Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/535/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809214035 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:3809214035.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Daši Kontríkovej v právnej veci žalobcov: 1/ I. Y., nar. X.X.XXXX a 2/ M. Y., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom Y. č. XXX, obaja zastúpení splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Peter Wolf, s. r. o., so sídlom Šafárikova 1522, Galanta, proti žalovaným: 1/ Mgr. S. O., nar. X.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, J., zastúpený JUDr. Milan Sobotom, advokátom, Hlavná 659, Nitrianske Rudno, 2/ Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709 332, zastúpený splnomocnencom: MST PARTNERS, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Zámocké schody 2/ A, Bratislava a 3/ Ing. K. O., bytom J. XXX/XX, J., o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 21. novembra 2014, č.k. 26C/1/2010-374, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej, ktorým bola uložená žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť každému žalobcovi 16.600 eur p o t v r d z u j e a v časti spôsobu plnenia m e n í tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti trov konania, ktorým sa žalovaným 1/, 2/ a 3/ ukladá zaplatiť žalobcom náhradu trov konania vo výške 66 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 525,39 eur p o t v r d z u j e a v časti spôsobu plnenia m e n í tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných. Žalobcovia 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložil spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 16.600 eur a žalobkyni 2/ nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 16.600 eur do troch dní. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložil spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania vo výške 66 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 525,39 eur do troch dní do rúk splnomocnenca žalobca. 2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 15, § 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. 2 a § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z., keď na základe vykonaného dokazovania posúdením a vyhodnotením navrhnutých a vykonaných dôkazov ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti, dospel k záveru, že žaloba je plne dôvodná. Žalobcovia sa v konaní domáhali náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej úmrtím svojho syna, ktorú spôsobil nedbanlivostným konaním žalovaný 1/ ako vodič osobného motorového vozidla, za čo bol právoplatne uznaný vinným a odsúdený rozsudkom Okresného súdu Martin. Súd vychádzal z uplatneného nároku, že žalobcovia v konaní preukázali aktívnu legitimáciu podľa § 15 Občianskeho zákonníka, ktorým je zabezpečená posmrtná ochrana osobnosti osoby jeho príbuznými a podľa tohto ustanovenia po smrti fyzickej osoby patrí právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby manželovi a deťom, ak ich niet, tak rodičom. V danom prípade uplatňujú právo rodičia nebohého. Realizácia posmrtnej ochrany je teda vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti je aj ich osobným záujmom, ide o najbližších príbuzných, rodičov. Zákon týmto osobám priznáva právo uplatňovať ochranu osobnosti osobitným výslovným predpisom preto, lebo toto právo ako právo čisto osobné, smrťou osoby zaniká, neprechádza na dedičov, takže uvedené subjekty by nemohli vykonať právo na základe titulu, že ho zdedili. Obsah tohto práva je totožný s obsahom práva, ktorý patril zomrelému subjektu, preto osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka môžu na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby použiť všetky právne prostriedky, ktoré vymedzuje § 13 Občianskeho zákonníka, teda aj žalobu na zadosťučinenie v peniazoch, tzv. peňažnú satisfakciu. Opak totiž nemožno vidieť vyvodiť zo žiadneho z ustanovení § 11 a § 15 Občianskeho zákonníka. V zmysle ustálenej judikatúry možnosť priznania náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch aj pozostalým možno vyvodiť zo všeobecnej zásady platnej v demokratických právnych štátoch, v zmysle ktorej je "nemravné akúkoľvek ujmu, neodškodniť". Zároveň v konaní bolo nesporné, že žalobcovia splnili aj podmienku aktívnej legitimácie domáhať sa práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, kde smrťou dieťaťa žalobcov došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, nakoľko možno konštatovať, že súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými a rešpektovanie súkromného, a teda aj rodinného života, musí zahŕňať aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným sociálnym, morálnym, kultúrnym aj iným väzbám predstavovať natoľko vážnou nemateriálnu ujmu pre rozvoj osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma, ktorá znižuje jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Z tohto pohľadu Občianskeho zákonníka tento dával podmienky na uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. V konaní bolo nesporne preukázané, že pri dopravnej nehode protiprávnym nedbanlivostným konaním žalovaného 1/ bola zavinená smrť jedného človeka. V konaní bolo preukázané, že vzťahy medzi žalobcami ako rodičmi a nebohým ako synom žalobcov boli minimálne štandardné, teda také, ako možno vzhľadom na všetky okolnosti rozumne očakávať od bežnej rodiny. