývanie za rok 2013 sú vo výške 291,56 eura + elektrina reálna spotreba 117,53 eura, celkom je to 409,09 eura. V roku 2014 UK/merače, ohrev teplej vody, studená voda, boli skutočné náklady vo výške 527,57 eura (išlo o 8 mesiacov v roku 2014) plus elektrina vo výške 169,78 eura a spolu je to 697,35 eura. V roku 2015 UK/merače, ohrev teplej vody, studená voda boli skutočné náklady za 9 mesiacov vo výške 587,50 eur + elektrina 154,39 eura, spolu 741,94 eura. Celkovo na energiách skonzumoval žalovaný sumu vo výške 1 977,48 eura. Zálohové platby boli vo výške 130,00 eur za energie. Za obdobie od 01.09.2013 do 31.12.2013 zaplatil žalovaný sumu 520,00 eur (130,00 eur x 4). Za obdobie 2014 zaplatil na energiách od 01.01.2014 do 31.08.2014 (130,00 eur x 8 mesiacov = 1 040,00 eur). Za r. 2015 zaplatil na energiách od 13.04.2015 do 31.12.2015 (9 mesiacov x 130,00 eur = 1 170,00 eur). Za rok 2016 zaplatil na energiách od 01.01.2016 do 31.03.2016 (130,00 x 3 mesiace = 390,00 eur). Celkovo žalovaný zaplatil na energiách sumu 3 120,00 eur. Skutočná spotreba vo všetkých položkách za všetky roky je vo výške 1.998,32 eura (elektrina + energie). Teda skutočný rozdiel medzi predpísanými zálohami a skutočnými nákladmi je 1.121,68 eura (3 120,00 eur - 1 998,32 eura). Toto je suma, ktorú žiada žalovaný vrátiť z titulu preddavkov, ktoré zaplatil na služby spojené s nájmom bytu + elektrina za celé obdobie od prvej zmluvy a druhej nájomnej zmluvy. Medzi stranami nie je sporná skutočná spotreba žalovaného za rok 2013 vo výške 429,09 eura, za rok 2014 vo výške 697,35 eura, za rok 2015 vo výške 766,28 eura
a za rok 2016 vo výške 149,94 eura. Preplatok za rok 2013 už bol vysporiadaný, nakoľko žalovaný ho odpočítal od nájmu v mesiaci jún 2014. Súd považuje vyššie uvedené zistenia za zhodné tvrdenia strán a vychádza z nich a v zmysle § 186 ods. 2 CSP na ďalšie zmeny v tvrdeniach neprihliada. Uvedené platí aj pre záverečnú reč právnej zástupkyne žalovaného dňa 04.03.2025, keď uviedla preplatok za rok 2014 vo výške 342,87 eura. Žalovaný sumarizoval preplatky nasledovne: za rok 2013 vo výške 91,00 eur, za rok 2014 vo výške 342,65 eura (1 040,00 eur platby - 697,35 eura skutočná spotreba), za rok 2015 273,72 eura (1 040 eur platby - 766,28 eura skutočná spotreba), za rok 2016 zaplatil žalovaný nájomné za mesiac január vo výške 520,00 eur (bez energií), nezaplatil nájomné za mesiace február a marec, skutočná spotreba bola vo výške 149,94 eura. Žalobkyňa tvrdila, že rok 2013 je uzavretý, vysporiadaný, preplatok žalovaného za rok 2014 bol vo výške 342,66 eura (chyba v písaní, správne má byť 342,65 eura), preplatok žalovaného za rok 2015 bol vo výške 403,73 eura. Ďalej žalobkyňa od sumy dlžného nájomného za rok 2016 vo výške 1 560,00 eur odpočítala zálohové platby za energie (390,00 eur), výsledkom je suma 1 170,00 eur k tejto sume je potrebné pripočítať skutočnú spotrebu energií vo výške 149,94 eura, čo tvorí sumu 1 319,94 eura. Po odpočítaní preplatku za rok 2015 v sume 403,73 eura je výsledkom dlžná suma vo výške 916,21 eur plus príslušenstvo. Žalovaný započítava jednostranne aj preplatok z prvej nájomnej zmluvy, ktorá však nie je predmetom tohto sporu, žalobkyňa vzniesla námietku premlčania tohto nároku. 4. Ďalej prvoinštančný súd poukázal na to, že podaním zo dňa 09.06.2022 žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol a aby mu žalobca zaplatil 201,68 eura 5,05 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy odo dňa 21.07.2016 do zaplatenia a aby mu súd priznal nárok na náhradu trov konania. Toto podanie posúdil súd ako vzájomnú žalobu podľa § 147 C.s.p. Na pojednávaní dňa 22.10.2024 vzala právna zástupkyňa žalovaného vzájomnú žalobu späť, žalobkyňa so späťvzatím súhlasila, a preto súd uznesením č. k. B3-12C/194/2016-385 zo dňa 22.10.2024 konanie o vzájomnej žalobe zastavil. Žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 19.01.2023 uviedla, že suma nedoplatku žalovaného je 916,21 eura a v podaní zo dňa 19.01.2019 označenom ako záverečná reč právneho zástupcu žalobkyne žiadala, aby súd vydal uznesenie, ktorým pripustí úpravu petitu žaloby a žiadala, aby súd uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni dlžnú sumu 916,21 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 650,00 eur od 16.12.2025 do 25.02.2016, zo sumy 260,00 eur od 16.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 650,00 eur od 16.02.2016 do zaplatenia a zo sumy 650,00 eur od 16.03.2016 do zaplatenia. Uvedené podanie posúdil súd podľa obsahu ako čiastočné späťvzatie žaloby. Keďže k dispozičnému úkonu žalobkyne došlo po začatí pojednávania, zisťoval súd súhlas žalovaného, ktorý právna zástupkyňa žalovaného prejavila na pojednávaní dňa 22.10.2024. Rozhodol preto o zastavení konania v časti istiny vo výške 643,79 eura (1 560,00 eur - 916,21 eura). 