Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/287/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111227731 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2111227731.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: F. E., nar. XX.X.XXXX, bytom K., U.. U. XXXX/XX, zastúpeného splnomocnencom: AK PRINC & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Trnava, Štefánikova 23, IČO: 47 237 554, proti žalovanému: G. A., nar. XX.X.XXXX, bytom K., zastúpeného advokátom: JUDr. Michal Antal, so sídlom Trnava, Hlavná 13, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 17C/179/2011-433, zo dňa 7.6.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil odporcovi (aktuálne žalovanému) povinnosť vypratať byt č. XX, nachádzajúci sa na druhom podlaží bytového domu súpisné číslo XXXX, na ulici J. B. XX v K., zapísaný na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom pre okres Trnava, obec Trnava, katastrálne územie K., bytový dom postavený na parcele registra „C“ č. 926 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2361 m2, parcela evidovaná na LV č. XXXX pre katastrálne územie K., obec K., okres Trnava, a to do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku Výrokom II. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (aktuálne žalobcovi) náhradu trov právneho zastúpenia v sume 812,79 eur a náhradu iných trov konania v sume 99,50 eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám právneho zástupcu navrhovateľa. A napokon výrokom III. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 15,34 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd pritom vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného rozsiahleho dokazovania, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetného bytu, ktorý nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 3.12.2007 od predávajúcej T. Q., pričom právne účinky vkladu vlastníckeho práva žalobcu nastali dňa 12.2.2008. Vlastnícke právo k danému bytu bolo predmetom viacerých prevodov. Prvým vlastníkom bytu bolo Bytové družstvo, so sídlom v Trnave, ktoré Zmluvou o prevode vlastníctva družstevného bytu dňa 9.5.2001 previedlo vlastnícke právo na nadobúdajúcu členku družstva T. A., táto darovacou zmluvou zo dňa 19.12.2002 darovala byt synovi K. A., pričom bolo zároveň dohodnuté zriadenie vecného bremena T. A. až do smrti bývať bezplatne v danom byte. Toto vecné bremeno zaniklo na základe zmluvy o zrušení vecného bremena zo dňa 2.8.2005. Následne vlastník bytu K. A. uzavrel so spoločnosťou S.O.S. Financ, s.r.o. dňa 4.8.2005 zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti (danému bytu) na zabezpečenie pohľadávky nadobúdateľa zo zmluvy o úvere. Po uzavretí dohody o odstúpení od zmluvy o zabezpečení záväzkov prevodom vlastníckeho práva zo dňa 8.3.2006 bol ako vlastník bytu znovu zapísaný K. A.. Kúpnou zmluvou zo dňa 15.3.2006 K. A. previedol vlastnícke právo k bytu na kupujúcu T. Q., pričom v tejto zmluve predávajúci vyhlásil, že na prevádzaných nehnuteľnostiach neviaznu žiadne dlhy, vecné bremená a iné ťarchy. T. Q. potom kúpnou zmluvou zo dňa 3.12.2007 previedla vlastnícke právo k predmetnému bytu na kupujúceho F. E. - žalobcu. T. A. - pôvodne žalovaná 1. v priebehu konania zomrela, konanie voči nej bolo zastavené a nárok žalobcu sa tak zúžil iba na žalovaného (pôvodne žalovaného 2), ktorý predmetný byt užíval a odmietal ho vypratať. 3. Prvoinštančný súd vec posúdil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 34, § 35 ods. 1, § 126 ods. 1, § 151n ods. 1, 2, 3, § 151o ods. 1, § 151p ods. 1 a 4, § 563, § 659, § 662 ods. 1, § 685, § 686 ods. 1 a 2, § 700 ods. 1, 2, § 706 ods. 1, § 710 ods. 1 a 2, § 712c ods. 1 Občianskeho zákonníka. 