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z blízkeho vzájomného vzťahu nebohého syna a žalobcov, pričom je možné konštatovať a zároveň je možné považovať za nesporné, že i keď strata každej blízkej osoby predstavuje nenahraditeľnú ujmu pre pozostalých, za najzávažnejšiu ujmu v tejto súvislosti je nepochybne nutné považovať stratu dieťaťa, nakoľko ide o z prirodzeného hľadiska s poukazom na etapy ľudského života absolútne neprirodzený, nečakaný a nežiaduci jav, nakoľko prirodzene by nemala smrti rodičov predchádzať smrť dieťaťa. Odhliadnuc od skutočnosti, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že udalosť spôsobila nezvratný stav v citovom živote žalobcov, bolo preukázané lekárskymi vyjadreniami a potvrdeniami, že udalosť mala vážny dopad na psychický a fyzický stav žalobcov, pozostalých rodičov, pričom mesiac po udalosti dostal žalobca 1/ infarkt, na ktorého dôsledky sústavne trpí doposiaľ, nakoľko je vylúčené, aby sa fyzicky namáhal, a to do takej miery, že ako v súčasnosti starobný dôchodca nemôže realizovať ani len svoje bežné koníčky, napríklad prácu v záhrade. Na strane žalobkyne 2/ rovnako v dôsledku tragickej udalosti došlo k závažnému poškodeniu psychickej stability a psychického zdravia, nakoľko po smrti syna navštevovala odbornú pomoc psychiatra, užívala antidepresíva rôzneho druhu. Zomrelý syn ako jedno z ich dvoch detí sa narodil až v poradí z 5. tehotenstva žalobkyne 2/, z ktorého dôvodu a podľa jej vlastného vyjadrenia tým bola znásobená vzájomná láska. Syn žalobcom vypomáhal nielen osobne, ale aj finančne a mal im zabezpečiť v starobe a chorobe pomoc, o čom svedčí aj skutočnosť, že po ukončení vysokoškolského štúdia a následnom zamestnaní sa neustále zotrvával v spoločnej domácnosti s rodičmi a do práce do Bratislavy denne dochádzal. Je nesporné, že hodnota ľudského života nie je dokonale nahraditeľná a z toho dôvodu ani oceniteľná peniazmi. Žalobcovia z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch požadovali ako určitú satisfakciu (nie reparáciu) peňažnú náhradu vo výške po 16.600 eur pre každého žalobcu zvlášť. Len na porovnanie vnútroštátne práva iných štátov sa pokúsili určitým spôsobom hodnotu ľudského života vyčísliť, napríklad v Českej republike ide o sumu 340.931 eur, v Rakúsku 805.233 eur, vo Veľkej Británii 867.891 eur, v Nemecku ide o sumu 1.186.839 eur ako suma hodnoty ľudského života. Bolo by scestným domnievať sa, že hodnota občana Českej republiky je objektívne neporovnateľne nižšia ako hodnota štátneho príslušníka v Nemecku, ide o sumy, ktoré vyplynuli z rozhodovacej činnosti tamojších súdov a súd ich v tomto konaní uvádza len pre porovnanie s náhradou nemajetkovej ujmy požadovanou v tomto konaní. Podľa odborného stanoviska Výskumného ústavu dopravného v Žiline z roku 2007 je hodnota ľudského života určená matematickým výpočtom v sume 332.144 eur. Vzhľadom na vyššie uvedený výklad súd preto náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch požadovanú žalobcami 1/ a 2/ považuje za plne dôvodnú čo do dôvodu jej vzniku, tak i vo vzťahu k požadovanej výške. Pasívna legitimácia žalovaného 1/ je preukázaná rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 3 T /90/2009 - 189, právoplatným 22.6.2009, ktorým bol žalovaný 1/ uznaný iným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, za čo bol právoplatne odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, podmienečne odložený so skúšobnou dobou 24 mesiacov. Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu na 36 mesiacov a poškodená žalobkyňa 2/ a poškodená spoločnosť Unicredit leasing a.s. boli odkázaní s náhradou škody na občianske súdne konanie. Výrokom z uvedeného rozsudku o vine a o treste je súd v tomto konaní viazaný. V prípade žalovaného 1/ išlo v zmysle výroku o nedbanlivostné konanie. Vo vzťahu k preukázaniu pasívnej legitimácie žalovaného 2/ sa súd plne stotožnil s právnym názorom a argumentáciou právneho zástupcu žalobcov, s ktorou argumentáciou sa stotožnil aj žalovaný 1/ a žalovaný 3/. S použitím eurokonformného výkladu pojmov "náhrada škody, náhrada škody na zdraví" v ustanovení § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 a § 4 ods. 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaným prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody ako poškodeným, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa citovaného zákona. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel okrem iného vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenou všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla (článok 3 ods. 1 smernica 72/166/EHS, článok 1 smernica 90/2/EHS), aby bolo zaručené poškodeným osobám, ktoré utrpia ujmu alebo škodu následkom havárie motorového vozidla, poskytnutie poistného plnenia a priame právo na podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej osoby, pričom podľa citovaných smerníc za poškodeného sa považuje akákoľvek osoba, ktorá utrpela ujmu alebo škodu následkom dopravných nehôd, teda aj osoba pozostalého po usmrtenej blízkej osobe oprávnená na náhradu - odškodné, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú motorovými vozidlami. Rozhodol Súdny dvor EÚ v rozsudku C - 22/12 a zodpovedal prejudiciálnej otázky uložené Krajským súdom v Prešove. Čo sa týka interpretácie záverov predmetného rozsudku, súd sa v danom prípade stotožnil s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/116/2013 zo dňa 21.5.2014, ktorým bol v časti náhrady nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia potvrdený rozsudok Okresného súdu Piešťany sp. zn. 12 C/23/2011, kde v odôvodnení odvolací súd uviedol: "odvolací súd mal taktiež za to, že s použitím eurokonformného výkladu (smernica EP a Rady 2009/103/SL ) pojem "náhrada škody, škoda na zdraví" v ustanovení § 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1 zákona číslo 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaným prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z.. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Analogické použitie ust. § 420 ods. 2 a 427 a nasl. Občianskeho zákonníka sa tu uplatní len pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, avšak pri skúmaní predpokladov tejto zodpovednosti treba postupovať podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Zákon číslo 381/2001 Z.z. v ustanovení § 15 ods. 1 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto si poškodený môže vybrať, či svoj nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému), alebo voči poisťovateľovi, alebo voči obom súčasne. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný je v danej veci pasívne legitimovaný. Zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátnych predpisov vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu a ničím nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS." Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaného 3/ ako držiteľa vyššie uvedeného osobného motorového vozidla v čase vzniku škodnej udalosti, súd sa opäť stotožnil s právnym názorom žalobcov podporeným konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ide o zodpovednosť podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka prevádzateľa motorového vozidla, nakoľko podľa rozhodnutia R 3/1984 "postavenie poškodeného pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov je podstatne uľahčené, nemusí sa preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí byť zistená, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku. V niektorých prípadoch žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov voči viacerým subjektom, z ktorých jeden je zodpovedný podľa § 420 Občianskeho zákonníka a druhý v zmysle ust. § 427 Občianskeho zákonníka. Bude to vtedy, ak chce poškodený využiť možnosť výhody solidarity záväzku viacerých zodpovedných subjektov. " Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 999/2007: "ak pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej osobnosti fyzická osoba, treba pripustiť analogické použitie ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, neexistuje argument, ktorý by vylučoval analogické použitie § 427 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Obdobne ako v prípade úvahy, že za škodu spôsobenú touto prevádzkovou zodpovedá prevádzkovateľ vozidla, treba vychádzať z toho, že za majetkovú ujmu spôsobenú na osobnosti fyzickej osoby touto prevádzkou musí zodpovedať tiež tento prevádzkovateľ." Analogické použitie ust. § 427 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka sa však v uvedenom zmysle uplatní len pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Preto pri skúmaní predpokladov zodpovednosti za zásah do osobnostných práv treba postupovať podľa § 13 Občianskeho zákonníka a nie podľa ust. § 427 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcom 1/ a 2/ ako procesne plne úspešným účastníkom konania priznal právo na náhradu trov konania, pričom trovy konania predstavuje súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 66 eur a trovy právneho zastúpenia žalobcov spolu vo výške 525,39 eur, ktoré trovy pozostávajú z: prevzatie a príprava veci - 91,29 eur + 7,41 eur režijný paušál, podanie vo veci samej 6.5.2011 - 91,29 eur + 7,41 eur a režijný paušál, pojednávanie 5.4.2012 - 91 Szalay 29 eur + 7,61 eur a režijný paušál, vyjadrenie k odvolaniu - 91,29 eur v + 7,61 eur a režijný paušál, návrh na pokračovanie súdu v konaní - 22,82 eur + 8,04 eur režijný paušál, pojednávanie 30.10.2014 - 91,29 eur + 8,04 eur režijný paušál; pričom 1 úkon právnej pomoci v zmysle § 10 ods. 8 vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. v platnom znení je v tarifnej výške 91,29 eur. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalovaným 1/ a 2/ uložiť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 3.000 eur a žalobkyni 2/ nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 3.000 eur do 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru sa súd pri rozhodovaní o výške náhrady dostatočne nezaoberal zákonnými kritériami dôležitými pre určenie výšky náhrady, keď pri určovaní výšky náhrady prihliadal výlučne len na závažnosť vzniknutej ujmy a nijakým spôsobom neprihliadol na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Uviedol, že pod pojmom nemajetková ujma v obdobných prípadoch ustálená súdna prax chápe predovšetkým samotný negatívny zásah do spoločného rodinného života, žiaľ, smútok a bolesť, ktorú blízke osoby utrpeli, resp. ich pretrvávajúce utrpenie. Bol toho názoru, že za nemajetkovú hodnotu nemožno považovať samotnú hodnotu ľudského života, a to už z toho dôvodu, že takáto hodnota je nevyčísliteľná. Poukázal na to, že jediným dôkazom vykonaným vo veci zisťovania závažnosti vzniknutej ujmy bolo veľmi stručné lekárske potvrdenie o tom, že žalobcovia majú narušený psychický a fyzický stav. Namietol, že pri rozhodovaní o výške náhrady sa prvoinštančný súd nezaoberal okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pripustil, že on dopravnú nehodu zavinil, v čase tohto skutku mal 19 rokov a bol študentom, pričom k dopravnej nehode došlo nešťastnou náhodou, aj keď jeho zavinením a súd rozhodujúci v trestnom konaní uznal všetky poľahčujúce okolnosti pri ukladaní trestu. V súčasnosti má ukončené štúdium, ale je bez pracovného pomeru a jeho sociálna situácia a majetkové pomery mu neumožňujú, aby v súčasnej dobe, ale ani v blízkej budúcnosti, mohol zaplatiť priznanú náhradu v plnej výške, a to ani pri vynaložení maximálneho úsilia. Poukázal tiež na niektoré rozhodnutia súdov SR v obdobných prípadoch. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 2/, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa jeho názoru napadnutý rozsudok nie je zákonný a ani správny, keďže uplatňovaný nárok žalobcov nebol správne právne posúdený. Poukázal na to, že pojem „škoda" podľa § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení nemožno vykladať tak extenzívne a subsumovať pod neho aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv. Je potrebné dôsledné rozlíšenie medzi náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka a medzi náhradou škody v zmysle § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo § 788 a nasl. Občianskeho zákonníka, alebo v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení. Skutočnosť, že zákon o povinnom zmluvnom poistení mal pod pojmom „škoda" na mysli výhradne škodu ako majetkovú ujmu vyčísliteľnú v peniazoch, vyplýva tak z gramatického, ako aj z teologického výkladu tohto zákona. Súčasne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže poškodený uplatnil výhradne voči povinnej osobe, teda voči osobe, ktorá svojim konaním do osobnostných práv poškodeného zasiahla. Zo žiadneho ustanovenia zákona o povinnom zmluvnom poistení nevyplýva povinnosť poisťovne nahradiť okrem škôd, ktoré vyplývajú z rozsahu poistenia v zmysle ust. § 4 ods. 2 cit. zákona, aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv poškodenej osoby. Poukázal tiež na rozhodovaciu prax súdov, konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.4.2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.10.2012, sp. zn. 4 Cdo 139/2011. Obdobne tiež odvolateľ poukázal aj na písomné vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti SR predložené v zmysle čl. 23 Štatútu Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12. Na základe uvedeného zastával názoru, že v zmysle existujúcej právnej úpravy náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zahrnutá do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia. Podľa jeho názoru rozsudok vo veci Haasová (C-22/12) na výklade slovenského práva nič nemení. Poukázal na to, že Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že ustanovenia smernice nemôžu byť považované za bezpodmienečné, to znamená, že smernica ako taká nemôže zakladať záväzky a povinnosti súkromným osobám a rovnako sa na smernicu nemôžu odvolávať iné osoby pred vnútroštátnym súdom v prípade, ak by tým mohli poškodené práva súkromného subjektu. Súd prvej inštancie sa priklonil k takému výkladu zákona, ktorý je rozporný s doterajším, všeobecne akceptovaným výkladom. Poisťovňa, ktorá doteraz riadne a léga artis postupovala, má teraz podľa názoru súdu zaplatiť v rámci poistného plnenia viac, ako jej káže zákon, a to bez toho, aby mala takéto poistné plnenie kryté uhradeným poistným. Postup súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru o pasívnej legitimácii žalovaného 2/ na základe eurokonformného výkladu zákona o poistnom zmluvnom poistení je preto založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže takýto eurokonformný výklad nebol prípustný. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že o pasívnu solidaritu nemôže ísť v tom prípade, keď sa zodpovednosť viacerých zodpovedných subjektov riadi rôznymi režimami zodpovednosti. Namietol tiež nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z dôvodu jednoznačného odstránenia pochybností navrhol, aby konajúci súd konanie v zmysle ust. § 109 O.s.p. prerušil a aby sa obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou v znení: „Je možné s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 (Katarína Haasová / Rastislav Petrík, Blanka Holingová), ako aj s prihliadnutím na princípy právnej istoty a zákazu retroaktivity vykladať čl. 1 ods. 1 smernice Rady 84/5/EHS v spojení s čl. 