Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/862/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512209759 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2512209759.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a.s., Winterova 29, 921 29 Piešťany, IČO: 34144790, zastúpenej splnomocnenkyňou: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, IČO: 36866598, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, IČO: 00686832, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 14. novembra 2013 č. k. 10C/152/2012-100 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Piešťany zo 16. októbra 2015 č. k. 10C/152/2012-135 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že žalobkyňa je vlastníkom v celosti (podielom 1/1) nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX, nachádzajúcich sa v k. ú. S. a obci S. ako parcely registra „C“: -pozemok s p. č. 5819/6 o výmere 704 m2 (druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria), -pozemok s p. č. 7932/1 o výmere 12.179 m2 (druh pozemku: ostatné plochy), -pozemok s p. č. 7933/6 o výmere 515 m2 (druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria), -pozemok s p. č. 7934/11 o výmere 2.132 m2 (druh pozemku: ostatné plochy), -pozemok s p. č. 7935/8 o výmere 1.510 m2 (druh pozemku: ostatné plochy), -pozemok s p. č. 7935/9 o výmere 1.051 m2 (druh pozemku: ostatné plochy), a nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXXX, nachádzajúce sa v k. ú. S. a obci S. ako parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu ako: - pozemok s p. č. 5917/9 o výmere 81 m2 (druh pozemku: ostatné plochy), - pozemok s p. č. 5917/11 o výmere 26 m2 (druh pozemku: ostatné plochy), - pozemok s p. č. 5937/5 o výmere 171 m2 (druh pozemku: ostatné plochy), - pozemok s p. č. 5937/105 o výmere 5.316 m2 (druh pozemku: ostatné plochy); II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni k rukám jej právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 244,40 eur a náhradu iných trov konania v sume 99,50 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 80 písm. c/ O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 123 a § 124 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 2, § 5, § 10 ods. 2, § 11 ods. 1 a 2, § 12 ods. 2 písm. a/ a b/, § 15 ods. 1, § 47 ods. 1 (odcitovaním jeho znenia pri jeho nesprávnom označení za § 47c) a § 47c zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Vecne dôvodil, že predmetom sporu je určenie vlastníckeho práva k pozemkom presne vymedzeným vo výroku rozsudku. Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam dôvodiac, že vlastníctvo k nim nadobudla s nadobudnutím vlastníctva všetkého majetku celého privatizovaného podniku Slovenské liečebné kúpele, š. p., Winterova 29, Piešťany, IČO: 00165441, ktoré ako nehnuteľné veci ku dňu zrušenia tohto podniku bez likvidácie patrili do majetku tohto štátneho podniku a neboli po privatizácii v katastri nehnuteľností zapísané v prospech žalobkyne a v súčasnosti sú evidované vo vlastníctve žalovanej v podiele 1/1, zapísané na LV č. XXXX a LV č. XXXXX (pre k. ú. S.), naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodnila tým, že bez tohto určenia je jej právne postavenie ohľadom vlastníctva k sporným pozemkom neisté, nakoľko žalovaná jej vlastnícke právo neuznáva a bez požadovaného určenia vlastníckeho práva Správa katastra nevykoná zápis vlastníckeho práva na ňu k sporným pozemkom, ďalej ho zdôvodnila tiež tým, že týmto spôsobom sa odstráni medzi stranami konania právna neistota ohľadom vlastníctva k sporným pozemkom. Žalovaná považovala žalobu za nedôvodnú, nakoľko sporné nehnuteľnosti neboli uvedené v špecifikácii nehnuteľností privatizačného projektu registra č. 219, neprešli na FNM SR, nemohli byť vložené do založenej akciovej spoločnosti, predložila privatizačný projekt v rozsahu týkajúcom sa nehnuteľného majetku, zároveň poukázala na to, že sporné nehnuteľnosti neboli ani len zahrnuté do znaleckého posudku č. 13/1995, na základe ktorého bola určená trhová hodnota privatizovaného štátneho podniku. Bola názoru, že § 15 z. č. 92/1991 Zb. sa vzťahuje len na práva a povinnosti, ale nie neznámy majetok. Pri nehnuteľnostiach neuvedených v privatizačnom projekte odkázala na § 37 O. z.. Štátny podnik nebol vlastníkom sporných nehnuteľností, tieto vlastnil štát a štátny podnik mal len právo hospodárenia s nimi. Ďalej argumentovala, že zákon č. 92/1991 Zb. je zákonom lex specialis k všeobecným právnym predpisom ako je O. z., podmienkou privatizácie rozsahu majetku je podľa § 9 z. č. 92/1991 Zb. aj špecifikácia nehnuteľností, pokiaľ nehnuteľnosť nebola presne špecifikovaná v privatizačnom projekte podľa § 37 O. z., ide podľa nej o neplatný právny úkon. Vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam bolo na príslušné listy vlastníctva zapísané podľa jej názoru v zmysle § 47c z. č. 92/1991 Zb., nakoľko išlo o nesprivatizované nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie bol názoru, že vzhľadom na predmet sporu má žalobkyňa naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe, nakoľko bez rozhodnutia súdu bude i naďalej jej právne postavenie neisté. Vysporiadal sa aj s predbežnou otázkou, či pri privatizácii majetku štátneho podniku Slovenské liečebné kúpele, š. p., Piešťany prešli na Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej aj „FNM SR“) všetky práva, povinnosti, záväzky (t. j. celý majetok) a následne boli ako celok vložené ako základné imanie do akciovej spoločnosti žalobkyne, ďalej či v rámci privatizačného projektu boli vymedzené nehnuteľnosti, ktoré výslovne neprešli z FNM SR na žalobkyňu. Dôvodil, že štátny podnik Slovenské liečebné kúpele, š. p. bol pôvodne vlastníkom sporných pozemkov, tieto boli zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. S. v časti „B“ ako parcely č.: 5937/2, 5937/5, 5937/11, 5942/7, 5946/1, 5946/4, 5946/8, 5917/9, 5917/11, keď pôvodne boli zapísané v PK vložke č. 7686. Aj v súčasnosti sú na LV č. XXXX evidované vo vlastníctve žalobkyne nehnuteľnosti v k. ú. S., okrem parciel špecifikovaných vo výroku rozsudku. Sporné pozemky boli ako neidentické evidované v časti „D“ LV č. XXXX a následne bez právneho titulu zaevidované Správou katastra Piešťany do časti „D“ LV č. XXXX v prospech žalovanej. Žalovaná nepreukázala, na základe akého titulu sporné nehnuteľnosti prešli do jeho vlastníctva. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že Slovenské liečebné kúpele, š. p. Piešťany boli privatizované v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Celý štátny podnik bol zrušený bez likvidácie, všetky práva a záväzky zrušeného štátneho podniku prešli v zmysle rozhodnutia MZ SR č. 1306/1996-A z 30.5.1996 na FNM SR a následne na ním založenú spoločnosť Slovenské liečebné kúpele Piešťany, a. s.. Žalobkyňa bola založená zakladateľskou listinou z 29.5.1996. Z listov vlastníctva a obsahu privatizačného projektu mal tiež za preukázané, že sporné nehnuteľnosti boli preukázateľne pôvodne v užívaní Slovenských liečebných kúpeľov, štátny podnik Piešťany, evidované na liste vlastníctva či už v časti „C“ alebo časti „D“. Z vykonaného dokazovania ustálil, že FNM SR v návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (tvoriacim majetok zrušeného štátneho podniku) neuviedol neidentické pozemky evidované v časti „D“ LV č. XXXX, preto neboli logicky v prospech vlastníctva žalobkyne zavkladované. Po schválení ROEP-u boli zidentifikované ďalšie neidentické pozemky evidované v časti „D“ LV č. XXXX a zapísané na LV č. XXXXX ako parcely registra „E“ a to parc. č. 5917/9 o výmere 81 m2, parc. č. 5917/11 o výmere 26 m2, parc. č. 5937/5 o výmere 171 m2, parc. č. 5937/105 o výmere 5.316 m2 do vlastníctva žalovanej. Sporné parcely neboli presne špecifikované ako predmet základného imania, ale súd prvej inštancie v zmysle § 15 z. č. 92/1991 Zb. ustálil, že prešli na žalobkyňu ako univerzálneho právneho nástupcu (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 88/97). Vychádzal pritom nielen z obsahu výpisov z obchodného registra štátneho podniku či žalobkyne, ale logickým výkladom § 15 citovaného zákona dospel k záveru, že vložením majetku štátneho podniku do základného kapitálu obchodnej spoločnosti žalobkyne prešlo na žalobkyňu ku dňu účinnosti zmluvy vlastnícke právo aj k sporným nehnuteľnostiam. Tieto sporné nehnuteľnosti súd prvej inštancie podradil pod slovné spojenie „iné práva a záväzky“ s tým, že ide o iné, neoznačené práva a záväzky, t. j. ktoré sa príkladmo zistia dodatočne. Pri týchto záveroch vychádzal aj z výpisu obchodného registra štátneho podniku, kde je výslovne uvedené, že všetky práva, majetok a záväzky prechádzajú na FNM SR a ním založenú SLK, a.s.. Aj vo výpise z obchodného registra žalobkyne je uvedené že na ňu prešli všetky práva a záväzky zrušeného štátneho podniku. Taktiež zo samotného rozhodnutia MZ SR č. 1306/1996-A z 30.5.1996 vyplýva, že na FNM prechádzajú práva a záväzky a v odôvodnení sa uvádza „celý majetok“. Nikde v listinných dôkazoch nie je uvedené, že sporné nehnuteľnosti by nemali byť sprivatizované resp. že by spadali pod režim § 47c/ citovaného zákona. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, že sa pri sporných nehnuteľnostiach aplikoval § 47c/ citovaného zákona. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že na sporné pozemky sa nevzťahovala výnimka podľa § 10 ods. 2 z. č. 92/1991 Zb.. Súd prvej inštancie vyhodnotil všetky listinné dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že žalobkyňa je akciovou spoločnosťou založenou FNM SR a univerzálnym právnym nástupcom (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 88/97) štátneho podniku Slovenské liečebné kúpele, š. p., Winterova 29, Piešťany, IČO: 00165441. Je vlastníkom sporných pozemkov zo zákona na základe privatizácie „celého“ podniku Slovenské liečebné kúpele, š. p., lebo zakladateľ tento štátny podnik zrušil bez likvidácie v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., následne podľa § 11 ods. 2 uvedeného zákona „všetok“ majetok zrušeného štátneho podniku prešiel na FNM SR a následne do základného imania novovzniknutej spoločnosti (t. j. žalobkyne), z ktorých dôvodov považoval žalobu za dôvodnú v celom rozsahu. S požiadavkou žalovanej aplikovať § 37 O. z. pri privatizačnom projekte sa vysporiadal tak, že vychádzal z toho, že privatizačný projekt ako operatívny nástroj odštátnenia a privatizácie sa v zákone charakterizuje tak, že ide o súhrn ekonomických, technických, majetkových a ďalších údajov, za vypracovanie návrhu privatizačného projektu zodpovedá zakladateľ a súd prvej inštancie bol názoru, že samotné rozhodovanie o privatizácii podlieha osobitnému režimu s vymedzeným orgánom, ktorému prislúcha o nej rozhodnúť, z ktorých dôvodov sa na rozhodnutie o privatizácii (či na privatizačný projekt) nevzťahujú všeobecné ustanovenia o správnom konaní. Z týchto dôvodov samotný privatizačný projekt nie je preskúmateľný súdom (uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 266/2007) a preto v tomto konkrétnom prípade nepoužil § 37 O. z.. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p., Vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, v znení účinnom od 1.1.2009, vecne priznaním žalobkyni náhrady iných trov konania v sume 99,50 eur (za súdny poplatok za návrh) a trov právneho zastúpenia v ňou vyčíslenej sume 244,40 eur k rukám jej právneho zástupcu, majúc trovy právneho zastúpenia za správne vyčíslené v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ advokátskej tarify ak odmena za jeden úkon je 60,08 eur, tieto pozostávajú z: 3 x úkon právnej služby v roku 2013 t. j. 180,24 (prevzatie a príprava, 2 x zastupovanie na pojednávaní), 3 x režijný paušál á 7,81 eur; 20% DPH z uvedených súm t. j. 40,73 eur. Opravným uznesením v záhlaví napadnutého rozsudku opravil označenie žalovanej tak, že žalovanou je: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, IČO: 00 686 832. Právne jeho vydanie odôvodnil ust. § 164 O.s.p. a vecne zrejmou nesprávnosťou (s potrebou jej opravy) v označení žalovanej v záhlaví napadnutého rozsudku, kde bola žalovaná označená: Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, IČO: 00 686 832, keď zo žaloby je zrejmé, že žalovanou v tomto konaní je Slovenská republika, pričom Ministerstvo hospodárstva je len osobou, prostredníctvom ktorej štát koná. 2. Proti tomu rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalovaná s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby, alternatívne navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podané odvolanie právne odôvodnila ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p.. Mala za to, že súd prvej inštancie v podstate správne zistil skutkový stav veci, ale vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak sa stotožnil s názorom právneho zástupcu žalobkyne, že žalobkyňa je právnym nástupcom privatizovaného, ale zaniknutého štátneho podniku, ktorý bol celý privatizovaný podľa zákona č. 92/91 Zb. v znení neskorších predpisov. Právny zástupca žalobkyne svoj názor podoprel mimo iného aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 88/97, avšak podľa názoru odvolateľky, takýto výklad uvedeného rozsudku je zavádzajúci, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyslovil záver, že nový vlastník privatizovaného štátneho podniku je jeho univerzálnym nástupcom, ale konštatoval, že „nový vlastník privatizovaného majetku sa stáva právnym nástupcom privatizovaného subjektu a prechádzajú naňho spolu s vlastníckym právom k privatizovanému majetku aj práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane neznámych. Nový vlastník privatizovaného majetku, teda vstupuje do vlastníckych práv a záväzkov privatizovaného subjektu a stáva sa zo zákona jeho univerzálnym nástupcom“. Z uvedeného vyplýva, že právne nástupníctvo sa viaže výlučne iba k sprivatizovanému majetku, ktorý je evidovaný v príslušnom privatizačnom projekte a nie k celému majetku privatizovaného štátneho podniku, ktorý bol v jeho hospodárskej správe. V danom prípade je jednoznačne preukázané, že predmetné pozemky neboli evidované v špecifikácii nehnuteľného majetku podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 92/91 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov a preto vyššie uvedené nehnuteľnosti neprešli na nového vlastníka SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s.. Podaním