5. Pre účely rozhodnutia vo zvyšnej časti mal súd prvej inštancie skutkovo ustálené, že strany sporu podpísali Nájomnú zmluvu zo dňa 13.04.2015 na obdobie nájmu od 13.04.2015 do 31.03.2016 (ďalej aj „druhá nájomná zmluva“), žalobkyňa ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca s predmetom nájmu byt č. 15 na 2. p. vo vchode č. XA na ulici Na N. XA, XXX XX J. v bytovom dome so súp. č. XXXXX zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. E. vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Nájomné bolo v zmysle článku III., ods. 1 dohodnuté vo výške 650,00 eur, podľa odseku 2 tohto článku sú vo výške nájomného zahrnuté zálohové platby na úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu vo výške 130,00 eur (za dodávku vody a stočné 55,00 eur, za spotrebu elektriny 20,00 eura za kúrenie 50,00 eur). Súčet týchto súm je síce vo výške 125,00 eur, avšak dospel k záveru, že je potrebné vychádzať z celkovej uvedenej sumy za zálohové platby (130,00 eur) a rozpis súm v zátvorke je iba chybou v počítaní, pričom sama žalobkyňa považovala za správnu sumu 130,00 eur a právna zástupkyňa žalovaného síce v podaní zo dňa 09.06.2022 poukazovala na to, že zálohové platby za energie mali byť len vo výške 125,00 eur, ale z ďalšieho jej písomného podania je zrejmé, že takisto vychádzala pri výpočtoch zo sumy 130,00 eur mesačne (viď poznámka pri roku 2014 na službách spojených s užívaním bytu zaplatil žalovaný sumu 1 040,00 eur (8 x 130,00 eur), od tejto sumy odpočítavala skutočnú spotrebu a v záverečnej reči na pojednávaní dňa 04.03.2025 uviedla, že čistý nájom bez energií bol vo výške 520,00 eur mesačne (teda logicky zálohové platby na služby spojené s bývaním museli byť vo výške 130,00 eur, t. j. 650,00 eur - 130,00 eur). Zhodne sa vyjadril aj žalovaný pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 25.05.2018. Súd preto mohol vychádzať zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu a ustálil, že zálohové platby boli dohodnuté vo výške 130,00 eur mesačne. Poukázal na to, že žalovaný uhrádzal nájomné v mesiacoch máj až november 2015 vo výške 650,00 eur, za apríl 2015 uhradil 390,00 eur. Z nájomnej zmluvy zo dňa 08.08.2013 vyplýva, že strany sporu uzatvorili nájomnú zmluvu k tomu istému predmetu nájmu za nájomné v totožnej výške aj na obdobie od 01.09.2013 do 31.08.2014. V článku III., odsek 3 druhej nájomnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že prenajímateľ vykoná ročné zúčtovanie zálohových platieb za služby spojené s užívaním bytu a predloží ho nájomcovi. Prenajímateľ je povinný
vrátiť nájomcovi prípadný preplatok a nájomca je povinný zaplatiť prípadný nedoplatok prenajímateľovi do 7 dní odo dňa predloženia / doručenia ročného zúčtovania nájomcovi. Skutočné náklady spojené s užívaním bytu za rok 2016 boli vo výške 871,52 eura (predpis 1 493,64 eura a preplatok vo výške 622,12 eura). Za dodávku elektriny vystavila spoločnosť GEON, a.s. faktúru za mesiac apríl 2016 vo výške 13,78 eura, za marec 2016 vo výške 14,83 eura, február 2016 vo výške 15,46 eura, december 2015 vo výške 20,53 eura, november 2015 vo výške 19,76 eura, október 2015 vo výške 22,03 eura, september 2015 vo výške 20,83 eura, august 2015 vo výške 19,00 eur, júl 2015 vo výške 20,22 eura, jún 2015 vo výške 18,68 eura, máj 2015 vo výške 24,34 eura, apríl 2015 vo výške 13,34 eura. Skutočné náklady spojené s užívaním bytu za rok 2015 boli vo výške 1 273,10 eura (predpis 1 493,64 eura a preplatok vo výške 220,54 eura). Skutočné náklady spojené s užívaním bytu za rok 2014 boli vo výške 1 277,64 eura (predpis 1 493,64 eura a preplatok 216,00 eur). Poukázal na to, že na č. l. 94 spisu sa nachádza tabuľka s výpočtom fakturácie za elektrinu za rok 2014 spolu vo výške 169,78 eura. Spoločnosť GEON, a.s. vystavila faktúru za dodávku elektriny za august 2014 vo výške 17,22 eura, za júl 2014 vo výške 21,24 eura, za jún 2014 vo výške 19,82 eura, za máj 2014 vo výške 19,19 eura, za apríl 2014 vo výške 18,24 eura, za marec 2014 vo výške 20,77 eura, za mesiac február 2014 vo výške 19,34 eura, za mesiac január 2014 vo výške 33,96 eura. Spoločnosť GEON, a.s. vystavila faktúru za dodávku elektriny za september 2013 na sumu 38,83 eura, za október 2013 vo výške 21,60 eura, za november 2013 vo výške 28,30 eura, za december 2013 vo výške 28,80 eura. Skutočné náklady spojené s užívaním bytu za rok 2013 teda boli vo výške 1 395,69 eura (predpis 1 493,64 eura a preplatok vo výške 91,27 eura). Napokon poukázal na to, že podľa článku III., odsek 6 druhej nájomnej zmluvy, v prípade omeškania s platením nájomného je prenajímateľ oprávnený požadovať úhradu úrokov z omeškania vo výške 0,25 % z výšky dlžnej sumy za každý deň omeškania počnúc prvým dňom omeškania až do úplného zaplatenia nájomného. 6. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 685 ods. 1, § 696 ods. 1, 2, § 697, § 121 ods. 3 a § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že v merite veci (po zastavení konania v nadväznosti na čiastočné späťvzatie) je podaná žaloba dôvodná v časti istiny vo výške 573,56 eura. Poukázal na to, že strany sporu uzatvorili dňa 13.04.2015 druhú nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol záväzok žalobkyne ako prenajímateľky prenechať do užívania žalovaného ako nájomcu byt v jej výlučnom vlastníctve a záväzok žalovaného uhrádzať nájomné vo výške spolu 650,00 eur, z ktorého 130,00 eur tvorili preddavky na služby spojené s užívaním bytu. Žalobkyňa požadovala v spore z titulu istiny sumu 1 560,00 eur, ktorá pozostávala z časti nezaplateného nájomného vo výške 260,00 eur za mesiac január 2016 a nájmu za obdobie február a marec 2016 2 x 650,00 eur. Posledná platba žalovaného vo výške 1 040,00 eur bola