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS a čl. 1 ods. 1 tretej smernice Rady 90/232/EHS tak, že na ich základe je vnútroštátny súd oprávnený uložiť poisťovni v rámci poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel povinnosť poskytnúť pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej poisteným náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich práva na rodinný a súkromný život napriek tomu, že vnútroštátne právo takýto nárok nezahŕňa do rozsahu poistného krytia (čo v prípade Slovenskej republiky opakovane potvrdila rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR), v dôsledku čoho poisťovne úhradu takého nároku nezahrnuli do kalkulácie poistného na poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel?" Taktiež namietol, že prvoinštančný súd opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť predpísanú v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p.. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 3/, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žaloba voči nemu bude zamietnutá. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci. Bol toho názoru, že prevádzateľom predmetného vozidlom v čase dopravnej nehody bol žalovaný 1/, pričom vozidlo bolo riadne povinne zmluvne poistené u žalovaného 2/ a s použitím eurokonformného výkladu pojmu „náhrada škody" by mal požadovanú nemajetkovú ujmu zaplatiť žalovaný 2/. 6. K odvolaniam žalovaných sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. 7. K odvolaniu žalovaného 2/ sa písomne vyjadril žalovaný 3/, ktorý nesúhlasil s názorom žalovaného 2/, že rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.4.2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009 nebol do dnešného dňa prekonaný, pričom upozorňuje na skutočnosť, že rozhodnutie senátu nebolo jednomyseľné a už vtedy mal jeden člen senátu sudca JUDr. Rudolf Čirč odlišný právny názor. Nesúhlasil s právnym názorom, že nemajetková ujma nie je zahrnutá v rozsahu poistenia zodpovednosti zakotveného v § 4 zákona č. 381/2001 Z.z.. Čo sa týkalo návrhu na prerušenie konania za účelom toho, aby sa súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou v uvedenom znení, bol toho názoru, že uvedená otázka už bola rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013 č. C-22/12 zodpovedaná. 8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby - strany sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné. 9. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. 10. Súd prvej inštancie správne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných 1/, 2/ a 3/. Žalovaný 1/ zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, nakoľko v čase dopravnej nehody, ku ktorej došlo k usmrteniu syna žalobcov, motorové vozidlo riadil. Jeho zodpovednosť bola daná porušením pravidiel cestnej premávky, pričom jeho vina bola konštatovaná i právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin, č.k. 3T/90/2009-189 zo dňa 22.6.2009. 11. Súd prvej inštancie správne konštatoval aj vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ vyplývajúcu z aplikácie ust. § 15 ods. 1 ZoPZP. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 ZoPZP. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného 2/, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je krytá a nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením. Zásah do osobnostných práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku ktorého utrpeli psychickú ujmu (nemateriálnu alebo nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovaného 2/. Preto žalobcom prislúchalo právo, aby im tento poisťovateľ (žalovaný 2/) nahradil (ako poškodeným subjektom) žalobou uplatňovaný nárok. 12. Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 39) a preto i v preskúmavanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie). Tzv. motorové smernice (smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako i smernica Rady 209/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel) na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 55). 13. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami, patrí aj nemajetková ujma (rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 O. z.). Pod pojem ujma na zdraví je treba zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj cieľ chránený smernicami. Podľa ustálenej judikatúry SD sa ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade rozporu medzi jazykovými verziami textu práva Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu právneho predpisu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem „ujma na zdraví", ako aj „osobná ujma", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku" v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok SD C-22/2012 Haasová, bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11 a § 13 O. z., vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 57, 58). Uvedený záver, ako uviedol SD, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie ustanovení § 11, § 13 Občianskeho zákonníka k úprave zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je nezávislá od úpravy zodpovednosti za škodu. 