z 20.1.2014 doplnila svoje odvolanie (odvolanie i jeho doplnenie podané pred účinným doručením jej napadnutého rozsudku, poznámka odvolacieho súdu) tak, že sa k tvrdeniam súdu prvej inštancie, že žalovaná nepreukázala, na základe akého titulu sporné nehnuteľnosti prešli do jej vlastníctva, vyjadrila tak, že žalovanej nezaniklo vlastnícke právo k časti nesprivatizovaného majetku, nakoľko tento zostal vo vlastníctve štátu v hospodárskej správe príslušného zrušeného štátneho podniku a ust. § 47c ods. 1 zákona č. 92/91 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu v znení neskorších predpisov rieši iba správu tohto majetku priamo zo zákona, z čoho vyplýva, že aj príslušná správa katastra pri riešení ROEP-u a na základe Ministerstvom hospodárstva SR predložených dokladov, zapísala vlastníctvo predmetných nehnuteľností na žalovanú - v správe Ministerstva hospodárstva SR, na základe záznamu podľa § 34 a nasl. ustanovení zákona č. 162/95 Zb. v znení neskorších predpisov, čiže v danom prípade došlo iba k zmene správcu štátneho majetku a tým sa naplnil účel vyššie citovaného ustanovenia a zároveň predmetné nehnuteľnosti boli pripravené na ich predaj, v danom prípade na delimitáciu na obec. Súd prvej inštancie v predmetnom rozsudku deklaroval splnenie podmienok uvedených v § 47c ods. 1 zákona č. 92/91 Zb. a to zrušenie privatizovaného štátneho podniku a jeho výmaz z obchodného registra, ale v ďalšej časti už uviedol nesprávne znenie § 47c ods. 1 zákona č. 92/91 Zb., keď uviedol jeho znenie, ktoré rieši problematiku vyriešenia oprávneného reštitučného nároku (§ 47 ods. 1 citovaného zákona). V diskusii na pojednávaní 14.11.2013 právny zástupca žalobkyne použil zužujúci výklad § 47c ods. 1 citovaného zákona, ktorý sa vzťahu iba na majetok, ktorý bol vyňatý z privatizácie, s ktorým sa stotožnil aj súd prvej inštancie, keď skonštatoval, že sa vysporiadal aj s § 47c a logickým výkladom mu z toho vychádza, že v tomto paragrafe sa má na mysli majetok, ktorý sa nesmie privatizovať, ale má za to, že sporné nehnuteľnosti nespadajú pod toto ustanovenie. Podľa názoru odvolateľky takýto výklad je zužujúci až do takej miery, že v podstate takýto prípad reálne ani nemôže vzniknúť, nakoľko Ústava SR a uvedený zákon presne (taxatívne) vymedzuje majetok, ktorý nie je možné privatizovať a zároveň ukladá aj povinnosti likvidátora štátneho podniku (§ 47b citovaného zákona). Podľa názoru odvolateľky pojem „nebolo možné“ je nutné vykladať doslovne, v tom zmysle, že neidentické nehnuteľnosti nebolo možné zo zákona zapísať do príslušného katastra nehnuteľností podľa zákona č. 162/1995 Z. z., ako aj v zmysle § 37 O. z., a preto ich štátny podnik nemohol zapísať do evidencie privatizovaných nehnuteľností. Pojem „z akýchkoľvek dôvodov privatizovať“ je rozširujúci, nakoľko v takýchto prípadoch sa neskúma dôvod, prečo časť majetku štátu nebola privatizovaná, ale iba dve vyššie uvedené podmienky. Predmetným rozsudkom súd prvej inštancie v podstate umožnil žalobkyni získať neoprávnený majetkový prospech podľa § 451 a nasl. O. z., nakoľko vyššie uvedené nehnuteľnosti neboli predmetom znaleckého posudku č. 13/1995, ktorý stanovoval trhovú hodnotu privatizovaného podniku Slovenské liečebné kúpele š. p. Piešťany. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa za predmetné pozemky nezaplatila, nehovoriac o nákladoch žalovanej, spojených so zabezpečovaním identifikácie pozemkov. V prípade, ak sa odvolací súd stotožní so závermi rozsudku súdu prvej inštancie, navrhli pripustiť dovolanie podľa § 238 ods. 3 O. s. p., pretože ide o rozhodnutie zásadného významu. Rozhodnutie zásadného významu spočíva v otázke: V prípade privatizácie celého štátneho podniku jeho nový vlastník sa stáva univerzálnym právnym nástupcom celého majetku štátneho podniku, aj toho, ktorý nebol predmetom privatizácie? 3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zákonnosti. Konštatovala, že súd prvej inštancie správne a úplne zistil skutkový stav, že štátny podnik Slovenské liečebné kúpele, š. p., Piešťany bol pôvodným vlastníkom sporných pozemkov, tieto boli pre tento štátny podnik zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. S., správne sa vysporiadal s predbežnou právnou otázkou, že pri privatizácii majetku (celého) štátneho podniku Slovenské liečebné kúpele, š. p., Piešťany prešli na FNM SR všetky práva, povinnosti, záväzky (t. j. celý majetok) privatizovaného štátneho podniku a následne boli ako celok vložené ako základné imanie do akciovej spoločnosti žalobkyne, tiež správne zistil, že neexistovalo také vymedzenie pozemkov, ktoré by podľa privatizačného projektu na žalobkyňu z FNM SR neprešli, správne ustálil, že Slovenské liečebné kúpele, š. p., Piešťany boli privatizované v zmysle zákona č. 92/91 Zb. ako celý podnik (nie časť podniku) a celý štátny podnik bol zrušený bez likvidácie, všetky práva a záväzky zrušeného štátneho podniku prešli v zmysle rozhodnutia MZ SR č. 1306/1996-A z 30.5.1996 na FNM SR a následne na ním založenú obchodnú spoločnosť SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a.s., t. j. na žalobkyňu ako univerzálneho právneho nástupcu po zrušenom štátnom podniku. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 92/91 Zb. majetok FNM SR nie je vo vlastníctve štátu a možno ho použiť len na účely ustanovené týmto zákonom. Žalovaná sa preto nikdy nemohla stať vlastníkom predmetných pozemkov, pretože zákon č. 92/91 Zb. nepripúšťa, aby tieto pozemky vlastnil štát. Majetok pôvodného štátneho podniku dňom zrušenia štátneho podniku prešiel na FNM SR podľa § 11 ods. 2 zákona č. 92/91 Zb., pretože bol zrušený celý štátny podnik bez likvidácie v zmysle ust. § 11 ods. 1 a § 2 zákona č. 92/91 Zb. a majetkom podniku je tak podľa ust. § 2 všetko, t. j. najmä súhrn vecí, ku ktorým má podnik právo hospodárenia, alebo ktoré sú v jeho vlastníctve - t. j. privatizovaným majetkom je v tomto prípade celý podnik. Opakom by bolo vyňatie časti podniku ku dňu určenému fondom, čo v prípade privatizácie Slovenských liečebných kúpeľov, š. p., Piešťany nenastalo. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 92/91 Zb. s vlastníckym právom k privatizovanému majetku (t. j. k celému podniku v tejto veci) prechádzajú na jeho nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane neznámych. Toto zákonné ustanovenie je v doterajšej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) vždy vykladané tak, že ide o univerzálne právne nástupníctvo nadobúdateľa pri privatizovanom štátnom podniku (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 889/97). Iná právna situácia ani nie je možná vzhľadom na zánik privatizovaného štátneho podniku bez likvidácie, ktorého právnym nástupcom je nadobúdateľ celého podniku, v tomto prípade žalobkyňa. Na predmetné pozemky sa nepoužije ust. § 47c ods. 1 zákona č. 92/91 Zb., pretože nešlo o také pozemky, ktoré by z akéhokoľvek (právneho) dôvodu nebolo možné privatizovať. Dôvody, pre ktoré nebolo možné niektorý majetok privatizovať, boli právne reštriktívne definované v ust. § 1 ods. 3, § 3 ods. 1, § 4 zákona č. 92/91 Zb. v znení do 18.11.1996 a neskôr aj v § 10 ods. 2 uvedeného zákona (nemožnosť privatizovania tzv. strategických podnikov). Tieto zákonom ustanovené prípady sa netýkali predmetných pozemkov. Žalovaná netvrdila v prvostupňovom konaní žiaden konkrétny dôvod, prečo by predmetné pozemky nemohli byť privatizované. V doplnení odvolania žalovanej, po uplynutí lehoty na podanie odvolania, žalovaná potvrdzuje neexistenciu ktoréhokoľvek zákonného dôvodu v zmysle § 47c ods. 1 zákona č. 92/91 Zb., keď v doplnení odvolania doznáva, že jej názor o aplikácii § 47c ods. 1 zákona č. 92/91 Zb. je daný iba tým, že neidentické parcely údajne nebolo možné zo zákona zapísať do príslušného katastra nehnuteľností, a preto ich štátny podnik nemohol zapísať do evidencie privatizovaných nehnuteľností. S takýmto názorom žalovanej žalobkyňa nesúhlasila, pretože tieto pozemky boli zapísané v katastri nehnuteľností v LV č. XXXX v časti „D“ LV ako pozemky - parcely neidentické. Tento žalovanou až v oneskorene podanom doplnení odvolania uvádzaný dôvod neobstojí predovšetkým z dôvodu, že žiaden právny predpis nestanovil nemožnosť prechodu takého majetku, keďže právny predpis by musel výslovne stanoviť nemožnosť privatizácie takého nehnuteľného majetku, ktorý je evidovaný v časti „D“ LV ako parcela neidentická. Podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 92/91 Zb. nejde o prevod, ale o prechod majetku. Preto nadobúdateľ vstupuje do rovnakého právneho postavenia do práv a povinností zaniknutého štátneho podniku, aké mal podnik zrušený bez likvidácie. Aj pozemky, evidované v katastri nehnuteľností ako parcely neidentické, sú existujúcim majetkom, sú pozemkami evidovanými v katastri nehnuteľností. Rovnako je tomu pri prechode pozemkov v prípade dedenia, ktoré môžu byť parcely neidentické, čo je rovnaká právna situácia univerzálnej právnej sankcie (správne sukcesie). Iba v prípade, ak by zákon ustanovil presne pre situáciu, že pozemky evidované v katastri nehnuteľností ako parcely neidentické nemožno privatizovať podľa zákona č. 92/91 Zb., tak iba vtedy by sa mohlo použiť znenie ustanovenia § 47c ods. 1 zákona č. 92/91 Zb. v tejto právnej veci. Zákon tak však nestanovil. Namietla v zmysle § 205a ods. 1 O. s. p., že skutočnosti, ktoré žalovanou neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, nemôžu byť odvolacím dôvodom. Taktiež dôvody odvolania nemôže odvolateľ rozšíriť po uplynutí lehoty na odvolanie v zmysle § 205 ods. 3 O. s. p.. Avšak