4. Súd ako predbežnú právnu otázku skúmal, či žalovanému svedčí právny titul bývania v byte žalobcu. Pokiaľ ide o inštitút vecného bremena, skonštatoval, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu je ohraničené dobou života oprávneného a v danom prípade právo T. A. z vecného bremena zaniklo zmluvou 2.8.2005, kedy sa oprávnená a povinný z vecného bremena dobrovoľne dohodli na jeho zrušení a toto vecné bremeno viac neobnovili. Ak je na užívanie cudzej veci zriadené vecné bremeno, je pritom vylúčené, aby medzi oprávneným a povinným z takéhoto vecného bremena bolo v tej istej veci dojednané právo nájmu, ide o dva úplne odlišné právne vzťahy. Pokiaľ ide o kolíziu vecného bremena nájomného vzťahu platí, že ten istý byt nemôže byť zaťažený užívacím právom na základe nájomnej zmluvy a právom zodpovedajúcim vecnému bremenu. V tejto súvislosti prvoinštančný súd odkázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1265/98. Oprávnený z vecného bremena môže užívať zaťaženú vec len pre seba a nesmie k užívaniu veci pribrať iného (rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 555/2004). Súd uzavrel, že v čase trvania vecného bremena práva T. A. doživotne bezplatne predmetný byt užívať, teda v období od 19.12.2002 do 2.8.2005, nemohlo medzi ňou a K. A. dôjsť k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, pretože to vylučovalo existujúce vecné bremeno. Zmluva o vecnom bremene sa pritom jednoznačne na žalovaného nevzťahovala. Medzi žalovaným a vlastníkom bytu K. A. nemohol nikdy vzniknúť nájomný vzťah, na základe žaloby podanej K. A. bol žalovaný z bytu vyprataný (rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 7C/25/2003, právoplatný 16.12.2004) a v byte do smrti K. A. (X.XX.XXXX) nemohol bývať. V ďalšom súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný nemohol byť v žiadnom prípade ani subjektom dohody o užívaní bytu medzi jeho vlastníčkou T. Q. a K. A., keďže bol rozhodnutím súdu z roku 2004 vyprataný z bytu a K. A. mu v roku 2006 zrušil trvalý pobyt v byte. Nájomná zmluva preto so žalovaným uzavretá byť nemohla. Oprávnenou užívať byt v období po zrušení vecného bremena v čase vlastníckeho práva T. Q. k bytu bola naďalej žalovaná 1, ktorej síce viac nesvedčalo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp. nájomný vzťah, ale jej oprávnenie bývať v byte súviselo s vlastníckym právom K. A. a následne vyplývalo z dočasného bezplatného prenechania bytu T. Q. do užívania jeho vtedajším obyvateľom, t.j. K. A. s manželkou, synom a matkou. Súd prvej inštancie potom skonštatoval, že pre zmluvu o nájme zákon nepredpisuje písomnú formu, možno ju uzavrieť písomne, ústne i konkludentne. Podľa súdnej praxe však nie je konkludentným prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu zmluvy o nájme bytu obyčajné mlčanie, príp. skutočnosť, že užívateľ bytu býva v byte a vlastník požaduje od neho „nájomné“ za užívanie bytu, ktoré užívateľ bytu hradí a vlastník bytu prijíma. Termín nájomné býva totiž často používaný ako ekvivalent za bezdôvodné obohatenie vzniknuté užívaním bytu osobou, ktorá na to nemá právny dôvod. V tejto súvislosti súd odkázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 26Cdo 212/2005. Konkludentný prejav vôle k uzavretiu nájomnej zmluvy na strane prenajímateľa nemožno usudzovať z jeho mlčania, zo samotnej dlhodobosti užívania predmetného bytu, príp. z toho, že vlastník požaduje za užívanie bytu odplatu, hoci by ju označoval ako nájomné (rozsudok NS ČR sp. zn. 26Cdo 550/2000, 26Cdo 1158/2003, 26Cdo 2545/2004). Vykonaným dokazovaním v predmetnej veci podľa súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že by medzi K. A. a následne T. Q. ako prenajímateľmi a žalovanými 1 a 2 ako nájomcami bola uzavretá nájomná zmluva. Nebol totiž splnený základný predpoklad nájomnej zmluvy a toto prenechanie bytu jeho užívateľom za odplatu. Svedkyňa T. Q. potvrdila, že nemala uzatvorenú nájomnú zmluvu s užívateľmi bytu a tolerovala jeho užívanie v stave ako bolo predtým, preto ani žalobca uzavretím kúpnej zmluvy s T. Q. nemohol nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetnému bytu vstúpiť do práv a povinností prenajímateľa bytu vo vzťahu k žalovaným 1 a 2. Vykonaným dokazovaním podľa záverov prvoinštančného súdu nebolo preukázané ani to, že by po nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcu k bytu došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanými 1 a 2. Žalobca túto skutočnosť zásadne odmietol. Uviedol, že bol dohodnutý so žalovanou 1 na tom, že môže zostať v byte bývať, kým nebude on potrebovať byť pre seba, pričom žiadal platiť za služby spojené s užívaním bytu. Byt kúpil, pritom nevedel, že sa tam zdržiaval aj žalovaný 2, s čím nesúhlasil, avšak pre pobyt v zahraničí nedokázal tomu zabrániť, ale keď sa v roku 2011 vrátil, vyzval žalovaných, aby sa z bytu vysťahovali, pretože potreboval byt pre seba. Ako už súd uzavrel predtým, existenciu nájomnej zmluvy medzi K. A. a žalovaným, ako aj medzi T. Q. a žalovaným označil za vylúčenú. Nebol preukázaný ani nájomný vzťah medzi týmito vlastníkmi bytu a pôvodnou žalovanou 1, pretože K. A. nechal svoju matku v byte bývať bezodplatne, rovnako ako T. Q.. Pretože nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy medzi žalovanými a predchádzajúcimi vlastníkmi bytu, nemohol žalobca zo zákona vstúpiť do postavenia prenajímateľa predmetného bytu. Nebol tak preukázaný ani spoločný nájom bytu žalovanými (§ 700 OZ) a po smrti pôvodnej žalovanej 1 nemohlo dôjsť ani k prechodu nájmu bytu na žalovaného v zmysle § 706 Občianskeho zákonníka. 5. Súd prvej inštancie uzavrel, že je nepochybné, že písomná nájomná zmluva medzi žalobcom a žalovanými uzavretá nebola. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že by medzi ním, resp. aj žalovanou 1 a žalobcom, bola ústne či konkludentne uzavretá nájomná zmluva. Q. K. A. ml. síce uviedol, že byt mal byť prevedený na žalobcu, aby žalovaný a babka mohli zostať v byte bývať, uviedol však zároveň, že sa to dozvedel od žalovaného, čiže jeho výpoveď súd nepovažoval za autentickú. Tento svedok tiež uviedol, že od žalovaného a babky vie, že mali so žalobcom dohodnuté nájomné. Platenie nájomného ako odplaty za užívanie bytu však v konaní preukázané nebolo a netvrdil to ani sám žalovaný. Preto nájomným bolo svedkom zrejme myslené platenie úhrad za služby spojené s užívaním bytu. 6. Súd ďalej skonštatoval, že základným znakom nájomnej zmluvy je platenie nájomného ako odplaty za prenechanie bytu do dočasného užívania. Na základe nájomnej zmluvy nemožno prenechať byt do bezodplatného užívania, v tom prípade ide o výpožičku. Súd skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaní odplatu za užívanie bytu nikdy neplatili, tiež nebolo sporné, že žalobca im prenechal byt do dočasného užívania. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu výslovného súhlasného prejavu vôle zo strany žalobcu s uzavretím nájomnej zmluvy, ako ani jeho konkludentného súhlasu. Napokon ani sám žalovaný takýto konkludentný návrh žalobcovi na uzavretie nájomnej zmluvy, napr. tým, že by mu začal platiť nájomné ako odplatu za užívanie bytu nevykonal, nájomné nikdy žalobcovi neplatil, neplatil riadne ani za služby spojené s užívaním bytu. Súd mal preto v danom prípade za preukázanú existenciu zmluvy o výpožičke bytu medzi žalobcom a žalovanými 1 a 2. Potom dobu výpožičky nemožno vyvodiť zo zmluvy ani jej účelu (§ 662 ods. 1 OZ), ide o zmluvu dojednanú na dobu neurčitú a požičiavateľ môže kedykoľvek požadovať vrátenie veci a vec musí byť potom vrátená kedykoľvek keď o to požičiavateľ požiada. Pretože žalobca žiadal od žalovaných, aby sa z bytu vysťahovali, aby mohol on sám začať byt užívať, ktorú požiadavku žalovaní v priebehu konania nerešpektovali, vzhľadom na skutočnosť, že pôvodná žalovaná 1 zomrela, je tak žaloba žalobcu proti žalovanému v celom rozsahu dôvodná a žalovaný je povinný byt poskytnutý mu do dočasného bezplatného užívania na presne neurčenú dobu, vypratať. Navyše uzavretie zmluvy o výpožičke bytu zodpovedá tiež žalovaným tvrdenej rodinnej dohode o užívaní bytu žalovanými 1 a 2. 