14. S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla (SD Tlačové komuniké č. 144/13 z 24. októbra 2013). Žalobcovia sa preto dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy i priamo voči žalovanému 2/, ktorý má povinnosť nahradiť škodu na zdraví v podobe psychickej traumy. 15. Pre účely ZoPZP bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne, teda extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Gramatický (formalistický) výklad pojmu škoda, vychádzajúci z textu ZoPZP, resp. z ustanovení O. z. o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, znamenalo by to neprípustné značne disproporčné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ako i pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá (riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude náhrada vymožiteľná). 16. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice je zrejmé, že používa slovné spojenie „personal injury" (napr. úvod bod 12, článok 9 ods. 1), teda „osobná ujma". Komunitárne právo tak chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu považuje majetkovú aj nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 Axel Walz). 17. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Podľa nálezu ÚS ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú ale i duchovnú integritu poškodeného. Princípy európskeho deliktného práva definujú škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu. Legislatíva európskych štátov sa postupne uvedenej definícii prispôsobuje. O. z. nedefinuje pojem škody, hovorí len o skutočnej škode (§ 442 ods. 1). Skutočná škoda bola v zmysle právnych teórii pred rokom 1989 vykladaná ako majetková škoda a preto ustanovenia o náhrade škody sú systematicky radené k právam majetkovým. Judikatúra prvorepublikových najvyšších súdnych inštancií realizovala ústretovú korektúru zákonnej kazuistiky vo vzťahu k imateriálnej škode. Náhradou škody sa v odôvodnených prípadoch, vyžarovaním princípov obsiahnutých v čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), rozumie aj peňažná kompenzácia citovej ujmy, utrpenej úmrtím blízkej osoby, ku ktorej došlo v dôsledku zavineného protiprávneho konania. 18. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavno-konformného výkladu právnych predpisov. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých právnych predpisov učinený žalovaným 2/ uvedené požiadavky nespĺňa. 19. K argumentácii žalovaného 2/ poukazujúcej na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 301/2012 a sp. zn. 4Cdo 168/2009 je potrebné uviesť, že v kontexte vyššie uvedeného nebol dôvod rezignovať na aplikáciu moderných výkladových metód, ku ktorým je povolaný každý členský štát Európskej únie, predovšetkým na eurokonformný ako i lingvistický výklad, vrátane materiálnej, interpretačnej záväznosti judikatúry SD (ktorá nezaväzuje len strany sporu ale je prameňom komunitárneho práva). 20. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom, aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dôvodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu definície škody. 21. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica Rady 72/166/EHS a smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. 22. Primárnym cieľom tzv. motorových smerníc Európskej únie bolo zjednodušiť voľný pohyb motorových vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Súčasne bolo účelom týchto smerníc zabezpečiť zlepšenie ochrany obetí dopravných nehôd v Európskej únii v oblasti právnej úpravy poistenia prostredníctvom zabezpečenia minimálneho štandardu a umožnenie účinného uplatňovania nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Vychádzajúc zo základného faktu, že primárne a sekundárne pramene práva Európskej únie obsahujú harmonizáciu podmienok povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (s poukazom na základné ciele vyjadrené v motorových smerniciach), bolo nevyhnutné prijať záver o povinnosti vnútroštátnych súdov pri aplikácii národného práva týkajúceho sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel uplatniť eurokonformný výklad (najmä § 4 ods. 1,2 a § 15 ods. 1 ZoPZP) a preto sa odvolací súd nemohol stotožniť s právnym názorom, že v danom prípade ide o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (ZoPZP je výsledkom transpozície tzv. piatich motorových smerníc upravujúcich oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel). 23. Nebolo možné ani vychádzať zo záveru, že súkromné právo členského štátu sa neprieči právu Európskej únie. Odvolací súd vzhliadol práve vo výklade pojmu škoda nesúlad vnútroštátneho práva a práva Európskej únie, pričom eurokonformný výklad tohto pojmu (preložený ako osobné ujmy na tele, psychike alebo v emočnej sfére poškodeného) je jediným možným správnym výkladom, na rozdiel od reštriktívneho gramatického výkladu vnútroštátneho práva (ktorý je v rozpore s cieľmi vyjadrenými v tzv. motorových smerniciach). Je potrebné súčasne zdôrazniť, že sa nejedná o priamu aplikáciu smerníc ale o výkladovú metodológiu vzťahujúcu sa na oblasť harmonizovanú právom Európskej únie. 24. Žalovaný 2/ správne uviedol, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vnútroštátne právo túto náhradu upravuje, na základe zodpovednosti