aj v prípade, ak by žalovaná uviedla túto obranu už pred súdom prvej inštancie, obrana by nemohla obstáť práve z dôvodu neexistencie takej právnej úpravy, ktorá by spod privatizácie vylúčila nehnuteľný majetok, ktorý je v katastri nehnuteľností evidovaný v časti „D“ LV ako tzv. neidentická parcela. Prechodom privatizovaného podniku totiž prechádza najskôr na FNM SR a následne na ním založenú obchodnú spoločnosť (nadobúdateľa) celý podnik, t. j. aj pozemky evidované v LV v časti „D“ LV (ako pozemky - parcely neidentické). Žalovaná sa ani nesnaží tvrdiť, že by existoval nejaký zákonný dôvod nemožnosti privatizácie predmetných nehnuteľností. Aj pozemky tzv. neidentické sa totiž evidujú (zapisujú) v katastri nehnuteľností, čo preukazuje aj dôkaz a to v konaní predložený výpis z LV č. XXXX pre k. ú. S., v ktorom sú v časti „D“ LV tieto pozemky evidované. Celá táto nová argumentácia žalovanej ohľadom údajnej nemožnosti privatizácie neidentickej parcely je v rozpore s platným právom. Pozemok ako predmet občianskoprávnych vzťahov neprestáva existovať v prípade, ak je evidovaný v katastri nehnuteľností ako neidentická parcela. Poukázala na § 118 ods. 1, § 119 ods. 1 a 2 O. z. a § 3 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností s tým, že predmetné pozemky boli v katastri nehnuteľností riadne evidované, a to ako pôvodné pozemkovo-knižné pozemky evidované v PKV č. 7686 pre k. ú. S. a tiež ako pozemky registrované na LV č. XXXX. V podaní z 13.1.2016 žalobkyňa uviedla, že žalovaná prevzala rozsudok riadne 26.10.2015, kedy jej začala plynúť 15 dňová lehota na podanie odvolania proti doručovanému rozsudku, ktorá márne uplynula 10.11.2015 bez toho, aby žalovaná voči doručenému rozsudku podala odvolanie, žalobkyňa bola názoru, že napadnutý rozsudok je právoplatný od 11.11.2015. Ďalej dôvodila, že proti rozsudku, doručovanému v mesiaci december 2013 nepodala odvolanie žalovaná, ktorou je Slovenská republika, pretože podanie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky z 27.12.2013, označené ako odvolanie, v celom texte neobsahuje označenie žalovanej názvom Slovenská republika a odvolanie tak nepodala žalovaná. Na prvej strane odvolania z 27.12.2013 sa uvádza označenie: „Odporca: SR - Ministerstvo hospodárstva SR“, čo nie je označenie žiadnej existujúcej osoby, teda ani označenie štátu Slovenská republika. Pri podpise na druhej strane odvolania je označený len príslušný minister a na odtlačku pečiatky je len názov orgánu štátu: Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré však má samostatnú právnu subjektivitu a koná za seba, nie za štát Slovenská republika, pokiaľ to v podaní jasne neuvedie, také označenie žalovanej však v podanom odvolaní úplne absentuje. Preto namietla, že odvolanie bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, čo je dôvodom na odmietnutie odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.. Opravné uznesenie doručované spolu s rozsudkom nadobudlo právoplatnosť 11.11.2015, čo je na ňom vyznačené. Uzavrela, že zjavne nejde svojím obsahom o odvolanie štátu Slovenská republika, teda žalovanej, ale Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré ale nie je oprávnené podať odvolanie vo vlastnom mene v tomto konaní. S podaným odvolaním ani jeho doplnením žalobkyňa nesúhlasí, nejde o odvolanie žalovanej. V ostatnom podaní žiadala odvolanie odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou, alternatívne žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. 4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalovanej považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. 6. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné: 7. V prvom rade je potrebné uviesť, že odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že doplnenie odvolania bolo žalovanou podané po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania, a to z dôvodu, že odvolanie i jeho doplnenie boli žalovanou podané pred účinným doručením jej napadnutého rozsudku, ku ktorému prišlo až 26.10.2015 (doručenka pri č. l. 136), keď predchádzajúce doručenie nebolo právne účinné (pre nesprávne označenie žalovanej na doručenke, viď doručenku pri č. l. 116). Z uvedeného vyplýva, že sa nie je možné stotožniť ani s jej názorom, že odvolateľka rozšírila odvolanie po uplynutí lehoty na odvolanie, a to opäť s poukazom na skutočnosť, že odvolanie i jeho doplnenie boli podané žalovanou pred účinným doručením jej písomného vyhotovenia rozsudku. Rovnako odvolací súd nezdieľa ani neskorší názor žalobkyne o nepodaní odvolania žalovanou, nakoľko odvolanie, ktoré sa podalo po vyhlásení rozsudku, je účinné aj vtedy, keď k nemu došlo ešte pred doručením rozsudku, a teda pred začiatkom plynutia odvolacej lehoty (viď Zborník IV /s. 764/, 1Cz 84/73), preto pokiaľ žalovaná