Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/468/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107232882 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2107232882.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcov: 1/ G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, N., 2/ X. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, N., 3/ I. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. G. XXXX/XX, N. - N. a 4/ V. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, N., všetci zastúpení JUDr. Martinom Olosom, advokátom, M. R. Štefánika 71, Žilina, proti žalovanému: K. N., bytom H. O. X, K., podnikajúci pod obchodným menom Peter Strnisko AUTOOPRAVOVŇA, miesto podnikania Myslenická 1, Pezinok, zastúpenému JUDr. Máriou Lukačovičovou, advokátkou, Hlavná 156, Dubová, o zaplatenie 11.164,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 10. februára 2011, č.k. 17C/197/2010-202, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 11.164,43 eur (336.340,- Sk) s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 10.998,47 eur (331.340,- Sk) od 01.03.2006 do zaplatenia, titulom náhrady škody a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 2.355,38 eur k rukám jeho advokátky do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil použitím ust. § 195 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, keď mal z vykonaného dokazovania preukázané, že dňa 15.10.2004, kedy došlo k poškodeniu zdravia žalobcu pri dopravnej nehode nákladných motorových vozidiel zn. Tatra 815, EČ: PK-918AH a zn. Volvo, EČ: SE-115AS, pri ktorej žalobca ako vodič vozidla zn. Volvo utrpel ťažký, život ohrozujúci úraz, z dôvodu ktorého mu bola spôsobená škoda na zdraví veľkého rozsahu, bol žalobca zamestnaný v spoločnosti K-K TRANZ SPEDITION, s.r.o. a k jeho úrazu predmetnou dopravnou nehodou zapríčinenou vodičom žalovaného K. L., došlo v zmysle § 195 ods. 1 Zákonníka práce pri plnení pracovných úloh pre zamestnávateľa K-K TRANZ SPEDITION, s.r.o., ktorý úraz bol v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce posúdený ako pracovný úraz a za tento úraz bol žalobca aj odškodnený sociálnou poisťovňou, preto súd žalobu žalobcu zamietol, pretože aj za škodu vzniknutú žalobcovi titulom zakúpenia si ním pomôcky - motorového vozidla, na používanie ktorého je žalobca v dôsledku poškodenia zdravia titulom pracovného úrazu objektívne odkázaný, zodpovedá v zmysle § 195 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ, u ktorého bol žalobca v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere, na základe čoho žalovaný v tomto spore nie je pasívne legitimovaný. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vo veci úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne nesprávny, pričom podľa jeho názoru napadnutý rozsudok, ako aj procesný postup súdu vykazuje závažné vady a napadnutý rozsudok navyše nerešpektuje záväzný právny názor dovolacieho súdu. Namietol záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nie je v danej veci ako prevádzkovateľ vozidla pasívne legitimovaný a že na splnenie žalovaného nároku je pasívne legitimovaný výlučne jeho bývalý zamestnávateľ, nakoľko predmetný úraz sa mu stal pri plnení úloh vyplývajúcich z pracovného pomeru. Poukázal na to, že o skutočnosti, že k dopravnej nehode došlo pri plnení jeho pracovných úloh, bola súdu známa od začiatku konania a to tak z jeho výpovede na prvom pojednávaní, ako aj z pripojeného vyšetrovacieho spisu polície a celého radu listinných dôkazov. Ďalej uviedol, že prvostupňový súd plne opomenul, že Občiansky zákonník vylučuje možnosť, aby sa prevádzkovateľ vozidla zbavil zodpovednosti, ak škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke vozidla. Liberácia prevádzkovateľa prichádza do úvahy len v prípade, keď škoda objektívne nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke vozidla. Pokiaľ by súd i neaplikoval ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, žalovaný by vždy za spôsobenú škodu zodpovedal v rámci všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko vodič L. - vinník nehody bol zamestnancom žalovaného a nákladné vozidlo viedol v rámci plnenia úloh vyplývajúcich z pracovného pomeru u žalovaného. Zdôraznil, že v predchádzajúcom rozsudku sp. zn. 10Co 263/2008 Krajský súd v Trnave zreteľne na strane 6 odôvodnenia deklaroval, že žalovaný je v danej veci pasívne legitimovaný podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka ako prevádzkovateľ vozidla a dovolacia otázka sa týkala iba toho, či žalovaný nárok je alebo nie je hmotnoprávne obsiahnutý v nároku poškodeného na náhradu z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. Prvoinštančný súd po kasácii pôvodného rozsudku však zmätočne, svojvoľne a nezákonne prehodnotil otázku pasívnej legitimácie, a to bez akejkoľvek zmeny skutkového a dôkazného stavu. Namietol, že súd v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. taktiež neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov bolo možné považovať za zhodné, a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné. Taktiež podľa § 118 ods. 4 O.s.p., ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania spočívajúcou v odňatí práva konať pred súdom. 