poisteného za škodu, v danom prípade žalovaného 1/, aplikáciou ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, a to v dôsledku vývoja súdnej praxe (inšpirovaného rozhodovacou činnosťou súdov Českej republiky, v ktorej si predmetný nárok našiel legislatívny priestor aj priamo v ustanoveniach O. z. upravujúcich náhradu škody, tzv. „odškodnenie za smrť"), pretože sa nejedná o tradičný nárok spadajúci pod ochranu osobnosti (historický výklad). Je nespochybniteľné, že súdna prax na základe zodpovednosti poistených za škodu priznáva náhradu nemajetkovej ujmy príbuzným obetí dopravných nehôd. Smrť člena rodiny spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku zakladá občianskoprávnu zodpovednosť prevádzateľa, či vodiča dopravného prostriedku, domáhať sa zo strany oprávnených osôb voči týmto osobám v zmysle vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, v dôsledku neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv (tým, že bolo porušené ich právo na rodinný a súkromný život). Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo vnútroštátnom práve (Občiansky zákonník) nemôže brániť aplikácii komunitárneho práva, v oblasti harmonizovanej právom Európskej únie, ako ani napĺňaniu cieľov smerníc. 25.Argumentáciu žalovaného 2/ poukazujúcu na oprávnenie členských štátov upraviť vnútroštátnym právom rozsah náhrady škody nebolo možné prijať. Preskúmavaný nárok sa týkal výkladu charakteru (druhu) škody na zdraví (zahŕňajúcej aj psychickú traumu), t.j. pojmu predmetu poistného krytia, nie však rozsahu teda výšky náhrady škody. 26. Eurokonformný, ako i lingvistický výklad, sú v súlade s definovaním pojmov európskym deliktným právom, ktorý chápe škodu na zdraví ako ujmu (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia. Preto nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zahŕňa aj ujmu v emočnej sfére žalobcov ako poškodených. V kontexte vyššie uvedeného sa javí nadbytočné argumentovať špecifikami dotknutých hmotnoprávnych inštitútov vnútroštátneho práva (náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy) z hľadiska pojmoslovia poškodených osôb a druhovým vymedzením škody na zdraví podľa Občianskeho zákonníka (§ 449 ods. 1). Dôvodom je neprípustne zužujúci výklad pojmu ujma na zdraví (abstrahujúci duševné zdravie človeka). Eurokonformným výkladom oblasti harmonizovanej právom Európskej únie sa preto prinavracia komplexný význam pojmu zdravie a s tým spojené odškodnenie jeho obidvoch zložiek (telesnej a psychickej). 27. Úlohou zákonodarcu je vždy uviesť dve navzájom si konkurujúce hodnoty do rovnováhy tak, aby boli v čo najvyššej miere zachované. Ak písaný zákon (pozitívne právo) neplní svoju funkciu spočívajúcu v spravodlivom vyriešení právneho problému, je na súde, ktorý zákon interpretuje, zvážiť konkurujúce práva pri interpretácii konkrétnej právnej normy. V danom prípade bol povinný uviesť do spravodlivej rovnováhy škodu na psychickom zdraví a škodu na fyzickom zdraví, ako aj majetkové riziko zodpovedných subjektov za nemajetkovú ujmu, ako i pozostalých v prípade nemajetnosti zodpovedného subjektu, aby povinné poistenie zodpovednosti za škodu pokrývalo aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Riešením je potom správna interpretácia pojmu škoda na zdraví tak, ako to učinil už súd prvej inštancie. 28. Rovnako súd prvej inštancie správne posúdil i pasívnu legitimáciu žalovaného 3/ ako držiteľa osobného motorového vozidla v čase vzniku škodnej udalosti, pričom sa súd opäť stotožnil s právnym názorom žalobcov, podporeným konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Ide o zodpovednosť podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka prevádzateľa motorového vozidla, nakoľko podľa rozhodnutia R 3/1984 „postavenie poškodeného pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov je podstatne uľahčené, nemusí sa preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí byť zistená, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku. V niektorých prípadoch žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov voči viacerým subjektom, z ktorých jeden je zodpovedný podľa § 420 Občianskeho zákonníka a druhý v zmysle ust. § 427 Občianskeho zákonníka. Bude to vtedy, ak chce poškodený využiť možnosť výhody solidarity záväzku viacerých zodpovedných subjektov." Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 999/2007: „ak pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej osobnosti fyzická osoba, treba pripustiť analogické použitie ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, neexistuje argument, ktorý by vylučoval analogické použitie § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Obdobne ako v prípade úvahy, že za škodu spôsobenú touto prevádzkou zodpovedá prevádzkovateľ vozidla, treba vychádzať z toho, že za majetkovú ujmu spôsobenú na osobnosti fyzickej osoby touto prevádzkou musí zodpovedať tiež tento prevádzkovateľ." Analogické použitie ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka sa však v uvedenom zmysle uplatní len pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Preto pri skúmaní predpokladov zodpovednosti za zásah do osobnostných práv treba postupovať podľa § 13 Občianskeho zákonníka a nie podľa ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. 