podala odvolanie i jeho doplnenie po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie pred jeho účinným doručením, je potrebné odvolanie i jeho doplnenie považovať za účinné odvolanie. Odvolací súd nezdieľa ani názor žalobkyne, že podané odvolanie a jeho doplnenie nebolo podané oprávnenou osobou z dôvodu jeho podania štátnym orgánom (so samostatnou právnou subjektivitou a teda možnosťou konať sám za seba ale i za štát v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, ak je to v podaní jasne uvedené) a nie štátom. Z obsahu oboch podaní jednoznačne vyplýva ich podanie v mene štátu, nakoľko sa v nich uvádza, že odvolanie podáva odporca (žalovaná), ktorý je v oboch podaniach označený: SR (Slovenská republika) s uvedením tam aj štátneho orgánu (Ministerstvo hospodárstva SR), ktorý za štát koná, preto je zrejmé, že ide o odvolanie štátu podané prostredníctvom príslušného štátneho orgánu (pri odvolaní podanom do 30.6.2016 viď § 21 ods. 4 O. s. p.), podpísané jeho vtedajším ministrom a nie je tu dôvod na odmietnutie odvolania. Odvolací súd sa nestotožnil ani s jej námietkou, že odvolateľka uplatňuje v odvolaní skutočnosti, ktoré ňou neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie (že neidentické parcely nemohli byť zapísané do evidencie privatizovaných nehnuteľností), nakoľko k tejto otázke sa žalovaná vyjadrovala už na pojednávaní 22.10.2013, kde uviedla, že predmetom privatizácie boli pozemky v stave EN). 8. Odvolací súd je názoru, že na strane žalobkyne bola splnená podmienka existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko podaným určovacím petitom je možné dosiahnuť odstránenie spornosti práva žalobkyne resp. neistoty v jeho právnom vzťahu, nakoľko súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností. Ak je teda žalovaná zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností, má žalobkyňa naliehavý právny záujem na určení jej vlastníckeho práva, lebo také rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (viď ZSP 4/2003 str. 103). 9. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení účinnom do 18.11.1996, s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú na nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane neznámych. Zákon č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov stanovil zásady a podmienky prevodu majetku štátu na iné osoby. Za majetok štátu podliehajúci prevodu považuje taký majetok, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a štátne organizácie alebo ktorý je v správe Slovenského pozemkového fondu, vrátane ich majetkových účastí na podnikaní iných právnických osôb. Prevod majetku štátu sa môže vykonať buď na základe rozhodnutia o privatizácii podniku alebo jeho časti alebo na základe rozhodnutia o privatizácii majetkovej účasti štátu na podnikaní inej právnickej osoby vydaného na základe privatizačného projektu. Po vydaní rozhodnutia o privatizácii zakladateľ podnik zruší bez likvidácie a dňom zrušenia prechádza majetok privatizovaného podniku do vlastníctva Fondu národného majetku. Takto získaný majetok môže fond použiť len na účely stanovené v ustanovení § 12 uvedeného zákona, pričom je viazaný schváleným privatizačným projektom (rozhodnutím o privatizácii) a z tohto musí vychádzať aj ohľadne spôsobu privatizácie. Predajom privatizovaného majetku prechádzajú na nového vlastníka privatizovaného majetku ku dňu účinnosti zmluvy o predaji všetky vlastnícke práva k veciam, ako aj práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane neznámych. Nový vlastník privatizovaného majetku sa stáva právnym nástupcom privatizovaného subjektu a vstupuje univerzálne ex lege do jeho práv a záväzkov. Nadobúdateľ majetku privatizovaného podľa zák. č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov je univerzálnym právnym nástupcom privatizovaného subjektu. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.4 Cdo 88/97) Pre určenie privatizovaného majetku je rozhodujúce jeho vymedzenie v rozhodnutí podľa § 11 ods. 2 z. č. 92/1991 Zb. a v kúpnej zmluve, popr. v zakladateľskej listine subjektu, do ktorého základného kapitálu mal byť privatizovaný majetok vložený a teda nie v samotnom privatizačnom projekte, ktorý je iba podkladom pre privatizačný proces (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 15.4.2010 sp. zn. 32Cdo 3813/2008). Odvolací súd je názoru, že prevádzané podľa uvedeného zákona nemali byť majetkové hodnoty samé o sebe, ale podniky prípadne ich časti ako hospodárske jednotky, čo dovodzuje najmä z ustanovenia § 15 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú na nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane neznámych, aj z ods. 2 rovnakého ustanovenia, podľa ktorého prechod pohľadávok sa spravuje inak právnou úpravou postúpenia pohľadávky podľa osobitných predpisov. Zhodnú dikciu totiž majú aj ust. § 477 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. (normy vzniknutej v rovnakom časovom období ako zákon o veľkej privatizácii), upravujúce zmluvu o predaji podniku. 