7. V ďalšom súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade nedošlo k prechodu nájmu bytu z pôvodnej žalovanej 1 na žalovaného 2. K prechodu práva nájmu bytu dochádza iba v prípade smrti nájomcu za zákonom stanovených podmienok na určené osoby, za podmienky existencia platného nájomného vzťahu, ktorý trval v čase smrti nájomcu. Keďže pôvodná žalovaná 1 nikdy nebola nájomníčkou predmetného bytu, nemohlo dôjsť ani k prechodu nájmu bytu na žalovaného. Pretože súd ustálil, že nedošlo k platnému vzniku nájomného vzťahu medzi stranami, ani ich právnymi predchodcami, nemohlo dôjsť k výpovedi z takéhoto nájmu, pretože kde niet nájmu, nemôže byť výpoveď z nájmu. 8. V neposlednom rade súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že žalovaný užívaním daného bytu nenadobudol ani oprávnenie z vecného bremena, pričom mal na zreteli aj to, že toto právo možno nadobudnúť aj vydržaním. Presvedčenie nadobúdateľa o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí a že nekoná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia. Táto podmienka v prípade žalovaného splnená nebola. Žalovaný bol v roku 2004 pôvodným vlastníkom K. A. vyprataný z bytu, byt začal užívať znovu v roku 2007 bez vedomia a súhlasu jeho vtedajšej vlastníčky T. Q. a pokračoval v jeho bezplatnom užívaní aj proti vôli žalobcu, neplnil si pritom riadne ani základnú povinnosť platiť za služby spojené s užívaním bytu. Vzhľadom na to, že žalovaný vedel o tom, že žalobca s tým, aby byt užíval nesúhlasí, nemohol svoje užívacie právo k bytu vykonávať dobromyseľne. Byt začal znovu užívať v roku 2007, pričom už v roku 2011 podal žalobca žalobu o vypratanie bytu, preto nie je splnená ani podmienka nepretržitého 10-ročného výkonu tohto práva. 9. S poukazom na vyššie uvedené dôvody potom súd žalobe na vypratanie žalovaného z predmetného bytu vyhovel. Žalovaný užíval byt od roku 2007 na základe so žalobcom konkludentne uzatvorenej zmluvy o výpožičke, dojednanej na dobu neurčitú, preto mohol žalobca kedykoľvek požadovať vrátenie veci, resp. vypratanie bytu a preto je žalovaný povinný predmetný byt vypratať. 10. V ďalšom súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku uviedol, prečo zamietol návrh žalovaného na výsluch svedkyne F. J., ktorá mala byť v kontakte s jeho matkou takmer do jej smrti. Žalobca pritom uviedol, že nevie, kto je táto osoba, v byte inú osobu nestretol. Žalovaný prítomnosť ním navrhnutej svedkyne na pojednávaní nezabezpečil, súd preto výsluch svedkyne nevykonal. Tiež nepovažoval za potrebné F. J. vyslúchnuť, nakoľko by mohla podať iba sprostredkované informácie, nebola sama účastníkom žiadnych konkrétnych dohôd medzi vlastníkmi bytu a žalovanými, pričom z podstatných vykonaných dôkazov boli dostatočne osvedčené skutočnosti pre prijatý záver súdu o výpožičke bytu. Navyše žalovaný sám vopred povedal, čo má táto svedkyňa vypovedať, čiže jej prípadná výpoveď by bola účelová. Súd mal za to, že žalovaný sa návrhom výsluchu tejto svedkyne snaží len natiahnuť konanie, aby sa vyhol uloženej povinnosti. 11. V závere tiež súd posúdil vypratanie bytu žalovaným cez ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, či nie je v danom prípade takýto postup v rozpore s dobrými mravmi. Konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným je príbuzenský vzťah, ide o synovca a strýka, avšak žalovaný nepreukázal platný právny titul svojho bývania v predmetnom byte, nepreukázal ani svoju dobromyseľnosť v užívaní bytu, z bytu bol už raz v roku 2004 vyprataný, vlastníkom bytu mu bol zrušený trvalý pobyt, neplatil ani len za služby spojené s užívaním bytu, ktoré spotreboval. Vzhľadom na dobu konania mal žalovaný dostatočný časový priestor, aby zodpovedne riešil svoju bytovú otázku. Predmetný byt na bývanie potrebuje tiež žalobca, ktorý si rovnako potrebuje uspokojiť svoju základnú ľudskú potrebu bývania. Súd preto aj z týchto dôvodov vypratanie bytu neviazal na zabezpečenie bytovej náhrady. Naviac vzhľadom na súčasný trh s nehnuteľnosťami nie je problém nájsť si vyhovujúci nájomný byt. Aby však žalovaný nebol vystavený náhlej okamžitej strate bývania, súd mu poskytol dlhšiu lehotu na vypratanie bytu v dĺžke 60 dní od právoplatnosti rozsudku. 12. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 OSP a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania, spočívajúcej z trov právneho zastúpenia celkom v sume 812,79 Eur (podľa podrobnej špecifikácie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku), a z iných trov - zaplateného súdneho poplatku zo žaloby 99,50 Eur. Prisúdenú náhradu trov konania uložil žalovanému zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu. O náhrade trov štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 OSP. Neúspešného žalovaného zaviazal nahradiť trovy konania štátu v súvislosti s podaním správy banky, za ktorý bola banke uznesením zo dňa 1.4.2014 (č. l. 236), právoplatným dňa 4.6.2014 priznaná náhrada hotových výdavkov v sume 15,34 Eur zo štátnych prostriedkov. 13. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalovaný s poukazom na ust. § 365 písm. e), f) a h), pričom tvrdil, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyslovil názor, že súd pochybil, keď nevykonal ním navrhnutý dôkaz, výsluch F. J.. Tá má vedomosť o situácii týkajúcej sa užívania predmetného bytu. Tvrdil tiež, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň vec nesprávne právne posúdil, keď v konaní bolo dostatočne preukázané, že medzi teraz už nebohou žalovanou a právnymi predchodcami žalobcu bola konkludentne uzavretá nájomná zmluva k predmetnému bytu a jej smrťou tento nájom prešiel na jeho osobu v zmysle § 706 Občianskeho zákonníka. 14. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného predložil prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Podľa neho z odvolania je evidentné, že žalovaný sa snaží o zbytočné prieťahy v konaní, nakoľko samotné konanie sa vedie už od decembra 2011 a žalovaný mal dostatočne dlhý priestor, aby dokázal svoje tvrdenia. Podľa žalobcu prvoinštančný súd v rámci procesných úkonov dostatočne preskúmal prejednávanú vec s prihliadnutím na návrhy oboch strán sporu, teda aj žalovaného. Z dokazovania možno jednoznačne vyvodiť, že medzi stranami sporu v minulosti nedošlo k platnému vzniku nájomného vzťahu, preto nemohlo dôjsť ani k výpovedi z nájmu. Napokon aj z výpovedí žalovaného je zrejmé, že nikdy žiaden nájom žalobcovi nemal platiť a ani neplatil. Žalovaný v priebehu konania neustále menil dôvody, prečo je oprávnený byt užívať, čím taktiež spôsoboval prieťahy a súd prvej inštancie sa musel zaoberať stále novými a novými dôvodmi. Súd uložil na základe návrhu žalovaného zabezpečiť prítomnosť svedkyne F. J., pričom žalovaný bol aj poučený, že ak nezabezpečí splnenie tejto povinnosť, nemusí súd tento dôkaz prijať, príp. ho vykonať, čo žalovaný zobral na vedomie. V konaní mal dostatočnú lehotu na splnenie tejto povinnosti, ale si ju nesplnil, čo vyplýva zo zápisníc z pojednávaní. Podľa záverov prvoinštančného súdu žalovaný nenadobudol ani oprávnenie z vecného bremena, aby mohol byt užívať, nakoľko nebol splnený predpoklad dobromyseľnosti. V podstate žalovaný sa správa neustále v rozpore s dobrými mravmi voči žalobcovi, využíva služby spojené s užívaním bytu, ale osobne ich neplatí, tým sa bezdôvodne obohacuje na úkon žalobcu, čo si žalobca uplatňoval v osobitných konaniach. V odvolacom konaní sa žalobca ďalej pridržiaval skorších ústnych aj písomných vyjadrení, na ktoré odkázal, v ktorých je opísaná celá genéza vlastníckych a iných práv k bytu, ako aj výpovedí strán sporu a svedkov vypočutých pred prvoinštančným súdom. Je toho názoru, že v konaní nie je pochybnosť o právach žalobcu vlastniť byt a užívať ho. Ani jedna z nespočetných téz žalovaného ohľadne jeho údajných práv k bytu sa v konaní nepotvrdila, ani jedna nebola žalovaným dostatočne hodnoverným spôsobom preukázaná. Vo veci má žalobca naliehavý právny záujem, aby vec už bola neodkladne a právoplatne rozhodnutá, keďže nie vlastnou vinou nemôže už niekoľko rokov predmetný byt užívať tak, ako toto právo garantuje Ústava SR. Dodatočným podaním si žalobca prostredníctvom svojho právneho zastúpenia uplatnil náhradu trov odvolacieho konania na trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby v celkovom rozsahu 74,58 Eur. 15. Ďalšie písomné podania v odvolacom konaní podané neboli. 