29. Rovnako za správne možno považovať i závery súdu prvej inštancie ohľadne posúdenia zásahu do osobnostných práv žalobcov, ako aj odôvodnenie priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 30. Nečakaným a šokujúcim úmrtím syna žalobcov došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny charakter. Podľa ustálenej súdnej praxe bola preto daná aplikácia ust. § 11 a § 13 ods. 1. 31. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnych, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4. mája 2005). Z tohto pohľadu ustanovenia O. z. upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Preto šokujúca smrť syna žalobcov predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca. 32. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu došlo v danom prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelým. Táto intenzita bola daná tým, že išlo o syna žalobcov, ktorý s nimi žil v spoločnej domácnosti. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca aktivity pozostalých, často vyžadujúca odbornú pomoc (v dôsledku duševného ochorenia), sú žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorá sa o nich starala a v budúcnosti v prípade odkázanosti starať mala. Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života. Nemožno prihliadať ani charakter hodnôt, do ktorých bolo zasiahnuté a ich ochranu garantovanú Ústavou SR. Súd prvej inštancie aj vo vzťahu k výške uplatňovaných nárokov zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci a prihliadal na zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Citovej ujme sa vyrovná len máloktorý emočný zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno dôvodne predvídať. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadať okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, tak ako je uvedené vyššie, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Budiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu (vyššie uvedených v danom prípade). Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdu v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť). V náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 2844/14 z 22.12.2015). Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch Súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch (sp. zn. I. ÚS 2844/14). 33. Odvolací súd konštatuje, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí likvidačne, ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcov v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Preto nemožno konštatovať, že by priznanie takejto náhrady súdom prvej inštancie bolo prostriedkom bezdôvodného obohatenia žalobcov. Naopak náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie. 34. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalovaných boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 35. Podľa § 388 CSP odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti spôsobu plnenia žalovaných 1/, 2/ a 3/ tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných, nakoľko v prípade plurality zodpovedných subjektov na náhradu nemajetkovej ujmy, ak poškodení mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči zodpovednému subjektu a na totožné plnenie súčasne nárok z iného dôvodu proti poisťovateľovi a proti prevádzateľovi vozidla, nebolo možné uložiť žalovaným povinnosť solidárneho plnenia (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 499/2002, sp. zn. 25 Cdo 2464/2000). 36. Z totožných dôvodov odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti spôsobu plnenia náhrady trov prvoinštančného konania. 37. Odvolací súd nepovažoval za dôvodný návrh žalovaného 2/ na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z č.l. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. 38. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. 39. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. 40. Podľa čl. 267 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Súdny dvor EÚ má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv, b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov, alebo agentúr únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor EÚ, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ. 41. Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve strany sporu vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na Súdny dvor sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak je súdom rozhodujúcim v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov EÚ tak, že rozhodnutie o prejudiciálnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len Súdny dvor, a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy členských štátov EÚ jednotný). 42. O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora, ustanovenia vnútroštátneho práva SR citovanými už súdom prvej inštancie (v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvej inštancie v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia, nešlo a ani ísť nemohlo. 43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní žalobcovia. 44. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).