10. Proces posudzovania a schvaľovania privatizačného projektu je rozhodovaním iba o právnych pomeroch organizácie pri riadení jej hospodárskej činnosti; na postup príslušných orgánov štátnej správy (zakladateľa, ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku, vlády) sa správny poriadok (zák. č. 71/1967 Zb.) nevzťahuje a rozhodnutia nimi vydané nepodliehajú súdnemu preskúmaniu. (Uznesenie NS SR z 29.9.1992, 4 Sž 8/92) Zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, sa vzťahuje len na tzv. veľkú privatizáciu vo forme prevodu majetku štátu na iné osoby na základe privatizačných projektov, schválených či určených orgánmi verejnej moci, ktoré sú vyňaté z prieskumnej činnosti všeobecných súdov, a to či už civilnom procese (konanie o neplatnosť právnych úkonov) alebo v správnom súdnictve. Z uvedeného je zrejmé, že argumentácia žalovanou ust. § 37 O. z. v súvislosti s evidenciou privatizovaných nehnuteľností resp. privatizačným projektom nebola relevantná, nakoľko nepodliehajú súdnemu preskúmaniu, naviac sa z nej podávalo, že sa namieta neplatnosť niečoho čo v evidencii resp. projekte nie je. 11. Podľa § 47c ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení účinnom do 18.11.1996, majetok podniku alebo tie časti tohto majetku, ktoré nebolo možné z akýchkoľvek dôvodov privatizovať a podnik bol zrušený a vymazaný z obchodného registra, je v správe ministerstva. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že sporné pozemky nie sú majetkom, ktorý nebolo možné privatizovať (§ 1 ods. 3 a § 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení účinnom do 18.11.1996) a nemožno na ne aplikovať ust. § 47c z. č. 91/1991 Zb. v znení do 18.11.1996, ale je potrebné aplikovať § 15 ods. 1 uvedeného zákona. V prípade sporných nehnuteľností sa totiž z ničoho nepodáva, že by sa malo jednať o majetok, ktorý podľa ústavných alebo osobitných zákonov môže byť len vo vlastníctve štátu, žalovaná svoje tvrdenie, že neidentické parcely nebolo možné zapísať do evidencie privatizovaných nehnuteľností (z dôvodu, že neidentické nehnuteľnosti nebolo možné zapísať do príslušného katastra nehnuteľností podľa zákona č. 162/1995 Z. z.) bližšie nekonkretizovala, neuviedla prečo by malo byť podmienkou zápisu do evidencie privatizovaných nehnuteľností zapísanie nehnuteľností do katastra nehnuteľností podľa katastrálneho zákona, svoje tvrdenie nepreukázala. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že by sa v prípade sporných nehnuteľností jednalo o majetok, ktorý by bol navrhnutý alebo zaradený na prevod vlastníctva na iné právnické alebo fyzické osoby podľa osobitných predpisov ani že by existovalo rozhodnutie, že sa podľa týchto predpisov do zoznamu prevádzkovaných jednotiek určených na prevod nezaraďuje alebo že bol z tohto zoznamu vylúčený. 12. Možno teda uzavrieť, že žiadnym právnym úkonom ani inak vlastník Slovenské liečebné kúpele, štátny podnik, Piešťany, vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam pred privatizáciou nestratil, že žalobkyňa vlastníctvo k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nadobudla spolu s nadobudnutím vlastníctva všetkého - celého majetku privatizovaného podniku Slovenské liečebné kúpele, štátny podnik, Winterova 29, 921 29 Piešťany, ktoré ako nehnuteľné veci ku dňu zrušenia tohto štátneho podniku bez likvidácie patrili do majetku tohto štátneho podniku (§ 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby) a neboli po jeho privatizácii v katastri nehnuteľností zapísané v prospech žalobkyne a sú v súčasnosti evidované na LV č. XXXX a LV č. XX XXX pre k. ú. S. v prospech žalovanej. Žalobkyňa je univerzálnym právnym nástupcom štátneho podniku Slovenské liečebné kúpele, ktorý bol zrušený bez likvidácie, čo bolo preukázané a/ rozhodnutím FNM SR č. 434/1996 z 23.5.1996, b/ rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR č. 1306/1996-A z 30.5.1996, c/ výpisom z obchodného registra žalobkyne aj uvedeného štátneho podniku a od svojho vzniku je vlastníkom všetkého majetku, ktorý pôvodne tvoril majetok zrušeného štátneho podniku, teda aj nehnuteľností, ktoré sú v súčasnosti nesprávne evidované v katastri nehnuteľností v prospech žalovanej. 13. Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovanej zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 14. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho (odvolaním nespochybneného) rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie. 15. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. 16. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)