uskutočnená dňa 26.02.2016, keď žalovaný ju považoval za dva nájmy bez energií a žalobkyňa ju započítala v celosti na nájom za december 2015 a zvyšok (vo výške 390,00 eur) na nájom za január 2016. Na základe zhodných skutkových tvrdení strán sporu, ktoré vyplynuli jednak z ich vyjadrení na pojednávaní dňa 28.09.2022, ako aj z písomných podaní strán zistil, že nie sú sporné skutočné náklady za služby spojené s užívaním bytu, tieto si strany sporu ustálili, ani celková výška, ktorú žalovaný zaplatil za nájom bytu a za služby spojené s jeho užívaním, spornou v nadväznosti na vyjadrenia žalobkyne zo dňa 19.01.2023 a 20.01.2023 zostal už iba zápočet preplatku za rok 2014 vo výške 342,65 eura. Zápočet za rok 2015 vo výške 403,73 eura zohľadnila žalobkyňa vo svojom späťvzatí. Preplatok za rok 2013 bol vysporiadaný ešte pred podaním žaloby. Námietku premlčania vznesenú žalobkyňou voči preplatkom z predchádzajúcej zmluvy, teda konkrétne za rok 2014 vo výške sumy 342,65 eura považoval za nedôvodnú. V druhej nájomnej zmluve v článku III., odsek 3 si zmluvné strany dohodli splatnosť preplatku, prípadne nedoplatku tak, že prenajímateľ je povinný vrátiť preplatok (prípadne nájomca zaplatiť nedoplatok) do 7 dní od predloženia / doručenia ročného zúčtovania nájomcovi. Žalovaný už pri prvom úkone vo veci (vo vyjadrení k žalobe zo dňa 15.05.2017) namietal, že vyúčtovanie za rok 2014 mu nebolo predložené, napriek tomu, že ho žalobkyňa obdržala od správcu do 31.05.2015. Žalobkyňa predložila vyúčtovanie od správcu až počas konania a to v podaní doručenom súdu dňa 14.07.2017, ktoré podanie bolo žalovanému cestou jeho právnej zástupkyne doručené dňa 07.09.2017. K tomuto podaniu ale neboli pripojené faktúry za elektrinu od spoločnosti GEON, a.s., preto ho nemožno považovať za splnenie povinnosti žalobkyne podľa článku III., odsek 3 druhej nájomnej zmluvy. Faktúry vystavené spoločnosťou GEON, a.s. za spotrebu elektriny v roku 2014 boli predložené žalobkyňou až v máji 2022 a v nadväznosti na takto skompletizované listinné dôkazy následne strany v súčinnosti so súdom na pojednávaní dňa 28.09.2022 dospeli k nesporným skutkovým tvrdeniam ohľadne skutočnej spotreby za platby spojené s užívaním bytu. Žalovanému nemožno pričítať na ťarchu, že žalobkyňa nepredložila tieto listinné dôkazy skôr, ale urobila tak až po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, pričom súčasne žalovaný nemohol tieto dôkazy získať inak, než od žalobkyne. Preto až od predloženia úplných dokladov týkajúcich sa reálnej spotreby (nielen od správcu, ale aj faktúr za elektrinu) by mohla začať (uplynutím 7 dní) plynúť premlčacia doba žalovanému na vrátenie
preplatkov. Žalovaný, ako bolo uvedené vyššie, nepredloženie vyúčtovania namietal hneď pri svojom prvom procesnom úkone a súd konštatuje, že k premlčaniu sumy 342,65 eura preto nemohlo dôjsť a to bez ohľadu na právne posúdenie žalobkyne, ktoré pre súd záväzné nie je. Naopak, súd prvej inštancie je viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení č. k. 8Co/4/2020-253 zo dňa 28.01.2021, ktorý nepovažoval za správnu argumentáciu súdu prvej inštancie, že nemožno akceptovať obranu žalovaného týkajúcu sa preplatkov za obdobie pred rokom 2015. Naopak uložil súdu prvej inštancie, aby žalovanému vytvoril dostatočný priestor na doplnenie špecifikácie nárokov, čo súd aj vykonal a prisvedčil žalovanému, že je potrebné proti uplatnenej istine započítať aj sumu 342,65 eura ako preplatky na službách spojených s bývaním za rok 2014. Skutočná spotreba na službách spojených s užívaním bytu bola stranami sporu ustálená na pojednávaní dňa 28.09.2022 nasledovne: za rok 2014 vo výške 697,35 eura, za rok 2015 vo výške 766,28 eura a za rok 2016 vo výške 149,94 eura, teda spolu 1 613,57 eura. Nie je sporné, že žalovaný užíval byt v roku 2014 osem mesiacov, pričom nájomné aj platby za služby spojené s užívaním bytu boli v prvej nájomnej zmluve dohodnuté v rovnakej výške ako v zmluve uzatvorenej dňa 13.04.2015. Po odpočítaní skutočnej spotreby vo výške 697,35 eura od platieb za služby pripadajúce na osem mesiacov v roku 2014 (1 040,00 eur) je preplatok žalovaného za rok 2014 vo výške 342,65 eura. Nie je sporné, že žalovaný užíval byt v roku 2015 deväť mesiacov a po odpočítaní skutočnej spotreby vo výške 766,28 eura od platieb za služby pripadajúce na deväť mesiacov v roku 2015 (1 170,00 eur) je preplatok žalovaného 403,72 eura (v podaní žalobkyne na č. l. 356 je chyba v písaní pri sume skutočnej spotreby a následne chyba v sume preplatku 403,73 eura namiesto 403,72 eura). Naopak, za rok 2016 uhradil žalovaný len časť nájmu za mesiac január a to vo výške 390,00 eur, pričom v tejto súvislosti sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že sumu 1 040,00 eur uhradenú dňa 25.02.2016 (táto úhrada ani jej výška nebola v konaní sporná a vyplýva aj z výpisu účtu žalobkyne) je potrebné započítať najprv ako celé nájomné vrátane preddavkov na služby za december 2015 a zvyšok vo výške 390,00 eur na mesiac január 2016. Za rok 2016 bol žalovaný povinný podľa zmluvy uhradiť sumu 1 950,00 eur (3 x 650,00 eur), od ktorej odpočítal rozdiel medzi preddavkovými platbami: 130 x 3 = 390,00 eur a skutočnou spotrebou vo výške 149,94 eura (teda 390,00 eur - 149,94 eura = 240,06 eura) a