4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že podľa § 34 ods. 1 zákona č. 448/2008 Z.z., fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, možno poskytnúť peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, pričom zákon ustanovuje podmienky pre poskytnutie tohto príspevku. Žalobcovi, ktorý spĺňal len podmienky pre priznanie nákladu na úpravu motorového vozidla na ručné ovládanie, bol takýto príspevok v súlade so zákonom priznaný vo výške 91.271,- Sk. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom č.k. 11Co/140/2011-232 zo dňa 04. apríla 2012 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 10.998,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7% ročne z tejto sumy od 27.10.2007 do zaplatenia, všetko do troch dní a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 3.828,19 do rúk jeho advokáta do troch dní. Z odôvodnenia citovaného rozsudku vyplynulo, že s prihliadnutím na závery vyslovené v rozhodnutí dovolacieho súdu č.k. 2 Cdo 292/2009-172 zo dňa 30.11.2010, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 10Co/263/2008-132 zo dňa 03.02.2009, ako aj rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 17C/43/2008-90 zo dňa 19.06.2008 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, odvolací súd dospel k záveru, že v konaní bola jednoznačne preukázaná zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu v zmysle ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka a vyplatenú jednorazovú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcovi nemožno považovať za určenú na to, aby z tohto samostatného nároku vyplateného jednorazovo, tento následne znášal náklady na zakúpenie motorového vozidla a jeho úpravu na ručné ovládanie, na používanie ktorého je v dôsledku poškodenia zdravia objektívne odkázaný. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v jeho ostatnom rozsudku odvolací súd nepovažoval za správne, s prihliadnutím už na závery vyslovené odvolacím súdom v jeho predchádzajúcom rozhodnutí, ako aj závery vyslovené v uznesení dovolacieho súdu. 6. Na základe v zákonnej lehote podaného dovolania zo strany žalovaného Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením č.k. 2 Cdo 36/2013-307 zo dňa 29.05.2014 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 04.04.2012, sp. zn. 11Co/140/2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, keď v prejednávanej veci súd prvej inštancie posúdil vec s poukazom na ust. § 195 ods. 1 Zákonníka práce so záverom, že žalovaný v tomto spore nie je pasívne legitimovaný, pričom odvolací súd narozdiel od súdu prvej inštancie sa vo svojich dôvodoch vôbec nezaoberal pasívnou legitimáciou žalovaného a nárok žalobcu subsumoval pod ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka a bez všetkého iba uviedol, že právny názor súdu prvej inštancie nie je vecne správny. Postup odvolacieho súdu preto vykazuje vadu konania v zmysle ust. § 237 písm. f) O.s.p.. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom č.k. 11Co/439/2014-363 zo dňa 17.12.2014 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že s prihliadnutím na závery vyslovené v rozhodnutí dovolacieho súdu č.k. 2 Cdo 292/2009-172 zo dňa 30.11.2010, ako aj v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. 10Co/263/2008-132 zo dňa 03.02.2008, odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že v konaní bola jednoznačne preukázaná zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu v zmysle ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka a vyplatenú jednorazovú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcovi nemožno považovať za určenú na to, aby z tohto samostatného nároku vyplateného jednorazovo, tento následne znášal náklady na zakúpenie motorového vozidla a jeho úpravu na ručné ovládanie, na používanie ktorého je v dôsledku poškodenia zdravia objektívne odkázaný. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v jeho ostatnom rozsudku odvolací súd nepovažoval za správne, s prihliadnutím už na závery vyslovené odvolacím súdom v jeho predchádzajúcom rozhodnutí, ako aj závery vyslovené v uznesení dovolacieho súdu. Za nedôvodnú odvolací súd považoval námietku premlčania nároku žalobcu uplatnenú zo strany žalovaného. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobca vynaložil finančné prostriedky na zakúpenie motorového vozidla a jeho úpravu na ručné ovládanie dňa 17.01.2006 v sume 320.000,- Sk a dňa 02.02.2006 v sume 11.340,- Sk. Teda premlčacia doba začala plynúť najskôr dňa 17.01.2006, pričom žaloba súdu prvej inštancie došla dňa 09.11.2007, teda ešte pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/140/2011-232 zo dňa 04.04.2012 žalovaný čiastočne dobrovoľne a čiastočne na základe exekúcie pohľadávku pôvodného žalobcu v celom rozsahu uhradil. Právny zástupca žalobcov bol toho názoru, že nie je možné z jeho strany vziať žalobcu podľa § 208 O.s.p. späť, nakoľko povinnosť žalovaného (vzhľadom na jeho obranu) by nebola vôbec judikovaná meritórne a žalovaného by žiadne súdne rozhodnutie nijak nezaväzovalo na splnenie žalovanej pohľadávky a žalovaný by tak následne žiadal na súde vydať toto plnenie. Vzhľadom na uvedené, aj keď odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti nároku pôvodného žalobcu, a teda jeho právnych nástupcov, čo skonštatoval už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, s prihliadnutím na to, že žalovaný povinnosť žalobcu splnil, nebolo dôvodné sa ďalej splnenia tejto povinnosti domáhať súdnou cestou, nakoľko nárok žalobcu, respektíve jeho právnych nástupcov, zanikol jeho uspokojením. Následne uznesením č.k. 11Co/439/2014-384 zo dňa 14.01.2015 Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania zmenil tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. 8. V dôsledku v zákonnej lehote podaného dovolania zo strany strán sporu Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením č.k. 2Cdo/792/2015, 2Cdo/170/2016-542 zo dňa 29.09.2016 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.12.2014, sp. zn. 11Co/439/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 14.01.2015, sp. zn. 11Co/439/2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou veci a vo veci rozhodol podľa hmotnoprávnych ustanovení § 195 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, keď uzavrel, že žalovaný nie je v spore pasívne legitimovaný. Naproti tomu odvolací súd svoj potvrdzujúci rozsudok založil na hmotnoprávnom ustanovení § 559 OZ, teda že došlo k splneniu dlhu. V preskúmavanej veci z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie odvolací súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než súd prvej inštancie a stranám sporu tak v danej procesnej situácii odňal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní. Odvolací súd mal v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení iného právneho predpisu, podľa ktorých mienil danú vec posúdiť. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd takto nepostupoval a stranám nevytvoril procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii § 559 OZ, ktoré ustanovenie pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce. 9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom na nariadenom odvolacom pojednávaní preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 17C/197/2010 je zaplatenie 11.164,43 eur s príslušenstvom. 11. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba pôvodného žalobcu zamietnutá a žalobcovi bolo uložené zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. 12. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. (v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. b) CSP), že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. e) CSP), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. f) CSP) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. h) CSP). 13. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktorý mu Občiansky súdny poriadok priznáva ( napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatím možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Podľa § 118 ods. 2 O.s.p., predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď účastníci navrhli. Podľa § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p., počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania ako dôsledok postupu súdu ustálená rozhodovacia prax súdov už tradične vidí v nerešpektovaní tých procesných práv, ktoré účastníkom platné procesné právo priznáva. K tomuto porušeniu povinnosti súdu môže dôjsť v rámci procesu vedúceho k rozhodovaniu o samotnej podstate sporu, vylúčením však nie je ani zásah do práv účastníka tzv. finálnym produktom činnosti súdu, teda rozhodnutím. Spôsoby, akými pôjde do práv účastníkov zasiahnuť a takto im tiež uprieť reálnu možnosť sa v konaní buď niečoho úspešne domáhať, alebo sa naopak v ňom rovnako úspešne brániť, síce zákon nekonkretizuje, je to tak ale evidentne predovšetkým pre zjavnú nepostihnuteľnosť všetkých počínaní súdov na ujmu účastníkov konaní, ktoré by takto mali byť zadefinované. Práve z tohto uhla pohľadu bolo treba nazerať aj na problém oboznamovania účastníkov konania s predbežnými závermi súdu na poli skutkovom i právnom (§ 118 ods. 2 a § 100 ods. 1 O.s.p.). Aj tieto ustanovenia totiž priniesli do procesného práva inštitúty týmto v skoršom čase nepoznané, či poznané len vo veľmi všeobecnej rovine. Ich účelom je však mimo akúkoľvek pochybnosť eliminovať jav tzv. prekvapivých rozhodnutí súdov, pri ktorých účastník (presvedčený o tom, že využil všetky procesné prostriedky, aby v spore uspel, na druhej strane však ale nič netušiaci o myšlienkových pochodoch súdu, ktorý sa mal postarať o realizáciu ústavne zaručujúceho práva účastníka na súdnu ochranu v konkrétnej veci) môže byť konfrontovaný s celkom nečakaným (a pre takéhoto účastníka zásadne novým) pohľadom súdu na vec. Takto ale samozrejme len dostatočne konkrétne a preukázateľné poskytnutie názoru súdu na to, čo z právne významných skutkových tvrdení sporiacich sa strán je medzi nimi sporné a čo naopak, dáva účastníkom konania i priestor na úvahy, akým smerom, za pomoci akých dôkazných prostriedkov a či vôbec viesť ďalšie dokazovanie. Súčasťou plnenia povinnosti súdu vyplývajúcej z ust. § 118 ods. 2 O.s.p. je i vybratie z tzv. balíka všetkých účastníkmi použitých skutkových tvrdení len tých, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci právny význam a s tým logicky súvisí aj povinnosť vykonať selekciu navrhnutých dôkazov na tie, ktoré sú ešte pre rozhodnutie vo veci potrebné a tie, ktoré takémuto kritériu nezodpovedajú, ako aj povinnosť objektívne zrozumiteľne vysvetliť, prečo navrhnuté dôkazy, ktoré vykonané nebudú, nemôže prispieť k náležitému vypodloženiu skutkových tvrdení tej ktorej strany sporu, a najmä k zvratu v nazeraní na vec. I keď potom ust. § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. ustanovuje uvedenie predbežného právneho posúdenia veci súdom len ako možnosť súdu postupovať takýmto spôsobom, nie teda aj povinnosť tak urobiť, takto je to podľa názoru odvolacieho súdu len vtedy, ak výsledky dokazovania bez ohľadu na ďalšie možné dôkazy vylučujú iné právne posúdenie veci než to, ku ktorému napokon súd pristúpi. 14. Z obsahu spisového materiálu a najmä zápisnice z pojednávania na súde prvej inštancie dňa 10.02.2011 nevyplýva, že by súd postupoval v zmysle ust. § 118 ods. 2 O.s.p. a neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán bolo možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné. 15. Následne súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, keď vec právne posúdil podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce a dospel k záveru, že žalovaný v tomto spore nie je pasívne legitimovaný. 16. Naproti tomu rozsudkom č.k. 17C/43/2008-90 zo dňa 19.06.2008 (v poradí prvým rozsudkom vo veci) súd žalobu žalobcu (právneho predchodcu žalobcov) zamietol s odôvodnením nepreukázania zodpovednosti žalovaného vykonávajúceho dopravu za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky v zmysle § 427 ods. 1 OZ. 17. Vzhľadom na uvedené je potrebné kvalifikovať porušenie povinnosti súdu vyplývajúce z ust. § 118 ods. 2 O.s.p. ako odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok a rovnako aj Civilný sporový poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci (strany sporu) by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor než je názor účastníkov konania môže súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. 18. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie zaťažil konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku i samotný rozsudok procesnou vadou (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP), pri výskyte ktorej zákon nedáva odvolaciemu súdu inú možnosť, než rozhodnutie napadnuté odvolaním zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 19. K veci odvolací súd vzhľadom na potrebu ďalšieho prejednania a posúdenia veci udáva, že nie je správnym právny záver súdu prvej inštancie, že v prípade preukázania existencie zodpovednosti zamestnávateľa pôvodného žalobcu za vzniknutú škodu na zdraví v prípade, že by sa jednalo o pracovný úraz, je automaticky vylúčená pasívna vecná legitimácia žalovaného. Sama možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody proti zamestnávateľovi, u ktorého bol poškodený v pracovnom pomere, a to podľa ustanovení Zákonníka práce o odškodňovaní pracovných úrazov, nebráni tomu, aby poškodený úspešne uplatnil nárok na náhradu škody proti inému zodpovednému subjektu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. Avšak jeden z týchto zodpovedných subjektov poškodeného odškodnil, nemôže sa už poškodený domáhať odškodnenia z toho istého poškodenia na zdraví od iného zodpovedného subjektu. Právo poškodeného na náhradu škody totiž v tomto prípade zaniklo s plnením dlhu (uspokojením nároku). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4CZ/19/78, ktoré je aplikovateľné i v súčasnosti. 