16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. 17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného a odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, na ktorého stručný obsah bol uvedený vyššie, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť predmetný byt vypratať, so zameraním sa na uplatnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP - že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 365 ods. 1 písm. f) CSP - že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) - že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd po oboznámení sa s celým obsahom spisového materiálu ako aj rozsiahlym a podrobným odôvodnením rozhodnutia prvoinštančným súdom, ale žiadne pochybenie alebo nedostatok v tomto smere nezistil. Rozhodnutie v časti o náhrade trov prvoinštančného konania žalovaného ani štátu, nebolo uplatnenými odvolacími dôvodmi žalovaného osobitne napadnuté a preto, vzhľadom na potvrdenie rozsudku, tieto závislé výroky ani netvorili predmet prieskumu odvolacieho súdu. 18. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie nepochybil a nebol ani založený odvolací dôvod tým, že nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne F. J., ktorý dôkaz navrhol žalovaný a to predovšetkým z dôvodu, že vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné a vzhľadom na rozsiahle ostatné dokazovanie jeho výsledky by neboli schopné zvrátiť súdom prijaté skutkové závery. Iným vykonaným dokazovaním boli totiž dostatočne preukázané skutkové okolnosti pre skutkové závery súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku. Prvoinštančný súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku pritom podrobne a vyčerpávajúco zdôvodnil nevykonanie tohto dôkazu, na obsah ktorého zdôvodnenia odvolací súd v ďalšom v podrobnostiach odkazuje a s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. 19. Neobstojí ani ďalší odvolací dôvod uplatnený žalovaným, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Naopak súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a dospel k zodpovedajúcim skutkovým záverom, s ktorými sa stotožňuje i odvolací súd. 20. Napokon súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zistených skutkových okolností, vec i správne právne posúdil, keď na vec aplikoval náležité hmotnoprávne ustanovenia, ktoré i správnym spôsobom vyložil a na vec aplikoval. Neobstojí preto ani tretí odvolací dôvod uplatnený žalovaným, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 21. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku za situácie, keď prvoinštančný súd vykonal vyčerpávajúce dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval náležité hmotnoprávne ustanovenia a tieto i správnym spôsobom vyložil, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd už iba konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia a odkazuje na vyčerpávajúce správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd cez prizmu uplatnených odvolacích dôvodov nenachádza opodstatnenie, pre ktoré by sa mal od hocktorých skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Ku komplexnému odôvodneniu preskúmavaného rozsudku, v ktorom prvoinštančný súd v celom rozsahu podrobne vyriešil i otázky týkajúce sa odvolacích argumentov žalobcu, odvolací súd ani nemá čo dodať, pričom odkazuje na vyčerpávajúcu argumentáciu súdu v odôvodnení. 22. S poukazom a vyššie uvedené zdôvodnenie potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane závislých, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutých, avšak vecne správnych, výrokov o náhrade trov konania strany a štátu, s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 23. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Úspešný žalovaný si prostredníctvom svojho právneho zastúpenia uplatnil náhradu trov konania na právnom zastúpení v odvolacom konaní. Odvolací súd preto úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením súdny úradník súdu prvej inštancie. 25. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).