úhradu za mesiac január vo výške 390,00 eur, žalovanému teda vznikol nedoplatok vo výške 1 319,94 eura (1 950,00 eur - 240,06 eura - 390 eur). Po späťvzatí žaloby o sumu 403,73 eura (preplatok za rok 2015), zostala predmetom konania suma 916,21 eura. Nakoľko súd vyhodnotil námietku premlčania k preplatku za rok 2014, teda preplatku z prvej nájomnej zmluvy vo výške 342,65 eura ako neopodstatnenú, zohľadnil túto sumu ako dôvodnú procesnú obranu žalovaného a odpočítal ju od sumy 916,21 eura. Na základe uvedeného žalobe vyhovel v časti istiny vo výške 573,56 eura a vo zvyšnej časti istiny (342,65 eura) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podanú žalobu však zamietol aj v časti uplatneného príslušenstva. V tomto smere zdôraznil, že v zmysle § 517 ods. 2 OZ má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Povinnosť platiť namiesto úrokov z omeškania poplatok z omeškania musí byť v zákone výslovne upravená, nakoľko v konkrétnom prípade nemôže veriteľ žiadať namiesto poplatku z omeškania úrok z omeškania. Tak je to pri oprávnení veriteľa žiadať poplatok z omeškania pri platení nájomného alebo úhrady za služby poskytované s užívaním bytu. Poplatok z omeškania je sankciou za nezaplatenie nájomného v lehote jeho splatnosti, za nezaplatenie záloh na úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo za nezaplatenie nedoplatku z ich vyúčtovania. Poplatok z omeškania je stanovený iba pre prípad omeškania nájomcu, nie pre prípad omeškania prenajímateľa. Právna úprava vzťahu prenajímateľa a nájomcu bytu je vychýlená v prospech nájomcu. Zo zmluvného ustanovenia čl. III. ods. 6 nájomnej zmluvy súd zistil, že si zmluvné strany dohodli pre prípad omeškania nájomcu úrok z omeškania vo výške 0,25 % z výšky dlžnej sumy za každý deň omeškania. Žalobkyňa uplatnila úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tam špecifikovaných súm (teda menej, než bolo uvedené v zmluve). V časti uplatnených úrokov z omeškania podanej žalobe nemohol vyhovieť z dôvodu, že v prípade nájmu bytu je nájomca povinný platiť v zmysle ustanovenia § 697 OZ prenajímateľovi poplatok z omeškania, ak sa dostane do omeškania s platením nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu. Ide o prípad výnimky z pravidla uvedenej v ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie má kogentnú povahu a nemožno sa od neho odchýliť (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/200/2016 zo dňa 14.12.2016), a to ani dohodou zmluvných strán. Výšku poplatku určuje nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého je poplatok z omeškania za každý deň omeškania 0,5 promile z dlžnej sumy, najmenej však 0,83 eur za každý i začatý mesiac omeškania. Úrok z omeškania a poplatok z omeškania možno definovať ako sankciu za omeškanie s plnením peňažného dlhu, ale zákonodarca ich aplikáciu rozlišuje tak, že v prípade poplatku z omeškania jednoznačne uvádza, v ktorých konkrétnych prípadoch omeškania naň vzniká ex lege nárok (aj bez zmluvného dojednania), u každého z týchto inštitútov ide o rozdielny právny dôvod. Z uvedeného dôvodu, keď ustanovenie § 517 ods. 2 OZ predpokladá úroky z omeškania
len v tých prípadoch, ak veriteľ nemá právo na poplatok z omeškania, súd návrh v časti uplatnených úrokov z omeškania zamietol, keď žalovaný ako nájomca bytu je v prípade nezaplatenia nájomného alebo úhrad za plnenia spojených s užívaním bytu povinný podľa § 697 Občianskeho zákonníka platiť poplatok z omeškania a nie úroky z omeškania (viď rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/59/2016 zo dňa 27.02.2018). Poplatok z omeškania si však žalobkyňa neuplatnila a žaloba v časti uplatnených úrokov z omeškania bola nedôvodná. Ani dohodou zmluvných strán nie je možné obchádzať kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 C.s.p. Poukázal na to, že žalobkyňa v konaní pôvodne uplatnila z titulu istiny 1 560,00 eur, bola úspešná v časti sumy 573,56 eura, čomu zodpovedá 36,77 % a neúspešnou bola v časti istiny vo výške 342,65 eura ako aj v časti istiny vo výške 643,79 eura, nakoľko ohľadne zastavenia konania je nevyhnutné pričítať procesné zavinenie žalobkyni, keďže k čiastočnému späťvzatiu došlo v nadväznosti na dôvodnú obranu žalovaného (spolu 986,44 eura), ktorá naopak zodpovedá procesnému úspechu žalovaného (63,23 %). Celkový pomerný procesný úspech žalovaného v konaní preto ustálil na 26,46 % (63,23 % - 36,77 %) a v tomto rozsahu mu priznal nárok na náhradu trov konania. 7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote (podľa obsahu odvolania) do zamietajúceho výroku vo veci samej odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala v napadnutej časti prvoinštančný rozsudok zmeniť a žalobe aj v tejto časti vyhovieť alebo v tejto časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd v konaní nesprávne vyhodnotil predložené listinné dôkazy, na základe predložených listinných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, výsledkom čoho bolo nesprávne rozhodnutie vo veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázala na to, že základom zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami bola platne uzavretá Zmluva o nájme bytu č. 15 na 2. poschodí v bytovom dome súpisné číslo XXXXX vo vchode č. XA na ulici Na N., XXX XX