20. Ďalej je vo veci potrebné prihliadnuť na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Cdo 292/2009-172 zo dňa 30.11.2010, v zmysle ktorého vyplatená jednorazová náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia materiálne neobsahuje súčasne aj nárok poškodeného na úhradu zakúpených pomôcok, na používanie ktorých je v dôsledku poškodenia zdravia podľa lekárskych posudkov objektívne odkázaný, pričom uvedená skutočnosť vyplýva aj z predpisov práva sociálneho zabezpečenia, konkrétne zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách. 21. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že dňa 15.10.2004 o 13,45 hod. sa na úseku medzi obcami Trstín - Buková stala dopravná nehoda nákladných motorových vozidiel zn. TATRA 815, EČ: PK-918AH a zn. VOLVO, EČ: SE-115AS, pri ktorej žalobca ako vodič vozidla zn. VOLVO utrpel ťažký život ohrozujúci úraz, z dôvodu ktorého mu bola spôsobená škoda na zdraví veľkého rozsahu, a to strata oboch dolných končatín, predstavujúca jeho trvalú invalidizáciu, pričom pri nehode súčasne utrpel otras a pomliaždenie srdca, sériové zlomenie rebier, infarkt myokardu a šok ťažkého stupňa. Z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície Trnava, ČVS: ORP-911/ÚJKP- OVK-TT-2005 Šk a najmä znaleckého posudku Ing. Igora Morávka č. 34/2005 vyplynulo, že predmetnú dopravnú nehodu zapríčinil vodič vozidla zn. TATRA, ktorý jazdil takým spôsobom, že jeho vozidlo po výjazde z pravotočivej zákruty prešlo do protismerného jazdného pruhu, kde ohrozil protiidúceho vodiča - žalobcu, ktorý vrazil do jeho ľavej zadnej časti vozidla, ľavého boku prívesu a bol vytlačený mimo vozovku, pričom žalobca nemal možnosť zabrániť nehode. Vodič vozidla zn. TATRA K. L. bol v čase nehody v pracovnom pomere a vykonával činnosť pre žalovaného. Z oznámenia Komunálnej poisťovne, a.s., v ktorej mal žalovaný uzatvorené povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla, vyplynulo, že dňa 01.12.2005 poisťovňa žalobcovi poukázala poistné plnenie za bolestné vo výške 364.880,- Sk a poistné plnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 899.250,- Sk. Z posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Senici č. 245/2005 zo dňa 31.05.2005 vyplynulo, že miera funkčnej poruchy žalobcu je 80 % a tento sa považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Z vyjadrenia ÚPSVaR v Senici zo dňa 28.04.2008 vyplynulo, že nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o poskytnutí peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.07.2005), v roku 2005 mu bol poskytnutý peňažný príspevok na úpravu bytu, rodinného domu alebo garáže vo výške 37.377,- Sk, od 01.04.2005 poberá peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia vo výške 500,- Sk mesačne, od 01.06.2005 poberá peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla vo výške 900,- Sk mesačne a v roku 2006 mal poskytnutý peňažný príspevok na úpravu osobného motorového vozidla - ručné ovládanie vo výške 91.271,- Sk. Žalobca si zakúpil motorové vozidlo zn. Fiat Punto 1,2 8V Classic s tým, že záloha na vozidlo vo výške 320.000,- Sk bola poukázaná z účtu, na ktorý bolo žalobcovi poukázané poistné plnenie za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia dňa 17.01.2006 a doplatok kúpnej ceny vo výške 11.340,- Sk bol zaplatený v hotovosti dňa 02.02.2006. Z vyplateného príspevku na úpravu osobného motorového vozidla vo výške 91.271,- Sk bola realizovaná úprava vozidla na ručné ovládanie. 22. Z obsahu spisového materiálu sa javí byť dôvodným posúdiť vec v zmysle ust. § 420 a nasl. (§ 427) Občianskeho zákonníka a dokazovanie zamerať na to, či sú naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu, teda existenciu protiprávneho úkonu, spôsobenie škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a škodou. Škodu možno vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. O vzťah príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a porušením právnej povinnosti je daná len vtedy, ak by škoda inak (nebyť porušenia právnej povinnosti) nevznikla. Ak by príčinou vzniku majetkovej ujmy bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. 23. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vec v dôsledku „prekvapivého“ posúdenia v zmysle ust. § 195 Zákonníka práce z vyššie uvedených hľadísk neposudzoval, svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ako aj z dôvodu, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 24. Po vrátení veci súd prvej inštancie na základe návrhov strán sporu vykoná dokazovanie za účelom preukázania existencie, resp. neexistencie predpokladov zodpovednosti za škodu a následne vo veci opätovne rozhodne. 25. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne i o nároku na náhradu trov konania. 26. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).