Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/774/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712201397 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2712201397.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: Tomáš Kušnír, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: Y. W., nar. X. E. XXXX, bytom M. A. XX, M., (do 30. júna 2016 za účasti niekdajšieho vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Spotrebiteľské združenie OSA, Fedinova 9, Bratislava, zastúpeného splnomocnenkyňou: HKP Legal, s.r.o. so sídlom Sasinkova 6, Bratislava), o zaplatenie 890,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 27. júla 2015 č. k. 3C/178/2012-117, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a v časti trov konania žalovanej p o t v r d z u j e a v časti trov konania niekdajšieho vedľajšieho účastníka na strane žalovanej m e n í tak, že mu náhradu trov konania nepriznáva. II. Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie: I. zamietol žalobu (žalobkyne, ktorou sa domáhala od žalovanej zaplatenia 890,42 eur so 14%-ným úrokom z omeškania zo sumy 632,25 eur od 11. decembra 2009 do zaplatenia); II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania, III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 142,01 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením § 710, § 497, § 502 ods. 1 ObZ (z. č. 519/1992 Obchodný zákonník v znení zmien a noviel), § 52 ods. 2 a 3, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1 O. z. (z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a noviel), § 2 písm. a) a b), § 4 ods. 1 až 5 ZoSÚ (z.č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), § 5b ZoS (z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa) a vecne tým, že vykonaním dokazovaním mal za preukázané, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom spotrebiteľským vyplývajúcim zo zmluvy o úvere, pričom právny predchodca žalobkyne Slovenská sporiteľňa a.s., banka poskytla žalovanej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a žalovaná prijala finančnú službu ako spotrebiteľka. Dôvodil, že základná právna úprava zmluvy o úvere je síce daná v § 497 Obz., avšak postavenie žalovanej v zmluve zodpovedá charakteristike spotrebiteľky a preto je potrebné aplikovať ustanovenia § 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Dodal, že novela zákona o ochrane spotrebiteľa v § 5b zaviedla povinnosť súdu ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania. Mal za to, že vykonaným dokazovaním zistil, že nárok žalobkyne je premlčaný, keď právny predchodca žalobkyne uzatvoril so žalovanou dňa 5. októbra 2005 zmluvu o kontokorentnom úvere, pričom pôvodný veriteľ podaním zo dňa 31. októbra 2006 zmluvu vypovedal a požiadal o zaplatenie pohľadávky. Trojročná premlčacia doba začala plynúť deň nasledujúci po platnom zrušení účtu, teda dňa 15. novembra 2006, teda po lehote splatnosti a márne uplynula 15. novembra 2009, žaloba bola podaná až 20. februára 2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Uviedol, že žalobkyňa síce predložila dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, avšak i pre túto dohodu sa vyžaduje, aby nebola v rozpore so zákonom. Dohodu vyhodnotil súd prvej inštancie ako nekalú obchodnú praktiku, poukázal na nedostatok odbornej starostlivosti na strane žalobkyne a na využitie takejto obchodnej praktiky, ktorá podstatne narušila ekonomické správanie sa žalovanej ako priemernej spotrebiteľky. Uviedol, že samotná dohoda bola žalobkyňou vopred vypracovaná štandardizovaným formulárom, v ktorom je zakomponovaná aj formulácia o uznaní premlčaného dlhu a v tlačive sú strojom doplnené údaje, dohoda je jej predkladateľom formulovaná tak, že žalovaná uznáva aj príslušenstvo bližšie nešpecifikované a to podľa zmluvy. Mal za to, že takáto dohoda o uznaní dlhu nezodpovedala zákonným náležitostiam, nebola určitá a zrozumiteľná. Uznanie dlhu preto vyhodnotil ako neplatný právny úkon a žalobu žalobkyne zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. (z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien a noviel) a v konaní úspešnej žalovanej náhradu trov nepriznal, keďže si ju návrhom neuplatnila. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej priznal náhradu trov konania v sume 142,01 eur a to odlišne od výpočtu trov vedľajším účastníkom, ktorý si nesprávne pre výpočet odmeny za úkon právnej služby okrem pohľadávky 890,42 eur prirátal i kapitalizované úroky z omeškania v sume 134,85 eur. Vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu za dva úkony právnej služby, prevzatie a príprava zastúpenia a vyjadrenie k žalobe po 51,45 eur, dvakrát režijný paušál a to jedenkrát 7,63 eur a jedenkrát 7,81 eur a DPH. 2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázala na to, že žalovaná dňa 29. marca 2011 podpísala dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku vzniknutého zo zmluvy o úvere č. 252647417 uzavretej pôvodne so Slovenskou sporiteľnou a.s. vo výške 632,25 eur s príslušenstvom. Namietala, že obsahom dohody bolo uznanie dlhu zo strany žalovanej a preto nemohlo dôjsť k premlčaniu a to i v zmysle § 110 ods. 1 O. z.. Dodala, že podpisom dohody o uznaní záväzku došlo k naplneniu ustanovenia § 110 ods. 1 druhá veta O. z. tzn. k prerušeniu plynutia premlčacej doby a k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej doby, keď zákon nevyžaduje, aby mal dlžník v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Poukázal na rozdielnosť účinkov a rozdielnosť náležitostí potrebných k tomu, aby nastali účinky ustanovení § 110 ods. 1 druhá veta O. z. a ustanovenia § 588 O. z.. Dodala, že v čase podpisu dohody záväzok premlčaný nebol a preto nemožno hovoriť o nekalej obchodnej praktike, keďže žalobkyňa umožnila žalovanej splácanie dlhu v splátkach k čomu nebola povinná a mohla dlžnú sumu priamo zažalovať voči žalovanej, tým, že žalovaná podpísala dohodu prejavila svoju vôľu záväzok splniť, čo zároveň bolo i v jej záujme, pretože po splatení nebude figurovať v databáze neplatičov, čím sa môže zlepšiť jej postavenie pri žiadosti o úver. Mala za to, že dohoda neobsahuje žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie a obsah dohody nie je tak rozsiahly, aby sa s ním žalovaná nemala možnosť oboznámiť a okrem toho žalovaná podpisovala dohodu vo svojom bydlisku, teda mala možnosť si dohodu prečítať a v prípade ak mala záujem uzatvoriť dohodu s takýmto obsahom vysloviť s ňou svoj súhlas podpisom, resp. ju odmietnuť a nepodpísať. Dodala, že prístupom súdu dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastník a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Konanie žalovanej nemožno považovať za morálne a čestné a preto nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takému konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2014 sp. zn. 6Co/252/2013, Krajského súdu v Prešove z 11. marca 2014 sp. zn. 9Co/35/2013 z 10. júna 2014 sp. zn. 9Co/41/2013, rozhodnutia Krajského súdu v Žiline z 29. mája 2014 sp. zn. 11Co/187/2014 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 28. júla 2014 sp. zn. 25Co/84/2013, rozhodnutia Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2014 sp. zn. 7Co/82/2014 a napokon rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2015 sp. zn. 7MCdo/9/2014. Mala teda za to, že premlčanie uplatneného nároku treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Nesúhlasila ani s priznaním trov vedľajšiemu účastníkovi, keď v danom prípade bola namieste aplikácia ustanovenia § 150 ods. 2 o drobných sporoch a zároveň poukázala i na ustanovenie § 142 O.s.p. a neúčelnosť trov vynaložených vedľajším účastníkom. Namietala, že Združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keďže jeho účelom je kolektívna ochrana spotrebiteľov, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila i náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. 3. Žalovaná ani niekdajší vedľajší účastník na strane žalovanej sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili. 4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnaké ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súd pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba napriek odvolaniu žalobkyne vo veci samej a v časti nepriznania náhrady trov konania žalovanej považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdil a preto je dôvodné ho potvrdiť (§ 387 CSP), avšak v časti trov niekdajšieho vedľajšieho účastníka na strane žalovanej je potrebné ho zmeniť (§ 388 CSP). 6. Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej tak ako táto vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa i s podstatnými tvrdeniami odvolateľky uvedenými v jej odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné: 7. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou ako vzťah spotrebiteľský, keď správne posúdil zmluvu o kontokorentnom úvere ako zmluvu spotrebiteľskú, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase uzavretia zmluvy, tjs. k 5. októbru 2005 (§ 52 ods. 2 a 3 O.z.). 8. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovanú ako spotrebiteľku priaznivejšia. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. 9. Odvolací súd sa rovnako stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na súdenú vec, zakotvujúceho povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný. Uvedené ustanovenie má procesný charakter a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Súd prvej inštancie teda správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou ako premlčaný, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenia o všeobecnej premlčacej lehote plynúcej odo dňa nasledujúceho po dni, keď došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu, tjs. od 15. novembra 2006. Posledný deň lehoty tak pripadol na 15. novembra 2009 a pokiaľ žaloba bola podaná na súde až dňa 20. februára 2012 správne súd prvej inštancie konštatoval, že bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a žalobu preto správne aj s príslušenstvom zamietol. 10. Odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami žalobkyne poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov (uvedením i konkrétnych rozhodnutí tých ktorých súdov). Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť s právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania spotrebiteľských zmluvách potvrdila nielen rozhodovacia prax súdov, ale i novelizácia ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia OZ, ktorá už normatívne vyriešila prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa záverov rozsudku NS SR sp.zn. 3MCdo/12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie § 52 ods. 2 veta tretia O.z. účinného od 1. mája 2014 sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. 11. Napokon odvolací súd považoval za správne i závery súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Správne súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru aj na právny úkon (dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku), ktorý bezprostredne nadväzuje na spotrebiteľskú zmluvu Je treba súhlasiť, že v danom prípade pri uzatváraní dohody došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Dohoda o splátkach je typickým formulárovým ošetrovaním vzniknutého stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľom predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach, v skutočnosti len predlžujúci premlčaciu dobu. Pri vyhodnocovaní praktiky veriteľa súd musí operovať priemerným spotrebiteľom (smernica Rady a EP 2005/29, bod 18 preambuly) a existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podpíše dokument sledujúc len dosiahnutie splátok. V skutočnosti ide preto podľa vyššie uvedenej smernice (č.l. 5 a 9) o nekalú obchodnú praktiku a nie o odbornú starostlivosť dodávateľa v záujme vyššej kvality života ľudí. Z tohto hľadiska je preto správny záver súdu prvej inštancie, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku hoc i nepremlčaného ako nekalá obchodná praktika je neplatná a prieči sa dobrým mravom. 12. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej ako i v časti trov konania žalovanej ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si táto právo na náhradu trov návrhom neuplatnila a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývali. 13. Odvolací súd sa však nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti trov konania vedľajšieho účastníka. 14. Inštitút vedľajšieho účastníka bol upravený v § 93 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinnom do 30. júna 2016, ktorý bol nahradený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinným od 1. júla 2016, ktorý však už inštitút vedľajšieho účastníka vo svojich zákonných ustanoveniach viac neupravuje. Avšak podľa § 470 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, teda aj účinky podaného odvolania, preto odvolací súd na odvolanie žalobcu, ktorý napadol výrok II. rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúci povinnosti zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, posudzoval vec aj v časti o náhrade trov vedľajšieho účastníka vo vzťahu k jeho úkonom, resp. k úkonom právnej služby jeho právneho zástupcu vykonaných do 30. júna 2016. 15. Medzi trovy konania s nárokovateľnou náhradou zásadne patria i trovy reprezentované odmenou a súvisiacimi náhradami advokátov v súvislosti s poskytovaním právnych služieb ich klientov (strán súdnych sporov), keď nepochybne treba súhlasiť i s prípadným argumentom o neodňateľnom práve na súdnu a inú právnu ochranu. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu SPOTREBITEĽSKÉ ZDRUŽENIE OSA mala oprávnenie v konaní vystupovať ako vedľajší účastník na strane žalovanej (spotrebiteľa) a to na základe špeciálnej zákonnej úpravy podľa § 93 ods. 2 OSP. Pričom v konaní mal rovnaké práva a povinnosti ako účastník (rozumej tzv. hlavný, por. tiež § 93 ods. 4 vety prvej OSP), možno z toho vyvodiť len jeden záver a to, že ako vedľajší účastník konania aj vedľajší účastník podľa ustanovení OSP do 30. júna 2016 mal právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (por. čl. 47 ods. 2 Ústavy SR) so všetkými atribútmi - teda i práva na náhradu trov konania. OSP v žiadnom zo svojich ustanovení nepodmieňoval možnosť zastúpenia advokátom absenciou (nedostatkom) odborných znalostí strany a teda ani nevylučoval, aby sa i strana odborne spôsobilá hájila svoje či niečie iné záujmy v konaní pred súdom nemohla dať zastúpiť advokátom a aby mu len z tohto dôvodu nemala byť priznaná náhrada trov v súvislosti s takýmto zastupovaním vzniknutých. Vedľajšiemu účastníkovi mohla byť priznaná náhrada trov konania, vrátane náhrady trov právneho zastúpenia, samozrejme len v tom prípade, ak právo na náhradu trov konania vzniklo tomu účastníkovi, na strane ktorého vedľajší účastník v konaní vystupoval a len v tom prípade, ak trovy právneho zastúpenia boli v konaní účelne vynaložené, pričom posúdenie účelnosti je závislé od konkrétnych okolností danej veci. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom naplnenia legitímneho cieľa, ktorým je ochrana spotrebiteľa. Predstavuje subjekt spôsobilý poskytovať ochranu vo veciach sporu občana - spotrebiteľa v súdnych, ako aj mimosúdnych sporoch aj v postavení vedľajšieho účastníka do 30. júna 2016. Procesná ochrana spotrebiteľa v sporovom konaní napĺňa zmysel a účel vzniku združenia práve v tom, aby spotrebiteľ nebol odkázaný na poskytovanie právnej pomoci prostredníctvom právneho zástupcu - advokáta. Ak vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa využije svoje procesné právo na zastupovanie v konaní právnym zástupcom - advokátom, súčasne nesie aj procesnú zodpovednosť účelnosť vynaložených trov konania, najmä trov právneho zastúpenia. Priznať možno len náhradu trov potrebných (nevyhnutných) na účelné bránenie práva, ktoré sa objektívne považujú za vynaložené účelne. Ak sa vedľajší účastník na strane žalovaného za uvedeného platného právneho stavu rozhodol udeliť plnomocenstvo na svoje zastupovanie v súdnom konaní právnemu zástupcovi - advokátovi, nesie dôsledky s tým spojené a to v podobe nepriznania náhrady za neúčelne vynaložené trovy právneho zastúpenia. Z dôvodu, že súd prvej inštancie ex offo prihliada na všetky zákonné prekážky brániace priznaniu žalobcovi plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci žalovanému v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nákladov na právne zastupovanie. S poukazom na to uplatňované trovy právneho zastúpenia občianskym združením prostredníctvom právneho zástupcu nesledujú legitímny cieľ, ktorým je nastolenie rovnováhy medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby, ale samoúčelné vytváranie trov. Podľa § 2 OSP (akt. čl. 1 a čl. 5 zásad CSP) je súd povinný dbať, aby nedochádzalo k zneužívaniu práv na úkor fyzických alebo právnických osôb. Zákaz zneužitia práva zabezpečuje, aby aj uplatňovanie náhrady trov konania nepredstavovalo dôsledok zneužitia noriem procesného práva. Ak si vedľajší účastník uplatnil trovy právneho zastúpenia, predstavujúce odmenu za služby právneho zástupcu, ktorý musel vec posúdiť z hľadiska právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv, nebola jeho služba poskytnutá účelne, lebo rovnaká povinnosť už prislúchala súdu (ex offo) a vynaložené trovy právneho zastúpenia v súvislosti so zastupovaním vedľajšieho účastníka preto nemožno kvalifikovať ako potrebné, t.j. nevyhnutné (na účelné bránenie práva) a teda ich náhrada nemohla byť vedľajšiemu účastníkovi priznaná. Nemožno prehliadať ani samotný cieľ združenia, ktorým je aktivita združenia v konaní pred súdmi na strane spotrebiteľa, čo zahŕňa aj aspekt uplatňovania práv spotrebiteľa vrátane poskytovanie poradenstva so zameraním na neprijateľné zmluvné podmienky a všeobecnú ochranu práv spotrebiteľa (ako to vyplýva už z názvu združenia). Odvolací súd je toho názoru, že nebolo nevyhnutné ani účelné, aby sa vedľajší účastník dal v predmetnom konaní zastúpiť advokátom, naviac ak je nesporné, že obdobnú argumentáciu použil v množstve iných súdnych konaní, kde vystupoval ako vedľajší účastník na strane spotrebiteľa, čo je odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti. Pomoc spotrebiteľovi v poskytnutom rozsahu by nesporne muselo zvládnuť i samo združenie na ochranu spotrebiteľa, preto jeho zastúpenie advokátom bolo neúčelné. 16. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd je potom toho názoru, že v danom prípade v skutkovo a právne jednoduchej veci nebolo účelným, aby sa vedľajší účastník vstúpivší do konania na strane žalovaného, dal zastúpiť advokátom a teda trovy vynaložené na jeho právne zastúpenie neboli vynaložené účelne a to v celom ich rozsahu, v dôsledku čoho náhradu týchto trov nebolo dôvodné vedľajšiemu účastníkovi priznať. Vyššie uvedená argumentácia sa vzťahuje na uplatnené trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka v celom rozsahu, ktoré nebolo možné priznať vôbec, preto odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobcu podľa § 388 CSP a zmenil II. výrok napadnutého uznesenie súdu prvej inštancie tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. 17. V odvolacom konaní bola vo veci samej plne úspešná žalovaná a podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. O trovách konania niekdajšieho vedľajšieho účastníka už odvolací súd nerozhodoval, keďže CSP už tento inštitút neupravuje. 18. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).