J.. Nájom bol dohodnutý na dobu určitú, od 13.04.2915 do 31.03.2016. Odplata za užívanie bytu bola dohodnutá vo výške 650 eur mesačne dopredu, vždy k 15.dňu príslušného kalendárneho mesiaca na účet žalobkyne. Vo výške nájomného boli zahrnuté zálohové platby na úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu vo výške 130 eur. Zmluvné strany sa dohodli, že v prípade omeškania s platením nájomného podľa nájomnej zmluvy je žalobkyňa oprávnená požadovať úhradu úrokov z omeškania vo výške 0,25% z výšky dlžnej sumy za každý deň omeškania, počnúc prvým dňom omeškania až do úplného zaplatenia nájomného podľa nájomnej zmluvy. Žalobkyňa a žalovaný sa v nájomnej zmluve zaviazali vyrovnať si svoje finančné záväzky v alikvotnej výške do dňa skončenia nájmu v prípade skončenia nájmu uplynutím dohodnutej doby nájmu, t.j. do 31.03.2016. Ďalej bolo v nájomnej zmluve dohodnuté, že pri skončení nájmu mali žalobkyňa a žalovaný spísať protokol o odovzdaní bytu podpísaný obidvomi zmluvnými stranami. Žalovaný však po skončení nájmu byt riadne neodovzdal, nepodpísal protokol o odovzdaní bytu, jednoducho vhodil kľúče od bytu do poštovej schránky a vedomý si svojho dlhu za nezaplatené nájomné bez stopy zmizol. Konajúci súd nesprávne vyhodnotil flagrantné porušenia ustanovení nájomnej zmluvy žalovaným, ignoroval skutočnosť, že to bol žalovaný, ktorý si neplnil záväzky a povinnosti ku ktorým sa zaviazal v nájomnej zmluve, že práve kvôli neplneniu jeho povinností z nájomnej zmluvy zaplatiť mesačne prenajímateľovi nájomné vo výške 650 eur mesačne vznikol tento spor. Šetrenie súdu ohľadne výšky zálohových platieb za služby spojené s užívaním bytu, či už mali byť v sume 130 eur, alebo iba 125 eur, nebolo vôbec podstatné, nakoľko dohodnutá výška mesačnej platby bola 650 eur a v tejto sume bola zahrnutá aj záloha na služby spojené s užívaním bytu. Až pri vyúčtovaní skutočných nákladov za služby na byt sa žalovanému zohľadnili zálohové platby oproti skutočným nákladom na služby spojené s užívaním bytu vystavené správcom bytového domu. Týmto zbytočným postupom sa naťahovalo riešenie sporu. Rovnako súd vôbec nezohľadnil tú skutočnosť, že žalovaný ignoroval jej opakované výzvy, aby sa stretli a vyrovnali, resp. zúčtovali si platby, dokonca ani na dohodnutý termín stretnutia sa žalovaný nedostavil. Takýmto postupom jej žalovaný úmyselne bránil v splnení povinnosti uvedenej v článku III. bod 3 nájomnej zmluvy. Tieto dôkazy - jej výzvy súd prvej inštancie riadne vyhodnotil a zohľadnil vo výroku rozsudku zo dňa 02.09.2019. Dôkazy, prepisy SMS správ sú uvedené v spise. Žalovaný až po začatí sporu, v priebehu prejednávania veci na súde sa začal domáhať vyúčtovania služieb spojených s užívaním bytu, a to dokonca aj z predchádzajúcej nájomnej zmluvy uzavretej na dobu od 08.03.2013 do 31.08.2014, z ktorej jeho nároky na preplatky na službách spojených s užívaním bytu za rok 2014 boli premlčané. Voči týmto nárokom žalovaného vzniesla námietku premlčania opakovane. Čo sa týka zamietnutia nároku na príslušenstvo pohľadávky, nesúhlasí s názorom súdu o kogentnej povahe ustanovenia § 697 Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník dáva zmluvným stranám veľmi širokú voľnosť dohodnúť si zmluvné podmienky ľubovoľne pokiaľ zákon výslovne neustanovuje, že ak také ustanovenie zmluvy odporuje zákonu je neplatné. To znamená, že ak by si zmluvné strany nedohodli sankciu za omeškanie
s úhradou peňažného záväzku úrok z omeškania, platí sankcia podľa zákona poplatok z omeškania, ktorého výška je uvedená v Nariadení vlády SR č. 85/2005 Z.Z. Zmluvné strany si dohodli namiesto poplatku z omeškania úrok z omeškania, ktorý je vlastne výhodnejší pre dlžníka, čo akceptoval aj Okresný súd Bratislava I v rozsudku zo dňa 07.09.2018 v spojení s opravným uznesením zo dňa 02.09.2019. Takúto dohodu strán akceptoval aj odvolací súd vo svojom rozsudku č. 8Co/4/2020 zo dňa 28.01.2021. Súd prvej inštancie naviac vôbec nezohľadnil tú skutočnosť, že žalovaný nedokázal presne určiť svoju „pohľadávku“ na preplatky z vyúčtovania za služby poskytované s užívaním bytu vystavené správcom bytového domu, že žalovaný úmyselne ignoroval zmluvne dohodnutú zálohu na služby v sume 130 eur, počítal iba so sumou 125 eur ako súčtom jednotlivých zálohových súm z ktorých sa skladá záloha na služby spojené s užívaním bytu, napriek tomu, že v nájomnej zmluve bola jednoznačne dohodnutá mesačná platba vo výške 650 eur bez ohľadu na to, ako dopadne vyúčtovanie za služby poskytované s užívaním bytu. Žalovaný úmyselne plietol nároky z prvej nájomnej zmluvy s nárokmi z druhej nájomnej zmluvy, to všetko napriek opakovaným upozorneniam, že tieto zmluvy sú samostatné, nie sú prepojené, takže aj nároky z nich sú samostatné. Takýmto postupom ju súd znevýhodňoval, hoci jej tvrdenia boli počas celého sporu konzistentné na rozdiel od žalovaného, ktorého tvrdenia konzistentné neboli, keďže ich v priebehu prejednávania veci niekoľkokrát menil. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani so zavádzajúcimi tvrdeniami žalovaného, nesprávne zistil výšku dlžnej sumy, ktorú by mal žalovaný zaplatiť. V tomto smere si osvojil výpočet žalovaného predložený v podaní zo dňa 28.09.2022, (výsledok dlžnej sumy 573,57 eura) v ktorom žalovaný zámerne nevychádzal zo sumy 650 eur mesačne ako bolo dohodnuté v nájomnej zmluve, ale samostatne spočítaval náklady na služby spojené s nájmom po mesiacoch a samostatne po mesiacoch nájomné. Tak isto súd nedostatočne vyhodnotil pre posúdenie sporu dôležitú skutočnosť, a to výpoveď svedkyne N. G. na pojednávaní dňa 25.05.2018, v ktorom vysvetlila, že úhradu nákladov za spotrebu elektriny dodávateľovi - spoločnosti GEON, a.s., platila mesačne podľa skutočnej spotreby, z toho dôvodu táto spoločnosť nepredkladá vyúčtovanie; preto nemohol vzniknúť preplatok, ani nedoplatok, spotreba elektriny bola krytá preddavkom. Túto skutočnosť žalovaný ani nenamietal, akceptoval ju aj súd prvej inštancie, a preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že sa žalovaný dozvedel o vyúčtovaní spotreby elektriny až počas pojednávania a teda až od toho času sa počíta premlčanie, neobstojí jednak preto, že nemohlo dôjsť k preplatku alebo nedoplatku, ale aj preto, že bol to práve žalovaný, ktorý ignoroval jej výzvy na stretnutie ohľadne zúčtovania platieb a bol to žalovaný, ktorý svojím konaním bránil doručeniu resp. prevzatiu vyúčtovania. Vyjadrila presvedčenie, že ak žalovaný úmyselne zmaril svojím konaním splnenie jej povinnosti, musí byť táto skutočnosť zohľadnená v jej prospech a nie v prospech žalovaného. Ide o dôležitú vec od ktorej sa odvíja úspech v spore a s tým súvisiace priznanie náhrady trov konania. Je na posúdení súdu, či právo žalovaného na zúčtovanie preplatku v zmysle článku III, bod 3, nájomnej zmluvy nezaniklo, resp. či nebolo premlčané, čo v spore opakovane namietala. Splnenia svojho nároku na zaplatenie dlžného nájomného sa domáhala včas, podaním žaloby na súd dňa 21.07.2016 a žalovaný sa nároku na vrátenie preplatku nedomáhal vôbec, pravdepodobne preto, lebo si bol vedomý, že zostal dlžný na nájomnom za posledné 4 mesiace nájmu. Až pri prejednávaní sporu si žalovaný uplatnil nárok na zápočet preplatku podaním zo dňa 9.06.2022 formou vzájomnej žaloby, ktoré podanie dňa 22.10.2024 na pojednávaní vzal späť, čo súd akceptoval a uznesením konanie o vzájomnej žalobe zastavil. To sa dá vysvetliť aj tak, že sa žalovaný vzdal nároku na vrátenie preplatku z vyúčtovania. resp. že o neho vlastne nepožiadal. Poukázala na to, že po prerokovaní vyúčtovania nákladov so žalovaným dňa 17.01.2023, podaním zo dňa 19.01.2023 predložila súdu výpočet dlžnej sumy žalovaného, v ktorom znížila vymáhanú sumu 1560 eur o sumu 643,79 eura, takže vymáhanú sumu ustálila na 916,21 eura + príslušenstvo. Súd toto čiastočné späťvzatie žaloby akceptoval a uznesením prijal. V záujme ukončenia sporu pritom môže požadovať zaplatenie aj nižšej sumy než na akú má nárok, ak je to v prospech žalovaného. S poukazom na uvedené žiadala odvolaniu vyhovieť. 8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z náležitého právneho posúdenia veci, dostatočným spôsobom a to jednotlivo ako aj v celkovom kontexte vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ktoré tvoria obsah predmetného spisu a následne dospel k správnym skutkovým zisteniam, čo pojal do svojho rozsudku. Súd dostatočne a jasne precizoval jednotlivé nároky zo strany žalovaného v intenciách odvolacieho súdu, ktorý si v rámci svojej obrany vo vzťahu k preplatkom, ktoré žalovaný žiadal započítať, tieto dostatočne a precízne vyhodnotil a následne ustálil skutkový stav a v tomto kontexte opätovne posúdil vecnú opodstatnenosť žaloby, berúc do úvahy pri vyhodnocovaní predložených dôkazov opodstatnenosť obrany žalovaného. Prvoinštančný súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, sa podrobnejšie zameral na precizovanie obrany žalovaného v kontexte s jeho nárokom voči preplatkom voči žalobcovi a po ustálení skutkového stavu vydal predmetný rozsudok, pričom sa náležite vysporiadal
aj so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalobkyne v tomto konaní, čo aj náležite odôvodnil. Rovnako sa žalovaný stotožňuje aj s napadnutým rozsudkom v časti uplatneného príslušenstva, nakoľko sa jedná o kogentnú úpravu a preto tento nárok nie je možné žalobcovi priznať. Právna úprava a početná judikatúra uvádza, že v tejto časti je právna úprava vychýlená v prospech nájomcu. Pokiaľ žalobkyňa vo svojom odvolaní uvádza, že nedokázal určiť výšku svojej pohľadávky, toto bolo preto že žalobkyňa mu nepredložila včas potrebné vyúčtovania (služby, elektrina) preto nemal možnosť si svoj nárok vyčísliť. Ak by žalobkyňa dodržala svoju zmluvnú povinnosť a predložila by včas potrebné vyúčtovania bolo by možné jeho nárok špecifikovať. To že žalobkyňa tvrdí, že v nájomnej zmluve bola jednoznačne stanovená suma vo výške 650 eur mesačne, je vágne tvrdenie, keď žalobkyňa pri vypracovávaní nájomnej zmluvy chybne uviedla sumu za energie vo výške 130,00 eur avšak po sčítaní týchto súm bola suma za energie len vo výške 125,00 eur, a preto nemôže vyhodnocovať že nájom bol 650,00 eur mesačne a vnímať tento rozdiel ktorý je v jeho neprospech ako prospech žalobkyne. V nájomnej zmluve je vždy potrebné uviesť cenu nájmu a cenu za energie a táto cena bola zrejme úmyselne uvedená chybne. Tvrdenie žalobkyne, že sa svojho preplatku nedomáhal, nemá oporu z vykonaného dokazovania, práve naopak, preukázal, že žiadal žalobkyňu o predloženie vyúčtovania. Myšlienkové pochody žalobkyne v odvolaní sú ničím nepodložené, nevyplývajú z vykonaného dokazovania a sú založené iba na jej dohadoch. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a následne správne právne posúdil predmetnú vec. 9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 10. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, vrátane obsahu písomne medzi stranami uzavretých zmlúv o nájme bytu žalobkyne, jednotlivých peňažných súm, ktoré žalovaný žalobkyni postupne uhradil. Správne súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že skutočné náklady spojené s užívaním bytu za rok 2016 boli vo výške 871,52 eura (predpis 1 493,64 eura a preplatok vo výške 622,12 eura). Za dodávku elektriny vystavila spoločnosť GEON, a.s. faktúru za mesiac apríl 2016 vo výške 13,78 eura, za marec 2016 vo výške 14,83 eura, február 2016 vo výške 15,46 eura, december 2015 vo výške 20,53 eura, november 2015 vo výške 19,76 eura, október 2015 vo výške 22,03 eura, september 2015 vo výške 20,83 eura, august 2015 vo výške 19,00 eur, júl 2015 vo výške 20,22 eura, jún 2015 vo výške 18,68 eura, máj 2015 vo výške 24,34 eura, apríl 2015 vo výške 13,34 eura. Skutočné náklady spojené s užívaním bytu za rok 2015 boli vo výške 1 273,10 eura (predpis 1 493,64 eura a preplatok vo výške 220,54 eura). Skutočné náklady spojené s užívaním bytu za rok 2014 boli vo výške 1 277,64 eura (predpis 1 493,64 eura a preplatok 216,00 eur). Spoločnosť GEON, a.s. vystavila faktúru za dodávku elektriny za august 2014 vo výške 17,22 eura, za júl 2014 vo výške 21,24 eura, za jún 2014 vo výške 19,82 eura, za máj 2014 vo výške 19,19 eura, za apríl 2014 vo výške 18,24 eura, za marec 2014 vo výške 20,77 eura, za mesiac február 2014 vo výške 19,34 eura, za mesiac január 2014 vo výške 33,96 eura. Spoločnosť GEON, a.s. vystavila faktúru za dodávku elektriny za september 2013 na sumu 38,83 eura, za október 2013 vo výške 21,60 eura, za november 2013 vo výške 28,30 eura, za december 2013 vo výške 28,80 eura. Skutočné náklady spojené s užívaním bytu za rok 2013 teda boli vo výške 1 395,69 eura (predpis 1 493,64 eura a preplatok vo výške 91,27 eura). V súvislosti s vyúčtovaním nákladov za spotrebované energie a plnenia spojené s užívaním predmetného bytu súd prvej inštancie správne poukázal na to, že hoci podľa článku III ods. 3 nájomnej zmluvy si zmluvné strany dohodli splatnosť preplatku, prípadne nedoplatku tak, že prenajímateľ je povinný vrátiť preplatok (prípadne nájomca zaplatiť nedoplatok) do 7 dní od predloženia/doručenia ročného zúčtovania nájomcovi, žalobkyňa vyúčtovanie od správcu bytového domu žalovanému nepredložila a doložila ho až počas tohto konania, podaním doručeným súdu dňa 14.07.2017, ktoré podanie bolo žalovanému cestou jeho právnej zástupkyne doručené dňa 07.09.2017, pričom k tomuto podaniu neboli pripojené faktúry za elektrinu od spoločnosti GEON, a.s., preto ho nemožno považovať za splnenie povinnosti žalobkyne podľa článku III., odsek 3 druhej nájomnej zmluvy a tieto faktúry za spotrebu elektriny v roku 2014 boli predložené žalobkyňou až v máji 2022 a v nadväznosti na takto skompletizované listinné dôkazy následne strany v súčinnosti so súdom na pojednávaní dňa 28.09.2022 dospeli k nesporným skutkovým tvrdeniam ohľadne skutočnej spotreby za platby spojené s užívaním bytu. 11. Nedôvodne žalobkyňa prvoinštančnému súdu vytýka, že nedostatočne vyhodnotil pre posúdenie sporu dôležitú skutočnosť, že úhradu nákladov za spotrebu elektriny dodávateľovi - spoločnosti GEON, a.s. sa platila mesačne podľa skutočnej spotreby, táto spoločnosť nepredkladá vyúčtovanie, a preto nemohol vzniknúť preplatok, ani nedoplatok, spotreba elektriny bola krytá preddavkom, pričom z tohto
dôvodu neobstojí záver súdu prvej inštancie, že sa žalovaný, ktorý naviac ignoroval jej výzvy na stretnutie ohľadne zúčtovania platieb a svojím konaním bránil doručeniu resp. prevzatiu vyúčtovania, sa dozvedel o vyúčtovaní spotreby elektriny až počas pojednávania. Z hľadiska vzniku práva na úhradu dlžnej sumy uplatnenej podanou žalobou je totiž významné, že podľa výslovnej dohody sporových strán v nájomnej zmluve, že v celkovej výške nájomného (650 eur) sú zahrnuté aj zálohové platby na úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu vo výške 130,00 eur (za dodávku vody a stočné 55,00 eur, za spotrebu elektriny 20,00 eura za kúrenie 50,00 eur), ktoré bolo nevyhnutné zúčtovať, a to v zmysle článku III. odsek 3 nájomnej zmluvy tak, že žalobkyňa vykoná ročné zúčtovanie zálohových platieb za služby spojené s užívaním bytu a predloží ho žalovanému, pričom je povinná vrátiť žalovanému ako nájomcovi prípadný preplatok a žalovaný ako nájomca je povinný zaplatiť prípadný nedoplatok žalobkyni (až) do 7 dní odo dňa predloženia/doručenia ročného zúčtovania. Nie je sporné, že žalobkyňa žalovanému takéto vyúčtovania nepredkladala, pričom je bez významu, či bol v tomto smere žalovaný vo vzťahu k žalobkyni aktívny, keď nebolo preukázané, že by žalobkyni bránila akákoľvek prekážka v doručení potrebných vyúčtovaní žalovanému bežným spôsobom, teda prostredníctvom pošty, prípadne e-mailu. To platí aj vo vzťahu k vyúčtovaniu elektriny dodávateľom GEON, a.s., na ktoré poukazuje žalobkyňa v odvolaní, keďže faktúry danej spoločnosti boli doručované žalobkyni a nie žalovanému. Správne potom súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že žalobkyňa ako prenajímateľka žalovanému ako nájomcovi vyúčtovala úhrady za dodávku služieb do predmetného bytu až v priebehu tohto konania; a tieto odvolacie námietky žalobkyne preto nemôžu obstáť. 12. Ostatné skutkové zistenia súdu prvej inštancie vyplývajú nepochybne z vykonaných dôkazov, pričom v konečnom dôsledku ani neboli medzi stranami sporné, a preto odvolací súd dospel k záveru, že skutkový stav veci bol súdom prvej inštancie ustálený dostatočne a správne. 13. Na základe správne ustáleného skutkového stavu veci, z ktorého v súlade s ust. § 383 C.s.p. vychádzal aj odvolací súd, keď neboli splnené podmienky na opakovanie ani doplnenie dokazovania, dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že podanej žalobe bolo v merite veci možné vyhovieť iba čiastočne. Na základe správneho výpočtu vyplývajúceho zo zúčtovania záloh na plnenia spojené s užívaním bytu, proti ktorému nemali námietky ani strany sporu, totiž dospel v súlade s obsahom nájomnej zmluvy k záveru, že spomedzi nárokov, na ktoré žalobkyni za žalované obdobie vznikol nárok, zostala žalovaným po započítaní a zohľadnení zúčtovania záloh na plnenia spojené s užívaním bytu neuhradená už iba suma 573,56 eura, ktorú napadnutým rozsudkom vo vyhovujúcom výroku žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni. 14. Prvoinštančný súd správne posúdil aj žalobkyňou vznesenú námietku premlčania pokiaľ ide o nároky žalovaného na vrátenie preplatkov za služby ako nedôvodnú, keď správne vychádzal z toho, že žalovanému proti žalobkyni právo na vrátenie týchto preplatkov vzniklo až v priebehu tohto sporu, pretože skôr, ako už bolo uvedené aj vyššie (najmä bod 11. zhora), mu žalobkyňa nepredložila vyúčtovanie nákladov, ktoré bolo podmienkou vzniku práva na vrátenie daných preplatkov, a preto žalovanému skôr, než v priebehu tohto konania nezačala plynúť premlčacia doba. Z tohto dôvodu sú neopodstatnené aj odvolacie námietky žalobkyne, podľa ktorých súd prvej inštancie otázku premlčania nesprávne posúdil. Odvolací súd sa aj v tomto smere v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. prvoinštančný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku, na ktorého obsah v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom nepovažuje za potrebné ďalšie závery opakovane uvádzať. 15. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď podanú žalobu zamietol v časti uplatnených úrokov z omeškania, nesúhlasí s názorom súdu o kogentnej povahe ustanovenia § 697 Občianskeho zákonníka s tým, že Občiansky zákonník dáva zmluvným stranám veľmi širokú voľnosť dohodnúť si zmluvné podmienky ľubovoľne pokiaľ zákon výslovne neustanovuje, že ak také ustanovenie zmluvy odporuje zákonu je neplatné, čo znamená, že ak by si zmluvné strany nedohodli sankciu za omeškanie s úhradou peňažného záväzku úrok z omeškania, platí sankcia podľa zákona poplatok z omeškania, pričom zmluvné strany si dohodli namiesto poplatku z omeškania úrok z omeškania, ktorý je vlastne výhodnejší pre dlžníka, odvolací súd sa ani s týmito jej námietkami nestotožnil. Prvoinštančný súd totiž v tomto smere vychádzal dôsledne z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 697 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých ak ide o omeškania so zaplatením nájomného alebo úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, prenajímateľ má právo požadovať iba poplatok z omeškania a nie úroky z omeškania, ktorých zaplatenia sa proti žalovanému domáha žalobkyňa (porov. napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.10.2012, sp. zn. 3 M Cdo 17/2011 a primerane aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.03.2003, sp. zn. 4 Cdo 140/02), pričom je nepochybné, že tieto ustanovenia majú kogentný charakter, a preto nie je možné sa od nich odchýliť dohodou zmluvných strán. Pokiaľ za tohto stavu strany sporu v nájomnej
zmluve dohodli pre prípad omeškania namiesto poplatku z omeškania úrok z omeškania, predmetné ustanovenie nájomnej zmluvy je vzhľadom na kogentný charakter vyššie citovaných ustanovení § 517 ods. 2 a § 697 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ustanoveniami zákona, od ktorých nie je možné sa odchýliť, podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Preto žalobkyni proti žalovanému vzniklo v súvislosti s jeho omeškaním s úhradou nájomného a za plnenia spojené s užívaním prenajatého bytu právo požadovať len zaplatenie poplatku z omeškania, ktorý však v tomto konaní priznať nežiada. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci, keď z uvedeného dôvodu v časti uplatnených úrokov z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol. 16. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že súd prvej inštancie pre účely rozhodnutia v napadnutej časti v preskúmavanej veci dostatočne a správne ustálil skutkový stav veci, na základe ktorého spor posúdil správne i po právnej stránke, keď v tejto časti dospel k záveru, že nie sú splnené predpoklady pre vyhovenie podanej žalobe, pretože v tejto časti žalobkyni právo uplatnené podanou žalobou nevzniklo. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (zamietajúcej) časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).